Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/153/2024 Identifikačné číslo spisu: 2120203424 Dátum vydania rozhodnutia: 25.11.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Nora Halmová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 185a nasl.

CSP (dokazovanie). Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplývalo, že sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovaných o spornej pohľadávke a s tým súvisiace následné zosplatnenie úveru, ktoré boli dôležité pre správne posúdenie premlčacej lehoty. Táto právna otázka bola kľúčová pre správne rozhodnutie vo veci (ako exekučnej tak aj civilnej). Odvolací súd mal preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť pre jeho arbitrárnosť, pretože súd neuviedol zásadné argumentačne riadne a vyčerpávajúco podložené vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Dovolatelia poukázali na uznesenie najvyššieho súdu z 14. júna 2017 so sp. zn. 8Cdo/211/2016 a na rozhodnutia Ústavného súdu SR IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 332/09, III. ÚS 275/2018. Súd prvej inštancie a rovnako tak aj odvolací súd v posudzovanom prípade nesprávnym procesným postupom znemožnili žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd podľa žalovaných nekonal nestranne. Odvolací súd svojou nečinnosťou rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v rozpore so zákonom (t. j. v rozpore s Občianskym zákonníkom a CSP ). Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom spočívala v tom, že odvolací súd sa nezaoberal meritom ich odvolania rovnako ako súd prvej inštancie. Žalovaní už pri podaní svojho odvolania namietali nesprávny procesný postup podľa CSP súdu prvej inštancie a to skutočnosť, že pohľadávka žalobkyne bola nesprávne vypočítaná teda bola neoprávnená, avšak touto námietkou sa nikto nezaoberal, pretože splátky si žalobkyňa svojvoľne navyšovala a svojvoľne priraďovala k jednotlivým obdobiam, čím dostávala žalovaných do omeškania. Preto bolo potrebné sa zaoberať či bola pohľadávka vyčíslená žalobkyňou vypočítaná správne a platby ktoré boli namietané žalovanými boli opodstatnené. Preto bolo potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal jednotlivými platbami, aby zodpovedal právnu otázku či bol veriteľ oprávnený zosplatniť úver a s tým súvisela aj otázka premlčania nároku žalobkyne. Táto právna otázka bola kľúčová pre správne rozhodnutie vo veci. Dovolatelia namietali bod 15. a 17. rozsudku odvolacieho súdu a bod 35. rozsudku súdu prvej inštancie, a v ďalšom uviedli, že amortizačnú tabuľku predložila žalobkyňa, nie žalovaní, tí iba poukazovali na rozpor medzi amortizačnou tabuľkou a splátkami z výpisov na úverovom účte. Žiadny z dôkazov nemohol byť sporný na preukázanie tvrdení žalovanými, lebo bol vytvorený žalobkyňou. Otázka, ktorá ostala nezodpovedaná, či boli žalovaní v omeškaní so splácaním pohľadávky, ktorou splátkou a či mohol veriteľ úver zosplatniť, čím bola potom aplikácia právnej normy na premlčanie neistá alebo predčasná. Žalovaným však nebolo zrozumiteľné na základe akých dôkazov súd prvej inštancie, ako i odvolací súd dospeli k takémuto právnemu záveru, ak otázka spornosti pohľadávky bola stále nezodpovedaná (posledná omeškaná splátka, samotné zosplatnenie úveru, ako i začiatok plynutia premlčacej lehoty), ak nebola zodpovedaná otázka omeškania žalovaných, ktorá priamo súvisí so začiatkom premlčania nároku žalobkyne, potom aj právny záver súdu prvej inštancie o tom, že nebola pohľadávka premlčaná bol nesprávny. Žalovaní počas celého konania tvrdili, že im žalobkyňa zabránila vykonávať vklady na úverový účet, z dôvodu, že tento bol uzavretý a nebolo možné vykonávať žalovanými platby ani priamym vkladom na pobočke banky. Všetky tieto skutočnosti vyplývajú zo zvukového záznamu z pojednávaní, kde boli námietky prednesené. Svoje námietky uviedli aj v odvolaní, kde bolo zrejmé, že sa súd prvej inštancie s ich námietkami nestotožnil. Odvolací súd poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu so sp. zn. 5Obd/52/2010 z 24. júna 2010 (správne má byť sp. zn. 5Obo/52/2010, pozn.), avšak v tomto rozhodnutí nešlo o spor so slabšou zmluvnou stranou, teda spotrebiteľom. V danom prípade žalovaní neboli schopní zabezpečiť dôkaz, ktorým nedisponuje nik iný iba žalobkyňa. Aj keď by mal dôkaz v tomto konaní priaznivejšie účinky pre žalovaných žalobkyňa, sama zo svojej vôle, takýto dôkaz nikdy nebude produkovať, tým by išla proti svojej žalobe, v prípade, žeby sa preukázali skutočnosti tvrdené žalovanými. 4. K podanému dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že napadnutým rozsudkom súd žiadnym spôsobom neporušil právo žalovaných na spravodlivý súdny proces a nebol tak daný dôvod dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP, žalovaní žiadnym spôsobom nekonkretizovali, akým postupom súdom došlo k ich údajnému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, podané dovolanie bolo len súhrnom všeobecných konštatovaní a kompilátom judikatúry. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal s tvrdeniami, obsiahnutými žalovanými v podanom odvolaní - bod 17. Žalobkyňa uviedla, že v prípade porušenia práva na spravodlivý proces musí konanie, ako celok, vykazovať znaky nespravodlivosti a nestačí jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania, pričom jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bolo potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania. Napadnutým rozsudkom sa súd vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalovaných a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Žalobkyňa uviedla, že mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru bola vyhlásená riadne a v súlade so zákonom, čo preukázala v rámci konania pred súdom prvej inštancie. Žalovaní v rámci svojich podaní iba poukazovali na skutočnosť, že mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru nebola vyhlásená správne, avšak ani raz neuviedli dôvod, pre ktorý by bolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pohľadávky neplatné. Mimoriadna splatnosť pohľadávky bola žalobkyňou vyhlásená ku dňu 24. júla 2017 z dôvodu dlhodobého neplnenia si povinností vyplývajúcich z uzavretej zmluvy o splátkovom úvere zo strany žalovaných, a to v súlade bodom 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok, bodom 8.1. a 8.2. Obchodných podmienok a zároveň s bodom 8.1. Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, a. s., účinných v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti teda nepredstavovalo reakciu žalobkyne na nezaplatenie konkrétnej splátky. Bolo dôsledkom dlhodobého neplnenia si povinností zo strany žalovaných, ktorí po dlhšiu dobu nesplácali úver riadne a včas, t. j. neplnili si svoje záväzky zo zmluvy o úvere. Nakoľko žalovaní boli v omeškaní so splátkami splatnými 20. mája 2017, 20. apríla 2017 a 20. marca 2017, veriteľ v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyzval žalovaných 19. júna 2024 na úhradu omeškaného dlhu a súčasne ich upozornil, že ak dlžnú sumu neuhradia, pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru. Keďže žalovaní omeškaný dlh neuhradili, listom z 25. júla 2017 veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaných, aby uhradili celú splatnú sumu pohľadávky. Žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so začiatkom plynutia premlčacej lehoty a správne posúdil, že žalobkyňou uplatnená pohľadávka nebola premlčaná, pričom odvolací súd sa s argumentáciou súdu prvého stupňa plne stotožnil. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré priniesli zásadný prelom v judikatúre ohľadom začatia plynutia premlčacej doby pri strate výhody splátok v spotrebiteľských veciach. Žalobkyňa pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pre splátku splatnú 20. marca 2017, premlčacia lehota s poukazom na vyššie uvedené začala plynúť 21. júna 2017 a uplynula 21. júna 2020, a teda žalobkyňa si svoj nárok uplatnila včas, pred uplynutím premlčacej lehoty. V konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom riadne preukázala výšku ňou uplatňovanej pohľadávky, pričom žalovaní v podanom dovolaní iba opakovane poukázali na skutočnosti, ktorými sa súdy zaoberali v rámci prvostupňového a odvolacieho konania, avšak o týchto bolo súdmi rozhodnuté v rozpore s očakávaniami žalovaných. Súd prvej inštancie aj odvolací súd sa riadne vysporiadali so všetkými námietkami žalovaných, ktoré boli obsiahnuté v ich písomných podaniach, eventuálne v ich prednesoch na pojednávaniach súdu, pričom tieto považovali za nedôvodné, vyhoveli žalobou uplatňovanému nároku v časti 192.967,82 eura. Žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovaných 1/ a 2/ odmietol. Oprávnenému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne, aby dovolanie žalovaných 1/ a 2/ zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Podľa § 420 písm.
2. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 10. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP a namietali, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa nezaoberali otázkou posúdenia spornej pohľadávky, súd neuviedol riadne a vyčerpávajúco dôvody podstatné pre rozhodnutie a nedostatočne preskúmal dôkazy dôležité pre správne rozhodnutie. 11. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 44/2022) uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Základné právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania (strany sporu) zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania (strana sporu) uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (m. m. IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010). 12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaných, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti. 13. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. 14. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je veľmi pestrý. Procesné elementy tohto práva zdôrazňujú „stanovený postup“, teda dodržanie procesných pravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2, ods. 3 CSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované chápanie dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. 15. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 16. V prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť či nepredvídateľnosť predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces. 17. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie (s ktorým tvorí kompletizujúcu organickú jednotu) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé podstatné skutkové tvrdenia žalovaných, ako aj opis dôkaznej situácie v konaní, odkaz na právnu úpravu ako aj jej aplikácia na zistený skutkový stav. 18. Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal s námietkami dovolateľov, keď v bode 17. svojho rozhodnutia uviedol, že „K námietke žalovaných, podľa ktorých nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu zistil, že v priebehu konania žalovaní nenavrhovali vykonanie žiadnych dôkazov, namietali premlčanie uplatneného nároku žalobcu a spornosť uplatnenej pohľadávky, s čím sa však súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaní nepredložili žiadne dôkazy, ich námietky voči uplatnenej pohľadávke zostali len v pozícii tvrdení.“ 19. Dovolací súd poukazuje na bod 34. rozsudku súdu prvej inštancie, keď súd považoval za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanými bola uzavretá zmluva u úvere, ktorá má spotrebiteľský charakter. Preto námietka dovolateľov, že sa súd prvej inštancie a ani odvolací súd nezaoberali spornou pohľadávkou neobstojí. 20. Dovolatelia rovnako namietali, že súd prvej inštancie a odvolací súd dostatočne nepreskúmali dôkazy - výpis z úverového účtu, splátky, upomienky a poplatky. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na body 44. a 45. rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorých je zrejmé, že už súd prvej inštancie sa týmito námietkami zaoberal: „44. Pohľadávka žalobcu ku dňu zosplatnenia bola vo výške 200.856,13 eur (č.l. 24) a pozostávala z istiny vo výške 194.471,30 eur, úrokov vo výške 6.237,88 eur a úrokov z omeškania vo výške 146,95 eur. Žalovaní po zosplatnení do podania žaloby vykonali úhrady vo výške 500,- eur, ktorú sumu žalobca započítal na istinu a žalovaná pohľadávka preto predstavuje sumu vo výške 193.971,30 eur. Žaloba v podaní zo dňa 17.01.2022 (č.l. 137) uviedol, že žalovaní na predmetný úver zaplatili celkovo sumu 68.543,31 eur, z čoho bola suma 4.228,70 eur započítaná na istinu, suma 63.319,42 eur na úroky, suma 468,41 eur na úroky z omeškania a suma 526,78 eur na poplatky. Z predložených výpisov z úverového účtu (č.l. 25 až 38) vyplýva, že žalovaní na úver uhradili celkovo sumu 69.546,79 eur. Súd preto ponížil sumu žalovanej istiny o sumu 1.003,48 eur (69.546,79 -68.543,31), nakoľko mal za to, že žalovaní zaplatili na predmetný úver celkovo viac ako to tvrdil žalobca. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalovaní 1/, 2/, 3/ a 4/ sú povinní spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť sumu 192.967,82 eur. Po posúdení začiatku plynutia premlčacej lehoty v zmysle vyššie uvedených záverov, súd za nerozhodné pre vec považoval námietky žalovaných, že im nebolo zrejmé, pre ktorú konkrétnu splátku žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť daného úveru. Dôvodné neboli ani námietky týkajúce sa spôsobu splácania úveru, keďže ako uviedol zástupca žalobcu na pojednávaní, žalovaní mali nastavené progresívne splácanie úveru, pri ktorom v prvej polovici „života“ úveru väčšia časť splátky pripadá na úroky a menšia na istinu. K zmene dôjde približne po polovici splácania úveru, v závislosti od platobnej disciplíny. Pri rozložení splátky, teda ktorá jej časť bola započítaná na istinu a ktorá na úroky, je potrebné vychádzať z výpisu z úverového účtu, ktorý zobrazuje reálne zaplatené splátky a ich započítanie. Nie je možné vychádzať z amortizačnej tabuľky, ktorá je len prehľadom splátok v prípade riadneho splácania splátok úveru. Napríklad z výpisu z úverového účtu žalovaných za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 (č.l. 27) vyplýva, že istina úveru bola k 01.01.2012 vo výške 197.975,09 eur, zaplatili na splátkach sumu 11.314,- eur z toho suma 10.762,54 eur predstavuje čerpanie, úroky, poplatky a končený zostatok istiny úveru bol k 31.12.2012 vo výške 197.423,63 eur (t.j. na istinu zaplatili sumu 551,46 eur (11.314,- - 10.762,54). Tvrdenie žalovaných, že chceli na predmetný úver plniť, ale žalobca uzatvoril úverový účet a plniť už nemohli podľa názoru súdu nie sú relevantné, keď navyše žalobca toto tvrdenie poprel a žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali, že by plnili inú sumu ako vyplýva z listín, ktoré sú súčasťou spisu.“ 21. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne (rozsudkom) vo veci samej rozhodol. A keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vytvára v spätosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie organickú a kompletizujúcu jednotu, jeho odôvodnenie spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393 CSP týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.
6. f)CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
7. f)CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 22. Dovolatelia vyvodzujú prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
8. b)CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). 23. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom. 24. Dovolatelia v dovolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom čo do výroku I. v otázke, či veriteľ (žalobca) bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k realizácii výkonu záložného práva a pre ktorú konkrétnu splátku žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť daného úveru a či sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so začiatkom plynutia premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka,

§ 185a nasl.

CSP. Dovolací súd zdôrazňuje, že k posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené nižšie uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aby určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovšetkým o otázku zásadného právneho významu, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) sa vyššie uvedenými kritériami pre náležité uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP neriadil, keď zodpovedajúcim spôsobom nevymedzil nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom tak, ako to predpokladá ustanovenie § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Zároveň dovolací súd poukazuje na to, že dovolatelia vymedzili právne otázky s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu čo do výroku I. záviselo od vyriešenia týchto otázok. Odvolací súd však výrokom I odmietol odvolanie podané za žalovaných 3/ a 4/ Občianskym združením OPOS s tým, že občianskeho združenie nebolo oprávnené za nich podať odvolanie, keďže nebolo ich právnych zástupcom na odvolacie konanie (a zároveň nebolo ani stranou sporu), pričom dovolateľmi nastolené otázky nemajú súvis s týmto výrokom. 25. Po posúdení dovolania v súlade s § 124 ods. 1 CSP je zrejmé, že dovolatelia namietajú, že odvolací súd sa nezaoberal meritom ich odvolania, či bol veriteľ oprávnený zosplatniť úver a s tým súvisí aj otázka premlčania, či veriteľ bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k realizácii výkonu záložného práva a pre ktorú konkrétnu splátku žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť daného úveru a či sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so začiatkom plynutia premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka,

§ 185a nasl.

CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno založiť na spochybňovaní skutkových záverov súdov nižších inštancií, pričom je zrejmé, že dovolateľmi nastolené otázky majú skutkovú povahu, nie právnu. Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd preto na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že nebola založená prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP. 26. Dovolatelia napadli rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Výrok I. rozsudku odvolacieho súdu sa ale netýka dovolateľov (ktorými sú len žalovaní 1/ a 2/) a výrokom II. odvolací súd odmietol odvolanie nakoľko bolo v ich prospech, preto dovolací súd v danej časti odmietol dovolanie v zmysle § 447 písm.
2. b)CSP ako dovolanie podané neoprávnenými osobami. Dovolanie proti výroku III. a IV., v ktorej namietali vady zmätočnosti podľa § 420 písm.
3. f)CSP odmietol podľa § 447 písm.
4. c)CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietali nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP, dovolanie odmietol podľa § 447 písm.
6. f)CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. 27. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.