vydanie dedičstva
Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/63/2025 Identifikačné číslo spisu: 3122206797 Dátum vydania rozhodnutia: 18.12.2025 Meno a priezvisko: Mgr. Miroslav Šepták Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3122206797.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore v spore žalobcov 1/. Q. W., rodenej V., narodenej XX. Q. XXXX, I., Š. XXXX/X, 2/ V. V., narodeného XX. W. XXXX, H., X..J..O. XXX/XX, 3/ G. B. R., rodenej V., narodenej XX. E., G. Xa, D.-XXXX E., Š., všetci zastúpení združením ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Martin BARTKO - JUDr. Silvia BARTKOVÁ, Trenčín, Piaristická 6667, proti žalovanému X. V., narodenému XX. U.J. XXXX, I., X. G. XXXX/XX, zastúpenému advokátom JUDr. Vladimírom Fraňom, LL.M., Nové Mesto nad Váhom, Haškova 18, o vydanie dedičstva, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 17C/59/2022, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/93/2023-150 z 23. októbra 2024 takto rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcom 1) až 3) p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie 1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie resp. prvoinštačný súd) zo 7. septembra 2023 č.k. 17C/59/2022-77, ktorým uložil žalovanému povinnosť „vydať žalobcom 1/ až 3/ každému z nich spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6 k celku k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie I. I., obec I. I., okres Trenčín, a to k pozemku parcela registra "C" parcela č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 273 m2, k pozemku parcela registra "C" parcela č. XXX/X - záhrada o výmere 339 m2, k pozemku parcela registra "C" parcela č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 33 m2, k rodinnému domu so súpisným číslom XXX, postavenom na pozemku parcela č. XXX a ku garáži so súpisným Č. XXXX, postavenej na pozemku parcelné číslo XXX/X“, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovanému spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok I.); žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovanému spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia po právnej stránke poukázal na ustanovenie § 485 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a po skutkovej stránke uviedol, že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie I.H. I., R. I.K. I., okres Trenčín, a to pozemkov parcela registra "C" č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 273 m2, parcela registra "C" č. XXX/X - záhrada o výmere 339 m2, parcela registra "C" č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 33 m2, ďalej rodinného domu so súpisným číslom XXX, postaveného na pozemku parcela č. XXX a garáže so súpisným číslom XXXX, postavenej na pozemku parcelné číslo XXX/X (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), a to na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. septembra 2022 sp. zn. 12D/544/2022, vydaného v dedičskom konaní po poručiteľke X.
V., rodenej V.j, narodenej XX. X. XXXX, ktorá zomrela XX. U. XXXX (ďalej aj „poručiteľka“). Podľa predmetného dedičského rozhodnutia K. Q.. U. S., ktorá bola poverená prejednaním dedičstva po poručiteľke, za dedičov menovanej nepovažovala žalobcov 1) až 3) (ďalej aj „žalobcovia“), ktorí sú deti brata poručiteľky, pričom v odôvodnení predmetného rozhodnutia tento (svoj) právny názor (záver) neodôvodnila (viď text odôvodnenia medzi odsekmi 2 a 3). Poručiteľka nezanechala žiadny závet, ani listinu o vydedení, zomrela ako slobodná a bezdetná. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobcovia sú deťmi po bratovi žalovaného a zároveň bratovi poručiteľky, a to H.. P.U. V.R., ktorý zomrel dňa XX.
E. XXXX. V dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 12D/307/2017 po menovanom (teda otcovi žalobcov) bolo dňa 23. marca 2020 vydané dedičské rozhodnutie, ktorým dedičstvo poručiteľa nadobudla ako jediná dedička Q. V., manželka poručiteľa a matka žalobcov. Žalobcovia ako dedičia poručiteľa (svojho otca) odmietli dedičstvo po ňom, čo vyplýva aj z oboznámenej zápisnice. Podstatou žaloby bolo tvrdenie žalobcov, že žalovaný je čiastočne (teda v časti dedičstva, ktoré zodpovedá 1/2 sporných nehnuteľností) nepravým dedičom, a to na úkor žalobcov ako oprávnených dedičov po poručiteľke. V dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12D/544/2022 mali byť žalobcovia ako oprávnení dedičia nezákonne obídení a na nich pripadajúcu časť dedičstva po poručiteľke nadobudol ako jediný dedič žalovaný, ich strýko.
Preto sa domáhali vydania časti dedičstva, a to každý vydania spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/6 k v petite označeným nehnuteľnostiam, teda spolu ich podiel predstavoval 1/2 k celku k sporným nehnuteľnostiam.
1.2. Prvoinštančný súd mal na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových okolností za preukázané, že žalobcovia sú netere a synovec poručiteľky, po ktorej zdedil celý hnuteľný a nehnuteľný majetok žalovaný, ako jej brat. Vychádzajúc z dedičského rozhodnutia konštatoval, že vo svojom odôvodnení sa nezaoberá skutočnosťou, z akého dôvodu nededili žalobcovia ako dedičia v tretej dedičskej skupine po poručiteľke. Zo znenia bodu 2. odôvodnenia dedičského uznesenia je zrejmé, že text je v tejto časti odôvodnenia chybný. Veta druhého odseku uvedeného bodu nie je dokončená a nie je preskúmateľný ani záver súdu o tom, z akého dôvodu boli žalobcovia ako dedičia podľa tzv. tretej dedičskej skupiny obídení.
Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s argumentáciou žalobcov, že odmietnutie dedičstva po ich otcovi nemá žiaden právny význam na ich postavenie dedičov v tretej dedičskej skupine podľa § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V danom prípade nešlo o dedičstvo ich otca (ktoré odmietli), ale o dedičstvo iného poručiteľa, ich tety. Žalobcovia dedičstvo po poručiteľke neodmietli. V prípade dedičstva po poručiteľke nejde ani o novoobjavený majetok ich zomrelého otca, pretože v čase jeho smrti tento dedičstvo po poručiteľke zjavne nemohol vlastniť (poručiteľka prežila otca žalobcov). Za daného stavu bola žaloba žalobcov celkom dôvodná, nakoľko sa domáhali vydania časti dedičstva, ktoré na nich podľa Občianskeho zákonníka pripadá.
Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz vypočutím svedkyne notárky Q.. U. S., ktorú navrhoval žalovaný, nakoľko mal za to, že by išlo o otázku zisťovania jej právneho názoru, ktorý bol ale pre rozhodnutie súdu irelevantný; výsluch notárky by bol nehospodárny a došlo by k navyšovaniu trov konania. Taktiež nevykonal oboznámenie listinných dôkazov predložených žalovaným na pojednávaní, a to výpismi z bankového účtu poručiteľky z obdobia rokov 2020 a 2022, keď tieto boli pre rozhodnutie súdu irelevantné a nepreukazovali žiadnu právne významnú skutočnosť. Argumentácia sporových strán ohľadne platieb medzi žalovaným a žalobkyňou 1/ bola pre toto konanie bezvýznamná, a to vzhľadom na jeho predmet a relevantnú právnu úpravu.
Rovnako tak aj neformálna komunikácia notárky so žalobcami. Právne významným pre konanie bolo dedičské rozhodnutie.
1.3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcom 1/ až 3/ vzhľadom na ich úspech v konaní priznal voči žalovanému plnú náhradu trov konania. Konštatoval, že ak by žalovaný návrh žalobcov na mimosúdne vyporiadanie sporu akceptoval, konanie by nemuselo prebehnúť a žalobcovia by neboli odkázaní na podanie žaloby, resp. na pokračovanie v spore. Objektívne nebolo zo strany žalobcov možné dosiahnuť so žalovaným mimosúdnu dohodu. Jeho argumentácia, že „žiadny zákon neporušil, nič si neprivlastnil, nikoho neokradol, nijakým spôsobom neovplyvnil rozhodovanie súdu, resp. notára pri prejednávaní dedičstva a len akceptoval rozhodnutie súdu“, bola síce pravdivá, avšak nebola relevantná.
Pravdou bolo, že žalovaný za dedičské rozhodnutie nemôže niesť zodpovednosť a toto ani nemohol ovplyvniť, avšak mohol ovplyvniť začatie a vedenie sporu, teda aj vznik trov na strane žalobcov. Minimálne na prvom pojednávaní, kedy vec bolo možné vyriešiť zmierom, resp. mimosúdne, nakoľko poznal predbežný právny názor súdu, túto možnosť nevyužil. Bolo by nespravodlivé, aby žalobcovia, ktorých právo bolo porušené, museli znášať náklady tým, že sa domáhali nápravy porušenia práve podaním žaloby na súd. Podľa názoru súdu prvej inštancie vzniku povinnosti žalovaného na náhradu trov konania sa dalo predísť, a to aj s poukazom na skutočnosť, že v spore sa jednalo o vyriešenie v zásade jednoduchej právnej otázky a zároveň žalovaný neprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu.
Procesná obrana žalovaného spočívala v tvrdení, že notárka poverená prejednaním dedičstva rozhodla správne, za situácie, že odôvodnenie jej postupu v rozhodnutí nie je žiadne a zároveň žalovaný tvrdil, že notárka sa bola poradiť s inou kolegyňou, ktorá sídli v rovnakej budove a o správnosti jej postupu ho ústne ubezpečila. Za tohto stavu bolo náležité uplatniť základnú zásadu platnú pre rozhodnutie o trovách sporového konania, a to zásadu úspechu vo veci (t. j. zásadu zodpovednosti za výsledok sporu).
od sp.zn. 12D/307/2017 a jeho zákonní dedičia dedičstvo odmietli: V. V., Q. W., Y.. V. a G. B. R., Y.. V. a dedila len pozostalá manželka Q. V.. Podľa § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka prechádza dedičský podiel nebohého súrodenca poručiteľa na jeho deti, t. j. pozostalá manželka neprichádza do úvahy....“ S poukazom na uvedené súd prvej inštancie správne skonštatoval, že odôvodnenie dedičskeho rozhodnutia nie je dokončené a nie je preskúmateľný záver súdu o tom, z akého dôvodu boli žalobcovia ako dedičia tretej dedičskej skupiny obídení. Skutočnosť, že žalobcovia dedičstvo po ich otcovi odmietli, nemala žiadny právny význam na postavenie dedičov v tretej dedičskej skupine. Žalobcovia odmietli dedičstvo po svojom otcovi, H..
P. V., pričom dedičské konanie po poručiteľke X. V. prebehlo bez ich účasti. Odmietnutie dedičstva žalobcami po svojom otcovi, ktorý zomrel skôr ako jeho sestra, ale nemalo vplyv na ustálenie okruhu zákonných dedičov po poručiteľke, ktorá zomrela neskôr. Podanou žalobou si žalobcovia uplatnili právo na vydanie dedičstva podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako oprávnení dedičia podľa § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že sú deti súrodenca poručiteľky. V danom prípade nebolo možné uzavrieť, že ide o novoobjavený majetok po otcovi žalobcov tak, ako na túto skutkovú okolnosť poukazoval žalovaný, nakoľko ku dňu smrti otca žalobcov poručiteľka žila. A naviac, novoobjavený majetok sa posudzuje ku dňu smrti poručiteľa, ktorého bol poručiteľ vlastníkom, pričom nejde o ďalší majetok poručiteľa.
2.1. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie bez návrhu, z vlastnej iniciatívy upravil petit žaloby, čím došlo k porušeniu zásady nestrannosti súdu, odvolací súd sa ani s touto námietkou nestotožnil. V uvedenom smere uviedol, že najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby je petit, v ktorom žalobca uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť, a keďže ide v podstate o návrh súdneho výroku, kladie Civilný sporový poriadok na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Žalobný petit (návrh na výrok rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Je to nutné z toho dôvodu, že súd musí celkom presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, lebo súd nemôže účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než sú navrhované. Pokiaľ je žalobný petit nesprávny, t. j. vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je nepresné, neurčité alebo nezrozumiteľné, prevzatie takéhoto petitu do výroku súdneho rozhodnutia by malo za následok, že by rozhodnutie bolo nevykonateľné. Uvedené požiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky žalobcom zamýšľané. Za ďalšie, pokiaľ má dôjsť k zmene zápisu vecný ch práv k nehnuteľnostiam zapísaných v katastri nehnuteľnosti, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. aj rozhodnutím súdu vyžaduje sa, aby návrh žalobného petitu bol žalobcom formulovaný tak, aby rozhodnutie súdu mohlo byť podkladom pre vykonanie záznamu postupom katastrálneho odboru okresného úradu podľa § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálneho zákona, teda z výroku súdneho rozhodnutia musí vyplývať zmena vecného práva k nehnuteľnosti, ktorú je možné dosiahnuť iba určením vecného práva k nehnuteľnosti. V predmetnej veci bol postup súdu prvej inštancie správny, keď žalobe žalobcov vyhovel s odôvodnením, že formulácia petitu žalobcov v znení, že „súd určuje povinnosť žalovanému vydať spoluvlastnícky podiel 1/6 z hodnoty dedičstva“ je určovacou žalobou so žalobou o splnenie povinnosti a smeruje k vydaniu dedičstva.
I keď formulácia petitu nebola presná, odvolací súd uzatváral, že žalobcovia sa domáhali vydania dedičstva, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná, preto závery súdu prvej inštancie, že žalobcovia sa ako oprávnení dedičia v zmysle § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhajú splnenia zákonnej povinnosti - vydania dedičstva, sú správne. Postupom súdu došlo k formulačnému spresneniu znenia petitu, ktorá skutočnosť nemala vplyv na podstatu žalobcami uplatňovaného nároku. V tomto smere odvolací súd poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít s odôvodnením zachovania účinkov podanej žaloby v prípade spresňovania petitu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2020 sp. zn. 4Cdo/198/2019, zo dňa 26. apríla 2018 sp. zn. 3Cdo/81/2016 a tiež sp. zn. 1Cdo/166/2021).
Všeobecne platí, že to, čo žalobca žaluje, sa nevyjadruje výlučne len tzv. petitom ako formálne oddeleným návrhom výroku súdneho rozhodnutia, ale je potrebné zo žaloby ako celku zisťovať, čo žalobca žiada. A naviac, prehnaný formalizmus súdov nemá miesto.
2.2. Žalovaný v podanom odvolaní taktiež namietal porušenie § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že prvoinštančný súd nevykonal výsluch notárky. V uvedenom smere sa ale odvolací súd stotožnil s nevykonaním tohto dôkazu pre jeho nehospodárnosť; v podrobnostiach poukázal na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
2.3. Odvolací súd záverom uviedol, že vyzval strany sporu a to v súlade s 382 CSP k možnému použitiu § 44 ods. 1 a § 47 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vo vzťahu k posúdeniu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2/. Odvolací súd v priebehu odvolacieho konania totiž zistil, že uznesením Okresného súdu Trenčín, č.k. 40OdK/435/2021 zo dňa 10. decembra 2021 bol na majetok žalobcu 2/, ako dlžníka vyhlásený konkurz. Z úradnej činnosti odvolací súd, cestou Okresného súdu Trenčín zistil, že konkurzné konanie bolo skončené zverejnením oznámenia správcu konkurznej podstaty o zrušení konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, v Obchodnom vestníku č. 134/2022 dňa 13. júla 2022, s účinkami zrušenia ku dňu 14. júla 2022. Ako vyplýva z obsahu podanej žaloby zo dňa 20. októbra 2022, žalobca 2/ bol v čase podania žaloby aktívne vecne legitimovaný, preto odvolací súd ustanovenie § 44 ods. 1 a § 47 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v danej veci neaplikoval.
2.4. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania žalovaný považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa okolnosť, že žalobcovia podali žalobu ako dôsledok rozhodnutia súdom povereného notára, pričom notár zvážil všetky relevantné skutočnosti. Iné námietky k možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP nevzniesol. V prejednávanej veci mal aj odvolací súd za to, že na strane žalovaného neboli dané zákonné predpoklady na aplikáciu § 257 CSP, ktoré by predstavovali dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v postupe notára. Súd prvej inštancie správne uzavrel, keď žalobcom ako úspešným v konaní priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s odôvodnením, že žalovaný neakceptoval návrh žalobcov na mimosúdnu dohodu, napriek predbežnému právnemu názoru súdu prvej inštancie vec neskončila súdnym zmierom. Žalovaný v konaní pokračoval, so žalobou nesúhlasil, predkladal nedôvodné návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré by právne závery súdu prvej inštancie nezmenili a akceptoval rozhodnutie notárky ako jediný oprávnený dedič. V podanom odvolaní vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP neprodukoval také skutkové okolnosti, ktoré by pre neho priniesli priaznivejšie rozhodnutie vo veci za situácie, počas celého konania zotrvával na svojom postoji. Žalobcovia za účelom ochrany svojich práv, keď bolo spochybňované ich vlastnícke právo, nemali inú možnosť, ako podanie predmetnej žaloby, čo im nie je možné pričítať na ťarchu.
2.5. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3.1. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu dovolateľ namietal, že súdy nižších inštancií nedostatočne vyhodnotili vykonané dôkazy (konkrétne rozhodnutie o dedičstve Okresného súdu Trenčín sp. zn. 12D/307/2017 po poručiteľovi P. V., zomrelom dňa 15. februára 2017, v ktorom žalobcovia dedičstvo po poručiteľovi odmietli, čím podľa dovolateľa zaniklo ich právo dediť), nedostatočne sa zaoberali námietkami žalovaného; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, závery odvolacieho súdu sú arbitrárne a v rozpore so zásadami logiky. Za ďalšie žalovaný namietal nespravodlivý a nesprávny postup prvoinštančného súdu, ktorý po tom, čo zistil, že žalobný petit je zmätočný a nevykonateľný, z vlastnej iniciatívy, bez návrhu na úpravu petitu žaloby zo strany žalobcov tento petit upravil a žalovaného zaviazal k vydaniu dedičstva po poručiteľke.
Sám súd prvej inštancie pritom vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že žaloba žalobcov nie je celkom správna a že ide o formuláciu petitu žaloby, ktorý jednak zmiešava dokopy určovaciu žalobu so žalobou o splnenie povinnosti a takisto smeruje k vydaniu spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam a súčasne k vydaniu „hodnoty dedičstva“. Napriek tomuto zisteniu svojvoľne, v rozpore so zásadou nestrannosti súdu vyplývajúcou z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a z čl. 1 CSP, sám upravil petit tak, aby bol správny a vykonateľný. Jedná sa pri tom o tak vážny formálny nedostatok podanej žaloby, ktorý mal byť dôvodom na jej zamietnutie v celom rozsahu.
Svojvoľnú úpravu petitu zo strany súdu teda nemožno akceptovať. Nakoľko sa odvolací súd stotožnil s predmetným názorom a týmto postupom prvoinštančného súdu, nenapravil tento nesprávny postup, došlo i jeho postupom k porušeniu práva na spravodlivý proces. K porušeniu práva na spravodlivý proces došlo podľa názoru žalovaného aj nevykonaním navrhovaného dôkazu - výsluch súdneho komisára Q.. U. S., ktorá mohla skutočnosti o priebehu dedičského konania po poručiteľke X. V. potvrdiť alebo vyvrátiť.
I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.
V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). Skutočnosť, že v danom prípade súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhovaný dôkaz, a to výsluch notárky Q.
U. S., ako aj ďalšie ním navrhované dôkazy (oboznámenie sa s výpismi z bankového účtu poručiteľky z obdobia rokov 2020 a 2022) riadne odôvodnil (v bode 13.8.) ich nadbytočnosťou a nehospodárnosťou; bez vplyvu na správne posúdenie veci, s čím sa odvolací súd v napadnutom rozsudku stotožnil (v bode 25). Ani v takomto postupe pri vykonávaní dôkazov dovolací súd nevidel žiadne pochybenie.
ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd existenciu takejto vady zmätočnosti ale nezistil (konkrétne žalovaný namietal nesprávne hodnotenie rozhodnutia o dedičstve Okresného súdu Trenčín sp. zn. 12D/307/2017 po poručiteľovi P. V., zomrelom dňa XX. E. XXXX, v ktorom žalobcovia dedičstvo po poručiteľovi odmietli, čím im podľa dovolateľa zaniklo právo dediť). Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že dovolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi v spore zistené (či žalobcov možno považovať za dedičov v tretej dedičskej skupine po poručiteľke X.
V., rodenej V.).
Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh“. Najvyšší súd v citovanom uznesení ďalej uviedol (poukazujúc na názory vyplývajúce z odbornej literatúry - viď bod 17.1), že „...súd napriek nesprávnej formulácii petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. Napr. v okolnostiach konkrétneho prípadu je možný taký postup súdu, že súd na základe žalobného návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy rozhodne, že žalobca je vlastníkom veci, ak je zo žaloby dostatočne zrejmé, že žalobca sleduje, aby bol zapísaný ako vlastník vo verejnom registri“. Je nepochybné, že súd pri rozhodovaní o žalobe nerozhoduje o tom, či vyhovie žalobe a vyriekne presne doslovne „skopírovaný“ žalobný petit navrhovaný žalobcom, alebo takto doslovne skopírovanému žalobnému petitu nevyhovie a v takom prípade musí žalobu zamietnuť.
Súd rozhoduje o podstate žaloby, ktorá musí byť zo žaloby zjavná a nepochybná. K tomu prispieva aj žalobný petit, nie je však jediným a rozhodujúcim faktorom pre posúdenie toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. Pre prípad, že by nebolo zo žaloby zrejmé, čoho sa žalobca domáha, je vecou súdu, aby vyzval žalobcu na odstránenie tejto vady žaloby, a ak ju žalobca v poskytnutej lehote neodstráni, žalobu odmietne.
30.1. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa podanou žalobou „o vydanie dedičstva“ (č.l. 5 a nasl. spisu) domáhali že „...súd určuje žalovanému povinnosť vydať spoluvlastnícky podiel 1/6 z hodnoty dedičstva...“. Z takto formulovaného petitu žaloby súdy oboch inštancií vyvodili, že v prejednávanej veci ide o určovaciu žalobu o splnenie povinnosti a smeruje k vydaniu dedičstva . I keď formulácia petitu nebola presná a súd prvej inštancie sa rozhodol vypustiť z petitu žaloby slová „...súd určuje..“, odvolací súd uzatváral, že žalobcovia sa domáhali vydania dedičstva, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná, preto závery súdu prvej inštancie, že žalobcovia sa ako oprávnení dedičia v zmysle § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhajú splnenia zákonnej povinnosti - vydania dedičstva, boli správne. Postupom súdu došlo preto len k formulačnému spresneniu znenia petitu, ktorá skutočnosť nemala vplyv na podstatu žalobcami uplatňovaného nároku. S takto prezentovaným názorom sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje majúc tiež za to, že správne súdy nižších inštancii rozhodovali o podstate žaloby, ktorej zmyslom bolo vydanie dedičstva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.