1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Uvedené dôvodil tým, že žalovaná (dovolateľka) nebola v odvolacom konaní úspešná, preto jej nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, takýto nárok však vznikol úspešnej žalobkyni. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP tak a žalovanú (dovolateľku) zaviazal povinnosťou zaplatiť náhradu trov konania žalobkyni v rozsahu zodpovedajúcom pomeru jej úspechu v tomto spore, čo v danom prípade znamenalo v plnom rozsahu. Z uvedeného je tak dovolaciemu súdu zrejmé, že odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie ustanovenie § 257 CSP pri rozhodovaní v predmetnej veci neaplikovali. 16. Aj napriek tomu, že si je dovolací súd vedomý vyššie uvedeného, na tomto mieste považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. 17. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne. 18. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. 19. Vychádzajúc z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, teda aj vrátane výroku o trovách konania. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi žalovanej (dovolateľky), ktoré uplatnila podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f),
1 CSP a zásadou úspechu žalobkyni, ktorej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu v súlade s ustanovením § 262 ods.
1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.