← Slovensko

o určenie pravosti, výšky a poradia vo výške 29 574,18 eur

Najvyšší súd 5 Obo 48/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R.-V.C., s. r. o., so sídlom N.U.Č., IČO: X., zast. AK JUDr. A., s. r. o., P.T., IČO: X. proti ţalovanému: Mgr. R., S.B., správca konkurznej podstaty úpadcu L., a. s. „v konkurze“, S.L., IČO: X., o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky v sume 29 574,18 eur, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. marca 2012, č. k. 45Cbi 5/2010-93, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  2. marca 2012, č. k. 45Cbi/5/2010-93 z r u š u j e a v r a c i a vec tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e: Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom z
  3. marca 2012, č. k. 45Cbi 5/2010-93 ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobou doručenou súdu dňa
  4. októbra 2010 sa ţalobca domáhal proti ţalovanému určenia pravosti výšky a poradia pohľadávky vo výške 29 574,18 eur. Ţalovaný sa bránil tým, ţe ţalovanému za uplatnené obdobie nevznikol nárok na zaplatenie odplaty za nájom nehnuteľností, pretoţe bolo dohodnuté, ţe počnúc od
  5. októbra 2005 nebude účtované ţiadne nájomné, nakoľko z pôvodne prenajímaných nehnuteľností zostali v uţívaní spoločnosti L., a. s. „ v konkurze“ uţ len časť skladu M., časť 5 Obo 48/2012 2 skladu hotových výdavkov a jedna kancelária o výmere 20 m². Ţalovaný tieţ vzniesol námietku premlčania nároku ţalobcu. Zo zmluvy o nájme, uzavretej medzi zmluvnými stranami R., a. s., Trenčín. IČO: X. ako prenajímateľom a L., a. s., L. M., IČO: X. ako nájomcom, zo dňa
  6. mája 2005, z č. l. III. Doba nájmu, súd zistil, ţe v bode 3.3 sa zmluvné strany dohodli, ţe túto zmluvu nie je moţné vypovedať, avšak v prípade, ţe by výpovedný dôvod zakladal zákon, tak sa zmluvné strany dohodli na dĺţke (trvaní) výpovednej doby, a to v trvaní jedného roka (t. j. jednoročná výpovedná doba) a táto sa počíta od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede druhému účastníkovi zmluvy. Výpoveď musí mať písomnú formu. Podľa ust. § 14 ods. 3 ZKV nájomnú zmluvu uzavretú úpadcom, s výnimkou zmluvy o nájme bytu, je správca oprávnený vypovedať v lehote ustanovenej zákonom alebo dohodnutej v zmluve, a to aj v prípade, ţe bola dohodnutá na určitý čas. Podľa ust. § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Súd dospel k záveru, ţe nárok ţalobcu uplatnený v nájomnej zmluve je potrebné právne kvalifikovať ako nájomné z nájomnej zmluvy, uzavretej dňa
  7. mája
  8. Z písomného podania ţalobcu zo dňa
  9. júla 2005, doručeného správcovi konkurznej podstaty úpadcu dňa
  10. júla 2005 vyplýva, ţe samotný ţalobca trval na plynutí výpovednej doby v zmysle uzavretej zmluvy, pričom výpovedná lehota začala plynúť od
  11. júla 2005 a uplynula dňa
  12. júna
  13. Z uvedeného potom vyplýva, ţe nárok ţalobcu je nárokom na zaplatenie nájomného za obdobie od
  14. októbra 2005 do
  15. júna 2006, pretoţe nájomná zmluva zanikla k
  16. júlu
  17. V zmysle ust. § 101 Obč. zák. trojročná premlčacia lehota začala plynúť od
  18. júla 2006 a uplynula
  19. júla
  20. Vzhľadom k tomu, ţe nárok ţalobcu bol uplatnený na súde dňa
  21. októbra 2010, súd ţalobu pre premlčanie nároku zamietol. Keďţe nárok ţalobcu na zaplatenie nájomného za obdobie od
  22. októbra 2005 do
  23. júna 2006 zanikol premlčaním, súd na ďalšie dôvody obrany ţalovaného nebral zreteľ. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 25 ods. 2 ZKV v spojení s ust. § 33 ods. 1 písm. b/ ZKV tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalobca podaním zo dňa
  24. apríla
  25. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe určí, ţe ţalobca je veriteľom pohľadávky vo výške 29 574,18 eur proti úpadcovi L., a. s. v konkurze, S.L., IČO: X., táto pohľadávka sa povaţuje za oprávnenú a zistenú vo výške 29 574,18 eur a je pohľadávkou proti podstate. Zároveň 5 Obo 48/2012 3 si uplatnil náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Ţalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., t. j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalobca je toho názoru, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, pričom v samotnom rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu, keď neuviedol, na základe ktorých dôkazov dospel k rozhodnutiu, ani sa bliţšie nezaoberal predloţenou judikatúrou či ostatnými, ţalobcom prezentovanými skutočnosťami. Prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal ţalobcovým poukazom na znenie § 14 ods. 3 zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorý moţnosť vypovedať nájomnú zmluvu priznáva výlučne správcovi a nijakým spôsobom neviaţe spôsob určenia, resp. dĺţku výpovednej lehoty na stanovisko druhej zmluvnej strany. Ţalobca poukázal uţ v konaní pred prvostupňovým súdom, pokiaľ ide o dĺţku výpovednej lehoty, správca má právo voľby a buď vypovie zmluvu v lehote, ktorá je dohodnutá v zmluve alebo stanovená v zákone. V prípade, keď sa správca rozhodol vypovedať predmetnú nájomnú zmluvu s 3-mesačnou výpovednou lehotou v zmysle zákona, nemá prípadný nesúhlas druhej zmluvnej strany na dĺţku výpovednej lehoty ţiadny vplyv. Opačný právny názor je nesprávny a nemá ţiadnu oporu v zákone. Jednalo sa pritom o dôleţitú otázku, na ktorú bolo treba dať v odôvodnení rozhodnutia náleţitú odpoveď. Nakoľko tak súd neurobil, zaťaţil rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. Ţalobca zotrváva na stanovisku, ţe nájomná zmluva zanikla dňa
  26. septembra 2005 a úpadca v období od
  27. októbra 2005 do
  28. júna 2006 uţíval nehnuteľnosti vo vlastníctve právneho predchodcu ţalobcu bez právneho dôvodu, čím sa na úkor ţalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) bezdôvodne obohatil. Ţalobca opätovne zdôrazňuje, ţe prvostupňový súd sa s touto argumentáciou nijako nevysporiadal. Rovnako prvostupňový súd nezaujal stanovisko v otázke dĺţky premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého v obchodno-právnych vzťahoch. V tejto súvislosti ţalobca poukazuje na príslušnú judikatúru, najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 5/2008, v ktorom sa uvádza, ţe nakoľko Obchodný zákonník premlčanie upravuje, nie je moţné pouţiť vzhľadom na § 1 ods. 2 Obch. zák. na premlčanie tohto práva ust. § 107 Obč. zák. Obchodné záväzkové vzťahy sa riadia predovšetkým Obchodným zákonníkom. V spojení s § 397 Obch. to potom znamená, ţe ak Obchodný zákonník pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov. Rovnaký názor vyslovil Najvyšší súd aj vo svojom rozhodnutí zo
  29. októbra 2005 pod sp. zn. 5 Obo 86/
  30. S uvedeným výkladom sa stotoţnil aj Ústavný súd SR v náleze II.ÚS 92/06 z
  31. marca
  32. 5 Obo 48/2012 4 Ďalej prvostupňový súd sa nijako nezaoberal ţalobcovým poukazom na ust. § 20 ods. 7 zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, v ktorom zákon upravuje, ţe podanie prihlášky pohľadávky má vo vzťahu k premlčaniu rovnaké účinky ako podanie ţaloby na súde, a teda od momentu doručenia prihlášky premlčacia doba neplynie. Ţalobca riadne podanie prihlášky v konaní dostatočným spôsobom preukázal, pričom odkazuje na dôkazy predloţené v konaní pred prvostupňovým súdom. Právny predchodca ţalobca uplatnil rovnaký nárok podaním ţalobného návrhu na Krajský súd Banská Bystrica dňa
  33. novembra 2007, ktoré bolo právoplatne skončené dňa
  34. septembra
  35. Ani jednu z týchto skutočností prvostupňový súd pri posudzovaní plynutia premlčacej lehoty nezohľadnil a nijako nevysvetlil. Z uvedených skutočností je zrejmé, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu nemá náleţitosti vyţadované § 157 ods. 2 O. s. p., predovšetkým v rozhodnutí absentuje riadne odôvodnenie. Súd v odôvodnení len rámcovo a nedostatočne opísal závery, ku ktorým na základe dokazovania dospel, pričom nijako nešpecifikoval dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri spravovaní dôkazov a skutočnosti, ktoré mal za preukázané. Odôvodnenie obsahuje len stručné opísanie skutkových okolností prípadu bez podrobnejšej právnej argumentácie, ktorá by výrok prvostupňového súdu odôvodňovala, objasňovala a vysvetľovala zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom. Prvostupňový súd konal v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p., čím zasiahol do ţalobcovho práva na súdnu ochranu, keď svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil, nezaoberal sa jeho argumentáciou a uspokojil sa s konštatovaním, ţe ide o nárok z titulu nájomného z nájomnej zmluvy, ktorý je premlčaný. Takéto rozhodnutie prvostupňového súdu povaţuje ţalobca za arbitrárne, svojvoľné a vo svojej podstate za nepreskúmateľné a hrubo zasahujúce do práv ţalobcu garantovaných Ústavou SR. Okrem nedostatkov, týkajúcich sa odôvodnenia, je samotné rozhodnutie aj vecne nesprávne z dôvodu, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. K odvolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný podaním zo dňa
  36. mája
  37. Vo vyjadrení uviedol, ţe povaţuje napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne, súd vykonal potrebné dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci a tento aj správne právne posúdil. Ţalovaný poukázal na to, ţe predchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu JUDr. V.N. s poukazom na ust. § 14 ods. 3 ZKV vypovedal zmluvu o nájme medzi ţalobcom a ţalovaným výpoveďou zo dňa
  38. júna 2005 s tým, ţe výpovedná doba mala uplynúť ku dňu
  39. septembra
  40. Ţalobca mu odpovedal listom zo dňa
  41. júla 2005, v ktorom s takýmto skončením výpovednej doby nesúhlasil. Podľa názoru ţalovaného, zmluva o nájme zo dňa
  42. 5 Obo 48/2012 5 mája 2005, zanikla aţ dňa
  43. júna 2006, preto nie je namieste, aby ţalobca ţaloval vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od
  44. októbra 2005 do
  45. júna 2006, nakoľko v tomto čase nájomná zmluva ešte trvala. Z toho potom tieţ vyplýva, ţe tvrdenie ţalobcu o uţívaní nehnuteľností úpadcom bez právneho dôvodu sa nezakladá na pravde. Je nepodstatné, ţe správca pôvodne určil výpovednú dobu na 3 mesiace a aţ potom, ako ho sám ţalobca upozornil na znenie nájomnej zmluvy, akceptoval ročnú výpovednú lehotu. Je nepochybné, ţe predmetom tohto sporu je nezaplatené nájomné a súd rozhodol správne, keď svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101 Obč. zák. Trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňa
  46. júla 2006 a uplynula dňa
  47. júla
  48. Ţalobca v priebehu konania tvrdil, ţe svoj nárok si uplatnil ako pohľadávku proti podstate prihláškou zo dňa
  49. decembra 2008, doručenou konkurznému súdu
  50. decembra 2008, čo má údajne právne účinky uplatnenia práva na súde. S týmto tvrdením sa ţalovaný nestotoţňuje. Podľa ust. § 20 ods. 7 ZKV prihláška pohľadávky má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké účinky ako uplatnenie práva na súde. Je však potrebné povedať, ţe toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na konkurzné prihlášky, ktorými sa uplatňujú konkurzné pohľadávky konkurzných veriteľov, vzniknuté pred vyhlásením konkurzu. Jedná sa o konkurzné prihlášky, ktoré konkurzný veriteľ musí doručiť v zákonom stanovenej lehote konkurznému súdu. V ţiadnom prípade nemôţe mať uplatnenie pohľadávky proti podstate u správcu konkurznej podstaty účinky uplatnenia práva na súde. Čo sa týka v odvolaní uvádzaných skutočností, ţe súd nezaujal stanovisko v otázke dĺţky premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého v obchodno- právnych vzťahoch, tak podľa názoru ţalovaného súd sa nemal dôvod s týmto zaoberať, keďţe jednoznačne zaujal názor, ţe ţalovaným nárok je nájomné - občiansko-právny vzťah, a teda sa jedná o absolútny neobchod. Podľa názoru ţalovaného, premlčanie bezdôvodného obohatenia v obchodno-právnych vzťahoch podlieha reţimu Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené ţalovaný navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie ţalobcu podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné. Z obsahu odvolania ţalobcu vyplýva, ţe podal odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  51. marca 2012 pod č. k. 45 Cbi 5/2010-
  52. 5 Obo 48/2012 6 Podľa ust. § 152 ods. 1 O. s. p. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje o veci samej uznesením. Podľa ust. § 156 ods. 1 O. s. p. rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne, vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o moţnosti výkonu rozhodnutia. Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo (§ 156 ods. 2 veta prvá O. s. p.). Podľa § 118 ods. 4 O. s. p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené (§ 118 ods. 4 O. s. p.). Zo zápisnice o pojednávaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa
  53. marca 2012 vyplýva, ţe po uznesení, ktorým súd povaţoval dokazovanie za skončené, vyhlásil uznesenie, ktorým opravil protokoláciu a v zmysle § 118 O. s. p. vyzval účastníkov k záverečnej reči. Po tom, ako právny zástupca ţalobcu i ţalovaný predniesli svoje návrhy, súd vyhlásil uznesenie, ktorým ţalobu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z uvedenej zápisnice teda nevyplýva, ţe súd o veci samej rozhodol rozsudkom, ţe tento rozsudok vyhlásil verejne, ţe súd tento výrok rozsudku odôvodnil a uviedol poučenie o odvolaní a o moţnosti výkonu rozhodnutia. Týmto postupom súdu bolo porušené právo účastníka na spravodlivý proces. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.). Za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O. s. p.). Dôkaz listinou sa vykonáva tak, ţe predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah: to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O. s. p.). Ak súd nariadi ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci sú povinní ustanoviť sa na výsluch: majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o tom musia byť poučení, vyplýva to z ust. § 131 ods. 1 O. s. p. 5 Obo 48/2012 7 Pri vykonávaní dôkazov sa musia rešpektovať ustanovenia občianskeho súdneho konania, pretoţe pri rozhodovaní moţno prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli riadne vykonané a len takéto dôkazy moţno hodnotiť v zmysle ust. § 132 O. s. p. Z obsahu zápisníc o pojednávaní (zápisnica o pojednávaní zo dňa
  54. septembra 2011,
  55. marca 2012,
  56. marca 2012) vyplýva, ţe súd prvého stupňa nevykonal dôkaz listinami v súlade s ust. § 129 O. s. p., pričom za riadne vykonanie dôkazu listinou v zmysle ust. § 129 nemôţe byť povaţované, ako je to uvedené v zápisnici zo dňa
  57. septembra 2011 a
  58. marca 2012 „oboznamuje sa spis“. Taktieţ zo zápisníc o pojednávaniach nevyplýva, ţe by súd vykonal výsluch účastníkov konania napriek tomu, ţe tak uvádza v rozsudku z
  59. marca
  60. Bez riadneho vykonania dôkazov nie je moţné hodnotiť takéto dôkazy v súlade s ust. § 132 O. s. p., nie je moţné riadne zistiť skutkový stav veci, dospieť na základe riadneho vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne vo veci rozhodnúť. Tým, ţe súd riadne nevykonal vo veci dokazovanie, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odvolateľ v odvolaní namietal, ţe rozsudok súdu prvého stupňa trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., čím bolo porušené právo účastníka na spravodlivé konanie. Absencia riadneho odôvodnenia je vadou, spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný. Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť (I.ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. 5 Obo 48/2012 8 Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (III.ÚS 36/2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, ţe účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a pouţívanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (IV.ÚS 77/02, II.ÚS 63/06, III.ÚS 127/2010), kaţdý má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môţe mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Všeobecný súd musí vykladať a pouţívať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávnených záujmov účastníkov konania (napr. III.ÚS 271/05, III.ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a poţiadavka materiálnej ochrany práv sú totiţ podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torria C. Španielsko z
  61. decembra 1994, Hiro Balany c. Španielsko z
  62. decembra 1994). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV.ÚS 115/03, III.ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne nedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. 5 Obo 48/2012 9 Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe poţiadavky § 157 ods. 2 O. s. p. odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici nespĺňa. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu absolútne chýba logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. V odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nereagoval na podstatné námietky a tvrdenia ţalobcu a námietky ţalovaného. Neuviedol, ktorým dôkazom, predloţeným zo strany ţalobcu i ţalovaného uveril, ktorým dôkazom neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie, ţe nárok uplatnený z citovanej nájomnej zmluvy je potrebné kvalifikovať ako nájomné z nájomnej zmluvy, uzavretej dňa
  63. mája 2005, ţe nárok ţalobcu je nárokom na zaplatenie nájomného za obdobie od
  64. októbra 2005 do
  65. júna 2006 a s prihliadnutím na námietku premlčania uplatnenú ţalovaným a s prihliadnutím na ust. § 101 Obč. zák. z dôvodu premlčania nároku ţalobu zamietol. Z obsahu ţaloby však vyplýva, ţe ţalobca sa domáhal určenia, ţe ţalobca je veriteľom pohľadávky vo výške 29 574,18 eur proti úpadcovi L., a. s. v konkurze, S.L., IČO: X., ţe táto pohľadávka sa povaţuje za oprávnenú a zistenú vo výške 29 574,18 eur a je pohľadávkou proti podstate. Ţalobca v samotnej ţalobe uviedol, ţe ţalovaný počnúc od
  66. októbra 2005 do
  67. júna 2006 nepretrţite a výlučne uţíval nehnuteľnosti evidované v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra L. M. na LV č. X. v k. ú. P., a to konkrétne: a/ sklad na parcele č. X. o výmere 423 m², b/ časť výrobnej haly na parcele č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 867 m², c/ časť výrobnej haly so súpisným číslom X. na parc. č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 1 488 m², d/ časť skladu na parc. č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 200 m², a to bez právneho dôvodu a bez platenia akejkoľvek odplaty s tým, ţe ţalobca si v zmysle ust. § 20 ZKV prihlásil u ţalovaného a tieţ na konkurznom súde dňa
  68. decembra 2008 pohľadávku proti podstate. Ţalobca tvrdil, ţe nájomná zmluva zanikla dňa
  69. septembra 2005 a ţe úpadca v období od
  70. októbra 2005 do
  71. júna 2006 uţíval nehnuteľnosti vo vlastníctve právneho predchodcu ţalobcu bez právneho dôvodu, čím sa na úkor ţalobcu, resp. jeho právneho predchodcu bezdôvodne obohatil, a teda keďţe sa ţalovaný na úkor ţalobcu bezdôvodne obohatil, musí toto obohatenie vydať s poukazom na ust. § 451 ods. 1 Obč. zák. Prvostupňový súd sa s touto argumentáciou ţalobcu nijako nevysporiadal. 5 Obo 48/2012 10 Súd prvého stupňa bez toho, aby posúdil samotný nárok ţalobcu na určenie pravosti pohľadávky proti podstate vo výške 29 574,18 eur, bez toho, aby sa zaoberal konkrétnou pohľadávkou ţalobcu, či ide o pohľadávku proti podstate v súlade s ust. § 31 ods. 3 ZKV, bez toho, aby konkrétnu pohľadávku vo výške 29 574,18 eur podriadil pod príslušnú normu hmotného práva, posudzoval námietku premlčania, pričom sa nevysporiadal so ţalobcovým poukazom na ust. § 14 ods. 3 a § 20 ods. 7 zák. č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Odvolací súd nad rámec svojho konštatovania o nedostatku odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ţe ak vznikne vo vzťahoch medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti alebo vo vzťahoch medzi samosprávnou územnou jednotkou a podnikateľom pri jeho podnikateľskej činnosti, týkajúcich sa zabezpečenia verejných potrieb bezdôvodné obohatenie, riadi sa premlčanie práva na jeho vydanie právnou úpravou Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ zrušil a v súlade s ust. § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  72. júna 2012 JUDr. Anna Marková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.