Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1ObdoV/5/2024 Identifikačné číslo spisu: 1013895149 Dátum vydania rozhodnutia: 23.10.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Čanádyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 365ods.

1 písm. b) CSP), námietku, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (

§ 365ods.

1 písm. e) CSP), námietku, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (

§ 365ods.

1 písm.

1. f)CSP). Odvolací súd ako dôvodné akceptoval vyjadrenie žalovaného k odvolaniu s výnimkou časti, v ktorej sa venuje rozsahu odvolania s tým, že žalobca mal napadnúť aj I. výrokovú vetu, keďže nebol úspešný v celom objeme uplatneného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom ide o závislý výrok k II. výrokovej vete. 13. Odvolací súd ďalej uviedol, že medzi stranami po viacerých predchádzajúcich odvolacích konaniach už nebolo sporné právne posúdenie uplatneného nároku - ako vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ, teda plnenia, resp. náhrady za prijaté plnenie bez uzavretej zmluvy. Sporná a namietaná aj v tomto odvolacom konaní zostala výška tejto náhrady, ktorá aj v zmysle záverov súdu vyššej inštancie v tomto konaní, mala byť určená na základe výsledkov odborného znaleckého posúdenia. 14. Vo vzťahu k námietke nevykonania navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré mali spočívať vo výsluchu navrhnutých znalcov, resp. osôb, ktoré vyhotovili súkromný znalecký posudok a odborné vyjadrenie, ktoré predložil žalobca, odborné vyjadrenie predložené žalovaným, ako aj súdom ustanoveného znalca, a v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces na strane žalobcu, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie zreteľne odôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo tento dôkazný prostriedok nevykonal a návrh na ich vypočutie zamietol. Uviedol, že výsluchom znalca ustanoveného súdom odstraňoval rozpory medzi súdnym znaleckým posudkom a súkromným znaleckým posudkom, ako aj odbornými vyjadrenia, pričom znalec jasne a zrozumiteľne na pojednávaní zodpovedal otázky, ktoré boli stranami konania uvádzané ako sporné. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že výpoveď ostatných navrhovaných osôb, k záverom uvedeným v ich odborných vyjadreniach a súkromnom znaleckom posudku, by žiadnym spôsobom nemalo potenciál preukázať rozhodnú skutočnosť, majúcu vplyv na závery uvedené znalcom v jeho výpovedi, ako ani závery uvedené v ním vypracovanom znaleckom posudku. Výsluchy ostatných navrhovaných osôb považoval za nadbytočné, nemajúce potenciál spochybniť závery, ktoré sú preukázané inými dôkazmi a ako také vo svojej podstate za nehospodárne, a preto ich nevykoval. Odvolací súd uviedol, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/2004) a ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/2004). 15. Odvolateľ uviedol, že súhlasí so závermi uvedenými v ním predloženom súkromnom znaleckom posudku č. 529/2015 a odbornom vyjadrení č. 65/2017. Namietal závery odborného vyjadrenia č. 148/22016 predloženého žalovaným, a zároveň neodstránenie rozporov medzi znaleckými posudkami súdom určeného znalca a znalca, ktorého si vybral sám žalobca a jeho posudok predložil súdu ako listinný dôkaz znaleckého posudku spolu s odborným vyjadrením ním vybratej znaleckej organizácie. 16. Súd prvej inštancie odstraňoval namietané rozpory výsluchom súdom ustanoveného znalca, ktorý na pojednávaní dňa 22. februára 2022 uviedol, že na svojich záveroch uvedených v znaleckom posudku zotrváva, taktiež ozrejmil, že rozhodný región vymedzil ako územie celej Slovenskej republiky, nakoľko žalobca má monopolné postavenie na trhu a pôsobí na celom území. K uvedenému dôvodil, že tak postupoval aj z dôvodu, že pracoval s agregovanými údajmi, účtovnými podkladmi, ktoré sa týkali celého hospodárenia žalobcu. Pri vymedzení obvyklej ceny sa musí zohľadniť trhové prostredie, dodávatelia, odberatelia, ktorí v tomto prípade nie sú. Za rozhodné obdobie pre výpočty za rok 2002 použil roky 2000 a 2001, keďže od roku 2002 vykazoval žalobca záporný hospodársky výsledok a vypočítaval obvyklú cenu za rok 2002. Pri výpočte obvyklej ceny zohľadnil cenovú diskrimináciu vzhľadom na množstvo odobranej vody. 17. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s čl. 15 CSP ako aj § 191 CSP, keď si ustálil názor, že výpovede ostatných navrhnutých osôb nepovažoval za potenciálne ovplyvniť závery vypočutého znalca určeného súdom. Odvolateľ namietal závery prijaté v odbornom vyjadrení žalovaného č. 148/2016, pričom poukázal, že odporujú určeniu rozhodného regiónu v ním preloženom znaleckom posudku č. 529/2015. V tejto súvislosti najvyšší súd dal do pozornosti, že rozhodný región bol v tomto posudku vymedzený ako Zemplín v Košickom kraji, pričom znalec stanovenie obvyklej ceny určil v rozpätí 0,00 Sk/m3 až 2,00 Sk/m3. Výška cenového rozpätia je v súlade so závermi znaleckého posudku č. 6/2016 vyhotoveného súdom ustanoveným znalcom, ako aj v súlade so zákonom o cenách. Pokiaľ ide o rozpor v závere otázky týkajúcej sa súvisu navýšenia ceny s priamymi nákladmi žalobcu, odvolací súd konštatoval, že záver znaleckého posudku č. 529/2015 konštatuje priamy súvis navýšenia ceny, pričom vychádza z definície ustanovenia § 2 ods. 3 písm.
2. a)zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách, ako aj výšky vypočítaného doúčtovania. Záver znaleckého posudku vyhotoveného súdnym znalcom konštatuje, že súvis s priamymi nákladmi možno konštatovať len čiastočne, nakoľko z podkladov nie je možné jednoznačne identifikovať priame náklady žalobcu. Znalec vyslovil názor, že navýšenie ceny, ktoré súvisí s priamymi nákladmi žalobcu je v celkovej výške 0,175 Sk/m3, teda v sume, ktorú si žalobca dodatočne vyfakturoval. Za cenu obvyklú určil sumu 0,921 Sk/m3. Odvolateľom predložený znalecký posudok č. 529/2015 určil cenu súladnú s právnymi predpismi ako cenové rozpätie, tak ako súdny znalec. Odborné vyjadrenie č. 65/2017, ktoré predložil taktiež odvolateľ určilo obvyklú cenu vo výške 2,00 Sk/m3, pričom rozhodný región bol stanovený ako miesto reálneho odberu. Podklady a vstupné údaje pri spracovaní odborného vyjadrenia č. 65/2017 pre toto vymedzenie však nekorešpondujú s podkladmi, na ktorých bolo založené znalecké dokazovanie vychádzajúce z ekonomických ukazovateľov vyplývajúcich z účtovných podkladov. V ďalšom kroku súdom ustanovený znalec určil cenu obvyklú v zákonných limitoch tohto cenového rozpätia. Zo znaleckého posudku č. 529/2015 vyplýva záver, že kalkulácia ekonomicky oprávnených nákladov pre rok 2002 vychádzala z percentuálneho podielu jednotlivých položiek kalkulácie na celkových ekonomicky oprávnených nákladoch pre rok 2003. Hlavná účtovná kniha však znalcovi neposkytla informácie, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne stanoviť ekonomickú oprávnenosť nákladov vstupujúcich do kalkulácie nákladov a cien odobratej povrchovej vody. Záver znaleckého posudku konštatuje, že rozdiel medzi ekonomicky oprávnenými nákladmi a cenou za povrchovú vodu za 1 m3 po zaokrúhlení predstavuje sumu 0,60 Sk/m3 (dodatočne účtovanú sumu), a táto je v zákonných limitoch na stanovenie ceny. Súdom ustanovený znalec dospel k záveru, že presne identifikovať súvis s priamymi nákladmi z predložených podkladov nie je možné, avšak priklonil sa k názoru, že predmetná suma 0,60 Sk/m3 súvisí k vynaloženými nákladmi za odber vody a je v zákonných limitoch na jej stanovenie. Pokiaľ ide o vymedzenie rozhodného regiónu, súdny znalecký posudok ho vymedzil ako územie celej Slovenskej republiky, čo konzumuje vymedzenie regiónu znaleckým posudkom č. 529/2015, ktorý ho vymedzil ako Košický kraj. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k záverom odborného vyjadrenia žalovaného č. 148/2016, ohľadne vymedzenia rozhodného regiónu, ten nebol vymedzený s poukazom na tvrdenie, že ho nemožno vymedziť s ohľadom na odlišnosti vo vstupných údajoch. Otázka súvisu navýšenia ceny s priamymi nákladmi žalobcu, bola zodpovedaná tak, že žalobcovi nemali vzniknúť a ani nebolo preukázané, že by mu reálne vznikli nejaké náklady súvisiace s odberom vody. 18. Zo záverov uvedených v odbornom vyjadrení č. 148/2016 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktoré predložil žalovaný, vyplýva (vychádzajúc aj z údajov uvedených v súkromnom znaleckom posudku žalobcu), že žalovaný predstavuje väčšinového odberateľa povrchovej vody od žalobcu (až vo výške presahujúcej 75 % množstva odobratej vody) v posudzovanom roku 2002. Uviedol, že je zaužívanou praxou pri cenotvorbe, počítať s množstevnými a vernostnými rabatmi pre najväčších a najvýznamnejších klientov. Taktiež s ohľadom na predpokladané vynaložené náklady na strane žalovaného súvisiace s odberom povrchovej vody treba počítať, že tieto vstupujú do nákladov spoločnosti žalovaného na výrobu elektriny a stávajú sa tak súčasťou tvorby ceny elektriny. Zároveň Ústav súdneho inžinierstva nesúhlasí s určením ekonomicky oprávnených nákladov v znaleckom posudku č. 529/2015, nakoľko bola na ich výpočet použitá kalkulácia predložená žalobcom za rok 2003, t. j. pri určovaní nákladov sa vychádzalo z roku nasledujúceho pre rok posudzovaný, čo považuje za nepoužiteľný údaj pre ustálenie záveru o tom, že dofakturácia v uplatnenej výške zodpovedá ekonomicky oprávneným nákladom vynaloženým žalobcom. Kalkulácia spracovaná odkazom na rok 2003 nezohľadňuje plánový stav na rok 2002, keďže kalkulácie pre príslušný rok sa spracúvajú v roku predchádzajúcom. Kalkulácia za rok 2002 predložená nebola, teda nebola ani podkladom na vyhotovenie súkromného znaleckého posudku predloženého žalobcom. Z údajov za odber povrchovej vody za roky 2003 až 2005, ktoré poskytol žalovaný vyplýva, že v roku 2003 sa odber povrchovej vody oproti roku 2002 znížil, pričom cena bola vo výške 0,8268 Sk/m3. Súdom ustanovený znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal najmä z účtovných podkladov za roky 1999 až 2004, hlavných kníh a správ o výsledku rozboru hospodárskej činnosti za roky 2000 až 2004. K námietke odvolateľa, že odborné vyjadrenie č. 65/2017 má odvolací súd (predtým aj súd prvej inštancie) posudzovať ako dôkaz znaleckým posudkom vyhotoveným súdom ustanoveným znalcom, odvolací súd uvádza, že strany konania majú možnosť postupom súladným s ustanovením § 209 CSP predložiť súdu súkromný znalecký posudok, pričom ak tento obsahuje náležitosť v zmysle ustanovenia § 209 ods. 2 CSP, a to doložku znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, má súd postupovať pri vykonávaní tohto dôkazu, akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou odvolateľa, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na odborné vyjadrenie predložené stranou v konaní v zmysle ustanovenia § 206 CSP. Odvolací súd poukázal na odlišnosť znaleckého posudku a odborného vyjadrenia tak, ako ju vníma aj zákonodarca, a síce, že znalecké dokazovanie sa vykonáva vtedy, keď je predmetom posúdenia taká zložitá odborná otázka, na zodpovedanie ktorej odborné vyjadrenie nepostačuje a sú potrebné vedecké poznatky. Odborné vyjadrenie má zodpovedať otázky, na ktoré netreba vedecké znalosti. Odborné znalosti možno charakterizovať ako vedomosti, na získanie ktorých je potrebná odborná znalosť alebo odborná skúsenosť. Zároveň je potrebné poukázať na to, že v zmysle § 206 CSP odborné vyjadrenie zabezpečuje na návrh strany sporu súd. Uplatňovanie dôkazných prostriedkov v rámci procesného útoku a procesnej obrany strany sporu (nesporne zahŕňajúc aj odborné vyjadrenia) je plne v súlade so základnými zásadami Civilného sporového poriadku a kontradiktórnosťou civilného sporového konania, avšak nemožno popierať zmysel a účel podmienky úrovne odbornosti, resp. vedeckosti znaleckého dokazovania obsiahnutej v ustanovení § 207 CSP. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že nemožno sa stotožniť s argumentom odvolateľa, že uvedením „vyhlásenia“ znalca (tzv. doložky), v ním predloženom odbornom vyjadrení, je možné „pretransformovať“ listinný dôkaz, ktorým odborné vyjadrenie je, na znalecký posudok s dôkaznou váhou znaleckého posudku vyhotoveného súdom ustanoveným znalcom. V opačnom prípade by takýto výklad ustanovenia § 209 ods. 2 CSP potieral rozdiel medzi znaleckým posudkom a odborným vyjadrením ako takým. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 195/2012-66 zo dňa 16. augusta 2012, v ktorom vyjadril názor, že pri určovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia, ktorý zostal v predmetnom konaní sporný, je potrebné vychádzať z výsledkov znaleckého dokazovania, čím taktiež poukázal na zložitosť odbornej otázky, na ktorú sú potrebné vedecké poznatky v danom vedeckom odbore, a teda na určenie výšky žalobného nároku je potrebné znalecké dokazovanie. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného aj znalecké dokazovanie nariadil. Odvolací súd v tejto súvislosti dodal, že ani ustanovenie § 18 zákona č. 382/2004 Z. z. zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 382/2004 Z. z.“) v znení platnom a účinnom do 30. júna 2018, v zmysle ktorého pri vykonávaní ostatných znaleckých úkonoch znaleckej činnosti znalec primerane použije ustanovenia o znaleckom posudku, teda pripojí k odbornému vyjadreniu tzv. doložku s vyhlásením znalca, v kontexte na ustanovenie § 209 ods. 2 CSP, tak ani tento postup nemôže mať za následok stotožnenie odborného vyjadrenia so znaleckým posudkom, resp. jeho dôkaznej váhy, práve s poukazom na primárny účel odlišnosti týchto dvoch procesných inštitútov. Ak by odvolací súd prijal takúto argumentáciu, došlo by k následku, kedy by pri posúdení vysoko odborných otázok kľúčových pre rozhodnutie sporu súdmi, bolo možné obchádzať (minimálne spochybňovať) znalecké dokazovanie vykonané súdom „len“ odborným vyjadrením vždy a priori. V konkrétnych súvislostiach znaleckého posudku vyhotoveného súdnym znalcom, súkromným znaleckým posudkom č. 529/2015, ako aj odbornými vyjadreniami s akcentom na ustanovenie § 209 ods. 2 CSP nemožno hovoriť o existencii viacerých navzájom si odporujúcich znaleckých posudkoch. Odvolací súd zároveň obiter dictum uvádza, že aj v prípade protichodných znaleckých posudkov, automatické nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania, nemusí byť vždy správne ani hospodárne. 19. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, keď nevzhliadol dôvod na základe ustáleného zisteného skutkového stavu za potrebné a hospodárne vykonať ďalšie znalecké dokazovanie, nakoľko mal sporné otázky v kontexte všetkých vykonaných dôkazov za odstránené. Konštatoval, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a posúdil a správne z nich ustálil skutkový stav veci. Taktiež uviedol, že pri hodnotení znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku sa uplatňujú pravidlá hodnotenia dôkazov v zmysle základných zásad civilného sporového procesu upravených v čl. 15 a § 191 CSP a vyhodnocujú sa podľa voľného hodnotenia dôkazov. Pri jeho vyhodnocovaní súdom nepodliehajú hodnoteniu znalecké závery čo do ich odbornej správnosti. Predmetom hodnotenia je presvedčivosť posudku, jeho úplnosť vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Znalecký posudok sa hodnotí z troch hľadísk, a to z formálneho, či posudok spĺňa formálne požiadavky, materiálneho, či obsahuje logickú analýzu skutočností, z ktorých znalec vychádzal a či analyzuje všetky skutočnosti, ktoré majú byť hodnotené a či záver posudku je logickým vyústením rozboru skúmaného materiálu. Tretie kritérium hodnotenia je samotná osoba znalca. Súd nehodnotí správnosť odborných záverov ako takých. Osoba súdneho znalca spochybnená nebola. Súd prvej inštancie konštatoval, že namietané rozpory považuje za odstránené. 20. Do dispozičnej právomoci súdu v zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Súd vykonáva dokazovanie a hodnotí predložené dôkazy podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozhodnutia. V preskúmavanej veci nemal odvolací súd za preukázané, že by sa týmto postupom súd prvej inštancie neriadil. 21. K odvolacej námietke nevykonania ďalšieho znaleckého dokazovania súdom, v dôsledku ktorého malo dôjsť k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (III. ÚS 332/2009). Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za nevyhnutné zaoberať skutočnosťou, či o takýto prípad nejde aj v predmetnej súdenej veci, avšak dospel k záveru, že o takýto prípad v danej veci nejde. 22. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolateľom, že nevykonaním navrhnutého dôkazného prostriedku, a to ďalším súdno-znaleckým dokazovaním znaleckým ústavom v zmysle ustanovenia § 207 ods. 3 CSP, neboli zistené rozhodujúce skutočnosti. Do dispozičnej právomoci súdu v zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Svoje úvahy o tom uvedie v rozhodnutí vo veci samej. Oprávnenie žalobcu ako sporovej strany navrhnúť dôkazy nie je možné zamieňať s právom súdu, ktorý rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Taktiež uviedol, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, s jej návrhmi dôkazov a ani s jej vyhodnotením dôkazov. Poukázal, že návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom je prípustný len v obzvlášť závažných prípadoch, vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uznesení sp. zn. III. ÚS 332/2009 zo dňa 26. januára 2010 k porušeniu práva na spravodlivý proces dochádza v prípadoch, kedy súd nevykoná stranou navrhovaný dôkaz, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej lej „Dohovor“), ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (I. ÚS 52/2003). 23. Odvolací súd vo vzťahu k vykonaniu ďalšieho znaleckého dokazovania tiež uviedol, že v zmysle § 207 ods. 3 CSP sa znalecký ústav do konania priberie len v obzvlášť závažných prípadoch, ktoré si vyžadujú osobitné vedecké posúdenie alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore. Na margo uvedeného odvolací súd uviedol, že v kontexte všetkých konštatovaných odborných záverov a výpovede súdneho znalca na pojednávaní vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svoje voľnej úvahy jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a v záveroch k posudzovanej otázke nevzhliadol taký rozpor, na základe ktorého by považoval za opodstatnené vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania. Odvolací súd tiež uviedol, že stranou konania bolo predložené odborné vyjadrenie vypracované Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktoré poukázalo na viaceré nedostatky súkromného znaleckého posudku, týkajúcich sa vstupných údajov pre prijatie explicitných záverov na položené otázky. Zhodne so znaleckými posudkami však prijal záver, že suma fakturovaná žalobcom aj po jej dofakturovaní je sumou zákonnou, zhodujúcou sa aj v rozhodnom regióne. Odvolací súd na margo uvedeného uviedol, že odborné vyjadrenie č. 148/2016 vyhotovené znaleckým ústavom je listinným dôkazom, ktoré síce nenahrádza znalecké dokazovanie, avšak je opodstatnené mu pri prijatí záveru o nastolených vedeckých otázkach venovať adekvátnu pozornosť a náležite vyhodnotiť jeho dôkaznú silu v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, s poukazom na osobitné postavenie Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline ako znaleckého ústavu v zozname znalcov, ktoré vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a predstavuje tzv. pomyselný vrchol v sústave znalcov. 24. Uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil váhu vykonaných dôkazov a zistil skutkový stav, keď sa priklonil k záverom súdom ustanoveného znalca, a to aj s poukazom práve na väčšiu presvedčivosť a odbornosť súdneho znaleckého posudku v kontexte ďalších vykonaných dôkazov a odborné vyjadrenie Ústavu súdneho inžinierstva. Okrem už uvedeného odvolací súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie ustanovil súdneho znalca z odboru Ekonómia a manažment, pričom znalecká organizácia, ktorá vyhotovila súkromný znalecký posudok č. 529/2015, predložený žalobcom, je zapísaná v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v odbore Ekonomika a riadenie podnikov, čo je odbor s iným obsahovým zameraním ako odbor Ekonómia a manažment podnikov. 25. Odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že žalobca mal napadnúť aj výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým mu bola priznaná časť z uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/206/2019, z ktorého uzavrel, že ak sa odvolaním vytýkané chyby týkajú viacerých výrokov rozhodnutia, potom sa odvolanie vzťahuje aj na výrok rozhodnutia, u ktorého nie je splnená objektívna stránka prípustnosti odvolania. V uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu sa však v bode 21. odôvodnenia uvádza: „podať odvolanie je oprávnená strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku teda vyplýva, že odvolanie môže podať len tá strana sporu, ktorej nebolo rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorej bola rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jej právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa neprihliada na subjektívne presvedčenie sporovej strany, ale na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu jej bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia (k tomu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/215/2010). Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania (k tomu pozri i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/240/2012).“ Žalovaný opomenul prihliadnuť aj na závery najvyššieho súdu, ktoré sú uvedené v nasledujúcom bode 22. odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/206/2019: ... súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 734,98 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 21. februára 2012 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 50 eur, splatných vždy do konca príslušného mesiaca, počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do vyrovnania, pod hrozbou straty výhody splátok s tým, že povinnosť plnenia žalovanej zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia na základe trestného rozkazu Okresného súdu Trenčín, vydaného dňa 30. októbra 2012, č. k. 1T/141/2012-151 dlžníkom - obvineným N., nar. XX. Q. XXXX (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 91,46 % k rukám jej právneho zástupcu, v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka tunajšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti rozsudku určená výška náhrady trov konania (výrok III.). Z uvedeného vyplýva, že výrokom I. bolo žalobe (v časti žalovanej istiny 734,98 eur s príslušenstvom) vyhovené, a preto týmto výrokom nemohla byť žalobcovi spôsobená žiadna ujma. Z hľadiska subjektívnej stránky prípustnosti odvolania, voči tomuto výroku tak nebolo odvolanie zo strany žalobcu prípustné (proti tomuto výroku mohla odvolanie podať výlučne žalovaná). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca svojim odvolaním „formálne“ napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, t. j. vo všetkým jeho výrokoch. Žalobca bol oprávnený odvolaním napadnúť iba ten výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola jeho žaloba vo zvyšku zamietnutá (výrok II.). Iba v tejto časti bol totiž žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neúspešný, a teda iba týmto výrokom mu mohla byť spôsobená ujma na jeho právach.“ S dôvodmi najvyššieho súdu vo vzťahu k prípustnosti odvolania uvedenými v bode 21. citovaného rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/206/2019 sa odvolací súd stotožnil a poukázal na ne v celom rozsahu, pričom sa od nich neodklonil. Objektívna stránka prípustnosti odvolania sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená ust. § 355 a nasl. CSP určujúcim podmienky, v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Voči predmetnému rozsudku bolo podať odvolanie objektívne prípustné. Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa (§ 359 CSP) a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Na základe toho najvyšší súd ako súd v tomto prípade odvolací vyvodil rovnaký záver ako vyvodil najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8Cdo/206/2019 vo vzťahu k subjektívnej neprípustnosti odvolania žalobcu proti žalobe v časti vyhovujúcemu výroku a prípustnosti odvolania proti žalobu vo zvyšku zamietajúcemu výroku i v tomto konaní. Žalobca bol vo výroku I. čiastočne úspešný, keďže v tejto časti súd prvej inštancie žalobe vyhovel, preto proti výroku v tejto časti žalobca nebol oprávnený podať odvolanie. Odvolanie proti tomuto výroku mohol ako v tejto časti neúspešná strana v konaní podať len žalovaný, čo však žalovaný neurobil, a tak v tejto časti, t.j. vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. S poukazom na obsah odvolania žalobcu, žalobca správne podal odvolanie len proti výrokom, v ktorých nebol v konaní úspešný, a to proti výrokom II. a III. Tieto výroky, resp. rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti a konanie, ktoré im predchádzalo, na základe žalobcovho odvolania preskúmal, a to v rozsahu odvolacích dôvodov. Na odvolací prieskum výroku I. v tomto odvolacom konaní nebol dôvod, keďže nebol napadnutý odvolaním podaným oprávnenou stranou konania - v danom prípade žalovaným. Dovolanie žalobcu 26. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj len „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť dôvodil ustanovením § 420 písm.
3. f)CSP. Uviedol, že má za to, že v konaní došlo k zásadným vadám v procese dokazovania, resp. nesprávnemu hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom, ktoré zakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Uviedol, že súdy oboch inštancií zasiahli do práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces tým, že v existujúcej dôkaznej situácii boli dané dôvodné pochybnosti ohľadom kľúčovej otázky sporu (výšky bezdôvodného obohatenia) a aj napriek tomu súdy nepristúpili k doplneniu dokazovania v zmysle navrhnutých dôkazných prostriedkov. Namietal, že súd prvej inštancie pochybil v procese dokazovania, keď svoje rozhodnutie založil výlučne na znaleckom posudku č. 6/2016 vyhotovenom súdnym znalcom, a to aj napriek tomu, že namietané rozpory tohto znaleckého posudku neboli riadne odstránené. Súd prvej inštancie napriek odlišným záverom znalcov odmietol vykonať výsluch znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok č. 529/2015 vypracovaný znaleckou organizáciou JHS s.r.o., ako aj nariadenie znaleckého dokazovania podľa § 207 ods. 3 CSP. S uvedeným procesným postupom sa stotožnil aj odvolací súd, čím podľa názoru dovolateľa, tak napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí namietanou vadou zmätočnosti. Dovolateľ namietal záver odvolacieho súdu o neexistencii viacerých navzájom si odporujúcich znaleckých posudkoch. Uvedené je podľa dovolateľa v rozpore s obsahom dôkazov, z ktorých je zrejmé, že závery jednotlivých dôkazných prostriedkov sú zásadne odlišné. Ide o dôkazné prostriedky, ktoré boli vypracované viacerými znaleckými organizáciami, hoci v inej forme (súkromný znalecký posudok, posudok vypracovaný súdom ustanoveným znalcom a odborné vyjadrenia). Uviedol, že pri uvedenej rôznorodosti štyroch protichodných dôkazov, z ktorých minimálne dva z nich relevantne spochybňovali znalecký posudok vyhotovený súdnym znalcom, nebolo možné bez ďalšieho doplnenia dokazovania, prikloniť sa k správnosti tohto posudku, pričom dovolateľ uvedený záver považuje za zjavne nesprávny a nezákonný postup. Ďalej namietal nevykonanie navrhnutého dôkazného prostriedku výsluchom navrhnutých znalcov, ale iba súdneho znalca. Uviedol, že ak by ich výsluchom nebolo možné odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkoch, bolo potrebné dať preskúmať tieto závery iným znalcom, resp. inou znaleckou organizáciou. Predmetom dovolacích námietok bolo tiež zamietnutie návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom podľa § 207 ods. 3 CSP. Vo svojej argumentácii poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/100/2018, sp. zn. 5Cdo/202/2018, z ktorých vyplývajú tri dôvody, na ktorých možno založiť nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu, a teda, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhnutý, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, alebo dôkaz neoverí, resp. nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou, alebo nadbytočnosť dôkazu, teda, že je nadbytočné dokazovať už vyvrátenú alebo potvrdenú skutočnosť. Ako aj na názor vyjadrený Ústavným súdom SR, podľa ktorého nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (sp. zn. II. ÚS 168/2019). V súhrne uvedených námietok mal dovolateľ za to, že nevykonaním dôkazných návrhov dovolateľa v konaní pre nadbytočnosť, kedy výška uplatneného nároku žalobcu nebola v spore bez dôvodných pochybností ustálená, došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces, a preto navrhol dovolaciemu súdu aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu, resp. súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyjadrenie žalovaného k dovolaniu 27. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu vyjadril, pričom uviedol, že dovolateľom uvádzané závery vyplývajúce zo súdnych rozhodnutí nie je možné aplikovať v tomto konaní. Poukázal, že rozhodnutia, na ktoré odkazuje dovolateľ nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a zároveň, že neriešia rovnakú situáciu týkajúcu sa súkromného znaleckého posudku bez znaleckej doložky v zmysle § 209 ods. 2 CSP. Uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou v tomto konaní bolo zistenie výšky peňažnej náhrady v zmysle § 458 ods. 1 OZ, pričom táto mala byť v zmysle názoru Ústavného súdu SR ustálená znaleckým dokazovaním. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie zistil skutkový stav správne a dostatočne, tento aj premietol do odôvodenia rozsudku a uviedol aj na základe akých dôkazov k nemu dospel. Jeho procesný postup nevykazuje ani omyl pri zistení skutkového stavu. Odvolací súd potvrdil správnosť zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie a na doplnenie uviedol podrobnejšie vysvetlenie v bodoch 39 a nasl. napadnutého rozhodnutia. Poukázal na názory vyjadrené v rozhodnutiach Ústavného súdu SR (sp. zn. III. ÚS 332/09, III. ÚS 454/2011, II. ÚS 97/2013), ako aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Cdo/100/2018 a sp. zn. 5Cdo/202/2018) týkajúcich sa vykonania navrhnutých dôkazov - výsluchov svedkov, ako aj odborných vyjadrení a súkromných znaleckých posudkov, pričom k nim uviedol, že sa taktiež nedajú aplikovať v tomto konaní, pretože neriešia porovnateľnú situáciu. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd naplnili požiadavky riadneho a presvedčivého odôvodnenia svojho rozhodnutia a dovolateľ opomína skutočnosť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. V konaní bol predložený jeden znalecký posudok (obstaraný súdom), druhý znalecký posudok bol predložený ako listinný dôkaz, čo dovolateľ v konaní opomína vyhodnotiť. Dovolateľ taktiež opomína vyhodnotiť skutočnosť, že znalecký posudok, ako výsledok vedeckej činnosti a prostriedok znaleckého dokazovania a voči nemu znalecký posudok síce ako výsledok vedeckej činnosti, avšak bez zodpovedajúcej doložky podľa § 209 ods. 3 CSP ako listinný dôkaz spolu s odbornými vyjadreniami, nie je možné vyhodnotiť ako navzájom si odporujúce znalecké posudky. Žalovaný v tejto súvislosti odkazuje na bod 36. napadnutého rozhodnutia, pričom sa s názorom odvolacieho súdu stotožňuje. Poukázal, že dovolateľ sa žiadnym spôsobom nevysporiadal vo svojej argumentácii s konštatovaním odvolacieho súdu, či je znalecká odbornosť znalca (pre odbor Ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie Oceňovanie a hodnotenie podnikov), ktorý spracoval súkromný znalecký posudok porovnateľná so znaleckou odbornosťou znalca (pre odbor Ekonómia a manažment, odvetvie Personalistika, Kontroling, Financie), ktorý spracoval znalecký posudok obstaraný súdom a je tiež postačujúca pre závery na ustálenie skutkového stavu. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že v konaní nedošlo k závažným deficitom v dokazovaní a je názoru, že napadnuté rozhodnutia ako ani rozhodnutie súdu prvej inštancie netrpí vadami, ktoré namieta dovolateľ, skutkový stav bol bezpečne ustálený a súdy sa rozsiahlo vysporiadali s námietkami žalobcu, a preto je dovolanie potrebné zamietnuť. Konanie na dovolacom súde 28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. K právnej úprave prípustnosti dovolania 29. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 30. Podľa ust. § 420 písm.
4. f)CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 31. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 32. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. 33. Podľa ustanovenia § 442 CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. 34. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP). 35. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t.j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP 36. Dovolateľ v dôvodoch dovolania podľa § 420 písm.
6. f)CSP namietal pochybenie súdov, ktoré nevykonali žalobcom navrhnuté dôkazy, ktoré mali vplyv na zistený skutkový stav veci a na rozhodnutie vo veci samej. 37. Namietal, že rozhodnutia súdov vydané v inštančnom postupe nie sú riadne zdôvodnené vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý spochybňoval závery znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca Ing. Kintlera č. 6/2016 zo dňa 12. decembra 2016, z ktorého súdy pri rozhodovaní vychádzali. Tiež uviedol, že v súdnych rozhodnutia absentuje úvaha súdov týkajúca sa určenia výšky bezdôvodného obohatenia, súdy sa nevysporiadali v dôvodoch rozhodnutia s obsahom dôkazov, ktoré predložil v konaní žalobca a to súkromným znaleckým posudkom č. 529/2015 zo dňa 30. októbra 2015 a odborným vyjadrením č. 65/2017 zo dňa 18. septembra 2017. Namietal, že súdy nižších inštancií nevykonali výsluch navrhnutých znalcov a svedkov a následne nevykonali ani kontrolné znalecké dokazovanie postupom podľa § 207 ods. 3 CSP. 38. Ustanovenie § 420 písm.
7. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou SR. 39. Dovolací súd uvádza, že v konaní bolo potrebné posúdiť, či súdmi rozhodujúcimi v inštančnom postupe bol bezpečne ustálený skutkový stav veci, či nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom (dovolateľom) mohlo ovplyvniť zistený skutkový stav veci, ktorý bol východiskom pre rozhodovanie súdov a či žalobcom navrhnuté (nevykonané) dôkazy, mali relevanciu ovplyvniť súdom zistený skutkový stav, z ktorého súdy pri rozhodovaní vychádzali. 40. V konaní predložené a vypracované znalecké posudky a odborné vyjadrenia znalcov zhodne uvádzali, že žalobcom účtovaná cena v roku 2002 pre žalovaného bola v súlade s vtedy platnými cenovými predpismi pri maximálnej cene 2,- Sk za m3 vrátane DPH. V odbornom vyjadrení č. 148/2016 vyhotovenom Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý predložil žalovaný, tento neuviedol obvyklú cenu žalobcu pre odber povrchovej vody pre rok 2002, pričom konštatoval nedostatok podkladov pre určenie oprávnených nákladov žalobcu za rok 2002 a neexistenciu priamych nákladov žalobcu na zvýšenie ceny pri lokalite Bodrog Hornád v roku 2002. Odborné vyjadrenie vychádza z podkladov závodu Košice za rok 2002. 41. V znaleckom posudku č. 529/2015, ktorý predložil žalobca znalec neurčil obvyklú cenu vody za rok 2002. Posudok konštatoval priamy súvis nákladov žalobcu na správu vodných tokov a dôvodnosť navýšenia ceny žalobcu o 0,60 Sk/m3 pre rok 2002. Znalecký posudok vychádzal z účtovných podkladov roku 2003, pričom sa v ňom konštatuje, že v roku 2002 žalobca dosiahol záporný hospodársky výsledok. 42. Odborné vyjadrenie č. 65/2017, ktoré bolo vypracované ako opozitum k znaleckému posudku č. 6/2016 Ing. Kintlera a ktoré predložil žalobca, určilo obvyklú priemernú cenu pre rok 2002 vo výške priemerne 1,77 Sk/m3. Uvedené odborné vyjadrenie konštatuje dôvodnosť a poddimenzovanie navýšenia ceny žalobcom o 0,60 Sk/m3 pre rok 2002 a konštatuje súvis priamych nákladov žalobcu so zvýšením ceny a súvis s hospodárskymi výsledkami žalobcu. Pri určovaní ceny vychádzal znalec z údajov regiónu Východ. Uvedené odborné vyjadrenie nesúhlasí so záverom znaleckého posudku č. 6/2016 znalca Ing. Kintlera, ktorý nebral do úvahy podklady za rok 2002 a vychádzal z určenia regiónu celého územia Slovenskej republiky. Odborné vyjadrenie č. 65/2017 vychádza z údajov a podkladov v roku 2003 a 2004. 43. Znalecký posudok súdom nariadeným znalcom Ing. Kintlerom č. 6/2016 stanovuje obvyklú cenu vo výške 0,921 Sk/m3 pre rok 2002 v regióne Povodie Bodrog-Hornád, konštatuje rozsah dôvodného navýšenia ceny o 0,1749 Sk/m3, ktoré súvisí so zvýšenými nákladmi žalobcu, nie však vo výške 0,60 Sk/m3, tak ako si žalobca účtoval, ale vychádza z regiónu pre celé územie Slovenskej republiky. Podkladmi znalca boli roky 1999 a 2004, aj rok 2002, čo znalec zdôvodňoval, vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní tak, že v roku 2002 mal žalobca stratu a v rokoch 2000 a 2001 bol ziskový, a tieto skutočnosti ovplyvňovali celkový hospodársky výsledok žalobcu za jednotlivé roky. Čo sa týka rozsahu priamych nákladov vyčíslil ich iba čiastočne vo zvýšení 0,1749 Sk/m3 a konštatoval, že nemal dostatočné podklady, a na základe tých, z ktorých vychádzal, určil dôvodné navýšenie ceny o 0,1749 Sk/m3. Znalec potvrdil, že zohľadnil pri určovaní ceny množstevnú zľavu žalobcu ako odberateľa s rozsiahlym odberom vody. Na pojednávaní znalec zdôvodnil svoj postup pri vypracovaní znaleckého posudku tým, že žalobca má monopolné postavenie podniku v rámci Slovenskej republiky, preto vychádzal z údajov pre celé územie Slovenskej republiky a nebral v úvahu len obdobie roku 2002, keďže v tomto období bol žalobca v strate a v predchádzajúcich rokoch bol ziskový. 44. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
8. f)CSP možno teda zahrnúť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 45. Podľa § 420 písm.
9. f)CSP je kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle judikatúry ústavného súdu však iný pojem ako procesný postup, a to „právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Všeobecné súdy teda pri výklade a aplikácii aj procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre stranu sporu. Jednotlivec sa totiž obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému alebo porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym poriadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (sp. zn. II. ÚS 419/2021). 46. Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
10. f)CSP v zmysle vyššie uvedenej ak