1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
zásady úspechu, pričom je irelevantné, v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. Odvolací súd odkázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020,
ktorého „žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť zodpovednosťou za predvídanie presného výsledku konania“. Rozhodujúce je, že do práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je druhotná. Rovnako rozhodol ústavný súd aj vo veciach sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 399/2019, III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/
ktorého možno výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Toto ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani príkladmo, pričom výklad je ponechaný na súdnu prax, nie však na voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov len na základe všeobecných úvah o povahe nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo pri určitom type konania (napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 292/07, I. ÚS 303/12). Právo úspešnej strany na primeranú náhradu trov konania je súčasťou práva na spravodlivý proces a je chránené aj ako majetkové právo
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu (sp. zn. I. ÚS 119/2012). 2.3. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa
CSP, ktorej sa dožadovala žalovaná, akcentoval, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/679 z
zákona č. 18/2018 Z. z. patrí medzi osobné údaje so špecifickým režimom spracúvania
4 aj rodné číslo, pričom jeho zverejňovanie je zakázané, okrem prípadu, že ho zverejní samotná dotknutá osoba. Pre uvedené skutkové okolnosti, najmä porušenie práva na ochranu osobných údajov a viac ako 400-násobné porušenie ochrany citlivých údajov obyvateľov okresov J. a J., by zvýhodnenie porušovateľa bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov. Uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred poškodenými by bolo neakceptovateľné a v rozpore s účelom právnej ochrany. Preto bolo ustanovenie § 257 CSP v prospech žalovanej neaplikovateľné. 2.4. Napokon odvolací súd tiež dôvodil, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu by došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie. Obsahom tohto práva nie je nárok na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka, ale zabezpečenie procesnej spravodlivosti (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07). Hypotetické vysoké trovy priznané v iných veciach nemajú dopad na danú vec, keďže nárok na náhradu trov patrí strane sporu, nie jej právnemu zástupcovi. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa ani tvrdenie žalovanej o opakovaní rovnakých úkonov, keďže žalovaná je sama účastníkom viacerých konaní s rovnakým skutkovým základom a rovnakým zástupcom. Rovnako odmietol tvrdenie, že žalovaná bola do konania „donútená“ neprimeranou výškou žaloby, keďže dlhodobo popierala právny základ nárokov, i napriek ustálenej judikatúre. Musela si byť vedomá následkov neúspechu, vrátane povinnosti nahradiť trovy úspešnej strane. Odvolací súd poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-714/22,
ktorého nie je prípustné, aby vnútroštátne právo ukladalo spotrebiteľovi znášať časť trov konania, ak mu bolo len čiastočne vyhovené a presný rozsah nároku nemožno určiť. Na základe uvedeného odvolací súd nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa na použitie § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech žalovanej. 2.5. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov, keďže bola plne úspešná čo do základu nároku. Na základe judikatúry ústavného súdu jej patrila plná náhrada trov bez ohľadu na výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o trovy dovolacieho konania, odvolací súd ich žalovanej nepriznal
3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 257 CSP, keďže žalovaná je osobou zodpovednou za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov. Priznanie trov by bolo v rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov, najmä keď odvolací súd po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením z
tvrdenia žalovanej s prihliadnutím na rozhodnutie vo veci samej, bola žalobkyňa úspešná len čiastočne (cca 66 %), preto jej
1 a 2 CSP nemožno priznať plnú náhradu trov konania. Odvolací súd
nej nesprávne aplikoval zásadu úspechu vo veci a na rozhodnutie o trovách konania oprel o argument, že výška plnenia závisela od úvahy súdu, čo už CSP, na rozdiel od § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), neumožňuje. Dovolateľka zdôraznila, že žalobkyňa uplatnila zjavne neprimeraný nárok (5 000 eur), pričom jej bola priznaná iba suma 500 eur, teda 10 % požadovanej čiastky. Aj v takýchto prípadoch má
nej žalobkyňa niesť zodpovednosť za výsledok sporu, aby sa zabránilo zneužívaniu práva a nadhodnocovaniu žalovaných súm. Tento názor podporuje odborná literatúra (Civilný sporový poriadok, komentár, C.H. Beck, 2016, s. 926), aj judikatúra s odkazom na rozsudok Krajského súdu v Žiline z
Ďalej uviedla, že v 166 skutkovo a právne identických veciach rovnaký právny zástupca žalobcov používal obsahovo totožné podania, čo znižuje odbornú a časovú náročnosť právnych úkonov. Navyše,
jeho mediálneho vyjadrenia poskytoval právne služby bezodplatne, takže požadované trovy nepredstavujú reálne vynaložené náklady. Žalovaná opätovne zdôraznila, že žalobcovia neplatili súdny poplatok, pretože súdy vec nesprávne kvalifikovali ako spotrebiteľský spor, do konania bola vtiahnutá proti svojej vôli vzhľadom na zjavne neprimerané žalované sumy. Na podporu uvedeného stanoviska odkázala na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/2011,
ktorého má súd pri rozhodovaní o trovách prihliadnuť aj na spravodlivé okolnosti prípadu, nielen na formálny úspech vo veci. Podobne poukázala aj na rozhodnutia ústavného súdu napr. II. ÚS 113/2019 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6MCdo/5/2013, 7Cdo/31/2016), ktoré potvrdili možnosť nepriznať trovy konania v prípadoch, keď ich výška alebo povaha sú zjavne neprimerané. 3.2. Následne argumentovala tým, že odvolací súd odvolanie žalovanej zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa bola úspešná v základe nároku a výška priznaných trov konania
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (91,29 eura za úkon) nepredstavuje neprimeranú záťaž. Žiadosť o uplatnenie ustanovenia § 257 CSP odmietol s tým, že zníženie náhrady trov konania by zvýhodnilo porušovateľa na úkor obete, najmä pri masívnom porušení ochrany osobných údajov. Uvedené argumenty považovala za nepresvedčivé, keďže nariadenie o ochrane údajov, ani zákon č. 18/2018 Z. z. v čase skutkového deja (január - február 2017) ešte neboli účinné.
žalovanej išlo o výnimočnú situáciu, keď trovy právneho zastúpenia násobne prevyšovali priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, preto mal odvolací súd uplatniť svoje moderačné oprávnenie
Rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutí Krajského súdu v Nitre (sp. zn. 5Co/470/2016) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6MCdo/5/2013),
ktorých trovy vzniknuté v identických konaniach, ktoré sú len administratívne násobené, nemožno považovať za účelne vynaložené. Dovolateľka taktiež poukázala aj na to, že v skutkovo totožnej veci žaloby p. T. (sp. zn. 3Co/7/2021) odvolací súd uplatnil ustanovenia § 257 a § 396 CSP a nepriznal náhradu trov žiadnej strane, čo dokazuje, že súd mohol uvedené ustanovenia aplikovať aj v tomto prípade. Odvolací súd však túto námietku, ako aj ďalšiu relevantnú argumentáciu (neprimeranosť trov, opakovanie identických úkonov, nesúlad medzi výrokovou a odvodňovacou časťou rozhodnutia), vôbec nevyhodnotil. Takýto postup
žalovanej predstavuje porušenie práva na riadne odôvodnené rozhodnutie a na spravodlivý proces
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ,,dohovor“). Žalovaná napokon upozornila, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 8Cdo/37/2023, 8Cdo/36/2023 a 4Cdo/154/2023 zrušil rozsudky odvolacích súdov práve z dôvodu nevysporiadania sa s identickou argumentáciou strany sporu. Rovnako poukázala na rozpor medzi odôvodnením a výrokovou časťou rozhodnutia o trovách dovolacieho konania, keďže vo výroku chýba zmienka o ich priznaní. Z uvedených dôvodov žalovaná tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu v časti o trovách konania je nepreskúmateľné, arbitrárne a procesne vadné. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalovaná opätovne podala dovolanie, ktorého obsah takmer kopíroval jej pôvodné dovolanie. Odvolací súd však v napadnutom uznesení rozsiahlo, podrobne a presvedčivo odôvodnil výrok o trovách konania, a preto nebolo možné prípustnosť tohto dovolania oprieť o ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Argumentácia žalovanej,
ktorej mala žalobkyňa vo veci len čiastočný úspech, bola nesprávna, nakoľko v konaní o ochranu osobnosti je rozhodujúce, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy je druhoradá. Aj keby súd nepriznal žiadnu peňažnú náhradu, samotné konštatovanie zásahu zakladá plný úspech žalobkyne a s tým spojené právo na náhradu trov konania. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu, najmä nález sp. zn. II. ÚS 225/2020 a uznesenie sp. zn. II. ÚS 233/2022, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ak súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, žalobca sa považuje za plne úspešnú stranu v spore bez ohľadu na výšku priznanej náhrady. Rozhodnutia ústavného súdu, vrátane tzv. kvázi-meritórnych uznesení, sú záväzné nielen inter partes, ale aj pre aplikačnú prax všeobecných súdov. Ani podmienky pre výnimočné nepriznanie trov konania
Žalovaná nepreukázala žiadne výnimočné okolnosti, ani dôvody hodné osobitného zreteľa. Argument o nepomere medzi priznanou sumou a výškou trov je v sporoch o ochranu osobnosti právne irelevantný, keďže rozhodujúci je zásah do práva, nie výška peňažnej náhrady. Rovnako nemohlo obstáť ani tvrdenie, že v konaní sa opakoval veľký počet rovnakých úkonov, žalobkyňa bola zastúpená len v tomto konaní, pričom práve žalovaná je účastníčkou mnohých skutkovo a právne obdobných sporov zastúpená tým istým právnym zástupcom. Nepravdivým bolo aj tvrdenie žalovanej, že bola do sporu „reálne donútená“. Žalovaná totiž ani v tomto, ani v žiadnom inom obdobnom konaní neponúkla žalobcom žiadnu formu mimosúdneho urovnania, hoci bola opakovane právoplatne uznaná jej zodpovednosť za rovnaký zásah do osobnostných práv iných osôb. Ani po týchto rozhodnutiach neprejavila ochotu uznať svoju zodpovednosť alebo ponúknuť akúkoľvek náhradu. Z jej procesného postoja bolo zrejmé, že nebola pripravená na žiadne zmierlivé riešenie, čím sama vyvolala potrebu súdneho konania. Žalovaná nepreukázala ani žiadne ekonomické alebo iné relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali nepriznanie trov úspešnej žalobkyni. Vzhľadom na jej postavenie a finančné zázemie nebolo možné hovoriť o okolnostiach, ktoré by mohli ohroziť jej hospodársku stabilitu. Naopak, jej dlhodobé popieranie zodpovednosti a odmietanie mimosúdneho riešenia vylučovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Z uvedených dôvodov preto považovala dovolanie žalovanej za neprípustné, pretože jej argumentácia nespĺňa podmienky ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Navrhla dovolanie odmietnuť, prípadne ako nedôvodné zamietnuť. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky
CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrené odmietnuť. 6.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8.
CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
CSP dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v procesnom predpise, ktorú treba vykladať v súlade s vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno považovať rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, preto je preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018). 14.
čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 15. Rozhodovanie o trovách konania je v sporovom konaní založené na zásade úspechu v spore vyplývajúcej z § 255 CSP, ktorá sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd
neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, či 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie,
ktorého je súd povinný skúmať, či v konkrétnej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 16. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej strane pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal
neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup
neho, nemôže žiadnej zo strán ani úspešnej, ani neúspešnej priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 CSP, nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti. Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP vyjadrila svoje stanovisko (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10). Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd v rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP. 17. Uznesením z 24. januára 2024 sp. zn. 8Cdo/37/2023, dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 20C/1/2023 z 31. januára 2023 vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu dôvodne namietanej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
1 CSP, nie je právne významná okolnosť v akej výške bude súdom prvej inštancie priznaná jej výška, o ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.