1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm.
c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného H. H. o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Banská Bystrica (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom z
1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm.
1 písm. c), písm. d) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, na trest odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov s podmienečným odkladom s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov, s obmedzením spočívajúcom v zákaze požívania návykových látok a stretávania sa s osobami, ktoré majú na páchateľa negatívny vplyv. Za to mu súd I. stupňa uložil
3 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona, § 46 Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
1 písm. a), písm. c) Trestného zákona mu uložil aj trest prepadnutia vecí konkretizovaných vo vyššie označenom rozsudku súdu I. stupňa.
1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu ďalej uložil ochranný dohľad v trvaní 2 rokov a
2 písm. c) Trestného zákona tiež ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež „odvolací súd") uznesením z 27. novembra 2024, sp. zn. 5To/99/2024 (ďalej tiež ,,napadnuté uznesenie")
1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku na podklade odvolania podaného obvineným zrušil napadnutý rozsudok iba vo výroku o treste prepadnutia veci. * * * Obvinený H. H. v písomnom podaní podanom na pošte
1 písm. c) Trestného poriadku (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu)
neho došlo tým, že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými skutočnosťami uvedenými v odvolaní, čím porušil právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Zdôraznil, že nenamieta hodnotenie dôkazov konajúcimi súdmi, ale nedostatok odôvodnenia súdnych rozhodnutí. Poukázal na svoje odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými okolnosťami, na ktoré mal súd prihliadať pri určovaní druhu a výmery trestu, a to najmä na poľahčujúce okolnosti
l), písm. n) Trestného zákona. V nadväznosti na uvedené dal do pozornosti, že sa priznal k spáchaniu trestného činu, trestný čin úprimne oľutoval a taktiež napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Svojím priznaním tak už v prípravnom konaní napomohol k výraznému skráteniu trestného konania. Odvolací súd však na túto argumentáciu nijako nereagoval. V týchto súvislostiach poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to na rozhodnutie vo veci Garciá Ruiz v. Španielsko z
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý vzhliadol tiež v tom, že hoci odvolaním napadol všetky výroky rozsudku, okrem výroku o vine, odvolací súd sa v uznesení zaoberal len zákonnosťou a dôvodnosťou výrokov o uložených trestoch, avšak nijako nerozhodol o odvolaní voči výrokom o ochrannom dohľade a ochrannom protitoxikomanickom liečení. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil rozsudkom
1 Trestného poriadku porušenie zákona v ustanoveniach, o ktoré sa dôvod dovolania opiera, a aby
2 Trestného poriadku zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu I. stupňa. * * * Prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného v prvom rade poukázal na skutočnosť, že dovolanie je obsahovo čiastočne totožné s podaným odvolaním. S odvolacou argumentáciou zahrnutou do dovolania sa vysporiadal už odvolací súd. K námietke, že odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou obvineného týkajúcou sa neprimeranosti uloženého trestu odňatia slobody, odkázal na odôvodnenie odvolacieho súdu, v ktorom poukázal na zásady ukladania trestov zakotvené v § 34 Trestného zákona. Odvolací súd sa pri rešpektovaní týchto zásad nestotožnil so záverom súdu I. stupňa o aplikovaní mimoriadneho zníženia trestu
5 Trestného zákona a ďalšie znižovanie trestu
1 a 2 Trestného zákona, ako navrhoval obvinený v odvolaní (ako aj dovolaní), neprichádzalo do úvahy z dôvodu opakovanej drogovej trestnej činnosti obvineného a z dôvodu, že predchádzajúce podmienečné tresty nesplnili svoj prevýchovný účinok. Odvolací súd z týchto dôvodov uložený trest neznížil a naznačil, že pokiaľ by bol rozsudok napadnutý aj zo strany prokurátora, zmenil by uložený trest v neprospech obvineného. K dovolacej námietke obvineného,
ktorej podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, avšak odvolací súd sa vyjadril len k uloženému trestu, argumentačne odkazuje na priebeh verejného zasadnutia konaného 27. novembra 2024, na ktorom obhajca obvineného v konečnom návrhu konštatoval, že navrhuje zvážiť primeranosť uloženého trestu a žiada napadnutý rozsudok zrušiť len vo výroku o treste a uložiť obvinenému miernejší trest, pričom s týmto návrhom, ktorý sa vôbec nezmieňuje o výrokoch, ktorými boli uložené ochranné opatrenia, sa stotožnil aj obvinený. Na základe uvedeného vyslovil presvedčenie, že nebol naplnený dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a navrhol preto, aby dovolací súd
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhua v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku). * * * Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvineného v uvedených intenciách konštatuje, že obvinený v ňom uplatnil dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, ku ktorému poukazuje na rozhodovaciu činnosť rôznych súdnych autorít týkajúcu sa práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a v podstatnom namieta arbitrárnosť napadnutých súdnych rozhodnutí, ktorú vzhliadol v nevysporiadaní sa s argumentáciou týkajúcou sa neprimeranosti uloženého trestu odňatia slobody. Zároveň sa
neho odvolací súd v napadnutom uznesení zaoberal len zákonnosťou a dôvodnosťou výrokov o uložených trestoch, avšak nijako nerozhodol o odvolaní voči výrokom o ochrannom dohľade a ochrannom protitoxikomanickom liečení, a to napriek tomu, že odvolaním napadol všetky tieto výroky prvostupňového rozsudku. Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v § 2 ods. 9 Trestného poriadku, ďalej je právo na obhajobu zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c),
1 písm. c) Trestného poriadku sa chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného (ním samým alebo prostredníctvom obhajcu) a pre zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie konkrétnych obhajobných práv. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (nielen základné práva uvedené v § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. týkajúce sa obhajcu), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon zo samotnej dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením nie je len porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku ale aj iných, ak ich porušenie intenzitou a významom dosahuje obdobne zásadný negatívny materiálny dopad na možnosť obvineného reálne sa brániť proti trestnému obvineniu. V spojitosti s právom na obhajobu je potrebné vnímať aj právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého obsahovou súčasťou je nielen právo účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, ale aj na to, aby od súdu na ním nastolené otázky dostal aj priliehavú odpoveď. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia predstavuje aj záruku, že „výkon spravodlivosti" nie je arbitrárny (svojvoľný) a nepriehľadný a je aj kontrolovaný verejnosťou, a súčasne vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana k dispozícii. Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nejde o právo absolútne. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu riadne svoje rozhodnutie odôvodniť, ale toto právo nemožno interpretovať tak, že by zahŕňalo právo na podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van de Hurk v. Holandsko z
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. sp. zn. II. ÚS 209/04, sp. zn. III. ÚS 95/06, sp. zn III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky, pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Zohľadňujúc vyššie uvedené požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pri posudzovaní dôvodnosti dovolacích námietok v tejto trestnej veci, zásadné pochybenia vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku súdu I. stupňa a uznesenia odvolacieho súdu v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd nezistil. Rozhodnutia súdov oboch inštancií, ktoré dovolací súd posudzoval komplexne ako jeden celok, totiž dávajú dostatočné a výstižné odpovede na podstatné otázky, ktorých zodpovedanie bolo relevantné posúdiť v danej veci. Súdy oboch inštancií sa v pôvodnom konaní jasne a zrozumiteľne vyjadrili k relevantným právnym a skutkovým otázkam. K dovolacej námietke obvineného,
ktorej v odvolaní poukazoval na to, že sa priznal k spáchaniu trestného činu a úprimne ho oľutoval, že má chorých oboch rodičov a chce sa o nich starať a z uvedených dôvodov okolnosti prípadu a jeho pomery odôvodňujú mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody nielen
5 Trestného zákona, ale aj v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, je potrebné uviesť, že odvolací súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k uloženému trestu poukázal na zásady vyjadrené v § 34 Trestného zákona. Zároveň upriamil pozornosť na odpis z registra trestov, v ktorom má obvinený tri záznamy, kde v dvoch prípadoch sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený a v jednom bol za drogovú trestnú činnosť odsúdený na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu s určením skúšobnej doby 5 rokov s probačným dohľadom, ďalej mu bol uložený zákaz požívania návykových látok a zákaz stretávania sa s osobami, ktoré majú na neho negatívny vplyv. Odvolací súd sa pritom nestotožnil so záverom súdu I. stupňa o dôvodnosti mimoriadneho zníženie trestu
5 Trestného poriadku, aj napriek tomu, že obvinený urobil vyhlásenie o svojej vine, keďže ani v tomto prípade mimoriadne zníženie trestu nie je obligatórne. Vo vzťahu k tvrdeniu obvineného, že sa chce starať o svojich chorých rodičov poznamenal, že choroba jeho rodičov mu nebránila v páchaní drogovej trestnej činnosti. Následne uviedol, že napriek neexistencii dôvodov pre mimoriadne zníženie trestu nemohol zmeniť rozhodnutie v neprospech obvineného, keďže prokurátor odvolanie nepodal. Ďalšie mimoriadne znižovanie trestu aj
1 alebo 2 Trestného zákona tak
odvolacieho súdu neprichádzalo do úvahy. Následne argumentoval aj tým, že obvinený sa opakovane dopúšťa drogovej trestnej činnosti, a to so stupňujúcou intenzitou. V minulosti uložené podmienečné tresty u neho nenaplnili svoj prevýchovný účinok, obvinený sa nepolepšil, nevyužil dobrodenie, ktoré mu bolo dané v podobe podmienečného odkladu výkonu uloženého trestu v minulosti.
názoru odvolacieho súdu nemá obvinený záujem o nápravu a nasmerovanie svojho života pozitívnym smerom. Z uvedených dôvodov odvolací súd trest viac neznižoval. Vzhľadom na uvedené neobstojí názor obvineného, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s odvolacou argumentáciou obvineného vo vzťahu k neprimeranosti uloženého trestu odňatia slobody. Práve naopak, odvolací súd reagoval na všetky námietky vznesené v odvolaní a tieto aj dostatočne odôvodnil, a to plne v súlade s vyššie citovanou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu, ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Najvyšší súd tak konštatuje, že uplatnený dovolací dôvod vo vzťahu k tejto časti dovolacej argumentácie nebol naplnený. Pokiaľ ide o argumentáciu obvineného, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal len zákonnosťou a dôvodnosťou výrokov o uložených trestoch, avšak nijako nerozhodol o odvolaní voči výrokom o ochrannom dohľade a ochrannom protitoxikomanickom liečení, dovolací súd dáva do pozornosti rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k právu
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v tejto súvislosti konštatoval, že korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na tvrdenia účastníka konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne konkretizovanú a podloženú argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému argumentu účastníka konania (sp. zn. II. US 495/2015). V nadväznosti na uvedené je zároveň nevyhnutné uviesť, že obvinený ako aj jeho obhajca po vyhlásení rozsudku súdu I. stupňa na hlavnom pojednávaní konanom
Trestného poriadku, keďže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nie je oprávnený skúmať otázku ne/primeranosti trestu. Z pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu predchádzalo, nebol naplnený akýkoľvek dovolací dôvod, ani zo spektra dôvodov, ktoré dovolateľ priamo uplatnil, ale ani z iných dovolacích dôvodov, pod ktoré by ním uvedené námietky inak bolo možné podradiť (subsumovať). Dovolací súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.