Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7CdoPr/12/2025 Identifikačné číslo spisu: 7615204951 Dátum vydania rozhodnutia: 10.12.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Brňák Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 420písm.

f) CSP po polemike a kritike postupu nižších súdov, súvisiacej so zisťovaním a vyhodnotením skutkového stavu a jeho právnym posúdením namietal nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia. 4.2.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP namietal (
2. i)nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Uviedol, že nižšie súdy vychádzali z názoru, že sa nároky na náhradu mzdy premlčali v trojročnej lehote odo dňa splatnosti tej, ktorej mesačnej náhrady. Podľa jeho názoru však splatnosť náhrady mzdy nemôže nastať skôr, ako o určení neplatnosti ukončenia pracovného pomeru rozhodne súd. V jeho prípade tak začiatok plynutia trojročnej premlčacej lehoty nastal až dňom 21. apríla 2020 (kedy rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť) a uplynul dňom 21. apríla 2023; žalobca si uplatnil svoj nárok v mesiaci november 2015, 04. mája 2020 a 01. júla 2021. (
3. ii)že nárok na náhradu mzdy mu mal byť priznaný „počas celej doby vedenia súdneho sporu, nielen počas lehoty 36 mesiacov". V tomto ohľade brojil proti zneniu ustanovenia § 79 ods. 2 poslednej vete ZP a žiadal, aby dovolací súd konanie prerušil a postupom podľa § 445 ods. 1 CSP požiadal ESĽP o vydanie poradného stanoviska k otázke, či uvedené ustanovenie § 79 ods. 2 posledná veta ZP nie je v rozpore s článkom 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo 04. novembra 2003. 5. Žalovaná vo svojom stanovisku navrhla dovolanie odmietnuť resp. zamietnuť a priznať jej náhradu dovolacích trov. V podstatnom uviedla, že dovolanie nespĺňa podmienky jeho prípustnosti, neobsahuje žiadne otázky zásadného právneho významu, ktoré by už neriešila judikatúra dovolacieho súdu a tiež navrhovaná prejudiciálna otázka nemá žiadnu relevanciu a súvis s prejednávaným sporom. Podľa jej názoru podstatným v danom spore bolo uplatnenie nároku na náhradu mzdy v zmysle podania žalobcu z 05. novembra 2015 v jasne určenej a vyčíslenej sume. Otázka zmeny, či upresnenia tohto nároku v roku 2021 nebola už právne významná „pretože finálna suma náhrady mzdy priznaná žalobcovi ... bola nižšia, než nárok uplatnený v roku 2015 a nárok uplatnený v roku 2021, a teda bola v medziach nároku žalobcu uplatneného v roku 2015. Taktiež prvostupňový súd nepriznal náhradu mzdy za obdobie 13-36 mesiacov nie preto, lebo by táto bola premlčaná (pre jej neskoré uplatnenie až v roku 2021), ale preto, lebo na jej priznanie neboli dôvody". K otázke nenárokovateľnosti druhej časti mzdy poukázala na podrobné dôvody prvostupňového súdu (v bode 67. a 68.) a ich doplnenie odvolacím súdom (v bodoch 22. - 25.) aj odkazom na relevantnú judikatúru dovolacieho súdu. Ďalej uviedla, že nárok na náhradu mzdy je splatný rovnako ako mzda a teda podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe, a to za každý jednotlivý mesiac samostatne. Preto sa musí zažalovať v lehote počnúc dňom splatnosti nároku, a nie právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede. V tejto súvislosti poukázala na dovolacie rozhodnutia 6Cdo/246/2010, 4Cdo/243/2008, 2Cdo/76/2011, 5MCdo/8/2012, či 1Cdo/51/2017 (posledné už posudzujúce aktuálne znenie ZP). K navrhovanej prejudiciálnej otázke uviedla, že nepochopila, čo žalobcom formulovaná prejudiciálna otázka má zodpovedať a aký má vplyv na toto dovolacie konanie. Predmetné ustanovenia smernice EÚ sa týkajú dovolenky, ktorá nebola predmetom posudzovania v tomto konaní a nepatrí medzi nároky zamestnanca za obdobie počas trvania pracovnoprávneho sporu. Navyše právo EÚ vykladá Súdny dvor EÚ a nie ESĽP. 6. Žalobca vo svojich ďalších vyjadreniach z 21. marca 2025, 20. mája 2025 a 01. augusta 2025 v podstatnom zotrval na svoje dovolacej argumentácii a navrhol zrušiť tiež nadväzujúce prvostupňové uznesenia o trovách konania zo 04. februára 2025 a 31. marca 2025. 7. Žalovaná vo svojich ďalších vyjadreniach z 08. apríla 2025, 23. júna 2025 a 16. októbra 2025 v podstatnom opakovane poukázala na dôvody, pre ktoré navrhla dovolanie odmietnuť resp. zamietnuť. 8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť a návrh na prerušenie konania zamietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné: Dovolanie podľa § 420 písm.
4. f)CSP 9. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť ňou podaného dovolania (
5. aj)z § 420 písm.
6. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
7. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti. 11. Žalobca v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm.
8. f)CSP v podstatnom namietal nepreskúmateľnosť (nedostatok dôvodov) odvolacieho rozsudku, poukazujúc pritom na jeho predsúdnu skutkovú a právnu argumentáciu (bod 4.1.). 12. Podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu i keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých vyvodil svoje právne závery vysvetlené v odôvodnení. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd v prevažnom rozsahu potvrdil prvostupňový rozsudok treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nosné právne závery odvolacieho súdu - v rozsahu podstatných odvolacích výhrad žalobcu (právneho posúdenia otázok dôvodnosti uplatnených nárokov, premlčania časti nároku na náhradu mzdy, ustálenia výšky dohodnutej mzdy, zisteného priemerného zárobku žalobcu v rozhodujúcom období a zníženia náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov) - spočívali v tom, že požadovaná náhrada mzdy nad rozsah jej určenia v zmysle rozšírenia žaloby z 02. novembra 2015, teda v zmysle rozšírenia nároku žalobcu z 01. júla 2021 bola premlčaná, ktoré dôvody prvostupňový súd logicky a správne vysvetlil v bodoch 53. a 54. jeho dôvodov. Rovnako tak správnymi boli i závery, na základe ktorých prvostupňový súd dospel k určeniu priemerného zárobku žalobcu (body 66. a 67. jeho dôvodov) a nenárokovateľnosti variabilných zložiek mzdy, v ktorej súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/31/2009 a uviedol, že štatutári žalovanej sa rozhodli žalobcovi zvýšenú (motivačnú) mzdu neposkytovať v rámci ich oprávnenia. Keďže uvedené oprávnenie žalovanej v danom prípade rozhodovať o úprave (znížení), resp. neposkytnutí tejto časti mzdy vyplývala z ich kompetencie, odvolací súd uzavrel, že nebol oprávnený preskúmavať v tomto smere oprávnenie žalovanej (jej štatutárov) pri rozhodovaní o výške poskytnutej nenárokovej mzdy vyplývajúce z podmienok dohodnutých stranami v pracovnej zmluve, resp. jej dodatku. Za daného stavu bola žalovaná oprávnená „upraviť" poskytovanú mzdu hore aj dole, čo znamená, že mala oprávnenie zvýšenú mzdu neposkytnúť. Postupom, pri ktorom žalobcovi nebola poskytnutá takto zvýšená mzda, nebolo preto porušené žiadne z ustanovení pracovnej zmluvy. Pokiaľ žalobca požadoval priznanie náhrady mzdy nad rozsah 12 mesiacov nižšie súdy uviedli, že k tomu nebol dôvod, keďže sa žalobca zamestnal ihneď po (neplatnom) skončení pracovného pomeru u žalovanej (od 01. februára 2015), zohľadniac pritom výšku jeho príjmu a miesto výkonu práce v novom zamestnaní, ktoré bolo možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce. A pokiaľ žalobca požadoval náhradu mzdy za čas presahujúci 36 mesiacov v podstatnom uviedli, že k tomu chýbal hmotnoprávny základ a navyše žalobca jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal ani výšku týchto svojich nárokov. Odôvodnenie napadnutého odvolacieho (prvostupňového) rozsudku preto zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné (nedostatočne odôvodnené) resp. že nedávalo odpovede na všetky relevantné výhrady odvolateľa. Za vadu konania v zmysle § 420 písm.
9. f)CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Odvolacím súdom interpretované na vec sa vzťahujúce hmotnoprávne predpisy a vyslovené závery tak nemožno považovať ani za svojvoľné, či celkom zjavne neodôvodnené. 13. Pokiaľ žalobca

§ 420písm.

1. f)CSP prípadne namietal nesprávne právne posúdenie veci platí, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je v relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP v zásade nezakladá. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP 14. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania aj v zmysle ustanovenia § 421 písm.
5. b)CSP, keď podľa jeho názoru bola zo strany odvolacieho súdu nesprávne právne posúdená otázka začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, pretože splatnosť náhrady mzdy nemôže nastať skôr, ako o určení neplatnosti ukončenia pracovného pomeru rozhodne súd a otázka priznania náhrady mzdy nad rozsah 36 mesiacov; v tejto súvislosti žiadal žalobca aj prerušiť konanie a obrátiť sa na ESĽP [bod 4.2. (
6. i)a (ii)]. 15. Podľa § 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 15.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 16. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
8. b)CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia (3Cdo/214/2018). 17. Podľa názoru najvyššieho súdu (prvá) právna otázka (splatnosť náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru) bola v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu už opakovane konzistentne riešená a tým aj vyriešená (ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu). 17.1. Prvostupňový súd poukazoval na uznesenie najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1Cdo/116/2008 (ktorého závery sú použiteľné aj v súčasnosti, pozn.), v ktorom bol vyslovený názor, že „[n]árok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru môže ... zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr - s rizikom prípadného úspešného namietania premlčania takéhoto nároku žalovaným (porovnaj dôvody v R 8/2003). Pre tento hroziaci nepriaznivý dôsledok pre žalobcu ... sa neodporúča neuvážene dlho vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napr. až dovtedy, kým bude právoplatne rozhodnuté o žalobe o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Možnosť uplatnenia tohto nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nie je rozhodnuté. ... Pre náhradu mzdy (bez rozlišovania, či ide o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru alebo o inú náhradu mzdy) ... je ... stanovená uvedená mesačná splatnosť, rovnako ako u mzdy. ... Aby súd mohol rozhodnutím určovať splatnosť tejto náhrady mzdy, musela by k tomu jestvovať konkrétna hmotnoprávna úprava; takáto úprava však nejestvuje. To, že splatnosť náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa neurčuje súdnym rozhodnutím, má zásadný právny rozmer ... Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ... ustanovení hmotného práva". K podobným záverom dospel najvyšší súd aj v uznesení z 30. apríla 2012 sp. zn. 6Cdo/246/2010, keď zrušil napadnuté odvolacie rozhodnutie z dôvodu, že „[k] omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza ... u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako to nesprávne ustálil odvolací súd. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok ... nevzniká. ...ak odvolací súd dospel k záveru, že splatnosť náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru ... nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je jeho právne posúdenie veci nesprávne". Podobne v uznesení z 28. novembra 2018 sp. zn. 1Cdo/51/2017 najvyšší súd uviedol, že „od publikovania rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/246/2010 sa jeho rozhodovacia prax ustálila ... v tom, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 119 ods. 1 veta prvá, § 256 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce) dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Riešenie tejto otázky dovolacím súdom aj keď z pohľadu zákona č. 65/1965 Zb., ktorý bol s účinnosťou od 01. apríla 2002 zrušený, zodpovedá aj súčasnému zneniu zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce a je plne akceptovateľné aj na súčasnú právnu úpravu (k tomu porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. januára 2015 sp. zn. 5MCdo/8/2012)". Pre úplnosť treba uviesť, že k obdobným záverom dospel najvyšší súd aj v rozhodnutiach z 27. augusta 2009 sp. zn. 4Cdo/243/2008, z 31. mája 2012 sp. zn. 2Cdo/76/2011 a z 26. januára 2015 sp. zn. 5MCdo/8/2012. 17.2. V súvislosti so žalobcom nastolenou otázkou nebol preto splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
9. b)CSP, t.j., že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval nastolenú právnu otázku. 18.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP žalobca rovnako namietal nesprávne právne posúdenie otázky možnosti priznania náhrady mzdy nad rozsah 36 mesiacov. V tejto súvislosti žiadal žalobca aj prerušiť konanie a obrátiť sa na ESĽP. 18.1. Podľa § 79 ods. 2 posledná veta ZP náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. 18.2. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 18.3. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). V prípade absencie vymedzenia právnej otázky preto nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. 18.4. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. 18.5. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP. 18.6. Bez ohľadu na to, že žalobca v podanom dovolaní nebrojí proti nesprávnej interpretácii ustanovenia § 79 ods. 2 veta posledná ZP, ale skôr namieta neústavnosť tohto ustanovenia, od vyriešenia nastolenej otázky ani nezáviseli nosné právne závery odvolacieho (prvostupňového) súdu, ktorý priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie (iba) 12 mesiacov a nad tento rozsah (do rozsahu 36 mesiacov) nárok zamietol. Inak povedané za oprávnený nárok na náhradu mzdy súd uznal iba obdobie 12 mesiacov, preto nebol ani dôvod zaoberať sa obdobím nad 12 mesiacov a už tobôž nie nad 36 mesiacov. K samotnému nároku žalobcu nad rozsah 36 mesiacov odvolací súd pristupoval (
5. aj)podľa tvrdení žalobcu ako ku škode, náhrade cestovných nákladov, náhrade za stratu času, pričom uviedol, že tieto nároky nemajú hmotnoprávny základ v Zákonníku práce v časti nárokov zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru. Navyše žalobca jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal ani výšku týchto svojich nárokov (bod 29 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). Z uvedeného vyplýva, že otázka týkajúca sa prípadného priznania náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru nad rozsah 36 mesiacov nebola nijako relevantná pre nosné právne závery odvolacieho (prvostupňového) súdu, na základe ktorých bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy (iba) za obdobie 12 mesiacov. 18.7. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že návrh žalobcu na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm.
6. c)CSP nie je účelný ani opodstatnený, preto tento jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania zamietol. 19. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 20. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm.
7. c)a
8. f)CSP. 21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.