súdu prvej inštancie vzťahuje aj na otázku doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
súdu prvej inštancie v zmluvách uzatváraných
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do
súdu prvej inštancie aj skutočnosť, že žalobkyňa úver pravidelne splácala a predčasne ho splatila. 1.
odvolacieho súdu správne, keď na odpor žalovanej prihliadol, keďže tento bol podaný v zmysle zákona o upomínacom konaní. 2.2. V prípade žalobkyňou namietaného nesprávneho posúdenia povinnosti žalovanej posúdiť schopnosť žalobkyne ako dlžníčky splácať spotrebiteľský úver sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. Nad rámec argumentácie súdu prvej inštancie odvolací súd poukázal na fakt, že z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa zisťovať údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave a súčasne prihliadať aj na údaje z registra alebo databázy. Z predloženej žiadosti o flexipôžičku sú
odvolacieho súdu nepochybne zrejmé údaje o príjme žalobkyne, jej inom úverovom zaťažení a rodinných pomeroch, na základe čoho nie je možné vyvodiť, že by uvedené údaje žalovaná neskúmala a hrubo porušila povinnosť veriteľa overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná nevzala do úvahy jej náklady na stravovanie a bývanie, bolo na nej, aby tieto uviedla v žiadosti. Na uvedené nemá
odvolacieho súdu vplyv ani rozsudok Súdneho dvora EÚ C-110/
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 3. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm.
žalobkyne nedostatočne odôvodnené, keďže sa v rozpore s § 2 písm.
dovolateľky je rovnako rozhodnutie odvolacieho súdu nelogické, keď zmätočne uvádza, že zasielanie príjmu na Flexiúčet VÚB považoval len za podmienku na získanie určitého benefitu. Žalobkyňa mala ďalej za to, že bola v konaní narušená rovnosť zbraní pri posudzovaní bonity dovolateľky, keď žalovaná netvrdila nič o tom, či a ako skúmala rodinný stav dovolateľky alebo iné výdavky (čo by
žalobkyne viedlo k zániku nároku na úroky a poplatky), namiesto toho túto činnosť vykonal odvolací súd. Týmto je
dovolateľky preukázané, že vo veci rozhodoval zaujatý senát odvolacieho súdu, ktorý mal byť pre zjavné nadŕžanie žalovanej z rozhodovania vylúčený. Ďalej sa
dovolateľky odvolací súd odklonil od rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-449/13 bez uvedenia dôvodu tohto odklonu keď uviedol, že overovanie bonity preukázané v konaní je dostatočné. Rovnako
žalobkyne odvolací súd opomenul aplikovať iné ustanovenia vnútroštátneho poriadku, čím neskúmal, či je konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi alebo ide o obchádzanie/rozpor s právnymi predpismi. Dovolateľka mala za to, že odvolací súd preniesol celú povinnosť overovania bonity na spotrebiteľa, ktorý si má spočítať sám, či je schopný splácať úver, a nijak neaplikoval § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a z jeho porušenia ani nevyvodil sankciu. Z uvedeného sa žalobkyni javí, že odvolací súd koná jednostranne a jeho odôvodnenie je nepresvedčivé.
žalobkyne sa odvolací súd ani nevysporiadal s argumentom, že v čase podpisu zmluvy bola žalobkyňa 2 roky po ukončení svojho vysokoškolského vzdelania, a teda jej ekonomické vzdelanie nemohlo byť také, že by malo prenášať dôkazné bremeno na žalobkyňu, prípadne by obsah povolania mal automaticky zakladať dodržanie povinnosti veriteľa. Dovolateľka ďalej uvádza, že sa z rozhodnutia nedozvedá, prečo má predčasné splatenie spotrebiteľského úveru preukazovať splnenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za jasné a zrozumiteľné. Skutočnosti uvádzané žalobkyňou v dovolaní nespĺňajú požiadavku prípustnosti dovolania, keď smerujú len proti odôvodneniu rozhodnutia. V prípade, ak by bol však dovolací súd názoru, že je dovolanie prípustné, považuje ho žalovaná za nedôvodné, keďže k žiadnemu znemožneniu uskutočňovať procesné práva žalobkyne neprišlo, a dovolanie je len neochota žalobkyne akceptovať právny názor súdu. Rovnako má žalovaná za to, že vzhľadom na fakt, že žalobkyňa poukazuje výlučne na tie dôvody, ktoré už namietala, nie je dovolanie prípustné ani
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
e) CSP žalovaná uviedla, že žalobkyňou uvádzané dôvody pre vylúčenie sudcu (sudcov, čo žalobkyňa
žalovanej ani nekonkretizovala) majú svoj základ v procesnom postupe a rozhodovacej činnosti súdu, a sú výlučne jej kritickými subjektívnymi názormi, a preto nespĺňajú žiadne kritéria
Žalovaná ďalej poukázala na to, že dovolanie obsahuje už opakované argumenty, preto žalovaná odkazuje na svoje doterajšie jednotlivé vyjadrenia. K žalobkyňou tvrdeným nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia v otázke výkladu § 9 ods. 2 písm.
žalovanej povinné ale dobrovoľné, pričom žalobkyňa v celom konaní neprodukovala jediný dôkaz o opačnom tvrdení.
žalovanej nie je bez významu ani tá skutočnosť, že žalobkyňa vo vzťahu k tejto a viacerým čiastkovým otázkam rozširuje svoju argumentáciu až v dovolacom konaní. Následne žalovaná zopakovala svoju argumentáciu k podaniu odporu a k predzmluvnému skúmaniu bonity žalobkyne a uviedla, že skutočnosť, že žalovaná bonitu žalobkyne posúdila správne preukazujú samotné parametre a priebeh zmluvného úverového vzťahu. Žalovaná poukázala na to, že v konaní uniesla bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno, keď okrem samotnej zmluvy o úvere predložila aj žiadosť žalobkyne o poskytnutie úveru. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd odvolanie žalobkyne odmietol
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky
CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie ako celok je nielen prípustné, ale aj dôvodné. 6.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
e) CSP 9.
e) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. 10. Z hľadiska prípustnosti dovolania
CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Najvyšší súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti. 11. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Do obsahu práva na nestranný súd patrí aj to, aby rozhodnutia v konkrétnej veci boli výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 a sp. zn. III. ÚS 36/2011). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní zaručené prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho pojednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Nestrannosť sudcu sa definuje ako absencia predsudku alebo zaujatosti, treba ju skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. treba zistiť osobné presvedčenie sudcu, ktorý vo veci koná, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Pri posudzovaní subjektívneho hľadiska nestrannosti sa predpokladá nestrannosť sudcu až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 01. októbra 1982). 12.
ustanovenia § 49 ods. 1 a 3 CSP je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. 13. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (por. I. ÚS 73/97 , I. ÚS 27/98 , II. ÚS 121/03 ). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
predstavuje výnimku z ústavnej zásady,
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru ESĽP a Ústavného súdu SR k danej problematike. (Bajánková, Jana, § 49 [Dôvody vylúčenia]. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 234 - 243). 14. Dovolací súd sa zaoberal námietkou dovolateľky,
ktorej mal vo veci rozhodovať zaujatý senát odvolacieho súdu, a preto mal byť tento senát
jej názoru z rozhodovania vylúčený. Dovolateľka svoju námietku odôvodnila tvrdením, že odvolací súd mal zjavne nadŕžať žalovanej, keď sám posudzoval otázku bonity dovolateľky, hoci žalovaná
jej názoru netvrdila skutočnosti týkajúce sa rodinného stavu či ďalších výdavkov dovolateľky. Takýto postup odvolacieho súdu dovolateľka považovala za zásah do zásady rovnosti zbraní a za prejav jeho zaujatosti. 14.
e) CSP. Keďže dovolateľka nepreukázala, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, tento dovolací dôvod nebol naplnený. Dovolanie
f) CSP 15.
nej odvolací súd preniesol dôkazné bremeno na spotrebiteľa a jeho úvahy sú nepresvedčivé.
tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Dôkazné bremeno preukázania splnenia povinnosti veriteľa posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa
1 zákona o spotrebiteľských úveroch nesie veriteľ. Veriteľ musí preukázať, že posúdenie bonity vykonal riadne, s odbornou starostlivosťou a so zohľadnením všetkých relevantných okolností súvisiacich s poskytovaním úveru. 19.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná neporušila svoju povinnosť skúmať schopnosť žalobkyne splácať úver.
súdu bolo na žalobkyni, ako osobe s vysokoškolským vzdelaním a praxou vo finančných službách, aby sama zvážila, či je schopná úver splácať. Za vylúčenie hrubého porušenia povinností veriteľa považoval aj to, že žalobkyňa úver riadne a predčasne splatila. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil. Nad rámec toho uviedol, že
2 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ nemá povinnosť zisťovať všetky údaje o príjmoch, výdavkoch či rodinnom stave spotrebiteľa.
odvolacieho súdu už zo žiadosti o úver vyplývali základné informácie o príjme, úverových záväzkoch a rodinných pomeroch žalobkyne, a preto nemožno tvrdiť, že žalovaná tieto údaje neskúmala. Ak žalobkyňa tvrdila, že banka nevzala do úvahy jej životné náklady,
súdu bolo na nej, aby ich uviedla v žiadosti. Odvolací súd tiež konštatoval, že jeho záver neovplyvňuje ani rozsudok SDEÚ C-110/
ktorého, súd rozhodujúci vo veci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom (ne)bolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalejlen „smernica 2008/48").
tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Zákonodarca zdôraznil, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa (§ 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou zákona č. 129/2010 Z. z.). Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viac než podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadĺženia a platobnej neschopnosti [pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor") LCL Le Crédit Lyonnais SA proti Fesihovi Kalhanovi z
ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa a jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľom jeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže narušiť účinnosť práv priznaných smernicou 2008/48; článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom; článok 5 ods. 6 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby veriteľ poskytol spotrebiteľovi primerané vysvetlenia pred ohodnotením jeho finančnej situácie a potrieb, pričom sa ale môže ukázať, že ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa povedie k ich nevyhnutným zmenám, ktoré musia byť spotrebiteľovi poskytnuté s dostatočným časovým predstihom pred podpisom zmluvy o úvere bez potreby vypracovania konkrétneho dokumentu". 24.1. Súdny dvor v rozsudku z 10. júna 2021 vo veci C-303/20 k výkladu čl. 8 smernice 2008/48 uviedol, že veriteľ je povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru nebonitným spotrebiteľom (C-449/13, C-58/18, C-679/18). Porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam môže byť sankcionované
vnútroštátnej právnej úpravy. K uvedenému dovolací súd dodáva, že tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (C-565/12). 25. Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, keďže súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi a okolnosťami prípadu.
vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 530/2024-39, má súd ex offo povinnosť vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a odôvodniť, či preskúmanie bonity spotrebiteľa veriteľom bolo v súlade so slovenskými právnymi predpismi a normami európskeho práva. V predmetnej veci sa súdy prvej aj odvolacej inštancie nevysporiadali s kľúčovými tvrdeniami žalobkyne, najmä s otázkou jej životných výdavkov, predchádzajúcej ekonomickej situácie a s argumentom, že dôkazné bremeno posúdenia bonity nesie veriteľ. Súd prvej inštancie nesprávne preniesol povinnosť overiť schopnosť splácať úver na žalobkyňu, keď argumentoval, že vzhľadom na jej vysokoškolské vzdelanie a pôsobenie vo finančných službách mala sama zvážiť svoju schopnosť splácania úveru. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil a nad rámec argumentácie prvostupňového súdu nesprávne obmedzil rozsah povinnosti veriteľa, keď tvrdil, že zákon neukladá povinnosť zisťovať výdavky či rodinný stav a že údaje zo žiadosti o úver boli dostatočné na preukázanie posúdenia bonity. Napriek tomu, že žalobkyňa vo svojej žiadosti uvádzala príjem len 150 eur, súd sa nevyjadril, ako bol tento príjem posúdený a či v tomto smere veriteľ posúdil schopnosť splácania úveru. Takýto postup súdov je v rozpore s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý ukladá veriteľovi povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver, pričom je potrebné brať do úvahy dobu úveru, jeho výšku, príjem spotrebiteľa a prípadne účel úveru. Judikatúra Súdneho dvora EÚ (C-449/13, C-565/12, C-679/18) jednoznačne stanovuje, že posúdenie bonity je výlučná povinnosť veriteľa a nemožno ju prenášať na spotrebiteľa, ani zjednodušovať jeho posúdenie na základe údajov zo žiadosti. Pretože súdy sa nevysporiadali so všetkými relevantnými okolnosťami a argumentami, rozhodnutie je nepreskúmateľné a nie je možné overiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru. Z uvedených dôvodov je potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na nové konanie, aby sa preukázateľne posúdila bonita žalobkyne v súlade s právom. 26. Žalobkyňa v dovolaní namietala, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s jej zásadnou argumentáciou týkajúcou sa správnosti výpočtu RPMN a celkovej čiastky úveru.
jej názoru bolo otvorenie a vedenie bežného účtu u žalovanej nevyhnutnou podmienkou na získanie úveru za ponúkaných podmienok, a teda náklady spojené s týmto účtom mali byť zahrnuté do výpočtu RPMN
odvolacieho súdu tak nešlo o povinnú službu potrebnú na získanie úveru. 26.2. Takéto odôvodnenie však neobstojí v rovine preskúmateľnosti rozhodnutia. Žalobkyňa v celom priebehu konania namietala, že poskytnutie úveru za deklarovaných podmienok, teda s uvádzanou úrokovou sadzbou a s uvedenou RPMN, bolo podmienené tým, že si zriadi a bude si viesť účet u žalovanej a že naň bude zasielať svoj príjem. Konajúce súdy mali preto povinnosť posúdiť, či zriadenie a vedenie účtu bolo alebo nebolo faktickou podmienkou poskytnutia úveru za dohodnutých podmienok, čo je kľúčové pre posúdenie, či náklady spojené s účtom patria do celkových nákladov spotrebiteľa
zákona a Smernice. Odvolací súd sa však s touto otázkou vôbec nezaoberal. Obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie dobrovoľnosti benefitu bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom reagoval na tvrdenie žalobkyne, že bez účtu by úver nedostala za rovnakých podmienok. 26.
CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.