1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1To/101/2022, z 29. decembra 2022 takto rozhodol: I.
1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
2 Trestného poriadku zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1To/101/2022, z
1 Trestného poriadku Krajskému súdu v Nitre prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 3T/91/2012, z 1. augusta 2022 bola obvinená A. A.Á. uznaná za vinnú zo zločinu podvodu
1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na skutkovom základe, že: ,,
3, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti
j) Trestného zákona a nezistení priťažujúcej okolnosti
1, ods. 3 písm. e) Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere jedného roka a súčasne
1 písm. a) Trestného zákona jej výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a určil
1 Trestného zákona skúšobnú dobu vo výmere dvoch rokov. Krajský súd v Nitre uznesením, sp. zn. 1To/101/2022, z 29. decembra 2022
1 písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a
1 písm.
prokurátora je rozhodnutie prvostupňového súdu založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, čím bol naplnený dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. Prokurátor v ďalšej časti uviedol nasledovné: ,,Krajský súd v Nitre v odôvodnení uznesenia uviedol, že k vzneseniu obvinenia v pôvodnej trestnej veci pre skutky spáchané od 25.02.2004 do 20.02.2006 došlo 08.03.2006. Je potrebné uviesť, že rozhodujúce je však to, kedy bolo vznesené obvinenie A. A. oznámené, a to nebolo skôr ako 08.03.2006, pričom dňom oznámenia obvinenia, teda najskôr 08.03.2006 došlo k prerušeniu pokračovania v páchaní pokračovacieho trestného činu podvodu. Je teda zrejmé, že žiadny zo skutkov uvedených v dvoch predmetných obžalobách okresného prokurátora nebol spáchaný po 08.03.2006, ale pred týmto dňom, a to od 29.04.2005 do 07.02.2006, teda pred vznesením obvinenia a najmä pred oznámením vznesenia obvinenia pre skutky, za ktoré bola obvinená A. A. odsúdená pôvodným rozsudkom. Krajský súd v Nitre tiež skonštatoval, že v tejto trestnej veci došlo k vzneseniu obvinenia 16.07.2009 pre skutok pod bodom 4 a 30.11.2008 pre skutky pod bodom 1 až 3, čo nie je úplná informácia, pričom Krajský súd v Nitre sa vôbec nezaoberal tým, kedy bolo pre tieto štyri skutky obvinenej oznámené obvinenie, čo je pre posúdenie, či došlo alebo nedošlo k prerušeniu pokračovania v páchaní pokračovacieho trestného činu rozhodujúce. Z trestného spisu Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 3T/91/2012 je zrejmé, že za jednotlivé štyri čiastkové skutky bolo A. A. vznesené a oznámené obvinenie nasledovne. • pre skutok pod bodom 1 (poškodená T. Q.) jej bolo 29.09.2009 vznesené obvinenie a 02.10.2009 oznámené obvinenie, • pre skutok pod bodom 2 (poškodení F. P. a P. P.) jej bolo 30.06.2008 vznesené obvinenie a 04.07.2008 oznámené obvinenie, • pre skutok pod bodom 3 (poškodený E. I.) jej bolo 30.11.2009 vznesené obvinenie a 09.12.2009 oznámené obvinenie, • pre skutok pod bodom 4 (poškodení T. Q. a K. Q.) jej bolo 16.07.2009 vznesené obvinenie a 17.07.2009 oznámené obvinenie. Nie je možné sa stotožniť s argumentom Krajského súdu v Nitre, že v napadnutom rozsudku uvádzané všetky štyri činy, opísané v oboch obžalobách, boli súčasťou skutku uvedeného v pôvodnom právoplatnom rozsudku, v ktorej veci obžalovaná výkon trestu ukončila, v rámci skúšobnej doby podmienečného trestu odňatia slobody sa osvedčila a zahladenie tohto odsúdenia bolo vyslovené, pričom následkom týchto skutočností nebolo možné uznať páchateľa pre ďalšie čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu bez uloženia spoločného trestu
3 Trestného zákona, nakoľko v tomto prípade sa nejednalo o ďalšie čiastkové útoky toho istého pokračovacieho trestného činu (ako to má na mysli § 122 ods. 13 Trestného zákona), ale tieto boli súčasťou pôvodného výroku o vine. Možno konštatovať, že ak § 8 Trestného zákona ustanovuje, že trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak, tak jednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu je primárne z materiálneho hľadiska potrebné považovať za trestné činy v zmysle § 8 Trestného zákona, teda za protiprávne činy, ktorých znaky sú uvedené v Trestnom zákone, ktoré sú až následne, sekundárne na základe § 122 ods. 10 Trestného zákona spájané do jediného pokračovacieho trestného činu. Jednotlivé čiastkové útoky tvoriace pokračovací trestný čin pritom „materiálne“ nestrácajú povahu protiprávneho činu v zmysle § 8 Trestného zákona, keďže ak by ju stratili, nebolo by ich možné považovať za súčasť pokračovacieho trestného činu. Aplikujúc uvedené závery vo vzťahu k hmotnoprávnemu vymedzeniu pojmu ,,skutok“ možno následne konštatovať, že kým z materiálneho hľadiska je možné jednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu považovať za samostatné skutky, tak z formálneho hľadiska vychádzajúceho z konštrukcie pokračovacieho trestného činu zakotvenej v § 122 ods. 10 Trestného zákona, sa pokračovací trestný čin považuje za jediný skutok pozostávajúci z viacerých čiastkových útokov.“ Prokurátor zároveň vo svojom dovolaní v súvislosti s pokračovacím trestným činom poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 9/2017, zo
1 písm. i) Trestného poriadku. Uvedené porušenie zákona zásadne ovplyvnilo postavenie obvinenej v konaní, pretože v prípade zákonného aplikovania § 122 ods. 10 Trestného zákona v spojení s § 10 ods. 15 Trestného poriadku by nedošlo k zastaveniu jej trestného stíhania.“ Na podklade vyššie uvedeného prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd
1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením krajského súdu bol porušený zákon v § 320 ods. 1 písm. c), § 281 ods. 1, § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, a v § 122 ods. 10 Trestného zákona v spojení s § 10 ods. 15 Trestného poriadku, a to v prospech obvinenej A. A.. Zároveň, aby dovolací súd
2 Trestného poriadku zrušil uznesenie krajského súdu a
1 Trestného poriadku prikázal Krajskému súdu v Nitre, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K podanému dovolaniu sa prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Tibora Šuláka vyjadrila obvinená A. A. (č. l. 1217 - 1218 spisu), ktorá uviedla nasledovné: ,,Poukazujem na § 122 odsek 10 Trestného poriadku,
ktorého sú všetky čiastkové útoky toho istého trestného činu súčasťou jedného pokračujúceho trestného činu. Ak toto ustanovenie naďalej platí, potom sa javí rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v súlade so zákonom. Aj dielčie útoky, pre ktoré bola obvinená žalovaná druhou obžalobou, sú súčasťou jedného a toho istého pokračujúceho trestného činu, pričom bola za časť skutku už právoplatne odsúdená, mám za to, že nie je možné pokračovať v konaní o týchto dielčích útokoch, pretože o skutku, ktorý je súčasťou a pokračovacím trestným činom toho istého trestného činu bolo rozhodnuté. Preto zastávam názor, že nie je možné už o týchto dielčích útokoch rozhodovať. Pripustením rozhodovania o týchto dielčích útokoch sa pripúšťa skutočnosť, že ak nie je v jednom prípade žalovaná osoba pre všetky dielčie útoky, potom útoky novo zistené orgánom činným v trestnom konaní prestávajú byť súčasťou jedného pokračujúceho trestného činu, ale majú povahu samostatných trestných činov. Všetky dielčie skutky, a to aj tie, ktoré sú predmetom novej obžaloby, sú spáchané pred vznesením prvého obvinenia pre tento pokračujúci trestný čin. Teda tým, že časť pokračovacieho trestného činu bola už právoplatne skončená odsudzujúcim rozsudkom, ktorým bol uložený obvinenej trest, ktorý aj čiastočne vykonala, pričom z výkonu trestu bola podmienečne prepustená a v skúšobnej dobe sa osvedčila, navyše bolo jej toto odsúdenie uznesením Okresného súdu v Komárne zahladené, rozhodovalo sa o celom skutku, nie iba o jeho časti. Možno však pripustiť, že o tejto časti dielčích útokov, ktoré obsahuje druhá obžaloba, sa nerozhodovalo. Neobsahuje ich ani predchádzajúci rozsudok Okresného súdu v Nových Zámkoch, ktorým bola obvinená uznaná vinnou pre zločin podvodu
Keď však už bolo rozhodnuté o pokračovacom trestnom čine, nie je možné konať o ďalších dielčích útokoch, ak už bolo rozhodnuté o zahladení tohto rozhodnutia.
článku 5 odstavec 5 Ústavy SR nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
odsek 10 Trestného zákona za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin. Bolo by to porušením zásady ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom). Je síce pravdou, že o dielčích útokoch uvedených v druhej žalobe nebolo pôvodným rozsudkom rozhodnuté, ale dielčie útoky tohto skutku tvoria súčasť jedného pokračujúceho trestného činu, o ktorom už bolo rozhodnuté. Pokiaľ ide o argumentáciu, že ustanovenie § 9 odsek 2 Trestného poriadku umožňuje aj v takomto prípade stíhať osobu aj v prípade, že už za čiastkové útoky bola odsúdená, mám za to, ak ide o jeden pokračovací trestný čin, ktorého súčasťou sú aj dielčie útoky toho istého trestného činu žalované v druhej žalobe, potom obvinená už bola raz za tento skutok odsúdená a pre nemožnosť uloženia spoločného trestu by mal byť jej uložený nový trest, teda dvakrát by bola odsúdená pre jeden pokračovací trestný čin a aj dvakrát potrestaná. Nie je sporné, že ide o jeden pokračovací trestný čin. Taký postup, že by bola obvinená ešte raz odsúdená a potrestaná pre ten istý pokračovací trestný čin, pre ktorý už bola v skoršom konaní odsúdená, je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Preto dovolanie navrhujem zamietnuť.“ + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], osobou oprávnenou na podanie dovolania [§ 369 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) a že podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku). Nezistiac dôvody pre odmietnutie dovolania
1 Trestného poriadku) následne preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, voči ktorému podal generálny prokurátor dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné, a to na podklade nasledovných právnych úvah. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne ,,širokým“ uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a podobne. V zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm.
jeho názoru malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 9/2017, zo
ktorého, ak sa týka dôvod neprípustnosti trestného stíhania (vymedzený v § 9 ods. 1 Trestného poriadku) niektorého z čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné stíhanie. Právoplatné rozhodnutie súdu o jednom čiastkovom útoku teda nevytvára prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Inak povedané, právoplatné odsúdenie za niektorý z čiastkových útokov toho istého pokračovacieho trestného činu, ktorý sa z hmotnoprávneho hľadiska považuje za formálne jeden skutok, nebráni tomu, aby bol neskoršie ten istý páchateľ trestne stíhaný a odsúdený za iné ďalšie čiastkové útoky tohto pokračovacieho trestného činu. Pri posudzovaní totožnosti činu/skutku (idem) nie je smerodajná skutočnosť, že v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona sa jednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu formálne právne kvalifikujú ako jeden pokračovací trestný čin. Ide totiž „len“ o jednotu právnu, ktorej chýba reálny materiálny základ, keďže jednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu sú od seba navzájom oddeliteľné v čase i v priestore, pričom každý jeden z nich samostatne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu, a teda z materiálneho hľadiska nejde o rovnaké faktické konania, ktoré by sa zo skutkového hľadiska zhodovali. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ slovenské trestné právo od svojej rekodifikácie z roku 2005 zaviedlo vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu dichotómiu v chápaní pojmu „skutok“, kde v hmotnoprávnom zmysle sa pokračovací trestný čin naďalej považuje formálne za jeden skutok, kým v procesnoprávnom zmysle sa materiálne na každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu hľadí ako na samostatný skutok, tak platí, že na účely zásady ne bis in idem je pri posudzovaní totožnosti činu/skutku potrebné vychádzať z materiálneho chápania pojmu „skutok“ v procesnoprávnom zmysle, keďže práve pre toto procesnoprávne chápanie pojmu ,,skutok“ je podstatnou faktická stránka činu, nie jeho právna kvalifikácia.“ Dovolací súd sa tiež stotožnil s tvrdením dovolateľa: ,,...čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, hoci spáchaný v období páchania iných čiastkových útokov, za ktoré bola obvinená A. A. už právoplatne odsúdená (rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky z 27.03.2008 sp. zn. 1T/28/2008), nie je rovnakým faktickým konaním (za ktoré už bola odsúdená), naopak, je osobitným skutkom, iným, ďalším čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, za ktorý obvinená doposiaľ odsúdená nebola. Ako už bolo uvedené, každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu možno samostatne považovať za trestný čin, aj napriek tomu, že v zmysle hmotnoprávnej úpravy sa trestnosť všetkých čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu posudzuje ako jeden trestný čin. Podmienka spoločného posudzovania sa použije v prípadoch, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin. V prípade obvinenej A. A. bola táto podmienka tak v objektívnej, ako aj v subjektívnej súvislosti v plnom rozsahu naplnená. Ak teda Okresný súd Nové Zámky obvinenú právoplatne odsúdil (rozsudkom z 27.03.2008 sp. zn. 1T/28/2008) za niektoré čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, ktorý z hľadiska hmotného práva tvorí stále iba jeden skutok, resp. jeden trestný čin, môže byť táto páchateľka stíhaná za ďalšie útoky tohto pokračovacieho trestného činu. Okresný súd na stranách 15 až 16 písomného rozsudku správne poukázal na rozsudok najvyššieho súdu 2 Tdo 58/2014, ktorý sa premietol do zjednocujúceho stanoviska R 84/2015. Pre rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu je právne záväzný a nemožno ho obísť. Odôvodnenie uvedeného rozhodnutia na stranách 9 až 11 dáva odpovede na všetky sporné otázky, preto je nevyhnutné na ne bez odchýlok poukázať. S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné s odkazom na dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, a preto rozhodol, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Úlohou Krajského súdu v Nitre bude v konaní po zrušení napadnutého rozhodnutia zohľadniť vyššie uvádzané závery, v zmysle toho aj postupovať a opätovne rozhodnúť o odvolaniach prokurátora a obžalovanej. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.