Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/49/2025 Identifikačné číslo spisu: 6123200221 Dátum vydania rozhodnutia: 03.12.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Ivan Rumana Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 7ods.

1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak dopytom v Sociálnej poisťovni overí deklarovaný príjem spotrebiteľa iba vo výške, ktorá je dostatočná na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa § 7 ods. 23 citovaného zákona, hoci spotrebiteľ môže dosahovať aj vyšší príjem? 2/ Poruší veriteľ bez ďalšieho tým, že posúdi bonitu spotrebiteľa odlišne než iní veritelia pri predošlých žiadostiach spotrebiteľa, povinnosť konať

§ 7ods.

1 citovaného zákona? 3/ Ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe predčasného zosplatnenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne, má mu byť priznaný nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku?. 4.1. Dovolateľka v dovolaní následne citovala ustanovenia § 7 ods. 1, 2, 27 zákona o spotrebiteľských úveroch, § 170 ods. 19, 20 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Poukázala na to, že jej odvolací súd vytkol formuláciu otázok, ktoré v rámci overovania príjmu žalovanej zaslala Sociálnej poisťovni, hoci žalobkyňa tieto otázky prevzala zo záväzného opatrenia Ministerstva financií SR č. 11/2018 Z. z., ktorým sa ustanovuje súbor otázok súvisiacich s príjmom spotrebiteľa, na ktoré odkazuje § 170 ods. 20 zákona o sociálnom poistení. Veriteľ teda pri overovaní príjmu spotrebiteľa nekreuje otázky sám. Preto sa vo vzťahu ku konkrétnemu zamestnávateľovi žalobkyňa dopytovala na obdobie posledných troch mesiacoch (tak ako je formulovaná otázka č. 3 v prílohe opatrenia ministerstva financií). Uvedené neznamená, že zamestnanie žalovanej trvá iba tieto 3 mesiace. Potvrdzuje to kladná odpoveď Sociálnej poisťovne na otázku, či žalovaná mala priemerný vymeriavací základ za posledných 12 mesiacov aspoň 718 eur. Nemožno sa stotožniť ani s neodôvodneným záverom odvolacieho súdu, že pre posúdenie bonity žiadateľa má byť najrelevantnejšou práve doba posledných troch mesiacov. Práve naopak, skôr obdobie dvanástich mesiacov poskytuje veriteľovi ucelený obraz o stabilných príjmoch žiadateľa o úver. Ďalej odvolací súd v neprospech žalobkyne vyhodnotil výšku vymeriavacieho základu, na ktorú sa dopytovala. Žalovaná v žiadosti o úver uviedla, že dosahuje čistý príjem vo výške 599 eur. Na základe tohto žalobkyňa overovala v Sociálnej poisťovni, či má žalovaná vymeriavací základ (hrubú mzdu) aspoň vo výške 718 eur. Podľa prepočtu súdu takýto vymeriavací základ zodpovedá čistej mzde vo výške 573 eur. Ak by sa aj potvrdila správnosť tohto prepočtu rozdiel medzi overenou čistou mzdou spotrebiteľky a deklarovanou čistou mzdou predstavuje iba 26 eur. Napriek zanedbateľnému rozdielu, považoval odvolací súd za rozhodujúce, že žalobkyňa neoverila čistý príjem žalovanej celkom presne. Nezaoberal sa však ďalej tým, či vzniknutý rozdiel mohol mať reálny vplyv na posúdenie bonity žalovanej, hoci ukazovateľ schopnosti žalovanej splácať úver, by zodpovedal § 2 ods. 1 opatrenia NBS (teda aj § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch) aj pri dosahovaní čistého príjmu, ktorý akceptoval odvolací súd (573 eur). Inými slovami, odvolací súd namiesto posúdenia reálnych následkov konania veriteľa uprednostnil abstraktnú a neprimeranú ochranu spotrebiteľky. Je pritom zrejmé, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepoškodila svoju klientku. Žalovaná by v tomto prípade spĺňala podmienky pre poskytnutie úveru aj pri čistom príjme 573 eur. Odvolací súd potom neuviedol, ako konkrétne mala žalobkyňa porušiť povinnosti podľa § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa posúdila schopnosť žalovanej splácať úver na základe informácií, ktoré získala od žalovanej v rámci žiadosti o úver a na základe údajov, ktoré získala zo Spoločného registra bankových informácií a Sociálnej poisťovne (§ 7 ods. 17 písm.

1. b)zákona o spotrebiteľských úveroch). Poskytnutie informácií pred uzavretím zmluvy podľa § 7 ods. 17 písm.
2. a)zákona o spotrebiteľských úveroch ani nebolo predmetom dokazovania. 4.2. Pokiaľ išlo o druhú právnu otázku, dovolateľka poukázala na to, že k porušeniu jej odbornej starostlivosti malo podľa odvolacieho súdu dôjsť tiež tým, že posúdila žiadosť žalovanej o úver odlišne než iní veritelia v minulosti. Tento právny názor odvolacieho súdu však nemá oporu vo všeobecne záväznom právnom predpise. Normatívna úprava totiž prirodzene nepredpokladá, že poskytovatelia úverov budú posudzovať žiadosti o úver identicky. Práve v rôznorodosti spočíva podstata trhovej ekonomiky, na ktorej je založené hospodárstvo Slovenskej republiky. Prostredníctvom rôznych ponúk sa spotrebiteľovi vytvára priestor vybrať si najvhodnejšieho zmluvného partnera. Navyše faktory, ktoré ma veriteľ zohľadniť pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver upravuje § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch. Posudzovanie toho, ako ostatní veritelia vyhodnotili žiadosť spotrebiteľa v predošlých prípadoch, nemožno podradiť ani pod jednu z týchto zložiek. Zo Spoločného registra bankových informácií, má veriteľ povinnosť zisťovať iba výšku splátok ostatných úverov spotrebiteľa a nie históriu jeho predošlých žiadostí. Možno uzavrieť, že žalobkyňa postupovala v zmysle § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď na výpočet ukazovateľa schopnosti žalovanej splácať úver zohľadnila čistý príjem žalovanej (zistený z jej vyhlásenia a overený prostredníctvom Sociálnej poisťovne), náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej (t. j. životné minimum platné do 01.07.2020 na plnoletú osobu, pričom žalobkyňa vychádzala z vyhlásenia, že dlžníčka nemá deti ani manžela), výšku splátky poskytovaného spotrebiteľského úveru, peňažné záväzky z aktuálnych úverov žalovanej (zistené cez Spoločný register bankových informácií). Odvolací súd potom extenzívne interpretoval slovné spojenie „odborná starostlivosť“, avšak výrazne tým presiahol rozsah znenia právnej úpravy. 4.3. Pokiaľ išlo o tretiu právnu otázku, súdy vec vyhodnotili tak, že žalobkyňa vyhlásila predčasnú splatnosť úveru neplatne. Z uvedeného vyplýva, že aktuálne by mala žalovaná splácať úver podľa pôvodne dojednaného splátkového kalendára. Napriek tomu paradoxne žalovanej neuložili súdy povinnosť zaplatiť splátky úveru, ktoré boli splatné v čase vyhlásenia rozsudkov podľa rozvrhu dojednaného v zmluve o úvere. Ad absurdum žalobu zamietli v celom rozsahu. Z procesného hľadiska sa javí, že priznanie splatných splátok súdy považovali za prekročenie toho, čo bolo vymedzené ako uplatňovaný nárok v žalobe (§ 216 CSP ). Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia istiny úveru vo výške 5090,12 eur, zmluvných úrokov vo výške 2618,21 eur, úroku z omeškania vo výške 5 % zo sumy 5.090,12 eur od 20.05.2022 do zaplatenia (ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku 619,18 eur), poistného vo výške 23,10 eur a poplatkov vo výške 36 eur. Spolu teda žiadala priznanie čiastky vo výške 8.386,61 eur. Neuhradené splátky splatné ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku predstavujú podľa amortizačnej tabuľky úveru (rozpisu splátok ) sumu 3.993,84 eur (43 splátok x 92,88 eur - splátka úveru bez nákladov spojených s poistením schopnosti splácať úver), t. j. ani nie polovicu v žalobe uplatneného plnenia. Priznaním neuhradených splatných splátok tak pri ich číselnom porovnaní s pôvodne uplatneným nárokom zjavne nemôže dôjsť k porušeniu zásady ne ultra petitum, ktorá je vyjadrená v § 216 ods. 2 CSP. Uložením povinnosti zaplatiť splatné splátky úveru by súd nepriznal žalobkyni ani odlišné plnenie, než sa uplatňuje v žalobe. Išlo by stále o ten istý nárok, vyplývajúci zo skutočnosti, že žalovaná nevrátila žalobkyni úver, tak ako sa zaviazala v zmluve o úvere. Priznanie plnenia jednorazovo (ako sa domáhala žalobkyňa, vychádzajúc z presvedčenia, že úver bol splatený riadne) alebo naopak v splátkach, záviselo výlučne od právneho posúdenia súdu. Ak súd vyhodnotil zosplatnenie úveru ako neplatné, nemal v celom rozsahu žalobu zamietnuť. Ak súčasne z dôkazných prostriedkov a skutkových tvrdení zreteľne vyplýva, že pohľadávka zo zmluvy o úvere nie je splnená, mal priznať žalobkyni nárok na zaplatenie jej časti, ktorú považoval za preukázanú. Je neprípustné, aby v situácii, keď je zrejmé, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na určité peňažné plnenie (splatné splátky úveru), jej súd neposkytol ochranu, ale pre domnelé procesné prekážky (princíp ne ultra petitum) žalobu v celom rozsahu zamietol. 4.4. Právne otázky, od vyriešenia, ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, mali byť teda zodpovedané nasledovne: 1/ „Veriteľ neporuší povinnosť konať

§ 7ods.

1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak dopytom v Sociálnej poisťovni overiť deklarovaný príjem spotrebiteľa iba vo výške, ktorá je dostatočná na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch“ 2/ „ Veriteľ neporuší bez ďalšieho povinnosť konať

§ 7ods.

1 zákona o spotrebiteľských úveroch tým, že posúdi bonitu spotrebiteľa odlišne než iní veritelia pri predošlých žiadostiach spotrebiteľa“ 3/ „Ak súd spotrebiteľskom spore dospeje k záveru, že veriteľ nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne a nemá z tohto dôvodu jednorazový nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, prizná mu iba nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku; pričom tým neporuší § 216 CSP“. 5. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP). Dovolanie podľa § 420 písm.

1. f)CSP: 7. Žalobkyňa v dovolaní podanom podľa § 420 písm.
2. f)CSP namietala, že odvolací súd nevykonal ucelený odvolací prieskum, osobitne vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu kontradiktórnosti konania, a nepreskúmal ani vytknutú aplikáciu sudcovskej koncentrácie. Hoci odvolací súd formálne konštatoval zohľadnenie aj skoncentrovaných skutkových tvrdení a dôkazov predložených žalobkyňou súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie týmto dôkazným prostriedkom reálne nevenoval žiadnu pozornosť (inak by súd prvej inštancie napr. nemohol skonštatovať, že žalobkyňa vôbec neoverovala príjem žalovanej). Žalobkyňa mala za to, že nebola v konaní povinná preukazovať dodržanie zákonného procesu skúmania bonity bez relevantnej námietky protistrany (žalovanej) a teda nebola povinná (bez námietky žalovanej) sama preukazovať zákonnosť jej postupu pri skúmaní bonity žalovanej. Práve naopak bolo povinnosťou žalovanej, aby relevantne spochybnila, že žalobkyňa v tomto smere nepostupovala v zmysle zákona. Ďalej odvolací súd podľa žalobkyne porušil aj jej právnu istotu tým, že ten istý odvolací súd v rovnakom zložení senátu, avšak v inom (obdobnom) spore uznesením zo dňa 14.03.2024 č. k. 14CoCsp 2/2024-164 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, kedy síce rovnako uzavrel, že žalobkyňa neskúmala bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou, avšak zároveň konštatoval, že jej prináleží nárok na časť pohľadávky, ktorá je splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku (v tomto prípade odvolací súd potvrdil rozsudok bez ďalšieho, t. j. bez toho, aby žalobkyni priznal aspoň nárok na časť pohľadávky, ktorá bola splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku). Odvolací súd sa podľa žalobkyne ďalej dopustil aj vydania tzv. prekvapivého rozhodnutia tým, že jeho záver o tom, že žalobkyňa nepostupovala s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovanej, prijal predovšetkým potom, čo prihliadol na nevykonané dôkazné prostriedky (čím prakticky doplnil dokazovanie). Odvolací súd potom konštatoval, že žalobkyňa síce príjem žalovanej overovala, ale pri dopyte na Sociálnu poisťovňu nesprávne formulovala jej otázky, keď konkrétne zisťovala vymeriavací základ, ktorý údajne nezodpovedal deklarovanému čistému príjmu spotrebiteľky (573 eur namiesto 599 eur). Odvolací súd potom neposkytol žalobkyni priestor, aby sa vyjadrila k týmto rozhodujúcim skutkovým a právnym záverom. Napokon podľa žalobkyne odvolací súd svoje rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnil. 8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
3. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
4. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
5. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
6. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
7. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
8. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
9. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. 12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
10. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
11. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces. 14. K tvrdeniu dovolateľky, že nebola v konaní povinná preukazovať dodržanie zákonného procesu skúmania bonity bez relevantnej námietky protistrany (žalovanej) a teda, že nebola povinná (bez námietky žalovanej) sama preukazovať zákonnosť jej postupu pri skúmaní bonity žalovanej, dovolací súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z 12. februára 2025 sp. zn. II. ÚS 530/2024-39, v zmysle ktorých: „. je súd rozhodujúci v spotrebiteľskej veci povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Vychádzajúc z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s tým, či takýto prieskum nižšie súdy v posudzovanej veci vykonali; v rámci opätovného rozhodovania vo veci má preto preskúmať a riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k povinnosti nižších súdov odôvodniť nimi vykonaný ex offo prieskum splnenia povinnosti žalobkyne zavŕšenej nie nahliadaním do príslušnej databázy, ale zamedzením poskytnutia úveru sťažovateľke pre prípad jej nedostatočnej schopnosti úver splácať podľa čl. 8 smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-679/18, bod 20: ,,... cieľom uvedenej povinnosti je v súlade s odôvodnením 26 tejto smernice posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“; rozsudok Súdneho dvora vo veci C-58/18, bod 40: ,,... cieľom povinnosti ohodnotiť úverovú bonitu spotrebiteľa je posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.)“. Z citovaného rozhodnutia ústavného súdu bola zverejnená právna veta v zmysle ktorej je „Súd rozhodujúci vo veci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť“. 14.1. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa (pozri § 7 ods. 16 písm.
12. b)za bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských úveroch). Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru. 14.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v označenom rozhodnutí ďalej uviedol, že „...povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viac než podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti [pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať, a právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre konkrétny výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch)....Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa, ktorý túto svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) - v prípade porušenia povinnosti konať s odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje aj porušenie § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch“. 14.3. Takisto je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.). Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta - posúdenie sa predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v pozícii toho slabšieho - dokonca aj právne zastúpený (pozri rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4. júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa preto Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová, už citovaný, bod 62). Tento prístup sa pritom neaplikuje len pri prieskume neprijateľnosti zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta [„... účinná ochrana spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66 a 70).“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK, už citovaný, bod 23)]. 14.4. Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica zaväzuje všetky členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom ponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti nemu nemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. januára 2012, C-282/10, bod 37). To však nemení nič na tom, že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje čl. 288 tretí odsek ZFEÚ a samotná smernica. Táto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho dvora Commune de Mesquer z 24. júna 2008, C-188/07, bod 83). Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Kušionová z 10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC z 18. februára 2016, C-49/14, bod 35). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, vyššie citovaný, bod 24). 14.5. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že súdy nižších inštancií sa v súvislosti s posudzovaním bonity dlžníka nemôžu uspokojiť len s tým (tvrdením), že veriteľ bonitu klienta skúmal v zmysle svojho interného dokumentu a že nahliadol do úverových registrov dlžníka, oboznámil sa s jeho príjmom, výdavkami, rodinným stavom a výpisom z bežného účtu, ale dôkazné bremeno ho zaťažuje až do tej miery, že musí preukázať ako bonitu dlžníka vyhodnotil, pričom takéto vyhodnotenie nesmie byť len formálne. Z hodnotiaceho úsudku musí byť zrejmé, prečo veriteľ dlžníkovi úver (ne)poskytol. Ak potom súdy nižších inštancií vyžadovali od dovolateľky preukazovanie (predloženie dôkazov) toho, že pri poskytovaní úveru (pri skúmaní bonity) žalovanej postupovala zákonne, súdy postupovali správne, keďže boli povinné vykonať ex offo prieskum splnenia tejto povinnosti. Skutočnosť, že takto postupovali aj bez relevantnej námietky žalovanej, nepredstavovalo porušenie práva dovolateľky na spravodlivý proces. 15. V súvislosti s vytýkanou vadou porušenia princípu právnej istoty, dovolací súd súhlasí s tým, že „...Súčasťou princípu právnej istoty, vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď. Ak všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom, bez zdôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci, poruší základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález Ústavného súdu SR z 15. júna 2016, č. k. II. ÚS 19/2016-40)“ Dovolací súd zároveň poukazuje aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. mája 2014, sp. zn. 7 Cdo 136/2013, z ktorých vyplýva, že „ Favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť" pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi, i keď v zložitých prípadov (hard case) ju možno ako odkazovú metódu (stare decisis) používať pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí. S dôvodmi rozhodnutia v inej právoplatne skončenej veci, na ktoré súd odkazuje, sa však musí dať oboznámiť“. 15. 1. V danej veci dovolateľka namietala aj porušenie jej práva na právnu istotu tým, že „...ten istý odvolací súd v rovnakom zložení senátu, avšak v inom (obdobnom) spore uznesením zo dňa 14.03.2024 č. k. 14CoCsp 2/2024-164 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, kedy síce rovnako uzavrel, že žalobkyňa neskúmala bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou, avšak zároveň konštatoval, že jej prináleží nárok na časť pohľadávky, ktorá je splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku (v tomto prípade odvolací súd potvrdil rozsudok bez ďalšieho, t. j. bez toho, aby žalobkyni priznal aspoň nárok na časť pohľadávky, ktorá bola splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku)“. Dovolací súd, odhliadnuc od skutočnosti, že „ Favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť" pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. mája 2014, sp. zn. 7 Cdo 136/2013), poukazuje na to, že sama dovolateľka potvrdzuje, že odvolací súd v ňou označených obdobných veciach rozhodol rovnako (v oboch prípadoch totiž rovnako uzavrel, že žalobkyňa neskúmala bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou). Samotná skutočnosť, že vo veci sp. zn. 14CoCsp 2/2024 odvolací súd zároveň konštatoval, že dovolateľka má nárok na časť pohľadávky, ktorá bola splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku (a v tejto veci takto nepostupoval) neznamená, že by odvolací súd v otázke (skúmania) posudzovania bonity rozhodol rozdielne. Ako už bolo uvedené vyššie, k porušeniu princípu právnej istoty môže dochádzať v prípade, ak „všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom, bez zdôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci“. V dovolateľkou označenom rozhodnutí (označenom ako obdobná vec vedená pod sp. zn. 14CoCsp2/2024) však odvolací súd nerozhodol (vo výroku) tak, že by dovolateľke priznal nárok na časť pohľadávky, ktorá bola splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku, ale rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (išlo o zrušujúce uznesenie, v ktorom odvolací súd vo svojom výroku nerozhodol o žiadnom uplatňovanom práve). Z tohto dôvodu tu nemožno potom hovoriť o rozhodnutí súdu v obdobnej veci odlišným alebo protichodným spôsobom. Aj táto dovolacia námietka preto nebola dôvodnou. 16. V ďalšom dovolateľka namietala, že odvolací súd sa dopustil aj tzv. prekvapivého rozhodnutia tým, že dospel k záveru, že dovolateľka nepostupovala s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovanej až potom, čo prihliadol aj na nevykonané dôkazné prostriedky (čím prakticky doplnil dokazovanie), kedy napr. konštatoval, že dovolateľka síce príjem žalovanej overovala, ale pri dopyte na Sociálnu poisťovňu nesprávne formulovala jej otázky (konkrétne zisťovala vymeriavací základ, ktorý údajne nezodpovedá deklarovanému čistému príjmu spotrebiteľky (573 eur namiesto 599 eur)). Odvolací súd potom dovolateľke neposkytol priestor, aby sa vyjadrila k týmto rozhodujúcim skutkovým a právnym záverom. 16.1. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 16.2. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. 16.3. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2018, sp. zn. 7Cdo/1/2018). 16.4. Dovolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie danú vec právne posudzoval podľa ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 psím. d), § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, § 132 ods. 1, 2, § 149, 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že dovolateľka si nesplnila povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver, čo malo za následok, že nebola oprávnená vyžadovať od žalovanej (ako spotrebiteľa) jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) s tým, že i vyhlásenie predčasnej splatnosti bolo právnym úkonom neplatným, keďže bolo v rozpore so zákonom (ust. § 39 Občianskeho zákonníka). 16.5. Odvolací súd sa potom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dovolateľka porušila povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj s absenciou oprávnenia dovolateľky na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Odvolací súd uviedol, že „porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok nedostatok oprávnenia veriteľa (žalobcu) vyžadovať od spotrebiteľa (žalovanej) jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch). Za tejto situácie bolo vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru neplatné pre rozpor so zákonom, t. j. ust. § 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto bol právny záver súdu prvej inštancie v tomto ohľade správny. Odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci tak nebola opodstatnená a v rozsahu namietanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru navyše bez opory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd záverom uviedol, že „absolútna neplatnosť právnych úkonov upozornenia i vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor so zákonom činí neopodstatnením skúmanie ďalšieho dôvodu neplatnosti tohto právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti“. 16.6. Z uvedeného potom vyplýva, že v predmetnej veci súdy aplikovali rovnaké ustanovenia právnych predpisov, a prijali rovnaké právne závery o tom, že „porušenie povinnosti veriteľa (dovolateľky) podľa § 7 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch malo za následok nedostatok jej oprávnenia vyžadovať od spotrebiteľa (žalovanej) jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch) a že za tejto situácie bolo vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru neplatné pre rozpor so zákonom, t. j. ust. § 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch (§39 Občianskeho zákonníka). V danom prípade potom nenastal stav, kedy by odvolací súd aplikoval inú právnu normu (než súd prvej inštancie), príp. že by súdom prvej inštancie zistený skutkový stav odvolací súd podriadil pod takú právnu normu, ktorú vo veci neaplikoval súd prvej inštancie. Odvolací súd preto nemusel pristúpiť k splneniu si tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti vyplývajúcej z § 382 CSP, t. j. vyzvať strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a ktoré by bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Dovolací súd tak po preskúmaní prejednávanej veci dospel vzhľadom k vyššie uvedenému k záveru, že v danom prípade zo strany odvolacieho súdu nešlo - v rozsahu dovolacích výhrad - o prekvapivé rozhodnutie. 17. Výhrady dovolateľky potom skôr smerovali k zisťovaniu skutkového stavu, avšak ani v tomto prípade nenastala taká situácia, že by odvolací súd zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (bez toho aby dokazovanie predpísaným spôsobom zopakoval alebo doplnil) prijal pre svoje rozhodnutie iné (opačné) skutkové závery než súd prvej inštancie. To, že odvolací súd nad rámec skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie i odvolací súd), doplnil (zvýraznil) aj niektoré ďalšie skutočnosti potvrdzujúce riadne nesplnenie si povinnosti dovolateľkou pri skúmaní bonity žalovanej, neznamená, že by tým porušil jej právo na spravodlivý proces. Iná by bola situácia, ak by odvolací súd vo veci rozhodol opačne (než súd prvej inštancie) vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, avšak pre svoje rozhodnutie by prijal opačné skutkové závery než súd prvej inštancie, ku ktorým by dospel bez zopakovania príp. doplnenia dokazovania (uvedené v danej veci nenastalo). Odvolací súd tie isté skutkové závery v čom (v ktorých oblastiach) spočívalo nedostatočné skúmanie bonity dovolateľkou (ku ktorým dospel aj súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní) vo svojom ro