Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/170/2024 Identifikačné číslo spisu: 8113207651 Dátum vydania rozhodnutia: 29.10.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8113207651.7 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu obchodnej spoločnosti DS Service, s. r. o., Prešov, Hlavná 11, IČO: 36 842 303, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária ROSOVÁ HUSOVSKÁ, s.r.o., Prešov, Slovenská 69, IČO: 51 290 901, proti žalovanej Ing. W. C.Č. Q., narodenej X. U. XXXX, F., Y. X. XXXXX/XX, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Prešov, Masarykova 13, IČO: 36 492 086, za účasti intervenienta na strane žalobcu F. Š., F., P. A. XXXX/XX, právne zastúpeného advokátom Lukášom Kišeľakom, Prešov, Weberova 8, o zaplatenie 100.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn.: 29C/160/2013, o dovolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. apríla 2024 sp. zn. 13Co/71/2023, takto rozhodol: Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. apríla 2024 sp. zn. 13Co/71/2023 a vec mu vracia na ďalšie konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom (v poradí druhým) č. k. 29C/160/2013-414 zo dňa 26. apríla 2021 tak, že výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 100.000 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 11. 12. 2010 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. priznal žalobcovi a intervenientovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 92 %. 1.1. Žalobca sa predmetnou žalobou voči žalovanej domáhal vrátenia pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá intervenientom dňa 10. 09. 2010 na základe ústnej zmluvy, ktorú sa táto zaviazala vrátiť v lehote 3 mesiacov s úrokom 1,5 % mesačne. Prevzatie poskytnutej pôžičky žalobca preukazoval výdavkovým pokladničným dokladom (ďalej aj VPD) zo dňa 10. 09. 2010, ktorý obsahuje generálie veriteľa a dlžníka, výšku poskytnutej sumy 100.000 eur, účel - pôžičky s uvedením 1,5 % úroku, maximálne 3 mesiace, vrátane podpisu veriteľa a dlžníka. Poskytnutie uvedenej pôžičky žalobca preukazoval výberovým dokladom z pobočky ČSOB a.s. Prešov zo dňa 10. 09. 2009 o 12:46 hod. zo strany intervenienta v sume predmetu pôžičky, ako aj emailovou komunikáciou medzi žalovanou a intervenientom zo dňa 21. 05. 2012 pod bodom 6 obsahom, ktorej je jej vyhlásenie, že budú z jej strany voči nemu splatené všetky pozdĺžnosti s príslušenstvom. 1.2. V odôvodnení svojho rozsudku súd reprodukoval výpovede intervenienta, svedkyne T. W., žalovanej, svedka H. U., svedka X. F.. Súd prvej inštancie skonštatoval, že pokiaľ išlo o vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, teda jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení hodnotil jednak izolovane a jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Pri svedeckej výpovedi súd hodnotil najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom, k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, ďalej na spôsob reprodukcie týchto skutočností, správaní pri výpovedi a pod. Uviedol, že je nesporné, že všetci vypočutí svedkovia mali buď obchodnoprávny alebo pracovnoprávny vzťah k žalovanej, resp. intervenientovi, preto z uvedeného hľadiska súd prvej inštancie vychádzal z rovnakého stupňa vierohodnosti nimi tvrdených skutkových okolností. 1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že pravdivosť tvrdení svedkov H. U., ako aj X. F. bola v tomto prípade tak ako to konštatoval odvolací súd spochybnená predloženými listinnými dôkazmi. Obaja svedkovia zhodne vo svojich výpovediach na pojednávaní konanom dňa 11. 03. 2015 uviedli, že k odovzdaniu pôžičky malo dôjsť dňa 10. 09. 2010 doobeda. Uvedené tvrdenie je však spochybnené dokladom o výbere peňažných prostriedkov z účtu intervenienta, následne odovzdaných v predmete pôžičky, ktorý bol realizovaný dňa 10. 09. 2010, avšak o 12:46 hod., teda nemohlo dôjsť podľa tvrdenia uvedených svedkov k poskytnutiu pôžičky v sídle spoločnosti Human Prosperity Group s.r.o. v doobedňajších hodinách. Uvedená skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou účtovníčky intervenienta, ktorá potvrdila, že bola osobne prítomná pri výbere uvedených finančných prostriedkov a spolu s intervenientom išla pred sídlo spoločnosti Human Prosperity Group s.r.o. s uvedenými finančnými prostriedkami a výdavkovým pokladničným dokladom, ktorý osobne vypísala s uvedením generálií veriteľa, sumy, účelu vrátane príslušenstva s tým, že žalovaná mala už iba dopísať svoje generálie a pripojiť svoj vlastnoručný podpis. 1.4. Pokiaľ svedok po 5 a pol roku od svojej predchádzajúcej výpovede upresňoval svoje vyjadrenie k času poskytnutia pôžičky s tým, že si už nepamätá, či k odovzdaniu peňažných prostriedkov došlo v doobedňajších alebo poobedňajších hodinách, ale že to bolo v čase pred jeho fyzickým obedom, potom súd takéto vyjadrenie svedka považuje za účelové v snahe prispôsobiť svoju výpoveď prezentovanému právnemu názoru odvolacieho súdu pri hodnotení jeho svedeckej výpovede. 1.5. V súlade s prezentovaným názorom odvolacieho súdu bola potom spochybnená vierohodnosť nielen výpovede X. F., ale aj H. U., ktorý síce potvrdil, že mal od intervenienta prijať pôžičku vo výške 98.500 eur, čo potvrdil v čestnom prehlásení, na ktorom pravosť podpisu overil 18. 12. 2013, teda v čase, kedy prípadnému nároku veriteľa na jej vrátenie mohol čeliť námietkou premlčania. Vo svojej svedeckej výpovedi ani raz neuviedol, ako sa chce alebo chcel vyporiadať s touto pôžičkou. V tejto súvislosti poukázal aj na konkurzný spis 2K 61/2014, kde H. U. dňa 31. 10. 2014 podal návrh na vyhlásenie konkurzu na svoju osobu pre platobnú neschopnosť, pričom v zozname peňažných záväzkov neuvádza svoj záväzok z tvrdenej pôžičky, ktorá mu mala byť poskytnutá zo strany intervenienta. V danom prípade neobstojí tvrdenie svedka, že uvedený záväzok nemohol uviesť, nakoľko nedisponoval dokladom o poskytnutí pôžičky, pokiaľ iný taký záväzok voči veriteľovi P. P. v zozname záväzkov v rámci konkurzného konania uviedol napriek tomu, že v konkurznom spise sa nenachádza žiadna písomná zmluva, resp. doklad o poskytnutí tejto pôžičky. Samotný veriteľ P. P. v čestnom prehlásení predloženom v uvedenom súdnom konaní potvrdil, že medzi ním ako veriteľom a H. U. ako dlžníkom nebola uzatvorená písomná zmluva, ani vystavený akýkoľvek doklad o poskytnutí uvedenej pôžičky. 1.6. Súd prvej inštancie tak potom z toho vyvodil, že vyššie uvedené skutočnosti tak vyvolávajú dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdenia svedka H. U., že peňažné prostriedky v predmete pôžičky na základe predloženého výdavkového pokladničného dokladu namiesto žalovanej boli odovzdané jemu osobne. 1.7. Na základe vyššie uvedených skutočností, potom súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového tvrdenia žalobcu, že peňažné prostriedky v predmete poskytnutej pôžičky intervenient odovzdal žalovanej, ktorá ich prevzatie potvrdila aj na predloženom výdavkovom pokladničnom doklade. Žalovaná pravosť svojho podpisu na uvedenom výdavkovom pokladničnom doklade nespochybnila a jej tvrdenie, že podpísala prázdny doklad, bolo vyvrátené výsluchom intervenienta a svedkyne W., ktorá vo svojej výpovedi potvrdila, že na uvedenom výdavkovom pokladničnom doklade vypísala údaje veriteľa, sumy, účelu ich poskytnutia s tým, že žalovaná mala dopísať svoje údaje a pripojiť svoj podpis. Aj keď osobne prítomná pri odovzdaní pôžičky nebola, spolu s intervenientom po výbere peňažných prostriedkov z jeho účtu videla, že tento vstúpil do sídla spoločnosti Human Prosperity Group s.r.o. s peňažnými prostriedkami a výdavkovým pokladničným dokladom, ktorý jej následne odovzdal podpísaný žalovanou. 1.8. V tomto prípade mal súd prvej inštancie pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalovanej, že podpísala prázdny výdavkový pokladničný doklad, keďže v rozhodnom období už niekoľko rokov pôsobila ako podnikateľka v realitnej oblasti; v roku 2007 bola vyhlásená za najúspešnejšiu začínajúcu podnikateľku (č. l. 162), teda si musela byť vedomá prípadných následkov takéhoto konania. 1.9. Zároveň súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu žalovanej, že uvedený výdavkový pokladničný doklad podpisovala ako morálnu záruku, ktorú opätovne nevysvetlila ani vo výpovedi po rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorej sa zamerala skôr na verbálne útoky spochybňujúce bezúhonnosť konateľa spoločnosti žalobcu a intervenienta. 1.10. Na základe vyššie uvedených skutočností, tak súd prvej inštancie vyhovel žalobe titulom dlhu z poskytnutej pôžičky vo výške 100.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 11. 12. 2010 do zaplatenia. Podľa predloženého výdavkového pokladničného dokladu bola splatnosť pôžičky dohodnutá maximálne na 3 mesiace, teda jej splatnosť nastala dňa 10. 12. 2010. 1.11. Žalobca si ďalej uplatnil nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 1,5 % mesačne za obdobie od 10. 09. do 10. 12. 2010. Z ust. § 658 Občianskeho zákonníka nesporne vyplýva možnosť dohodnúť si pri peňažnej pôžičke úroky. Z predloženého výdavkového pokladničného dokladu vyplýva iba údaj o výške úroku 1,5 %, avšak absentuje akékoľvek zmluvné dojednanie, či ide o úrok mesačný alebo ide o úrok za obdobie 3 mesiacov s poukazom na dohodnutú dobu splatnosti pôžičky. Na základe uvedeného, preto súd žalobu v uvedenej časti pre neurčitosť zmluvného dojednania v zmysle ust. § 37 Občianskeho zákonníka zamietol. 2. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 23. apríla 2024 sp. zn. 13Co/71/2024 rozhodol tak, že rozsudok vo výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietol (prvý výrok) a žalobcovi a intervenientovi nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania a žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal.(druhý výrok) 2.1. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania dospel k odlišnému skutkovému záveru, oproti záveru súdu prvej inštancie. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, ktorá je rozhodujúca pri zmluve o pôžičke, a to preukázanie reálneho odovzdania finančných prostriedkov zo strany intervenienta žalovanej. V tomto smere boli rozporné výpovede priamych aktérov zmluvy o pôžičke, ku ktorej žalovaná podpísala VPD, a to otázke prevzatia peňazí od intervenienta. Žalovaná poprela prevzatie finančných prostriedkov s tým, že tieto finančné prostriedky prevzal jej známy pán Jusko a tomuto jej tvrdeniu svedčia výpovede svedka U., ktorý potvrdil prevzatie finančných prostriedkov. Tento záver vyplýval aj z výpovede svedka F.. Zároveň z ďalších dôkazov, a to listín vyplýva, že pán U. vložil na svoj účet sumu 88.250 eur (č. l. 121 spisu) a tieto previedol obchodnej spoločnosti, a to v deň, kedy mala byť táto pôžička poskytnutá. Zároveň bolo preukázané, že intervenient sa mailom obrátil na pána U. a žiadal splatiť pôžičku vo výške 100.000 eur. Tento dôkaz, a to mailové výzvy intervenienta zo dňa 18. 01. 2011 a 01. 02. 2011 podľa názoru odvolacieho súdu boli rozhodujúce pre posúdenie skutočnosti, komu finančné prostriedky intervenient skutočne vyplatil. V konaní nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by rozumným spôsobom vyvrátil záver, že pokiaľ by pán U. neprevzal finančné prostriedky, prečo by mal byť vyzvaný zo strany intervenienta na ich vrátenie. Táto mailová komunikácia jednoznačne potvrdzovala výpovede svedka U. o tom, že finančné prostriedky boli poskytnuté jemu a následne ich vložil v zníženej výške na svoj bankový účet. 2.2. V zmysle § 657 Občianskeho zákonníka na základe zmluvy o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, teda môže byť uzavretá ústne konkludentne, no musí spĺňať základné pojmové znaky, a to prenechanie veci na voľné nakladanie, ktoré sú druhovo určené na dočasné užívanie s povinnosťou ich vrátenia a s obvykle dohodnutou dobou vrátenia. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, kedy je potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu, a to odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Odovzdanie veci sa môže uskutočniť priamo a okamžite, alebo aj prostredníctvom tretej osoby. V civilnom sporovom konaní je dôkazné bremeno preukázania skutočností tvrdených žalobou na žalobcovi pod následkom rizika zamietnutia jeho žaloby, pričom v zmysle konštantnej judikatúry okrem iného v spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke a že mu poskytol finančné prostriedky ako aj to, že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. (NS SR sp. zn. 4Cdo/403/2014, NS ČR sp. zn. 33Cdo/472/2007, NS SR sp. zn. 3Cdo/325/2009) Pokiaľ nie je preukázané reálne odovzdanie finančných prostriedkov, nie je možné skonštatovať, že medzi stranami vznikol právny vzťah z pôžičky. 2.3. Odvolací súd poukázal na rozpory vo výpovedi intervenienta, ktoré sa týkajú otázky preukázania skutočnosti komu boli z jeho strany vyplatené finančné prostriedky, teda či žalovanej alebo F... Intervenient vysvetľoval skutočnosť, že mailovou komunikáciou vyzýval F.. na vrátenie finančných prostriedkov z dôvodu, že sa mal dotazovať na vrátenie peňazí pána U. po odchode žalovanej na materskú dovolenku (č. l. 84 spisu). Rovnaký záver vyplýval aj z jeho výpovede na pojednávaní dňa 29. 03. 2011 (č. l. 409), kde uviedol, že pri odchode na materskú dovolenku žalovaná ho odkázala na F.., ktorý aj odpovedal na komunikáciu. Podľa správy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny maloleté dieťa sa žalovanej sa narodilo XX. XX. XXXX (č. l. 51 spisu). Z uvedeného vyplývalo, že skutočnosti, na ktoré poukazoval intervenient, boli v rozpore s písomnými dokladmi, nakoľko mailové výzvy pre pána U. boli z 01. februára 2011, ako aj z 18. januára 2011 (č. l. 122, 123 spisu), teda v čase, keď žalovaná vzhľadom na dátum narodenia jej dieťaťa nemohla byť na materskej dovolenke. Tento rozpor odvolací súd vyhodnotil ako potvrdenie skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania skutočnosti reálneho odovzdania finančných prostriedkov žalovanej a nie tretej osobe. Logicky bolo možno dospieť k záveru, že pokiaľ intervenient neodovzdal finančné prostriedky pánovi U., nebol by dôvod, aby ho vyzýval na vrátenie sumy 100.000 eur s príslušenstvom tak, ako to nepochybne vyplývalo z jeho mailov. Táto skutočnosť vyznievala v prospech verzie žalovanej, no rozhodujúcou skutočnosťou je otázka posúdenia unesenia dôkazného bremena. Tieto okolnosti podľa názoru súdu pri ich hodnotení v celkovej situácii do takej miery narušili silu dôkazného prostriedku, ktorý predložil intervenient, a to príjmový doklad podpísaný žalovanou, že odvolací súd dospel k záveru, že tieto finančné prostriedky neboli odovzdané žalovanej, ale tretej osobe. Existencia samotnej listiny, ktorú žalovaná podpísala bez preukázania reálneho odovzdania finančných prostriedkov sama osebe nepostačuje pre unesenie dôkazného bremena ohľadom poskytnutia pôžičky. V tejto súvislosti odvolací súd považoval za prijateľnú argumentáciu žalovanej, že túto listinu podpísala po tom, čo bola vyplnená zo strany intervenienta ako morálnu poistku, ako jej to prezentoval intervenient. Uviedla, že v tom čase mala s intervenientom veľmi dobré obchodné a osobné vzťahy a vedela o tom, že finančné prostriedky boli odovzdané pánovi U.. Ani obsah komunikácie, ktorú predložil intervenient zo strany žalovanej, v ktorom uviedla všeobecne, že mu uhradí svoje dlhy nepovažoval odvolací súd za dostatočne špecifický dôkaz, ktorý by preukazoval skutočnosť, že jednalo sa o komunikáciu, ktorá by sa týkala práve poskytnutia finančnej pôžičky vo výške 100.000 eur. Rovnako tak skutočnosť, na ktorú poukazoval žalobca, ako aj intervenient, a to že, pán U. na majetok, ktorého bol vyhlásený konkurz neuviedol túto pôžičku ako svoj dlh, podľa názoru súdu nemôže zmeniť záver o neunesení dôkazného bremena. Jedná sa len o vedľajší dôkaz, kedy by neúplné a nesprávne informácie podané pánom U. v konaní o konkurz neboli spôsobilé preukázať tvrdenia intervenienta a žalobcu o tom, že finančné prostriedky neboli odovzdané jemu, ale žalovanej. 2.4. Odvolací súd sa nestotožnil s tým, že výpoveď svedkov U. a F. nie je dôveryhodná vzhľadom na časové diskrepancie v ich výpovediach, kedy je nepochybné, že finančné prostriedky boli intervenientom vybraté z bankového účtu o 12:46 a títo svedkovia uviedli, že finančné prostriedky sa preberali v dopoludňajších hodinách. Samotný svedok vo svojej výpovedi poukázal, že bolo to v čase, keď ešte on fyzicky neobedoval, pričom si nepamätal presný čas. Vzhľadom na okolnosť, že sa jednalo o časový okamih uprostred dňa možno uveriť takémuto tvrdeniu svedka, ktorý následne uviedol, že fyzicky obed mal až neskôr po odovzdaní finančných prostriedkov, čo vzhľadom na túto hodinu nie je vylúčené. Táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť rozhodujúcou pre posúdenie vierohodnosti a pravdivosti výpovedí svedkov. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že zo strany žalobcu či intervenienta nebol predložený dôkaz výsluchom priameho svedka, ktorý by bol prítomný pri odovzdávaní finančných prostriedkov. Túto verziu potvrdzuje zamestnanec intervenienta, aj to len z jeho ústneho podania, resp. len nepriamo s tým, že predmetný svedok nebol priamo pri odovzdávaní peňazí. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam pre prax aj v nachádzajúcom súdnom konaní, kde sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) niektoré všeobecné súdy stanovili, že vyhlásenie dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého veci (peniaze) prebral, nie je postačujúce. Pri posudzovaní tejto otázky vzhľadom na rozpory vo výpovediach strán sporu odvolací súd prikladal väčšiu váhu listinným dôkazom, ktoré sú v spise založené a z týchto nepochybne vyplýva, že ešte pred obdobím, kedy bola žalovaná na materskej dovolenke, vyzýval intervenient na vrátenie finančných prostriedkov F.. Logickým záverom týchto dôkazov bolo to, že finančné prostriedky neboli odovzdané žalovanej, ale tretej osobe. Z obsahu spisu vyplývalo, že H. U. podpísal čestné prehlásenie o prevzatí finančných prostriedkov od intervenienta dňa 18. 12. 2013, ako to vyplývalo z osvedčeného podpisu v Osvedčovacej knihe mesta Prešov (č. l. 73 spisu). Vo svojej svedeckej výpovedi to potvrdil pred súdom na pojednávaní dňa 11. 03. 2015. To, že zoznam záväzkov v návrhu na vyhlásenie konkurzu voči svojej osobe zo dňa 31. 10. 2014 tento záväzok neobsahuje, môže byť relevantnou skutočnosťou v konaní o vyhlásení konkurzu, no v súvislosti s hodnotením dôkazov odvolací súd poukázal na skutočnosť, že pri spôsobe hodnotenia dôkazov boli prvoradé listinné dôkazy, ktoré boli založené v spise a nie dôkazy založené na subjektívnych výpovediach, resp. písomných podaniach strán sporu. Je pravdou, že žalovaná predložila čestné vyhlásenie pána U. už v období, kedy tento vzhľadom na premlčanie vedel, že voči nemu sa nemôže s úspechom intervenient domáhať vrátenia týchto finančných prostriedkov, no táto skutočnosť sama osebe nemôže znamenať záver, že táto verzia nie je pravdivá. Napriek tomu, že pán U. v návrhu na začatie konkurzného konania neoznačil aj svoj záväzok voči intervenientovi, vzhľadom na jeho logickú obranu, nemožno dospieť k záveru, že táto skutočnosť preukazuje záväzok žalovanej voči žalobcovi. Obdobný záver vyplýval aj pre hodnotenie svedeckej výpovede účtovníčky intervenienta, ktorá potvrdila, že žalovaná na výzvu intervenienta priznala existenciu dlhu. Tento však nebol v rozhovore medzi intervenientom a žalovanou konkrétne identifikovaný, pričom odvolací súd túto skutočnosť hodnotil v kontexte vykonaných dôkazov, že nepochybne samotná žalovaná bola zapojená do procesu poskytnutia predmetnej pôžičky. Nepochybne podpísala listinu, ktorou „mala morálne garantovať vrátenie peňazí“. Samotná táto skutočnosť však bez preukázania základnej náležitosti reálneho kontraktu, a to odovzdania finančných prostriedkov nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie nároku v merite veci. Na rozdiel od súdu prvej inštancie nebolo možné vychádzať len z časových nezrovnalostí vo výpovedí svedkov U. a F., ktorí tvrdili, že finančné prostriedky od intervenienta prevzali v dopoludňajších hodinách. Bolo nepochybné, že tento vyberal finančné prostriedky z banky o 12:46, no vzhľadom na niekoľko ročný odstup od týchto udalostí po súdne konanie však závery týchto ich výpovedí nemožno prezentovať týmto spôsobom, hlavne vo vzťahu k ostatným listinným dôkazom, ktoré preukazujú, že v rovnaký deň svedok U. vložil finančné prostriedky na svoj osobný účet a následne ich previedol na účet svojej obchodnej spoločnosti. Rovnako tomuto záveru nasvedčuje aj to, že v mailovej komunikácií je vyzývaný intervenient, aby poskytol časový priestor svedkovi U. na vrátenie finančných prostriedkov po tom, čo vykoná určité obchodné aktivity. Bolo nepochybné, že žalovaná určitým spôsobom hrala aktívnu úlohu pri dohadovaní stretnutia medzi intervenientom a svedkom U., no žiaden priamy dôkaz (okrem podpísaného VPD) nepodporil tvrdenia žalobcu o reálnom odovzdaní finančných prostriedkov z jeho strany žalovanej. Samotné podpísanie pokladničného dokladu a len na základe tohto dôkazu, bez toho, aby súd bral do úvahy ostatné skutočnosti, nemožno vyhovieť žalobe. Je pravdou, že pokiaľ by tu neboli iné dôkazy vo forme výpovedí svedkov, mailovej komunikácie, nepochybne by podpísaný pokladničný doklad bol dôkazom, ktorý by mohol zabezpečiť unesenie dôkazného bremena pre žalobcu v spore o vrátenie dlhu z pôžičky, no v tomto individuálnom prípade po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov však nebolo možné dospieť k záveru, že žalobca úspešné uniesol svoje dôkazné bremeno. Nepochybne, ako bolo uvádzané vo vyjadreniach v odvolacom konaní, možno vidieť časovú diskrepanciu vo výpovediach svedkov v neprospech žalovanej, no len samotná konštatácia, že ich tvrdenia nie sú pravdivé z dôvodu toho, že uvádzali čas doobeda a nie poobede, bolo však podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočné založiť nepravdivosť tvrdení svedkov na takomto časovom rozdiele. Svedkovia F. a U. prezentovali skutočnosti, ktoré vnímali bezprostredne a priamo. Títo nie sú v žiadnom oficiálnom vzťahu k stranám sporu, pokiaľ sa týka pracovnej podriadenosti alebo príbuzenských väzieb. Podľa názoru odvolacieho súdu v takejto zložitej situácii ohľadom hodnotenia dôkazov bolo nutné vychádzať z hodnoverných listín, ktoré sú opatrené dátumom, a ktoré sa nezakladajú na výpovediach či už strán sporu alebo svedkov, ktorí boli v určitom stupni pracovnej podradenosti k stranám sporu či intervenientovi. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.