Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/43/2024 Identifikačné číslo spisu: 1507209952 Dátum vydania rozhodnutia: 23.10.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1507209952.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne I. Y., rodenej C., narodenej XX. Q. XXXX, s registrovaným trvalým pobytom v H. - C., proti žalovanej l/ W. G., narodenej XX. Q. XXXX, bytom R. XX, XXX XX H. - M., 2/ D. G., narodenému XX. I. XXXX, bytom C. XX, XXX XX H. - M., žalovanej 3/ S. Y., narodenej X. Z. XXXX, bytom H. XX, XXX XX H. - C. a žalovanému 4/ C. Y., narodenému X. B. XXXX, bytom H. XX, XXX XX H. - C., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení SIGNUM legal s. r. o., so sídlom Gaštanová 15, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 55 705 286 a advokátom JUDr. Tomášom Klinkom, so sídlom 976 34 Kordíky 198, o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, o dovolaní žalovaných 3/ a 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/92/2022-899 z 26. marca 2024, takto rozhodol: I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a . II. Dovolanie o d m i e t a . III. Žalobkyňa má voči žalovaným 3/ a 4/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“) výrokom I. rozsudku č. k. 29Cb/46/2007-527 z 9. marca 2017 určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX na X. poschodí bytového domu na H. ulici č. XX, súpisné číslo XXXX, H., vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000, zapísaného na LV č. XXXX, kat. územia C., výrokom II. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a výrokom III. štátu nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva žalobkyne k bytu č. XX na X. poschodí bytového domu na H. ulici č. XX, súpisné číslo XXXX, H., vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti 1093/100000, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, kat. územia C. (ďalej len „byt“). Po vysporiadaní sa s obranou žalovaných, ktorí spochybnili existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, ako aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, sa súd prvej inštancie ako prejudiciálnou otázkou zaoberal (ne)platnosťou Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 29. marca 2006 (ďalej aj „zmluva o zabezpečení záväzku“ alebo „zmluva“), ktorú žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o. podľa § 553 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007 (ďalej aj „OZ“). Podľa názoru súdu, dojednanie medzi účastníkmi zmluvy o tom, že v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku a bez nároku na vydanie tzv. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníčky vrátane súvisiacich nákladov veriteľa, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je dojednanie, ktorého obsah aj účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku toho je toto dojednanie absolútne neplatné podľa § 39 OZ. Naviac, kúpna cena, za ktorú spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. predala byt žalovanej l/, nezodpovedala trhovej hodnote bytu a bola v tejto výške (80 000 Sk) uvedená v kúpnej zmluve práve s cieľom vyhnúť sa vyplateniu hyperochy. Neplatné dojednanie čl. VIII. zmluvy je podľa názoru súdu potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 OZ), v dôsledku čoho je neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku. Keďže zmluva o zabezpečení záväzku je absolútne neplatná, nemohlo dôjsť k platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o., ktorá sa nikdy nestala vlastníkom predmetného bytu. Následne nemohlo dôjsť ani k platnému prevodu vlastníckeho práva k bytu na žalovanú l/ a na základe darovacej zmluvy na žalovaného 2/ a následne na základe kúpnej zmluvy na žalovaných 3/ a 4/. Preto nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva žalovaných 3/ a 4/, hoci boli dobromyseľnými nadobúdateľmi. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Pokiaľ by súd v tomto prípade pri svojom rozhodovaní uplatnil vyšší princíp spravodlivosti a dobrých mravov pri ochrane práv žalovaných ako dobromyseľných nadobúdateľov, rozhodol by contra legem. 3. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe ako dôvodne podanej vyhovel a žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Trovy štátu, ktoré vznikli v dôsledku nutnosti vyhotoviť preklady písomností zo španielskeho jazyka, súd nemohol nechať znášať strany sporu, keďže tieto nemôžu znášať trovy, ktoré vznikli nesprávnym postupom španielskeho justičného orgánu. Súd preto nárok na ich náhradu štátu (Slovenskej republike) nepriznal. 4. O odvolaniach žalovaných 1/ až 4/ rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Cob/32/2018-627 z 24. apríla 2019 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej a v závislom výroku II. o trovách konania na súde prvej inštancie. Zároveň žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalovaní 3/ a 4/. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn. 1Obdo/96/2020 z 24. novembra 2021 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že odvolací súd neposkytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na námietky, ktoré žalovaní 3/ a 4/ uviedli vo svojom (spoločnom) odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, čím zásadným spôsobom porušil ustanovenie § 387 ods. 3 CSP, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalovaných 3/ a 4/ na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ako aj k porušeniu ich základného práva na spravodlivý proces, vyplývajúceho z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 5. Po vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd opätovne rozhodol o odvolaní žalovaných 1/, 2/, 3/ a 4/ rozsudkom č. k. 2Cob/92/2022-899 z 26. marca 2024 tak, že výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a súvisiacom výroku III., výrokom II. zmenil II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobkyni priznal voči žalovaným 1/ až 4/, zaviazaným spoločne a nerozdielne, nárok na náhradu trov (prvoinštančného) konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a výrokom III. žalobkyni priznal voči žalovaným 1/ až 4/, zaviazaným spoločne a nerozdielne, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, a to tak vo vzťahu k záveru o existencii naliehavého právneho záveru a pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ až 4/, ako aj vo vzťahu k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku a nemožnosti ochrany vlastníckeho práva nadobúdateľov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom uviedol nasledovné: 6. Odvolací súd sa nestotožnil so spoločnou námietkou žalovaných 1/ až 4/, že súd prvej inštancie nesprávne identifikoval okruh pasívne vecne legitimovaných subjektov, pretože žalovaní 1/ a 2/ nie sú zapísaní ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti na liste vlastníctva. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je rozhodujúce, či žalovaná strana tvrdí, resp. sa cíti, že nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú ide, ale či tomu tak v skutočnosti je alebo nie je. Ako súčasní vlastníci predmetnej nehnuteľnosti sú v katastri nehnuteľností zapísaní žalovaní 3/ a 4/, ktorých pasívna vecná legitimácia je nesporná, avšak nositeľom hmotnoprávnej povinnosti sú v tomto prípade všetci žalovaní, keďže vlastníkmi bytu boli následne po sebe všetci žalovaní. Pôvodne žalovaná spoločnosť Danubia Financial, s.r.o, ktorá sa stala vlastníkom na základe zmluvy o zabezpečení záväzku, previedla nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy na W. G., ktorá následne previedla nehnuteľnosť na základe darovacej zmluvy na D. G. a tento previedol byt na základe kúpnej zmluvy na S. Y. a C. Y.. Určovacia žaloba teda smeruje voči všetkým subjektom, ktorých vlastnícke právo bolo odvodené zo zmluvných vzťahov, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že sú neplatné a na základe ktorých boli zapísaní ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Pasívna vecná legitimácia žalovaných vyplýva z ich hmotnoprávneho postavenia - zápisu vlastníctva v rozhodnom období, ako aj z ich postavenia účastníkov zmlúv, na základe ktorých bol uskutočnený prevod vlastníctva. Aj keď súd výrokom neurčoval neplatnosť jednotlivých zmlúv, tieto boli predmetom prejudiciálneho posúdenia a od vyriešenia tejto otázky závisel výsledok sporu. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaných 3/ a 4/, že v konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem. Poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe pri určení existencie vlastníckeho práva je daný naliehavý právny záujem vždy vtedy, ak cieľ, ktorý sa sleduje podaním určovacej žaloby, je dosiahnutie zosúladenia skutočného stavu so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Keďže súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami sporu. Umožňuje totiž dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. 7. Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalovaných 3/ a 4/ (ďalej aj „odvolatelia“), podľa ktorej súd prvej inštancie pochybil pri analýze platnosti zmluvy o zabezpečení záväzku, keď urobil extenzívny výklad. Poukázal na to, že aj keď podľa názoru najvyšších súdnych autorít je namieste hľadať skôr dôvody pre platnosť právneho úkonu, než pre jeho neplatnosť, táto zásada neplatí univerzálne, najmä ak konkrétny právny úkon za žiadnych okolností ako platný neobstojí. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi, čo odôvodnil v bodoch 17 až 26 napadnutého rozsudku. Dojednanie o tom, že v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez nároku na vydanie tzv. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľkou a dlhom dlžníčky včítane súvisiacich nákladov veriteľky, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je aj podľa názoru odvolacieho súdu dojednanie, ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Za dobré mravy, ktoré právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje, je pritom možné považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré boli v historickom vývoji osvedčené určitou dávkou nemennosti, vystihujú podstatné historické tendencie, ktoré rešpektuje rozhodujúca časť spoločnosti a majú povahu základných noriem. Sú to teda určité základné (všeobecne uznávané) v spoločnosti panujúce morálne zásady ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania, v zmysle zhrňujúceho zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi možno považovať za určitý posledný filter takých právnych úkonov, ktoré síce neodporujú žiadnemu výslovnému zákonnému zákazu, napriek tomu však celkový obsah a okolnosti, za ktorých boli urobené, uráža elementárnu ľudskú slušnosť a ľudské cítenie. Ak teda súd prvej inštancie zistil, že predmetná zmluva (jej podstatná náležitosť) je v rozpore s dobrými mravmi, takýto právny úkon za žiadnych okolností ako platný neobstojí a nie je možné preferovať výklad o platnosti právneho úkonu na základe zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“, ako uvádzajú odvolatelia. 8. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, že pri dôslednej aplikácii zásad posudzovania čiastočnej neplatnosti podľa § 41 v spojení s § 35 ods. 2 OZ na zmluvu o zabezpečení záväzku by súd prvej inštancie došiel k záveru, že s prihliadnutím na účel zmluvy (zabezpečenie revolvingového úveru), samotný zmysel inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva, ako aj osobu dlžníka, je dojednanie čl. VIII zmluvy v časti Nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej časti úveru. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že definitívnym prevodom vlastníctva na veriteľa zaniká nárok dlžníka na vrátenie uhradenej časti zabezpečeného záväzku, oddeliteľné od zvyšku zmluvy. Podľa odvolateľov ani prípadná neplatnosť tohto konkrétneho dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, ktorá je aj bez neho spôsobilá plniť svoj účel, na ktorý bola uzavretá. Podľa názoru odvolacieho súdu, vyššie uvedené neplatné dojednanie je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 OZ), v dôsledku čoho je neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku. Zdôraznil, že záver súdu prvej inštancie, že ide o podstatnú náležitosť zmluvy, je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „NS SR“) a v tejto súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutí sp. zn. 8Sžo/17/2007, sp. zn. 2MCdo/2/2006 (61/2009 ZSP) a sp. zn. 1Cdo/48/2010. K odvolacej námietke, že zmluvu nemožno sankcionovať neplatnosťou pre jej neurčitosť, či rozpor so zákonom z dôvodu, že takmer dva roky po jej uzavretí zákonodarca spresnil náležitosti tohto zmluvného typu, odvolací súd poznamenal, že uvedená námietka nemá vplyv na posúdenie predmetnej zmluvy ako neplatnej podľa § 39 OZ. 9. K odvolacej námietke ohľadom dobrej viery v prípade nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka odvolací súd konštatoval, že odvolateľmi citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016 nie je aplikovateľný na prejednávaný spor. Podľa názoru odvolateľov z nálezu vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť vždy sa riadne zaoberať otázkou dobrej viery nadobúdateľa s tým, že vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobúdateľa v dobrej viere sú rovnocenné, v prípade kolízie súd uplatňuje princíp všeobecnej spravodlivosti a má tiež zohľadniť všeobecné právne súvislosti a aj individuálne okolnosti prípadu, pričom vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Podľa názoru odvolacieho súdu, k otázke prelomenia zásady nemo plus iuris je podstatná najmä tá časť nálezu, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“ alebo „ÚS SR“) konštatoval, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Odvolací súd zdôraznil, že citovaný nález nie je záväzný v celom svojom rozsahu, ale záväzné sú len právne závery týkajúce sa rozhodovaného sporu, pre ktoré Ústavný súd SR vyhodnotil napadnutý rozsudok krajského súdu ako nesprávny a porušujúci právo žalobcu na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Len v tejto časti možno hovoriť o kasačnej viazanosti konajúcich súdov právnym názorom Ústavného súdu SR, ktorý sa v danej veci zaoberal tzv. faktickou zmenou správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú, teda nie prevodom, či prechodom. Ostatné úvahy Ústavného súdu SR, vrátane úvah o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu kasačne záväzné. Aj keď vyššie prezentované závery boli prevzaté do niektorých ďalších rozhodnutí ÚS SR (I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017), aktuálne rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 510/2016 rieši otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami. Najvyšší súd SR pristupuje k prelomeniu zásady nemo plus iuris reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné. 10. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov, že v prejednávanej veci im má byť v súlade s princípom spravodlivosti poskytnutá ochrana pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti. Odvolatelia neuviedli žiadne také okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu nemo plus iuris, na ktorej je koncipovaný Občiansky zákonník. Vlastnícke právo je podľa § 123 OZ najsilnejšie právo k veciam a pôsobí voči všetkým, ktorí by neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka. Odvolací súd v prejednávanej veci nevidel dôvod na odklon od rozhodovacej praxe súdov. Okolnosti tohto konkrétneho prípadu nepovažoval za hodné osobitného zreteľa, keď práve naopak, náhle prevody predmetného bytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie o poctivom nadobudnutí bytu predchodcami. Podľa názoru odvolacieho súdu si žalovaní 3/ a 4/ pri vynakladaní takej investície, ako je kúpa bytu, mali lepšie preveriť právny stav kupovaného bytu. Poukázal na to, že žalovaní 3/ a 4/ pri kúpe bytu vedeli, že predávajúci byt vlastní iba 13 dní a ako noví vlastníci mali možnosť nahliadnuť aj do registra predchádzajúcich vlastníkov, z ktorého mohli zistiť, že predchádzajúca vlastníčka W. G. byt vlastnila iba od 12. septembra 2006. Čiže žalovaní 3/ a 4/ mali možnosť zistiť, že predchádzajúci vlastník vlastnil byt 13 dní, pred ním vlastníčka vlastnila byt od 12. septembra 2006 do 13. októbra 2006, čiže 31 dní, a ešte predchádzajúci vlastník Danubia Financial, s.r.o. byt vlastnil na základe zmluvy o zabezpečení záväzku zo dňa 29. marca 2006. Odvolací súd sa stotožnil so žalobkyňou, že takéto náhle prevody bytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie, že s bytom nie je niečo v poriadku. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP. 11. Odvolací súd zmenil súvisiaci výrok o náhrade trov konania, keďže súd prvej inštancie síce správne priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak tento výrok nebol úplný. V tejto súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/222/2016 z 23. marca 2017, podľa ktorých výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Odvolací súd preto zmenil výrok o náhrade trov konania tak, že priznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni voči žalovaným 1/ až 4/, zaviazaným spoločne a nerozdielne (v konaní vystupujú ako nerozluční spoločníci) s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením. 12. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 3/ a 4/ (ďalej aj „dovolatelia“) s návrhom, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby sám vo veci rozhodol tak, že určí, že žalovaní 3/ a 4/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného bytu a prizná im voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Prípustnosť svojho dovolania vyvodzovali z ustanovení § 420 písm.
- f)a § 421 ods. 1 písm. a), b),
- c)CSP. Odvolaciemu súdu vytýkali, že sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne nezoberal nimi uvádzanými skutočnosťami, nezohľadnil judikatúru uvádzanú v podaniach žalovaných 3/ a 4/ a nezvážil mimoriadne okolnosti prípadu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tiež dostatočne nezdôvodnil neoddeliteľnosť neplatnosti zmluvného dojednania od zvyšku zmluvy, čo podľa názoru dovolateľov zásadne ovplyvnilo spravodlivosť procesu a ich práva. Dovolaním napadnuté rozhodnutie zároveň spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keďže odvolací súd neaplikoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nezohľadnil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, čím porušil princípy proporcionality a ochrany dovolateľov ako dobromyseľných nadobúdateľov. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP videli dovolatelia v tom, že odvolací súd nezohľadnil individuálne okolnosti prípadu a neaplikoval test proporcionality a tiež synalagmatickú povahu vzťahu z neplatnej zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, keď vrátenie vlastníctva bytu žalobkyni je hmotnoprávne podmienené vrátením nesplatenej časti úveru (predstavujúcej nadobúdaciu cenu), čo v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou musí byť vyjadrené v petite žaloby a tiež vo výroku súdneho rozhodnutia (I. ÚS 119/2014, 1VCdo/3/2022). Odvolaním napadnuté rozhodnutie záviselo aj od posúdenia platnosti zmluvy (resp. celej série zmlúv), ktorú však v rozhodnom období (v roku 2006) povinne preskúmavala správa katastra v rámci konania o povolení vkladu podľa vtedy platného a účinného katastrálneho zákona (§ 31). Uvedené podľa názoru dovolateľov priamo ovplyvňuje meritum tohto sporu, dobromyseľnosť nadobúdateľov (držiteľov), potrebu ich primeraného zadosťučinenia (odškodnenia) a uplatnenie proporcionality, pričom s touto právnou otázkou sa nevysporiadal ani judikát R 57/2021. Z uvedeného vyvodzovali, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm.
- b)CSP], resp. je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§ 421 ods. 1 písm.
- c)CSP]. 13. Za kľúčovú otázku v danom spore dovolatelia považovali ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva bytu. Od riadneho preskúmania a zodpovedania tejto otázky sa odvíjajú zásadné právne následky, ktoré však odvolací súd v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil a dokonca sa dopustil viacerých pochybení a vnútorných rozporov. V tejto súvislosti poukázali na bod 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd (o. i.) konštatoval, že okolnosti tohto konkrétneho prípadu nepovažuje za okolnosti hodné osobitného zreteľa, práve naopak, náhle prevody predmetného bytu museli vyvolať u žalovaných 3/ a 4/ podozrenie o poctivom nadobudnutí bytu predchodcami. S poukazom na judikatúru NS SR a ÚS SR (2Cdo/271/2007, 6Cdo/71/2011, 5Cdo/30/2010, 6Cdo/169/2020, III. ÚS 468/2022) dovolatelia namietali, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemali k dispozícii žiadny inštitút alebo nástroj, ktorý by im umožnil dôkladne preveriť právny stav nehnuteľnosti nad rámec informácií verejne dostupných v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na to, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy zo dňa 26. októbra 2006 bol v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník žalovaný 2/ (fyzická osoba), a to na základe kúpnej zmluvy, na liste vlastníctva neboli evidované žiadne prekážky, ťarchy, či spory, boli dovolatelia ako kupujúci legitímne presvedčení, že byt nadobúdajú do svojho vlastníctva, a to od osoby, ktorej svedčí vlastnícke právo k bytu. V súlade s vyššie citovanou judikatúrou NS SR konali v náležitej opatrnosti, resp. priemernej obozretnosti. Jediná skutočnosť, ktorú v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy mohli vedieť, bolo, že predávajúci bol vlastníkom bytu 13 dní, avšak táto skutočnosť bez ďalších informácií (ktoré kupujúcim neboli prístupné) nemôže spochybňovať ich dobrú vieru, najmä keď byt kupovali od fyzickej osoby (teda nie priamo od „nebankovky“) a keď táto fyzická osoba byt nadobudla na základe kúpnej zmluvy, a nie na základe napr. notárskej zápisnice, rozsudku súdu, či iného nie bežného titulu. Z citovanej judikatúry tiež vyplýva, že dobromyseľnosť sa posudzuje objektívne. Pri náležitom posúdení všetkých okolností, vrátane dostupnej kontroly stavu nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, sa žalovaní 3/ a 4/ oprávnene domnievali, že byt im právoplatne patrí. Argument odvolacieho súdu, že mali mať pochybnosti o právoplatnosti nadobudnutia bytu (výlučne) na základe krátkodobého vlastníctva žalovaného 2/ (teda bez konkrétnych dôkazov o protiprávnosti predchádzajúcich prevodov), nie je spôsobilý vyvrátiť ich dobromyseľnosť a podľa názoru dovolateľov predstavuje odklon od judikatúry NS SR a tiež prejav svojvôle odvolacieho súdu. Argument odvolacieho súdu, že ako noví vlastníci mali možnosť nahliadnuť aj do registra predchádzajúcich vlastníkov a mohli zistiť, že predchádzajúca vlastníčka W. G. byt vlastnila iba od 12.9.2006, podľa názoru dovolateľov ignoruje, resp. popiera reálne možnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobudnutí bytu, a to tak z časového, ako aj vecného hľadiska. V súlade s vtedajšou zákonnou úpravou (§ 68 a § 69 katastrálneho zákona v znení účinnom do 30. decembra 2007) mohli totiž žalovaní 3/ a 4/ nahliadnuť do zbierky listín a historických údajov o predchádzajúcich vlastníkoch a tituloch až ako evidovaní vlastníci nehnuteľnosti, t. j. až po dobromyseľnom nadobudnutí vlastníctva. V súlade s rozsudkom NS SR sp. zn. 2Cdo/271/2007 zo 16. decembra 2008 musí byť dobromyseľnosť držiteľa posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosť, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Argumentácia odvolacieho súdu toto objektívne hľadisko popiera, keď na žalovaných 3/ a 4/ v súvislosti s ich dobromyseľnosťou kladie také bremeno, ktoré títo objektívne nemohli splniť. Sám odvolací súd v napadnutom rozsudku priznáva, že do „registra predchádzajúcich vlastníkov“ mohli žalovaní 3/ a 4/ nahliadnuť až ako noví vlastníci bytu. Ide tak o rozpor v argumentoch odvolacieho súdu, ktorý sa retrospektívne (ex post) snaží spochybniť dobromyseľnosť žalovaných 3/ a 4/, čo je neprijateľné. Paradoxne to bol naopak štát, ktorý mal pred povolením vkladu nielen možnosť, ale aj zákonnú povinnosť skúmať v konaní o povolenie vkladu platnosť zmlúv a oprávnenie prevodcov. 14. Odklon od judikatúry dovolacieho súdu videli dovolatelia tiež v tom, že odvolací súd (podľa ich názoru svojvoľne a arbitrárne) určil, že absolútnu prednosť má vlastnícke právo žalobkyne podľa § 123 OZ a pritom vôbec nevyhodnotil proporcionalitu vo vzťahu k zásahu do práv žalovaných 3/ a 4/. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie NS SR sp. zn. 4CdoGp/2/2019 z 18. októbra 2019, v ktorom sa uvádza, že princíp proporcionality vychádza z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a citovali aj z uznesenia veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021 (konkrétne bod 16.1). Podľa ich názoru, samotné vykonanie testu proporcionality nie je v rozpore so záverom predmetného uznesenia (záväzné body 38, 45, 84) a zároveň je plne kompatibilné aj s ohľadom na ustálenú prax ÚS SR a ESĽP. 15. Aj neaplikácia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) predstavuje podľa názoru dovolateľov odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keďže Dohovor má prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi. V dôsledku tejto aplikačnej prednosti musí Najvyšší súd SR uplatňovať ustanovenia Dohovoru vo svojich rozhodnutiach, čoho dôkazom sú rozhodnutia, v ktorých NS SR priamo aplikuje judikatúru ESĽP (napr. 6Cdo/224/2016, 2Cdo/31/2018, 1VCdo/5/2022). Podľa názoru dovolateľov je potrebné rozlišovať medzi primárnym a sekundárnym porušením ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom primárne porušenie nastáva vtedy, keď súd priamo poruší alebo ignoruje konkrétne ustanovenie alebo právnu normu jasne vymedzenú v záväznom rozhodnutí dovolacieho súdu, čo sa prejavuje nesprávnou aplikáciou zákona alebo úplným ignorovaním záväznej judikatúry, zatiaľ čo sekundárne porušenie vzniká vtedy, keď súd nepriamo poruší judikatúru dovolacieho súdu tým, že neaplikuje princípy alebo právne normy implicitne alebo explicitne obsiahnuté v jeho rozhodovacej praxi. Uvedené môže zahŕňať nedostatočné zohľadnenie širšieho kontextu judikatúry alebo neaplikovanie relevantnej judikatúry ESĽP, ktorú by dovolací súd pravdepodobne aplikoval. Dané sekundárne porušenie vzniká tým, že odvolací súd rozhodne v rozpore s judikatúrou alebo princípom, ktorý je imanentnou súčasťou rozhodovacieho procesu NS SR, k čomu došlo aj v danom prípade, keď objektívne existuje judikatúra ESĽP, ktorá sa v súdenej veci neaplikovala (ochrana dobromyseľného vlastníka a neprimerané zaťaženie zbavením veci). Tým podľa názoru dovolateľov došlo k sekundárnemu porušeniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože odvolací súd mohol a mal vedieť (s ohľadom na princíp iura novit curia) aplikovať aj danú judikatúru ESĽP, pretože aj dovolací súd by ju jednoznačne aplikoval. Z ustanovení Dohovoru, ktoré majú relevanciu v tomto dovolacom konaní, dovolatelia poukázali v prvom rade na článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, podľa ktorého má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok a nikoho nemožno zbaviť majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. V tejto súvislosti poukázali na viaceré rozhodnutia ESĽP (H. a iní proti Litve, S. proti Lotyšsku, D. proti Chorvátsku, D. a iní proti Bulharsku, C. a C. proti Českej republike, Y. proti Rusku, Y. proti Ukrajine, K. proti Chorvátsku). 16. Ďalej dovolatelia upriamili pozornosť na ustanovenie § 31 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom od 15. apríla 2004 do 1. septembra 2009 (ďalej len „katastrálny zákon“), z ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu preskúmať platnosť zmluvy v konaní o povolení vkladu. Na túto úpravu nadväzovalo ustanovenie § 36b vykonávacej vyhlášky č. 79/1996 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005 do 30. novembra 2009. Tento záväzok štátu dopadal na celú sériu štyroch zmluvných titulov, ktoré sú relevantné v tomto konkrétnom prípade, pričom najdôležitejšie bolo preskúmanie platnosti prvej zmluvy o zabezpečení záväzku. Nebyť pochybenia správy katastra pri tejto prvej zmluve, nedošlo by vôbec k sporu. Aj podľa rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžo/29/2007 z 10. januára 2008 pri skúmaní platnosti zmluvy sa zisťuje, či právny úkon svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu alebo či ho neobchádza alebo či sa neprieči dobrým mravom. Vyššie citované právne normy v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. v roku 2006) tvoria nespochybniteľný právny základ legitímnych očakávaní a dobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ vo vzťahu k platnosti titulu vlastníctva predávajúceho (žalovaného 2/) pri kúpe bytu. Takýmto právnym základom nie je sám osebe § 70 katastrálneho zákona, obsahujúci vyvrátiteľnú domnienku hodnovernosti údajov katastra, na čo poukázal aj Najvyšší súd SR v uznesení veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021 (R 56/2021). Dovolatelia zdôraznili, že orgán štátu opakovane rozhodol o povolení vkladu a potvrdil spôsobilosť a platnosť všetkých štyroch zmlúv, vrátane tej, na základe ktorej nadobudli byt. Pokiaľ teda odvolací súd v napadnutom rozsudku tvrdí, že náhle prevody ... museli vyvolať podozrenie, tak táto výčitka má smerovať v prvom rade voči orgánom štátu, ktoré štyri krát rozhodli o povolení vkladu a potvrdili tak platnosť zmlúv a oprávnenie prevodcu nakladať s nehnuteľnosťou. Vzhľadom na tieto skutočnosti a vtedy platné a účinné znenie katastrálneho zákona boli žalovaní 3/ a 4/ nepochybne dobromyseľní nadobúdatelia, a to tak pokiaľ ide o platnosť ich kúpnej zmluvy, ako aj oprávnenie predávajúceho (žalovaného 2/) nakladať s nehnuteľnosťou. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia ESĽP dovolatelia uzavreli, že zrušenie vlastníckeho práva aktuálnych vlastníkov, ktorí byt nadobudli v dobrej viere, zasahuje do ich práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dohovoru. Tento zásah je neprimeraný, pretože kladie neprimerané bremeno na dobromyseľných nadobúdateľov, ktorí by nemali byť trestaní za chyby štátu (overenie platnosti zmluvy v rámci katastra, retroaktívna judikatúra), alebo predchádzajúce podvody (chyby) tretích strán (absolútna neplatnosť zmluvy). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v rozpore s princípom dobrej správy a neposkytuje primeranú náhradu alebo kompenzáciu, čím porušuje požiadavky stanovené v článku 1 Dohovoru, keď sa najmä nevysporiadal s proporcionalitou zásahu. 17. Ďalej dovolatelia poukázali aj na článok 8 Dohovoru, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa rozsudku ESĽP vo veci K. proti Rusku, ak orgán verejnej moci koná s dobromyseľným nadobúdateľom nehnuteľnosti, ktorú predchádzajúci vlastník získal podvodom, vnútroštátne súdy nemôžu automaticky nariadiť vysťahovanie bez ďalšieho skúmania primeranosti opatrenia alebo konkrétnych okolností prípadu. Z uvedeného podľa názoru dovolateľov vyplýva, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti a vykonania úkonov smerujúcich k obnoveniu vlastníctva a držby žalobkyňou, hrozí aj priame ohrozenie podľa článku 8 Dohovoru. V tejto súvislosti zdôraznili, že na Mestskom súde Bratislava IV je voči nim vedené konanie sp. zn. B5-14C/41/2020 o vypratanie bytu, ktoré bolo prerušené, resp. sa v ňom čaká na právoplatnosť napadnutého rozsudku. 18. S poukazom na zložitosť a závažnosť právnych otázok, ktoré sa týkajú porušenia Dohovoru a jeho dodatkov a potrebu harmonizácie rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov s judikatúrou ESĽP, dovolatelia navrhli, aby dovolací súd prerušil dovolacie konanie a ESĽP predložil zásadné otázky týkajúce sa tejto právnej veci na vydanie poradného stanoviska podľa § 445 ods. 1 CSP. Otázky, ktoré by mali byť predložené ESĽP zahŕňajú nasledovné: a. Je zrušenie vlastníckeho práva dobromyseľných nadobúdateľov v súlade s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ak štátne orgány chybne overili platnosť zmluvy a umožnili vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pričom následné zrušenie spôsobuje neprimerané bremeno na strane dobromyseľných nadobúdateľov? Je pritom významné, že štátne orgány pochybili vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti opakovane? b. Je vnútroštátny súd povinný vysporiadať sa s otázkou primeranej náhrady v prípade porušenia článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a preskúmať proporcionalitu zásahu? Ak áno, je povinný tak spraviť v tom istom konaní? c. Aké kritériá by mali byť aplikované pri určovaní primeranej náhrady alebo inej kompenzácie pre dobromyseľných nadobúdateľov, ktorým bolo odňaté vlastnícke právo v dôsledku chýb štátnych orgánov? d. Aké sú povinnosti štátu podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a článku 8 Dohovoru pri ochrane dobromyseľných nadobúdateľov pred stratou vlastníckeho práva v dôsledku chýb alebo podvodov predchádzajúcich vlastníkov? Je vnútroštátny súd posudzujúci dobromyseľnosť a proporcionalitu zásahov povinný pri svojom rozhodovaní zohľadniť aj skutočnosť, že voči dobromyseľným nadobúdateľom už prebieha konanie o vyprataní bytu, v ktorom dlhodobo bývajú so svojou rodinou, vrátane maloletých? 19. V ďalšej časti dovolania dovolatelia poukázali na svoje vyjadrenie z apríla 2023, v ktorom uviedli viaceré „zdroje“ na podporu svojich tvrdení: nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. III. ÚS 3900/12 z 28. februára 2013 a uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/95/2019 z 29. januára 2020, ktoré zdôrazňujú reštriktívny výklad neplatnosti právnych úkonov; nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/2007 z 3. júla 2008 a nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 1783/11 z 23. apríla 2013, ktoré podporujú preferenciu výkladu zmlúv, ktorý nezakladá ich neplatnosť; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj „NS ČR“) sp. zn. 30Cdo/2373/2012 z 26. septembra 2012 a rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/227/2004 z 31. mája 2005, ktoré požadujú rozumný a teleologický výklad zákonných ustanovení; nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 z 28. apríla 2014 a Komentár k Občianskemu zákonníku (Števček, M. a kol., 2015), ktoré kladú dôraz na odôvodnenie rozhodnutí o neplatnosti právnych úkonov; Komentár k Občianskemu zákonníku (Švestka, J. a kol., 2009) a nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 190/15 z 13. septembra 2016, ktoré podporujú preferenciu čiastočnej neplatnosti; nálezy ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 658/18 z 22. mája 2018 a sp. zn. II. ÚS 1250/20 z 15. marca 2021, ktoré zdôrazňujú prioritu výkladu nezakladajúceho neplatnosť zmluvy; nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, ktorý rieši ochranu dobromyseľných nadobúdateľov; rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/58/2008 z 25. septembra 2009, ktorý sa zaoberá funkciami zabezpečovacieho prevodu práva. Namietali, že odvolací súd sa s týmito rozhodnutiami a akademickými textami vysporiadal len formálne a bez náležitého odôvodnenia, kedy podľa názoru dovolateľov bol povinný ich jednotlivo alebo súhrnne vyhodnotiť s ohľadom na predmetnú právnu vec. Tiež v prípade odôvodnenia čiastočnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku, nebolo podľa názoru dovolateľov vyhovené základným parametrom kladeným na spravodlivý proces, ktoré garantuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 20. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd dostatočne nezdôvodnil neoddeliteľnosť zmluvného dojednania neplatného pre rozpor s dobrými mravmi a chýbajúcu hyperochu od zvyšku zmluvy, keď v bode 33 odôvodnenia v zásade iba konštatoval, že nesúhlasí s námietkou odvolateľov, ktorá sa týkala oddeliteľnosti a v bode 34 argumentoval tým, že neplatné dojednanie je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho je neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Obdobne i v zmysle záveru NS SR obsiahnutom v rozhodnutí 8Sžo 17/2007 zo dňa 16.7.2007: „Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti, bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon a teda je v zmysle § 39 Občianskeho zákona neplatné.“ Záver súdu, že ide o podstatnú náležitosť zmluvy je plne v súlade s judikatúrou NS SR. Dovolatelia v tejto súvislosti odvolaciemu súdu vytýkali, že nedojednanie tzv. hyperochy považoval za podstatnú náležitosť zmluvy, pričom ale chýbalo zdôvodnenie, na základe akého právneho rámca alebo judikatúry k tomu dospel. Tiež je podľa ich názoru nejasné, či je možné predmetnú neplatnosť aplikovať iba na časť právneho úkonu a dospieť k regresnému nároku voči subjektu, pre ktorý bolo vlastnícke právo prevedené zabezpečovacím prevodom práva (regresný nárok vo výške hyperochy). Nedostatočné vysporiadanie sa s touto zásadnou otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku zakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm.
- f)CSP. Dovolatelia tiež poukázali na to, že v rozsudku sp. zn. 8Sžo/17/2007 zo 16. júla 2007 sa vyslovene „hovorí“ iba o zmluvnom dojednaní a že právna veta, s ktorou bolo toto rozhodnutie publikované pod č. 63/2007, potvrdzuje zodpovednosť správy katastra za preskúmanie platnosti zmluvy v zmysle § 31 katastrálneho zákona. Zároveň je tiež zrejmé, že v niektorých prípadoch správy katastra neplatnosť zmlúv namietali a v iných (obdobných) prípadoch nie. 21. Napokon dovolatelia odvolaciemu súdu vytkli, že síce v bode 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku citoval z nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 510/2016, avšak a priori odmietol skúmať poskytnutie ochrany dobromyseľným nadobúdateľom, keď dokonca neprípustne spochybnil ich dobromyseľnosť a vôbec nezohľadnil špecifické a mimoriadne okolnosti tohto prípadu, resp. tieto nepodrobil testu proporcionality. Dovolatelia za také okolnosti považujú to, že byt nadobudli poctivo a v dobrej viere a zaplatili zaň trhovú cenu (z úveru), investovali do jeho zhodnotenia, užívajú ho spolu so svojimi deťmi viac ako 18 rokov, je voči nim vedené súdne konanie o vypratanie bytu a reálne im hrozí, že byt bez vlastného zavinenia stratia a ocitnú sa „na ulici“, zároveň žalobkyňa si zobrala úver bez úmyslu ho splácať, resp. bez zváženia svojich finančných možností. Podľa ich názoru správanie žalobkyne vykazuje znaky ľahostajnosti a nedbalosti vo vzťahu k vlastnému majetku, pričom dôsledky jej nedbalého konania musia znášať oni. Odvolací súd odmietol argumenty žalovaných 3/ a 4/ s poukazom na to, že neuviedli žiadne také okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu „nemo plus iuris“, vyššie spomenuté (a jemu známe) okolnosti vôbec nevyhodnotil a ani len náznakom neuviedol, aké okolnosti by boli spôsobilé prelomiť túto zásadu. Potom to vyzerá, že také okolnosti sú vlastne nesplniteľné, súd s nimi ani nepočíta a do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa zmienka o nich dostala len z formálnych dôvodov citácie judikatúry. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/95/2019 z 29. januára 2020 dovolatelia zdôraznili, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a z pohľadu zásady proporcionality pomerovať dobromyseľnosť, pasivitu, či ľahkovážnosť dotknutých osôb. Ochrany dobromyseľného nadobúdateľa vlastníctva sa týka aj judikatúra ESĽP. Táto ochrana môže byť pritom spojená buď so zachovaním dobromyseľne nadobudnutého vlastníctva, alebo s odškodnením za jeho stratu, a to i vo vzťahu k zodpovednosti štátu za takýto stav. 22. Prílohou dovolania žalovaných 3/ a 4/ bol aj návrh na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, podaný podľa § 444 ods. 2 CSP. K dôvodom hodným osobitného zreteľa dovolatelia opätovne poukázali na to, že zo strany žalobkyne je voči nim vedené konanie o vypratanie bytu (t. č. prerušené do právoplatného skončenia tohto konania) a ak by Mestský súd Bratislava IV žalobe vyhovel, dovolatelia a ich maloleté deti by prišli o „strechu nad hlavou“, čo by mohlo viesť k nezvratnému a nenapraviteľnému narušeniu ich bezpečia, ako aj bezpečia a stability prostredia, v ktorom sa deti zdržiavajú a ochrany dôstojnosti, telesného, duševného a citového vývinu detí. Okrem toho dovolatelia od roku 2006 vložili do nevyhnutnej renovácie bytu značné finančné investície, čo v prípade ich núteného vysťahovania pred rozhodnutím o dovolaní môže vyvolať ďalšie zbytočné spory. Dovolatelia nemajú pre svoju rodinu zabezpečené adekvátne náhradné bývanie a zodpovedajúcu bytovú náhradu pre nich nezabezpečila ani žalobkyňa, ktorá s nimi ani nekomunikuje. Vzhľadom na to, že dovolatelia očakávajú, že dovolací súd vyhovie ich dovolaniu, nepovažujú za účelné, hospodárne a ani spravodlivé byt predčasne odovzdávať žalobkyni, keďže opätovné nasťahovanie dovolateľov do bytu by mohlo byť výrazne sťažené a oddialené, resp. zmarené. Žalobkyňa má bývanie zabezpečené a nevyhnutne nepotrebuje byt na vlastné bývanie. Na druhej strane dovolatelia za kúpu bytu, v ktorom bývajú, zaplatili nemalé finančné prostriedky, ktoré im doposiaľ neboli vrátené, a teda nemajú ďalšie finančné možnosti nadobudnúť iný vlastný byt, čo tiež považujú za dôvod hodný osobitného zreteľa. 23. Podaním zo dňa 13. septembra 2024 dovolatelia urgovali vydanie uznesenia o odklade právoplatnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí s poukazom na to, že Mestský súd Bratislava IV v konaní, ktorého predmetom je vypratanie sporného bytu, sa obrátil na Mestský súd Bratislava III s požiadavkou na oznámenie stavu konania o určenie vlastníckeho práva v lehote 15 dní a v prípade, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, o zaslanie rozhodnutí s doložkami právoplatnosti. Zdôraznili, že právoplatnosť dovolaním napadnutého rozsudku je priamo spojená s následkom pokračovania súdneho konania o vypratanie bytu, pričom s tým spojená hroziaca ujma je z pohľadu dovolateľov akútna a extrémne závažná, až neúnosná. Dovolatelia predmetný byt spolu so svojimi deťmi (vrátane dvoch maloletých) dlhodobo a legálne obývajú, dobromyseľne ho nadobudli, zaplatili zaň trhovú cenu a nemajú k dispozícii iné bývanie. Opätovné obnovenie tohto stavu (po vyprataní bytu) by bolo nesmierne náročné a niektoré s tým spojené následky by boli zrejme nenapraviteľné, napr. zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru a s tým spojená majetková a nemajetková ujma. Na druhej strana žalobkyňa by odkladom právoplatnosti napadnutého rozsudku bola dotknutá v oveľa nižšej miere, keď by len dočasne (do konca dovolacieho konania) nemohla vykonávať práva vyplývajúce z napadnutého rozsudku, ktoré by však v prípade neúspechu dovolateľov boli v celom rozsahu obnovené, a to bez potreby ďalšieho zásahu alebo opatrenia. V podaní zo dňa 9. januára 2025 dovolatelia poukázali na to, že na Mestskom súde Bratislava IV prebieha aj iné súdne konanie, ktoré bolo pôvodne prerušené a právoplatnosťou napadnutého rozsudku sa obnovilo. Ide o spor proti dovolateľom o tzv. ušlé nájomné za údajne neoprávnené užívanie bytu v sume 12 000 eur. Mestský súd Bratislava IV už vo veci nariadil prvé pojednávanie na termín 30. januára 2025. S poukazom na uvedené žiadali o prednostné a čo najrýchlejšie rozhodnutie o podanom návrhu na odklad právoplatnosti. 24. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaných 3/ a 4/ uviedla len, že rozsudky súdov oboch inštancií považuje za správne a dovolanie žiada zamietnuť. 25. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. 26. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, dovolanie odmietne podľa § 447 písm.
- c)CSP. 27. O tom, či je dovolanie prípustné, či už v zmysle § 420 CSP alebo v zmysle § 421 CSP, rozhoduje výlučne dovolací súd, a to na základe dôvodov uvedených dovolateľom v dovolaní. Podľa ustanovenia § 440 CSP je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (dôvodmi, pre ktoré dovolateľ považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne). Povinnosťou dovolateľa nie je uvádzať, v čom vidí prípustnosť podaného dovolania, je však povinný uviesť, z akých dôvodov považuje ním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne, teda uviesť (prípustné) dovolacie dôvody a tieto vymedziť (zákonom predpokladaným) spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. Ak dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm.
- f)CSP. 28. Prípustným dovolacím dôvodom je buď existencia niektorej z vád konania, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 420 CSP, alebo skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. V prvom prípade sa má dovolací dôvod vymedziť tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva ním tvrdená vada konania (§ 431 ods. 2 CSP). Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či skutočne ide o takú procesnú vadu, ktorú možno subsumovať pod niektorý z prípadov uvedených v § 420 CSP (jedná sa o prípady nedostatku procesných podmienok alebo iných závažných procesných vád, súhrnne označovaných aj ako vady zmätočnosti) a zároveň, či konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, takou vadou naozaj trpí. Zistenie, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom sa vyskytla niektorá z vád v zmysle § 420 CSP, vedie dovolací súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné. 29. V prípade dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci je povinnosťou dovolateľa takto uplatnený dovolací dôvod vymedziť spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, teda uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. K posúdeniu dôvodnosti dovolania, teda či napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na dovolateľom namietanom nesprávnom právnom posúdení veci, môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Prípustnosť dovolania podaného pre nesprávne právne posúdenie veci je daná vtedy, ak (dovolaním napadnuté) rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm.
- a)CSP], alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm.
- b)CSP], alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§ 421 ods. 1 písm.
- c)CSP]. Ústavný súd SR opakovane judikuje, že pri vymedzení dovolacích právnych otázok nemá byť Najvyšší súd SR formalistický a má sa snažiť autenticky porozumieť dovolateľovi (jeho textu ako celku). Na strane druhej však Najvyšší súd SR pri dovolacom dôvode nesprávneho právneho posúdenia veci nemôže hádať, akú právnu otázku dovolateľ žiada preskúmať. Nevyhnutným predpokladom dovolacieho prieskumu v tejto súvislosti je, aby právna otázka z dovolania priamo vyplývala a taktiež, aby z dovolania vyplývalo aj právne posúdenie, ktoré dovolateľ považuje za nesprávne s uvedením, v čom spočíva táto nesprávnosť (I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020, II. ÚS 291/2021, III. ÚS 32/2024). 30. V posudzovanej veci z obsahu dovolania vyplýva, že dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkali nedostatočné vysporiadanie sa s nimi uvádzanými skutočnosťami, nezohľadnenie nimi uvádzanej judikatúry, nezváženie mimoriadnych okolnosti prípadu a nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k ich (odvolacej) námietke oddeliteľnosti neplatného zmluvného dojednania od zvyšku zmluvy. Uvedené námietky je možné subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 431 v spojení s § 420 písm.
- f)CSP, teda namietanou vadou zmätočnosti je v danom prípade nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým sa dovolateľom znemožnilo realizovať im patriace procesné práva sporovej strany v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Takáto procesná vada bola dovolacím súdom konštatovaná už pri prvom rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 24. apríla 2019, ktorý bol dovolacím súdom zrušený z dôvodu, že odvolací súd sa v rozpore s ustanovením § 387 ods. 3 druhej vety CSP nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Konkrétne išlo o námietku, že ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom treba vykladať reštriktívne, a nie extenzívne, čo odvolatelia dávali do súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, ktorý dojednanie článku VIII. zmluvy o zabezpečení záväzku považoval za absolútne neplatné pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené dojednanie je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečení záväzku, teda také dojednanie, ktoré nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Voči uvedenému odvolatelia namietali, že pri dôslednej aplikácii zásad posudzovania čiastočnej neplatnosti právneho úkonu (§ 41 v spojení s § 35 ods. 2 OZ) mali súdy dôjsť k záveru, že dojednanie čl. VIII. zmluvy v časti Nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej časti úveru. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že definitívnym prevodom vlastníctva na veriteľa zaniká nárok dlžníka na vrátenie uhradenej časti zabezpečeného záväzku je oddeliteľné od zvyšku zmluvy, a preto ani prípadná neplatnosť tohto konkrétneho dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy. Odvolací súd tiež nijakým spôsobom nereagoval na námietku odvolateľov, že spätne nemožno sankcionovať zmluvu absolútnou neplatnosťou pre jej (údajnú) neurčitosť, či rozpor so zákonom z dôvodu, že takmer dva roky po jej uzavretí zákonodarca novelou spresnil náležitosti daného zmluvného titulu, a teda, že súd prvej inštancie na daný prípad (zmluva z roku 2006) v rozpore so zákazom retroaktivity (prechodné ustanovenie § 879j OZ) aplikoval ustanovenie § 553b OZ, ktoré nadobudlo účinnosť až 1. januára 2008. Napokon odvolatelia súdom oboch inštancií vytýkali aj to, že napriek konštatovanej dobromyseľnosti žalovaných 3/ a 4/ pri nadobúdaní sporného bytu, odmietli túto skutočnosť akokoľvek zohľadniť vo svojej záverečnej úvahe a v tejto súvislosti poukázali na závery nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016. 31. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že odvolací súd v odôvodnení svojho druhého rozsudku zo dňa 26. marca 2024 žiadnu z vyššie uvedených odvolacích námietok neopomenul. V bodoch 29 až 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa podrobne vysporiadal s námietkou odvolateľov, ktorí súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením zmluvy o zabezpečení záväzku ako absolútne neplatnej pre rozpor s dobrými mravmi vytýkali nesprávny, t. j. extenzívny výklad. Je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zmluvné dojednanie o tom, že v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň žalobkyni ako dlžníčke a prevádzajúcej zanikne nárok na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku a bez nároku na vydanie tzv. hyperochy (prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), považoval za také zmluvné dojednanie, ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi (ods. 30 odôvodnenia). Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom, že išlo o podstatnú náležitosť predmetnej zmluvy, v dôsledku čoho takýto právny úkon ako platný neobstojí a nie je možné preferovať výklad právneho úkonu ako platného na základe zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“ (bod 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V nasledujúcich bodoch 33 a 34 odôvodnenia sa odvolací súd zaoberal námietkou, že dojednanie článku VIII zmluvy o zabezpečení záväzku je oddeliteľné od zvyšku zmluvy, preto ani prípadná neplatnosť tohto konkrétneho zmluvného dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, ktorá je aj bez neho spôsobilá plniť účel, na ktorý bola uzavretá. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého predstavuje neplatné dojednanie podstatnú náležitosť predmetnej zmluvy, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, v dôsledku čoho je neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku. K uvedenému záveru odvolacieho súdu smerujú aj námietky žalovaných 3/ a 4/ ako dovolateľov, ktorí odvolaciemu súdu vytýkajú, že nedojednanie tzv. hyperochy považoval za podstatnú náležitosť zmluvy, pričom ale chýba zdôvodnenie, na základe akého právneho rámca alebo judikatúry k tomu dospel. Tiež je podľa ich názoru nejasné, či je možné predmetnú neplatnosť aplikovať iba na časť právneho úkonu a dospieť k regresnému nároku voči subjektu, pre ktorý bolo vlastnícke právo prevedené zabezpečovacím prevodom práva (regresný nárok vo výške hyperochy). Poukázali tiež na to, že v rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžo/17/2007 zo 16. júla 2007 sa „hovorí“ iba o zmluvnom dojednaní a že právna veta, s ktorou bolo toto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, potvrdzuje zodpovednosť správy katastra za preskúmanie platnosti zmluvy v zmysle § 31 katastrálneho zákona. Uvedené námietky hodnotí dovolací súd ako nedôvodné. 32. Nie je pravdou, že v napadnutom rozsudku chýba zdôvodnenie, na základe akého právneho rámca alebo judikatúry dospel odvolací súd k svojim právnym záverom. Je treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú kompletizujúcu jednotu. Dovolaním napadnutý rozsudok tak v sebe po obsahovej stránke zahŕňa aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa v bodoch 19 až 21 odôvodnenia podrobne zaoberal právnou úpravou zabezpečenia záväzkov prevodom práva obsiahnutou v ustanovení § 553 OZ v znení účinnom do 31. decembra 2007 (t. j. v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy). Konštatoval, že zmluvou o zabezpečovacom prevode práva postupuje dlžník podmienene svoje právo, ktoré má proti inému, pričom zákon nevylučuje ani prevod vecného (tu vlastníckeho) práva na veriteľa s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený, teda že splnením dlhu prechádza prevedené právo späť na dlžníka. Zmyslom tohto prevodu je predovšetkým motivovať dlžníka na riadnom a včasnom splnení jeho záväzku. Rozväzovacia podmienka, že zabezpečený záväzok bude splnený, sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky splnením tak, že právne úkony, ktorými bolo právo prevedené, strácajú účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka. Namiesto rozväzovacej podmienky právna teória pripúšťa, že je možné v zmluve dojednať spätný prevod práva po splnení záväzku (tzv. fiduciárny prevod), ako tomu bolo aj v danom prípade (čl. IX ods. 1 zmluvy). Súd prvej inštancie zdôraznil, že ustanovenie § 553 OZ v znení účinnom do 31. decembra 2007 nezakotvovalo žiadne zvláštne obsahové náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, preto zmluva musí vyhovovať aspoň všeobecným požiadavkám, najmä musí byť dostatočne určitá. Okrem vymedzenia zmluvných strán musí v nej byť obsiahnuté vymedzenie zabezpečeného záväzku a určenie práva, ktoré dlžník prevádza v prospech veriteľa. Z obsahu zmluvy musí byť tiež zrejmé, že sa jedná iba o zabezpečovací prevod práva a nie prevod trvalý. Rozväzovaciu podmienku strany nemusia výslovne dojednať, keďže jej existencia je obsiahnutá v tom, že zmluva je uzatváraná k zabezpečeniu záväzku a tento úmysel strán musí byť zo zmluvy zrejmý. V bode 21 odôvodnenia súd prvej inštancie poukázal na to, že znenie § 553 OZ účinné do 31. decembra 2007 výslovne nerieši situáciu, keď dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas nesplní. Z podstaty tohto inštitútu al