tohto zákona...“) v rámci regulácie fungovania bánk, a nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami.
odvolacieho súdu neobstojí ani námietka žalobkyne, že zákon o bankách nepripúšťa priznanie takejto zložky odmeny. Odvolací súd zdôraznil, že mimoriadny výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od hodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca
1 písm. a) zákona o bankách, teda nešlo o plnenie, ktoré by bolo (čo do podstaty nároku) v rozpore s kogentným ustanovením citovaného zákona. Ak by aj právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o bankách, tento úkon zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi, pričom aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (hoci v danej veci nešlo o taký prípad), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce). 2.5. Vzhľadom na uvedené odvolací súd opätovne rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa vyhovenia vzájomnej žalobe žalovaných 2/, 4/, 5/ a 6/ ako vecne správny
1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol
2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP a v plnej miere úspešným žalovaným 2/, 4/, 5/ a 6/ priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm.
f) CSP dovolateľka uviedla, že odvolací súd rozsudok nedostatočne odôvodnil, keď sa iba formálne zaoberal jej právnymi a skutkovými tvrdeniami. Týka sa to jej argumentov, že priznaný bonus je v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov
zákona o bankách a že žalovaní ako vedúci zamestnanci banky museli vedieť, že priznanie bonusu je v rozpore s internými predpismi banky a existovali prekážky pre jeho výplatu (ekonomická strata banky a pod.). Odvolací súd neuviedol vlastné relevantné závery, prakticky iba prevzal konklúzie vyplývajúce z rozsudku najvyššieho súdu z
1 písm. b) CSP dovolateľka namietala, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a od ktorých záviselo jeho rozhodnutie, a to:
1 zákona o bankách v znení účinnom do
tohto zákona (...)“, ktoré stanovuje povinnosť iba banke. Obdobná formulácia právnych noriem je pomerne bežná. Napríklad § 118 ods. 1 Zákonníka práce stanovuje zamestnávateľovi povinnosť platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Napriek tomu, že ide o povinnosť vzťahujúcu sa výlučne na zamestnávateľa, nemožno pochybovať o tom, že sa dotknuté ustanovenie Zákonníka práce aplikuje na pracovnoprávny vzťah. Ide
dovolateľky o kogentné normy, ktorá limituje autonómiu zmluvných strán v súkromnoprávnej sfére. Boli prevzaté do zákona o bankách zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES a majú zamedziť práve takým prípadom, keď si vrcholný manažment banky sám ku koncu svojho pôsobenia schváli neštandardne vysoké odmeny. 3.4.
názoru dovolateľky neobstojí ani argument, že pravidlami odmeňovania v § 23b ods. 1 zákona o bankách nie je dotknuté ustanovenie § 118 Zákonníka práce (§ 23c zákona o bankách). Uvedené vyplýva zo vzájomného vzťahu medzi lex specialis (zákon o bankách) a lex generalis (Zákonník práce). Pravidlá odmeňovania upravené v zákone o bankách obmedzujú pohyblivé zložky mzdy, ktoré môže inkasovať vybraná kategória zamestnancov banky. Aby nevznikali pochybnosti o tom, aké plnenie možno na účely aplikácie tohto osobitného pravidla v pracovnoprávnych vzťahoch považovať za mzdu, zákon dodáva, že ustanovenie § 118 Zákonníka práce, ktoré upravuje túto otázku, ostáva nedotknuté. 3.5. Vzhľadom na právny názor o vylúčení aplikácie zákona o bankách
dovolateľky vyznieva paradoxne záver súdu, že uplatňovaný nárok na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu vyplýva žalovaným z § 23b ods. 1 písm. a) zákona o bankách, t. j. ako motivačná zložka odmeny, ktorej výška závisí od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, banky alebo od kombinácie týchto hodnotení. Program mimoriadneho výkonnostného bonusu bol vypracovaný ako satisfakcia za zotrvanie v zamestnaní a takýto bonus nebol ani jednou z prípustných foriem pohyblivej zložky mzdy
zákona o bankách. V liste predstavenstva Sberbank Slovensko, a.s., zo 14. decembra 2015 (v ktorom predstavenstvo banky informovalo zamestnancov o možnosti získania bonusu) sa uvádza, že bonus bude závisieť tiež od úspešného zavŕšenia obchodu, ktorý však žalovaní ako zamestnanci Sberbank Slovensko, a.s., ktorej akcie boli predávané, nemohli nijako ovplyvniť. Nejde ani o výsledok, z ktorého by mala banka akýkoľvek prospech. Naviac hodnotenie výkonnosti konkrétneho zamestnanca v tomto procese mal
listu predstavenstva Sberbank Slovensko, a.s., z 28. júla 2016 (od ktorého súdy odvodzujú nárok žalobkyne) vykonať „Management Board skupiny Sberbank“, teda nie zamestnávateľ, ale orgán jedného z akcionárov, ktorý predával svoje akcie. Práca bola tak vykonávaná práve v prospech tohto akcionára. Bilancovania výkonnosti žalovaných, vykonané treťou stranou, nemôže zakladať nárok na motivačnú zložku odmeny
1 písm. a) zákona o bankách, ktorá sa odvíja od hodnotenia samotnej banky. 3.6.
dovolateľky je rovnako vylúčené, aby mimoriadny výkonnostný bonus predstavoval motivačnú zložku odmeny za plnenie dosahovaných výsledkov dlhodobej obchodnej stratégie a záujmov banky [§ 23b ods. 1 písm.
názoru dovolateľky uvedená situácia nastala. K namietanému excesu pri výkone práv štatutárneho orgánu Sberbank Slovensko, a.s., odvolací súd uviedol, že je voči zamestnancom bez právneho významu. Odvolací súd vychádzal z mylnej domnienky, že zamestnanec môže vedieť o nesprávnom postupe týchto orgánov, iba ak je ich členom. Podmieňovanie aplikácie § 10 ods. 2 Zákonníka práce reálnou možnosťou zamestnanca ovplyvniť postup štatutárneho orgánu ide nad rámec právnej úpravy. V zmysle zákona postačuje, že zamestnanec musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu. Dovolateľka zdôraznila, že žalovaní boli v zmysle ich pracovných zmlúv povinní vykonávať svoje práva a povinnosti v súlade so slovenským právnym poriadkom a zodpovedali za vypracovanie a schválenie organizácie a systému riadenia banky
stanov zamestnávateľa [časť „práva a povinnosti zmluvných strán“ písm. d)]. 3.
dovolateľky legitímne domnievať, že o prekročení oprávnenia predstavenstvom banky žalovaní prinajmenšom museli vedieť. 3.
1 zákona o bankách v znení účinnom do 29.12.2020 nemožno priznať nárok na pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v § 23b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom do 29.12.2020 nepripúšťa.
žalovaných jasné vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie. Okrem iného odvolací súd poukázal na to, že právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov
ods.1 Zákonníka práce zamestnávateľa zaväzujú bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný postup stanovený internými predpismi. V danom prípade nebolo preukázané prekročenie oprávnení štatutárneho orgánu. Odvolací súd zároveň poukázal, že rozhodnutie predstavenstva č. 97/2015 bolo schválené dozornou radou písomným hlasovaním v decembri 2015 a rozhodnutie predstavenstva zo dňa 28. júla 2016 nemuselo byť schvaľované dozornou radou. Odvolací súd sa riadne vysporiadal aj s odvolacou argumentáciou žalobkyne ohľadne rozporu rozhodnutia predstavenstva Sberbank Slovensko, a.s., so zákonom o bankách, keď zdôvodnil, že priznaný mimoriadny výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od hodnotenia výkonnosti zamestnanca
a) zákona o bankách. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho rozhodnutia o nároku na náhradu trov dovolacieho konania,
názoru žalovaných tvrdenia žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení v zásade nemožno právne kvalifikovať ako dovolací dôvod
f) CSP. Dodali, že najvyšší súd zrušil prvé rozhodnutie odvolacieho súdu pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, čo však nie je zodpovednosťou žalovaných, pre ktoré by mali byť v konaní neúspešní. Zároveň, o výške náhrady trov konania sa rozhoduje až po skončení konania vo veci samej. 4.1. Vo vzťahu k právnym otázkam, predloženým dovolateľkou v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. b) CSP, žalovaní uviedli, že rovnaké otázky už dovolací súd opakovane riešil, a to v rozsudkoch z
1 písm. b) CSP, ale bolo by ju možné posudzovať len
1 písm. a) CSP a skúmať, či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, k čomu však nedošlo. Okrem toho je otázka č. 3 v dovolaní žalobkyne akademická a nie je koncipovaná na daný prípad. Žalobkyňa de facto len citovala § 10 ods. 2 Zákonníka práce a akademicky sa dopytuje na interné predpisy, pričom však zo skutkového stavu nevyplýva žiadne porušenie interných predpisov. Žalobkyňa v tomto smere pred súdom prvej inštancie netvrdila a neprodukovala žiadne dôkazy. Zároveň žalobkyňa v dovolaní uvádza ďalšie skutkové okolnosti (napr. o finančnom stave zamestnávateľa), ktoré neboli predmetom konania pred súdom prvej inštancie, čo následne nie je možné argumentovať pred dovolacím súdom. Žalobkyňa tiež v dovolaní nastoľuje domnienky, že žalovaní o niečom „museli vedieť“. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie však žiadne takéto okolnosti neboli preukázané zo strany žalobkyne v tomto smere ani nebolo navrhované žiadne dokazovanie. Tieto okolnosti boli vyčerpávajúco zdôvodnené súdom prvej inštancie aj odvolacím súdom. 4.2. Žalovaní zdôraznili, že žalobkyňa v celom konaní nepreukázala, že by štatutárny orgán prekročil svoje oprávnenie a žiadne takéto argumenty ani neuvádzala v podanom odvolaní. Tvrdenia žalobkyne, že štatutárny orgán postupoval v rozpore s internými predpismi a že rozhodnutie o priznaných bonusoch nebolo odsúhlasené dozornou radou, uvádzané až pred dovolacím súdom.
2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom k
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porov. § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného
CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania prípustného
1 CSP je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP). 11. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala primárne z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces opierala o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené. Dovolací súd preto skúmal, či došlo k dovolateľkou namietanej procesnej vade. 12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). 13.
ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je najčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaného prípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 14. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že po zrušení prvého rozhodnutia odvolacieho súdu odvolací súd venoval náležitú pozornosť odvolacím argumentom žalobkyne, pričom na ne poskytol aj primerané a jednoznačné odpovede. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l, ods. 2 CSP, stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie. Tu treba zdôrazniť, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vytvára s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (porov. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). V odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku však odvolací súd nezostal pri konštatovaní správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, ale vyjadril sa aj k nosnej odvolacej argumentácii žalobkyne (uplatnenej aj v dovolaní) ohľadom ňou tvrdeného rozporu priznaného nároku na mimoriadny výkonnostný bonus s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov
zákona o bankách (bod 19 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu), ako aj k žalobkyňou tvrdenej nedobromyseľnosti žalovaných, ich vedomosti o rozpore priznaného bonusu s internými predpismi banky a o existencii prekážok pre jeho výplatu (body 15, 18 a 20 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Dovolací súd sa preto nestotožnil s námietkou dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. 15. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie má
názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené resp. arbitrárne. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. 16. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd vyhovel vzájomným žalobám žalovaných titulom mimoriadneho výkonnostného bonusu, keď zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že išlo o nenárokovateľnú zložku mzdy, na ktorú však žalovaným ako zamestnancom vznikol nárok na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní za prácu, ktorú vykonali
pokynov a na žiadosť zamestnávateľa. Súdy nižšej inštancie vysvetlili, že rozhodnutím zamestnávateľa o priznaní nenárokovateľnej zložky mzdy zamestnancovi sa táto zložka stáva nárokovateľnou a takéto rozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok. V posudzovanej veci mali súdy preukázané, že zo strany zamestnávateľa došlo k priznaniu mimoriadneho výkonnostného bonusu, ako vyplýva z listín z
zákona o bankách, odvolací súd uviedol, že zákon o bankách obsahuje pravidlá určené bankám v rámci regulácie fungovania bánk, okrem toho mimoriadny výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, čo bolo v súlade s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. Odvolací súd napokon v bode 19 odôvodnenia skonštatoval, že právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľom v pracovnoprávnych vzťahoch vo forme priznania mimoriadnej odmeny zamestnancovi, aj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o bankách, zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi. Aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v danej veci o takýto prípad nešlo), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).
f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto skutočnosť, že dovolateľka s názormi súdov oboch inštancií nesúhlasí, sama o sebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí, ktoré spolu tvoria celok. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). 22. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie žalobkyne v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie
c) CSP. 23. Žalobkyňa v dovolaní namietala vadu zmätočnosti
f) CSP aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania. Rozhodovacia prax sa už ustálila v závere, že za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno považovať aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, preto je preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018). 24. Dovolateľka vadu zmätočnosti
f) CSP opierala o nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, keď
jej názoru odvolací súd nesprávne priznal žalovaným nárok na náhradu trov predchádzajúceho dovolacieho konania, v ktorom mala plný procesný úspech žalobkyňa. 25. Z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 453/2019 (publikované pod č. 56/2019), označeného žalobkyňou v dovolaní, vyplýva, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi.
ústavného súdu dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (porov. tiež sp. zn. I. ÚS 296/2020).
výsledku samotného dovolacieho konania bez ohľadu na konečný výsledok sporu, zveril by rozhodovanie o týchto trovách (o nároku) priamo dovolaciemu súdu aj v prípade zrušenia rozhodnutia vo veci samej, keďže v takom prípade nedáva zmysel, aby o trovách dovolacieho konania
výsledku tohto dovolacieho konania rozhodoval iný súd (odvolací súd, prípadne súd prvej inštancie
toho, na ktorý súd bola vec vrátená). 29. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP ani v tomto smere nezistil, preto je dovolanie žalobkyne aj v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 31. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP má byť procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu
citovaného ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola
názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a § 432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.
1 písm. b) CSP, ani dovolací dôvod
1 písm. c) CSP (všetky vyššie uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu obsahujú zhodné právne závery). Prípustnosť dovolania preto dovolací súd posudzoval
1 písm.
2 Obchodného zákonníka (v znení účinnom k 28. júlu 2016) stanovy, rozhodnutia valného zhromaždenia alebo dozornej rady môžu obmedziť právo predstavenstva konať v mene spoločnosti, ale tieto obmedzenia nie sú účinné voči tretím osobám. Z dôvodu dodržania princípu právnej istoty adresátov právnych úkonov, vykonaných predstavenstvom akciovej spoločnosti ako štatutárnym orgánom, interné obmedzenia nemajú vplyv na platnosť právnych úkonov vykonaných predstavenstvom. To nevylučuje zodpovednosť členov predstavenstva za náhradu škody spôsobenú porušením interných predpisov spoločnosti v zmysle § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ide tu však o vnútorný vzťah medzi členmi predstavenstva a spoločnosťou, dôsledky ktorého nemožno prenášať do pracovnoprávneho vzťahu so zamestnancami. S ohľadom na uvedené bolo aj
odvolacieho súdu potrebné vo vzťahu k žalovaným ako zamestnancom vychádzať z rozhodnutia predstavenstva Sberbank Slovensko, a.s.
ktorého celkové pohyblivé odmeňovanie hodnotí osoba zodpovedná za odmeňovací systém a táto osoba aj zodpovedá za prípravu rozhodnutí ohľadom pohyblivej zložky odmeny prijímaných predstavenstvom. Aj keby boli žalovaní ako zamestnanci oboznámení s Politikou odmeňovania Sberbank, v pozícii zamestnancov - prijímateľov odmeny neboli povinní skúmať, či im táto odmena bola priznaná v správnej výške a správnym interným procesným postupom (porov. sp. zn. 1Cdo/103/2021, sp. zn. 2CdoPr/10/2024 a ďalšie). 38.
1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu (okrem toho aj vedúci zamestnanci alebo poverení zamestnanci). V preskúmavanej veci bolo rozhodnutie a oznámenie o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu podpísané predsedom predstavenstva a jednou členkou predstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade s ustanovením § 9 ods. 1 Zákonníka práce (a analogicky aj s právnym názorom o právnych úkonoch konateľov, ak ich je viac, ako ho vyslovil dovolací súd v rozsudku z 25. novembra 1998 sp. zn. 4Cdo/118/98, publikovanom ako R 85/2001), ale aj v súlade s vtedy v obchodnom registri zapísaným spôsobom konania v mene spoločnosti Sberbank Slovensko, a.s. (vyžadovali sa podpisy dvoch členov predstavenstva, pričom predseda predstavenstva nesporne je jedným z členov predstavenstva). 39. Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov
1 Zákonníka práce zamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný postup stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine v prípade, ak by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu prekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce). V tomto spore však nebolo preukázané prekročenie oprávnení štatutárneho orgánu, teda nemohla byť preukázaná ani skutočnosť, že by žalovaní o prekročení oprávnení vedeli alebo museli vedieť. Argumentácia žalobkyne, že odmenu mala schváliť dozorná rada, nebola akceptovateľná vzhľadom na jednoznačné znenie § 9 ods. 1 Zákonníka práce (právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch robí štatutárny orgán, čo bolo naplnené) a tiež vzhľadom na to, že žalovaní neboli členmi predstavenstva.
už vyššie citovaného článku 6.1 internej smernice „Politika odmeňovania“ malo rozhodnutie ohľadom pohyblivej zložky mzdy prijímať predstavenstvo a
článku 6.3 mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého odmeňovania, nie individuálne priznaný bonus každého zamestnanca. Z tohto dôvodu neobstojí ani argument, že žalovaný 4/ bol členom dozornej rady (tento argument neobstojí tiež z dôvodu uvedeného v predchádzajúcom odseku, t. j. že v zmysle § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa štatutárny orgán, ktorým bolo predstavenstvo, nie dozorná rada). Napokon treba poznamenať, že preukazovanie vedomosti zamestnanca o nejakej skutočnosti, resp. preukazovanie okolností nasvedčujúcich, že o tejto skutočnosti musel zamestnanec vedieť, je otázkou dokazovania a zisťovania skutkového stavu, do ktorého nie je možné zasahovať v dovolacom konaní, pretože dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (aj k tomu porov. sp. zn. 1Cdo/103/2021, sp. zn. 2CdoPr/10/2024 a ďalšie). 40. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že právne posúdenie sporu odvolacím súdom bolo v súlade s vyššie prezentovanými ustálenými právnymi názormi dovolacieho súdu a nepredstavovalo tak odklon od vyššie uvedenej ustálenej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ani nešlo o otázku, ktorá by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, prípadne je dovolacím súdom riešená rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. b), c) CSP), preto dovolací súd dovolanie žalobkyne aj v tejto časti ako neprípustné odmietol
f) CSP. 41. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol
1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), v zmysle ktorej vznikol úspešným žalovaným nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni (dovolateľke). 42. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.