Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/7/2025 Identifikačné číslo spisu: 8413202407 Dátum vydania rozhodnutia: 25.11.2025 Meno a priezvisko: Mgr. Soňa Pekarčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 420písm.

1. f)CSP dovolací súd uviedol, že z obsahu dovolania nie je zrejmé, o aké nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nie je v súlade s procesným právom, podľa žalovaného ide. Za zmätočnosť rozhodnutia dovolateľ označuje nesprávny právny výklad ním citovaných ustanovení, čo je v podstate nesúhlas žalovaného s právnym výkladom jednotlivých ustanovení, čo však nie je nesprávny procesný postup a porušením procesných práv patriacich sporovej strane. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, závermi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo účastníka konania pred všeobecným súdom, aby bol úspešný, teda, aby rozhodnutie bolo vydané v súlade s jeho predstavami a požiadavkami. Súd neporušil žiadne procesné práva sporovej strany, keď si neosvojil navrhovaný postup dovolateľa v posudzovaní jednotlivých právnych ustanovení, ktoré boli v nesúlade s ním. 30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že konajúce súdy sa dostatočne a presvedčivo vysporiadali s podstatnou (kľúčovou) námietkou žalovaného, prečo je žalovaný povinný na plnenie žalovanej istiny. Skutočnosť, že sa súdy nestotožnili s právnym názorom žalovaného a neposúdili nárok žalobcu vyvodzovaný zo zákona č. 274/2006 Z. z., ako neopodstatnený, a podľa predstáv a právneho názoru žalovaného, resp. procesný postup, kedy si konajúce súdy neosvojili žalovaným navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadili ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, IV. ÚS 251/03), sa v časti istiny a právneho základu súdenej veci nedá považovať za nepreskúmateľnosť a zmätočnosť rozhodnutia. 31. Vyššie uvedené závery sa podľa najvyššieho súdu týkajú vysporiadania sa s námietkami žalovaného ohľadom istiny žalovaného nároku. Dovolací súd z obsahu odvolania zistil, že žalovaný ako odvolateľ okrem iného namietol aj príslušenstvo pohľadávky, resp. okresným súdom priznaný úrok z omeškania (č. l. 536 a nasl. spisu). Túto odvolaciu námietku uviedol aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 13. napadnutého rozsudku), avšak nezaujal k nej žiadny právny záver, kedy samotný odkaz na rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je postačujúci, pretože ani súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ohľadom nároku na náhradu úrokov z omeškania v žiadnom smere neodôvodnil. Zistená procesná vada konania týkajúca sa absencie odôvodnenia príslušenstva žalovanej istiny, resp. úroku z omeškania, zakladá prípustnosť dovolania žalovaného v tejto časti a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd napadnuté rozhodnutie v prvom výroku v časti potvrdzujúcej rozsudok Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 týkajúcej sa príslušenstva - úroku z omeškania, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie. 32. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu § 11 ods. 2 zákona č. 274/2006 Z. z. najvyšší súd uviedol, že dovolateľom nastolenú polemiku možno unifikovať tak, „či platiť poplatky na podporu spotreby a odbytu mlieka vyvodenú v zmysle odvetvovej dohody zo dňa 8. novembra 2007 v spojení s ustanovením § 11 ods. 2 zákona č. 274/2006 Z. z. (ako aj ustanovení § 13 ods. 2 zákona č. 543/2007 Z. z.), resp. zaväzuje aj takého nákupcu mlieka, ktorý nie je so Slovenským mliekarenským zväzom v žiadnom súkromnoprávnom vzťahu v zmysle prvej odvetvovej dohody zo dňa 8. novembra 2007 prípadne, či je takýto subjekt povinný platiť tieto poplatky priamo na základe vyššie uvedených zákonov, resp. iných právnych predpisov“. Podľa dovolacieho súdu uvedená právna otázka nebola doposiaľ predmetom dovolacieho prieskumu, čím najvyšší súd dospel k záveru, že je daná prípustnosť dovolania podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP. 33. Dovolací súd po citáciách relevantných právnych noriem k meritu veci uviedol, že nákupca mlieka, ako subjekt pôsobiaci na relevantnom trhu, nemôže vstúpiť do zmluvných vzťahov v rámci určitých odvetví samostatne, a že takéto odvetvové dohody sa uzatvárajú v rámci reprezentantov podnikateľov, tak samozrejme, takúto dohodu musel za výrobcov mlieka, resp. nákupcov mlieka, uzatvárať príslušný zástupca, a to Slovenský zväz prvovýrobcov mlieka, či Slovenský mliekarenský zväz s tým, že takéto odvetvové dohody sú potom záväzné pre subjekty, ktorých zväzy zastupujú. V zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 274/2006 Z. z. odvetvová dohoda podľa odseku 1 zákona uzavretá medzi orgánmi záujmovej samosprávy podnikateľov upravuje všeobecné podmienky nákupu, najmä druh výrobku, odrodu, kvalitu a množstvo, termíny dodávok, prevzatia výrobkov a platobných podmienok medzi združeniami podnikateľov, ktorí v rámci vzájomného obchodného vzťahu podnikajú v rôznych oblastiach výrobného reťazca, je potrebné konštatovať, že odvetvová dohoda sa môže týkať aj iných významných úprav v organizovaní trhu s výrobkami, kedy takouto povinnosťou je aj prispievať poplatkami do Mliečneho fondu na potrebu spotreby mlieka a mliečnych výrobkov na Slovensku. Preto aj prvá odvetvová dohoda zo dňa 8. novembra 2007, ktorá stanovuje povinnosť výrobcom mlieka a nákupcom mlieka prispievať do Mliečneho fondu za každý kilogram mlieka, ktorý predávajú výrobcovia, alebo ktorý nakúpia nákupcovia od výrobcov, zaväzuje aj dovolateľa, ako nákupcu mlieka prispievať do Mliečneho fondu, hoci tento nie je priamym účastníkom takejto dohody. Uzatváranie odvetvových dohôd bez ich reálneho dopadu na osoby, ktoré z tejto dohody majú byť viazané, by znamenalo nadbytočnosť takejto zákonnej úpravy, ak by nemala priamy dopad na účastníkov, ktorým bola táto odvetvová dohoda určená. 34. Keďže nákupca mlieka od prvovýrobcov (dovolateľ) je účastníkom na organizovanom trhu s mliečnymi výrobkami, pričom nákupcov mlieka pri takýchto odvetvových dohodách zastupoval Slovenský mliekarenský zväz, je zrejmé, že takýto nákupca mlieka od prvovýrobcov nemusel byť priamo účastný prvej odvetvovej dohody zo dňa 8. novembra 2007 uzatváranej v zmysle zákona č. 274/2006 Z. z. Zároveň dovolací súd dodáva, že od účinnosti zákona č. 543/2007 Z. z., teda od 1. januára 2008, je možné stanovovať poplatky na podporu spotreby odbytu mlieka a mliečnych výrobkov na Slovensku, čím vznikla aj povinnosť nákupcu mlieka od prvovýrobcov platiť takýto poplatok s tým, že poplatky je rovnako tak možné stanovovať i podľa dohôd uzatvorených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, teda od 1. decembra 2009. Dovolací súd pre úplnosť uviedol, že žalovaný nárok je zo strany žalobcu používaný na propagáciu mlieka a mliečnych výrobkov, resp. produktov, ktoré vyrába aj samotný žalovaný, nakoľko príslušné zásady mliečneho fondu neumožňujú propagáciu konkrétneho mliečneho výrobku, ale slúžia aj na propagáciu ostatných výrobkov vyrábaných na území Slovenskej republiky vyrábané všetkými subjektmi, a to nezávisle na tom, či sú, alebo nie sú členmi záujmového združenia. 35. Podľa dovolacieho súdu preto konajúce súdy vec správne právne posúdili, nakoľko takto žalovaný nárok žiadnym spôsobom neodporuje priamo účinným právne záväzným aktom komunitárneho práva. Tieto právne predpisy umožnili Slovenskej republike uložiť svojim výrobcom mlieka poplatok za podporu v závislosti od množstva mlieka alebo ekvivalentu mlieka uvedeného na trhu s cieľom financovania opatrení na podporu mlieka v spoločenstve na rozširovanie trhov s mliekom a mliečnymi výrobkami a na zlepšovanie kvality, tak ako to konštatovali aj konajúce súdy v prejednávanom spore. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. IV. ÚS 128/2024-47 36. Na základe ďalšej ústavnej sťažnosti žalovaného ústavný súd nálezom, č. k. IV. ÚS 128/2024-47 zo dňa 15. mája 2024 rozhodol, že výrokom III. rozsudku najvyššieho súdu, sp. zn. 2Obdo/28/2022 zo dňa 28. februára 2023 bolo porušené základné právo žalovaného (resp. sťažovateľa) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, základné právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudský práv a základných slobôd. Preto ústavný súd predmetný rozsudok vo výrokoch III. a IV. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. 37. Ústavný súd dal vo svojom rozhodnutí do pozornosti, že bolo potrebné identifikovať, čo môže byť záväzným obsahom odvetvovej dohody. Najvyšší súd uviedol, že propagačný poplatok môže byť obsahom odvetvovej dohody, pretože ide o inú významnú úpravu v organizovaní trhu s výrobkami, resp. odkázal na zmenu zákona č. 543/2007 Z. z. účinnú od 1. decembra 2009. Z pohľadu ústavného súdu je výklad najvyššieho súdu v tomto smere prinajmenšom značne extenzívny. Ustanovenia § 10 a § 11 zákona č. 274/2006 Z. z., na ktoré odkazuje prvá odvetvová dohoda, neobsahujú právny termín propagačný poplatok, resp. poplatok na podporu mlieka, ani nespomínajú akúkoľvek formu poplatkovej povinnosti. Citované ustanovenia neobsahovali ani legislatívny odkaz na nariadenie EÚ alebo jeho ustanovenie (na rozdiel od § 13 ods. 4 zákona č. 543/2007 Z. z.), z čoho by bolo možné vyvodiť, že aj táto skoršia právna úprava je vykonávacím predpisom k nariadeniu č. 1255/1999. Nedostatok jasného zákonného definovania možnosti zahrnúť propagačný poplatok do obsahu medziodvetvových dohôd sa všeobecné súdy vrátane najvyššieho súdu snažili preklenúť odkazom na právo EÚ. Táto právna úvaha je zjavne chybná, pretože, ako už bolo konštatované, z práva EÚ vyplýva iba možnosť členského štátu zaviesť poplatkový mechanizmus pre výrobcov mlieka, pričom to má byť práve vnútroštátny právny poriadok, ktorý jasne určí spôsob a podmienky, za ktorých možno propagačný poplatok ukladať. Z pohľadu ústavného súdu zákon č. 274/2006 Z. z. nepredstavuje vykonávací predpis, ktorým by došlo k zavedeniu poplatku predpokladaného nariadením. 38. Podľa ústavného súdu je zjavne nesprávny a nelogický názor najvyššieho súdu, že ak podľa (novelizovanej) právnej úpravy účinnej od 1. decembra 2009 vznikla povinnosť nákupcu mlieka platiť poplatok, tak je možné poplatky stanovovať aj podľa dohôd uzavretých pred nadobudnutím účinnosti zákona. Zmenou právnej úpravy účinnou od 1. decembra 2009 došlo k zavedeniu § 13 ods. 4 zákona č. 543/2007 Z. z., ktorý (ako vykonávací predpis k nariadeniu) výslovne umožnil určiť pre všetkých účastníkov trhu poplatok podľa osobitného predpisu. Súčasne so zmenou právnej úpravy bola uzavretá druhá odvetvová dohoda za účasti ministerstva. Naopak, predchádzajúca právna úprava, ako už bolo skonštatované, takéto ustanovenie neobsahovala. Vyvodenie záveru o skoršej existencii povinnosti z neskoršej právnej úpravy je aj v rozpore so základnými princípmi uplatňovania časových účinkov právnych noriem. 39. Ústavný súd ďalej poukázal na čl. 9 ods. 2 nariadenia č. 2826/2000 a dal do pozornosti, že financovanie programov na propagáciu a reklamnú činnosť je založené aj na príspevkoch členských štátov a môžu pochádzať z poplatkov obdobných daniam. Tým je definovaný sledovaný verejnoprávny účel poplatku, čo ďalej znamená, že pre jeho vyberanie musia byť splnené ústavnoprávne podmienky na ukladanie povinností, resp. poplatkov v zmysle čl. 13 ods. 1, resp. čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 40. Z hľadiska princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva obsah odvetvovej dohody zaväzujúci aj nečlenov záujmového združenia podnikateľov mal podľa ústavného súdu zodpovedať dikcii zákona a v prípade pochybností bolo na mieste prikloniť sa k výkladu, ktorý bol na prospech subjektu, ktorý nemal dosah na negociovanie obsahu odvetvových dohôd, pretože nebol členom záujmového združenia podnikateľov. Rovnako aj právna povaha poplatku, ktorú európsky zákonodarca pripodobnil k daňovej povinnosti, indikuje, že ide o poplatok verejnoprávnej povahy, z čoho vyplýva nemožnosť rozširovať výkladom poplatkovú povinnosť bez jasného zákonného podkladu. Okrem toho nemožno opomenúť, že právo EÚ obsahovalo právny rámec na ukladanie poplatku len pre výrobcov mlieka, ktorým sťažovateľ nie je. 41. Možnosť zahrnúť do obsahu odvetvových dohôd aj povinnosť platiť propagačný poplatok nebola podľa ústavného súdu výslovne definovaná ako opatrenie na organizovanie trhu vo vnútroštátnom predpise so silou zákona, a preto zavedenie takej povinnosti v prvej odvetvovej dohode nezaväzuje nečlenov záujmového združenia podnikateľov. Naopak, povinnosť platiť propagačný poplatok v odvetvovej dohode bola záväzná pre členov záujmového združenia, podnikateľov, ktorí sa dohodli na platení poplatku, s odkazom na pravidlo v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Právny základ takto určeného poplatku mal súkromnoprávny zmluvný podklad. 42. Podľa ústavného súdu teda právne posúdenie dovolacej otázky najvyšším súdom nie je ústavne udržateľné, pretože došlo k mylnej interpretácii a aplikácii použiteľných právnych noriem. Nesprávnosť právneho posúdenia spočíva v neprimerane extenzívnom výklade obsahu prvej odvetvovej dohody, z ktorej najvyšší súd vyvodil záväznosť tam uloženej povinnosti platiť sporný poplatok aj na nečlenov záujmových združení podnikateľov, a to bez opory v zákone. Takýto rozširujúci spôsob ukladania a vymáhania povinnosti je v kolízii s princípom predvídateľnosti práva, ako aj s ústavným princípom ukladania povinností fyzickým osobám a právnickým osobám v zmysle čl. 13 ods. 1 písm.
3. a)Ústavy Slovenskej republiky, resp. so spôsobom ukladania daní a poplatkov podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd podľa ústavného súdu odôvodňoval existenciu právneho základu poplatku aj komunitárnym právom. Pritom nezohľadnil komunitárnu právnu úpravu v celom jej kontexte, ako na to poukázal ústavný súd v odôvodnení tohto rozhodnutia. Zjavný právny omyl najvyššieho súdu v dotknutých otázkach znamená porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 43. Vo vzťahu k označenému čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu je podľa ústavného súdu potrebné vyhodnotiť, či došlo k zásahu do majetkovej sféry sťažovateľa a či tento zásah bol zákonný. Zdaňovanie je v zásade zásahom do práva zaručeného prvým odsekom dodatkového protokolu, keďže zbavuje dotknutú osobu držby, a to sumy peňazí, ktorá musí byť zaplatená. V prípade sťažovateľa je problematická najmä predvídateľnosť poplatkovej povinnosti, keďže právo EÚ výslovne počítalo s možnosťou ukladania poplatkovej povinnosti len pre výrobcov mlieka, ktorým sťažovateľ nebol, jasná poplatková povinnosť bola definovaná iba v odvetvovej dohode, ktorá nemá právnu silu zákonnej normy a jej obsah v tejto časti nezodpovedal zákonnej dikcii, čo môže byť obsahom takejto dohody s prihliadnutím na jej všeobecnú záväznosť. Vzhľadom na zásah do majetkovej sféry sťažovateľa spočívajúci v uložení poplatkovej povinnosti bez relevantného právneho základu boli zároveň porušené aj jeho legitímne očakávania, preto došlo k porušeniu jeho práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ako aj jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Po vrátení veci bude podľa ústavného súdu úlohou najvyššieho súdu opätovne sa zaoberať právnym základom uloženého poplatku, reflektujúc právny názor ústavného súdu formulovaný v náleze. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958 44. Na základe zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu, č. k. 2Obdo/28/2022-868 zo dňa 28. februára 2023 v zrušenom rozsahu rozhodol po vrátení veci o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) a rozsudkom, č. k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája 2024 zamietol návrh žalovaného na prerušenie odvolacieho konania (výrok I.), zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia Okresného súdu Poprad, č. k. KK-8Cb/26/2013-913 zo dňa 1. augusta 2023 v časti výroku I. o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť príslušenstvo pohľadávky na úrokoch z omeškania tak, že žalobu v tejto časti zamieta (výrok II.) a nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov odvolacieho konania (výrok III.). 45. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku dal za pravdu žalovanému, že konanie vo veci bolo skutočne zastavené uznesením Okresného súdu Kežmarok, č. k. 2Cb/80/2010-47 zo dňa 21. júna 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove, č. k. 4Cob/59/2012-171 zo dňa 30. augusta 2012. Následne však najvyšší súd uznesením, č. k. 8Rks/2/2012-177 zo dňa 21. februára 2013, rozhodol, že prejednanie a rozhodnutie tejto právnej veci patrí do právomoci súdu. Okresný súd Kežmarok po tomto rozhodnutí najvyššieho súdu o kompetenčnom konflikte musel vec prejednať a spor rozhodnúť. V prípade nekonania súdu by totiž došlo k porušeniu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti). Súdy preto správne vo veci konali a rozhodovali. V časti, o ktorej ešte doposiaľ rozhodnuté nebolo - o uplatnenom príslušenstve pohľadávky na úrokoch z omeškania, je preto podľa odvolacieho súdu daná právomoc súdu vec prejednať a rozhodnúť. 46. Pokiaľ ide o otázku, či daná vec predstavuje obchodnoprávny spor, na túto už bolo v priebehu tohto konania podľa odvolacieho súdu zodpovedané. Najvyšší súd v dovolacom rozsudku uviedol, že bol daný zmluvný základ sporu, keď žalovaný bol účastný odvetvových dohôd, ktorými mu bola stanovená povinnosť platiť poplatok na podporu spotreby odbytu mlieka a mliečnych výrobkov na Slovensku. Účastníkmi týchto odvetvových dohôd boli, prostredníctvom Slovenského zväzu prvovýrobcov mlieka a Slovenského mliekarenského zväzu, ktorí odvetvové dohody uzatvárali, podnikateľské subjekty prvovýrobcov mlieka a podnikateľské subjekty nákupcov mlieka (medzi nimi aj žalovaný). Vec teda je obchodnoprávnym sporom, keď sa jedná o práva a povinnosti podnikateľa z obchodnoprávnej zmluvy uzatvorenej medzi podnikateľskými subjektami. Je faktom, že vec bola súdom prvej inštancie predložená na Krajský súd v Prešove. Ten však postúpil vec Krajskému súdu v Košiciach s ohľadom na okamžitú aplikabilitu procesných noriem, podľa ktorých už Krajský súd v Prešove nie je funkčne príslušný na opätovné konanie o odvolaní proti rozhodnutiu v obchodnoprávnom spore (5Ndob/10/2023). Krajský súd v Košiciach je tak kauzálne príslušným a vo veci sú splnené procesné podmienky pre konanie a rozhodnutie o podanom odvolaní žalovaného v časti, v ktorej bolo pôvodné rozhodnutie o odvolaní zrušené dovolacím rozsudkom a vrátené odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 47. Žalovaný v priebehu odvolacieho konania tvrdil zánik dlhu splnením. Žalobca toto tvrdenie spochybnil. Žalovaný však následne svoje tvrdenie o zániku dlhu splnením podľa odvolacieho súdu preukázal, čo už žalobcom nebolo spochybnené. Žalovaný teda uniesol dôkazné bremeno, teda že istinu pohľadávky vo výške 53 503,01 eura zaplatil dňa 17. januára 2019 a úroky z omeškania zaplatil dňa 4. februára 2019 vo výške 48 344,12 eura. Odvolací súd sa tak zameral v tomto odvolacom konaní prioritne na posúdenie otázky, či týmito úhradami došlo k splneniu žalovaného dlhu v časti, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania - teda ohľadne žalobcom uplatňovaného príslušenstva pohľadávky na úrokoch z omeškania. Keďže k úhrade istiny došlo dňa 17. januára 2019, ktorú skutočnosť žalovaný preukázal, bolo potrebným zistiť, či zaplatením sumy 48 344,12 eur došlo k zaplateniu vyššie uvedených úrokov z omeškania rátaných do dátumu zaplatenia istiny, t. j. do dňa 17. januára 2019. Odvolací súd výpočtom zistil, že spolu žalobcom uplatnené úroky z omeškania pri ich vyčíslení do dňa 17. januára 2019 predstavujú podľa výpočtu odvolacieho súdu 48 006,69 eura. Ak teda žalovaný uhradil na úroky z omeškania 48 344,12 eura, dlh žalovaného na príslušenstve pohľadávky zanikol splnením. Z uvedeného teda vyplýva nedôvodnosť podanej žaloby v časti uplatnených úrokov z omeškania, ktorá skutočnosť musí viesť k zamietnutiu žaloby v tejto časti. Odvolací súd tak na základe tejto uplatnenej novoty musel pristúpiť k zmene rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku I. o priznaní príslušenstva pohľadávky na úroku z omeškania tak, že žalobu v tejto časti zamietol. 48. Odvolací súd napokon rozhodol o návrhu žalovaného na prerušenie odvolacieho konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti žalovaného. Pri tomto rozhodnutí odvolací súd prihliadol na nález ústavného súdu, č. k III. ÚS 706/2021-39 zo dňa 12. apríla 2022, ktorým ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu, sp. zn. 3Obdo/33/2019 zo dňa 30. januára 2020 síce bolo porušené právo žalovaného na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, avšak nebolo porušené právo žalovaného vlastniť majetok a pokojne ho užívať. Ústavný súd v odôvodnení uviedol, že vyhovenie časti ústavnej sťažnosti bolo založené výlučne na vade rýdzo procesnej povahy (kritike posúdenia prípustnosti dovolania). Ústavný súd však nezistil existenciu ústavne relevantnej súvislosti medzi označenými ústavnými právami žalovaného (právo žalovaného vlastniť majetok a pokojne ho užívať) a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu teda odvolací súd dospel k záveru, že dovolací rozsudok, vynesený po tomto náleze, bol vynesený s ohľadom na všetky právne relevantné zistenia ústavného súdu, pričom totožne ako prvé, z procesných dôvodov ústavným súdom zrušené rozhodnutie najvyššieho súdu, bude súladný s ústavnými normami. Odvolací súd teda nevzhliadol dôvod na prerušenie odvolacieho konania z dôvodu vedenia konania o ústavnej sťažnosti. Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958 49. Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája 2024 podal dovolanie žalovaný (č. l. 969 a nasl. súdneho spisu), prípustnosť ktorého odvodzuje od § 420 písm. e), písm.
4. f)CSP a § 421 ods. 1 CSP a teda, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, resp. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, resp. ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 50. Vo vzťahu k

§ 420písm.

1. e)CSP dovolateľ poukázal na § 1 ods. 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) a uviedol, že žalobca je združením zapísaným v Registri občianskych združení, ktorý je vedený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a ako vyplýva zo Živnostenského registra Slovenskej republiky, nie je v tomto registri vôbec registrovaný. Osobitne dovolateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd uznesením, ktorým potvrdil právomoc Okresného súdu Kežmarok, nezrušil uznesenie Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 2Cb/80/2010 zo dňa 21. júna 2012, ktorým súd prvej inštancie v predmetnej veci zastavil konanie, ani uznesenie Krajského súdu v Prešove, č. k. 4Cob/59/2012-171 zo dňa 30. augusta 2012, ktorým bolo uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení konania potvrdené. Dovolateľ konštatoval, že napriek týmto uzneseniam súd prvej inštancie v rozpore s § 170 ods. 1 OSP znovu vo veci konal a rozhodol, a preto sa nastoľuje legitímna otázka, či napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sú splnené procesné podmienky konania. 51. Odhliadnuc od uvedeného dovolateľ uvádza, že žalovaná pohľadávka o zaplatenie 53 503,01 eura predstavuje poplatok na propagáciu mlieka, ktorého primárnym právnym základom je článok 39 Nariadenia Rady (ES) č. 1255/1999 o spoločnej regulácii trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami. Predmetný propagačný poplatok je verejnoprávnym poplatkom, ktorý vyrubuje členský štát a nie súkromnoprávna korporácia zapísaná v registri občianskych združení bez akéhokoľvek zákonného podkladu. Podľa dovolateľa keďže pohľadávka žalobcu má verejnoprávnych charakter - ide o poplatok na propagáciu mlieka v zmysle článku 39 Nariadenia č. 1255/1999, medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiaden súkromnoprávny vzťah, t. j. žalobca so žalovaným neuzavreli žiadnu súkromnoprávnu zmluvu a žalobca nie je podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, nie je možné tento spor označiť ako obchodnoprávny spor. Podľa dovolateľa odvolací súd v tomto smere prebral len argumentáciu najvyššieho súdu a s námietkami žalovaného sa nevysporiadal. Zo samotného faktu, že Okresný súd Kežmarok nesprávne vec zapísal do registra obchodnoprávnej agendy, nestáva sa tento spor obchodnoprávnym sporom a zároveň to ani nezakladá funkčnú príslušnosť Krajského súdu v Košiciach ako obchodného súdu rozhodovať o odvolaní žalovaného. Keďže predmetný spor nie je obchodnoprávnym sporom, Krajský súd v Košiciach nebol funkčne ani kauzálne príslušným rozhodovať o odvolaní žalovaného, čiže rozhodoval nezákonný sudca, resp. bolo porušené právo žalovaného na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu je podľa dovolateľa daný dovolací dôvod podľa § 420 písm.
2. e)CSP. 52. Dovolateľ vo vzťahu k

§ 420písm.

1. f)CSP uvádza, že dovolaním ako opravným prostriedkom sa v zásade napáda právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, čiže v podstate exekučný titul, na základe ktorého bola strana - dovolateľ povinný plniť. Podstatou dovolacieho konania je docieliť zrušenie exekučného titulu a získať späť plnenie, ktoré sa plnilo na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie. Zároveň však platí, že v prípade, ak dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, čiže zruší exekučný titul, strana, ktorej sa plnilo na základe tohto exekučného titulu, nie je povinná plnenie, ktoré získala na základe exekučného titulu, dovolateľovi vydať, keďže zrušenie exekučného titulu samo o sebe nezakladá podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie, t. j. majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keďže tento právny dôvod, na základe ktorého sa plnilo, má vždy základ v hmotnom a nie procesnom práve. Inými slovami povedané, rozhodnutie súdu, na základe ktorého sa plnilo, nie je zároveň aj hmotnoprávnym dôvodom, na základe ktorého sa plnilo. Z pohľadu žalovaného je podstatou dovolacieho konania docieliť zrušenie exekučného titulu a získať od žalobcu späť plnenie, ktoré musel plniť aj napriek tomu, že s rozhodnutím odvolacieho súdu nesúhlasil, považoval ho za vadné a hmotnoprávny nárok žalobcu nikdy neuznal (inak by nepodával dovolanie). Keďže ako bolo povedané, súd v ďalšom konaní musí žalobu zamietnuť, keďže plnené bolo a toto plnenie žalobca dobrovoľne nevrátil, tak zo samotného výroku rozsudku podľa dovolateľa nie je badateľné, či žalobca má alebo nemá hmotnoprávny nárok na ponechanie si predmetného plnenia, respektíve to, či žalobca mal alebo nemal hmotnoprávny nárok na ponechanie si predmetného plnenia závisí od výroku súdu o priznaní náhrady trov konania. 53. Z nálezov Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl. ÚS 40/18 a Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 18/2016 podľa dovolateľa vyplýva, že následne po tom, čo dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, čiže zruší exekučný titul, tak predmetom ďalšieho konania je výlučne len opakovane posúdiť, či žalobca má alebo nemá hmotnoprávny nárok na žalované plnenie, a to bez ohľadu na to, či žalobca vrátil alebo nevrátil žalovanému plnenie, ktoré získal či už priamo od žalovaného, ktorý dobrovoľne plnil, alebo toto plnenie získal až v rámci exekučného konania priamo od exekútora. Podľa dovolateľa z rozsudku dovolacieho súdu (v časti nedotknutej nálezom ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 128/2024-47) vyplýva, že odvolací súd bol v ďalšom konaní povinný rozhodnúť o tom, či žalobca má alebo nemá nárok na úrok z omeškania. Ako vyplýva z bodu 27. 28. 29. 30. a 31. tak odvolací súd však riešil výlučne len otázku, či žalovaný na základe exekučného konania zaplatil úroky z omeškania a či ich zaplatil v správnej výške. Odvolací súd žalobu žalobcu nezamietol z dôvodu, že by žalobca nemal nárok na úroky z omeškania, ale z dôvodu, že žalovaný tieto úroky z omeškania zaplatil. Dovolateľ poukázal tiež na to, že odvolací súd absolútne vôbec nevzal do úvahy, že predmetom tohto konania je odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018, ktoré bolo podané osobne do podateľne tohto súdu dňa 17. augusta 2018, čiže v dobe, kedy žalovaný žalobcovi neplnil. Vzhľadom na uvedené dovolateľ uzatvára, že v predmetom rozsudku úplne absentuje akákoľvek právna argumentácia, na základe akého konkrétneho zákonného ustanovenia žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania, čiže odvolací súd absolútne vôbec nepostupoval podľa § 455 CSP. 54. Dovolateľ ďalej uvádza, že dňa 12. februára 2024 navrhol prerušiť odvolacie konanie do doby kým nebude rozhodnuté o ústavnej sťažnosti podanej proti výroku III. rozsudku najvyššieho súdu, sp. zn. 2Obdo/28/2022 zo dňa 28. februára 2023. Dňa 20. marca 2024 dovolateľ odvolaciemu súdu v tejto súvislosti zaslal uznesenie ústavného súdu, č. k. IV. ÚS 128/2024-18 zo dňa 18. marca 2024, ktorým bola ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie. Odvolací súd bol teda s dostatočným predstihom informovaný, že žalovaný podal ústavnú sťažnosť a že táto bola prijatá na ďalšie konanie. S poukazom na § 162 ods. 1 písm.
2. a)CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd nebol oprávnený riešiť otázku, či žalobca má alebo nemá nárok istinu pohľadávky. S prihliadnutím na skutočnosť, že vedel, že rozsudok dovolacieho súdu je v tejto časti bol napadnutý ústavnou sťažnosťou a vedel, že ústavná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie, mal vyčkať na nález ústavného súdu. Ústavný súd rozhodol o ústavnej sťažnosti dňa 15. mája 2024, čiže v dobe, kedy odvolací súd ešte nerozhodol o odvolaní žalovaného. Z tohto dôvodu bolo povinnosťou odvolacieho súdu taktiež pri rozhodovaní o odvolaní zohľadniť nález ústavného súdu, č. k. IV. ÚS 128/2024-47 zo dňa 15. mája 2024. Odvolací súd tak nesprávne pri svojom rozhodovaní vychádzal výlučne len z rozsudku najvyššieho súdu a dospel k právnemu názoru, že žalobca má hmotnoprávny nárok na istinu pohľadávky, z čoho zároveň aj vyvodil, že žalobca má aj nárok na pr