zákona č. 514/2003 Z. z. tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu škody 1.600 eur a náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.600 eur od 03.11.2022 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49,78 %.
názoru žalovanej, žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody s poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., pretože žalobca prvýkrát vypovedal až pred súdom, kedy uviedol, že skutok nespáchal, pričom možno dôvodne predpokladať, že ak by bol vypovedal počas prípravného konania, navrhol svedkov a vysvetlil situáciu, nebolo by došlo k podaniu obžaloby. 6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu skutočnej škody a tiež nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože ujmu žalobcu vzniknutú trestným stíhaním v trvaní viac ako tri roky nie je možné uspokojiť inak, ako priznaním nielen skutočnej škody, ale i nemajetkovej ujmy, v tomto prípade ide o dokonanú skutočnosť, ktorej následky nie je možné dodatočne eliminovať, teda vrátiť späť predošlý stav. Súd sa zaoberal i tým, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote, pretože premlčacia lehota v súvislosti so šírením COVIDU v presne stanovených dobách
príslušných zákonov neplynula, a teda námietka premlčania vznesená žalovanou v konaní bola nedôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že už samotný fakt trestného stíhania je veľkou záťažou pre každého obvineného, zasahuje do jeho života vo všetkých oblastiach, do jeho cti a dobrej povesti. V právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak týmto konaním zasiahol do práv jednotlivca, pričom takýmto konaním a zásahom je nepochybne aj prípad žalobcu. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy súd prihliadol na osobu poškodeného, jeho doterajší život, na prostredie, v ktorom žije a pracuje, na okolnosti, za ktorých došlo k ujme, na závažnosť následkov v súkromnom, pracovnom a spoločenskom živote poškodeného, pričom vychádzal nielen z výpovede poškodeného, ale aj z výpovedí svedkov vypočutých na pojednávaní pred súdom, z ktorých mal za preukázané, že následkom trestného stíhania žalobcu sa vytvoril o ňom negatívny obraz v spoločnosti, došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti. Trestné konanie, ktoré sa posudzuje ako celok, vo vzťahu k žalovanému trvalo 1177 dní, a to od 06.06.2016 do 27.08.2019, a teda negatívne zásahy trestného stíhania žalobcu pre nedovolené ozbrojovanie sa prejavovali v jeho živote dlhšie časové obdobie. Súd zároveň zobral do úvahy, že k zhoršeniu jeho povesti a postavenia v spoločnosti došlo následne i v súvislosti s ďalším trestným stíhaním žalobcu (pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby) a tiež v súvislosti s konaním o rozvod jeho manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z manželstva. Súd prvej inštancie poukázal najmä na skutočnosť, že z výpovedí svedkov bolo preukázané, že žalobca bol vnímaný v spoločnosti ako „pištoľník", že zhoršenie jeho povesti sa odzrkadlilo aj na jeho obchodných vzťahoch s odberateľmi pri podnikateľskej činnosti. Po vyhodnotení dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca preukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a nezákonným rozhodnutím, keď nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia žalobcovi pre nelegálne ozbrojovanie malo za následok negatívny dopad na jeho osobný, rodinný a pracovný život. Vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam prípadu však súd uplatnenú nemajetkovú ujmu vo výške 80.000 eur považoval za neprimeranú, pričom ako primeranú náhradu ku konkrétnym okolnostiam v danej veci určil nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur, ktorá suma
jeho názoru kompenzuje následky nezákonného trestného stíhania žalobcu, ktoré trvalo 3 roky, 2 mesiace a 3 týždne, pričom žalobca nebol stíhaný väzobne. Uvedená suma sa pritom nevymyká ani z bežnej rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach, na ktoré poukázal. Námietku žalovanej, že s poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. žalobcovi nárok nevznikol, súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko u žalobcu nedošlo k uloženiu trestu, ochranného opatrenia, ani k jeho väzbe. Vykonaným dokazovaním tiež nebolo zistené, že by si žalobca privodil vznesenie obvinenia.
4 zák. č. 514/2003 Z. z. od 03.11.2022 (t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia žalovanej, že žalobcu mimosúdne neodškodní), vo výške 5 % v súlade s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. 9. O náhrade trov konania súd rozhodol
1, 2 CSP, keď vychádzal z toho, že v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy mal žalobca plný úspech, keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu, a v časti skutočnej škody mal žalobca úspech len čiastočný. Úspech žalobcu bol potom v rozsahu 74,89 % a neúspech v rozsahu 25,11 %, čo v konečnom výsledku znamená, že mu patrí náhrada trov konania v rozsahu 49,78 %.
Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom žalobca žiada od žalovanej nielen skutočnú škodu vzniknutú zaplatením za obhajobu v trestnom konaní, ale i zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 80.000 eur, všetko s úrokom z omeškania vo výške 5 %.
zák. č. 514/2003 Z. z. uplatnil u žalovanej škodu vo výške 5.488,89 eura za obhajobu v trestnom konaní a náhradu nemajetkovej ujmy 80.000 eur, pričom za nezákonné rozhodnutie označil rozhodnutie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo dňa 06.06.
zák. č. 514/2003 Z. z. a dospel k správnemu záveru, že žalovaná je zodpovedná voči žalobcovi ako poškodenému za škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia (§ 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z.), ktorým je uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, odbor kriminálnej polície, ČVS:ORP-1002/1-VYS-TN-2015 zo dňa 06.06.2016, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami. Obvinenie bolo žalobcovi vznesené na tom základe, že dňa 16.12.2015 vyšetrovateľ OKP OR PZ v Trenčíne pod ČVS:ORP-1002/1-VYS-TN-2015 začal trestné stíhanie pre uvedený zločin dobrovoľným vydaním veci O. A., v tom čase manželkou žalobcu, ktorá zbraň našla v nehnuteľnosti, ktorú vlastnila spolu so žalobcom, v jej kancelárskych priestoroch, ktoré užívala spoločnosť TEMPO móda plus s.r.o., ktorej konateľom bol žalobca. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie, trestné konanie je potrebné posudzovať ako celok, teda už od prípravného konania, avšak nezákonným rozhodnutím v danej veci je až uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi a nie začatie trestného stíhania po vydaní zbrane, ako nesprávne namieta žalovaná v odvolaní. Úkony orgánov činných v trestnom konaní pred vznesením obvinenia v trestnej veci, tvoria podklad pre rozhodnutie, či dôjde ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, ako v danom prípade došlo ku vzneseniu obvinenia žalobcovi. Až toto rozhodnutie môže byť nezákonným rozhodnutím, na základe ktorého dochádza ku vzniku škody. Žalobca splnil podmienky stanovené v § 6 zák. č. 514/2003 Z. z. na vznik práva na náhradu škody, keďže v následnom trestnom konaní bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Trenčín, č. k. 2T/218/2016-209 zo dňa 28.03.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 2To/64/2019-23 zo dňa 27.08.2019 a tiež v zmysle § 6 ods. 2 uvedeného zákona podal proti nezákonnému uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Z dôvodu oslobodenia žalobcu spod obžaloby je v zmysle už konštantnej judikatúry ustálené, že trestné stíhanie takéhoto obžalovaného bolo nezákonné a má preto ako poškodený po splnení ďalších zákonom stanovených podmienok právo na náhradu škody. 15. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu
zákona č. 514/2003 Z. z.
súdnej judikatúry zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Judikatúra súdov systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti trestného stíhania je jeho neskorší výsledok (4 Cdo /183/2009).
názoru odvolacieho súdu, z dôvodu takto dlho trvajúceho nezákonného trestného stíhania žalobcu iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie vzniknutej ujmy. Odškodnenie vo výške 10.000 eur, čo predstavuje 3.000 eur za každý rok nezákonného trestného stíhania a tisíc eur za necelé ďalšie 3 mesiace, je i
názoru odvolacieho súdu primeraná suma, keďže povesť žalobcu, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, bola vážne narušená. Súd prvej inštancie zároveň správne zohľadnil aj to, že pokiaľ sa týka jeho rodinného života či vzťahu s maloletou dcérou, pochádzajúcou z manželstva, v týchto sférach osobného života žalobcu nezákonné trestné stíhanie nezohralo podstatnú úlohu a preto výška nemajetkovej ujmy 80.000 eur, uplatňovaná žalobcom, bola nedôvodná. Z výsluchu svedkov či z ostatných dôkazov nebolo preukázané, že na zhoršení života žalobcu v týchto oblastiach sa podieľalo výlučne nezákonné trestné stíhanie, práve naopak, z pripojených súdnych spisov o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z manželstva žalobcu, ako aj z rozhodnutia o právoplatnom odsúdení žalobcu za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, bolo preukázané, že k narušeniu osobného života žalobcu došlo čiastočne ešte pred začatím trestného stíhania pre nedovolené ozbrojovanie a následne z dôvodov neusporiadaného rodinného života sa zhoršenie osobného života žalobcu ešte prehlbovalo. 19. Pokiaľ strany sporu zhodne namietali nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd sa s ich názorom nestotožnil, nakoľko súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s poukazom na zistený skutkový stav, dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a uviedol svoje právne posúdenie veci s poukazom na príslušné ustanovenia zákona,
ktorého vo veci rozhodol. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii, prípadne rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, je potrebné považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné. Tiež pokiaľ strany sporu namietali nesprávne hodnotenie dôkazov, to by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor. Takéto pochybenie odvolací súd vo veci nezistil a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním preukázané a vyšli počas konania najavo. 20. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci použil správny právny predpis, jeho ustanovenia správne vyložil a správne ho aplikoval na daný skutkový stav. Pokiaľ strany sporu poukazujú na odlišné obdobné súdne rozhodnutia na podporu svojej argumentácie, je potrebné uviesť, že súd posudzuje každú vec jednotlivo,
konkrétnych skutkových okolností a preto každá vec je jedinečná a nedá sa presne rozhodnúť ako v obdobnom prípade. Odvolací súd nezistil, že výška priznanej nemajetkovej ujmy by sa vymykala priznávanej výške odškodnenia v obdobných prípadoch a že by súd prvej inštancie nerešpektoval ustálenú súdnu prax. Priznaná nemajetková ujma 10.000 eur vzhľadom k závažnosti obvinenia žalobcu a k dĺžke nezákonného trestného stíhania žalobcu, je i
názoru odvolacieho súdu primeraná k následkom na povesti žalobcu, na jeho pracovnom živote ako podnikateľa. 21. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne rozhodol o úroku z omeškania i o trovách konania
zásady úspechu strán v konaní. Súd prvej inštancie správne vychádzal z ustálenej súdnej praxe, že pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy, má žalobca vo veci plný úspech, ak mu súd nemajetkovú ujmu prizná a nie je podstatná výška uplatňovanej a súdom priznanej sumy, nakoľko táto závisí od úvahy súdu. Pokiaľ sa však týka uplatnenej náhrady skutočnej škody, v tejto časti výška plnenia nezávisí od úvahy súdu, ale od toho, či žalobca preukáže vznik škody a jej výšku. Súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o priznanej výške trov konania zohľadnil neúspech žalobcu v nároku na zaplatenie skutočnej škody a priznal žalobcovi voči žalovanej náhradu trov v rozsahu 49,78%, čo predstavuje rozdiel medzi úspechom a neúspechom žalobcu v konaní. 22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mali v odvolacom konaní čiastočný úspech, a to v rozsahu odvolania podaného druhou stranou sporu. 23. Proti tomuto rozsudku podal žalobca dovolanie. Dovolanie podal z dôvodov
f) CSP.
CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 38.
Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
CSP dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 40. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). 41. Dovolateľ poukázal na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené v časti priznania nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur bez akéhokoľvek výpočtu, resp. vzorca, táto výška nemajetkovej ujmy bola nesprávne určená z hľadiska komparačnej metódy k iným obdobným prípadom.
neho výška nemajetkovej ujmy v sume 80.000 eur neporušuje princíp primeranosti a rozsudok odvolacieho súdu je preto nepreskúmateľný až arbitrárny. 42. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania namietal, že súd prvej inštancie túto nesprávne právne posúdil, mal za to, že bol plne procesne úspešný, nakoľko výška plnenia (prisúdenej nemajetkovej ujmy (10.000 eur) závisela od úvahy súdu. 43. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd"), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto v o svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 46. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
f) CSP.
2 CSP uviedol zvýrazňujúc body 26., 27., 29, a
3 a 4 zák. č. 514/2003 Z. z., keď nepochybne odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej judikatúry. A to napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/204/2018 publikované v ZSP 4/2021: ,,Určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V dôsledku toho sa na podklade rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými v jednotlivých prípadoch preskúmaval správnosť posúdenia takto vysoko individuálnych okolností odvolacími súdmi, ani nemôže - v otázke primeranosti konkrétnej výšky tejto náhrady - vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu." 49. Súd pri aplikácii ustanovení § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v každom jednotlivom prípade sám vymedzuje hypotézu právnej normy zo širokého okruhu skutkových okolností jedinečnej, nezameniteľnej a často tiež neopakovateľnej povahy. Pokiaľ má súd aplikovať právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, je vždy na ňom, aby
svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu tejto normy zo širokého, spravidla iba málo obmedzeného okruhu okolností.
odvolacieho súdu primeraná suma, keďže povesť žalobcu, ktorý vykonával podnikateľskú činnosť bola vážne narušená. Zároveň konštatoval, že súd prvej inštancie zároveň správne zohľadnil aj to, že pokiaľ sa týka jeho rodinného života či vzťahu s maloletou dcérou, pochádzajúcou z manželstva, v týchto sférach osobného života žalobcu nezákonné trestné stíhanie nezohralo podstatnú úlohu a preto výška nemajetkovej ujmy 80.000 eur, uplatňovaná žalobcom, bola nedôvodná. Z výsluchu svedkov či z ostatných dôkazov nebolo preukázané, že na zhoršení života žalobcu v týchto oblastiach sa podieľalo výlučne nezákonné trestné stíhanie, práve naopak, z pripojených súdnych spisov o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z manželstva žalobcu, ako aj z rozhodnutia o právoplatnom odsúdení žalobcu za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, bolo preukázané, že k narušeniu osobného života žalobcu došlo čiastočne ešte pred začatím trestného stíhania pre nedovolené ozbrojovanie a následne z dôvodov neusporiadaného rodinného života sa zhoršenie osobného života žalobcu ešte prehlbovalo. Preto nie je možné vzhľadom aj na uvedené konštatovať to, čo tvrdí dovolateľ, že by prípadne chýbal aj ,, akýkoľvek výpočet, resp. vzorec" vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy, keď v zásade takýto ani nie je možné predostrieť vzhľadom aj na v každom jednotlivom prípade individuálne okolnosti prípadu a stanovené zákonné mantinely v podobe ust. § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorých nepochybne tak ako je uvedené súdy vychádzali. Odvolací súd v spojení so súdom prvej inštancie riadne zdôvodnili aj záver, prečo nepriznali nemajetkovú ujmu v žiadanej výške 80.000 eur, preto nie je ani v tomto smere odvolaciemu súdu čo vytknúť. 51.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
predstáv dovolateľa. Žalobca tak neopodstatnene namieta existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP. 52. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
f) CSP dovolací súd uvádza, že v prvom rade skúmal, či rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti je rozhodnutím vo veci samej, prípadne konečným rozhodnutím, keďže iba takáto povaha rozhodnutia umožňuje dovolaciemu súdu preskúmať prípustnosť dovolania
f) CSP. 55. ,,
m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí." (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018, in č. 74/2018 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). 56. Dovolateľ v tomto smere ako je zrejmé z obsahu dovolania (§ 124 CSP) (napr. bod 12) namieta nesprávne právne posúdenie veci, poukazuje na iné rozhodnutia krajských súdov a ich odlišné právne posúdenie,
ktorých žalobcu je potrebné v danom prípade považovať za plne procesne úspešného v konaní.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mali v odvolacom konaní čiastočný úspech, a to v rozsahu odvolania podaného druhou stranou sporu." 58. Súd prvej inštancie náhradu trov konania zdôvodnil v bodoch 76. a 77. odôvodnenia
ktorých, ,,
súd prizná strane náhradu trov konania
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 77. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/339/2021 zo dňa 31.01.2022
1, 2 C.s.p. Za základ požadovanej výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa bude považovať výška prisúdeného plnenia, v konkrétnosti tejto veci suma 10.000 eur, ku ktorej sa pripočíta výška nároku uplatňovaná žalobcom na náhradu škody v sume 5.488,89 eura, čo je spolu 15.488,89 eura (ako nárokované plnenie - základ pre výpočet pomeru úspechu) a za priznanú je potrebné vychádzať z prisúdenej sumy 11.600 eur (10.000 eur nemajetková ujma + 1600 eur náhrada škody), čo znamená úspech žalobcu v rozsahu 74,89 % a neúspech žalobcu vo výške 25,11 % a vo výsledku čistý úspech žalobcu 49,78 %. Žalobca má teda nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v tomto rozsahu, ktorý jej súd priznal. O výške náhrady trov rozhodne súdny úradník uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku
2 C.s.p." 59. Vzhľadom k tomu, je možné konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu ani v tejto časti netrpí vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd tiež uvádza, že z argumentácie dovolateľa z ktorej vyplýva aj spochybňovanie právneho posúdenia, pričom prípustnosť dovolania
f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Aj z judikatúry Ústavného súdu vyplýva, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napríklad I. ÚS188/06). Dovolanie pre nesprávne právne posúdenie veci
§ 421 ods. 2 CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.