Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/112/2024 Identifikačné číslo spisu: 6120419304 Dátum vydania rozhodnutia: 17.12.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 228ods.

1 CSP. Ako už bolo uvedené, relevanciu môže mať len taká právna otázka, na riešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, inak povedané, neprípustná je taká právna otázka, ktorú odvolací súd neriešil a ktorá netvorila ratio decidendi jeho rozhodnutia. Z rovnakých dôvodov je neprípustná námietka odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ust. § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP), pri právnom posúdení nároku žalobcov ako nároku na opakovanú náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno, namietajúc rozpor s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenou v rozsudku sp. zn. 7Cdo 26/2014 zo dňa 24.03.2015, ako aj v rozsudku sp. zn. 3Cdo 49/2014 zo dňa 14.04.2016, na ktorú najvyšší súd poukazuje aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 a v uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019. Odvolací súd totiž svoje rozhodnutie založil na úplne inom právnom posúdení, tak ako už bolo uvedené vyššie. 14. Rozhodujúcou právnou otázkou tvoriacou základ právneho posúdenia odvolacím súdom, ktorú zároveň riadne vymedzil aj dovolateľ, bolo, či právne posúdenie nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za určité žalované obdobie je záväzné aj pre rozhodnutie súdu o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného v neskoršom súdnom konaní medzi tými istými stranami sporu vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti za ďalšie žalované obdobie, pokiaľ dôkazy predložené v neskoršom súdnom konaní opodstatňujú odlišné právne posúdenie uplatneného nároku. 15. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola takto formulovaná právna otázka riešená z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP, bola však predmetom posudzovania z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
2. f)CSP, a to v rozhodnutí z 28. novembra 2024 sp.zn. 5Cdo/161/2023. V tomto rozhodnutí sa dovolací súd vyjadril k otázke aplikácie §

§ 228ods.

1 CSP, pričom formuloval nasledovné závery, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje aj vec prejednávajúci senát. 15.

1. V zmysle ustanovenia § 194 CSP prejudicialita v civilnom procese môže byť za určitých zákonom ustanovených okolností založená na tom, že právoplatný (skorší) rozsudok je pre určitý okruh subjektov záväzný. Súd je v prebiehajúcom spore viazaný výrokom právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý je záväzný pre všetky strany prebiehajúceho sporu. Záväznosť výroku súdneho rozhodnutia je však potrebné chápať largo sensu. Súdne rozhodnutie je záväzné vo výroku, čím sa na tento účel rozumie skutkové a právne posúdenie procesného nároku súdom. Subjektívna záväznosť právoplatného rozsudku znamená, že ním ustálený súkromnoprávny vzťah nemôže byť v inom spore medzi totožnými stranami vyriešený odlišne (res iudicata). O rovnakú vec ide vtedy, ak v neskoršom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom bolo už v inom konaní právoplatne rozhodnuté a týka sa rovnakého predmetu konania a rovnakých osôb. Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (impedimentum rei iudicatae), čo znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. V zmysle konštantnej judikatúry ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci i v prípade, ak skutok vymedzený žalobou bol súdom posúdený inak, nesprávne či neúplne (napr. ak súdom bol právny vzťah posúdený ako zmluvný napriek tomu, že išlo o vzťah zo zodpovednosti a pod.). 15.
2. Naopak o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak súd určitú otázku v konaní posúdil prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia, a keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci (porovnaj aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/2/2014 z
3. októbra 2014). Dovolací súd akcentoval tú skutočnosť, že výrok o splnení povinnosti nemôže mať účinok na prejudiciálne posúdenie (určenie) existencie alebo neexistencie práva, ktoré determinuje výrok o plnení. Výrok o splnení povinnosti tak je prekážkou veci rozsúdenej len voči iným (ďalším) potenciálnym výrokom o splnení povinnosti vyplývajúcej z totožného skutkového základu medzi tými istými subjektami, nie voči neexistujúcemu meritórnemu určeniu determinujúceho práva. Nie je rozumne mysliteľné a nijako logicky vyvoditeľné z výroku o plnení dospieť k neexistujúcemu výroku o určení (a vice versa) - ak právoplatnosť môže nadobudnúť iba výrok rozhodnutia, nie je možné hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej vo vzťahu k neexistujúcemu výroku. Z výroku, že žalovaný je povinný plniť žalobcovi určitú peňažnú sumu, nie je možné nijako rozumne vyvodiť výrok o platnosti určitého právneho úkonu či (ne)existencii práva. Dovodzovať tieto závery z odôvodnenia rozsudku je rovnako nesprávne, pretože účinky spojené s materiálnou právoplatnosťou môže nadobudnúť iba a výlučne enunciát rozsudku, nie jeho odôvodnenie. Z tohto dôvodu uvedený výrok netvorí prekážku res iudicata a ani nie je takým rozhodnutím, ktorým by bol v dôsledku prejudiciality súd viazaný pri meritórnom alebo prejudiciálnom posudzovaní tejto otázky. Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R 61/1965). Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by tým dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t. j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné. V zmysle konštantnej judikatúry a riadiac sa zásadami prejudiciality a viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní, ak bola medzi účastníkmi s konečnou platnosťou vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu, súd v inom (novom) súdnom konaní nemôže posudzovať danú otázku inak, pričom je viazaný iba výrokom rozhodnutia, nie jeho odôvodnením. 15.
4. Materiálna právoplatnosť sa vzťahuje iba na výrok rozhodnutia pričom odôvodnenie slúži ako prostriedok výkladu výroku, pokiaľ ide o porušenie princípu právnej istoty, je ťažké hovoriť o dôvodnosti takejto argumentácie. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu strán konania, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je súdu daná právomoc zaujať nový názor v istej právnej otázke. Judikatúra je živý, v čase a živote spoločnosti sa vyvíjajúci organizmus. Je bežné a často aj žiaduce, keď súdy postupným vyhľadávaním práva napĺňajú novým obsahom existujúce pojmy. 15.
5. Citované rozhodnutie bolo predmetom prieskumu Ústavným súdom SR, ktorý uznesením z
6. júna 2025 sp.zn. II. ÚS 352/2025 odmietol ústavnú sťažnosť, pričom vyhodnotil ako ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého súd nemôže v inom súdnom konaní posudzovať otázku hmotnoprávneho vzťahu, ktorá bola medzi stranami sporu s konečnou platnosťou vyriešená v predchádzajúcom konaní, inak, avšak je viazaný iba výrokom rozhodnutia, t. j. pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými sporovými stranami, ak ide o otázku, ktorá bola predmetom konania a je obsiahnutá vo výroku rozhodnutia, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné. Uvedený právny záver je v línii s právnym názorom vysloveným ústavným súdom vo veci sp. zn. I. ÚS 171/2021 a najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 1Cdo/44/2010 publikovanom ako judikát R 40/2013, ktorých aplikácie na vec sa sťažovateľka domáhala a podľa ktorých prejudicialita súdneho rozhodnutia znamená, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 228 CSP. Ako však explicitne vyplýva zo spomínaného judikátu a implicitne z označeného rozhodnutia ústavného súdu a ako vyčerpávajúco objasnil aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku, pod právoplatným rozhodnutím je potrebné rozumieť právoplatný výrok súdneho rozhodnutia. Právny záver najvyššieho súdu, ktorý nevidel porušenie princípu legitímnych očakávaní v tom, že všeobecné súdy rozhodli skutkovo a právne takmer identickú vec medzi totožnými stranami sporu rozdielne, avšak rešpektujúc ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, považoval ústavný súd za ústavne akceptovateľný.
7. Ak teda odvolací súd odôvodnil potvrdenie vyhovujúceho rozsudku súdu prvej inštancie výlučne z hľadiska právneho záveru o takej aplikácii §

§ 228ods.

1 CSP, z ktorých vyvodil právnu záväznosť predchádzajúcich právoplatných rozhodnutí o plnenie aj vo vzťahu k právnemu základu nároku, a vôbec sa nezaoberal námietkou dovolateľa, že právny základ žalobcami uplatneného nároku je potrebné posúdiť inak (nie ako nárok z bezdôvodného obohatenia podľa § 452 OZ ale ako nárok na jednorazovú náhradu za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z.), jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

1. Vzhľadom na to, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP) s tým, že náprava zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP).
2. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej bolo potrebné zrušiť aj naň nadväzujúce uznesenie Mestského súdu Košice z
3. júna 2024 č. k. K2-10C/92/2020-314 o výške náhrady trov konania, keďže išlo o rozhodnutie závislé od rozhodnutia vo veci samej (§ 439 písm. a) CSP). Závislým výrokom pritom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).
4. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Povinnosťou odvolacieho súdu bude zodpovedať otázku právneho základu žalobcami uplatneného nároku, t.j. či sa jedná o nárok z bezdôvodného obohatenia podľa § 452 OZ alebo nárok na jednorazovú náhradu za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z., zohľadniac právnu argumentáciu sporových strán a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
5. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
6. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.