náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu odmeňovania

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5CdoPr/10/2023 Identifikačné číslo spisu: 1110209803 Dátum vydania rozhodnutia: 11.12.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1110209803.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Petra Brňáka a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu V. M., narodeného P., bytom N., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Mišlinom, so sídlom Košice, Južná trieda 9, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00 166 481, o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu odmeňovania v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-14C/35/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2023 sp. zn. 7Co/27/2021, takto rozhodol: Návrhy žalobcu na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a . Dovolanie žalobcu z a m i e t a . Žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania n e priznáva. Odôvodnenie 1. Bývalý Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 6. októbra 2020 č. k. 14C/35/2010-368 návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.

1. b)a
2. c)zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) zamietol (výrok I.), žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.). 1.1. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 1 (v znení účinnom od 1. júla 2004 do 31. augusta 2007, od 1. septembra 2007 do 31. marca 2008 a od 1. apríla 2008 do 31. decembra 2014), § 2 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 2 a § 13 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), § 94, § 95 ods. 2, 3, § 98a (v znení účinnom od 1. septembra 2004 do 14. apríla 2005 a od 15. apríla 2005 do 16. júla 2009) zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (ďalej len „zákon č. 154/2001 Z. z.“), § 67 ods. 1, § 69 ods. 2 (v znení účinnom od 1. septembra 2004 do 14. apríla 2005, od 15. apríla 2004 do 16. júla 2009 a od 17. júla 2009) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“), čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, čl. II ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 21 ods. 1 Charty základných práv EÚ, čl. 15 Smernice Rady č. 2000/43 z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (ďalej len „Smernica Rady č. 2000/43“), čl. 16, čl. 17 Smernice Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len „Smernica Rady č. 2000/78/ES“), čl. 14 Smernice Rady č. 2004/113/ES z 13. decembra 2004 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu (ďalej len „Smernica Rady č. 2004/113/ES“), čl. 25 Smernice EP a Rady č. 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (ďalej len „Smernica EP a Rady č. 2006/54/ES“). 1.2. Vecne okresný súd dôvodil, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.800 eur z dôvodu odmeňovania v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, keď tvrdil, že v období od 15. apríla 2004 do 30. júna 2009, kedy bol prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice I, došlo k porušeniu zákazu diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, pretože s účinnosťou zákona č. 122/2005 Z. z. bol prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry a rovnako sudcom Špeciálneho súdu priznaný a vyplácaný mesačný funkčný príplatok v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a preto sa s ním zaobchádzalo bez zodpovedajúceho odôvodnenia horšie, než s prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúry. Žalobca sa tiež domáhal voči žalovanej uloženia povinnosti vydať vnútrorezortný predpis zaručujúci rovnosť zamestnancov a prokurátorov, a to s poukazom na § 13 antidiskriminačného zákona v spojení s čl. 16 Smernice Rady č. 2000/78/ES. 1.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vyhodnotil námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej ako nedôvodnú, pretože štát ako žalovaný je v spore zastúpený príslušným orgánom, a to Generálnou prokuratúrou SR, je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Okresný súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 17/08, ako aj zákon č. 154/2001 Z. z. a zákon č. 385/2000 Z. z. v spojení s dôvodovou správou k zákonu č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde (účinný od 17. júla 2009), ktorým došlo aj k zmene ustanovenia § 98a zákona č. 154/2001 Z. z. a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., z ktorých vychádzal, ako aj z predložených listinných dôkazov a dospel k záveru, že v prípade žalobcu došlo k nerovnakému zaobchádzaniu, a to k nerovnakému odmeňovaniu vo vzťahu k prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry, a to obdobne ako v prípade ústavným súdom konštatovanej diskriminácie u sudcov všeobecných súdov v porovnaní s vtedajšími sudcami Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu SR, ktorí rozhodovali o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré bol v prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Žalobcovi tak vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou, keď súd sa stotožnil so žalobcom, že právna úprava odmeňovania sudcov a prokurátorov je porovnateľná, napriek tomu žalobe nevyhovel a žalobcovi nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca má právo žiadať na súde spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku diskriminácie utrpel, to však neznamená, že je oslobodený od povinnosti tvrdenia, akú škodu utrpel, v akej forme, o aký zásah ide a s akou intenzitou, ako aj povinnosti unesenia dôkazného bremena. Žalobca v danom spore ale podľa okresného súdu dôkazné bremeno neuniesol a žiadnym spôsobom nepreukázal, že v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania došlo v jeho prípade k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti, resp. či vôbec došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nepredstavuje náhradu mzdy, ani náhradu majetkovej škody, ale je satisfakčnou reparáciou protiprávneho stavu, ktorý svojimi dôsledkami a dosahom spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemateriálnej sfére osoby. Skutočnosť, že prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj sudcovia Špeciálneho súdu mali nárok na funkčný príplatok za výkon funkcie v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ešte samo osebe nezakladá nárok ostatným prokurátorom a sudcom na doplatenie tohto rozdielu, dokonca nezakladá ani samotný zákonný nárok na funkčný príplatok. 1.4. Okresný súd tiež poukázal na to, že podľa ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zák. č. 365/2004 Z. z.“ alebo „antidiskriminačný zákon“) je možné domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy až vtedy, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, čo žalobca taktiež neodôvodnil. Pokiaľ žalobca žiadal neprihliadnuť na ustanovenie § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, keď tvrdil, že je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „ESD“), rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, súd obdobne ako žalovaná nevzhliadol dôvod na neaplikáciu § 9 zákona č. 365/2004 Z. z., ani na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b), či
3. c)CSP, pretože podľa názoru súdu zo žiadneho rozhodnutia ESD, ani ESĽP, či medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, nevyplýva, že by právna úprava zákazu diskriminácie v slovenskom právnom systéme bola nedostatočná. Súd prvej inštancie tiež dôvodil, prečo nie sú v danom spore použiteľné rozhodnutia ESD s ESĽP, na ktoré žalobca poukazoval, aj na základe čoho súd prvej inštancie žalobu, pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zamietol. 1.5. Z rovnakého dôvodu okresný súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.
4. b)a
5. c)CSP, nakoľko nevzhliadol dôvod na prerušenie konania, a to, či už pre podanie návrhu na ústavný súd na začatie konania o súlade právneho predpisu (súlad § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona s medzinárodnými zmluvami) alebo z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy (podľa Smernice Rady č. 2000/78/ES). Súd prvej inštancie uviedol, že z antidiskriminačného zákona, že prebral právne záväzné akty Európskej únie, a to Smernicu Rady č. 2000/43/ES, Smernicu Rady č. 2000/78/ES, Smernicu Rady č. 2004/113/ES a Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES, ani z uvedených smerníc nevyplýva automatický nárok dotknutej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bez akéhokoľvek preukazovania zásahu do jej dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia. Akcentoval judikát R 53/1999, podľa ktorého prerušiť konanie podľa (vtedy platného) ustanovenia § 109 ods. 1 písm.
6. b)OSP (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v platnom znení) možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania. 1.6. Pokiaľ žalobca žiadal v žalobe uložiť žalovanej povinnosť vydať vnútrorezortný predpis zaručujúci rovnosť zamestnancov a prokurátorov, aj v tejto časti okresný súd nepovažoval žalobu za dôvodnú. V konaní sa síce preukázalo, že žalovaná v období od 1. mája 2005 do 1. apríla 2008 neprijala osobitný služobný predpis za účelom zosúladenia vnútorných predpisov s antidiskriminačným zákonom podľa uvedeného ustanovenia § 13 tohto zákona, bolo tomu však preto, že nebol konštatovaný rozpor služobných predpisov generálneho prokurátora SR so zákonom č. 365/2004 Z. z. Sporné ustanovenie § 98a zákona č. 154/2001 Z. z., ktoré upravuje výšku funkčného príplatku pre prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry, bolo nakoniec s účinnosťou od 17. júla 2009 zmenené, pričom z dôvodovej správy k novele vyplýva, že sa tak stalo s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08. Napokon žalobca v čase rozhodovania súdu už nevykonáva funkciu prokurátora a odstránená bola aj nerovnosť v odmeňovaní prokurátorov okresných prokuratúr vo vzťahu k prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry, preto aj v prípade, keby žaloba bola v tejto časti dôvodná, aktuálne by stratila účinok. 1.7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že plne úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si žalovaná nárok na náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. júna 2023 sp. zn. 7Co/27/2021 návrh na prerušenie konania zamietol (prvý výrok), rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (druhý výrok) ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP a žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (tretí výrok). 2.1. Odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu opierajúc sa o citované ustanovenia antidiskriminačného zákona súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný spor aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vychádzajúc z nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 17/08-238 možno konštatovať, že k diskriminácii v odmeňovaní sudcov podľa zákonnej úpravy platnej a účinnej do 17. júla 2009 došlo, upriamil pozornosť na to, že ústavný súd konštatoval nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a zároveň aj nesúlad so zásadou rovnakého zaobchádzania obsiahnutou v čl. 12 ods. 1 ústavy, t. j. sám konštatoval, že posudzovaná právna úprava ohľadom výšky funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu je voči ostatným sudcom diskriminačná. Súd prvej inštancie zároveň správne na daný prípad žalobcu, ako vtedajšieho prokurátora všeobecnej prokuratúry, aplikoval východiská z predmetného nálezu vo vzťahu k prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry v spornom období, kedy prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry mali nárok na funkčný príplatok vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a konštatoval, že u žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní. Odvolací súd pripustil a súhlasil s názorom, že v určitých prípadoch zásahov nie je potrebné osobitne dokazovať utrpenú fyzickú alebo psychickú ujmu (napr. psychické strádanie v prípade úmrtia blízkej osoby alebo psychické a fyzické utrpenie v prípade nezákonnej väzby), v zásade však ide o také zásahy do práv a slobôd fyzickej osoby, pri ktorých zo samotnej povahy tohto zásahu automaticky vyplýva následok v podobe psychickej alebo fyzickej ujmy. Avšak zdôraznil, že aj v týchto prípadoch sa vyžaduje, aby žalobca ako poškodená osoba konkrétnymi skutkovými tvrdeniami ozrejmila, akým spôsobom sa u nej prejavila ujma a v čom konkrétne spočívala. 2.2. Podľa odvolacieho súdu žalobca v danom spore iba všeobecnými tvrdeniami uviedol, že sa jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti (predovšetkým v odbornej verejnosti) značne znížila, nakoľko vznikol dojem o nedostatku jeho odborných kvalít, dostatočného vzdelania a praxe a verejnosti bola podsúvaná skorumpovanosť, nedostatok nestrannosti, existencia väzieb na podsvetie a mocenské štruktúry prokurátorov všeobecných prokuratúr. Pokiaľ žalobca argumentoval rozhodnutím ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku, ktorý vytkol vnútroštátnym súdom prílišný formalizmus v prípade, ak vyžadujú preukázanie nemajetkovej ujmy dôkazmi o vonkajších prejavoch fyzického alebo psychického utrpenia, je potrebné konštatovať, že žalobca v žalobe neuviedol žiadne skutkové tvrdenia o ujme vo forme fyzického alebo psychického utrpenia. Nemožno opomenúť skutočnosť, že v prevažnej väčšine judikovaných prípadov diskriminácie (porušenia zásady rovnakého zaobchádzania) išlo o zásah priamo smerovaný voči konkrétnemu poškodenému, čo nie je prípad žalobcu (porušenie zásady rovnakého zaobchádzania sa týkalo plošne všetkých sudcov a prokurátorov všeobecných súdov a prokuratúr). O to viac, podľa názoru odvolacieho súdu, bolo potrebné jednak uviesť konkrétne skutkové tvrdenia o spôsobenej ujme a túto ujmu aj preukázať. Naviac v prípade zníženia vážnosti v spoločnosti ide o takú kategóriu ujmy, ktorú je možné objektivizovať dôkazmi o vonkajších prejavoch (nejde len o subjektívny pocit, ale aj o objektívnu skutočnosť, že si poškodenú osobu niekto prestal vážiť tak ako pred zásahom). Berúc do úvahy vyššie uvedené, odvolací súd konštatoval, že žalobca v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale v dostatočnom rozsahu ani bremeno tvrdenia. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. 2.3. Odvolací súd poukázal, že zo zoznamu preberaných právne záväzných aktov Európskej únie antidiskriminačného zákona vyplýva, že do predmetného zákona boli prevzaté nasledovné smernice: Smernica Rady č. 2000/43/ES, Smernica Rady č. 2000/78/ES, Smernica Rady č. 2004/113/ES a Smernica EP a Rady č. 2006/54/ES. V súvislosti s argumentáciou odvolateľa o potrebe tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, konkrétne § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona s ohľadom na znenie a účel vyššie uvedených smerníc, uviedol, že v súčasnom práve Európskych spoločenstiev možno hovoriť v súvislosti s priamym účinkom smerníc iba v zmysle vertikálneho priameho účinku. Horizontálny priamy účinok je príznačný pre nariadenia a zmluvy a znamená to, že tieto akty môžu upravovať nielen práva jednotlivcov, ale stanoviť im aj povinnosti. Naproti tomu smernice môžu mať priamy účinok iba vertikálny, teda v smere od jednotlivca k štátu. Smernica sama osebe nemôže ukladať jednotlivcom povinnosti a na smernicu sa nemožno odvolávať proti jednotlivcovi. Pokiaľ ide o tzv. nepriamy účinok smerníc, táto zásada stanovuje, že národné súdy majú vykladať a aplikovať vnútroštátne predpisy (nielen vykonávacie) v súlade s požiadavkami práva Spoločenstva, a to v rozsahu, v akom to vnútroštátne právo dovoľuje. Vnútroštátne súdy teda musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. 2.4. Odvolací súd zdôraznil, že smernice explicitne neupravujú predpísaný spôsob odškodnenia osôb poškodených porušením zásady rovnakého zaobchádzania, iba ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť také opatrenia, ktoré poskytnú obetiam porušenia diskriminácie skutočnú a účinnú náhradu alebo nápravu, ako aj povinnosť zabezpečiť také sankcie, ktoré sú účinné, primerané a odradzujúce. Vnútroštátnym poriadkom upravená problematika ochrany pred diskrimináciou (§ 9 antidiskriminačného zákona) jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností jasne vymedzuje možnosť domáhať sa svojich práv každej osobe, ktorá sa cíti dotknutá na svojich právach v súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Zároveň vymedzuje spôsoby nápravy, ktorých sa môže dotknutá osoba domáhať, a to s ohľadom na charakter zásahu a intenzitu vzniknutej ujmy. Antidiskriminačný zákon v § 9 ods. 2 a 3 umožňuje domáhať sa upustenia od konania, ktoré je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, napravenie protiprávneho stavu, poskytnutie primeraného zadosťučinenia a v prípade, ak je primerané zadosťučinenie nedostatočné, aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výklad tohto ustanovenia tak, ako to navrhuje odvolateľ, by bol nepochybne výkladom contra legem, čo nie je prípustné. Pokiaľ odvolateľ argumentoval článkami smerníc, ktoré upravujú požiadavku na účinné, primerané a odstrašujúce sankcie, odvolací súd opierajúc sa o citované ustanovenia smerníc konštatoval, že tieto (a ani žiadne iné ustanovenia smerníc) neobsahujú žiadne povinnosti pre členské štáty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom určovali konkrétne spôsoby nápravy protiprávneho stavu pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania, prípadne by uprednostňovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pred inými spôsobmi nápravy, alebo by priamo stanovovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako automatický spôsob odškodnenia postihnutej osoby. Naopak z uvedených ustanovení smerníc vyplýva požiadavka na primeranosť sankcií a dodržanie princípu proporcionality, ktorej splnenie sa plne prejavilo v znení § 9 antidiskriminačného zákona. Požiadavka na účinné, primerané a odstrašujúce sankcie nemôže byť vykladaná takým extenzívnym spôsobom, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že úprava prostriedkov nápravy v § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona je v priamom rozpore s touto požiadavkou a nezabezpečuje effet utile smerníc. V žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že ustanovenia smerníc o účinných, primeraných a odstrašujúcich sankciách bráni takej úprave spôsobov nápravy porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré je závislé od charakteru a intenzity vzniknutej ujmy. Inak povedané, povinnosť zabezpečiť účinné, primerané a odstrašujúce sankcie neznamená stanovenie a ukladanie akýchkoľvek sankcií bez ohľadu na ich primeranosť, t. j. bez ohľadu na závažnosť spôsobenej ujmy. Odvolací súd sa s ohľadom na vyššie uvedené nestotožnil s argumentáciou odvolateľa a nevyhovel jeho žiadosti predložiť Súdnemu dvoru EÚ navrhovanú prejudiciálnu otázku a za týmto účelom konanie prerušiť. 2.5. Vzhľadom k zisteniu odvolacieho súdu opierajúc sa o citované ustanovenia medzinárodných dohovorov (body 47. až 51. rozsudku odvolacieho súdu), že ani tieto medzinárodné dohovory neobsahujú žiadne ustanovenia, ktoré by ukladali členským štátom upraviť predpísaným spôsobom prostriedky nápravy pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania a zo žiadnych ich ustanovení nemožno pre vnútroštátnu úpravu vyvodiť povinnosť uloženia sankcie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez ďalšieho, odvolací súd nevyhovel odvolateľovi ani pokiaľ ide o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov a s tým spojený návrh na prerušenie konania. 2.6. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku týkajúcu sa zamietnutia nároku na uloženie povinnosti žalovanej vydať vnútrorezortný predpis zaručujúci rovnosť zamestnancov a prokurátorov, odvolací súd konštatoval, že primárnym dôvodom zamietnutia tohto žalobného nároku zo strany prvoinštančného súdu bol fakt, že sporné ustanovenie § 98a zákona č. 154/2001 Z. z., ktoré upravuje výšku funkčného príplatku pre prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry, bolo nakoniec s účinnosťou od 17. júla 2009 zmenené, pričom z dôvodovej správy k novele vyplýva, že sa tak stalo s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil. 2.7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania zohľadňujúc skutočnosť, že jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm.
7. e)a
8. f)CSP (rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, resp. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
9. a)a
10. b)CSP. 3.1. Vo vzťahu k porušeniu svojich procesných práv v zmysle § 420 písm.
11. f)CSP namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa podľa názoru žalobcu nezaoberal jeho odvolacou argumentáciou. Žalobca poukázal na skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku nereagoval na námietky žalobcu, že možnosti uloženia sankcií prvoinštančným súdom z dôvodu diskriminácie pri odmeňovaní sú neprístupné, a teda nemajú ani žiaden odradzujúci účinok. Súd nereagoval ani na námietky žalobcu k povinnosti žalovanej prijať interný predpis za účelom prevencie a ochrany pred diskrimináciou. Žalobca ďalej tvrdil, že v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom sa svojím výkladom práva spoločenstva nepodieľal komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, preto súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený (§ 420 písm.
12. e)CSP), preto namietol, že došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy, a teda k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Napokon žalobca tvrdil, že krajský súd nevykonal ústavne konformný výklad právnej normy, ani nevysvetlil, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, ale ani sa nestotožnil s návrhom žalobcu. Došlo tým k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy a k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu upravené v čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 3.2. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu sporu, pri ktorom sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej praxe (§ 421 ods. 1 písm.
13. a)CSP) vymedzil dve otázky. V prvej otázke (časť IIIaa. dovolania) odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe ESĽP pri posudzovaní otázky preukázania vzniku a existencie nemajetkovej ujmy považoval dovolateľ za nesprávny právny záver súdu, že neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa vzniku a existencie nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminácie pri odmeňovaní, pričom tvrdil, že nemajetková ujma z dôvodu diskriminácie v odmeňovaní vzniká samotným konštatovaním súdu, že k diskriminácii došlo a nevyžaduje dôkazy o vonkajších prejavoch fyzického alebo psychického utrpenia. Krajský súd sa týmto riešením právnej otázky odklonil od právnych záverov ESĽP vyslovených vo veci č. 33411/05 - Hulea proti Rumunsku. Pri druhej otázke (časť IIIab. dovolania), či v právnom poriadku SR boli zavedené pravidlá, ktoré by stanovili opatrenia upravujúce otázku, že z dôvodu aktu diskriminácie sa poškodenej osobe poskytne náhrada škody pokrývajúca spôsobenú ujmu v plnom rozsahu, považoval dovolateľ za nesprávny právny záver krajského súdu, že zo smerníc Rady EÚ nevyplývajú žiadne povinnosti pre členské štáty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom určovali konkrétne spôsoby nápravy protiprávneho stavu pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania, prípadne by uprednostňovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pred inými spôsobmi nápravy, alebo by priamo stanovovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako automatický spôsob odškodnenia postihnutej osoby, pričom žalobca tvrdí, že sankcie ukladané na základe antidiskriminačného zákona nie sú účinné, primerané ani odstrašujúce, nakoľko súd v prejednávanej veci napriek konštatovaniu, že k diskriminácii došlo, žiadnu sankciu neuložil. Dovolateľ konštatoval, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe ESD, nakoľko ak sankcie za akt diskriminácie neboli v prejednávanej veci uložené žiadne, nemožno hovoriť, že sú účinné, primerané alebo odstrašujúce. Podľa dovolateľa súdy nižšej inštancie mali upustiť od aplikácie § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona. 3.3. Pri uplatnení dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
14. b)CSP žalobca vymedzil dve otázky, ktoré mal odvolací súd nesprávne právne posúdiť. V prvej otázke (časť IIIba. a nasl. dovolania), či z medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, možno pre vnútroštátnu úpravu vyvodiť povinnosť uloženia sankcie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, za nesprávne považoval dovolateľ právne posúdenie súdu, že zo žiadnych ustanovení citovaných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, nemožno pre vnútroštátnu úpravu vyvodiť povinnosť uloženia sankcie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom žalobca tvrdí, že povinnosť priznať primerané zadosťučinenia a náhradu škody, ktorú utrpela poškodená osoba, vyplýva z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (k tomu viď Všeobecný komentár č. 20 Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva pod názvom „Nediskriminácia v oblasti hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv“), Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (k tomu viď rozhodnutie Výboru na odstránenie rasovej diskriminácie č. 56/2014 zo 4. decembra 2015), ako aj Medzinárodného dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (k tomu viď Všeobecný komentár č. 6