← Slovensko

určenie vlastníckeho práva

Obsah (6)§ 421§ 429§ 419§ 420§ 431§ 432

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/75/2024 Identifikačné číslo spisu: 4108224125 Dátum vydania rozhodnutia: 22.10.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

súpisu majetku patriaceho do dedičstva po nebohom Y. B. patria nehnuteľnosti len v k. ú. T. S. parcelného č. XX a č.XX s rodinným domom súpisného č. XXX v 1-ine a iný majetok nezostal, čiže ostatné nehnuteľnosti neboli majetkovo vysporiadané.

rozhodnutia z

  1. decembra nehnuteľnosť po poručiteľovi Y. B., nadobudol syn poručiteľa, ktorý sa stal vlastníkom v celosti pozemku zapísaného v pozemno-knižnej vložke č. XXX parcelného č. XX s rodinným domom súpisného č. XXX pod bodom B11/A v 4/12-inách a pozemku parcelného č. XX zapísaného v pozemno-knižnej vložke č. XXX bod B15 v 1-ine. Z uvedeného rozhodnutia teda nevyplýva, že by bol Y. B. vlastníkom spornej parcely. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že práve z výpisu z katastra nehnuteľností, k. ú. T. S. bolo zistené, že pozemok parcelného č. X/X záhrada o výmere 678 m2 patrí do podielového spoluvlastníctva L. W., U. W. a V. T., pričom sa jednalo o pozemok parcelného č. X o výmere 1 259 m2, ktorú si následne žalovaný nebohý Y. Ž. osvedčil notárskou zápisnicou sp. zn. Nz 9/2001 a N 9/2001, pričom vznikla novovytvorená parcela č. X/X o celkovej výmere 1259 m
  2. Z dokazovania tiež vyplynulo, že právny predchodca žalovaných mal sporný pozemok kúpiť neperfektnou kúpnou zmluvou, ktorú uzavrel na Obecnom úrade v S. dňa
  3. februára 1991 s vtedajším užívateľom tohto pozemku Š. W.. Predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. T. S., a to rodinný dom súpisného č. XXX, ďalej záhrada parcelného č. X/X o výmere 630 m2, pozemky parcelného č.XX o výmere 50 m2 ako zastavané plochy, parcelného č. XX/X o výmere 106 m2 ako zastavaná plocha, parcelného č. XX o výmere 94 m2 ako zastavaná plocha a parcelného č. XX/X o výmere 363 m2 ako zastavaná plocha, pričom celková výmera pozemkov predstavuje výmeru 1243 m2 a z toho poľnohospodárskej pôdy v rozsahu 630 m2 a zastavaná plocha v rozsahu 613 m2, pričom sa dohodli za kúpnu cenu 30 000 Kčs. 1.
  4. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie žalobu žalobcu na určenie, že podiel 1 - ici k pozemku parcelného č. X/X druh pozemku záhrada o výmere 1189 m2 nadobudol vydržaním zamietol z dôvodu, že mal jednoznačne preukázané, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním, nakoľko so zreteľom na všetky okolnosti nebol dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti. Poukázal na zákon účinný v čase uzavretia zmluvy v roku 1985, ktorý jednoznačne uvádzal, že na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti sa vyžaduje účinnosť zmluvy, pričom zmluva bola účinná až registráciou štátnym notárstvom, čiže vlastníctvo k nehnuteľnostiam prechádza až zaregistrovaním zmluvy na štátnom notárstve.

v tom čase platného Občianskeho zákonníka, táto úprava bola odôvodnená požiadavkou právnej istoty a evidencie prevodov nehnuteľností, čo u žalobcu nebolo splnené. Žalobca s právnymi nástupcami v zmysle dedičského rozhodnutia neuzavrel kúpnu zmluvu, ktorou by si usporiadali vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, pričom do ich užívania vstúpil tak, ako mu to bolo ukázané p. X. a odvtedy nehnuteľnosť aj tak užíval. Súd prvej inštancie tiež argumentoval tým, že žalobca nepreukázal, že uzavrel platnú kúpnu zmluvu, pretože kúpna zmluva, od ktorej odvodzoval svoje právo k spornej nehnuteľnosti nemá náležitosti kúpnej zmluvy.

jeho názoru išlo len o odovzdanie nehnuteľností, ktoré by mal užívať a ktoré užíval Y. B.. Z uvedeného vyvodil, že protokolárna dohoda a zároveň uhradenie kúpnej ceny nepostačuje k nadobudnutiu vlastníckeho práva a ani pokojná držba trvajúca dlhšie než 10 rokov pri neregistrovanej resp. nezavkladovanej kúpnej zmluve nemôže viesť v žiadnom prípade k vydržaniu pozemku. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca nebol dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti, keďže protokol o dohode nebol registrovaný štátnym notárstvom, okrem iného predmetný protokol o dohode nebol spísaný s osobou, ktorá bola oprávnená predávať predmetné nehnuteľnosti. Navyše zo zápisnice o predbežnom vyšetrení spísanej dňa 9. decembra 1983 bolo zistené, že sporná parcela nebola predmetom dedičského konania, čiže nemohla byť ani predmetom odovzdania nehnuteľnosti na základe protokolu o dohode. Žalobca vedel, že predmetné nehnuteľnosti kupuje od nevlastníka, čo bolo potvrdené aj výpoveďou svedka Š. T.. Žalobca mal vedomosť aj o tom, že nehnuteľnosti mal nadobudnúť

dedičského rozhodnutia. Súd prvej inštancie dodal, že už v roku 1991, kedy zakúpil nehnuteľnosti právny predchodca žalovaných pán Ž., obidvaja vedeli, že nadobudli nehnuteľnosť na základe neregistrovanej kúpnej zmluvy a že je potrebné tento právny stav upraviť. O vyriešenie uvedeného stavu sa snažili práve notárskou zápisnicou, z ktorej vyplynulo, že tak ako žalobca aj žalovaný vedeli, že predmetný pozemok parcelného č. X/X má iného vlastníka, čiže predmetný pozemok parcelného č. 9 o výmere 1 259 m2 patrí do podielového spoluvlastníctva L. W., U. W. a V. T.. Napokon samotný žalobca v notárskej zápisnici mal záujem nadobudnúť formou osvedčenia o vydržaní pozemok parcelného č. XX, ktorý taktiež patril vyššie spomínaným vlastníkom, čiže vedel, že vlastníkom uvedeného pozemku nie je Y. B., a teda nepatril ani jeho právnym predchodcom. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca v danom prípade ohľadom spoluvlastníckeho podielu k spornej nehnuteľnosti nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je podielovým spoluvlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Z dôvodu nepreukázania dobromyseľnosti pri vstupe do držby, žalobca nemohol ani nadobudnúť podielové spoluvlastníctvo k spornému pozemku na základe vydržania, preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na späťvzatie žaloby voči žalovaným 3/ a 4/ súd prvej inštancie konanie voči nim zastavil v súlade s ustanoveniami § 145 a § 146 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

  1. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,odvolací súd“) v poradí druhým rozsudkom z
  2. októbra 2023 sp. zn. 7Co/86/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a výrokoch o trovách konania; žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.
  3. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, dôkazy správne vyhodnotil a vec po právnej stránke správne posúdil a jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok aj podrobne a v dostatočnej miere po skutkovej i právnej stránke odôvodnil. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok vydržania spornej nehnuteľnosti zo strany žalobcu, a to z dôvodu, že zákon v čase uzavretia zmluvy jednoznačne vyžadoval na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti jej zaregistrovanie štátnym notárstvom, čo u žalobcu nebolo splnené. Druhým dôvodom bolo, že žalobca nepreukázal, že uzavrel kúpnu zmluvu, pretože spornú nehnuteľnosť kupoval od nevlastníka s tým, že kupované nehnuteľnosti neboli žiadnym spôsobom špecifikované, a preto nemohol byť dobromyseľným vlastníkom. 2.
  4. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že k vydržaniu spornej nehnuteľnosti zo strany žalobcu nemohlo dôjsť z dôvodu, že sa v danom období vyžadovalo na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti zaregistrovanie kúpnej zmluvy štátnym notárstvom a táto podmienka nebola splnená. V tomto smere odvolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
  5. novembra 2018, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že na pojem oprávnenej držby, ktorá je podmienkou vydržania sa vyvinuli dva v podstate protichodné právne názory. Prvý právny názor akcentuje fakticitu a pocit neškodenia. Tento smer vychádza z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn. Cpj 51/84 (R 45/86) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 117/94 (R 44/96).

druhého, konkurenčného právneho názoru sú súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, aj takpovediac kultúrne známe ako súčasť všeobecného rozhľadu právne podmienky prevodu nehnuteľností. Na základe takýchto kritérií si z objektívneho hľadiska dospelý človek nemôže myslieť, že nehnuteľnosť možno previesť ústnym spôsobom, prípadne bez účasti úradov, a to ani uprostred sedemdesiatych rokov. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa okolo roku 2010 rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/ 97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010 priklonil k právnemu názoru, že súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy. Ústavný súd bol toho názoru, že za ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého podstata vyplýva z rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Cdo/117/94 (R 44/96). Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve so stavom vlastníckym. A contrario výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Taký výklad, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný. Odvolací súd vzhľadom na uvedené rozhodnutie ústavného súdu skonštatoval, že je nepochybné, že zákon v kritickom čase vyžadoval k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti popri písomnej forme právneho úkonu spravidla aj jej registráciu vtedajším štátnym notárstvom. Registrácia mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo momentom registrácie. Ak by sa však malo postupovať

„právnych skutočností, ktoré majú za následok nadobudnutie veci“, potom by držiteľ mohol byť dobromyseľný len vtedy, ak by písomná zmluva o nadobudnutí nehnuteľnosti bola registrovaná na štátnom notárstve. Držiteľ by teda mohol byť dobromyseľný len v prípade, ak by postupoval

zákona, teda ak by existovala platná kúpna zmluva a bola by registrovaná a išlo by predsa vždy o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe právneho úkonu uzavretého v súlade so zákonom. Tak ako uviedol ústavný súd v citovanom náleze, uvedené by bolo potom v rozpore so zmyslom a účelom ustanovení § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 2.

  1. S druhou zásadnou odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa nesprávneho posúdenie neunesenia dôkazného bremena súdom prvej inštancie, v otázke splnenia podmienky oprávnenej držby sporného pozemku, sa odvolací súd nestotožnil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že protokol o dohode nebol spísaný s osobou, ktorá bola oprávnená predávať predmetné nehnuteľnosti a zároveň nehnuteľnosti, ktoré mal žalobca kúpiť neboli žiadnym spôsobom špecifikované. Z dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca vedel, že nehnuteľnosti kupuje od nevlastníka Y. X., ktorý bol zaťom pôvodného vlastníka, v tom čase už nebohého Y. B., po ktorom sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 2620/
  2. Z rozhodnutia sp. zn. D 2620/83 z
  3. decembra 1983 vyplynulo, že nehnuteľnosti po nebohom prevzal poručiteľov syn Y. B., ktorý sa stal vlastníkom pozemku zapísaného v pozemno-knižnej vložke č. XXX parcelného č. XX s rodinným domom súpisného č. XXX pod bodom B11/A v 4/12-inách, v registri EN v pozemno-knižnej vložke č. XXX pozemok parcelného č. XX bod B15a v 1-ine. Z dokazovania tiež vyplynulo, že

výpisu z katastra nehnuteľností LV č. XXX, k. ú. T. S., pozemok parcelného č. X/X záhrada o výmere 678 m2 patrila do podielového spoluvlastníctva L. W., U. W. a V. T., pričom sa jednalo o pozemok parcelného č. X o výmere 1 259 m2. Z uvedeného bolo teda zrejmé, že ani právni predchodcovia žalobcu nemali majetkovoprávne vysporiadané nehnuteľnosti, ktoré užíval Y. B., pričom pozemok parcelného č. X bol vedený na úplne iných vlastníkov. Žalobca ako kupujúci s Y. X. ako predávajúcim si vzájomne dohodli odkúpenie rodinného domčeka so súpisným č. XXX spolu so záhradou, a to za kúpnu cenu 47 000 Kčs, ktorá bola aj vyplatená. Predmetný predaj sprostredkovával starosta Š. T., ktorý potvrdil, že žalobca vedel, že Y. X. nie je skutočným vlastníkom, pričom pozemky, ktoré mal kúpiť, mu priamo na mieste mal ukázať pán X.. Uviedol tiež, že v tom čase ešte neprebehlo dedičské konanie a nevedelo sa, ktoré nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom Y. B.. Žalobca teda pri kúpe týchto nehnuteľností mal jednak vedomosť, že Y. X. nie je vlastníkom a taktiež mal vedomosť, že kupované nehnuteľnosti nie sú nijako špecifikované a po ukončení dedičského konania je potrebné si ich vysporiadať. Pokiaľ žalobca, resp. jeho právni predchodcovia pre neznalosť zákona nevedeli, že zmluva má byť registrovaná, ide o ospravedlniteľný právny omyl. Nie je však možné očakávať pri bežnej opatrnosti, že žalobca, ktorý mal nadobudnúť nehnuteľnosti síce písomnou dohodou v roku 1985, avšak od nevlastníka, nevedel, že je potrebné uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu s dedičom predmetných nehnuteľností, keď už pri spisovaní protokolu o dohode vedel, že je to len dohoda, ktorá nie je uzatvorená so skutočným vlastníkom a následne preto bude musieť uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu. Pokiaľ ide o spornú nehnuteľnosť, túto žalobca nemal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, pretože už od roku 1991 ho v tejto držbe rušil pôvodne žalovaný Ž.N. U.., ktorý sa tiež považoval za vlastníka spornej parcely. Je pochybnosť aj v tom, či sa žalobca vôbec mohol považovať za vlastníka spornej parcely, lebo keby bol nesporne presvedčený, že kúpil celú parcelu, nemal by dôvod sa o ňu deliť s pôvodne žalovaným Ž. U.. Spravidla je síce rozhodujúce, či držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, avšak v danej veci nebolo nesporne preukázané, či aj sporná parcela mala byť predmetom protokolu o dohode. 2.4.

názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa vydržania spornej parcely, pretože vo svojich výpovediach uvádzal, že kúpil od pána X. aj celý pozemok parcelného č. X/X, ktorý po kúpe celý užíval. Následne pôvodne žalovaný Ž. U.. kúpil susedné nehnuteľnosti (rodinný dom s pozemkami) 3 roky po ňom a ako uviedol sám žalobca „začal sa rozťahovať aj na jeho pozemok“. Samotný žalobca navrhol žalovanému Ž.N. U.., aby si spornú polovicu pozemku rozdelili na polovicu, čoho výsledkom bola zápisnica o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. N 98/97, okrem iných aj k spornej nehnuteľnosti, ktorú navrhovatelia tohto úkonu nadobudli do podielového spoluvlastníctva v pomere 1 k celku, avšak z dôvodu nesprávneho vyhotovenia geometrického plánu, táto nehnuteľnosť nebola zapísaná na listy vlastníctva strán sporu. Žalobca si teda odporoval vo svojich vyjadreniach, keď najskôr tvrdil, že nadobudol do vlastníctva celý pozemok parcelného č. X/X na základe protokolu o dohode a na druhej strane súhlasil s tým, aby pôvodne žalovaný tiež nadobudol vlastníctvo k uvedenému pozemku v podiele 1/

  1. Žalobca si bol zrejme vedomý skutočnosti, že jeho údajné vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nie je žiadnym spôsobom preukázateľné, keďže jednotlivé pozemky, ktoré mal nadobudnúť od Y. X. neboli uvedené ani v protokole o dohode a dokonca v uvedenom rozsahu neboli ani predmetom dedenia po Y. B.. Z výpovedí svedkov napr. svedkyne C. T. - X., sestry pôvodného vlastníka Y. B. tiež vyplynulo, že časť spornej parcely užívala rodina I. (právni predchodcovia žalovaného), ktorá bývala v prednom dome, preto je otázne na základe čoho (akého právneho titulu) a v akom rozsahu sa chopili držby aj právni predchodcovia strán sporu. Ako už bolo uvedené vyššie, do podmienok oprávnenej držby možno zahrnúť aj snahu držiteľa o dodržanie dobových základných právnych požiadaviek. V danom prípade k spísaniu predmetného protokolu o dohode došlo až v roku 1985, pričom v uvedenom období už nadobúdateľ nehnuteľností pre bežnej miere opatrnosti musel mať minimálne vedomosť, že sa vyžaduje písomná kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom danej veci, ako aj s uvedením špecifikáciou toho, akú nehnuteľnosť nadobúda do vlastníctva. Vzhľadom k tomu, že žalobca skutočne nepreukázal, že je oprávneným držiteľom spornej nehnuteľnosti, teda neboli splnené všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. Z uvedených dôvodov preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
  2. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len „dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal, že pri originárnom nadobudnutí vlastníckeho práva (vydržanie) nie je podstatné, kto bol pôvodným vlastníkom veci, nakoľko k vzniku vlastníckeho práva dochádza v dôsledku inej právnej skutočnosti ako prevodu či prechodu práva.

názoru dovolateľa je podstatným to, či uzatvorenie neperfektnej kúpnej zmluvy - protokolu o dohode z

  1. apríla 1985, ktorú zmluvu vlastnoručne účastníci podpísali pred predsedom Miestneho národného výboru (ďalej len „MNV“) v S., mohlo byť a aj bolo objektívnou okolnosťou, spôsobilou vyvolať v dovolateľovi jeho vnútorné presvedčenie o tom, že na základe takejto zmluvy poctivo nadobudol sporné nehnuteľnosti, za ktoré vyplatil dohodnutú kúpnu cenu v sume 40 000 Kčs a vstúpil do užívania sporných nehnuteľností. Dovolateľ dal do pozornosti v konaní preukázané skutočnosti, ktoré záver o jeho dobromyseľnosti pri vstupe do držby potvrdzujú, a to že kúpu sporného pozemku sprostredkoval vtedajší predseda MNV, pričom menovaný dovolateľovi označil konkrétne pozemky na predaj, vrátane sporného pozemku. Sporný pozemok užívala a vlastnila rodina Nagyových, od ktorých dovolateľ sporný pozemok a rodinný dom odkúpil. Predmetom neperfektnej kúpnej zmluvy bol rodinný dom a záhrada. Dovolateľovi bolo na mieste samom zo strany predávajúcich v prítomnosti predsedu MNV ukázané, ktoré pozemky kupuje, a to vrátane spornej parcely. Protokol o dohode bol spísaný s Y. X., ktorý preukázateľne s ich vedomím a súhlasom zastupoval rodinu B.. Dovolateľ preukázateľne uhradil kúpnu cenu a užíval nehnuteľnosť v dobrej viere, že mu patrí od roku 1985, kedy do jej držby vstúpil na základe neperfektnej kúpnej zmluvy a tuto užíval minimálne až do spísania neperfektnej notárskej zápisnice sp. zn. N 98/97, NZ 103/97 zo
  2. apríla
  3. Odvolací súd postupoval v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, keď nesprávne právne posúdil otázku splnenia jeho dobromyseľnosti pri vstupe do držby. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho sudu resp. nesprávnosť právneho posúdenia spočíva najmä v otázke, „či písomná dohoda, z ktorej obsahu je zrejmé aká nehnuteľnosť za akú kúpnu cenu je predmetom kúpy, je okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci pri vstupe do držby“, v kontexte tejto otázky odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/17/2016, 2Cdo/271/2007, 2Cdo/207/2005 a R 44/
  4. Ďalej stanovil otázku, „či možno nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním aj od nevlastníka“, v rámci ktorej poukázal na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1703/2005 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/71/2011 a 4Cdo/176/2019.

dovolateľa dospel odvolací súd k nesprávnemu záveru aj v otázke „či zaplatenie kúpnej ceny a odovzdanie nehnuteľnosti do užívania je okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti pri vstupe do držby“, na podporu svojho tvrdenia uviedol rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/64/2018, 2Cdo/27/2005, 5Cdo/210/2019, 7Cdo/127/2021 a nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/

  1. Napokon dovolateľ spochybnil závery odvolacieho súdu aj v otázke „či chýbajúca písomná kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom nehnuteľnosti s presnou špecifikáciou nehnuteľnosti vylučuje dobromyseľnosť“, pričom odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/102/2017, 5Cdo/210/2019, 7Cdo/127/2021, 3Cdo 117/94, R 44/1996, R 45/1986 a nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/
  2. 3.
  3. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. b) CSP dovolateľ poukázal na to, že

výpisu z katastra nehnuteľností, sporná parcela patrila do podielového spoluvlastníctva L. W., U. W. a V. T.. Právni predchodcovia dovolateľa nemali majetkovoprávne vysporiadané nehnuteľnosti, ktoré užíval Y. B., pričom sporná parcela bola vedená na iných vlastníkov a právni predchodcovia dovolateľa spornú parcelu dlhodobo užívali, prípadne vlastnili bez preukázanej písomnej evidencie vo verejných knihách, čo však v tej dobe nebolo až tak neobvyklé. V súvislosti so záverom odvolacieho súdu tak bolo

dovolateľa potrebné posúdiť otázku, „či možno vydržať nehnuteľnosť v rozpore so zápisom vo verejných knihách, resp. či možno pri vydržaní vychádzať aj zo skutočného dlhodobého užívacieho stavu, ktorý je v rozpore s údajmi v katastri nehnuteľností (contra tabulas), príp. v bývalej pozemkovej knihe alebo v evidencii nehnuteľností“, ktorá otázka doposiaľ nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a zároveň od nej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. K uvedenej argumentácii poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1675/2006, 22Cdo 646/2009, 22Cdo 1245/2010, 22Cdo 837/1998, 22Cdo 2211/2000 a 22Cdo 1703/

  1. 3.
  2. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko sa tento nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami uvedenými v odvolaní v zmysle § 387 ods. 3 CSP (v zmysle tejto argumentácie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  3. februára 2009 sp. zn. 4Cdo/89/2007). Mal za to, že už súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom odvolací súd sa nestotožnil s tou časťou argumentácie súdu prvej inštancie, že k vydržaniu spornej nehnuteľnosti nemohlo dôjsť z dôvodu, že sa v danom období vyžadovalo na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti zaregistrovanie kúpnej zmluvy štátnym notárstvom. Avšak okrem vyššie uvedeného dôvodu zamietnutia žaloby, sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku zameral na spochybnenie dobromyseľnosti dovolateľa už len vo všeobecnej rovine bez bližšieho popísania úvah a odkazu na vykonané dokazovanie, pričom tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd na základe podaného odvolania. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa odvolací súd absolútne nevysporiadal a nevyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede a iné dôkazy svedčiace o dobromyseľnosti dovolateľa pri vstupe do držby. Rovnako sa nevysporiadal ani s tzv. ,,zlou vierou“ na strane pôvodne žalovaného Ž. U.., ktorú dokonca sám konštatoval vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Opomenul zásadu, že v prípade akýchkoľvek pochybností sa dobré viera prezumuje, pokiaľ nie je preukázaný opak. Dokonca žiadnym spôsobom nereflektoval ani na vytýkané procesné pochybenia súdu prvej inštancie. Dovolateľ opätovne vytkol aj pred dovolacím súdom procesné pochybenia súdu prvej inštancie. Konkrétne, že na pojednávaní konanom dňa
  4. júna 2021 uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku. Na pojednávaní konanom dňa
  5. septembra 2021 rozsudok nevyhlásil a bez toho, aby zrušil uznesenie o skončení dokazovania, znovu vo veci pojednával a vyzval dovolateľa na doplnenie dokazovania a na prednesenie záverečnej reči, ktorá bola však už zaprotokolovaná dňa
  6. júna
  7. Rovnaký postup sa zopakoval aj na pojednávaní konanom dňa
  8. apríla 2022 s tým, že konajúci súd opäť uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, tretíkrát v poradí stranám umožnil prednes záverečnej reči a vyhlásil rozsudok. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
  9. Žalovaný 1/ písomné vyjadrenie k dovolaniu nepredložil.
  10. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu sa stotožnila s rozhodnutím odvolacieho súdu.
  11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 7.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 9.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

  1. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 12. Ustanovenie § 420 písm.
  2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 13. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 14. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm.
  3. f)CSP dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie, nevysporiadanie sa so všetkými uplatnenými námietkami, ako aj procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý opakovane odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozhodnutia. 15. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby o určenie vlastníckeho práva bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcom v otázke preukázania dobromyseľnosti pri vstupe do držby spornej nehnuteľnosti, ktorý odvodzoval od uzavretia kúpnej zmluvy, ktorá nebola registrovaná na príslušnom štátnom notárstve, ako aj z protokolu dohode o užívaní spísaného s osobou neoprávnenou, i napriek tomu, že v čase jeho uzavretia sporná nehnuteľnosť nebola predmetom prejednania v dedičskom konaní po nebohom Júliusovi Nagym vedenom pod sp. zn. D 2620/83, z ktorého rozhodnutia z 9. decembra 1983 nevyplýva, že by patrila do majetku poručiteľa. 16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že odvolací súd sa dôsledne vysporiadal s podstatnými námietkami uplatnenými žalobcom. Zhrnul relevantné skutkové okolnosti pre posúdenie splnenia zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, s uvedením na základe akých skutkových okolností nemohol byť žalobca dobromyseľný pri užívaní sporného pozemku. Uviedol, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že protokol o dohode nebol spísaný s osobou, ktorá bola oprávnená predávať predmetné nehnuteľnosti a zároveň nehnuteľnosti, t. j. parcely, ktoré mal žalobca kúpiť neboli žiadnym spôsobom špecifikované. Z dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca vedel, že nehnuteľnosti kupuje od nevlastníka Y. X., ktorý bol zaťom pôvodného vlastníka, v tom čase už nebohého Y. B., po ktorom sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 2620/83. Z rozhodnutia sp. zn. D 2620/83 z 9. decembra 1983 vyplynulo, že nehnuteľnosti po nebohom prevzal poručiteľov syn Y. B., ktorý sa stal vlastníkom parcely zapísanej v pozemno-knižnej vložke č. XXX parcelného č. XX s rodinným domom súpisného č. XXX pod bodom B11/A v 4/12-inách, v registri EN v pozemno-knižnej vložke č. XXX pozemok parcelného č. XX bod B15a v 1-ine. Z dokazovania tiež vyplynulo, že

výpisu z katastra nehnuteľností LV č. XXX, k. ú. T. S., pozemok parcelného č. X/X záhrada o výmere 678 m2 patrila do podielového spoluvlastníctva L. W., U. W. a V. T., pričom sa jednalo o pozemok parcelného č. X o výmere 1 259 m2. Je teda zrejmé, že ani právni predchodcovia žalobcu nemali majetkovoprávne vysporiadané nehnuteľnosti, ktoré užíval Y. B., pričom pozemok parcelného č. X bol vedený na úplne iných vlastníkov. V skutočnosti teda žalobca ako kupujúci s Y. X. ako predávajúcim

protokolu o dohode si vzájomne dohodli odkúpenie rodinného domčeka so súpisným č. XXX spolu so záhradou a to za kúpnu cenu 47 000 Kčs, ktorá bola aj vyplatená. Predmetný predaj sprostredkovával starosta MNV Š. T., ktorý potvrdil, že žalobca vedel, že Y. X. nie je skutočným vlastníkom, pričom pozemky, ktoré mal kúpiť, mu priamo na mieste mal ukázať pán X.. Tiež uviedol, že v tom čase ešte neprebehlo dedičské konanie a nevedelo sa, ktoré nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom Y. B.. Žalobca teda pri kúpe týchto nehnuteľností mal jednak vedomosť, že Y. X. nie je vlastníkom a mal tiež vedomosť, že kupované nehnuteľnosti nie sú nijako špecifikované a po ukončení dedičského konania je potrebné si ich vysporiadať. Pokiaľ žalobca, resp. jeho právni predchodcovia pre neznalosť zákona nevedeli, že zmluva má byť registrovaná, ide o ospravedlniteľný právny omyl. Nie je však možné očakávať pri bežnej opatrnosti, že žalobca, ktorý mal nadobudnúť nehnuteľnosti síce písomnou dohodou v roku 1985, avšak od nevlastníka, nevedel, že je potrebné uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu s dedičom predmetných nehnuteľností, keď už pri spisovaní protokolu o dohode vedel, že je to len dohoda, ktorá nie je uzatvorená so skutočným vlastníkom a následne preto bude musieť uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu. Pokiaľ ide o spornú nehnuteľnosť, túto žalobca nemal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, pretože už od roku 1991 ho v tejto držbe rušil pôvodne žalovaný Ž.N. U.., ktorý sa tiež považoval za vlastníka spornej parcely. Je pochybnosť aj v tom, či vôbec žalobca mohol považovať za vlastníka spornej nehnuteľnosti. Keby bol žalobca nesporne presvedčený, že kúpil celý pozemok, nemal by dôvod sa o ňu deliť s pôvodne žalovaným Ž. U... Spravidla je síce rozhodujúce, či držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, avšak v danej veci nebolo nesporne preukázané, či aj sporný pozemok mal byť predmetom protokolu o dohode. Žalobca jednoznačne v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa vydržania spornej nehnuteľnosti, pretože vo svojich výpovediach uvádzal, že kúpil od pána X. aj celý pozemok parcelného č. X/X, ktorý po kúpe aj celý užíval. Následne pôvodne žalovaný Ž. U.. kúpil susedné nehnuteľnosti (rodinný dom s pozemkami) 3 roky po ňom a ako uviedol sám žalobca „začal sa rozťahovať aj na jeho pozemok“. Samotný žalobca navrhol pôvodne žalovanému Ž. U.., aby si spornú polovicu rozdelili na polovicu, čoho výsledkom bola zápisnica o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. N 98/97, okrem iných aj k spornej nehnuteľnosti, ktorú navrhovatelia tohto úkonu nadobudli do podielového spoluvlastníctva v pomere 1 k celku, avšak z dôvodu nesprávneho vyhotovenia geometrického plánu, táto nehnuteľnosť nebola zapísaná na listy vlastníctva strán sporu. Žalobca si teda odporoval vo svojich vyjadreniach, keď najskôr tvrdil, že nadobudol do vlastníctva celý pozemok parcelného č. X/X na základe protokolu o dohode a na druhej strane súhlasil s tým, aby pôvodne žalovaný tiež nadobudol vlastníctvo k uvedenej nehnuteľnosti v podiele 1. Žalobca si bol zrejme vedomý skutočnosti, že jeho údajné vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nie je žiadnym spôsobom preukázateľné, keďže jednotlivé pozemky, ktoré mal nadobudnúť od Y. X. neboli uvedené ani v protokole o dohode a dokonca v uvedenom rozsahu neboli ani predmetom dedenia po nebohom Y. B.. Z výpovedí svedkov napr. svedkyne C. T. - X., sestry pôvodného vlastníka Y. B.) tiež vyplynulo, že časť spornej nehnuteľnosti užívala rodina I. (právni predchodcovia žalovaného), ktorá bývala v prednom dome, preto je otázne na základe čoho (akého právneho titulu) a v akom rozsahu sa chopili držby aj právni predchodcovia strán sporu. V danom prípade k spísaniu predmetného protokolu o dohode došlo až v roku 1985, pričom v uvedenom období už nadobúdateľ nehnuteľností pre bežnej miere opatrnosti musel mať minimálne vedomosť, že sa vyžaduje písomná kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom danej veci, ako aj s uvedením (špecifikáciou) toho, akú nehnuteľnosť nadobúda do vlastníctva. Vzhľadom k tomu, že žalobca skutočne nepreukázal, že je oprávneným držiteľom spornej parcely, teda neboli splnené všetky podmienky pre vydržanie danej nehnuteľnosti, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. 17. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v bodoch 13. až 16, ktorého obsah v podstatnom rozsahu vyplýva z tohto odôvodnenia uvedeného v bodoch 2.1 až 2.4, ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie, ktoré tvoria jeden celok vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), spĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP. Základné právo

čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). V preskúmavanej veci odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z jeho obsahu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniam, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. 18. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľa dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania

§ 420písm.

f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil

predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

  1. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
  2. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z
  3. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z
  4. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z
  5. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z
  6. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).
  7. K namietanému procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý opakovane odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozhodnutia dovolací súd uvádza, že uznesenie o odročení pojednávania je uznesením o vedení konania, ktorým súd nie je viazaný v súlade s § 237 ods. 2 CSP. Stačí, ak sa vydá nové uznesenie, ktoré nanovo upravuje procesné vzťahy pri vedení konania pričom výslovné zrušenie predchádzajúceho uznesenia nie je potrebné. Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, zostávajú bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej, preto nemôžu privodiť vážnejšiu ujmu na právach strán sporu. Súd nie je týmto uznesením viazaný a môže ich zmeniť, prípadne vydať nové uznesenie (m. m. 5Cdo/101/2010).
  8. Uvedeným procesným postupom nedošlo k porušeniu procesných práv dovolateľa, preto ani z tohto dôvodu konanie nie je zaťažené existenciou vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolanie nie je prípustné, preto bolo odmietnuté v súlade s § 447 písm. c) CSP. 22.

§ 421

ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne. 23.

§ 432

CSP dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 24. Otázkou relevantnou

§ 421ods.

1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného

uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (sp. zn. 4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

  1. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ namietala odklon od ustálenej rozhodovacej praxe pri riešení otázok v znení, či „písomná dohoda, z ktorej obsahu je zrejmé aká nehnuteľnosť za akú kúpnu cenu je predmetom kúpy, je okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci pri vstupe do držby“(i), „či možno nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním aj od nevlastníka“(ii), „či zaplatenie kúpnej ceny a odovzdanie nehnuteľnosti do užívania je okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti pri vstupe do držby“(iii) a „či chýbajúca písomná kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom nehnuteľnosti s presnou špecifikáciou nehnuteľnosti vylučuje dobromyseľnosť“(iv).
  2. Z hľadiska prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm.

  1. a)CSP má osobitný význam vzájomný vzťah medzi právnou otázkou a rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Pre právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 83/2018, R 71/2018). 27. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že riešenie otázky dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním je súdnou praxou ustálené. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu rozsudkom z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/4/2024 judikoval právnu vetu v znení: ,,Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. 27.1. Z obsahu odôvodnenia vyplýva, že vývoj súdno-aplikačnej praxe pri riešení nastolenej právnej otázky bol nasledovný: ,,Najvyšší súd vo svojej staršej judikatúre [R 44/96 (rozsudok z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94)] rozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby, keď nadviazal na skoršiu judikatúru (R 45/1986, Zb. rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986, str. 193)

ktorej ,,na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“.

právnej vety R 44/96 „neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním“. Najvyšší súd v okolnostiach danej veci uviedol, že „k oprávnenej držbe došlo až po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací súd, ale nadobúdajúcim titulom bolo vydržanie“. Obdobne,

stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR z 30. marca 1983 CPJ 69/82 - uverejnenom vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR č. 5/1983 ako aj v Zborníku III, s. 164 - ústne dohodnuté zmluvy (kúpne, darovacie, zámenné) nemohli byť základom pre prevod vlastníckeho práva, „mohli byť však základom dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti“ vydržaním. Rovnaký záver sa po znovuzavedení inštitútu vydržania (v roku 1982) prijímal aj v právnickej spisbe,

ktorej nebolo rozhodné, či existuje aj platný právny titul nadobudnutia (Jehlička, O. In Češka, Z. a kol. Občanský zákoník. Komentář. Díl I. Praha: Panorama, 1987, s. 416), resp.

ktorej právny omyl nemusí byť prekážkou dobromyseľnosti držiteľa (Bičovský, J. - Holub, M. Občanský zákoník a předpisy souvisíci I. Praha: Panorama, 1984, s. 181). Prístup, ktorý umožňoval vydržať nehnuteľnosť aj v prípade, ak držiteľ nadobudol jej držbu len na základe ústnej kúpnej zmluvy, sa na našom území konzistentne zastával od čias uhorského obyčajového práva, cez úpravu Občianskeho zákonníka z roku 1950 (s definíciou oprávnenej držby zhodujúcou sa s tou dnešnou), cez obdobie po znovuzavedení inštitútu vydržania, a to až do obdobia okolo roku 2010. Neskôr - niekedy od roku 2010 - sa najvyšší súd viacerými rozhodnutiami [napr. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010, 2Cdo/207/2005, či 6MCdo/5/2010] priklonil k názoru, že do podmienok oprávnenej držby, resp. dobromyseľného držiteľa je potrebné zahrnúť aj povinnosť držiteľa dodržať právny titul potrebný pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Najvyšší súd bez zásadného zdôvodnenia zmeny staršej judikatúry, bez zmeny právnej úpravy, či bez spoločenskej zmeny, alebo v názore právnej vedy, reflektujúc skôr českú judikatúru (s rozdielnym historickým právnym zázemím, pozn.), začal uprednostňovať reštriktívnejší názor, že držiteľ nemôže byť dobromyseľný v prípade prevodu nehnuteľnosti ústnou kúpnou zmluvou, ak právny poriadok vyžaduje na prevod nehnuteľnosti písomnú kúpnu zmluvu.

jeho názoru išlo totiž o neospravedlniteľný právny omyl. Judikatúra sa rozvinula v tejto otázke do takej miery, že ani v prípade písomnej kúpnej zmluvy nemôže byť držba oprávnená, ak neprišlo k jej registrácii štátnym notárstvom v období, keď to právny poriadok vyžadoval. Súčasná súdna prax (dovolacieho i ústavného súdu) sa v súvislosti s interpretáciou § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. s otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu viacerými rozhodnutiami vrátila k právnym záverom staršej judikatúry“. 27.

  1. V uznesení z
  2. augusta 2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019 najvyšší súd k nastolenej dovolacej otázke, či môže fyzická osoba splniť podmienku oprávnenej držby, ktorej základom je dobromyseľnosť, keď jej nesvedčí žiadny nadobúdací titul, najskôr poukázal na názor vyslovený nižšími súdmi, ktoré „zdôraznili, že vedomosť právneho predchodcu žalovanej o tom, že mu boli vrátené sporné nehnuteľnosti, pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných nehnuteľností na rozdiel od preukazovania vlastníctva, nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“. Následne tiež uviedol, že „posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
  3. novembra 2018).“ Uvedené právne závery zopakoval tiež najvyšší súd napr. v uznesení z
  4. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/190/2020 a v uznesení z
  5. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020“. 27.
  6. V náleze zo
  7. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018, ústavný súd po podaní historického exkurzu právneho inštitútu oprávnenej držby, kritike nedostatočného zdôvodnenia zmeny (novšej) judikatúry a konštatovaní ústavnej konformity staršej judikatúry považoval za podstatné uviesť, že ,,pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva

čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný, taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný, pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. 27.

  1. V náleze z
  2. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa ústavný súd k vyššie uvedenému právnemu názoru vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitným spôsobom znova prihlásil. Predmetom posudzovania bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej súvislosti nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť, že vlastnícke právo so svojím manželom v skutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „Dohody“ z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci zákon obligatórne k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne uzavretej zmluvy vyžadoval, poukazujúc na prax najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/
  3. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že „právny názor,

ktorého súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri skúmaní dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy, bol predmetom ústavného prieskumu vo veci sp. zn. II. ÚS 484/

  1. Ústavný súd v tejto veci rozhodol nálezom zo
  2. novembra 2018, v ktorom vo vzťahu k uvedenému právnemu záveru zdôraznil, že takýto výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustné reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný.. Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto náleze ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ (body
  3. a
  4. odôvodnenia nálezu). 27.
  5. Následne veľký senát citujúc ustanovenia § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, k rozsahu dovolaním nastolenej právnej otázky uviedol, že ,, držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlas

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.