Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/72/2024 Identifikačné číslo spisu: 4318202386 Dátum vydania rozhodnutia: 18.11.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4318202386.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ G. C., narodená X., 2/ mal. E. C., narodená X., 3/ mal. E. C., narodený X., maloletí žalobcovia 2/ a 3/ zastúpení zákonným zástupcom - žalobkyňou 1/, všetci žalobcovia zastúpení Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hlavná 31, IČO: 36865281, proti žalovaným 1/ C. M., narodený X., zastúpený HHB advokátska kancelária s.r.o., Martin, Andreja Kmeťa 576/13, IČO: 52274896, 2/ Q. A., narodená X. zastúpená Advokátskou kanceláriou KUHAJDA, s. r. o., Bratislava, Karadžičova 47, IČO: 47232773, 3/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31595545, zastúpená JUDr. Felix Neupauer, advokát, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Šoltésovej 7325/14, IČO: 37928422, o náhradu škody, ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 15C/32/2018-841, o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 29. novembra 2023 sp. zn. 11Co/22/2023, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovanému 1/ proti žalobcom 1/ až 3/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovaným 2/ a 3/ proti žalobcom 1/ až 3/ n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Levice rozsudkom z 28. novembra 2022 č. k. 15C/32/2018-841 v znení dopĺňacieho rozsudku rozhodol tak, že: I. Žalobu žalobcov vo vzťahu k žalovanej 2/ z a m i e t o l v celom rozsahu. II. Žalovaní 1/ a 3/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 868,00 eur titulom doplatku bolestného, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy počítaný odo dňa 19. 07. 2018 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. III. Vo zvyšku, v časti nároku na bolestné v sume 274,00 eur spolu s príslušenstvom žalobu žalobkyne 1/ z a m i e t o l. IV. Žalobu žalobkyne 1/ v časti nároku na preplatenie účelne vynaložených nákladov spojených s liečením v sume 44,33 eura spolu s príslušenstvom z a m i e t o l. V. Žalobu žalobkyne 1/ v časti nároku na náhradu na strate na zárobku v sume 18.700,00 eur spolu s príslušenstvom a v sume 3.500,00 eur spolu s príslušenstvom z a m i e t o l. VI. Žalobu žalobkyne 1/ v časti nároku na nemajetkovú ujmu v sume 40.000,00 eur z a m i e t o l. VII. Žalobu žalobkyne 1/ v časti nároku na mimoriadne navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 4.104,00 eur spolu s príslušenstvom z a m i e t o l. VIII. Žalobu žalobkyne 2/ v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,00 eur z a m i e t o l. IX. Žalovaní 1/ a 3/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 1.000,00 eur titulom nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. X. Žalovanému 1/, žalovanej 2/ a žalovanému 3/ p r i z n a l nárok na náhradu trov konania, každému v rozsahu 100 % voči žalobkyni 1/. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. XI. Žalovanému 1/, žalovanej 2/ a žalovanému 3/ nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni 2/ n e p r i z n a l. XII. Žalobcovi 3/ p r i z n á l nárok náhradu trov konania voči žalovanému 1/ a žalovanému 3/ v rozsahu 100 %, avšak len z priznanej sumy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. XIII. Vo zvyšku žalobu žalobcu 3/ z a m i e t o l. XIV. Žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi 3/ n e p r i z n a l. 1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v čase vzniku škodovej udalosti bol vlastníkom osobného motorového vozidla (ďalej aj „OMV") žalovaný 1/, keďže preukázateľne došlo k odovzdaniu predmetu kúpy a úhrade kúpnej ceny, ktorý bol zároveň aj jeho vodičom v tom čase. Vzhľadom k tomu, že žalovaná 2/ v čase dopravnej nehody nemala ani právnu ani faktickú moc trvale disponovať s OMV, ktoré preukázateľne odpredala, odovzdala pred nehodou žalovanému 1/, nevyplýva jej zodpovednosť v tomto konaní z citovaných ustanovení z postavenia prevádzateľa OMV, tak ako to tvrdili žalobcovia. Z uvedeného dôvodu vodičom, ako aj jeho prevádzateľom je jedna osoba - žalovaný 1/. Tomuto záveru nebráni ani tá skutočnosť, že žalovaný 1/ nebol ešte zapísaný na dopravnom inšpektoráte ako vlastník OMV, pretože vlastnícke právo na neho prešlo už uzatvorením kúpnej zmluvy s tým, že bolo preukázané odovzdanie predmetu kúpy, ako aj vyplatenie kúpnej ceny. Samotná evidencia vlastníka na dopravnom inšpektoráte má podľa názoru súdu len informačný charakter a nepreukazuje skutočného vlastníka OMV. Žalobcovia poukazovali aj na to, že poistná zmluva bola uzatvorená so žalovanou 2/. Ani táto skutočnosť automaticky neznamená, že žalovaná 2/ je v konaní pasívne legitimovaná. Poistná zmluva je významná len pre zistenie subjektu poisťovne s tým, že poistenie sa vzťahuje aj na vodiča, ak je odlišná osoba od vlastníka. Z uvedeného dôvodu, keďže žalovaná 2/ preukázateľne nebola vlastníkom a ani prevádzateľom OMV, ktorým došlo k dopravnej nehode, nemôže byť v danom prípade objektívne zodpovedná za následky vzniknuté touto dopravnou nehodou, súd ustálil, že žalovaná 2/ v tomto konaní nie je pasívne vecne legitimovanou osobou, z ktorého dôvodu žalobu všetkých žalobcov vo vzťahu k žalovanej 2/ zamietol v celom rozsahu. 1.2. Otázka pasívnej legitimácie poisťovní v sporoch o nemajetkovú ujmu bola zjednotená (rozsudok NS SR č. 3Cdo/230/2017 zo dňa 28. 03. 2019, ako aj judikát č. R 61/2018) tak, že „škodou pre účely zákona č. 381//2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení, je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná". Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie prijal záver o pasívnej legitimácii žalovaného 3/ aj vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu. S prihliadnutím na tú skutočnosť, že je preukázané, že k porušeniu povinnosti došlo práve konaním žalovaného 1/, ktorý okrem toho, že bol vodičom OMV, bol aj jeho vlastníkom a prevádzateľom, čo bolo zistené vykonaným dokazovaním, súd ustálil, že žalovaný 1/ je v konaní tiež pasívne legitimovaný. 1.3. O návrhu právneho zástupcu žalovaného 1/ na zastavenie konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného 1/ súd rozhodol na pojednávaní konanom dňa 21. 05. 2021 tak, že návrh na zastavenie konania voči žalovanému 1/ zamietol. Aj v prípade tohto uznesenia bolo rozhodnutie vyhlásené priamo na pojednávaní za prítomnosti všetkých právnych zástupcov, preto súd následne nepristúpil k písomnému vyhotoveniu daného uznesenia, keďže ani voči tomuto rozhodnutiu odvolanie prípustné nie je (§ 357 CSP pripúšťa odvolanie len voči uzneseniu, o zastavení konania). Už po samotnom vyhlásení rozhodnutia právny zástupca žalovaného 1/ vyjadril nesúhlas s právnym názorom spôsobujúcim nevyhovenie návrhu na zastavenie konania, kde poukázal na to, že k zastaveniu konania voči žalovanému 1/ malo dôjsť aspoň v rozsahu nárokov na náhradu straty zárobku počas PN, ako aj po PN. Súd prvej inštancie poukazuje na to, že tak nároky na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, úhradu účelne vynaložených nákladov, nemajetkovej ujmy, vrátane nárokov na náhradu na stratu na zárobku je potrebné považovať v zmysle citovaných ustanovení za nedotknuteľné pohľadávky, pretože tieto sú priamym následkom poškodenia zdravia. Keďže pracovná neschopnosť v prípade ujmy spôsobenej na zdraví protiprávnym konaním škodcu je spojená so stratou na zárobku podľa § 446 OZ, podľa názoru súdu možno aj tento nárok subsumovať pod ustanovenie § 166c ods. 1 písm.
- d)ZRK a považovať ho za nedotknuteľnú pohľadávku, ktorej podstata vyplýva práve z poškodenia zdravia. Súd je toho názoru, že medzi nároky zo škody na zdraví nepochybne patrí aj právo na náhradu straty na zárobku počas PN, ako aj po jej skončení, keďže neschopnosť spojená so stratou na zárobku podľa § 446 OZ, (ako bol uplatnený žalobkyňou 1/ aj v tomto konaní), je výsledkom ujmy spôsobenej na zdraví. V tomto prípade náhrada škody na majetku, ktorá tým žalobkyni 1/ vznikla ako následok poškodenia jej zdravia spolu aj s nemajetkovou ujmou sú podľa názoru súdu zahrnuté pod škodou na zdraví, a teda sú pohľadávkami nedotknuteľnými oddlžením. Súd preto trvá na vyslovenom právnom názore, že voči žalovanému 1/ nebolo možné zastaviť konanie z dôvodu konkurzu vyhláseného na jeho osobu, ani čiastočne, o čom v konečnom dôsledku bolo už aj právoplatne rozhodnuté. 1.4. Právny zástupca žalovaného 1/ a žalovaného 3/ vzniesli aj námietku premlčania voči uplatnenému nároku s tým, že podľa právneho zástupcu žalovaného 1/ by sa na uvedený prípad mala aplikovať 2 - ročná premlčacia doba. Na pojednávaní konanom dňa 21. 05. 2021 - č. l. 585, bolo stranám sporu oznámené, že žaloba podľa doručenky na čl. 7 bola prijatá okresným súdom dňa 04. 06. 2018 o 18:06 a až podateľňou bola spracovaná dňa 05. 06. 2018, z ktorého dôvodu na potvrdení o prijatí, ako aj podacej pečiatke je uvedený práve dátum 05. 06. 2018. S prihliadnutím na škodovú udalosť, ktorá sa stala dňa 04. 06. 2016, ak by pre uvedené konania aj mala platiť 2 - ročná premlčacia doba, by bola žaloba podaná včas. Právny zástupca žalovaného 3/, (ku ktorému vyjadreniu sa pridal aj právny zástupca žalovaného 1/), okrem už uvedenej námietky premlčania vzniesli aj ďalšiu námietku premlčania vo vzťahu k nárokom na náhradu straty na zárobku počas PN a po PN, pretože mali za to, že k doplneniu podstatných skutočností v tejto časti došlo až na pojednávaní konanom dňa 21. 05. 2021. Právny zástupca žalovaného 3/ v tomto smere považoval uvedenie podstatných skutočností za zmenu žaloby, a teda v prípade, ak by táto bola pripustená, bolo by potrebné považovať nároky za premlčané. Tu súd poukazuje na to, že z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že žalobcovia by podali návrh na zmenu žaloby, teda súd o žiadnom takomto pripustení ani rozhodovať nemohol. Súd je toho názoru, že pokiaľ žalobcovia (žalobkyňa 1/) aj v tejto časti si uplatnila svoj nárok v pôvodne podanej žalobe, ktorý zostal nezmenený čo do jeho vyčíslenia počas celého konania s tým, že na pojednávaní konanom dňa 21. 05. 2021 len upresňovala opodstatnenosť jeho výšky, ktorého dôvodnosť následne preukazovala dodatočne predloženým znaleckým posudkom, rovnako nie je možné považovať takýto nárok za premlčaný, pretože bol riadne uplatnený už v pôvodnej žalobe, t. j. dňa 04. 06. 2018. 1.5. Žalobkyňa 1/ už podľa pôvodného posudku, ktorým bolo ohodnotené bolestné žiadala priznať za jeden bod nárok v sume 18,24 eura, teda vyplývajúci z bodového ohodnotenia pre rok 2017. Žalovaný 3/ síce plnil aj nárok na bolestné vo vzťahu k žalobkyni 1/, avšak jeden bod ohodnotil sumou 17,66 eura, pričom vychádzal z hodnoty bodu ako bol stanovený pre rok 2016. Tu poukázal na to, že bolestné nebolo možné priznať z hodnoty bodu za rok 2017, pretože bolestné sa podľa žalovaného 3/ hodnotí v čase akútnej fázy bolesti. S tvrdením žalovaného 3/ sa súd v tomto prípade nestotožňuje, pretože pre vznik nároku na bolestné nie je rozhodujúca akútna fáza bolesti, ale je rozhodujúca tak škodová udalosť, ako aj okamih, keď sa poškodený dozvedel o škode (jej výške a kto za ňu zodpovedá). Táto býva poškodenému zrejmá až po ustálení zdravotného stavu, ktorý umožňuje posúdiť mieru preukázateľných nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia na poškodeného, čo je východiskom pre ustálenie výšky náhrady za bolesť lekárskym posudkom. V tomto prípade je potrebné posudzovať zdravotný stav ako celok, hoci je možné prípadne ohodnotiť bolestné po čiastkových poškodeniach (tak ako to urobil aj žalovaný 3/). Tu súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/149/2009, podľa ktorého zdravotný stav poškodeného a ľudský organizmus sú jeden celok a jednotlivé čiastkové poškodenia nemožno posudzovať oddelene. Okrem iného, posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí vždy od vyjadrenia lekára (rozsudok NSČR č. 21Cdo/2107/99). Tento okamih nemôže byť predmetom voľnej úvahy či už súdu, prípadne žalovaného 3/ alebo aj samotnej žalobkyne 1/, ale vychádza z ustálenia zdravotného stavu, ktoré vyplýva práve z odborného posudku. V tomto prípade bol takýto odborný posudok vypracovaný až 25. 06. 2017 (čl. 59), z ktorého dôvodu možno uzatvoriť, že zdravotný stav žalobkyne 1/ bol komplexne ustálený až k uvedenému dňu. Ak žalobkyňa 1/ (jej právny zástupca) tvrdil, že k ustáleniu jej zdravotného stavu došlo nasledujúceho dňa po ukončení PN, čo malo byť 27. 04. 2017, je toto tvrdenie nesprávne, pretože ukončenie PN nie je preukazujúcim faktorom ustálenia zdravotného stavu, ktorým je, ako už súd konštatoval, odborný posudok, čo vyplýva z citovaných ustanovení zákona, ako aj uvedených rozhodnutí. Tu súd poukazuje na to, že v konečnom dôsledku žalovaní sa nevyjadrovali k otázke ustálenia zdravotného stavu, žalovaný 3/ len namietal tú skutočnosť, že jednotlivé bolesti bolo možné ohodnotiť aj skôr. Samotné ako aj osobitné ohodnotenie jednotlivých bolestí aj zvlášť súd nespochybňuje, že je možné, avšak s prihliadnutím na vyššie uvedené právne názory bolo potrebné vyčkať na ustálenie zdravotného stavu, a pri ohodnotení bolesti v zmysle zákona vychádzať práve z posudku. Súd preto prijal záver, že žalobkyni 1/, v časti nároku bolestného, prináleží hodnota jedného bodu za rok 2017 v súlade s § 5 ods. 2 zákona. Tu súd poukazuje na to, že táto hodnota bola zverejnená Ministerstvom zdravotníctva dňa 17. 05. 2017, teda v čase ustálenia zdravotného stavu už platila práve hodnota bodu za rok 2017, a preto správne mal žalovaný 3/ vychádzať z tejto hodnoty a nie z hodnoty za rok 2016, ktorá bola účinná len do 16.05.2017. Sadzba jednotlivých bodov je oznamovaná v opatrení Ministerstva zdravotníctva SR (v konaní nebol spor o hodnotu bodu za rok 2016, ako ani za rok 2017) s tým, že podľa názoru súdu táto platí až od dátumu nadobudnutia účinnosti opatrenia do nadobudnutia účinnosti ďalšieho opatrenia, t. j. neplatí od 01. 01. do 31. 12. príslušného kalendárneho roka (v danom prípade spätne, keďže je vyhlasovaná až v máji), tak ako to tvrdil právny zástupca žalobkyne 1/. Ako už bolo uvedené, ak v čase ustálenia zdravotného stavu, ktorý bol lekárom o odbornom posudku deklarovaný ku dňu 25. 06. 2017 bolo účinné opatrenie za rok 2017 s výškou hodnoty bodu 18,24 eura, žalovaný 3/ mal plniť práve v uvedenom rozsahu a nevychádzať z hodnoty bodu za rok 2016. Súd preto žalobkyni priznal nárok na doplatenie sumy 229,00 eur, pretože za body, ktoré žalovaný 3/ nerozporoval - 395 bodov (posudok znel na 430 bodov), žalobkyni 1/ prináleží v tejto časti žalovaným 3/ uznaných bodov suma 7.205,00 eur (po zaokrúhlení - § 5 ods. 2 zákona), pričom žalovaný 3/ v tejto časti plnil len v rozsahu 6.976,00 eur, a teda rozdiel je žiadaných 229,00 eur. Žalovaný 3/ neplnil žalobkyni v časti obodovaného bolestného za položku č. 239 vôbec, čo predstavuje rozsiahlejšia incízia - AS zápästia. Tu poukazoval na MRI vyšetrenie, podľa ktorého tento lekársky zákrok nebol podľa žalovaného 3/ následkom dopravnej nehody, ale dôsledkom degeneratívnych porúch. V tomto prípade sa tiež súd nestotožňuje s tvrdením právneho zástupcu žalovaného 3/, pretože aj uvedený bod bol jednoznačne lekárom obodovaný ako bolesť súvisiaca s dopravnou nehodou, čo vyplýva z posudku, pričom pri určení výšky náhrady za bolesť sa vychádza práve z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť ohodnotila v lekárskom posudku. Súd má zároveň preukázané, že žalobkyňa 1/ pri dopravnej nehodne utrpela aj náraz ruky, v dôsledku ktorej skutočnosti mala problémy so zápästím. Lekárskym postupom bol nakoniec odporučený lekársky zákrok. Pri jednotlivých vyšetreniach bolo síce zistené, že žalobkyňa trpí degeneratívnymi poruchami, avšak uvedená skutočnosť podľa názoru súdu nevylučuje opodstatnenosť nároku aj v tejto časti, pretože je preukázané, čo vyplýva aj zo lekárskeho posudku, ktorým bolo ohodnotené bolestné aj v tejto časti - sporná položka č. 239, že aj táto bolesť bola spôsobená ako následok dopravnej nehody. Pokiaľ žalovaný 3/ chcel účinne v tejto časti poprieť žalovaný nárok, bolo potrebné navrhnúť vykonanie dokazovania preukazujúceho, že neboli operované následky dopravnej nehody, ale výlučne degeneratívne poruchy. Jednotlivec ani nemusí mať vedomosť o takýchto degeneratívnych poruchách, (čo tvrdila aj samotná žalobkyňa 1/) s tým ale, že degeneratívne poruchy automaticky nenegujú potrebu aj operačného zákroku v dôsledku nárazu, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Súd je toho názoru, že v danom prípade nebolo preukázané, že operácia bola následkom výlučne degeneratívnych zmien na zápästí žalobkyne 1/. Pokiaľ mal súd preukázané poranenie žalovanej aj čo sa zápästia týka a pokiaľ tento úraz a následná operácia boli zahrnuté do lekárskeho posudku pod bodom 239, okresný súd v tejto časti považuje žalobu za dôvodnú, a preto žalobkyni priznal nárok na náhradu bolestného za položku č. 239 v sume 639,00 eur, teda 35 bodov a 18,24 eura (aj v tomto prípade hodnota jedného bodu za rok 2017 - dôvody uvedené vyššie). 1.6. V časti nároku na účelné náklady spojené s liečením v sume 44,33 eura súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobkyňa 1/ v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď do konania nepredložila listinné doklady preukazujúce opodstatnenosť nároku v tejto časti. Na túto skutočnosť poukázal aj právny zástupca žalovaného 1/, ktorý si uvedené doklady mal zabezpečiť od samotného právneho zástupcu žalobcov s tým, že podľa jeho vyjadrenia nepreukazovali jednoznačne uplatnený nárok v žalovanej sume, ako aj absentoval doklad preukazujúci nárok na parkovné v sume 7,00 eur. Na túto skutočnosť mal reagovať právny zástupca žalobcov podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa 28. 08. 2018 (čl. 220 p. v.) s tým, že ako prílohy mali byť opätovne predložené doklady preukazujúce nárok v tejto časti. Súd konštatuje, že ani v tomto prípade žiadne doklady zaslané neboli, tak ako neboli zaslané ani spolu so žalobou, (v prípade žaloby dané doklady nie sú uvedené ani ako prílohy), čo súd opätovne preveroval aj v elektronickom súdnom spise. Súd na pojednávaní konanom dňa 19. 08. 2022 výslovne dotázal právneho zástupcu žalobcov, s oznámením, ktorými dokladmi preukazuje opodstatnenosť nároku v tejto časti, na čo bolo súdu oznámené, že sú to doklady, ktoré boli pripojené do konania (č. l. 792). Ako už konštatovali aj právni zástupcovia, žiadne takéto doklady do konania predložené neboli, ani so žalobou, ani dodatočne. Súd potom považuje v tejto časti nárok za nepreukázaný, teda nebolo unesené dôkazné bremeno, ktoré nespočíva len v povinnosti tvrdenia, ale aj v povinnosti preukázania. Nebolo povinnosťou súdu právneho zástupcu žalobcu opätovne a zas vyzývať na ich predloženie bez ohľadu na to, z akého dôvodu tieto doklady predložené neboli. Z uvedeného dôvodu súd preto žalobu v tejto časti zamietol spolu aj s príslušenstvom, ktoré je len akcesorickým nárokom k hlavnému nároku. Ak nebol priznaný nárok na istinu, nemohol byť priznaný ani nárok na príslušenstvo. 1.7. V časti nároku na náhradu bolestného v sume 274,00 eur súd tento nárok žalobkyni rovnako nepriznal, keďže je preukázané, že žalovaný 3/ vykonal plnenie v rozsahu 273,60 eura, t. j. 15 bodov x 18,24 eura (bez zaokrúhlenia). Aj napriek uvedenému, že žalovaný 3/ vykonal plnenie o čom predložil aj listinný doklad preukazujúci úhradu (na čl. 254) a čo v konaní aj tvrdil, žalobkyňa 1/ na túto skutočnosť nereflektovala a tejto časti aj naďalej zotrvala na podanej žalobe. V tomto prípade má súd preukázané síce plnenie len v rozsahu 273,60 eura, (t. j. s rozdielom o 0,40 eura oproti uplatnenému nároku), a aj napriek uvedenému bola v tejto časti žaloba zamietnutá v celom rozsahu z dôvodu, že súd má preukázané, že žalovaný 3/ bol zo strany právneho zástupcu žalobkyne 1/ vyzvaný na plnenie práve v sume 273,60 eura, ktoré plnenie žalovaný 3/ v žiadanom rozsahu aj vykonal. Okrajovo súd uvádza, že v rovnakom podaní právneho zástupcu žalobcov zo dňa 28. 08. 2018 mala byť príloha aj lekársky záznam z operačného zákroku (č. l. 221), ktorý doklad nebol tiež zaslaný súdu spolu s vyjadrením, čo súd rovnako prešetroval aj v elektronickom súdnom spise. Odhliadnúc od uvedeného, pokiaľ má súd preukázané plnenie v tejto časti a v rozsahu, na ktorú sumu bol žalovaný 3/ vyzvaný, súd preto v tejto časti žalobu zamietol. Spolu s nárokom na istinu súd zamietol aj nárok na príslušenstvo ako akcesorického nároku. Tu súd navyše poukazuje na to, že žalobkyňa žiadala priznať úrok z omeškania od 19. 07. 2018, pričom žalovaný 3/ v tejto časti plnil už dňa 31. 05. 2018, teda preukázateľne nemohol byť v omeškaní ani so sumou 0,40 eura, ktorú ale súd tiež nepriznal, keďže žalovaný 3/ plnil v rozsahu, na ktorý bol vyzvaný zo strany žalobkyne 1/. V tejto časti súd preto priznal žalobkyni nárok v sume. 868,00 eur, predstavujúce súčet súm 639,00 eur + 229,00 eur spôsobom ako vyplýva z výroku č. 2 rozsudku, pretože súd je toho názoru, že žalovaní majú samostatné postavenie. Žalobcovia v konaní žalovali troch žalovaných, z ktorých žalovaná 2/ nie je v konaní pasívne legitimovaná. Pri žalovanom 1/ vyplýva zodpovednosť z ustanovenia § 420 ods. 1 OZ, a § 427 OZ, a žalovaného 3/ zo ZoPZP. V prípade plurality zodpovedných subjektov na náhradu nemajetkovej ujmy, ak poškodení majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči zodpovednému subjektu na totožné plnenie súčasne, každý z iného dôvodu, (v prejednávanej veci subjektívna aj objektívna zodpovednosť a zodpovednosť podľa ZoPZP), má súd zato, že v prípade žalovaných majúcich pasívnu legitimáciu, nevzniklo solidárne spoločenstvo, ale že žalovaní majú samostatné postavenie. Je preukázané, že žalovaní sú s plnením v omeškaní. Súd preto v tejto časti priznal žalobkyni 1/ aj nárok na úrok z omeškania, ktorý bol uplatnený v súlade s uvedenými ustanoveniami, keďže ku dňu omeškania bola základná sadzba ECB 0 + 5 percentuálnych bodov predstavuje práve žiadaný úrok vo výške 5 % ročne a odo dňa, kedy bolo preukázané aj omeškanie žalovaných. 1.8. Žalobkyňa 1/ si touto žalobou uplatnila aj nárok na stratu na zárobku počas PN v sume 18.700,00 eur a po jej ukončení v sume 3.500,00 eur. V priebehu konania bolo ustálené, že tento nárok nie je nárokom na ušlý zisk, ale je nárokom na náhradu straty na zárobku. Spolu so žalobou žalobkyňa 1/ nepredložila žiaden doklad preukazujúci opodstatnenosť tohto nároku v žalovanej sume, len konštatovala, že vychádzali z ročných zúčtovaní a predpokladaného príjmu. Až po vyslovení predbežného právneho posúdenia, kde bolo konštatované, že takto uplatnený nárok nie je žiadnym spôsobom preukázaný, žalobkyňa 1/ požiadala o poskytnutie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku. Žalovaní z dôvodu koncentrácie namietali dodatočné poskytnutie lehoty, mali za to, že takýto doklad mal byť predložený už spolu so žalobou. Súd aj napriek uvedeným námietkam žalobkyni 1/ poskytol lehotu na zadováženie si dokladu preukazujúceho opodstatnenosť nároku v tejto časti s tým, že poukazuje na ustanovenie § 153 ods. 2 CSP, podľa ktorého na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. V danom prípade je na zvážení súdu, či na dodatočne predložený dôkaz súd prihliadne alebo neprihliadne. S poukazom na predmet sporu súd preto vyhovel žiadosti žalobkyne 1/, pretože bolo zrejmé, že u žalobkyni došlo aj k strate na zárobku práve v dôsledku škodovej udalosti. Ako doklad žalobkyňa 1/ predložila ale znalecký posudok č. 5/2021, z obsahu ktorého vyplýva, že pri výpočtoch znalkyňa vychádzala zo mzdových listov žalobkyne 1/, teda podkladom pre výpočet bol príjem dosahovaný žalobkyňou 1/ v pracovnom pomere. Súd má ale preukázané, že pracovný pomer žalobkyňa 1/ skončila 09. 05. 2016 a v čase škodovej udalosti 04. 06. 2016 už bola podnikateľkou, podnikala na základe rozšíreného živnostenského oprávnenia, ktorú podnikateľskú činnosti si rozšírila k 10. 05. 2016. Sama žalobkyňa 1/ poukazovala na to, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu, že mala predpoklad dosahovania lepšieho príjmu ako v pracovnom pomere, pretože mala dostatok potencionálnych klientov, v prospech ktorých by poskytovala činnosť vyplývajúcu jej z rozšíreného živnostenského oprávnenia. V tomto smere ale žalobkyňa 1/ nepredložila absolútne žiaden dôkaz preukazujúci tieto skutočnosti, teda kto mali byť jej klienti, aké predpokladané zmluvy by uzatvorila, z ktorých dokladov by bolo možné vychádzať pri stanovení predpokladaného jej príjmu z podnikateľskej činnosti, kedy by súd vychádzal zo zmluvných, resp. iných podmienok, podľa ktorých by bolo možné aspoň predpokladať príjem žalobkyne 1/, samozrejme po započítaní príslušnej odvodovej povinnosti. Žalobkyňa 1/ v žalobe len hypoteticky odhadovala výšku ňou predpokladaných príjmov, (čo v konečnom dôsledku potvrdila aj vo svojej výpovedi) s tým, že poukazovala na to, že ak by tieto príjmy nemala aj skutočne dosiahnuť, neukončila by predsa pracovno-právny pomer. V rámci doplneného dokazovania na preukázanie opodstatnenosti tohto nároku, predložila doklad, ktorý ale v žiadnom prípade nie je dokladom preukazujúcim jej predpokladaný zárobok z podnikania, keďže vychádza z jej minulých príjmov, ktoré dosahovala ako zamestnanec. Tu sa súd stotožnil s tvrdením právnych zástupcov žalovaných, ktorí namietali takýto doklad na preukázanie predpokladaného príjmu vyplývajúceho z podnikania, pretože tak ako žalobkyňa 1/ mohla tento príjem aj presiahnuť, mohla ho aj nedosahovať vôbec, pretože deklarovala príjem zo zamestnania v sume 2.000,00 eur, ktorý presahuje priemernú mzdu v SR. Právny zástupca žalobkyne 1/ poukazoval v tomto smere aj na ustálenú judikatúru, pričom súd je toho názoru, že sa od nej neodklonil, a to hlavne z dôvodu, že súd nezamietol žalobu v tejto časti z dôvodu, že žalobkyňa 1/ nedosahovala príjem, ale z dôvodu, že zo strany žalobkyne 1/ nebolo unesené dôkazné bremeno za účelom vôbec možnosti výpočtu jej predpokladaného príjmu z podnikania, pričom navyše sám právny zástupca žalobkyne 1/ poukazoval na to, že strata na zárobku je širší pojem ako len strata na mzde alebo na inom príjme ako zárobku a kedy právny žalobca správne uviedol, že súdna prax priznáva náhradu straty aj po takú dobu, keď sa zárobok iba „predpokladá", teda nie vypočítava z už dosahovaného príjmu, čo je aj prípad tohto konania. Podstatné ale je, že v tomto prípade sa má vychádzať práve z predpokladaného zárobku a na účely výpočtu straty na zárobku nemožno využiť príjem, ktorý ale nezodpovedá zaradeniu poškodeného - v tomto prípade žalobkyne 1/ už ako podnikateľka. Je síce pravda, že u žalobkyni 1/ nešťastnou súhrou okolností došlo ku škodovej udalosti necelý mesiac po tom, ako skončila pracovnoprávny vzťah a keď ešte vôbec nemala rozbehnutú podnikateľskú činnosť - išla na prvé stretnutie, nemala ani účtovníčku. Ale aj za tejto, síce horšej dôkaznej pozície, bolo možné výpočtami dospieť k predpokladanému zárobku žalobkyne 1/ ale len za predpokladu, že by k tomu boli doložené relevantné doklady, ktorým dokladom ale príjem zamestnanca byť v žiadnom prípade nemôže. Žalobkyňa 1/ hoci bola živnostníčkou už aj pred 10. 05. 2016, avšak ako uviedla, reálne nevykonávala popri zamestnaní podnikateľskú činnosť, pretože príjem zo zamestnania bol pre ňu dostačujúci, nemohla na predpokladaný zárobok predložiť ani príjem z predchádzajúcej živnosti, kde okrem iného tvrdila, (čo vyplývalo aj zo živnostenského listu), že sa jednalo o inú činnosť, akú mienila vykonávať teraz. S poukazom na uvedené, súd považuje žalobu v tejto časti za nepreukázanú, z ktorého dôvodu súd konštatuje, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti nároku v časti súm 18.700,00 eur a 3.500,00 eur. Súd opäť poukazuje na to, že pokiaľ žalobkyňa 1/ tvrdila, že mala zabezpečenú klientelu, na preukázanie predpokladaného príjmu bolo potrebné tieto skutočnosti nie len tvrdiť, ale aj podložiť listinnými dokladmi (akýmikoľvek) - výsledky rokovania, predbežne uzatvorené zmluvy, z ktorých by vyplývalo, s kým, za akých zmluvných, resp. iných podmienok, na akú dobu mala žalobkyňa 1/ ako podnikateľka spolupracovať. Pokiaľ takéto doklady predložené neboli, predpokladaný príjem žalobkyne zostal len v hypotetickej rovine a z uvedeného dôvodu preto nebolo možné priznať nárok na náhradu straty na zárobku, keďže nebolo možné zistiť aký zárobok by žalobkyňa 1/ vôbec dosahovala. S prihliadnutím na uvedené súd preto žalobu aj v tejto časti zamietol spolu aj s nárokom na príslušenstvo, ako akcesorickým nárokom, a to výrokom č. 5 rozsudku. Pokiaľ súd nepovažuje znalecký posudok za doklad preukazujúci predpokladaný príjem žalobkyne 1/ dosahujúci z podnikania, súd sa preto nevysporiadaval s otázkou, či znalkyňa pri jeho vypracovaní postupovala správne. Tiež podľa názoru súdu nie je potrebné bližšie riešiť ani otázku zdravotného stavu žalobkyne 1/, kedy právny zástupca žalovanej 2/ poukazoval na PN žalobkyne 1/ už aj počas trvania pracovného pomeru, ako aj poukazoval na to, či žalobkyňa 1/ vôbec mohla vykonávať činnosť v rozsahu rozšírenej živnosti (zákaz konkurencie, zdravotný stav a pod.) ako ani neriešil, akú činnosť vôbec mala žalobkyňa 1/ vykonávať, keď táto je v živnostenskom oprávnení uvedená bez bližšej špecifikácie. Z rovnakého dôvodu sa súd nezaoberal ani otázkou, prečo žalobkyni 1/ neboli poskytované nemocenské dávky, (o ktorú sumu by sa strata na zárobku znížila), ako ani súd neriešil otázku poskytnutej podpory v nezamestnanosti, pretože túto sumu síce žalobkyňa 1/ nerozporovala, avšak nebolo ju od čoho odpočítať. 1.9. Žalobkyňa 1/ ako aj žalobkyňa 2/ si uplatnili nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, žalobkyňa 1/ v sume 40.000,00 eur a žalobkyňa 2/ v sume 20.000,00 eur. Z obsahu spisu má súd preukázané, že žalovaný 3/ plnil tak žalobkyni 1/ ako aj žalobkyni 2/ nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia - žalobkyni 1/ v sume 8.208,00 eur a žalobkyni 2/ v sume 674,88 eura. Žalovaný 3/ poukázal na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 426/2014 zaoberajúci sa súbehom, či konkurenciou nárokov z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnostných práv (§ 444 OZ a § 13 OZ). V tomto smere predložil do konania aj rozhodnutia Okresného súdu Topoľčany a Krajského súdu v Nitre, ktorý pri rovnakom nároku na nemajetkovú ujmu, keď už bolo plnené z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, takýto nárok zamietli (čl. 764
- a)- 764 z)). S odkazom na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 426/2014, ktoré rozhodnutie je rozhodnutím vyššej súdnej autority, a ktorý je súdom aplikovaný aj v tomto konaní, súd vyslovil názor, že pri konkurencií nárokov z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ a nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ, tieto si fyzické osoby nemôžu duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení, ako tomu bolo v prípade tohto konania. Ústavný súd v odôvodnení uvádza, že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a odškodňované jednorazovo na základe bodového hodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a spoločnosti. Pokrývajú teda aj náhradu obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, ako následok poškodenia zdravia. Čo sa týka žalobkyne 1/, súd posudzoval zásah uvedenej škodovej udalosti do života žalobkyne, kde je preukázané, že žalobkyňa 1/ bola v dôsledku tejto škodovej udalosti postihnutá na svojich osobných právach, avšak tento zásah v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako nereparovateľný, pretože je preukázané, že rodina sa vrátila zas do svojich „starých koľají", snažia sa žiť ako predtým, samozrejme, že ako rodina zažili zásah do ich života, ktorý ale nemal fatálne následky. Žalobkyňa 1/ popisovala svoj stav priamo pri nehode, po nehode, poukazovala na to, že nevedela poskytnúť pomoc deťom, bola v inej nemocnici, ako deti, nemala o ich zdravotnom stave vedomosť (tu však bola chránená priamo manželom - svedkom č. 1/), musela sa pohybovať na vozíku, nemohla absolvovať výlety, svadby a hlavne bola aj so základnými hygienickými potrebami odkázaná na pomoc manžela, za čo sa hanbila. V neposlednom rade nemohla chodiť ani do práce a uvedená situácia nepriaznivo zasiahla jej psychiku, ako aj rozpočet rodiny žalobkyne 1/. Okrem iného sa jej život zmenil len na sériu lekárskych vyšetrení a operácií. V období po dopravnej nehode v podstate nič iné neriešila. Tu súd poukazuje na to, že nehoda sa stala dňa 04. 06. 2016 a k ukončeniu PN došlo dňa 26. 04. 2017 s tým, že žalobkyňa 1/ sa do pracovného procesu vrátila v mesiaci 3/2018. Uvedená záťažová situácia teda u žalobkyne 1/ trvala v najsilnejšom rozsahu necelý rok - do skončenia PN s tým, že po 18 mesiacov po škodovej udalosti žalobkyňa 1/ nastúpila opäť do práce. V čase výsluchu svedka č. 1/ - 21. 05. 2021 sa žalobkyňa 1/ mala dokonca vrátiť už aj k vedeniu osobného motorového vozidla, avšak len v obci, čo uviedol svedok č. 1/ - čl. 594 (v žalobe ešte uvádzala, že nešoféruje). Z výpovedí tak žalobkyne 1/, ako aj svedka č. 1/ vyplýva, že táto veľmi náročná situácia, v ktorej sa ich rodina ocitla nečakane, nespôsobila rozpad ich rodiny (aj keď žalobkyňa 1/ opisovala určité odcudzenie z dôvodu, že pre zranenia nemohla s manželom intímne žiť). Práve naopak, rodina sa zomkla a okrem toho, že veľa vecí riešil manžel žalobkyne 1/, pomáhal, chodil navštevovať deti, po návrate z nemocnice bol vo všetkom nápomocný svojej manželke, pomáhala aj matka žalobkyne 1/ a aj matka jej manžela. Práve týmto dali svojim deťom neskutočný príklad dobrého fungovania rodiny, ktorá má stáť pri sebe aj v ťažkých chvíľach a podarilo sa im tak spoločne prekonať aj toto náročné obdobie bez toho, aby to zanechalo na ich životoch ešte ďalšie neblahé následky, ktorým by bol prípadný rozpad rodiny, k čomu bežne pri záťažových situáciách dochádza. Navyše práve od najbližšej osoby sa očakáva, že bude stáť po boku manžela, manželky, svojich detí a suplovať aj úlohu toho druhého práve v období, keď niektorý z manželov svoju úlohu zastať nemôže. Bolo preto úplne prirodzené, že manžel pomáhal svojej manželke úplne pri všetkom v čase, keď mala manželka najväčšie obmedzenia aj keď to žalobkyňa 1/ považovala ako záťaž, keďže na všetko potrebovala pomoc a sa za to hanbila. Súd preto ustálil, že u žalobkyne 1/ došlo síce k zásahu do jej osobného, pracovného, spoločenského života, ktorý zásah vo svojej najväčšej intenzite trval necelý rok, ale za ktorý zásah jej bolo priznaná a aj vyplatená náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 8.204,00 eur. Tu súd poukazuje na to, že žalovaný 1/ aj pri svojej výpovedi nepôsobil chladno, nevzbudzoval dojem, že by mu bolo ľahostajné, čo sa stalo. Žalobkyňa 1/ namietala, že sa jej neospravedlnil, poukazovala na to, že boli spolu v nemocnici a ani tam ju nenavštívil. Tu súd poukazuje na to, že žalovaný 1/ ani nemal mať vedomosť o tom, že je v rovnakej nemocnici so žalobkyňou 1/, keďže tieto skutočnosti boli pred ním tajené zo strany syna, avšak keď sa to dozvedel, tak mal požiadať syna aby sa ospravedlnil, čo sa však nestalo, pretože syn to neurobil (nevedel, kde leží navrhovateľka, ako aj to bolo veľmi čerstvé). Z výpovedí vyplynulo, že následne sa ale žalovaný 1/ už ospravedlňoval, ešte aj v rámci trestného konania. Podľa názoru súdu bolo prirodzené, že k ospravedlneniu nedošlo hneď, navyše ak aj žalovaný 1/ tiež utrpel zranenia, bol transportovaný do nemocnice vrtuľníkom a bol aj atakovaný zo strany manžela žalobkyne 1/. V tak napätej situácii by pravdepodobne akékoľvek ospravedlnenie nebolo ani prijaté, keďže práve žalovaný 1/ spôsobil danú dopravnú nehodu. Pri posúdení nároku na nemajetkovú ujmu žalobkyne 1/ súd vychádzal z rozhodovacej praxe, na ktorú poukázal aj žalovaný 1/, kde priemerné náhrady sú v sume 18.000,00 eur pri pozostalom manželovi a v sume cca 10.000,00 eur pri pozostalom dieťati. Súd poukazuje aj na rozhodnutie okresného súdu vo veci 15C/34/2018, kde bola priznaná náhrada pozostalému synovi v sume 15.000,00 eur a manželke v sume 20.000,00 eur (rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom v konaní 12Co/121/2020). Súd ďalej poukazuje aj na rozsudok KS Trenčín 5Cdo/133/2016, ktorým súd potvrdil rozsudok okresného súdu Nové mesto nad Váhom, a ktorým bola žalobkyniam - dcéram priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť oboch rodičov každej po 30.000,00 eur (dcéry mali vytvorené samostatné domácnosti, jedna žila v zahraničí), ďalej napr. rozsudok OS Trnava v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava, č. k. 24Co/368/2015-311, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 40.000,00 eur za smrť manželky žalobcu v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného subjektu spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Ďalej rozsudkom OS Liptovský Mikuláš, č. k. 7C/256/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 8Co/264/2013-223 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť otca maloletého dieťaťa vo výške 23.000,00 eur manželke zomrelého a rodičom zomretého každému po 10.000,00 eur, pričom pôvodcom zásahu bola fyzická osoba z dôvodu porušenia. Z uvedeného je zrejmé, že suma, aká bola žiadaná žalobkyňou bola síce priznaná ako nemajetková ujma, ale pri fatálnych následkoch dopravnej nehody, na čo poukazoval aj právny zástupca žalovaného 3/. S prihliadnutím na uvedené, súd preto nemajetkovú ujmu za jeden rok intenzívneho obmedzenia, s následkami ako sú popisované vyššie, ktoré obmedzenie ale natrvalo nezasiahlo ani do rodinného (nedošlo k rozpadu rodiny), ani do pracovného (žalobkyňa 1/ sa opäť zamestnala), ako ani do spoločenského života žalobkyne 1/ - rodina opäť absolvuje aj výlety, ako adekvátnu náhradu nemajetkovej ujmy považuje sumu 8.000,00 eur. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne 1/, že uvedená dopravná nehoda zanechala na rodine nereparovateľný zásah, ktorému konštatovaniu nenasvedčujú ani samotné výpovede žalobkyne 1/ ako ani svedka č. 1/, z ktorých je práve naopak preukázané, že rodina obnovila svoj bežný život, aj keď samozrejme spomienky a aj určité obmedzenia zostali. Je síce pravda, že žalobkyňa 1/ má zjazvenia, ktoré ale nie sú v bežne viditeľnej oblasti, ako aj má psychické ochorenie, avšak v súčasnej dobe je nemalá časť pracovne činných ľudí trpiaca rôznymi psychickými ochoreniami, pričom za podpory medikametnóznej liečby pracujú na plný pracovný úväzok. Zároveň žalobkyňa 1/ nepracovala (a ani nepracuje) na pozícií, v ktorej by jej prípadné zjazvenia bránili v ďalšom vykonávaní jej povolania. Navyše podľa názoru súdu všetky obmedzenia, ktoré u žalobkyne 1/ vznikli (vrátane psychického ochorenia) boli odškodnené v časti nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj jej bolo nahradené bolestné. Pri nemajetkovej ujme pre pozostalých súd prirodzene vychádza z iných kritérií, ale pokiaľ bola pozostalej osobe priznaná suma v priemere 18.000,00 eur alebo 10.000,00 eur (bolo porovnávaných viac konaní, ako uvádzal súd), v ktorom prípade je následok už nezvratný, okresný súd preto sumu 8.000,00 eur ako nemajetkovú ujmu žalobkyne 1/ považuje v tomto prípade za primeranú, s prihliadnutím na dobu, intenzitu trvania zásahu, ako aj preukázanú reparáciu života žalobkyne 1/ spočívajúcu v obnovení bežného života a zaradení sa aj do pracovného života. Pokiaľ bolo preukázané, že žalobkyni 1/ bola plnená náhrada v časti nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 8.208,00 eur, teda nad sumu, ktorú súd považuje za primeranú náhrade nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na citované uznesenie Ústavného súdu, preto súd v tejto časti žalobu zamietol - výrok č. 6 rozsudku. Čo sa týka nároku na nemajetkovú ujmu maloletej žalobkyne 2/, ktorá bola žiadaná v sume 20.000,00 eur, aj tu súd rovnako konštatuje, že je žiadaná nad rámec priznávaných súm pri fatálnych následkoch dopravnej nehody, ktorou je smrť účastníka dopravnej nehody. Okresný súd sa pri tomto nároku zameral na dve kritériá, z ktorých vychádzal pri určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch a síce intenzita zásahu do osobnostného práva žalobkyne 2/ na zdravie a telesnú integritu dopravnou nehodou spôsobenou žalovaným 1/, jeho následky, citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch, smútku, šoku z dopravnej nehody, ako aj postoj žalovaného 1/. Žalobkyňa 2/ mala v čase dopravnej nehody len 4,5 roka, navštevovala škôlku. Mala výrazné poranenia, za ktoré jej bola ale poskytnutá náhrada bolestného. Dopravná nehoda jej spôsobila obmedzenia v stravovaní, ktoré ale boli tiež len dočasného charakteru, ako aj po určitú dobu nemohla z uvedeného dôvodu chodiť do škôlky. Sám svedok č. 1/ uviedol, že mal. žalobkyňa 1/ následky dopravnej nehody znášala lepšie ako mal. žalobca 3/, pretože je silnejšia osoba, dokonca ona nemusela ani absolvovať odbornú pomoc (č. l. 589). Svedok č. 1/ uviedol, že s deťmi už absolvujú výlety, aby zabudli, avšak jazvy im to pripomínajú. Z vyššie uvedeného vyplýva, že mal. žalobkyňa 2/ mala obmedzenia len počas krátkeho času spočívajúce v nemožnosti návštevy škôlky pre potrebu špeciálnej stravy, po čase začala jesť znova bežnú stravu, ako aj opäť nastúpila do škôlky. Zostali jej však jazvy, za ktoré sa hanbí, hlavne pri prezliekaní na telesnú výchovu. Súd má preukázané, že žalobkyni 2/ bolo vyplatené sťaženie spoločenského uplatnenie v sume 674,88 eura. S prihliadnutím na vek žalobkyne 2/, jej vyššie popisované obmedzenia, ako aj skutočnosť, že mal. žalobkyňa 1/ sa opäť vrátila do školského zariadenia, a aj ako sa vysporiadala s touto situáciou, kedy dopravná nehoda nezanechala stopy ani na jej psychike, súd považuje primeranú nejatkovú ujmu v sume 600,00 eur. Súd konštatuje, že je ťažké určiť nemajetkovú ujmu pri tak malom dieťati, avšak v tomto prípade je preukázané, že na mal. žalobkyni 2/ táto nehoda zanechala síce následky, s ktorými sa mal. žalobkyňa 1/ ale už vysporiadala. Najväčším zásahom do telesnej integrity mal. žalobkyne 2/ sú jazvy. Je možné, že práve jazvy môžu byť do budúcna určitým limitom pre mal. napr. pri jej budúcom povolaní, avšak súd rozhoduje o nemajetkovej ujme teraz, kedy aj tento zásah do telesnej integrity nie je pre mal. žalobkyňu 2/ limitujúci len minimálne, ktorým zásahom zodpovedá priznaná náhrada sťaženie spoločenského uplatnenia presahujúca nemajetkovú ujmu, ktorá je adekvátna podľa názoru súdu. Z rovnakého dôvodu, ako tomu bolo pri žalobkyni 1/ súd preto žalobu v tejto časti zamietol, a to výrokom č. 8 rozsudku. 1.10. Odlišná situácia je pri žalobcovi 3/ kde je preukázané, že tomuto nebolo plnené z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Tu súd konštatuje, že je jednoznačne preukázané, že dopravná nehoda zasiahla do telesnej integrity a aj duševnej integrity maloletého žalobcu 3/, ktorý mal v čase dopravnej nehody 6 rokov. Následkom dopravnej nehody bolo jeho odlúčenie od rodičov, keď bol v nemocnici, bolesť, ktorú zažil v súvislosti s vykonávanými zdravotnými úkonmi, zmena v rodine v dôsledku následkov na zdravotnom stave jeho matky, ako aj nevyhnutnosť odbornej pomoci, strach z cestovania autom ako aj posunutie školskej dochádzky. Tu súd poukazuje na to, že aj z výpovede svedka č. 1/, čo bolo dňa 21. 05. 2021 vyplýva, že situácia sa v rodine stabilizovala, mal. žalobca 3/ navštevuje školské zariadenie, rodičia usporiadajú výlety, mal. si už nevyžaduje odbornú pomoc (nie v súvislosti s dopravnou nehodou), teda je jednoznačne preukázané, že rodina sa z uvedeného traumatizujúceho zážitku postupne spamätáva a vracia sa k bežnému životu. Je však ale potrebné súhlasiť aj s tým, že prípadne morálne zadosťučinenie by nebolo postačujúce. S prihliadnutím na zásah do života mal. žalobcu 3/, ktorý sa ako dieťa z uvedeného plynutím času postupne spamätáva, zaradil sa do bežného života, súd preto považuje nemajetkovú ujmu v sume 10.000,00 eur za neprimeranú a v tejto časti vyhovel žalobe v sume 1.000,00 eur, ktorú sumu súd považuje za primeranú rozsahu zásahu do života mal. žalobcu 3/. Súd preto zaviazal žalovaného 1/ a 3/ povinnosť úhrady sumy 1.000,00 eur mal. žalobcovi 3/ tak, ako to vyplýva z výroku č. 9. rozsudku. 1.11. Uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 21. 05. 2021 súd pripustil rozšírenie žaloby aj o nárok na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré žalobkyňa 1/ žiadala v sume 4.104,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy počítaným odo dňa nasledujúceho po dni, kedy táto zmena žaloby bola doručená poslednému žalovanému až do zaplatenia. Z oznámenia stranám sporu na tomto pojednávaní bolo zistené, že návrh na zmenu žaloby si ako posledný prevzal právny zástupca žalovaného 1/ dňa 05. 08. 2020. Žalovaný 3/ nevykonal dobrovoľne plnenie aj v tomto rozsahu, nakoľko mal za to, že neboli splnené podmienky na navýšenie až v rozsahu požadovaných 50 %. Žalobkyňa 1/ v tomto smere nárok odvodzovala z odborného posudku o invalidite, ktorý bol rovnako doručený až následne, a z ktorého má súd preukázané, že žalobkyňa 1/ bola už aj pred dopravnou nehodou uznaná invalidnou v rozsahu 70 %, pričom s prihliadnutím na ostatné zdravotné postihnutia, ktoré nie sú rozhodujúcim zdravotným postihnutím, ale ktoré svojou podstatou ovplyvňujú funkčný stav organizmu, posudkový lekár navýšil percentuálnu mieru poklesu schopnosti zárobkovej činnosti o 5 % - ostatné prítomné choroby. Súd je toho názoru, že v danom prípade neboli splnené predpoklady na navýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, v ktorom rozsahu sa stotožnil s tvrdením žalovaného 3/. V tomto smere nie je rozhodujúce, že žalobkyňa 1/ bola už uznaná invalidnou dávno pred škodovou udalosťou, keďže trpela ochorením - astma bronchiale, ťažká perzistentná, a to od svojho detského veku, ale tá skutočnosť, že choroby ktoré mali prispieť k zhoršeniu zdravotného stavu neboli jednoznačne preukázané, že sú to práve tie choroby, ktoré vznikli následkom dopravnej nehody. V tomto smere predložené listinné doklady - lekárska správa a odborný posudok o invalidite, tieto skutočnosti nekonkretizujú, odkazujú len na prítomnosť ostatných chorôb, ktoré však bližšie špecifikované neboli. Pokiaľ nie je preukázané, že k navýšeniu stupňa invalidity došlo výlučne pre choroby súvisiace s dopravnou nehodou, okresný súd preto návrh žalobkyni 1/ aj v tejto časti zamietol. Okresný súd je zároveň toho názoru, že navýšenie invalidity o 5 % nie je takým zákonným dôvodom, pre ktorý by súd mal pristúpiť k priznaniu mimoriadneho sťaženia spoločenského uplatnenia (ak vôbec) ale určite nie v maximálnom rozsahu 50 %. Invalidita je len jedným (nie jediným) predpokladom k priznaniu navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, kde sú posudzované aj dôvody hodné osobitného zreteľa. Ako už bolo uvádzané, žalobkyňa 1/ sa vrátila do bežného aj pracovného života, invalidná bola už pred dopravnou nehodou dokonca až v rozsahu 70 %, pričom následné choroby (ale nepreukázané, či boli spôsobené dopravnou nehodou) spôsobili obmedzenie o ďalších 5 %, ktoré navýšenie ale súd nepovažuje za tak obmedzujúce, aby bolo možno v zmysle zákona priznať žalobkyni 1/ zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, navyše ak sa žalobkyňa zaradila aj do pracovného života. Z uvedeného dôvodu súd preto žalobu zamietol aj v tejto časti nároku - výrok č. 7 rozsudku. 1.12. Úspech žalovanej 2/ bol 100 % vo vzťahu k všetkým žalobcom, a to pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalovaní 1/ a 3/ boli vo vzťahu k žalobkyni 1/ úspešní v rozsahu 98,71 % (žalobkyňa 1/ sa domáhala spolu plnenia v sume 67.490,33 eura a súd jej priznal nárok v sume 868,00 eur). Úspech žalobkyne potom predstavoval 1,29 %, čo je ale úspech nepatrný, preto súd konštatuje plný úspech aj žalovaného 1/ a 3/ voči žalobkyni 1/. Žaloba žalobkyne 2/ bola zamietnutá, čo predstavuje úspech žalovaného 1/ a 3/ aj voči žalobkyni 2/. Žalobcovi 3/ bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak nie v žiadanom rozsahu. S poukazom na uvedené súd preto žalobcovi 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, voči žalovanému 1/ a žalovanému 3/ avšak len z prisúdenej sumy. Súd tak rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže nezistil žiadny dôvod pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania za použitia § 257 CSP - výrok č. 12 rozsudku. Z titulu úspechu priznal všetkým žalovaným nárok na náhradu trov konania každému v rozsahu 100 % voči žalobkyni 1/. V konaní bola neúspešná aj žalobkyňa 2/, ktorá je ale maloletá, a za ktorú žalobu podali jej rodičia. Súd preto o nároku na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni 2/ rozhodol podľa § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, teda nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, ktorými sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Čo sú to dôvody hodné osobitného zreteľa, ako aj výnimočné okolnosti, to zákon bližšie nešpecifikuje. Existuje k tomu však už ustálená judikatúra (napr. UZN NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010 alebo 3MCdo/46/2012). K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Avšak nejedná sa o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, alebo I. ÚS 303/12). Musí sa jednať o prvok individualizácie (nález ÚS ČR, II. ÚS 727/2000), a to hlavne z dôvodu negatívneho dopadu tohto ustanovenia na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Okrem uvedeného pri dôvodoch hodných osobitného zreteľa súd prihliada aj na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov konania dotknutá). Súd si zároveň všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Aplikácia citovaného ustanovenia o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči stranám sporu a nesmie odporovať dobrým mravom (uznesenie Ústavného súdu SR zo 6. 6. 2019, sp. zn. II. ÚS 113/2019). Zároveň toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Podľa názoru súdu v danom prípade je možno aplikovať vo vzťahu k trovám mal. žalobkyne 2/ práve ustanovenie § 257 CSP, pretože v konaní nastala špecifická procesná situácia, kde nárok žalobkyne 2/ je samostatným nárokom, pričom žalobkyňa 2/ ale nemohla ovplyvniť vyvolanie tohto sporu. Navyše z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní sa v prevažnej miere vyjadrovali predovšetkým k nárokom žalobkyne 1/ (žalovaná 2/ poukazovala na nedostatok svojej pasívnej legitimácie). O výške náhrady trov konania preto súd vo vzťahu k mal. žalobkyni 2/ rozhodol tak, že tieto žalovaným voči žalobkyni 2/ nepriznal. S prihliadnutím na uvedenú procesnú situáciu súd považuje takéto rozhodnutie za spravodlivé. Podľa názoru súdu takýmto rozhodnutím nedôjde do vážneho zásahu do majetkovej sféry žalovaných, ktorým je navyše priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu vo vzťahu k žalobkyni 1/. 1.13. Žalovaní na pojednávaní konanom dňa 04. 10. 2021 navrhli rozhodnúť o separátnych trovách konania vo vzťahu k všetkým žalobcom z dôvodu, že právny zástupca žalobcov mal zaviniť odročenie tohto pojednávania. Z obsahu zápisnice je zrejmé, že právny zástupca žalobcov požiadal o odročenie pojednávania, aby sa mohol vyjadriť k vyjadreniam právnych zástupcov k predloženému posudku č. 5/2021, keďže tieto vyjadrenia mu boli doručené až priamo na pojednávaní. Právni zástupcovia ale konštatovali, že ich zasielali protistrane aj e-mailom avšak len v piatok s tým, že súd pojednával v pondelok. Súd pristúpil k odročeniu pojednávania, keďže preukázateľne tieto vyjadrenia boli doručené právnemu zástupcovi žalobcov až na pojednávaní, ktorý sa k nim chcel kvalifikovane vyjadriť - hlavne k vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu 1/. Súd sa preto nestotožnil s názorom právnych zástupcov žalovaných, že uvedené trovy daného konania by mali zapríčiniť žalobcovia, (ak tak len žalobkyňa 1/, pretože jej právny zástupca sa chcel vyjadriť k vyjadreniam týkajúcich sa výlučne jej nároku /náhrada na strate na zárobku/). Keďže v konečnom dôsledku boli žalovaní úspešní v celom rozsahu vo vzťahu k žalobkyni 1/, súd preto považoval za nadbytočné rozhodovať o separátnych trovách súvisiacich s pojednávaním konaným dňa 04. 10. 2021, pretože žalovaným bol priznaný nárok aj na tieto trovy konania a to v rozsahu 100 % voči žalobkyni 1/. 2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd"), na odvolanie žalobcov, rozsudkom z 29. novembra 2023 sp. zn. 11Co/22/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v znení dopĺňacieho rozsudku vo výrokoch I., IV., V., VI., VII., VIII., X. a XIII. 2.1. Odvolací súd skonštatoval, že predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo teda posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých výrokoch (t. j. v I., IV., V., VI., VII., VIII., X. a v XIII. výroku) so zameraním na odvolacie dôvody uplatnené žalobcami v 1. až 3. rade) v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f),
- h)CSP, ktorí zhodne tvrdili, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V ostatných výrokoch (t. j. v II., III., IX., XI., XII. a v XIV. výroku) nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom právoplatnosť, nakoľko odvolanie proti nim nebolo podané ani jednou zo strán sporu. V predmetnom spore zodpovednosť žalovaného v 1. rade ako vodiča za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, ktoré v čase spôsobenia škody riadil, má charakter zodpovednosti za zavinené spôsobenie škody (ust. § 420 Občianskeho zákonníka), preto podmienkou zopovednosti vodiča za škodu je okrem zavinenia i protiprávne konanie vodiča a príčinná súvislosť medzi týmto konaním a vzniknutou škodou, konkrétne porušenie pravidiel cestnej premávky. Táto skutočnosť je daná výsledkom trestného konania, ktorým je v danom prípade trestný rozkaz vydaný Okresným súdom Levice pod č. k. 3T/18/2017-325 zo dňa 28. 04. 2017, a ktorým bol žalovaný v 1. rade právoplatne odsúdený za prečin ublíženia na zdraví podľa ust. § 157 ods. 1, 2 písm.
- a)Trestného zákona v znení neskorších predpisov na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom a so skúšobnou dobou v trvaní 24 mesiacov. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 36 mesiacov. Poškodené, t. j. žalobkyňa v 1. rade a mal. žalobkyňa v 2. rade boli odkázané s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Uvedené nebolo v konaní sporné. Žalobkyňa v 1. rade, mal. žalobkyňa v 2. rade a mal. žalobca v 3. rade, (ktorý bol taktiež účastníkom dopravnej nehody ako spolujazdec, čo nebolo sporné a čo vyplýva i z listiny „Relácia dopravnej polície PZ o priebehu dopravnej nehody" zo dňa 29. 12. 2017) si uplatnili nároky na náhradu škody, ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy i proti žalovanej v 2. rade, tvrdiac, že sa jedná o prevádzateľa (majiteľku) motorového vozidla, ktorého vodič (žalovaný v 1. rade) spôsobil dňa 04. 06. 2016 dopravnú nehodu, pri ktorej všetci žalobcovia utrpeli zranenia. Zodpovednosť žalovanej v 2. rade by bola daná podľa ust. § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by bola prevádzateľom predmetného motorového vozidla (v zmysle ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka), resp. vlastníkom, držiteľom alebo prevádzkovateľom motorového vozidla (v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) v čase dopravnej nehody. V ďalšom texte sa bude používať termín „prevádzkovateľ" vozidla, ktorý Občiansky zákonník legálne nedefinuje a používa jazykovo sporný termín „prevádzateľ" vozidla v zmysle subjektu, ktorý danú prevádzku vykonáva, uskutočňuje a realizuje (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, 1526 s.). Žalovaná v 2. rade už vo vyjadrení k žalobe namietala svoju pasívnu legitimáciu v konaní a poukazovala na to, že predmetné motorové vozidlo predala žalovanému v 1. rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29. 05. 2016, a teda nemôže niesť zodpovednosť za následky dopravnej nehody. Na preukázanie svojho tvrdenia predložila listinu označenú ako kúpna zmluva, v ktorej je uvedené, že žalovaná v 2. rade (označená menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom) predá svoje motorové vozidlo (označené typom, farbou, evidenčným číslom a VIN číslom) žalovanému v 1. rade (označenému menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom) za cenu 5.500,00 eur. Žalobcovia však aj naďalej po predložení tejto zmluvy zotrvali na tom, že žalovaná v 2. rade je pasívne legitimovaná v predmetnom konaní o náhradu škody, ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, pričom poukazovali na nejednoznačný text samotnej zmluvy ako i tú skutočnosť, že žalovaná v 2. rade bola i po tvrdenom uzavretí zmluvy vedená v príslušnej policajnej evidencii ako vlastníčka, držiteľka vozidla, resp. jeho prevádzkovateľka. Za účelom zistenia okolností uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade, ako i okolností odovzdania vozidla súd prvej inštancie vypočul žalovaného v 1. rade, svedka (syna žalovaného v 1. rade) a oboznámil sa s obsahom čestného prehlásenia žalovanej v 2. rade ako i jej syna zo dňa 28. 06. 2021. Z takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil podľa názoru odvolacieho súdu správny právny záver spočívajúci v tom, že v čase dopravnej nehody, t. j. 04. 06. 2016 bol žalovaný v 1. rade vlastníkom, držiteľom a teda aj prevádzkovateľom motorového vozidla, ktoré nadobudol dňa 29. 05. 2016 na základe kúpnej zmluvy uzavretej v ten istý deň a pasívna vecná legitimácia žalovanej v 2. rade v predmetnej veci nie je daná, preto súd prvej inštancie správne žalobu žalobcov vo vzťahu k tejto žalovanej zamietol (I. výrok rozsudku). Žalobcovia tento výrok napadli odvolaním, v ktorom uzavretie kúpnej zmluvy ani okolnosti odovzdania vozidla a príslušných dokladov medzi účastníkmi zmluvy žiadnym spôsobom nespochybnili. Ich odvolacie dôvody spočívali v tom, že záver súdu o absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade nevyplýva z vykonaného dokazovania a v deň dopravnej nehody bola táto žalovaná stále vedená ako vlastníčka vozidla, čo znamená, že nedošlo k tzv. prepisu vozidla na nového vlastníka. Boli toho názoru, že objektívna zodpovednosť žalovanej v 2. rade ako vlastníčky vozidla zakladá jej pasívnu vecnú legitimáciu v konaní. K týmto odvolacím dôvodom, ktorými bol odvolací súd viazaný, je potrebné uviesť, že evidencia motorových vozidiel má evidenčný, informačný charakter a neosvedčuje, že údaje v nej uvedené sú správne, pretože nadobudnutie vlastnícke