Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/114/2023 Identifikačné číslo spisu: 4202898628 Dátum vydania rozhodnutia: 26.06.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4202898628.2 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcov: 1/ F. W., narodená V., bytom D., 2/ O. W., narodená V., bytom D., 3/ I. T., narodená V., bytom D., všetci v konaní zastúpení advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou, so sídlom Komárno, M. R. Štefánika 6, proti žalovanej: Obec Patince, so sídlom Patince, Lipová 233, IČO: 00 306 631, právne zastúpená JNC Legal s .r. o., so sídlom Bratislava, Panenská 8, IČO: 36 807 231, za účasti Krajskej prokuratúry v Nitre, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 14C/324/2015, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. mája 2023 sp. zn. 8Co/19/2023, 8Co/20/2023, takto rozhodol: I. Dovolanie z a m i e t a . II. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ m a j ú voči žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Odôvodnenie I. Konanie pred súdom prvej inštancie 1. Okresný súd Komárno (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. januára 2020 č. k. 14C/324/2015-1443, v spojení s uznesením z 23. marca 2020 č. k. 14C/324/2015-1462 a opravným uznesením z 1. februára 2023 č. k. 14C/324/2015-1613 určil, že nehnuteľnosti - parcely registra „C“ vytvorené geometrickým plánom č. 36539651-10/2017 z 12. decembra 2017, vyhotoveným IVTER s. r. o., Ing. Adrianou Vetterovou, úradne overeným Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor dňa 10. 01. 2018 pod č. 1116/17, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku, a to - parc. č. 4247/3 ostatná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 29, o výmere 1 ha 1711 m2, - parc. č. 4247/417 ostatná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 29, o výmere 4 m2, - parc. č. 4247/17 ostatná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 37, o výmere 1152 m2, - parc. č. 4247/18 ostatná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 30, o výmere 712 m2, - parc. č. 4247/19 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16 a 19, o výmere 360 m2, - parc. č. 4247/71 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16, o výmere 36 m2 /kód druhu stavby 19/, - parc. č. 4247/81 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16, o výmere 62 m2 /kód druhu stavby 19/, - parc. č. 4247/86 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16, o výmere 70 m2 /kód druhu stavby 11/, - parc. č. 4247/87 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16, o výmere 355 m2 /kód druhu stavby 11/, - parc. č. 4247/88 ostatná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 37, o výmere 844 m2, - parc. č. 4247/89 ostatná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 37, o výmere 722 m2, - parc. č. 4247/90 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16, o výmere 54 m2 /kód druhu stavby 11/, - parc. č. 4247/91 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16, o výmere 46 m2 /kód druhu stavby 11/, - parc. č. 4247/92 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16, o výmere 98 m2 /kód druhu stavby 11/, - parc. č. 4247/224 ostatná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 37, o výmere 20 m2, - parc. č. 4247/348 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 16, o výmere 62 m2 /kód druhu stavby 19/, - parc. č. 4247/352 zastavaná plocha, kód spôsobu využívania pozemku 22, o výmere 138 m2 (ďalej ako „nehnuteľnosti“), nachádzajúce sa v katastrálnom území Z., sú vo vlastníctve žalobcov 1/ až 3/ tak, že - žalobkyňa 1/ F. W., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom A., občan SR vlastní podiel 22/48 k celku, - žalobkyňa 2/ O. W., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom D., občan SR vlastní podiel 11/48 k celku, - žalobkyňa 3/ I. T., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom D., občan SR vlastní podiel 11/48 k celku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcom 1/ až 3/ priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 83,34 % trov konania. Rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 % a žalobcovia 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov predchádzajúceho dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom 1/ až 3/ ako dedičom predkov (O. S. a manželky A. S.), ktorým boli nehnuteľnosti pridelené výmerom o vlastníctve pôdy č. 2881/48-10/B zo 6. mája 1948, vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu. V časti určenia vlastníckeho práva žalobkyne 1/ v rozsahu ďalšieho spoluvlastníckeho podielu 4/48 k celku žalobu zamietol z dôvodu, že v tejto časti žalobkyňa nepreukázala svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. II. Konanie pred odvolacím súdom 3. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) o odvolaní žalovanej a prokurátora rozhodol rozsudkom z 18. mája 2023 č. k. 8Co/19/2023-1633, 8Co/20/2023 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom (určujúcom) výroku a výrokoch o trovách konania potvrdil a žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, a preto napadnutý rozsudok v napádanom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Plne sa stotožnil s podstatnými dôvodmi súdu prvej inštancie a rozhodnutie súdu prvej inštancie vyhodnotil ako vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedajúce požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. 5. Právni predchodcovia žalobcov, O. S. a manželka A., rod. Y., vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo 6. mája 1948 (č. l. 562), vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR (ďalej len „výmer“). Z uvedeného odvolaciemu súdu vyplynulo, že ak bol výmer vydaný k tomu oprávneným subjektom, ktorým bolo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, a zároveň ak obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. 6. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak v prvom rade považoval za potrebné posudzovať výmer v zmysle vyššie uvedeného kritéria, t. j. z hľadiska toho, či tento bol vydaný orgánom na to oprávneným (bod 50. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd pre zdôraznenie správnosti konštatoval, že v posudzovanej veci výmer o vlastníctve pôdy zo 6. mája 1948 spĺňal tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, teda orgánom podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR k tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datovaný, opatrený odtlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje mená a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Jednalo sa preto nepochybne o listinu, ktorú bolo potrebné považovať za „perfektnú“, a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej preukázať vlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným, vrátane tých, ktoré sú predmetom sporu. U predmetného rozhodnutia (výmeru) sa prezumovala jeho správnosť, pokiaľ sa nepreukáže, že bolo vymedzeným postupom opravené alebo zrušené. 7. Odvolací súd, stotožniac sa so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo hodnoverne preukázané, že by došlo k zrušeniu výmeru v právnych predpisoch ustanoveným postupom. Zároveň však v prejednávanom prípade nebolo hodnoverne preukázané ani to, že by došlo k odňatiu prideleného majetku alebo k vzdaniu sa prídelu. 8. V súvislosti s argumentáciou prokurátora, že žalovaná v priebehu konania na prvej inštancii predložila listiny preukazujúce vzdanie sa prídelu právnymi predchodcami žalobcov, odvolací súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že opustenie prídelu a vzdanie sa prídelu sú dva odlišné úkony. Vzdanie sa prídelu pôdy umožňoval zákon č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) účinný od 1. januára 1951 v ustanovení § 132 ods. 1, podľa ktorého vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto iný alebo, že sa ho vlastník vzdá, a že ide o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník stráca svoje vlastnícke právo a dochádza tak k jeho prechodu na štát alebo inú právnickú osobu (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/48/2008). Odvolací súd však zdôraznil, že pre platnosť právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam zákon vyžaduje písomnú formu ako aj to, že z právneho úkonu musí vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva k určitej veci. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v tejto súvislosti namieste prisvedčiť argumentácii prokurátora, že v zmysle § 132 Stredného občianskeho zákonníka sa bolo možné vzdať prídelu, uvedené však v konaní preukázané nebolo. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého s poukazom na § 132 ods. 1 a 2 Stredného občianskeho zákonníka v spojení s § 22 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR bolo možné vzdať sa, resp. scudziť pôdohospodársky majetok pridelený podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR len s predchádzajúcim súhlasom Povereníctva pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu v Bratislave, avšak uvedené v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej. 9. Zo strany žalovanej nebolo preukázané, že sa právni predchodcovia žalobcov účinne vzdali svojho prídelu, resp. že došlo k zrušeniu výmeru, na podklade ktorého tento prídel nadobudli. V spise sa nenachádza žiaden dôkaz o právnom úkone urobenom právnymi predchodcami žalobcov v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam prideleným výmerom, t. j. tých, ktoré sú predmetom sporu, v prospech JRD. 10. Za takýto dôkaz nebolo možné považovať zápisnicu z 25. augusta 1952, spísanú na Miestnom národnom výbore v Marcelovej (ďalej len „MNV v Marcelovej“), v ktorej je konštatované, že majetku, pridelenému prídelcom na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, sa títo postupne vzdávali v prospech JRD, v dôsledku čoho sa vykonáva vyúčtovanie s týmito prídelcami a zároveň na základe tejto zápisnice bolo treba ustáliť užívací poplatok za dobu užívania prídelov s tým, že v zápisnici uvedení roľníci platiť nemuseli, nakoľko boli stále aktívnymi členmi roľníckeho družstva v Marcelovej (kde boli zaradení aj právni predchodcovia žalobcov). V tejto súvislosti uvedená zápisnica obsahovala aj poznámku k O. S. a manželke A. Y., že mali pridelené pozemky vo výmere 12,32 ha, ktoré užívali 6 rokov s tým, že užívací poplatok za 1 ha ročne bol 300 Kčs, teda za dobu užívania v sume 22.176 Kčs. Uvedená zápisnica, bez podpisov prídelcov, sa totiž týkala nutnosti vykonania vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojej pôdy v prospech JRD v rámci jeho utvárania postupne od roku 1950, a zároveň nutnosti ustáliť užívací poplatok za dobou užívania prídelov. 11. Rovnako tak za dôkaz o vzdaní sa prídelu nebolo možné považovať zápisnicu z 5. novembra 1957 spísanú na MNV v Marcelovej, bez podpisov prídelcov, ktorá bola vydaná za účelom prevádzania (vykonávania) revízie a zúčtovania konfiškantov s prídelcami rôľ a stavebných pozemkov, kde okrem iného v súvislosti s právnymi predchodcami žalobcov bolo konštatované, že prídelcom v kat. úz. A. v osade Z. pozemky prebrali štátne majetky Bajč, takže do JRD vstúpili bez pôdy. 12. Obsahom týchto zápisníc v žiadnom prípade nebol prejav vôle právnych predchodcov žalobcov smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech JRD tak, ako to z nej (nich) v odvolaní nesprávne vyvodzoval prokurátor v podanom odvolaní. Z ich obsahu vyplynula iba skutočnosť, že od postupného vzniku JRD v Marcelovej - od roku 1950 prídelcovia, ktorým bola pôda pridelená na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, vniesli túto pôdu v prospech JRD, a preto na podklade týchto zápisníc MNV v Marcelovej vykonalo iba vyúčtovanie s týmito prídelcami a zároveň ustálilo poplatok za užívanie prídelov. Podľa odvolacieho súdu nebolo možné v žiadnom prípade vysloviť záver, že by obsahom uvedených zápisníc bol prejav vôle, resp. čo i len náznak prejavu vôle právnych predchodcov vzdať sa svojho prídelu. Vzhľadom na obsah zápisnice k úkonu vzdania sa, resp. vneseniu pôdy do JRD malo dôjsť ešte pred spísaním tejto zápisnice, v ktorej (však) uvedené bolo len konštatované, avšak právny úkon, obsahom ktorého mal byť prejav vôle právnych predchodcov žalobcov vzdať sa prídelu, v konaní predložený nebol, preto nie je možné (ani) zistiť, či takýto úkon spĺňal obsahové a formálne náležitosti, či bol urobený v písomnej forme, či došlo k vzdaniu sa prídelu s právnymi účinkami. 13. V súvislosti s poukazom prokurátora na nález Ústavného súdu SR z 12. marca 2016 sp. zn. III. ÚS 194/2017-71 dal odvolací súd do pozornosti, že už len zo samotného obsahu vyššie uvedených zápisníc bolo zrejmé, že tieto nebolo možné porovnávať so zápisnicami preskúmavanými v konaní, v ktorom ústavný súd rozhodol uvedeným nálezom, a v ktorom záverom aj vyslovil, že predmetom dokazovania v danom prípade nebola forma prejavu vzdania sa vlastníckeho práva. Z uvedeného bolo zrejmé, že v danom prípade ústavný súd iba nevylúčil možnosť, že obsahom zápisnice (resp. obdobných zápisníc) môže byť prejav vôle prídelcu vzdať sa prídelu, avšak k tomu, či takýto úkon je z hľadiska jeho formy právne účinný, resp. či vyvoláva právne účinky, sa nevyjadril, nakoľko táto skutočnosť nebola predmetom dokazovania v prejednávanej veci, čo v danom rozhodnutí bolo Ústavným súdom SR výslovne konštatované. 14. Rovnako tak považoval odvolací súd za nutné zdôrazniť, že zápisnica, spísaná MNV v Marcelovej z 25. augusta 1952, nebola koncipovaná ako verejná listina, na základe ktorej má dôjsť k vzdaniu sa vlastníckeho práva prídelcov, keď uvedený záver by bol v rozpore so samotným účelom uvedenej zápisnice, vydanej len na účel vyúčtovania sa s prídelcami. Zároveň však bolo podľa odvolacieho súdu potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že na MNV v Marcelovej neprešla pôsobnosť rozhodovania o odňatí prídelu, nakoľko táto pôsobnosť stále patrila len Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. 15. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo 6. mája 1948 (č. l. 562), vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pozemky fakticky užívali až do zriadenia družstiev a napriek tomu, že pozemky odovzdali v roku 1950 do správy (užívania) JRD, a vlastnícke právo k nim nestratili. 16. Odvolací súd uzavrel, že v spise sa nenachádzal žiaden dôkaz o právnom úkone urobenom právnymi predchodcami žalobcov v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré im boli pridelené výmerom v prospech JRD, preto zo strany žalovanej nedošlo k uneseniu dôkazného bremena. 17. K odvolacej argumentácii prokurátora, že v zmysle Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd sa za majetok nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníctva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, odvolací súd zdôraznil, že ochrana vlastníckeho práva predstavuje ústavnoprávnu ochranu, ktorá nie je len ochranou zužujúcou sa na „púhe“ vlastníctvo, resp. majetok. Právo na ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie majetku je základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu k verejnej moci. Argumentáciu odvolateľa a poukaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2017-71 vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, nakoľko už z odôvodnenia Ústavného súdu SR v danom rozhodnutí bol zrejmý záver, že len mnohoročné neprejavovanie záujmu právnych predchodcov o sporné nehnuteľnosti samo osebe nemohlo spôsobiť zánik (ich) vlastníckeho práva, pokiaľ toto nezaniklo už prv a iba samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva, resp. vlastníckeho práva. 18. K odvolacej námietke prokurátora, že po vrátení veci odvolacím súdom sa súd prvej inštancie neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, keď nezamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, odvolací súd uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie v rámci viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu po zrušení a vrátení veci uznesením z 13. novembra.2014 č. k. 8Co/199/2014-670 bolo doplnenie dokazovania za účelom zistenia, či žalovaná má pasívnu vecnú legitimáciu, resp. či je vlastníkom sporných nehnuteľností, a to vyhotovením znaleckého posudku znalcom z odboru geodézie, v ktorom kvalifikovaná osoba posúdi vyššie uvedenú skutočnosť. V tejto súvislosti nebol vyslovený záver o povinnosti súdu prvej inštancie zamietnuť žalobu žalobcov pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Ak teda zo strany žalobcov došlo následne k zmene žaloby s poukazom na výsledok zistený znaleckým posudkom, súd prvej inštancie nemohol žiadnym spôsobom brániť žalobcom v uplatňovaní ich dispozičných práv súvisiacich so žalobou. Ani uvedená námietka odvolateľa preto nebola podľa odvolacieho súdu dôvodná. V tejto súvislosti odvolací súd nevzhliadol žiadne porušenie a nesprávny postup súdu prvej inštancie, odôvodňujúci zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia, keď tak zmena žaloby ako aj späťvzatie žaloby je dispozičným procesným úkonom žalobcu. Ak v danom prípade súd prvej inštancie umožnil žalobcom realizáciu ich dispozičného oprávnenia v podobe späťvzatia žaloby, pričom nevzhliadol závažné dôvody na strane žalovanej, pre ktoré tak nemal urobiť, jeho postup bol správny, pričom odôvodnením uvedeného postupu sa súd zaoberal v uznesení, ktorým pripustil späťvzatie žaloby. 19. V súvislosti s námietkou prokurátora, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, keď nekonkretizovalo dedičské rozhodnutia deklarujúce nadobudnutie dedičstva žalobcami odvolací súd uviedol, že tá skutočnosť, keď súd prvej inštancie v bode 49. až 50. použil všeobecný pojem „rozhodnutia o dedičstve“, nemohla naplniť predpoklad arbitrárnosti konania, nakoľko z logického obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že toto rozhodnutie napĺňa požiadavky kladené § 220 ods. 2 CSP na odôvodnenie rozhodnutia, keď sa súd prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podrobne zaoberal „dedičskými rozhodnutiami“, na ktoré žalobcovia v podanej žalobe poukazovali s tým, že ďalej už nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie pri každej zmienke o predmetných rozhodnutiach tieto výslovne špecifikovať, nakoľko uvedené je zrejmé z logického obsahu a súvisu celého rozhodnutia súdu prvej inštancie. 20. Žalovaná v podanom odvolaní smerovala svoje odvolacie námietky obdobne ako prokurátor, keď poukazovala na zásadu hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, a to v súvislosti s právnym názorom súdu prvej inštancie v ktorom vyslovil, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že sa právni predchodcovia žalobcov vzdali svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Poukázala na to, že v priebehu konania nepreukázal priame dôkazy preukazujúce existenciu právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho práva predchodcami žalobcov s tým, že v tomto smere poukázala na ňou v konaní predložené zápisnice. Zároveň namietala aj posúdenie súdu prvej inštancie ohľadom otázky právomoci ONV v Hurbanove zrušiť pôvodný prídel a rovnako tak mala za to, že právny záver súdu prvej inštancie je nesprávny, pretože mala za to, že ONV v Hurbanove bol oprávnený vydať prídelovú listinu pre Československý štát, preto táto nie je nulitným aktom. 21. Odvolací súd k vyššie uvedeným námietkam žalobcov poukázal na fakt, že týmito námietkami sa zaoberal v rámci posudzovania odvolania prokurátora. 22. Následne sa odvolací súd zaoberal podstatnými námietkami žalovanej, týkajúcimi sa možnosti započítania oprávnenej držby štátu, ako aj otázkou vydržania zo strany žalovanej. Konštatoval, že na základe minulej aj súčasnej právnej úpravy je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. K strate alebo obmedzeniu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov nemohlo dôjsť ani tým, že prídelovou listinou bývalého Okresného národného výboru v Hurbanove z 15. 03. 1955 (č. l. 618) boli označené nehnuteľnosti vydané Československému štátu - Štátnemu majetku, národnému podniku v Bajči do operatívnej správy z dôvodu, že tento orgán (ONV v Hurbanove) nemal právomoc rozhodnutie o odňatí prídelu vydať, resp. rozhodnutie o pridelení sporných nehnuteľností následne prideliť iným prídelcom, lebo v zmysle § 3 vyhlášky č. 509/1950 Ú. v. prešla na ONV pôsobnosť Povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy len v rozsahu vykonávania vyúčtovania s odchádzajúcimi prídelcami a dozoru nad hospodárením podľa § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, ale nie pôsobnosť odňatia prideleného majetku a jeho prídelu inej osobe podľa § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/157/2007, 4Cdo/123/2003). 23. Uvedené však len ďalej potvrdilo, že právni predchodcovia žalobcov sporné pozemky nemohli po niekoľko rokov fakticky užívať a výmer, na základe ktorého právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam zrušený nebol napriek tomu, že na základe prídelovej listiny bývalého Okresného národného výboru v Hurbanove z 15. 03. 1955 (č. l. 618), boli označené nehnuteľnosti vydané Československému štátu - Štátnemu majetku, národnému podniku v Bajči. 24. Právomoc zrušiť takúto listinu (výmer) s dôsledkom odňatia vlastníckeho práva, na bývalé národné výbory podľa príslušných predpisov (vládneho nariadenia č. 116/1949 Sb. a č. 122/1951 Sb.) nikdy neprešla, a preto i rozhodnutie bývalého ONV v Hurbanove z 15. 03. 1955 (č. l. 618) bolo treba považovať za nulitný akt, resp. listinu nemajúcu povahu verejnej listiny. 25. V dôsledku toho zostalo vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, vzniknuté podľa vtedajších predpisov, nedotknuté. K odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť len z dôvodov uvedených v § 23 ods. 2 nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR, ktorá situácia však v danom prípade nenastala a iný spôsob odňatia pridelenej pôdy (pridelenie už raz pridelenej pôdy inému subjektu) právne predpisy účinné v tomto období neumožňovali. Naviac, v zmysle uvedeného právneho predpisu sa štát nemohol stať vlastníkom, nemohol byť prídelcom, keď pôda mohla byť pridelená iba osobám v tomto nariadení špecifikovanom. 26. Odvolací súd v spojitosti s uvedeným a v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovanej ohľadom skutočnosti, že ak sa aj štát nestal vlastníkom sporných nehnuteľností (na základe prídelovej listiny Okresného národného výboru v Hurbanove z 15. 03. 1955 č. l. 618), prípadne vydržaním (keď vydržanie vlastníckeho práva štátom, alebo právnickou osobou bolo do 31. 12. 1991 vylúčené), stal sa aspoň ich oprávneným držiteľom. 27. V nadväznosti na uvedené, resp. vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie dospeli k totožnému záveru, že držbu štátu nemožno považovať za oprávnenú, sa preto rovnako tak odvolací súd nemohol stotožniť s námietkou žalovanej o nutnosti započítania času oprávnenej držby štátu ako právneho predchodcu žalovanej do času oprávnenej držby žalovanej. Je tomu tak práve z toho dôvodu, že štátu ako orgánu verejnej moci nemožno ospravedlniť a považovať za dobromyseľné to, ak orgán, resp. úrad štátu bez právomoci v zmysle právnych predpisov účinných v danom čase vydáva právne akty, ktorými zasahuje do subjektívnych práv občanov najmä do vlastníckeho práva. O oprávnenosti držby ako ani o dobromyseľnosti fyzických osôb konajúcich v mene štátu objektívne nemožno hovoriť v prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil prostredníctvom svojich štátnych orgánov vydávanie listín (naviac štátnymi orgánmi nemajúcimi právomoc vydávať takéto listiny), odnímajúcich vlastnícke právo občanom bez toho, aby pred týmto aktom došlo legálnym postupom k zrušeniu predchádzajúceho aktu (výmeru), ktorým im bol predmetný majetok (sporné nehnuteľnosti) pridelený. 28. V nadväznosti na vyššie uvedené sa nebolo možné stotožniť ani s argumentáciou žalovanej ohľadom dobromyseľnosti fyzickej osoby konajúcej menom štátneho orgánu, resp. ONV v Hurbanove, ani s námietkou, že žalobcov v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že táto fyzická osoba dobromyseľná nebola. Odvolací súd preto na základe vyššie uvedených dôvodov považoval námietky žalovanej ohľadom oprávnenosti držby štátu a dobromyseľnosti fyzických osôb konajúcich v mene štátu prostredníctvom štátnych orgánov, resp. úradov za nedôvodné a v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie má za to, že Československý štát a ani žiadny zo subjektov, označených žalovanou, nemožno považovať za oprávnených držiteľov, ktorí boli vo svojej držbe dobromyseľní. 29. Ak teda došlo k „zabratiu majetku“ štátom bez právneho dôvodu, ktorý sa nikdy vlastníkom predmetných nehnuteľností nestal, právni predchodcovia žalobcov nemohli stratiť svoj vlastnícky vzťah k sporným nehnuteľnostiam. 30. Na žalovanú ex lege, nadobudnutím účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., neprešlo vlastnícke právo od štátu (ktorý v zmysle predchádzajúceho bodu vlastníkom nebol - poznámka dovolacieho súdu), preto bolo nevyhnutné v danom prípade skúmať správanie sa žalovanej ohľadom osvedčenia jej dobromyseľnosti v tom, že jej vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrí, ako základného predpokladu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Z obsahu spisu možno jednoznačne vyvodiť, že existencia vlastníckeho práva žalovanej bola sporná (čo vyplýva aj zo samotného účelu žaloby o určenie vlastníckeho práva), preto žalovanú zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania existencie jej vlastníctva. 31. Ak žalovaná v prvoinštančnom konaní, ako aj v podanom odvolaní tvrdila, že mala za to, že vlastnícke právo nadobudla prechodom vlastníckeho práva štátu na obec najneskôr dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t. j. (dňom 01. 05. 1991), bolo na nej, aby v zmysle predmetného zákona aj postupovala. Záveru žalovanej ohľadom skutočnosti, že právo jej patrí, resp. že sa stala vlastníkom sporných nehnuteľností, nesvedčí jej postup, keď z jej strany nedošlo k spísaniu relevantného protokolu o prechode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo štátu na obec (§ 14 zákona č. 138/1991 Zb.), keď zákon o majetku obcí stanovoval zákonné predpoklady na postup ako aj lehotu na zápis prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec. 32. V tejto súvislosti odvolací súd prisvedčil právnemu záveru súdu prvej inštancie, že za vyššie zmienený protokol nemožno považovať delimitačný protokol z 20. 12. 1990, nakoľko tento bol spísaný pred časovým okamihom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., a na základe ktorého došlo (iba) k prevodu správy (nie vlastníckeho práva) na žalovanú k sporným nehnuteľnostiam. 33. Z ustanovení § 14 a nasl. zákona č. 138/1991 Zb. vyplýva, že tento upravoval subjekt, povinný podať návrh na zápis prechodu vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností, ako aj lehotu na vykonanie uvedeného postupu, pričom v zmysle § 14 ods. 2 citovaného zákona mal byť uvedený zápis prechodu vlastníckeho práva vykonaný na základe zoznamov, ktoré mali byť potvrdené orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom. 34. Taktiež za účelom uskutočnenia zmeny v evidencii nehnuteľností v zmysle zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, zákona č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike, ako i po nadobudnutí účinnosti zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálneho zákona, bolo nevyhnutným predpokladom príslušnému orgánu predložiť spolu s návrhom na zápis aj dokument, resp. listinu, ktorej obsahom mala byť presná špecifikácia skutočností, ohľadom akých nehnuteľností sa má zmena v evidencii vykonať. Zo strany žalovanej, ako už odvolací súd vyššie konštatoval, k takémuto postupu nedošlo (v lehote stanovenej zákonom č. 138/1991 Zb.), keď až z návrhu na zápis vlastníckeho práva z 22. 10. 2007, podaného dňa 23. 10. 2007, je zrejmé, akých nehnuteľností sa mal zápis týkať. 35. Z vyššie uvedeného „postupu“ žalovanej, absolútne ignorujúcej vyššie citovanú zákonnú úpravu zákona č. 138/1991 Zb., nemožno za žiadnych okolností dospieť k záveru o jej dobromyseľnosti, keď samotné „konanie“ žalovanej, spočívajúce v jej pasivite, sa nestotožňuje s jej skutkovými tvrdeniami o dobromyseľnosti užívania sporných nehnuteľností a nadobudnutia vlastníckeho práva k nim, nakoľko, tak ako súd prvej inštancie správne poznamenal, žalovaná nekonala tak, aby svoje vnútorné presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (okrem iného aj k tým, ktoré tvoria predmet tohto konania) prechodom vlastníctva štátu k 01. 05. 1995 (okamihom účinnosti zákona o majetku obcí) relevantne prejavila navonok. 36. Uvedenému svedčí najmä skutočnosť, že napriek tomu, že žalovaná, (hoci) sa dovoláva nadobudnutia vlastníckeho práva (ex lege) nadobudnutím účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., alebo najneskôr odo dňa 01. 04. 1994 (ukončením tzv. malej privatizácie), sama nerešpektovala zákonné ustanovenia vymedzené v § 14 a nasl. citovaného zákona, t. j. nepodala v zákonom stanovenej lehote návrh na zápis zmeny vlastníka v evidencii nehnuteľností, resp. nevykonala žiadne iné kroky smerujúce k tomu, aby bola na príslušnom liste vlastníctva zapísaná ako vlastník ona, nie iný subjekt (napr. Československý štát - Okresná správa cestovného ruchu, ktorý bol zapísaný ako vlastník na LV č. XXX pre kat. úz. Z. na základe hospodárskej zmluvy z roku 1982, pričom na základe výkazu zmien č. 22/95 bola následne ako výlučný vlastník zapísaná Okresná správa, cestovného ruchu Komárno). 37. V spojitosti so všetkými vyššie uvedenými dôvodmi preto odvolací súd považoval argumentáciu žalovanej spočívajúcu v tom, že vlastnícke právo nadobudla vydržaním, za nedôvodnú a zároveň nespôsobilú privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko v tomto smere je nevyhnutné prisvedčiť právnemu záveru súdu prvej inštancie, že žalovaná oprávnene mohla nadobudnúť presvedčenie, že s predmetnými nehnuteľnosťami nakladá ako vlastník až momentom, kedy boli predmetné nehnuteľnosti zapísané do jej vlastníctva na LV č. XXX pre kat. úz. Z., na dôvažok toho až momentom podania návrhu na zápis zmeny údajov v katastri nehnuteľností navonok preukázateľne demonštrovala svoje vnútorné presvedčenie preukazujúce skutočnosť, že je skutočne vlastníkom predmetných nehnuteľností. Rovnako tak bolo podľa odvolacieho súdu nevyhnutné prisvedčiť právnemu záveru súdu prvej inštancie aj v tom smere, že vydržacia doba začala plynúť najskôr momentom podania návrhu na zápis zmeny údajov v katastri nehnuteľností dňa 23. októbra 1997 (resp. vonkajšou manifestáciou žalovanej svedčiacou tomu, že je vlastníkom sporných nehnuteľností). Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor bolo teda nevyhnutné prijať záver o dôvodnosti žaloby žalobcov v tom, že im vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrí, pretože od podania žaloby dňa 12. decembra 2002 ani do upresnenia jej petitu dňa 3. februára 2006, neplynula nepretržitá vydržacia doba. 38. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovanej ani odvolanie prokurátora nie je dôvodné. III. Dovolanie žalovanej 39. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“). Prípustnosť dovolania odôvodnila § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.