ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Je nepochybné, že právny predchodca žalobcu bol v čase podpísania dodatku č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií súdnym exekútorom.
Exekučného poriadku je činnosť exekútora nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti, s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti. Zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že zákon zakazuje exekútorovi inú zárobkovú činnosť, ktorá nespadá pod činnosť súdneho exekútora. Tvrdenie žalobcu, že nešlo o opakovanú činnosť, ale len o jednorazovú záležitosť, neobstojí, pretože ak by mal zákonodarca úmysel obmedziť len na opakovanú zárobkovú činnosť súdneho exekútora, v zákone by to explicitne vyjadril podobne ako napr. v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktorého sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Z tohto vymedzenia pojmu „podnikanie“ je zrejmé, že podnikaním nie je jednorazová činnosť nejakého subjektu, nakoľko v tomto prípade by absentoval jeden zo základných znakov podnikania, a to, že musí ísť o sústavnú činnosť. Žalobca argumentoval, že zo samotného gramatického výkladu pojmu „vykonávanie inej zárobkovej činnosti“ vyplýva na naplnenie tohto znaku jej určitá periodicita, avšak
názoru súdu akékoľvek ľudské pôsobenie, vykonávanie úkonu mentálneho alebo fyzického charakteru, možno zahrnúť pod pojem činnosť, bez vymedzenia, či sú tieto úkony opakované alebo nie. 5 Obdo 9/2012 3 Súd prvého stupňa dospel k záveru, že aj keby súd pripustil, že právny predchodca žalobcu uzavrel predmetný dodatok ako fyzická osoba, táto skutočnosť nemá vplyv na posudzovanie skutočnosti, či právny predchodca žalobcu uzavrel predmetný dodatok v rozpore s § 4 Exekučného poriadku, keďže v zmysle § 2 Exekučného poriadku je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. To znamená, že výkon exekučnej činnosti je viazaný na určitú, konkrétnu osobu, takže osobu súdneho exekútora nemožno oddeliť od fyzickej osoby a na túto fyzickú osobu sa vzťahujú ustanovenia a obmedzenia Exekučného poriadku. Súd sa pri svojej rozhodovacej činnosti zaoberal aj samotnou činnosťou právneho predchodcu žalobcu, ktorá mala viesť k úhrade pohľadávky zo strany S. žalovanému. Úhrada tejto pohľadávky mala založiť nárok na zmluvnú odmenu, ktorej neuhradenie je predmetom tohto súdneho sporu. Je nesporné, že táto pohľadávka existovala a vznikla z dôvodu platobnej neschopnosti S. voči žalovanému. Súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že vzhľadom na zlú finančnú situáciu S., ktorá reálne nemala finančné prostriedky na splatenie svojich dlhov voči žalovanému a bez priameho zásahu vlády SR, ktorá uvoľnila finančné prostriedky, by žiadna činnosť právneho predchodcu žalobcu pravdepodobne nemohla viesť k uhradeniu pohľadávky S. žalovanému. Súd nespochybňuje, že právny predchodca vykonával kroky k úhrade pohľadávky, avšak v konaní nebolo preukázané, že práve a výlučne činnosť právneho predchodcu žalobcu viedla k úhrade pohľadávky S. žalovanému. V rozhodnutí súd prvého stupňa tiež uviedol, že z ust. § 2 ods. 1, § 4 Exekučného poriadku, platných aj v čase podpísania dodatku č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií, právny predchodca žalobcu - súdny exekútor nemohol podpísať uvedený dodatok bez toho, aby porušil ustanovenia Exekučného poriadku. Súd prisvedčil námietke žalovaného, že dodatok č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcie je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže
zák. je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Tým, že dodatok č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií uzavrel právny predchodca žalobcu, ktorému takúto činnosť zákon zakazuje, uzavretie tohto dodatku odporuje zákonu a tým
názoru súdu je naplnený znak neplatnosti právneho úkonu. Prijatie úžitku z takého úkonu napĺňa znaky bezdôvodného 5 Obdo 9/2012 4 obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Obč. zák.,
ktorého je bezdôvodným obohatením majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Na základe uvedených skutočností súd považoval žalobu za nedôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol súd
ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p. Krajský súd v Bratislave, rozhodnúc o odvolaní žalobcu, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 31Cb/26/2007-200 zo
p. zmenil a návrhu v plnom rozsahu vyhovel. O úrokoch z omeškania rozhodol
zák. O náhrade trov konania rozhodol
ust. § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania v celkovej výške 38 264,50 eur. Opravným uznesením zo
názoru žalovaného dovolanie je prípustné
ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a tiež
1 O. s. p. Žalovaný v dovolaní poukázal na tú skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave nesprávne aplikoval ust. § 159 ods. 2 O. s. p., z ktorého nesprávne vyvodil, že Krajský súd v Bratislave je viazaný rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k. 20 Cb 52/10 z
f/ O. s. p., ale aj k tomu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Absencia riadneho odôvodnenia je
ustálenej súdnej praxe vadou, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom
f/ O. s. p. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
f/ O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. 5 Obdo 9/2012 8 Odvolací súd splatnosť dodatku č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcie vyvodil len z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III. Opomenul však ďalšie právne skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu. Dodatok č. 1 bol uzavretý medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu JUDr. P.K.
zákonníka. Žalovaný poukázal tiež na ust. § 516 Obč. zák., upravujúci dohodu o zmene vzájomných práv a povinností, z dikcie § 516 ods. 1 Obč. zák. expresis verbis vyplýva, že takúto dohodu môžu uzavrieť účastníci pôvodného právneho úkonu. Dodatok č. 1 ako právny úkon smeroval k niečomu, čo nebolo a nie je právne možné, a to, aby sa súčasťou obsahu právneho vzťahu medzi žalovaným a Bc. B.S. stalo niečo, čo nebolo dojednané medzi žalovaným a Bc. B.S.. Dodatok č. 1 nemožno ani interpretovať ako uzavretie novej zmluvy medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu. Vylučuje to jasný a nepochybný text dodatku č. 1, ktorý iný výklad vylučuje. Ako správny nemôže obstáť ani záver odvolacieho súdu o tom, že dodatok č. 1 nie je v rozpore s § 4 Exekučného poriadku. Tento záver odvolacieho súdu o tom, že dodatok č. 1 nie je v rozpore s § 4 Exekučného poriadku, tento záver odvolací súd riadne neodôvodnil. Tvrdenie žalobcu ako i Stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR nemá oporu v texte § 4 Exekučného poriadku, ale je v rozpore so zmyslom a účelom § 4 Exekučného poriadku. 5 Obdo 9/2012 9
názoru žalovaného dodatok č. 1,
ktorého mal právny predchodca žalobcu vykonávať práve opakovanú činnosť, resp. činnosť vykonávanú po dlhší čas, je v rozpore so zákonným zákazom
Dodatok č. 1 je preto absolútne neplatným právnym úkonom, a preto tu neexistuje ani nárok žalobcu na predmetnú sumu. V prípade, ak by mal byť dodatok č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcie zo dňa 15. júla 2003, uzavretý medzi žalovaným a JUDr. P.K., vyhodnotený ako platný právny úkon, čo odmieta žalovaný, žalovaný je toho názoru, že výkon práva vyplývajúci z predmetného dodatku by bolo nevyhnutné posúdiť ako výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosti uvedené v dovolaní preukazujú, že nároky žalobcu takúto ochranu nepožívajú, nakoľko majú základ v konaní, ktoré je v rozpore so zákonom. Uzavretie dodatku k zmluve osobou, ktorá nie je zmluvnou stranou zmluvy, ku ktorej sa dodatok uzatvára, je nulitným právnym úkonom, pričom nulitným ničotným právnym úkonom je prejav vôle, ktorý vôbec nemá náležitosti právneho úkonu. Medzi náležitosti právneho úkonu patria aj náležitosti predmetu právneho úkonu, ktorou je jeho možnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že účastník dodatku zmluvy JUDr. P.K. nebol účastníkom zmluvy, ku ktorej uzatváral dodatok, je predmet dodatku - zmena zmluvy - nemožný. Uzavretie dodatku k zmluve osobou, ktorá nie je zmluvnou stranou zmluvy, nemôže mať žiadne právne účinky a na takýto úkon je potrebné hľadieť, akoby neexistoval. Žalovaný ešte uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie odvolacieho súdu, že žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu
dodatku č. 1 plnil, faktom je, že právny predchodca žalobcu inkasoval peňažné sumy na svoj vlastný účet, pričom si z týchto čiastok svoju odmenu sám zrážal. Žalovaný sám dobrovoľne právnemu predchodcovi žalobcu
dodatku č. 1 nič neplnil. Aj keby však žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu niečo plnil, je to irelevantné. Ak je totiž právny úkon absolútne neplatný, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti a logicky ani plnením na základe neplatného právneho úkonu, ktorá skutočnosť naopak zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1, 2 Obč. zák.). 5 Obdo 9/2012 10 Vzhľadom na uvedené dovolateľ považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je podané opodstatnene.
1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia, obligatórne sa zaoberá len vadami konania, vymedzenými v § 237 O. s. p. a inými vadami, pokiaľ majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu opravného prostriedku. 5 Obdo 9/2012 11 Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že dovolateľ dovolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O. s. p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, s výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7 (§ 213 ods. 1 O. s. p.). Ak mal odvolací za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O. s. p.). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol alebo za podmienok ustanovených v § 205a (§ 213 ods. 4 O. s. p.).
p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O. s. p.). Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že podmienkou toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, je, aby toto rozhodnutie považoval odvolací súd za nesprávne, napriek tomu, že súd prvého stupňa
názoru odvolacieho súdu správne zistil skutkový stav veci. Aby odvolací súd mohol dospieť k takému záveru, odôvodňujúcemu zmenu napadnutého rozhodnutia, musí sa zaoberať skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a až v prípade, ak zistí, že tomuto skutkovému zisteniu nemožno nič vyčítať, posúdi, či na správne zistený skutkový stav súd prvého stupňa správne aplikoval právnu normu (či vec správne posúdil po právnej stránke). K zmene odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môže dôjsť aj vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, podmienkou zmeny rozhodnutia však v takom prípade je, že odvolací súd sám doplní dokazovanie, na základe ktorého dospeje k úplnému skutkovému stavu, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Dovolateľ v dovolaní namietal, že rozsudok odvolacieho súdu trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., čím bolo porušené právo účastníka na spravodlivé konanie. 5 Obdo 9/2012 12 Absencia riadneho odôvodnenia je vadou, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom
f/ O. s. p. Odôvodnenie rozsudku (prvostupňového aj odvolacieho) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný. Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (I.ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (III.ÚS 36/2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy.
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (IV.ÚS 77/02, II.ÚS 63/06, III.ÚS 127/2010), každý má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktoré predpisuje zákon. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia 5 Obdo 9/2012 13 na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr. III.ÚS 271/05, III.ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej), v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonu a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 152 ods. 4 Ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie), alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zákonnom zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III.ÚS 341/07, III.ÚS 72/10). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že požiadavky § 157 ods. 2 O. s. p. dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave nespĺňa. 5 Obdo 9/2012 14 V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu absolútne chýba logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. V odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky žalobcu a námietky žalovaného, uvedené vo vyjadrení k odvolaniu. Neuviedol, ktorým dôkazom predloženým zo strany žalobcu i žalovaného uveril, ktorým dôkazom neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil len na to, že sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 20Cb/52/2010-72 z
akej právnej normy vec posúdil, teda neuviedol právnu normu, pod ktorú subsumoval ním zistený skutkový stav. Absolútne neodôvodnil dôvodnosť pohľadávky žalobcu, nárok právneho predchodcu žalobcu na zmluvnú odmenu, ktorá bola následne zmluvou o postúpení pohľadávky postúpená na žalobcu a absentuje tu odôvodnenie, prečo je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že výlučne činnosťou právneho predchodcu žalobcu došlo k úhrade pohľadávky S. žalovanému. Odvolací súd taktiež absolútne neodôvodnil opodstatnenosť nároku žalobcu na úroky z omeškania, kedy sa žalobca dostal do omeškania s úhradou peňažného záväzku. 5 Obdo 9/2012 17 Dôvodnosť úrokovej sadzby 12% v odôvodnení obmedzil iba na odkaz ust. § 369 a 509 Obch. zák. (zrejme chyba pri písaní - § 502 Obch. zák.). Pokiaľ ide o list ministerstva spravodlivosti SR zo 16. decembra 2005, ktorý je podpísaný JUDr. G.S., generálnou riaditeľkou sekcie civilného práva, č. 538616/50, adresovaný JUDr. M.P., AK V.B., na ktorý poukázal odvolací súd v napadnutom rozsudku, bez toho, aby uviedol, akým spôsobom tento list ovplyvnil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, je potrebné uviesť, že tento list ministerstva spravodlivosti je len jedným z listinných dôkazov predložených v konaní, ktorý je potrebné posúdiť jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, so všetkými riadne vykonanými dôkazmi a argumentmi oboch účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu nemá náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedeného je
dovolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O. s. p.), ktoré je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu
1 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. marca 2012 JUDr. Anna Marková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.