1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného D. A. odmieta. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Okresný súd Nitra (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 9. mája 2022, sp. zn. 6T/100/2021, uznal obvineného D. A. (ďalej len ,,obvinený“) za vinného v bode 1) z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
2 Trestného zákona, zistiac poľahčujúcu okolnosť
l), písm. n) Trestného zákona, a priťažujúcu okolnosť
h) Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 5 Trestného zákona, § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov a šesť mesiacov.
3 písm. b) Trestného zákona okresný súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
1 písm. a) Trestného zákona súd prvého stupňa uložil obvinenému trest prepadnutia veci, a to 1ks mobilný telefón zn. IPhone bielej farby so SIM kartou, 1ks mobilný telefón zn. IPhone čiernej farby so SIM kartou a 1ks digitálna váha čiernej farby neznámej značky, pričom
2 Trestného zákona rozhodol, že sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát. Zároveň
2 písm. d) a § 74 ods. 1 Trestného zákona okresný súd uložil obvinenému ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou a
1 Trestného zákona a za použitia § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad v trvaní dva roky. Krajský súd v Nitre (ďalej aj ,,krajský súd“ alebo ,,odvolací súd“) uznesením z 23. augusta 2022, sp. zn. 1To/52/2022
II. Dovolanie a vyjadrenie k nemu Proti vyššie citovanému uzneseniu krajského súdu podal obvinený dovolanie vlastným písomným podaním
1 písm. h), písm. i) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku obvinený uviedol, že novelou č. 40/2024 Z. z. účinnou od 6. augusta 2024 došlo k zmene Trestného zákona. V súčasnosti by bolo jeho konanie kvalifikované
1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona a bol by mu ukladaný nižší trest s dolnou hranicou trestnej sadzby sedem rokov (oproti pôvodnej dolnej hranici 10 rokov - účinnej v čase spáchania skutkov). S poukazom na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. januára 2013, sp. zn. 2 Tdo 169/2012, je obvinený toho názoru, že z dôvodu, aby nevznikol nepomer medzi primeranosťou trestu, závažnosťou konania a aby vplyv trestu na obvineného nebol neprimeraný, je potrebné vychádzať v súlade s princípom lex posterior mitius z aktuálnej zmeny právneho poriadku vyvolanej novelou Trestného zákona, ktorá je v prospech obvineného.
názoru obvineného pri akceptácii princípu lex posterior mitius uvádzané skutočnosti znamenajú aj naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Zistené porušenie zákona zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného s poukazom na to, že vôľou zákonodarcu sledovanou novelou Trestného zákona bola aj zmena v drogovej trestnej politike štátu, keď sa páchateľom drogovej trestnej činnosti ukladali neprimerane prísne tresty. Obvinený poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 46/2014-I,
ktorého dovolací súd pri rozhodovaní o dovolaním napadnutej okolnosti patriacej do oblasti posudzovania trestnosti činu alebo ukladania trestu zohľadní aj zmenu právneho stavu v čase od vyhlásenia napadnutého rozhodnutia do momentu rozhodovania dovolacieho súdu, ktorá je relevantná v súvislosti s ústavným princípom retroaktivity Trestného zákona, resp. jeho zmeny priaznivej pre páchateľa, a dôsledkom aplikácie tohto princípu pre možné rozhodovanie v novom konaní. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 1. augusta 2025 vo veci C-544/23 (BAJI Trans) konštatoval, že okolnosť, že odsudzujúci rozsudok sa
vnútroštátneho práva považuje za právoplatný nevylučuje použitie zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona, stanovenej v Charte základných práv Európskej únie. Aj keď sa rozsudok Súdneho dvora Európskej únie týkal aplikácie princípu lex posterior mitius v rámci sankcie uloženej v administratívnom konaní, na druhej strane však druh konania, v rámci ktorého je ukladaná trestnoprávna sankcia nie je rozhodujúci. Jediným rozhodujúcim kritériom pre uplatnenie princípu lex posterior mitius je povaha sankcie (teda jej trestnoprávny charakter), a nie druh konania, v ktorom je ukladaná. Okrem uvedeného obvinený poukázal v zmysle § 374 ods. 3 Trestného poriadku aj na vady konania na súde prvého stupňa spočívajúce v nesprávnom oboznámení obvineného na hlavnom pojednávaní 9. mája 2022, na ktorom spravil vyhlásenie o vine. Pri kladení otázky obvinenému, či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy, z ktorých bol obžalovaný mu súd prvého stupňa oznámil zvýšenú dolnú hranicu trestnej sadzby 12 rokov a 6 mesiacov, hoci správne mala byť 11 rokov a 8 mesiacov. Toto pochybenie vytkol súdu prvého stupňa aj odvolací súd, napriek tomu však vytýkané pochybenie nenapravil. Rovnako vytkol súdu prvého stupňa aj pričítanie priťažujúcej okolnosti obvinenému
1 Trestného poriadku veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd považuje za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia a nie ich označenie
Jednotlivé dovolacie dôvody (§ 371 ods. 1 písm.
3 písm. c), písm. d), písm. f), písm.
7 Trestného poriadku preto prijal jeho vyhlásenie o vine, a zároveň
8 Trestného poriadku uznesením rozhodol, že dokazovanie vykoná len vo vzťahu k výroku o treste. Obvinený bol zároveň poučený v zmysle § 257 ods. 2, ods. 5, ods. 8 Trestného poriadku, že súdom prijaté vyhlásenie o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Je potrebné uviesť, že z obsahu uplatnených dovolacích námietok obvineného je zrejmé, že tieto smerujú proti výroku o treste. Obvinený podal odvolanie (proti trestu) a teda splnil podmienku uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť, Naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. h) Trestného poriadku a
1 písm. i) Trestného poriadku odôvodnil obvinený tým, že bol súdom prvého stupňa nesprávne oboznámený na hlavnom pojednávaní 9. mája 2022 o výške dolnej hranice trestnej sadzby, ktorá mala byť 11 rokov a 8 mesiacov, a nie 12 rokov a 6 mesiacov a rovnako aj tým, že došlo k novele Trestného zákona, pričom v súčasnosti je možné uložiť mu nižší trest odňatia slobody za spáchané skutky. V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné v prvom rade ozrejmiť vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm.
1 písm. c), písm.
c) Trestného poriadku. Napriek skutočnosti, že v predchádzajúcom dovolaní obvinený po obsahovej stránke uvádzal aj iné dovolacie dôvody (doplnenie dokazovania, mimoriadne zníženie trestu) ako v súčasne podanom dovolaní, najvyšší súd sa v rozhodnutí sp. zn. 3 Tdo 58/2023 zaoberal (už opakovane) namietanou otázkou nesprávneho oboznámenia obvineného zo strany súdu prvého stupňa o dolnej hranici trestnej sadzby. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 25. septembra 2024, sp. zn. 3 Tdo 58/2023 uviedol, že ,,Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (str. 5) tento súdu prvého stupňa okrem iného vytkol aj to, že nesprávne postupoval pri výpočte výslednej trestnej sadzby, keď vychádzal z nesprávnej dolnej hranice trestnej sadzby odňatia slobody 12 rokov a 6 mesiacov, hoci pri správnom postupe úpravy sadzby (v danom prípade v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona a následne § 38 ods. 5 Trestného zákona) mal správne dospieť k výpočtu dolnej hranice trestnej sadzby 11 rokov a 8 mesiacov, k čomu však súčasne uviedol, že napriek tomuto pochybeniu súdu prvého stupňa napadnutý výrok nemenil vlastným rozhodnutím ... pretože trest v trvaní 12 rokov a 6 mesiacov odňatia slobody je skôr mierny ako neprimeraný ....S poukazom na recidívu obvineného v závažnej trestnej činnosti, v krátkom čase po podmienečnom prepustení a v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia potom odvolací súd dospel k záveru, že tieto fakty zvyšujú intenzitu protiprávnosti konania obžalovaného i stupeň jeho narušenia, a z toho dôvodu mal byť obžalovanému ukladaný trest v polovici upravenej trestnej sadzby.....Dovolací súd k tejto súvislosti tiež zdôrazňuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu aj z pohľadu jeho odôvodnenia je potrebné vždy posudzovať ako rozhodnutie, ktoré priamo nadväzuje na odvolacím súdom preskúmaný prvostupňový rozsudok, s ktorým tak komplexne tvorí jeden celok, a aj odôvodnenie konkrétneho výroku (v posudzovanom prípade výroku o treste) je tak potrebné hodnotiť komplexne z pohľadu odôvodnenia oboch takýchto rozhodnutí v rámci dvojinštančného postupu súdneho konania.“ Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľovi bol uložený trest odňatia slobody (vo výmere dvanásť rokov a šesť mesiacov) v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby. Aj napriek skutočnosti, že okresný súd nesprávne oboznámil obvineného o dolnej hranici trestnej sadzby, uložil mu taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin pripúšťa, a preto dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku nebol v tomto smere naplnený. Obvinený zároveň v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) vo veci Baji Trans s.r.o. z 1. augusta 2015, C - 544/23 a to z dôvodu retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia Trestného zákona. Najvyšší súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie je dotknuté rozhodnutie použiteľné.
1 Trestného zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Obvinený namietal, že trest mu mal byť ukladaný
Trestného zákona novelizovaného zákonom č. 40/2024 Z. z., pretože v opačnom prípade mu bol uložený trest mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby. K tomu je potrebné uviesť, že prejednávaná trestná vec bola právoplatne skončená
v tom čase platného a účinného zákona a v stanovenej trestnej sadzbe, preto takýmto postupom súdov nižšieho stupňa k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku nedošlo.
článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ustanovenia tejto Charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami... Predmetom konania v prejednávanej trestnej veci bolo rozhodnutie o ne/vine obvineného v bode 1) z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
názoru najvyššieho súdu bez ďalšieho na dovolanie v trestnom konaní použiť. Zo spomínaného rozhodnutia súdneho dvora vyplynulo, že: odsúdenie nie je možné považovať za právoplatné v zmysle článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty, ak ho možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, teda akýmkoľvek opravným prostriedkom, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania, a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať (bod 102), pričom tak je to v prípade, ak odsúdená osoba alebo orgán verejnej moci, ktorý vedie trestné stíhanie môžu v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné okolnosti podať súdny prostriedok nápravy s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho rozsudku alebo uloženého trestu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takýto opravný prostriedok sa vo vnútroštátnom práve považuje za mimoriadny opravný prostriedok, čo by v súlade s informáciami, ktoré poskytol predkladajúci vnútroštátny súd bol v prejednávanej veci prípad slovenského práva s tým, že pokiaľ lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku neuplynula alebo o ňom nebolo rozhodnuté, rozhodnutie o tomto odsúdení a treste nemožno na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty považovať za rozhodnutie, ktoré s konečnou platnosťou ukončilo trestné stíhanie (bod 103). Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia, ale aj zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „SSP“) kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP), teda v zásade každé s tým, že rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím jedného mesiaca od jeho doručenia alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote (§ 145 ods. 2 SSP), pričom sám Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (iniciujúci prejudiciálne konanie) považuje kasačné dôvody pre podanie kasačnej sťažnosti ako široko vymedzené, v zásade pokrývajúce všetky právne a procesné vady s tým, že konanie o kasačnej sťažnosti pravidelne a priamo nasleduje po konaní pred správnym súdom nižšej inštancie. Dovolanie v trestom konaní však možno podať len proti konkrétne vymedzeným rozhodnutiam (§ 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), teda nie proti každému rozhodnutiu súdu, navyše obvinený a generálny prokurátor môžu dovolanie podať len proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku v spojení s § 369 ods. 2 písm. a) písm. b) Trestného poriadku] s tým, že proti prvostupňovému rozhodnutiu môže dovolanie podať len minister spravodlivosti (§ 369 ods. 1 Trestného poriadku). V trestnom konaní zohľadniac ustanovenie § 183 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je rozsudok právoplatný, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné aj vykonateľný, ak zákon proti nemu nepripúšťa odvolanie.
1, ods. 2 Trestného poriadku nazvaného „Prípustnosť a účinok (odvolania)“ opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie s tým, že odvolanie má odkladný účinok. Obdobne tak vychádzajúc z ustanovenia § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie je právoplatné, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné aj vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť.
2 veta druhá Trestného poriadku uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni. Z uvedeného je potom zrejmé (výkladom opakom - argumentum a contrario), že proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa v trestnom konaní odvolanie prípustné nie je, čo znamená, že nadobúda právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia. Zároveň je potrebné ešte uviesť (vychádzajúc z ustanovenia § 370 ods. 1 Trestného poriadku), že dovolanie je možné podať (či už v prospech alebo neprospech obvineného) v lehote troch rokov, avšak len z úzko vymedzených dovolacích dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 371 Trestného poriadku vzhľadom na to, že (ako to už bolo vyššie uvedené) dovolanie je vychádzajúc z dlhodobo ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu, ktorú najvyšší súd v zásade opakuje v každom svojom rozhodnutí o dovolaní, mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu len tých najzávažnejších a najzásadnejších právnych chýb, aby sa jeho príliš širokým uplatnením nenarúšala právna istota a stabilita právnych vzťahov založených právoplatným rozhodnutím (vydaným v dvojstupňovom konaní). Ani ústavný súd takýto výklad použitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nespochybnil, keď napríklad vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 24/00 (zaradenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) vyslovil, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, keďže zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru; len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu, a to vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že konaniu pred správnym súdom (ktorého v zásade každé rozhodnutie je možné napadnúť zo široko vymedzených dôvodov kasačnou sťažnosťou s tým, že rozhodnutie správneho súdu nenadobúda právoplatnosť jeho vyhlásením, ale až uplynutím jednomesačnej lehoty od jeho doručenia alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote) nepredchádza iné súdne konanie, rozhodnutie z ktorého vyplynuvšie by bolo možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, ktorý by bol súčasťou riadneho priebehu konania, a ktorý ako taký by predstavoval procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať. Z toho potom plynie, že takýmto riadnym opravným prostriedkom môže byť práve spomínaná kasačná sťažnosť, aj keď je označovaná ako mimoriadny opravný prostriedok. To však nie je prípad trestného konania a dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Konaniu (na súde druhého stupňa), výsledkom ktorého je rozhodnutie napadnuteľné dovolaním predchádza konanie na súde prvého stupňa, proti ktorému je prípustné odvolanie v lehote pätnástich dní od oznámenia rozsudku zo široko vymedzených dôvodov. Toto odvolanie je súčasťou riadneho priebehu konania a ako také predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať. O odvolaní rozhoduje súd druhého stupňa, proti ktorému rozhodnutiu už riadny opravný prostriedok prípustný nie je. Jeho rozhodnutie nadobúda právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia, pričom dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok vymedzený (ako to už bolo uvedené) len z úzkych dôvodov, nepredstavuje súčasť riadneho priebehu konania a nepredstavuje taký procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať. Keďže obvinený má v trestnom konaní k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorým sa môže vždy účinne brániť proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o jeho odsúdení a uložení trestu, a to odvolanie, niet dôvodu za účelom ochrany práv obvineného zakotvovať ďalší riadny opravný prostriedok (čo zákonodarca ani nemal na mysli). Pritom ani Charta nezakotvuje právo obvineného na trojstupňové konanie, k čomu by nepochybne došlo, ak by dovolanie v trestnom konaní bolo vnímané ako riadny opravný prostriedok. Navyše kasačnú sťažnosť je možné podať v lehote jedného mesiaca, čo už samé osebe naznačuje, že ide o opravný prostriedok, ktorý môže byť vnímaný ako súčasť riadneho procesu, keďže bezprostredne v krátkej časovej súvislosti nadväzuje na rozhodnutie správneho súdu. Dovolanie v trestnom konaní je však možné podať v lehote troch rokov. Okamihom vyhlásenia právoplatného druhostupňového rozhodnutia, keďže ide o konečné rozhodnutie, proti ktorému riadny opravný prostriedok prípustný nie je, v zásade dochádza k nastoleniu právnej istoty, k zmiereniu spoločnosti a poškodených s obvineným, ktorý spáchaním trestného činu narušil riadne fungujúce právne, spoločenské, sociálne a iné vzťahy, teda rovnováhu v spoločnosti, ktorá (rovnováha) je opätovne dosiahnutá potrestaním páchateľa. Za takejto situácie potom
názoru najvyššieho súdu zásada použitia v čase rozhodovania pre páchateľa priaznivejšieho právneho predpisu nemá miesto, pretože je určená na použitie v rámci riadneho procesu do momentu právoplatnosti rozhodnutia, v rozpore s čím je skutočnosť, že súdy by boli povinné aplikovať nový právny predpis po uplynutí troch rokov od právoplatného rozhodnutia v trestnej veci dotknutého páchateľa (tým by páchateľ získal neprimeranú výhodu oproti spoločnosti poškodenej jeho protiprávnym konaním). Bez významu nezostáva ani skutočnosť, že počas doby troch rokov môže dôjsť k zásadnej zmene rôznych spoločenských vzťahov v tom zmysle, že napríklad škoda, ktorá bola spôsobená pred troma rokmi, sa po troch rokoch môže javiť ako menej významná, hoci v čase spáchania trestného činu jej výška plne zodpovedala uloženému trestu, a po uplynutí troch rokov by bola menej významná len s ohľadom na zmenu skutkových okolností (napríklad vysoká inflácia), nie právnej kvalifikácie. Zároveň je nutné vziať do úvahy, že okamihom vyhlásenia druhostupňového rozhodnutia sa toto rozhodnutie stáva právoplatným, na jeho podklade odsúdený v krátkej časovej súvislosti nastúpi nepodmienečný výkon trestu, prípadne je podrobený obmedzeniam, ktoré vyplývajú z podmienečného trestu a podobne. Akceptovanie charakteru dovolania ako riadneho opravného prostriedku by znamenalo, že druhostupňové rozhodnutia vydané v trestnom konaní po dobu troch rokov právoplatnosť nenadobúdajú, a teda na ich podklade nie je možné žiaden trest vykonávať, čo
názoru najvyššieho súdu je výklad absurdný, a teda nesprávny (argumentum ad absurdum). Tiež sa žiada uviesť, že Trestný poriadok dovolací dôvod, ktorý by zodpovedal zmene hmotnoprávneho právneho predpisu nepozná. Dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku je možné použiť (ako to už bolo vyššie uvedené) len za situácie, že je ukladaný taký druh trestu, ktorý Trestný zákon v čase rozhodovania súdov nižšieho stupňa nepozná, alebo ak je uložený trest mimo ustanovenej hranice opätovne zákonom účinným v čase rozhodovania súdov nižšieho stupňa, čomu dôvod spočívajúci v zmene hmotnoprávnej právnej úpravy nezodpovedá. Obdobne tak dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne právne použitie hmotnoprávneho ustanovenia) je možné použiť len, ak súdy nižšieho stupňa v čase svojho rozhodovania aplikujú nesprávne v tom čase existujúci platný a účinný hmotnoprávny predpis, čo opätovne nie je prípad prejednávanej veci. Je teda zrejmé, že aj pri akceptácii charakteru dovolania ako riadneho opravného prostriedku dovolací súd pri zistení, že došlo k zmene hmotnoprávneho právneho predpisu v prospech obvineného, nemá zákonný podklad pre zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu vyššieho stupňa z dôvodu, že takáto okolnosť žiadnemu dovolaciemu dôvodu nezodpovedá. Zhrnúc túto argumentáciu s ohľadom na skutočnosť, že dovolanie smeruje proti druhostupňovému rozhodnutiu (jeho použitiu predchádza odvolacie konanie) je ho možné podať v dlhej lehote troch rokov, dôvody jeho podania sú úzko vymedzené za konkrétnych špecifických podmienok (nie je určené všetkým obvineným), a na podklade právoplatného rozhodnutia, proti ktorému smeruje sa už 3 roky právoplatne vykonávajú tresty (ak majú takéto dlhé trvanie), je možné dospieť k spoľahlivému záveru, že dovolanie je svojou povahou mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa, a preto aplikácia § 49 ods. 1 Charty v jeho prípade neprichádza do úvahy. Vzhľadom na to, že Súdny dvor vo vyššie rozvedených súvislostiach neuvažoval a ani nemohol, pretože otázka „lex mitior“ v podmienkach dovolania v trestnom konaní nebola predmetom jeho rozhodovania, nie je jeho rozhodnutie (C-544/23) z dôvodu zásadnej odlišnosti dovolania v trestnom konaní od kasačnej sťažnosti v správnom konaní, v trestnom konaní použiteľné. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú splnené obvineným uvádzané dôvody dovolania
1 písm. h), písm. i) Trestného poriadku, a z tohto dôvodu dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku odmietol. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.