Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2ObdoK/5/2024 Identifikačné číslo spisu: 1116218402 Dátum vydania rozhodnutia: 25.11.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Beáta Miničová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 420písm.

1. f)CSP žalovaní uviedli, že dovolací súd nie je oprávnený posudzovať procesne náležitým spôsobom zistený a ustálený skutkový stav súdmi nižších inštancií a zaoberať sa skutkovými otázkami. Súdy nižších inštancií dospeli k uvedenému záveru na základe riadne vykonaného dokazovania, pričom základom bolo, že žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť svojej žaloby. 32. Vo vzťahu k žalobcom nastolenej prvej dovolacej otázke žalovaní 3/ a 4/ uviedli, že sa s úvahami žalobcu nestotožňujú. Z dovolacej argumentácie žalobcu je nutné vyvodiť iba jediný prijateľný záver, a to, že žalobca sa odkazujúc na tvrdenú nesúčinnosť úpadkyne snaží zbaviť svojej povinnosti uniesť dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že odporovateľným právnym úkonom malo byť ukrátené právo veriteľov uspokojiť sa z tohto majetku. S poukazom na § 57 ods. 4 ZKR žalovaní 3/ a 4/ dali do pozornosti, že vo vzťahu ku kúpnej zmluve 1 nebolo preukázané, že by týmto právnym úkonom došlo k ukracovaniu uspokojenia pohľadávky niektorého z veriteľov úpadkyne. Pokiaľ žalobca staval svoj procesný útok v predmetnej právnej veci na tvrdení, že odporovaným právnym úkonom malo dôjsť k ukracovaniu uspokojenia pohľadávok veriteľov, mal byť aj plne uzrozumený s následkami prípadného neunesenia dôkazného bremena spojeného s týmto tvrdením. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, pričom výnimku z tejto zásady a presun dôkazného bremena na protistranu možno uplatniť iba vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností (tzv. negatívna dôkazná teória). Pre úplnosť žalovaní 3/ a 4/ dodávajú, že na rozdiel od žalobcu, oni v konaní nielen tvrdili, ale aj riadne a úspešne preukázali skutocˇnosti vyvracajúce pravdivosť tvrdení žalobcu o ukrátení veriteľov. V cˇase uzatvorenia odporovaného právneho úkonu (kúpnej zmluvy 1) pôvodní žalovaní 1/ a 2/ vlastnili nehnuteľný majetok vo výške cca 748 600,- eura, a teda disponovali dostatočnými peňažnými prostriedkami. Nad rámec uvedeného žalovaní 3/ a 4/ poukázali na ustálený právny názor odbornej verejnosti, podľa ktorého samotný prevod majetku znamená len zmenu jeho formy (z vlastníctva veci na spravidla peňažné plnenie). Ak by konkrétnym právnym úkonom došlo k zmenšeniu hodnoty majetku dlžníka (napr. z dôvodu prevodu za nižšiu cenu), táto skutočnosť sama o sebe nevyvoláva následok ukracujúceho úkonu, pokiaľ dlžník disponuje dostatkom iného majetku, z ktorého by bol spôsobilý uspokojiť pohľadávky svojich konkurzných veriteľov, existujúce a splatné v cˇase vykonania/účinkov napádaného právneho úkonu. Podľa žalovaných 3/ a 4/ tiež nemôžu úspešne obstáť ani výhrady žalobcu k aplikovateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obdo/31/2020 a rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, sp. zn.14CoKR/23/2019. 33. Pokiaľ ide o druhú otázku nastolenú dovolateľom, žalovaným 3/ a 4/ nie je zrejmé, čo ňou žalobca sleduje, keďže súdmi nižších inštancií boli okolnosti ohľadom zaplatenia časti kúpnej ceny v sume 100 000,- eur riadne zistené a nesporne preukázané. Žalobca podľa ich názoru nepredložil žiadny dôkaz spochybňujúci uskutočnenie tejto platby. Podľa žalovaných nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy 1, nebola predaná pod cenu, tak ako to účelovo tvrdí žalobca a toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. 34. Podľa žalovaných 3/ a 4/ sa nemožno stotožniť ani s tvrdeniami žalobcu o ich spriaznenosti s úpadkyňou. Žalovaní odmietajú tieto tvrdenia ako nedôvodné. Žalovaná 5/ ako dcéra úpadkyne v cˇase uzatvorenia kúpnej zmluvy 1 študovala na vysokej škole v USA a o predaji rodinného domu nevedela. Dozvedela sa o ňom až v lete 2012 pri návšteve rodičov. Dovolateľov názor o zastieracom charaktere právneho úkonu je len v rovine ničím nepodloženej subjektívnej úvahy, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaní sa nestotožňujú ani s tvrdením žalobcu, že počas konania menili svoju obranu. Zámer žalovaných 3/ a 4/ bol prezentovaný od začiatku konzistentne, a to buď kúpou rodinného domu uchovať hodnotu, ktorá plynutím cˇasu bude lepšie speňažiteľná vzhľadom na predpokladaný nárast cien alebo v prípade potreby si dom ponechať na vedenie rodinného života. 35. Vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené vo vyjadrení k dovolaniu žalovaní 3/ a 4/ navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol a priznal žalovaným nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. 36. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal námietky dovolateľa a dospel k záveru, že predložený mimoriadny opravný prostriedok je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm.
2. c)CSP) a dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 (§ 447 písm.
3. f)CSP). 37. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v CSP. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Dovolanie v systéme opravných prostriedkov nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (1Cdo/113/2012, 4Cdo/280/2013, 7Cdo/92/2012, 3Cdo/539/2014). Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita, nastolenú právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Dovolací súd pristupuje k preskúmaniu samotnej dôvodnosti dovolacích dôvodov výlučne za predpokladu, že sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, ktoré je dovolací súd povinný preskúmať prednostne. K

§ 420písm.

1. f)CSP 38. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm.
2. f)CSP sú:
3. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
4. b)nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 39. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V kontexte dovolacích námietok dovolateľa najvyšší súd zdôrazňuje, že funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní 40. Pod pojmom nesprávny procesný postup, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
5. f)CSP, je potrebné rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci, ktorá znemožnila strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. 41. Námietky dovolateľa proti napadnutému rozsudku zodpovedajúce

§ 420písm.

1. f)CSP vo svojej podstate smerujú k spochybneniu riadneho odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia. Dovolateľ namieta predovšetkým to, že súdy nižších inštancií sa riadne nevysporiadali s úmyslom úpadkyne a jej manžela zachrániť prevodom na základe kúpnej zmluvy 1 nehnuteľnosti pred veriteľmi, ako ani s namietaným konaním úpadkyne za žalovanú 5/ pri uzatváraní kúpnej zmluvy 2. Podľa dovolateľa súdy nižších inštancií mali tiež pri rozhodovaní zohľadniť, že úpadkyňa neposkytla žalobcovi (správcovi) relevantnú súčinnosť a nevydala svoje účtovníctvo, ako ani účtovníctvo obchodných spoločností, v ktorých mala majetkovú účasť. Dovolateľ je názoru, že uvedené pochybenia zakladajú arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Napokon dovolateľ namietal aj skutočnosť, že súdy nižších inštancií v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedli akým spôsobom mal žalobca preukázať všeobecné podmienky odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, keďže mu súčinnosť zo strany úpadkyne nebola poskytnutá. 42. V nadväznosti na námietky dovolateľa najvyšší súd uvádza, že prípustnosť a dôvodnosť dovolania s poukazom na § 420 písm.
2. f)CSP môže založiť arbitrárnosť (svojvoľnosť) alebo zjavná neodôvodnenosť rozhodnutia všeobecného súdu. Podľa ústavného súdu je arbitrárnosť alebo zjavná neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia daná najčastejšie rozporom súvislostí právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (II. ÚS 302/2019). V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 43. Dovolací súd viazaný označenými dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) s poukazom na uvedené ďalej skúmal, či odvolací súd v napadnutom rozsudku dal jasné odpovede na všetky pre konanie o určenie neúčinnosti právneho úkonu relevantné skutkové a právne otázky súvisiace s námietkami dovolateľa tak, aby bolo zabezpečené právo žalobcu na spravodlivý proces v dostatočnej miere. Nahliadnutím do napadnutého rozsudku dovolací súd zistil, že súdy nižších inštancií svoje meritórne rozhodnutia založili na rozhodujúcom skutkovom zistení, podľa ktorého žalobca v konaní nepreukázal, že odporované právne úkony dlžníka ukrátili veriteľov úpadkyne (porovnaj bod 25. a 26. napadnutého rozsudku). Vychádzajúc z tohto skutkového zistenia potom súdy nižších inštancií vyvodili právny záver, že žalobca nepreukázal základnú podmienku odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR a ďalšie zisťovanie a dokazovanie osobitných podmienok odporovateľnosti podľa § 60 ZKR by bolo nadbytočné (porovnaj bod 29., 30. a 33. napadnutého rozsudku). Odvolací súd teda zjavne nepovažoval za podstatné sa zaoberať žalobcovými tvrdeniami, vykonávať dokazovanie a hodnotiť dôkazy týkajúce sa úmyslu úpadkyne a jej manžela pri predaji nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy 1 alebo týkajúce sa namietaného konania úpadkyne za žalovanú 5/ pri uzatvorení kúpnej zmluvy 2. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vysvetlil, že predmetné tvrdenia sa týkajú osobitných podmienok odporovateľnosti podľa § 60 ZKR, ktoré je odôvodnené zisťovať a dokazovať len v prípade, ak žalobca preukáže naplnenie základných všeobecných podmienok odporovateľnosti podľa § 57 ods. 2 a ods. 4 ZKR (porovnaj bod 29. napadnutého rozsudku). 44. Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobca v sporovom konaní nepreukázal, že by odporovanými právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľov dlžníka, je pre rozhodnutia súdov nižších inštancií vo veci samej kľúčový. Všetky ďalšie úvahy súdov nižších inštancií, v ktorých sa zaoberali naplnením osobitných podmienok odporovateľnosti ukracujúcich právnych úkonov podľa § 60 ZKR alebo vzájomnými vzťahmi žalovaných s poukazom na § 62 ods. 2 písm.
3. c)ZKR, je potrebné považovať za nadbytočné, keďže prieskum týchto ďalších podmienok mohol logicky prichádzať do úvahy až vtedy, ak by bolo v konaní skutkovo ustálené, že odporovanými právnymi úkonmi skutočne k ukráteniu veriteľov úpadkyne v čase prevodu majetku došlo. 45. Polemika dovolateľa ohľadne úmyslu úpadkyne pri uzatváraní kúpnej zmluvy 1 a ohľadne jej konania za žalovanú 5/ pri uzatváraní kúpnej zmluvy 2 nemá podľa najvyššieho súdu dopad na rozhodnutia súdov vo veci samej s poukazom na kľúčový skutkový záver odvolacieho súdu uvedený vyššie. Dovolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (6Cdo/145/2011). Za predpokladu, že by aj konajúci súd venoval časť odôvodnenia vysporiadaniu sa so stranou sporu nastolenými nadbytočnými skutkovými otázkami, ktoré meritórne rozhodnutie nemôžu ovplyvniť, prípadné nedostatočné odôvodnenie tejto časti odôvodnenia meritórneho rozhodnutia nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
4. f)CSP, ak na rozhodujúce skutkové a právne otázky konajúci súd odpovedal a svoje odpovede odôvodnil dostatočne. 46. Vo vzťahu k námietke dovolateľa, že sa súdy nižších inštancií nevysporiadali a nezohľadnili jeho tvrdenia o tom, že úpadkyňa jemu ako správcovi neposkytli relevantnú súčinnosť, najvyšší súd dáva za pravdu dovolateľovi, že odvolací súd sa k tejto námietke žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku nevyjadril. S prihliadnutím na charakter dovolacieho konania ako konania o mimoriadnom opravnom prostriedku však netreba opomínať, že z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd nedá odpoveď na námietku strany sporu, ktorá nie je pre rozhodnutie podstatná (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12. februára 2004 vo veci D. proti Francúzsku, sťažnosť č. 47287/99; rozsudok ESĽP zo dňa 19. apríla 1994 vo veci H. N. T. proti Holandsku, sťažnosť č. 16034/90; rozsudok ESĽP zo dňa 21. januára 1999 vo veci I. A. proti Španielsku, sťažnosť č. 30544/96; rozsudok ESĽP zo dňa 29. augusta 2000 vo veci C. a M. proti Francúzsku, sťažnosť č. 40490/98; IV. ÚS 115/03; III. ÚS 60/04; III. ÚS 689/2017 (72/2017); III. ÚS 333/2021; rozsudok ESĽP zo dňa 9. decembra 1994 vo veci A. F. proti Španielsku, sťažnosť č. 18390/91; rozsudok ESĽP zo dňa 9. decembra 1994 vo veci T. R. proti Španielsku, sťažnosť č. 18064/91; rozsudok ESĽP zo dňa 19. februára 1998 vo veci T. a ďalší proti Francúzsku, sťažnosť č. 20124/92). 47. Podľa dovolacieho súdu je zjavné, že pre meritórne rozhodnutia súdov nižších inštancií žalobcove tvrdenia ohľadne neposkytnutia súčinnosti správcovi zo strany úpadkyne neboli rozhodujúce. Z pohľadu dovolacieho súdu sa javí, že argumentom o nesplnení povinností úpadkyne voči správcovi sa žalobca snaží ospravedlniť neunesenie dôkazného bremena ohľadne splnenia základnej podmienky odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR. Otázka súčinnosti úpadcu je podľa dovolacieho súdu otázkou vnútorného vzťahu medzi správcom a úpadcom, pričom prípadná zodpovednosť úpadkyne za nesplnenie svojich povinností voči správcovi podľa ZKR nie je otázkou, ktorou by sa mali súdy nižších inštancií zaoberať v rámci konania o žalobe správcu o určenie neúčinnosti právnych úkonov. 48. Procesná zodpovednosť za nesplnenie všeobecnej podmienky pre uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR je bez ohľadu na kvalitu a dodržiavanie vzájomných povinností vo vnútornom vzťahu medzi správcom a úpadcom vždy na strane žalobcu ako iniciátora konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorý splnenie podmienok na podanie odporovacej žaloby tvrdí. Dovolací súd zdôrazňuje, že samotné uvedenie dôvodov, pre ktoré žalobca nebol spôsobilý uniesť dôkazné bremeno, ho nemôže zbaviť procesnej zodpovednosti za splnenie dôkaznej povinnosti, resp. preniesť dôkazné bremeno ohľadne dokazovanej skutočnosti na protistranu. Najvyšší súd nad rámec uvedeného pre úplnosť pripomína, že právny poriadok neposkytnutie súčinnosti zo strany úpadcu predpokladá, a preto oprávňuje správcu súčinnosť úpadcu vynútiť alebo umožňuje získanie informácií o majetku úpadcu z iných zdrojov (porovnaj § 73 a nasl. ZKR). 49. Prípadné nedostatky identifikované v procesnom postupe konajúceho súdu, ktorými možno odôvodniť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
5. f)CSP, musia mať na to, aby bolo možné konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces, relevantnú mieru intenzity. Identifikovaný nedostatok v odôvodnení napadnutého rozsudku spočívajúci v tom, že odvolací súd explicitne nereagoval na žalobcove tvrdenia, ktorými ospravedlňoval neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k základnej podmienke pre uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, nemôže dosahovať relevantnú mieru intenzity porušenia práva na spravodlivý proces pre účely posúdenia napadnutého rozhodnutia ako zmätočného s poukazom na dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
6. f)CSP, keďže z obsahu dovolania vzhľadom na vyššie uvedené je zjavné, že žalobcove tvrdenia neboli spôsobilé ho zbaviť zodpovednosti za neunesenie dôkazného bremena, a teda ani neboli spôsobilé ovplyvniť meritórne rozhodnutia súdov nižších inštancií. Predmetný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa dovolacieho súdu zjavne nie je takým závažným procesným pochybením, ktoré by spôsobovalo zmätočnosť napadnutého rozsudku. 50. Dovolací súd napokon poznamenáva, že CSP je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena (k tomu porovnaj I. ÚS 24/2019). V súlade s prejednacou zásadou, zásadou kontradiktórnosti konania a koncentračnou zásadou je preukazovanie skutkových tvrdení v sporovom konaní prostredníctvom návrhov na vykonanie dokazovania predovšetkým zodpovednosťou strán sporu (pozri § 185 a nasl. CSP). Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z tvrdení alebo dôkazov navrhnutých účastníkom (stranou) v opačnom procesnom postavení než je účastník (strana), ktorý nesplnil, alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť (pozri III. ÚS 415/2022). V prejednávanej veci na nesplnenie dôkaznej povinnosti doplatil žalobca, pričom dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že tvrdenia smerujúce k ospravedlneniu tejto procesnej situácie nie sú spôsobilé tento skutkový záver zmeniť, a preto nevysporiadanie sa s nimi nie je závažným procesným pochybením z hľadiska namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm.
7. f)CSP. 51. Žalobca v podanom dovolaní namieta aj to, že súdy nižších inštancií sa v konaní nevysporiadali s otázkou, akým spôsobom mal žalobca preukázať hodnotu majetku úpadkyne v čase vykonania právneho úkonu. Dovolací súd len v krátkosti k tejto dovolacej námietke uvádza, že úlohou súdov nižších inštancií v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je poskytovať žalobcovi odporúčania ohľadne toho, akým spôsobom mal správca získať údaje potrebné pre úspech podanej žaloby a preukázať tak ukrátenie pohľadávok veriteľov. Správca je podľa zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov odborne spôsobilou osobou, ktorá má ovládať ZKR a z neho plynúce oprávnenia voči úpadcovi a iným subjektom slúžiace na zabezpečenie zistenia majetku dlžníka. Na podklade tejto námietky žalobcu najvyšší súd neidentifikoval nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, nakoľko povinnosťou súdu z hľadiska dodržania náležitostí odôvodnenia rozhodnutia podľa dovolacieho súdu nie je odpovedať strane sporu na jej hypotetické otázky ohľadne toho, aké úkony mali byť vykonané alebo aké dôkazy mali byť stranou sporu predložené za účelom dosiahnutia úspechu žaloby v sporovom konaní. 52. Dovolací súd sumarizuje, že vyššie uvedené námietky dovolateľa spochybňovali dostatočnosť a preskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku len v rozsahu nevysporiadania sa s okolnosťami prejednávanej veci, ktoré boli irelevantnými pre rozhodnutia súdov vo veci samej. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje najvyšší súd v rozsahu kľúčových skutkových zistení a právnych argumentov za logické, zrozumiteľné, jasné a najmä presvedčivé, a preto spĺňa všetky požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku právom na spravodlivý proces, čo vylučuje prípustnosť dovolania s poukazom na § 420 písm.
8. f)CSP. Dovolací súd tiež nezistil namietanú arbitrárnosť napadnutého rozsudku, keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by skutkové a právne závery súdov nižších inštancií boli prijaté v rozpore s pravidlami formálnej logiky alebo v zrejmom omyle konajúcich súdov. K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
9. b)CSP 53. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje t