← Slovensko

8 003,60 eur s prísl.

Obsah (14)§ 37a§ 9§ 4§ 23§ 20§ 151n§ 396§ 421§ 420§ 447§ 135c§ 387§ 220§ 393

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/51/2024 Identifikačné číslo spisu: 7119209006 Dátum vydania rozhodnutia: 29.10.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Nora Halmová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 37azák.

č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon), (ďalej len ,,zákon o vodách“) a žalovaná, ktorá má stavbu postavenú na pozemku v spoluvlastníctve žalobkyne, užíva túto časť pozemku bez právneho dôvodu, a teda dochádza u nej k bezdôvodnému obohateniu. Poukázala na celkom štyri také rozhodnutia Okresného súdu Prešov, pričom dva takéto rozsudky súdu prvej inštancie boli aj potvrdené odvolacím Krajským súdom v Prešove. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s tým, že k zriadeniu a prevádzkovaniu stavby kanalizačného zberača na pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne nedochádza bez právneho dôvodu, jedná o vodohospodársku líniovú stavbu zriadenú vo verejnom záujme, vo vzťahu k nej sú právne vzťahy medzi vlastníkom vodohospodárskej stavby a vlastníkom pozemku riešené

osobitných právnych predpisov vznikom zákonného vecného bremena, ktoré vylučuje vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Vo vzťahu k otázke vzniku a existencie vecného bremena poukázala na rozhodnutie ONV v K.. Pôd. 5052/1975 z XX. X. XXXX, ktorým bolo povolené zriadenie predmetného kanalizačného zberača ako súčasti vodohospodárskeho diela „K., kanalizácia, I. stavba“, ako aj na kolaudačné rozhodnutie vydané Východoslovenským krajským výborom v Košiciach pod č. 178/1984-Vu z 8. 3. 1984, z ktorého vyplýva, že vodohospodárska stavba bola riadne dokončená a došlo k povoleniu jej prevádzkovania a užívania. Zákonné vecné bremeno vzniklo

názoru žalovanej

§ 37aods.

1, 3 zákona o vodách dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 199/1995 Z. z., ktorým sa mení vodný zákon, t. j. dňom

  2. 1995, a to vo vzťahu k vodohospodárskym dielam, ktoré boli k tomuto dňu skolaudované, resp. k nim bolo aspoň vydané právoplatné povolenie na vodohospodárske dielo

§ 9ods.

1 zákona o vodách. Žalovaná nespochybnila, že v prípade vecných bremien zriadených priamo na základe zákona, patrí vlastníkovi nehnuteľnosti primeraná náhrada za toto nútené obmedzenie, ktorú je možné uplatniť len za podmienok a spôsobom upravených osobitným zákonom, v danom prípade

§ 37aods.

4 zákona o vodách v znení zák. č. 199/1995 Z. z., a ide o náhradu jednorazovú a súčasne vzniesla námietku premlčania práva žalobkyne. Premlčacia doba nároku na náhradu za vznik vecného bremena je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo prvýkrát vykonať, v danom prípade bolo možné právo vykonať prvýkrát v deň účinnosti zákona č. 199/1995 Z. z., na základe ktorého došlo k vzniku zákonného vecného bremena dňom

  3. Trojročná premlčacia doba teda uplynula
  5. 1998 a žaloba bola doručená súdu
  7. 2019, po márnom uplynutí premlčacej doby. Na tomto nemôže nič zmeniť ani to, že sa žalobkyňa stala podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti až v roku 2015, keďže na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa. Žalovaná argumentovala, že aj ak by nárok žalobkyne bol posudzovaný

súčasne platného zákona č. 442/2002 Z. z. nebolo by možné nárok žalobkyni priznať, nakoľko bol uplatnený oneskorene po uplynutí zákonných prekluzívnych lehôt (§ 20 ods. 4), v dôsledku čoho došlo k jeho zániku. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobkyňa nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku, pretože žalovaná pozemky neužíva bez právneho dôvodu, ale na základe zákonného vecného bremena. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovanej, že účinnosťou zák. č. 199/1995 Z. z. vzniklo na dotknutých pozemkoch zákonné vecné bremeno v prospech žalovanej. Pokiaľ sa týka argumentácie žalobkyne, že je súd v tomto konaní viazaný skoršími právoplatnými rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, ktorý v rovnakej veci za rovnakého skutkového stavu týkajúceho sa tých istých pozemkov a toho istého kanalizačného zberača priznal právnemu predchodcovi žalobkyne, resp. aj žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanej za iné prechádzajúce obdobia, tak konštatoval, že sa necíti byť viazaný týmito skoršími rozhodnutiami súdov s poukazom na čl. 2 ods. 2 CSP zaoberajúci sa princípom právnej istoty, ďalej citujúc § 193 zákona číslo 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) upravujúci čím je všeobecný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, § 194 ods. 1 CSP vymedzujúci otázku, ktorú môže posúdiť súd sám, avšak nemôže o nej rozhodnúť a § 194 ods. 2 CSP vymedzujúci, že ak bolo o otázke

ods. 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vyporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia, ako aj citujúc § 226 ods. 1 CSP vymedzujúci právoplatnosť ako vlastnosť súdneho rozhodnutia a § 227 ods. 1 CSP týkajúci sa záväznosti výroku právoplatného rozsudku. Uzavrel, že musí rešpektovať predchádzajúce právoplatné súdne rozhodnutie len vtedy, ak sa týka veci, ktorá predstavuje predbežnú otázku v nasledujúcom civilnom konaní. V danom prípade bol názoru, že predchádzajúce rozhodnutia Okresného súdu Prešov sú svojou povahou žalobami na plnenie a súdy pri rozhodovaní o tomto nároku len ako (vlastnú) prejudiciálnu otázku posudzovali právny titul (dôvod) hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami so záverom, že ide o nárok titulom bezdôvodného obohatenia. Nešlo teda o rozsudky s prejudiciálnym účinkom pre toto nové konanie, keďže nešlo o rozsudky vyslovujúce, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, ktoré by pre adresátov týchto rozhodnutí tvorili prekážku právoplatne rozhodnutej veci a ktorých výrok by bol záväzný pre súdy a iné štátne orgány pri posudzovaní predbežnej otázky. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty, tak poukázal na čl. 2 CSP, že pri posudzovaní hmotnoprávneho vzťahu sporových strán vychádzal z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, t. j. rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (tieto následne jednotlivo rozobral v odsekoch

  1. až
  2. odôvodnenia svojho rozsudku). Pri právnom posúdení otázky vzniku zákonného vecného bremena, otázky charakteru náhrady za zákonné vecné bremeno a otázky premlčania práva na náhradu za vecné bremeno vychádzal prvoinštančný súd z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a to rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/173/2018 z
  4. 2020, rozsudku NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 z
  6. 2015, rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo
  8. 2016 zverejneného ako R 73/2016, uznesenia ÚS SR II. ÚS 323/2017 z
  10. 2017, uznesenia NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z
  12. 2019, uznesenia ÚS SR IV. ÚS 539/2020 z
  14. 2020 a uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z
  17. 1.1 Prvoinštančný súd čo sa týka merita veci, nemal v konaní za sporné, že predmetný kanalizačný zberač bol zriadený ešte pred účinnosťou zák. č. 199/1995 Z. z., ktorým došlo k novelizácii zákona o vodách, t. j. pred
  18. októbrom
  19. Mal to zrejmé z rozhodnutia ONV v K.. Pôd. 5052/1975 z XX. X. XXXX, ktorým bolo povolené zriadenie predmetného kanalizačného zberača ako súčasti vodohospodárskeho diela „K., kanalizácia, I. stavba“, ako aj z kolaudačného rozhodnutia Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach č. 178/1984-Vu z
  22. Obmedzenie práv k dotknutým nehnuteľnostiam v dôsledku výkonu práv na úseku vodohospodárskej správy bolo do
  23. októbra 1995 upravené v § 36 a § 37 zákona o vodách, ktorý zákon do
  25. 1995 neupravoval vznik zákonného vecného bremena, ale počítal len s vyvlastnením dotknutých nehnuteľností, ak práva k nim nebolo možné získať dohodou (§ 37 ods. 2 zákona o vodách). Nesporné bolo, že pri zriadení predmetného kanalizačného zberača k vyvlastneniu dotknutých pozemkov nedošlo. Novelou zákona o vodách vykonanou zákonom č. 199/1995 Z. z. bolo s účinnosťou od
  26. októbra 1995 prijaté nové ust. § 37a zákona o vodách, upravujúce vznik zákonného vecného bremena. Citoval § 37a ods. 1, 2 a 3 zákona o vodách, v zmysle ktorej právnej úpravy

ods. 1 vodovodné a kanalizačné rady, ktoré sú vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme, možno zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo

§ 9

. Zdôraznil, že

§ 37aods.

3 zákona o vodách povinnosti vlastníka

ods. 1 sú vecným bremenom

osobitných predpisov (§ 151n a nasl. Občianskeho zákonníka). Keďže novela zákona o vodách, ktorá upravila vznik vecného bremena, neobsahuje intertemporálne ustanovenia vzťahujúce sa na už existujúce, už zriadené a prevádzkované vodohospodárske diela, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že účinnosťou tohto zákona od

  2. 1995 vzniklo zo zákona vecné bremeno aj k tým vodohospodárskym dielam, ktoré boli zriadené a prevádzkované už pred jeho účinnosťou. Tento záver mal plne súladný so všeobecne akceptovanými pravidlami výkladu práva vo vzťahu k právnym účinkom novej právnej úpravy na existujúce právne vzťahy. Pokiaľ § 37a ods. 1 zákona o vodách výslovne povoľuje nielen zriaďovanie nových vodohospodárskych stavieb, ale aj prevádzkovanie už existujúcich vodohospodárskych diel na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo, potom toto ustanovenie dopadá na všetky vodohospodárske diela existujúce k
  3. októbru
  4. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov týkajúcu sa obdobných zákonných vecných bremien, a to zriadených zákonom č. 182/1993 Z. z. zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ,,zákon číslo 182/1993 Z. z.“) a zákona číslo 66/2009 Z. z. o majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len ,,zákon číslo 66/2009 Z. z.“) a to v odsekoch
  5. až
  6. odôvodnenia rozsudku. Uviedol, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený
  8. 2015, t. j. až za účinnosti zákona číslo 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách (ďalej len ,,zákon číslo 442/2002 Z. z.“), ktorý v prechodnom ustanovení § 42 ods. 6 ustanovil, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo

predchádzajúcej právnej úpravy tak ostalo nedotknuté, a teda trvalo i naďalej, vrátane rozhodnej doby vymedzenej žalobkyňou. Vo vzťahu k spornej otázke charakteru náhrady a s tým súvisiacej otázky premlčania nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v dôsledku zákonného vecného bremena prvoinštančný súd uviedol, že

záverov rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z

  2. 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z
  4. 2020 náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena

§ 4ods.

1 zákona číslo 66/2009 Z. z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j.

  2. 2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Pritom tieto rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo
  4. 2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 z
  6. 2016, ktoré sa zaoberali priznávaním primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena

§ 23ods.

5 zákona číslo 182/1993 Z. z. a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena

zákona číslo 66/2009 Z. z. Súd na základe uvedeného mal za nepochybné, že za obmedzenie užívania nehnuteľností v dôsledku umiestnenia a prevádzkovania vodohospodárskych stavieb patrí dotknutým vlastníkom primeraná jednorazová náhrada, ktorú je možné uplatňovať len v režime verejnoprávneho predpisu upravujúceho existenciu tohto zákonného vecného bremena, t. j. v minulosti

§ 37aods.

4 zákona o vodách a v súčasnosti za podmienok a v rámci prekluzívnych lehôt

§ 20ods.

4 zákona číslo 442/2002 Z. z., čo vylučuje uplatňovanie týchto nárokov titulom bezdôvodného obohatenia vo forme opakujúcich sa plnení. Citujúc § 100 ods. 1, 2 , § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka a aplikujúc tieto na daný skutkový stav súd konštatoval, že náhrada za vznik zákonného vecného bremena podlieha premlčaniu, a keďže zákon neurčil osobitnú právnu úpravu ohľadom premlčania tohto nároku, platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať. Právo na náhradu bolo možné prvýkrát vykonať v deň účinnosti zákona číslo 199/1995 Z. z., na základe ktorého došlo k vzniku zákonného vecného bremena, t. j.

  2. 1995, trojročná premlčacia doba uplynula
  4. 1998, a teda žaloba doručená súdu dňa
  6. 2019 bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Zároveň dodal, že keďže toto právo nanovo nevzniká každému ďalšiemu vlastníkovi pozemku, nemôže na uvedenom závere nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobkyňa sa stala podielovou spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností až v r. 2015, keďže na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa (§ 111 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade posúdenia daného nároku

režimu zák. č. 442/2002 Z. z. jednoročná prekluzívna lehota a následná šesťmesačná lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť dňom účinnosti zákona, t. j. odo dňa

  2. 2002, a teda tieto prekluzívne lehoty uplynuli dávno pred podaním žaloby. 1.
  3. Záverom zaujal súd stanovisko aj k novým skutkovým tvrdeniam žalobkyne, v žalobe neuvedeným, o „neoprávnenosti“ stavby kanalizačného zberača a mal tieto pre rozhodnutie o žalobe bez právneho významu. Aj ak by o neoprávnenú stavbu skutočne išlo, žalobkyni právna úprava vyporiadania vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a pozemku nezakladá žiaden nový (osobitný) nárok na odplatu za žalované obdobie. Žalobkyni žiadne právo vyplývajúce z právnej úpravy vyporiadania vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku totiž nepatrí. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa v súčasnosti už nie je vlastníkom dotknutých parciel. Skutočnosť, že v minulosti ňou bola, jej nedáva aktívnu legitimáciu na uplatnenie nárokov na vyporiadanie takéhoto vzťahu. 1.
  4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol

zásady úspechu v konaní v zmysle § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala vo veci úspech, priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

  1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) rozsudkom z
  2. apríla 2023 potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu z
  3. septembra 2021 sp. zn. 19C/24/2019 (I. výrok) a žalovanej priznal proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (II. výrok). V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, jeho odôvodnenie považoval za presvedčivé, logické a úplné. Stotožnil sa s postupom súdu prvej inštancie, ktorý správne zistil skutkový stav, aplikoval naň relevantné ustanovenia zákonov, tieto správne vyložil a dôsledne sa vysporiadal s argumentáciou oboch strán sporu. 2.
  4. Odvolací súd konštatoval, že oprávnenie súdu posúdiť predbežnú otázku inak, ako o nej rozhodol iný orgán verejnej moci, neznamená, že súd môže prehodnotiť vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, ktoré rozhodnutie iného orgánu verejnej moci spôsobilo. Súd rozhodnutie iného orgánu berie do úvahy ako existujúcu právnu skutočnosť, ktorá vyvoláva právne účinky. Súd nie je rozhodnutím iného orgánu viazaný v tom zmysle, že skutkové a právne závery iného orgánu nemusí prevziať na účely posúdenia skutkového a právneho hodnotenia súkromnoprávnej veci, ktorú prejednáva. Inak povedané, rozhodnutie iného orgánu nesmie obmedziť súd v jeho právomoci, aby nezávisle prejednal a rozhodol súkromnoprávnu vec (teda, aby konal v plnej jurisdikcii). Existujú však prípady, keď je súd viazaný rozhodnutím iného orgánu verejnej moci vrátane rozhodnutia súdu v inej veci. Ide o prípady prejudiciality v civilnom procese. Prejudicialita v civilnom procese je daná len vtedy, ak to vyplýva ex lege. Právnym základom pre prejudicialitu v civilnom procese sú i/ ustanovenia o záväznosti súdnych rozhodnutí (najmä § 228) a ii/ ustanovenie § 193 CSP o viazanosti súdu inými rozhodnutiami. Odvolací súd uviedol, že v súdenej veci súd pre rozhodnutie o merite veci, o nároku na zaplatenie 8.003,60 eura ako predbežnú otázku posudzoval otázku charakteru právneho vzťahu medzi žalobkyňou ako vlastníčkou pozemku a žalovanou ako vlastníčkou vodohospodárskej stavby. Žalobkyňou predložené rozhodnutia - rozsudky vydané Okresným súdom Prešov v obdobných veciach žalobkyne a žalovanej, nie sú rozhodnutiami o predbežnej/prejudiciálnej otázke, ktorú v tunajšej veci posudzoval súd prvej inštancie. Ide o rozhodnutia, v ktorých konajúce súdy posudzovali len prejudiciálne, pre svoje vlastné meritórne rozhodnutie, tú istú otázku charakteru právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou. Takýmto posúdením, ktoré nie je obsahom výrokovej časti rozhodnutia, nebol a nemohol byť súd prvej inštancie viazaný. Samozrejmé je, že by bolo žiaduce, aby závery rôznych súdov o tej istej prejudiciálnej otázke, za tých istých okolností, boli rovnaké, ale táto požiadavka nemôže obstáť oproti požiadavke plnej jurisdikcie konajúceho súdu, teda požiadavke jeho nezávislého rozhodnutia. V danej veci súd prvej inštancie svoje závery ohľadne posúdenia predbežnej otázky dôsledne zdôvodnil. Princíp právnej istoty v procese prijímania súdneho rozhodnutie znamená, že v každom štádiu procesu musí byť stranám sporu zrejmá právna úvaha súdu. Právnou istotou sa má zabrániť nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam. Vyžaduje v procese tvorby súdneho rozhodovania dať stranám sporu rozumný priestor na polemickú reakciu na právne argumenty protistrany, ako aj na právne úvahy súdu. Výsledkom má byť rozhodnutie, ktoré strany sporu „neprekvapí“, teda je logickým vyústením doterajšieho priebehu konania, keď aj po všetkých právnych argumentoch a skutkových okolnostiach musí jedna zo strán procesne prehrať. 2.
  5. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, jeho právna argumentácia je súladná so súdnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu v obdobných veciach. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že v danom prípade nejde zo strany žalovanej o užívanie pozemkov žalobkyne bez právneho dôvodu, keďže ako v žalobe tvrdila nemá uzavretú so žalobkyňou nájomnú zmluvu, ale ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne na základe zákona a vo verejnom záujme. Za verejný záujem je potrebné chápať aj verejné potreby a v rámci nich vybudovanie verejnej kanalizačnej siete. Zákonné vecné bremená sa riadia verejnoprávnou úpravou, ktorá je voči úprave vecných bremien v Občianskom zákonníku špeciálna. Režim zákonných vecných bremien vzhľadom na túto špeciálnu úpravu nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien. Z ust. § 42 ods. 6 zákona číslo 442/2002 Z. z. upravujúceho aktuálne zriaďovanie, rozvoj a prevádzkovanie verejných vodovodov a verejných kanalizácií, ale i práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri zriaďovaní a prevádzkovaní verejných vodovodov a verejných kanalizácií, oprávnenie k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona (
  7. 2002), zostávajú nedotknuté. Na posúdenie, ktorá právna úprava je z časového hľadiska relevantná pre určenie obsahu a rozsahu oprávnení vlastníka a prevádzkovateľa verejnej kanalizácie a verejného vodovodu, je vždy rozhodujúci deň právoplatnosti rozhodnutia o povolení zriadenia vodohospodárskeho diela, ktoré bolo vydané po prerokovaní s dotknutými stranami. V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu vlastníka predmetnej nehnuteľnosti už právoplatnosťou vydaného povolenia ONV v K.. Pôd. 5052/1975 z XX. X. XXXX. Súd prvej inštancie, vychádzajúc prvotne z toho, že v danej veci pri zriadení predmetného kanalizačného zberača ako vodohospodárskeho diela, v zmysle vtedy platnej právnej úpravy riešiacej vzťah vybudovania alebo prevádzky vodohospodárskych diel na cudzích pozemkoch (§ 37 ods. 2 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách) k vyvlastneniu dotknutých pozemkov nedošlo, uzavrel, že

§ 37azákona číslo 199/1995 Z.

z., ktorou bol novelizovaný zákon o vodách, účinnosťou novely zákona, t. j.

  2. 1995 vzniklo zo zákona vecné bremeno aj k tým vodohospodárskym dielam, ktoré boli zriadené a prevádzkované už pred jeho účinnosťou. Vychádzal z toho, že pokiaľ ustanovenie § 37a ods. 1 zákona o vodách výslovne povoľuje nielen zriaďovanie nových vodohospodárskych stavieb, ale aj prevádzkovanie už existujúcich vodohospodárskych diel na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo, potom je zrejmé, že toto ustanovenie dopadá na všetky vodohospodárke diela existujúce k
  5. Mal takýto záver v súlade so všeobecne akceptovanými pravidlami výkladu práva vo vzťahu k právnym účinkom novej právnej úpravy na existujúce právne vzťahy, ktoré sú prijímané v právnej teórii i v rozhodovacej praxi súdov. 2.
  6. So záverom o vzniku vecného bremena žalobkyňa/odvolateľka nesúhlasila. Namietala, že zákon číslo 199/1995 Z. z. nemá žiadne prechodné ustanovenia a vznik vecného bremena ako práva na zriaďovanie a prevádzkovanie vodohospodárskych diel na cudzích nehnuteľnostiach konštruuje ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela. Zastávala názor, že ak by mala byť úvaha súdu považovaná za správnu, išlo by o vznik vecného bremena ku dňu predchádzajúcemu účinnosť zákona číslo 199/1995 Z. z., a teda išlo by o neprípustnú pravú retroaktivitu zákona. 2.
  7. Odvolací súd poukázal, že žalobkyňa prehliadla, že súd vyvodil záver o vzniku vecného bremena ku dňu účinnosti zákona číslo 199/1995 Z. z., t. j. ku dňu
  8. októbra 1995, nie skôr. Odvolací súd zastáva názor, súladný so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ § 37a ods. 1 zákona o vodách výslovne povoľuje nielen zriaďovanie, ale aj prevádzkovanie vodohospodárskych diel na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo, potom toto ustanovenie vo vzťahu k povoleniu prevádzkovania vodohospodárskych diel dopadá na všetky vodohospodárske diela existujúce k
  9. októbru
  10. Účelu a zmyslu právnej úpravy zavedenej zákonom číslo 199/1995 Z. z. zodpovedá iba taký výklad,

ktorého zákonné vecné bremeno v prípadoch

§ 37aods.

1 a 3 zákona o vodách vzniká za splnenia v ňom stanovených podmienok vo vzťahu k vodohospodárskym dielam, ktoré boli ku dňu nadobudnutia účinnosti § 37a zákona o vodách už skolaudované, resp. k nim bolo aspoň vydané právoplatné povolenie na vodohospodárske dielo

§ 9ods.

1 zákona o vodách, a v prípadoch, ak bolo takéto povolenie vydané až po 1. októbri 1995, vzniklo vecné bremeno dňom právoplatnosti rozhodnutia o vydaní takéhoto povolenia. Výklad § 37a zákona o vodách, aký preferuje žalobkyňa, zastávajúca s poukazom na neprípustnosť retroaktívneho výkladu ten názor, že zriadenie vecného bremena sa nevzťahovalo na už existujúce vodohospodárske diela a to z dôvodu chýbajúcich intertemporálnych/prechodných ustanovení, je v rozpore so všeobecne, právnou teóriou i súdnou praxou akceptovanými pravidlami výkladu právnych účinkov novej právnej úpravy na existujúce právne vzťahy. V teórii i praxi sa striktne diferencuje medzi tzv. pravou a nepravou retroaktivitou právnych predpisov s tým, že na rozdiel od pravej retroaktivity, ktorá sa zásadne považuje za nezlučiteľnú s princípmi právneho štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci vyplývajúcich zo skutočnosti, že právne normy dopadajú na všetky právne vzťahy odo dňa jej účinnosti. Pri nepravej retroaktivite v skutočnosti nedochádza k spätnej účinnosti právneho predpisu, pretože právne skutočnosti, na základe ktorých došlo

predchádzajúceho právneho stavu k vzniku určitých právnych vzťahov, sú uznané a zachované, ale dochádza len k zmenám obsahu týchto právnych vzťahov do budúcna od účinnosti novej právnej úpravy. Za všeobecne prípustné sa považuje, keď nová právna úprava zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia práv alebo právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. Prekážkou prípustnosti nepravej retroaktivity nie je ani absencia intertemporálnych ustanovení novej právnej úpravy, keďže práve v prípade, ak zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, sa má primárne uplatniť všeobecný pojmový znak právnych noriem, a to, že regulujú právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti, teda vrátane už existujúcich právnych vzťahov. 2.5. Pokiaľ žalobkyňa zastáva názor,

ktorého nie je možné ani z dôvodovej správy k zákona číslo 199/1995 Z. z. vyvodiť zámer zákonodarcu zabezpečiť prijatou právnou úpravou aj vzťahy založené pri výstavbe vodohospodárskych diel v minulosti, je potrebné vziať do úvahy, že z dôvodovej správy nevyplýva ani že by zákonodarca mal v úmysle z režimu doplneného ustanovenia § 37a zákona o vodách vylúčiť už existujúce (zriadené) vodohospodárske stavby. Naopak, pokiaľ zákonodarca v dôvodovej správe poukázal na úpravu v iných zákonoch ako na príklady právnej úpravy a právneho stavu, ktorý chcel novelou zákona o vodách dosiahnuť, logicky nemožno dospieť k inému záveru než k tomu, že vecné bremeno

§ 37a

zákona o vodách sa má vzťahovať na všetky vodohospodárske stavby vrátane už existujúcich, obdobne ako je to

právnej úpravy v zákone č. 79/1957 Zb. a v zákone č. 67/1960 Zb. Je pritom zjavné, že zriadenie zákonného vecného bremena vo vzťahu k obdobným stavbám zriadeným vo verejnom záujme ku dňu účinnosti zákona, ktorým sa toto vecné bremeno zavádza, je aj s ohľadom na právnu úpravu v zákone č. 79/1957 Zb. a v zákone č. 67/1960 Zb. všeobecne akceptované ako nástroj regulácie existujúcich vzťahov, pričom nie je daný žiaden dôvod, ktorý by racionálne vysvetlil, prečo by zákonodarca mal zvoliť rozdielny prístup k prevádzkovateľom plynovodnej siete a energetickým podnikom na rozdiel od prevádzkovateľov verejných vodovodov a kanalizácií. 2.

  1. Odvolací súd tiež uviedol, že právna otázka charakteru náhrady už bola predmetom posúdenia v skutkovo i právne obdobných veciach, a to v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako i v jeho ďalších rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/49/2014, 8Cdo/17/2019, na ktoré poukázal v napadnutom rozsudku i súd prvej inštancie. Posúdenie a závery Najvyššieho súdu prijaté v právne obdobných veciach (7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014, 2Cdo/194/2019, 8Cdo/17/2019), aké predstavuje i vec tu posudzovaná, dávajú jednoznačnú odpoveď, že vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová stavba, má nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Právo na náhradu podlieha premlčaniu a vzhľadom na žalovanou uplatnenú námietku premlčania, súd prihliadnuc na premlčanie, náhradu žalobkyni nemohol priznať. Žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený
  4. Vlastnícke právo teda nadobudla až za účinnosti novej právnej úpravy, zákona číslo 442/2002 Z. z., ktorý v prechodnom ustanovení § 42 ods. 6 ustanovil, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo

predchádzajúcej právnej úpravy § 37a zákona o vodách tak ostalo nedotknuté, trvalo i naďalej, a to i počas rozhodnej doby vymedzenej žalobkyňou. Právo na náhradu v zmysle § 37a ods. 4 zákona o vodách za výkon oprávnení

odseku 1 je v zmysle vyššie uvedeného jednorazové, nie opakované, a v danej veci nárok žalobkyne, ktorý si uplatnila proti žalovanej titulom vydania bezdôvodného obohatenia, bol uplatnený po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby na priznanie náhrady

§ 37aods.

4 zákona o vodách, pričom žalovaná vzniesla námietku premlčania. 2.7. Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľky argumentujúcej, že ak aj by žalovanej vzniklo v tunajšej veci zákonné vecné bremeno v zmysle § 37a zákona o vodách, toto nezahŕňa v sebe právo žalovanej užívať pozemok žalobkyne, pretože takéto oprávnenie nie je možné z textu zákona vyvodiť, uviedol, že obsahom zákonného vecného bremena

§ 37azákona číslo 199/1995 Z.

z. je (nielen) právo zriaďovať (ale aj) prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo vodovodné a kanalizačné rady, ktoré sú vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme (§ 37a ods. 1). Tomu zodpovedajúce povinnosti vlastníka sú vecným bremenom

§ 151na nasl.

Občianskeho zákonníka (§ 37a ods. 3). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 396ods.

1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm.

  1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP. Uviedla, že A: odvolací súd neodôvodnil uspokojivým spôsobom napadnutý rozsudok, keď dospel k záveru, že predchádzajúcimi súdnymi rozhodnutiami v identických súdnych sporoch medzi žalobkyňou (resp. jej právnym predchodcom) a žalovanou a v nich vyslovenými právnymi závermi a právnym posúdením nie je v prejednávanej veci viazaný, čím porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces, odvolací súd postupoval v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý obsahuje aj zákaz prekvapivých rozhodnutí a zákaz ľubovôle. B: nevysporiadal sa s námietkou žalobkyne, že stavba žalovaného nie je riadne povolenou, resp. skolaudovanou stavbou, pretože pre kolaudáciu stavby žalovaného neboli všetky zákonné podmienky a teda ide o nelegálnu stavbu, postavenú na cudzom pozemku, ku ktorému nemohlo vzniknúť vecné bremeno. C: odvolací súd sa nevysporiadal s možnosťou aplikácie § 257 CSP, respektíve nie je zrejmé, či odvolací súd skúmal, či v prejednávanej veci (ne)existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal prihliadnuť. Ak by sa aj akceptoval správnosť záverov súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, a teda že bolo možné rozhodnúť úplne opačne, ako v analogicky rovnakých prípadoch už prv súdy rozhodli, potom práve túto situáciu možno považovať za okolnosť hodnú osobitného zreteľa. Je zrejmé, že žalobca podával žalobu s určitými očakávaniami, ktoré vyplývali zo skorších rozhodnutí súdov a legitímne sa spoliehal na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Odchýlenie sa od tohto princípu, má byť aj v zmysle citovanej judikatúry skôr výnimočnosťou ako pravidlom, a teda aj s poukazom na túto výnimočnosť je daná aplikácia § 257 CSP. Pokiaľ sa však súd takouto možnosťou moderácie nezaoberal, a ani neodôvodnil, prečo prípadne by nepriznanie trov konania žiadnej zo sporových strán neprichádzala do úvahy, zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. 3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. a) CSP dovolateľka má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu formuluje právnu otázku: ,,ak predchádzajúcim právoplatným súdnym rozhodnutím došlo k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu v strán sporu, môže súd v následnom ďalšom konaní ako predbežnú otázku znova riešiť to, o čo už bolo právoplatne rozhodnuté v tomto predchádzajúcom spore strán sporu?” Dovolacou otázkou sa v podstate pýtala, či odvolací súd vo veci mohol prijať záver o vzniku zákonného vecného bremena na pozemkoch žalobkyne, pričom v predchádzajúcich právoplatne skončených súdnych konaniach bolo medzi stranami sporu súdmi ustálené, že žiadne zákonné vecné bremeno na pozemkoch žalobkyne nevzniklo, v dôsledku čoho má žalobkyňa voči žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jej pozemkov žalovanou bez právneho dôvodu. Je názoru, že odvolací súd vo veci nemohol prijať záver o vzniku zákonného vecného bremena na pozemkoch žalobkyne, pretože otázka hmotnoprávneho vzťahu strán sporu už bola právoplatne (a s konečnou platnosťou) vyriešená, a to tak, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jej pozemkov stavbou vo vlastníctve žalovanej, pretože žalovaná na užívanie pozemkov žalobkyne nemá právny titul. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, keďže

uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa

  2. 2012, uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2013: „ak už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“ (obdobne tiež poukázala na uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa
  4. 2010 či sp. zn. 5MCdo/16/2010 z
  6. 2012). 3.
  7. Dovolateľka ďalej poukázala na uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/161/2020 zo dňa
  9. 2022 a sp. zn. 8Cdo/216/2020 zo dňa
  11. 2022

ktorých platí, že „...súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 228 ods. 1 CSP. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti.“ 3.

  1. Dovolateľka odklon videla tiež od uznesenia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 170/2015 zo dňa
  3. 2015: „...ani samotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj iný pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto veci, pretože aj tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol byť predmetom prieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania“. 3.
  4. Dovolateľka je názoru, že vo vzťahu k pozemkom žalobkyne došlo predchádzajúcimi právoplatnými rozhodnutiami (uvedené v bode
  5. dovolania) k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu strán sporu, pričom otázka (ne)existencie právneho titulu žalovanej na užívanie predmetných pozemkov žalobkyne bola opakovane posúdená tak, že žalovaná nemá právny titul na užívanie pozemkov žalobkyne, a preto sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje, v dôsledku čoho bolo žalobám v predchádzajúcich právnych veciach vyhovené. Nakoľko za totožných skutkových okolností sa odvodzoval aj nárok v prejednávanej právnej veci (iba za iné časové obdobie), boli súdy konajúce v prejednávanej veci viazané týmto predchádzajúcim a právoplatným vyriešením hmotnoprávneho vzťahu strán konania, toto vyriešenie boli povinné rešpektovať a vychádzať z neho. 3.
  6. Na základe uvedených skutočností dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby zrušil nielen napadnutý rozsudok, ale aj rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
  7. K dovolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná a má za to, že dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP vôbec nie je daný, nakoľko žalobkyňou tvrdené údajné nedostatky odôvodnenia odvolacieho súdu nie sú takého charakteru, aby vôbec mohli založiť prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP, a k žalobkyňou uvádzaným procesným pochybeniam zo strany súdov nedošlo, v dôsledku čoho nemohlo prísť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. K dovolaciemu dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP uviedla, že takto položenú otázku však nemožno považovať za otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolateľka pri formulácii tejto otázky účelovo opomína rozhodujúcu skutočnosť, že predchádzajúce súdne rozhodnutia boli svojou povahou žalobami na plnenie, nešlo teda o rozsudky s prejudiciálnym účinkom, keďže súdy vo výroku nerozhodovali o tom, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje a teda k vyriešeniu hmotnoprávnemu vzťahu nedošlo. Navrhla dovolanie odmietnuť, prípadne zamietnuť a priznať žalovanej voči žalobkyni plnú náhradu trov dovolacieho konania.

  1. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa ktorá zotrvala na svojich doterajších prednesoch a doplnila argumentáciu k rozhodnutiam 2Obdo/51/2022 a 2Cdo/306/
  3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
  4. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8.

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 11. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

  1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 13. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
  2. f)CSP namietala nedostatočné odôvodnenie, resp. nepreskúmateľnosť a prekvapivosť napadnutého rozhodnutia. 14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
  3. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
  4. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces. 17. V posudzovanej veci dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti či prekvapivosti v zmysle § 420 písm.
  5. f)CSP. Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa zákonné požiadavky na obsahové náležitosti rozhodnutia (§ 220 CSP) a jeho odôvodnenie je preskúmateľné z hľadiska skutkových i právnych záverov. Odvolací súd sa nielen formálne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v intenciách § 387 ods. 2 CSP, ale sa vyjadril aj k nosným otázkam sporu, že v danom prípade nejde zo strany žalovanej o užívanie pozemkov žalobkyne bez právneho dôvodu, keďže ako v žalobe tvrdila nemá uzavretú so žalobkyňou nájomnú zmluvu, ale ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne na základe zákona a vo verejnom záujme, pripojil vlastnú právnu argumentáciu, čím vytvoril dostatočný podklad pre preskúmanie správnosti jeho záverov. 18. Na námietku žalobkyne, že A: odvolací súd neodôvodnil uspokojivým spôsobom napadnutý rozsudok keď dospel k záveru, že predchádzajúcimi súdnymi rozhodnutiami v identických súdnych sporoch medzi žalobkyňou (resp. jej právnym predchodcom) a žalovanou a v nich vyslovenými právnymi závermi a právnym posúdením nie je v prejednávanej veci viazaný, čím porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces, odvolací súd postupoval v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý obsahuje aj zákaz prekvapivých rozhodnutí a zákaz ľubovôle, dovolací súd uvádza, že tak prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili, prečo sa týmito rozhodnutiami necítili byt' pri rozhodovaní viazaní a vysvetlili dôvod svojho odklonu a pre ktoré sa súdy nemohli v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetnými rozhodnutiami stotožniť. Stranám sporu na pojednávaní súd prezentoval a oboznámil ich so svojím právnym názorom a umožnil im právne argumentovať. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalobkyne o povinnosti súdu byt' viazaný skoršími právoplatnými rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, ktorý v rovnakej veci, za rovnakého skutkového stavu týkajúceho sa tých istých pozemkov a toho istého kanalizačného zberača, priznal právnemu predchodcovi žalobkyne, resp. žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanej za iné (predchádzajúce obdobie), zaoberal ešte pred výkladom právneho posúdenia, a svoj záver, že sa necíti byt' skoršími rozhodnutia viazaný, náležite a podrobne podložil teóriou procesného práva pri výklade pojmov záväznosť rozhodnutia, prejudicialita a právna istota (bod 24. až 35. rozhodnutia súdu prvej inštancie). Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že súd prvej inštancie nereflektoval právne závery okresného a krajského súdu v Prešove vyslovené v obdobných právnych veciach žalobkyne len v medziach zákona a odôvodnene, a svoj iný právny názor na problematiku, korešpondujúci s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR stranám sporu vopred predostrel a na posudzovanú vec uplatnil plne v súlade s právnou úpravou § 194, § 193, § 226 a § 228 CSP (bod 18. napadnutého rozhodnutia). V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňou predložené súdne rozhodnutia (Okresného a Krajského súdu v Prešove) sú svojou povahou žalobami na plnenie, pričom súdy pri rozhodovaní o tomto nároku len ako (vlastnú) prejudiciálnu otázku posudzovali právny titul (dôvod) hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami so záverom, že ide o nárok titulom bezdôvodného obohatenia. Nešlo teda o rozsudky s prejudiciálnym účinkom pre predmetné konanie, keďže nešlo o rozsudky vo výroku vyslovujúce, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, ktoré by pre adresátov týchto rozhodnutí tvorili prekážku právoplatne rozhodnutej veci a ktorých výrok by bol záväzný pre súdy a iné štátne orgány pri posudzovaní predbežnej otázky. Odvolací súd sa s uvedeným názorom súdu prvej inštancie stotožnil, že v ani jednom z dovolateľkou predložených rozhodnutí súdy nerozhodli o prejudiciálnej otázke. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia je riadne a dostatočné, odvolací súd sa v ňom presvedčivo, jasne a zrozumiteľne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a právne relevantnými námietkami žalobkyne. 19. K námietke žalobkyne, že odvolací súd B: sa nevysporiadal s námietkou žalobkyne, že stavba žalovaného nie je riadne povolenou, resp. skolaudovanou stavbou, pretože pre kolaudáciu stavby žalovaného neboli všetky zákonné podmienky a teda ide o nelegálnu stavbu, postavenú na cudzom pozemku, ku ktorému nemohlo vzniknúť vecné bremeno, tak súd prvej inštancie uviedol, že tieto tvrdenia žalobkyne sú pre rozhodnutie o jej žalobe bez významu. Aj keby o neoprávnenú stavbu išlo, žalobkyni žiadne právo vyplývajúce z právnej úpravy vyporiadania vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku nepatrí, navyše nebolo ani sporné, že žalobkyňa už nie je vlastníkom dotknutých parciel a to, že v minulosti ňou bola, jej nedáva aktívnu legitimáciu na uplatnenie nárokov na vyporiadanie takéhoto vzťahu. Preskúmať jeho zákonnosť nepatrí okresnému, ani krajskému súdu v tejto veci. Z tvrdení žalobkyne,

ktorých mala byt' stavba kanalizačného zberača stavbou neoprávnenou, tak vyplýva iba to, že ak by súčasní vlastníci pozemkov aj preukázali, že skutočne ide o neoprávnenú stavbu a zároveň by preukázali, že vzťah medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku nie je už aktuálne vyporiadaný existenciou zákonného vecného bremena, by sa mohli domáhať vyporiadania tohto vzťahu niektorým zo spôsobov

§ 135c

Občianskeho zákonníka, avšak žalobkyni z tohto titulu právo na plnenie voči žalovanému za ňou určené minulé obdobie určite nepatrí (bod 70. prvostupňového rozhodnutia). S uvedeným odôvodnením súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, skonštatoval jeho správnosť a

§ 387ods.

2 CSP na neho odkázal. 20. K námietke žalobkyne, že odvolací súd C: sa nevysporiadal s možnosťou aplikácie § 257 CSP, respektíve nie je zrejmé, či odvolací súd skúmal, či v prejednávanej veci (ne)existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal prihliadnuť, dovolací súd poukazuje, že odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Iba skutočnosť, že žalobkyňa podávala žalobu s určitými očakávaniami, ktoré pre ňu vyplývali zo skorších rozsudkov, nie je a ani nemôže byť považovaná za dôvod hodný osobitného zreteľa

ust. § 257 CSP, ktoré predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. l). Žalobkyňa ani v rámci odvolacieho konania nepožiadala odvolací súd o nepriznanie náhrady trov konania žalovanému a nešpecifikovala dôvody hodné osobitného zreteľa a ani vo svojom odvolaní neuvádza žiadne také relevantné skutočnosti a výnimočné okolnosti posudzovaného prípadu, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP, zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania a nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. 21. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd sa v rámci svojho preskúmania dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré boli v konaní nastolené, ako aj s konkrétnymi odvolacími námietkami žalobkyne. Odôvodnenie krajského súdu spĺňa obsahové náležitosti

§ 220ods.

2 CSP - jasne vysvetľuje, čo žalobkyňa namietala, ako sa k týmto námietkam súd postavil, aké skutkové tvrdenia a dôkazy vzal do úvahy, ktoré z nich považoval za preukázané, ako ich hodnotil a na akých právnych záveroch založil svoje rozhodnutie. V spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatných bodoch nadviazal, tvorí rozhodnutie odvolacieho súdu ucelený, zrozumiteľný a vnútorne konzistentný celok, ktorý spĺňa zákonné požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutí

§ 393CSP.

22. Za procesnú vadu konania

ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľka sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 23. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (

názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci boli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 24. K namietanej prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa za prekvapivé rozhodnutie považuje rozhodnutie, ak odvolací súd oproti súdu prvej inštancie vychádzal z iného skutkového alebo právneho základu, ktorý na prvej inštancii nebol posudzovaný a s ktorým strana nemohla v odvolacom konaní počítať. Ide najmä o rozhodnutia „nečakane“ založené na odlišných právnych záveroch (sp. zn. 3Cdo/102/2008) alebo na nových dôvodoch, ku ktorým sa strana nemohla vyjadriť (sp. zn. 5Cdo/46/2011). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 52/2019, na ktorý poukázala aj žalovaná, uviedol, že prekvapivé je rozhodnutie, ak odvolací súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská,

ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, bez toho, aby účastníkom umožnil vyjadriť sa k takejto zmene. Typicky ide o situáciu, keď odvolací súd zmení právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutkových okolností, prípadne aplikuje právnu normu, ktorá v doterajšom konaní nebola stranami ani súdom použitá, alebo opiera svoje závery o nové dôkazy či skutkové zistenia, ku ktorým účastníci nemali možnosť zaujať stanovisko. Naopak, odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia pri nezmenenom skutkovom základe prekvapivosť rozhodnutia nezakladá. V posudzovanom prípade však dovolací súd k takýmto záverom neprišiel. Skutočnosť, že odvolací súd tieto závery doplnil o vlastné právne zdôvodnenie a vysvetlenie, nijako nemení charakter jeho rozhodnutia ako potvrdzujúceho a nemôže založiť vadu prekvapivosti. Konkrétnejšie stanovisko odvolacieho súdu k odvolacím námietkam (pritom v podstatnom v zhode s prvoinštančným rozhodnutím) nepredstavuje samo osebe rozhodnutie založené na odlišných skutkových zisteniach, ani iné právne posúdenie veci, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako porušenie tzv. dvojinštančnosti súdneho konania. Aj konštantná judikatúra najvyššieho súdu (R 56/2012) dospela k záveru, že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvoinštančného rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvoinštančného konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je prekvapivé a takýto postup odvolacieho súdu v konečnom dôsledku neodníma strane možnosť konať pred súdom. Napokon, žalobkyňa ani nekonkretizovala, ktoré nové skutočnosti alebo právne úvahy mali

nej viesť k prekvapivému záveru, pričom ani dovolací súd takúto okolnosť v súdnom spise neidentifikoval. Odvolací súd svoje odklonenie od skorších (nižších) rozhodnutí riadne odôvodnil a oprel o ustálenú prax najvyšších súdnych autorít, takže jeho postup je zlučiteľný s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR opakovane judikoval (napr. III. ÚS 492/2018, IV. ÚS 539/2020), že ,,zmena právneho názoru všeobecného súdu sama osebe nepredstavuje porušenie princípu právnej istoty, pokiaľ je táto zmena odôvodnená, predvídateľná a v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít“). Odvolací súd sa so skoršími rozhodnutiami vyporiadal a odklon od ich právneho názoru riadne odôvodnil. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie ani prekvapujúce, ani nečakané. Postupom súdov preto nedošlo k namietanej procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. 25. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta, že nižšie súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP]. 26. Žalobkyňa podala dovolanie i

§ 421ods.

1 CSP tvrdiac, že odvolací súd nesprávne právne posúdil danú vec. Primárne vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 27.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 28. Dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

  1. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
  2. O tom, či je daná prípustnosť dovolania

§ 421

CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 31. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávn

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.