1 Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného L. U. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") zo 7. februára 2023, sp. zn. 2T/103/2022 bol obvinený L. U. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ"), uznaný vinným zo zločinu znásilnenia
1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že - 9. júna 2022 v presne nezistenom čase asi o 23.00 hod. prišiel k dverám bytu č. XX nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu na Ulici V. U. XXX/XX v C. L. - U., kde opakovane zvonil na zvonček a búchal na dvere bytu asi 3 minúty, kde po ich otvorení M. A., narodenou XX. L. XXXX, sa s ním rozprávala asi 5 minút, následne ho vpustila do bytu a zavrela dvere, kde následne ju L. U. chytil oboma rukami za ramená a začal ju spredu tlačiť do obývačky bytu, kde ju následne chytil pravou rukou za hrdlo, hodil ju na gauč, hneď si na ňu ľahol, M. A. sa ho snažila odsotiť, ale sa jej to nepodarilo, následne ju L. U. otočil na brucho, jednou rukou M. A. zdvihol ruky nad hlavu, kde jej ich silno držal obe naraz a svojou druhou rukou jej stiahol legíny, aj nohavičky, následne si L. U. stiahol nohavice a odzadu do nej prenikol, na čo sa mu M. A. snažila vytrhnúť, bránila sa ale toto sa je nepodarilo, pretože na nej ležal, opakovane do nej vnikal, pričom M. A. nemohla kričať o pomoc, lebo mala na tvári vankúš, do ktorého ju tlačil, celý čas do nej vnikal zozadu, polohu nezmenil a následne sa do nej vyvrcholil, čím týmto konaním jej spôsobil zranenia: 2 modriny na ľavom ramene, 3 cm modrinu v oblasti ohanbia, 1 cm modrinu v oblasti bedra, 5 cm bledo-hnedú modrinu v oblasti krížov, naznačenie natrhnutia v oblasti prednej komisury vulvy, vulva - vagína bez hematómov, kde s uvedenými zraneniami bola na lekárskom ošetrení v gynekologickej ambulancii v Liptovskom Mikuláši. Za to okresný súd uložil obvinenému
1 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, pre výkon ktorého ho
2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd v Žiline (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením zo 4. mája 2023, sp. zn. 3To/36/2023,
Proti naposledy označenému rozhodnutiu krajského súdu podal obvinený, prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Martina Alušica, advokáta so sídlom Madačova 1/A, Ružomberok, vo svoj prospech dovolanie z dôvodov plynúcich z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g) Trestného poriadku. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku videl obvinený v tom, že v prípravnom konaní boli vykonávané procesné úkony vyústiace do dovolaním napadnutého rozsudku za účasti ustanoveného obhajcu JUDr. Ľuboša Racka PhD., hoci obaja (spolu s obhajcom) oznámili stratu vzájomnej dôvery podaním doručeným súdu
vlastného výberu, a to
názoru obvineného, vzhľadom na túto skutočnosť, mal samotný vyšetrovateľ oznámiť dôvody pre svoje vylúčenie, čo však neurobil a neurobil tak ani ustanovený obhajca, hoci ho na túto skutočnosť obvinený upozornil. Z uvedených skutočností potom obvinený vyvodil existenciu dôvodu dovolania aj
1 písm. g) Trestného poriadku, keďže úkony prípravného konania, ktoré sa stali podkladom odsudzujúceho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, vykonával zaujatý vyšetrovateľ, pričom obhajca potvrdzujúc takto dôvody pre stratu dôvery ostal nečinný a námietku zaujatosti vyšetrovateľa nepodal s tým, že v tomto smere pochybil aj súd, ktorý nezbavil ustanoveného obhajcu povinnosti obhajoby. V podanom dovolaní obvinený ďalej namietal, že tak rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj súdu odvolacieho, nespĺňajú požiadavky pre náležité odôvodnenie rozhodnutia vyplývajúce z ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku, keďže zistená dôkazná situácia je logickým predpokladom pre iný právny záver, ako je obsiahnutý v dôvodoch napadnutých rozhodnutí, súdy nižšieho stupňa postupovali
metód interpretácie, ktoré sú,
názoru obvineného, nezlučiteľné s princípom zákonnosti, rozumnosti, zásadou spravodlivého hodnotenia dôkazov namietajúc pritom, že súd prvého stupňa subjektívne vyhodnotil vykonané dôkazy v jeho (obvineného) neprospech, vrátane dôkazov, ktoré vyznievali v jeho prospech, a to znalecký posudok MUDr. I. B., PhDr. L. F., svedecké výpovede Q., W., U. s tým, že súdy nižšieho stupňa založili svoje odsudzujúce rozhodnutia v zásade na výpovedi poškodenej, ktorej tvrdenia si v zásadných bodoch odporujú, neboli ničím verifikované, naopak boli vyvrátené výsluchom svedka W., ako aj znaleckými posudkami MUDr. I. B. a PhDr. L. F., výpoveďami svedkyne Q. a svedka U., ale aj SMS komunikáciou, z ktorej je zrejmé, že poškodená sa snažila ovplyvňovať svedkyňu R. Q. vo svoj prospech, pritom súd prvého stupňa neuveril svedkovi W. a obvinenému s odôvodnením, že boli pod vplyvom alkoholu, avšak v tejto súvislosti úplne ignoroval skutočnosť, že aj samotná poškodená bola pod vplyvom alkoholu (čím sa súdy nižšieho stupňa dopustili porušenia pravidiel formálnej logiky). V tejto súvislosti obvinený vyčítal súdom nižšieho stupňa, že sa nijakým spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou, že poškodená dala šatstvo a posteľnú bielizeň vyprať, čím zničila biologické stopy, pričom znalkyňa MUDr. I. B. pri svojom výsluchu uviedla, že s najväčšou pravdepodobnosťou zranenia poškodenej vznikli pri dobrovoľnom pohlavnom styku, navyše s ohľadom na rozporné výpovede poškodenej deň a čas pohlavného styku medzi poškodeným a obvineným ostal neobjasnený s tým, že znalec PhDr. L. F. konštatoval zníženú špecifickú vierohodnosť poškodenej, jej zvýšený sklon k predvádzaniu sa, teatrálnosti s nemožnosťou vylúčiť tendencie k dramatizácii, ako aj sklony k účelovému spracovaniu udalostí, v dôsledku čoho,
názoru obvineného, nebol v prejednávanej veci zistený skutkový stav, o ktorom by neexistovali dôvodné, rozumné pochybnosti, v dôsledku čoho sa súdy nižšieho stupňa dopustili porušenia zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), ale aj zásady prezumpcie neviny. V tejto súvislosti ešte obvinený zdôraznil,
jeho názoru, rozpory vo výpovediach poškodenej ohľadom dňa a času znásilnenia, ako aj spôsobu vojdenia obvineného do bytu, ako aj skutočnosť, či poškodená mala alebo nemala na sebe podprsenku a či sa k obvinenému správala blízko dôverne. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že: I. Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/36/2023 zo 4. mája 2023 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c), ods. e), ods. g) Trestného poriadku porušený zákon v ustanoveniach § 31 ods. 1, § 43 ods. 1 Trestného poriadku, § 168 ods. 1 Trestného poriadku, § 319 Trestného poriadku v neprospech obvineného. II.
2 Trestného poriadku zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/36/2023 zo
jeho názoru, smerujú primárne do oblasti skutkových zistení, spôsobu hodnotenia dôkazov s tým, že obvinený polemizuje s odôvodnením rozhodnutí súdov nižšieho stupňa a snaží sa presadiť vlastnú pre neho priaznivejšiu verziu skutkových zistení, pritom súdy nižšieho stupňa v potrebnej miere vysvetlili na základe akých právnych úvah dospeli ku svojim skutkovým zisteniam a právnym záverom. K zaujatosti vyšetrovateľa prokurátor uviedol, že vyšetrovateľ bol pri bežnom rutinnom policajnom zákroku atakovaný odsúdeným bez spôsobenia ujmy na zdraví, čo predstavuje bežnú rutinu situáciu, ktorá z tohto dôvodu vylúčenie
1 Trestného poriadku nezakladá, navyše obvinený túto svoju námietku zaujatosti bez meškania nevzniesol, a preto ani vyšetrovateľ o nej nemohol rozhodovať, navyše v konaní pred súdom boli opätovne vykonané všetky dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného v intenciách § 392 ods. 1 Trestného poriadku zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku] pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku) - primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/
1 Trestného poriadku zo závažných dôvodov môže byť ustanovený obhajca na svoju žiadosť alebo žiadosť obvineného oslobodený od povinnosti obhajovania a namiesto neho zvolený alebo ustanovený iný obhajca. Iný obhajca môže byť obvinenému ustanovený aj vtedy, ak si ustanovený obhajca dlhodobo neplní svoje povinnosti.
2 Trestného poriadku o oslobodení ustanoveného obhajcu rozhodne predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie.
4, veta prvá, Trestného poriadku dôvody
odseku 1 písm.
4 Trestného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2016 z 15. júna 2016). Napriek tomu nad rámec uvedeného, pre úplnosť, najvyšší súd dodáva, že z nezávislosti advokácie (právnickej profesie) na štáte vyplýva, že vedenie obhajoby je vo svojej podstate záležitosťou medzi obhajcom a obvineným, či už mu bol obhajca pridelený v režime právnej pomoci poskytovanej štátom, alebo si ho platí klient sám.
čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sú zmluvné štáty/príslušné vnútroštátne orgány povinné zasiahnuť iba vtedy, ak nedostatky na strane ustanoveného obhajcu sú očividné, alebo ak sú na ne dostatočne upozornené iným spôsobom [rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo veci Kamasinski proti Rakúsku, Shekhov proti Rusku), pričom to isté platí potom i pre obhajcu zvoleného obvineným (rozsudok vo veci Imbrioscia proti Švajčiarsku]. Z relatívnej nezávislosti výkonu advokátskej praxe vyplýva, že štát advokáta neriadi a nenesie zodpovednosť za jeho činy (rozhodnutie ESĽP vo veci Alvarez Sanchez proti Španielsku). Pokiaľ sa však obhajca dopustí zjavnej procesnej chyby, v dôsledku ktorej by malo dôjsť k odmietnutiu podaného opravného prostriedku, mal by príslušný súd prijať určité pozitívne opatrenia - napr. vyzvať právneho zástupcu, aby svoj omyl napravil (rozsudok ESĽP vo veci Czekalla proti Portugalsku, Andreyev proti Estónsku). Predstava obvineného, vyjadrená v jeho písomnom podaní, že jemu ustanovený obhajca nedostatočne obhajuje jeho záujmy, nie je dôvodom na to, aby súd ustanoveného obhajcu zbavil povinnosti obhajoby a namiesto neho ustanovoval iného obhajcu, pokiaľ reálne nie je na to preukázaný závažný dôvod, alebo že si ustanovený obhajca dlhodobo neplní svoje povinnosti (primerane uznesenie najvyššieho súdu z
názoru obvineného došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Dodal, že zvolený obhajca nemal informácie o dátume preštudovania spisu, pričom túto informáciu mu obvinený nemohol poskytnúť a napriek tomu, že zvolený obhajca požiadal o prístup k spisu, toto mu bolo umožnené až 2. decembra 2022.
3 Trestného poriadku skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je však povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom.
4 Trestného poriadku za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj za včasnosť podania žiadosti o ustanovenie obhajcu
2 zodpovedá obvinený; pri zmene obhajcu nie je zvolenie obhajcu alebo ustanovenie obhajcu
2 dôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu trestného konania. Z predloženého spisového materiálu plynie, že obvinený sa spolu s jeho ustanoveným obhajcom zúčastnil na preštudovaní spisu
1 písm. i) Trestného poriadku, nie však
1 písm.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Úspešné uplatnenie vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu predpokladá, že v prejednávanej veci konala alebo rozhodovala vylúčená osoba, ktorá je zároveň z procesného hľadiska nositeľom postavenia orgánu činného v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), sudcu alebo prísediaceho.
1 Trestného poriadku, z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Pomerom úradnej osoby k prejednávanej veci je najmä vzťah prezentovaný záujmom úradnej osoby na výsledku prejednávanej veci, napríklad z dôvodu, že v takejto veci vystupuje ako poškodený alebo poškodeným je jej blízky príbuzný, alebo vzťah založený na situácii, že úradná osoba bola svedkom prejednávanej veci a podobne. Pomerom k osobe, ktorej sa úkon týka, jej zástupcovi, prípadne k inému orgánu činnému v tomto konaní môže byť napríklad vzťah príbuzenský, úzko priateľský alebo prípadne naopak nepriateľský, opierajúci sa však o konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné takýto pomer vyvodiť. Vždy však ide o okolnosti, ktoré bránia byť sudcovi vo veci, či už subjektívne alebo objektívne nestranným. Okolnosti, ktoré bránia úradnej osobe objektívne byť nestrannou, nastávajú nezávisle od jej vôle, vyvolávajú však oprávnené pochybnosti o jej nestrannosti, so zreteľom napríklad na štatút, či funkcie, ktoré vo veci vykonávala a aj keby úradná osoba subjektívne bola nestrannou, nemôže vo veci pre ich existenciu konať v zmysle „teórie zdania",
ktorej nestačí, že úradná osoba je subjektívne nestranná, ale musí sa taká aj objektívne javiť stranám v konaní. Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak a spravidla sa posudzuje
správania úradnej osoby. S ohľadom na existenciu Ústavou Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 1 zákona číslo 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) garantovanú zásadu zákonného sudcu, však musí ísť o taký výnimočný dôvod, ktorý spôsobuje, že v konkrétnej trestnej veci bude lepšie zabezpečené uplatnenie základných zásad trestného konania prostredníctvom iného sudcu. Teda sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Ako to už bolo vyššie naznačené, pri riešení otázky nestrannosti sudcu je nutné zohľadniť aspekty tak subjektívneho, ako aj objektívneho charakteru (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Piersack proti Belgicku), pritom pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak s tým, že na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Hauschildt proti Dánsku). Objektívna nestrannosť sa neposudzuje
subjektívneho stanoviska sudcu, ale
objektívnych symptómov v zmysle už spomínanej tzv. teórie zdania nezaujatosti,
ktorej spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná, nestačí teda, že sudca je objektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudská práva Delcourt proti Belgicku), pričom vždy je treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudská práva Pullar proti Spojenému kráľovstvu) s tým, že relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych, dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť však nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. V tejto súvislosti je potrebné brať na zreteľ skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti, preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu a znamenala by dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci, môže aj pri zohľadnení už spomínanej tzv. teórie zdania nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci, k stranám v konaní alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne (primerane rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 332/2008). Aj keď vyššie uvedené teoretické východiská sa zameriavajú najmä na osobu sudcu, pre vylúčenie ďalších úradných osôb vymedzených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku v zásade platia tie isté princípy. O námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne
4 alebo ak je dôvodom námietky len riadny procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch
6 Trestného poriadku). Obvinený v tejto súvislosti namietal zaujatosť vyšetrovateľa, kpt. Mgr. T. P., pretože vystupoval ako poškodený v trestnom konaní, ktoré bolo proti obvinenému v minulosti vedené s tým, že obvinený bol v tomto konaní aj odsúdený rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 0T/25/2016, z 1. júna 2016 (právoplatným toho istého dňa) pre trestný čin útoku na verejného činiteľa
1 písm. a) Trestného zákona. Aj v tejto súvislosti je nutné v prvom rade poukázať na ustanovenie § 371 ods. 4, veta prvá, Trestného poriadku, v zmysle ktorého dôvody
odseku 1 písm.
4 Trestného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2016 z
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania, teda k dokazovaniu. Týka sa predovšetkým vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá, teda ich vyhľadávanie a zabezpečovanie, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou, nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní tých dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 3Tdo/26/2017, 3Tdo/39/2019, 4Tdo/88/2015). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistene´ porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov, tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 24/2020). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej rozhodovacej praxi však ako podklad pre záver o porušení práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), skúma celkovú spravodlivosť procesu (primerane napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu z
názoru dovolateľa, oslobodený od povinnosti obhajovania obvineného a že jednotlivé úkony prípravného konania vykonával,
názoru dovolateľa, zaujatý vyšetrovateľ, pričom takto získané dôkazy sa stali podkladom rozhodnutia. Vzhľadom na to, že najvyšší súd, ako to už bolo vyššie uvedené, nedospel k záveru, že ustanovený obhajca mal byť v prejednávanej veci oslobodený od povinnosti obhajovania v prípravnom konaní a že úkony prípravného konania vykonával zaujatý vyšetrovateľ, dôkazy vykonané v prípravnom konaní za takejto situácie nie sú dôkazmi vykonanými v rozpore so zákonom, a preto vyššie uvedenou argumentáciou obvineného k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku zjavne nedošlo.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho/miernejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda situácia, že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018, 2Tdo/6/2019, 5Tdo/48/2018). Naposledy citované ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb a jeho znenie za bodkočiarkou vylučuje možnosť úspešne sa domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Inak povedane´, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému skôr konajúcimi súdmi, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru a nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu" inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu druhého stupňa [primerane uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/7/2018 z 3. septembra 2018 (publikované v Zbierke pod číslom 96/2018)]. Dovolací súd teda hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, a ktorý je vymedzený v takzvanej skutkovej vete napadnutého rozsudku, zodpovedá znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu, pod ktorú bol napadnutým rozsudkom podradený. Použitia tohto dovolacieho dôvodu sa dovolateľ v podanom dovolaní síce výslovne nedomáhal, avšak
ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu (rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012) viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka (vecného) vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Inak povedané je úlohou obvineného (kvalifikovane zastúpeného obhajcom), aby v podanom dovolaní vecne špecifikoval konkrétne chyby rozhodnutia prípadne konania, ktoré mu predchádzalo, je však už vecou dovolacieho súdu, aby takto vecne špecifikované konkrétne chyby podradil pod príslušné ustanovenie § 371 Trestného poriadku a posúdil jeho ne/naplnenie. Pokiaľ obvinený napádal hodnotenie vykonaných dôkazov súdmi nižšieho stupňa, nimi vyvodené skutkové závery ponúkajúc pritom vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné skutkové závery (odlišné od hodnotenia a záverov súdov nižších stupňov), tieto skutočnosti dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku zjavne nenapĺňajú, pretože ide o námietky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho prieskumu vylúčené, keďže v dovolacom konaní, ako to už bolo uvedené, správnosť a úplnosť skutkového stavu, dovolací súd nesmie skúmať a ani meniť, pričom súdy nižšieho stupňa, dostatočným spôsobom, objasnili svoje úvahy vedúce ich k záveru o vine a treste obvineného, ktoré nie je možné považovať za svojvoľné, či arbitrárne. Rovnako tak námietkou skutkového charakteru je aj nespokojnosť obvineného s nepoužitím zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného" („in dubio pro reo"). Aplikácia uvedenej zásady totiž prichádza do úvahy pri hodnotení vykonaných dôkazov, avšak, ako to už bolo vyššie uvedené, námietky týkajúce sa hodnotenia dôkazov sú námietkami skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho prieskumu, ako to už bolo niekoľkokrát konštatované, vyňaté s ohľadom na znenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou, Trestného poriadku (správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť). Pokiaľ obvinený namietal, že výpoveď poškodenej o údajnom znásilnení nebola žiadnym spôsobom verifikovaná, prípadne potvrdená inými dôkazmi, ale bola vyvrátená výsluchmi obvineného a svedka W. (avšak súd im neuveril), pritom svedok W. okrem iného uvádzal, že deň potom, čo mala poškodená s obvineným pohlavný styk, sa sťažovala, že po styku krvácala, ale neuvádzala, že by mala styk bez jej súhlasu, znaleckým posudkom znalkyne MUDr. I. B. (z ktorého vyplynulo, že zranenia poškodenej vznikli s najväčšou pravdepodobnosťou pri dobrovoľnom pohlavnom styku), posudkom znalca PhDr. L. F. (ktorý konštatoval zvýšený sklon poškodenej k teatrálnosti a predvádzaniu sa), pričom dôveryhodnosť výpovede poškodenej znižuje aj vyjadrenie svedkyne Q., ktorá uviedla, že poškodená si v minulosti veľmi vymýšľala, preto s ňou prerušila kontakt, výpoveď svedka U., ktorý uviedol, že sa po odsúdenom „liepala" s tým, že poškodená sa navyše mala snažiť ovplyvniť svedkyňu Q., aby nehovorila čo sa dialo pred bytovkou 8. júna 2022, čo vyplývalo zo SMS komunikácie, k tomu je potrebné uviesť, že ani tieto námietky, ktorými sa obvinený snažil spochybniť skutkové závery, ku ktorým dospeli súdy nižšieho stupňa, a následne ponúkal vlastné závery, dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku nenapĺňajú. Uvedenými námietkami sa obvinený v zásade dožadoval „iba" iného hodnotenia vykonaných dôkazov
svojich predstáv, teda v zásade zmeny zisteného skutkového stavu vo svoj prospech, čo však dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku z už vyššie uvedených dôvodov nenapĺňa s tým, že okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia doplnených o argumentáciu krajského súdu [odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (primerane napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/2005, III. ÚS 17/2018)] v zásade dostatočným spôsobom, ktorý nie je možné považovať za svojvoľný či arbitrárny, uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Súdy nižšieho stupňa (najmä okresný súd) zrozumiteľným spôsobom vysvetlili, že záver o vine obvineného založili v prvom rade na výpovedi svedkyne - poškodenej M. A. poukazujúc pritom na špecifický charakter sexuálnych trestných činov, ktoré sa spravidla odohrávajú len za účasti ich páchateľa a poškodeného/ej, preto logicky ťažiskovým usvedčujúcim dôkazom bude výpoveď poškodeného/ej, ktorá navyše v prejednávanej veci je v súlade s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, keďže v krátkej časovej súvislosti sa poškodená s tým, že bola obvineným znásilnená, zdôverila štyrom ďalším svedkom, a to L. E., svojej matke L. A., R. U. (predtým Q.) a dokonca aj v tom čase priateľke obvineného S. P., pričom jej výpoveď je konzistentná bez výraznejších odchýlok a nespochybnili ju ani závery znaleckého dokazovania, keďže zranenia, ktoré boli u poškodenej zistené, mohli
vyjadrenia znalkyne MUDr. I. B. vzniknúť aj pri nedobrovoľnom pohlavnom styku s tým, že všeobecná vierohodnosť poškodenej bola,
vyjadrenia znalca PhDr. L. F., zachovaná. Je pravdou, že znalkyňa MUDr. I. B. uviedla, že zranenia poškodenej mohli vzniknúť aj pri dobrovoľnom pohlavnom styku [vzhľadom na to, že ustálenie skutkového záveru, či v prejednávanej veci išlo o ne/dobrovoľný pohlavný styk patrí na podklade vyhodnotenia vykonaného dokazovania len súdu (nie znalcovi), je pre hodnotenie dôkaznej situácie nepodstatné, že dotknutá znalkyňa vyjadrila svoj názor, že išlo o dobrovoľný pohlavný styk], ďalej je pravdou, že znalec PhDr. L. F. konštatoval u poškodenej snahu javiť sa v lepšom svetle, sklony k dramatizácii, k fantazijnému a účelovému spracovávaniu prežitých udalostí, že poškodená sa snažila ovplyvniť svedkyňu R. U. (predtým Q.), tieto skutočnosti však súdy nižšieho stupňa nepovažovali za tak zásadného významu, aby významným spôsobom znižovali dôveryhodnosť tvrdení poškodenej, keďže u nej (poškodenej) nezistili žiaden motív, pre ktorý by chcela obvinenému uškodiť a nepravdivo vypovedať, v rozumnej časovej súvislosti obvinený s poškodenou nemali žiadne konflikty či nezhody, neudržiavali dlhodobý kontakt (tvrdenie obvineného, že išlo o pomstu za rozchod, vyhodnotili súdy nižšieho stupňa ako neuveriteľné, logicky, akceptovateľným spôsobom z dôvodu, že k rozchodu došlo dávno pred ôsmimi rokmi, preto niet rozumného dôvodu, prečo by poškodená s pomstou vyčkávala tak dlho, pričom ďalší dôvod tvrdený obvineným, že pri styku mal poškodenú označiť menom svojej aktuálnej priateľky, nebolo ničím preukázané a nepotvrdil ho ani svedok D. W., ktorý ho
vyjadrenia obvineného mal počuť), keď navyše znalec PhDr. L. F. konštatoval zachovanie všeobecnej vierohodnosti poškodenej a hlavne v súvislosti so skutkom konštatoval u nej (poškodenej) strednú mieru úzkosti a depresie (ak by malo ísť o styk dobrovoľný, nebol by dôvod pre úzkosti a depresie). Zároveň v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zodpovedanie otázky, či svedok v konkrétnom prípade svojej konkrétnej výpovede ne/hovorí pravdu (ide o hodnotenie vykonaného dokazovania) prináleží len súdu, nie znalcovi. Úlohou znalca z odboru psychológia je vyjadriť sa najmä vo všeobecnej rovine, či s ohľadom na rozumové, intelektové schopnosti vypočúvanej osoby, jej rozumovú a mravnú vyspelosť, štruktúru jej osobnosti, charakterové vlastnosti a podobne je schopná správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti, či má sklony javiť sa v lepšom svetle, či má sklony k fabuláciám, konfabuláciám, účelovému spracovávaniu prežitých okolností a podobne. Zároveň je možné, aby sa znalec vyjadril aj k svojim zisteniam v rámci znaleckého dokazovania (vyšetrenia poškodenej osoby), ku ktorým dospel počas rozhovoru s poškodenou osobou ohľadom skutkových okolností napríklad v smere, či jej neverbálne prejavy sú v súlade s obsahom jej slovného prejavu, čo by mohlo poslúžiť ako podklad pre záver súdu, či v tomto konkrétnom prípade poškodená osoba ne/hovorí pravdu, rovnako tak nie je vylúčené, aby znalec poukázal na rozpory v tvrdeniach poškodenej osoby počas rozhovoru so znalcom v porovnaní s jej výpoveďou v prípravnom konaní tvoriacom súčasť spisu, s ktorým sa znalec oboznámil, v žiadnom prípade však nie je úlohou znalca vzniknuté rozpory odstraňovať (to je úloha súdu) a za týmto účelom poškodenú osobu zvlášť v postavení zraniteľnej osoby opakovane vypočúvať ohľadom skutkových okolností a tak prispieť k jej druhotnej viktimizácii [druhotnou viktimizáciou sa rozumie ujma, ktorá obeti vznikla v dôsledku konania alebo nekonania orgánu verejnej moci, subjektu poskytujúceho pomoc obetiam, poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, znalca, tlmočníka, obhajcu alebo oznamovacích prostriedkov - § 2 ods. 1 písm. f) zákona číslo 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]. Preto skutočnosť, že poškodená odmietla opakovane pred znalcom popisovať priebeh skutkového deja, pochybnosti o jej dôveryhodnosti nevyvoláva. Obdobne tak okresný súd logickým, akceptovateľným spôsobom vysvetlil, že pochybnosti o dôveryhodnosti tvrdení poškodenej,
jeho názoru, zásadným spôsobom nevyvolávajú ani rozpory v jej výpovedi týkajúce sa času, kedy k znásilneniu došlo, vzhľadom na to, že samotná poškodená uviedla, že čas nesledovala s tým, že s ohľadom na prežité udalosti tak špecifického charakteru nie je možné od nej spravodlivo požadovať, aby si presné časové údaje zapamätala. Pokiaľ ešte obvinený v podanom dovolaní namietal, že poškodená najprv uvádzala, že k znásilneniu malo dôjsť
jeho vlastného vyjadrenia, mal problém so zapamätaním si a vybavením si určitých skutočností v pamäti práve z dôvodu, že mal dosť vypité, sám svedok teda uvádzal, že bol pod takým vplyvom alkoholu, že mu tento bránil v správnom zapamätaní si a reprodukovaní prežitých udalostí (strana 7, odsek 1 ro
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.