zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní), ktorým žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 18 000 eur s príslušenstvom. Následne podaním doručeným súdu dňa 22.7.2022 žalobca zmenil (rozšíril) žalobu tak, že sa domáhal, aby mu žalovaný zaplatil sumu 306 000 eur s úrokmi z omeškania. Žalobca rozšíril žalobu o sumu 288 000 eur s príslušenstvom titulom dohodnutej paušálnej odmeny za mesiace júl 2021 až február 2022
prvej mandátnej zmluvy (ďalej aj „zmluva 1/“) a za mesiace august 2021 až február 2022
druhej mandátnej zmluvy (ďalej aj „zmluva 2/“). Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 26.7.2022, č. k. 14Cb/8/2022-80 pripustil zmenu žaloby.
zmluvy. Činnosti
prvej zmluvy mal pre žalovaného vykonávať konateľ žalobcu Ing. Božik a činnosti
druhej zmluvy mal vykonávať konateľ žalobcu Mgr. Uhrina. Popri fixnej odmene, mal žalobca pri každej zo zmlúv nárok aj na variabilnú odmenu (príloha č. 2 oboch zmlúv). Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu bol len nárok žalobcu na fixnú odmenu, preto sa variabilnou odmenou nezaoberal. 4. Pri posudzovaní otázky, či žalobcovi vznikol nárok na odmenu uplatnený žalobou, súd prvej inštancie skúmal, či žalobca skutočne vykonal činnosť, ktorá bola predmetom mandátnej zmluvy, a ktorej riadne vykonanie malo za následok vznik nároku žalobcu na fixnú odmenu (§ 571 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, ďalej len „ObZ“). Za nesporné považoval, že žalovaný zaplatil žalobcovi odmenu za mesiace marec 2021 až máj 2021 v prípade zmluvy 1/ a za mesiace marec 2021 až jún 2021 v prípade zmluvy 2/. Skutkové tvrdenia a námietky žalovaného, že žalobca nevykonával riadne svoju činnosť
zmlúv v období pred júnom 2021, resp. ešte v období pred uzatvorením zmlúv 1.3.2021, považoval za irelevantné, keďže žalovaný riadne uhradil faktúry vystavené žalobcom za uvedené obdobia a vykonanie činností
zmlúv žalovaný v čase úhrady odmeny nerozporoval. 5.
súdu prvej inštancie možno nárok uplatnený žalobou vo vzťahu k zmluve 1/ z časového hľadiska rozdeliť na dve obdobia, pričom sporné bolo, či žalobca vykonával činnosti
tejto zmluvy ešte v mesiaci jún 2021. Žalobca tvrdil, že činnosti riadne vykonal a súdu preložil faktúru za mesiac jún 2021 a „Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára“, vyhotovené žalobcom, ktoré žalovaný odmietol podpísať. Žalovaný v priebehu sporu tvrdil, že žalobca už činnosti
prvej zmluvy v mesiaci jún nevykonával. Keďže žalovaný namietol skutkové tvrdenia žalobcu, žalobca musel svoje tvrdenia preukázať (uniesť dôkazné bremeno), pričom však žalobca iný dôkaz nepredložil. Súd prvej inštancie tak skutkové tvrdenia žalobcu, že činnosť
mandátnej zmluvy 1/ riadne vykonával aj v mesiaci jún 2021, nepovažoval za preukázané. Uviedol, že pre súd nebolo podstatné, či v rámci zmluvného vzťahu medzi stranami ne/bola dohodnutá povinnosť žalobcu predkladať žalovanému reporty alebo hmotné výsledky jeho činnosti, avšak pokiaľ chcel byť žalobca v spore úspešný a uniesť dôkazné bremeno, musel preukázať, že činnosť
zmluvy riadne vykonal. 6. Za nesporné považoval súd prvej inštancie to, že žalobca už od júla 2021 až do februára 2022 činnosti
zmluvy 1/ nevykonával, len vystavoval faktúry na uplatnenie fixnej odmeny
zmluvy. V prípade zmluvy 2/ žalovaný uhradil žalobcovi odmenu za marec až jún 2021. Žalobca si po zmene žaloby uplatňoval nárok na fixnú odmenu aj
druhej zmluvy, za obdobie od júla 2021 do februára
zmluvy, nemá nárok na (fixnú) odmenu
mandátnej zmluvy, pričom nepostačuje jeho presvedčenie, že zmluva trvala a že vystavoval faktúry. Súd prvej inštancie podotkol, že pokiaľ žalobca činnosť nevykonával, nebolo potrebné sa v spore zaoberať ani tým, či zmluva v čase vystavenia faktúr stále trvala, t.j. nebolo potrebné skúmať platnosť odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného zo dňa 29.9.
1 CSP a
2 CSP.
znenia zmluvných dojednaní. Konštatoval, že súd prvej inštancie bol názoru, že z oboch zmlúv vyplýva žalobcovi nárok na fixnú odmenu za výkon činnosti
zmluvy, a preto súd prvej inštancie skúmal, či žalobca skutočne vykonal činnosť, ktorej riadne vykonanie zakladalo vznik jeho nároku na fixnú odmenu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vyjadreným v českom rozhodnutí v tom zmysle, že mandatárovi vznikne nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie, teda ak mandatár činnosť riadne nevykonal, nárok na odplatu nemá, pričom zákonná úprava nerozlišuje dôvody nevykonania činnosti mandatárom. 12. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že na základe zmluvných dojednaní mal žalobca nárok na fixnú odmenu za každý mesiac trvania zmlúv bez ohľadu na to, či v tom ktorom mesiaci činnosti vykonal. Žalobca vo svojich podaniach pred súdom prvej inštancie ako podstatné a rozhodujúce skutočnosti uvádzal, že ide o fixnú odmenu v zmysle zmluvných dojednaní s tým, že žalovaný uhradil žalobcovi faktúry za jeho činnosť za mesiace marec až máj 2021
zmluvy 1/ a za mesiace marec až jún 2021
zmluvy 2/. Poukázal na to, že zástupca žalobcu až na prvom pojednávaní vo veci samej dňa 13.9.2022 stotožnil pojem „fixná“ s pojmom „paušálna“ odmena, pričom si žalobca uplatňoval v konaní nárok na fixnú odmenu aj za mesiace, o ktorých ani len netvrdil, že by činnosti vykonával, avšak uplatňoval si ju s tvrdením, že svoju činnosť objektívne plniť nemohol. Tvrdenie, že žalobca mal nárok na fixnú odmenu za každý mesiac trvania zmlúv bez ohľadu na to, či v tom ktorom mesiaci činnosť vykonal, resp. vykonával,
odvolacieho súdu predstavuje novotu v odvolacom konaní (§ 366 CSP).
zmluvy.
odvolacieho súdu je zrejmé, že nešlo o paušálnu odmenu za každý mesiac trvania zmluvy bez ohľadu na to, či sa činnosť žalobcom vykonávala. Poukázal na to, že strany si dohodli odmenu vo fixnej mesačnej výške, ktorá bola
čl. 3 ods. 3.2 oboch zmlúv podmienená tým, že ide o odmenu „za výkon činnosti
tejto zmluvy“.
odvolacieho súdu sa teda od žalobcu vyžadovalo, aby v každom mesiaci trvania zmlúv pre žalovaného činnosti vykonával. 14. K argumentácii žalobcu, ktorou podporne poukazoval na paušálnu odmenu advokátov, uviedol, že v záväzkovom vzťahu medzi sporovými stranami na základe uzavretých zmlúv sa vyžadoval aktívny prístup žalobcu, a nie len tzv. stav pripravenosti poskytovať žalovanému služby, ako je to pri nároku advokátov na dohodnutú paušálnu odmenu. Ďalej uviedol, že žalobca mal zmluvne dohodnuté konkrétne činnosti, ktoré mal vykonávať za účelom dosiahnutia očakávaného výsledku. Odvolací súd sa ďalej stotožnil s názorom žalobcu, že
rozhodovacej praxe platí, že strany konania nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože táto je vecou súdu. Ďalej uviedol, že v súdenej veci tvrdenia žalobu neumožňovali nárok subsumovať pod inú hmotnoprávnu úpravu (napr. bezdôvodné obohatenie, náhradu škody) než titulom odmeny mandatára. Z tvrdení žalobcu nebola zistiteľná ani iná skutočnosť uvedená v zákone, ktorá by v rozsahu žalovanej peňažnej povinnosti mohla zakladať vznik záväzku žalovaného proti žalobcovi (§ 489 Občianskeho zákonníka).
odvolacieho súdu, ak tvrdenia žalobcu neumožňovali podriadiť tvrdený nárok pod iný právny dôvod než titulom odmeny mandatára, nemohla obstáť argumentácia žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Odvolací súd tiež uviedol, že tvrdenia o náhrade škody vo forme ušlého zisku vo výške mesačnej paušálnej odmeny dohodnutej v mandátnej zmluve je možné podriadiť pod nárok na paušálnu odmenu dohodnutú v mandátnej zmluve, avšak tvrdenia o paušálnej odmene dohodnutej v mandátnej zmluve neumožňujú podriadiť nárok pod náhradu škody vo forme ušlého zisku, keďže z týchto tvrdení nie je možné vyvodiť atribúty náhrady škody. 15. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie poprel jednu zo základných zásad CSP, t.j. aby bol spor rozhodnutý spravodlivo, keď
žalobcu nie je spravodlivé, že žalovaný sa môže svojho záväzku zbaviť jednoducho tak, že znemožní žalobcovi vykonávať dohodnutú činnosť a od zmlúv uzavretých na dobu určitú neplatne odstúpi, odvolací súd zdôraznil, že legitímne očakávania žalobcu v civilnom sporovom konaní neznamenajú, že súd vždy musí jeho žalobe vyhovieť. V súdenej veci súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonnou úpravou mandátnej zmluvy a v konkrétnych okolnostiach
zmluvných dojednaní strán, pričom ak v jednotlivých mesiacoch žalobca činnosti
zmlúv nevykonal, nemohol byť založený jeho nárok titulom fixnej odmeny, a keďže tvrdenia žalobcu neumožňovali podriadiť jeho nárok ani pod inú hmotnoprávnu úpravu, súdy nemali na základe akého právneho dôvodu dospieť k záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobou uplatnený nárok subsumoval pod nárok žalobcu ako mandatára na dohodnutú mesačnú odmenu vo fixnej výške za riadne vykonané činnosti za každý jednotlivý mesiac trvania zmlúv. 16. K námietke, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom podaním zo dňa 23.11.2022, hoci boli predložené 6 dní pred termínom pojednávania, a žalobca ich v rovnaký deň doručil aj právnemu zástupcovi žalovaného, a teda vykonanie dôkazov nevyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu prvej inštancie a dôkazy boli iba reakciou na skutkové tvrdenia žalovaného prednesené vo vyjadrení zo dňa 30.09.2022, odvolací súd konštatoval, že v záväzkovom vzťahu medzi stranami nešlo o paušálnu odmenu, na ktorú by žalobcovi vznikal nárok bez ohľadu na to, či činnosti vykonával každý mesiac po dobu trvania zmlúv, ale šlo o odmenu vo fixnej výške za výkon činnosti za každý mesiac trvania zmluvy 1/ a 2/. Preto pre popis skutkového deja bolo potrebné, aby žalobca v konaní na súde prvej inštancie uviedol tvrdenia o vykonaných činnostiach za jednotlivé mesiace a podoprel ich dôkazmi. V písomných podaniach urobených do nariadenia pojednávania vo veci samej žalobca konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach neuviedol, pričom pokiaľ predložil jednotlivé „Potvrdenia mandanta o činnosti mandatára“
zmluvy 1/, tieto nemohli predstavovať splnenie povinnosti tvrdenia, t.j. nemohli povinnosť tvrdenia nahrádzať. Konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach žalobca neuviedol ani na prvom pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 13.9.
4 CSP poskytol stranám lehotu 14 dní na prípadné vyjadrenia a návrhy na doplnenie dokazovania, tak argumentácia žalobcu, že dôkazy označené a predložené vyjadrením zo dňa 23.11.2022 boli reakciou na vyjadrenie žalovaného, nemôže obstáť, keďže išlo o dôkazy, ktoré mal žalobca uplatniť v rámci zákonnej povinnosti označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd zdôraznil, že v prípade takto určenej sudcovskej lehoty platí, že po jej márnom uplynutí na tieto skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy nemusí súd prihliadať. Žalobca pritom neuviedol, prečo ani v určenej lehote 14 dní riadne a dostatočne nesplnil svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť o vykonaných činnostiach. Pretože prostriedky procesného útoku uplatnené žalobcom podaním zo dňa 23.11.2022 mal uplatniť už v žalobe, resp. v rozšírení žaloby, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, a pretože ich neuplatnil ani v lehote určenej súdom prvej inštancie analogicky
4 CSP, nemohla obstáť jeho argumentácia, že vykonanie týchto dôkazov nevyžadovalo odročenie už nariadeného pojednávania alebo ďalšie úkony súdu. Nešlo o prostriedky procesného útoku, ktoré mohli byť a mali byť až reakciou na obranu žalovaného, a len okolnosť, že šlo o listinné dôkazy, ktoré by bolo možné vykonať na pojednávaní prečítaním alebo oznámením ich obsahu, nebola postačujúca na to, aby súd prvej inštancie na tieto prostriedky procesného útoku prihliadal. Odvolací súd preto uzavrel, že procesný postup súdu prvej inštancie bol správny. 18. Žalobca tiež namietal záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal vykonanie prác za mesiac jún 2021
zmluvy 1/, súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne skutkové zistenia, keď mal prehliadnuť iné dôkazy a zhodné tvrdenia strán. Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd uviedol, že v žalobe žalobca neuviedol konkrétne tvrdenia o činnostiach, ktoré mal vykonať za mesiac jún 2021
zmluvy 1/, a teda v odpore, ktorý bol prvým procesným úkonom žalovaného v konaní, žalovaný ani nemal aké tvrdenia žalobcu o vykonaných činnostiach poprieť. Konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach za mesiac jún 2021 žalobca neuviedol ani vo vyjadrení k odporu žalovaného, i keď vo vyjadrení k odporu ako dôkaz označil a predložil Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára za jún 2021. Odvolací súd bol názoru, že zásadu, že splnenie povinnosti tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, je potrebné uplatňovať aj pri ďalších dôkazoch, resp. návrhoch strán na dokazovanie uplatnených v iných podaniach než v žalobe. Ak žalobca do konania prvého pojednávania na súde prvej inštancie dňa 13.9.2022 v písomných podaniach neuviedol konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach za mesiac jún 2021, a tieto na pojednávaní dňa 13.9.2022 neuviedol ani zástupca žalobcu, nemôže
odvolacieho súdu obstáť argumentácia žalobcu, že „tu boli zhodné tvrdenia strán“, ak zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 13.9.2022 v jeho úvodnom prednese uviedol, že „v mesiacoch júl až september žalobca nevykonával žiadnu činnosť“, z čoho
žalobcu nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že v júni 2021 činnosť vykonával. Žalovaný v odpore uviedol, že žalobca žiadne činnosti
zmluvy 1/ nevykonával, a teda šlo len o dedukciu, ktorú žalobca mienil v odvolaní vyvodiť z neuvedených tvrdení zástupcu žalovaného. Obdobnou dedukciou žalobca v odvolaní postupoval aj pri poukazovaní na výpoveď člena predstavenstva žalovaného Ing. W., keď z jeho odpovede, že „si nespomína“, či boli výpadky v zásobách aj „počas mesiacov máj až jún“,
žalobcu je zrejmé, že ak by žalobca činnosť v júni 2021 nevykonával, nepochybne by odpoveď bola, že činnosť vtedy vykonávaná nebola. Tiež za neodôvodnenú dedukciu žalobcu považoval aj poukazovanie na výpoveď svedka C. s tým, že svedok spochybňoval výlučne kvalitu činnosti žalobcu, ale nie samotné vykonávanie činnosti ako také, tu odvolací súd poukázal na to, že postavenie svedka v sporovom konaní nie je možné stotožniť s tým, že by malo ísť o zhodné tvrdenia strán. 19. Odvolací súd súhlasil s názorom žalobcu, že výsluch konateľa právnickej osoby je
Božíka o stave zásob a náraste predaja ku koncu júna 2021 nemožno vyvodiť konkrétne činnosti vykonané žalobcom v júni 2021. Uvedené tvrdenia preto nemohli byť považované za nesporné, hoci neboli žalovaným kvalifikovane popreté. Žalobca sa tiež pokúšal vyvodiť záver o vykonanej činnosti v júni 2021 z výpovede svedkyne Z., ktorá potvrdila stretnutie s obchodným partnerom RECORDATI SK s.r.o. Odvolací súd zdôraznil, že ak žalobca neuviedol konkrétne tvrdenie o činnosti v mesiaci jún 2021, že jeho činnosť v júni 2021 spočívala v stretnutí s obchodným partnerom, nebolo povinnosťou súdu vyvodiť takéto tvrdenie z dôkazu, keďže žalobca bol ten, kto mal tvrdiť a preukázať aké konkrétne činnosti v mesiaci jún 2021
zmluvy 1/ vykonal, resp. vykonával. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vykonanie činnosti
zmluvy 1/ v mesiaci jún
1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. 21. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodňoval existenciou vady
ust § 420 písm. e) CSP, a tým, že v dovolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia a rozhodoval nesprávne obsadený súd. Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zároveň požiadal o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 23. Dovolateľ v lehote na podanie dovolania doplnil a rozšíril dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil existenciou vady
f) CSP a zároveň
1 písm. b) CSP majúc za to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci. 24. Vo vzťahu k existencii vady
f) CSP dovolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo prekvapivé, keďže súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci, resp. že zmenil v priebehu konanie názor na to, čím sa bude zoberať, ale stranám sporu túto skutočnosť neozrejmil (bod D dovolania). Poukázal na § 181 ods. 2 CSP tvrdiac, že keď súd uvedie, ktoré zákonné ustanovenia sa na vec vzťahujú a
ktorých bude skúmať, či žalobou uplatnený nárok je dôvodný, toto
dovolateľa nemožno považovať za predbežné právne posúdenie veci. Namietal, že súd prvej inštancie v priebehu konania zmenil názor na to, čím sa bude zaoberať, stranám to však neuviedol, čím postupoval v rozpore s § 181 ods. 2 CSP, čím žalobcovi znemožnil účinne sa domáhať jeho práva na súde, napr. uplatnením ďalších procesných prostriedkov. Namietal, že odvolací súd nesprávne posúdil ako novotu tvrdenie žalobcu, že mal nárok na odmenu za každý mesiac trvania zmlúv bez ohľadu na to, či v tom ktorom mesiaci činnosť vykonal, resp. vykonával (body 32 -35, 38-39), pretože žalobca nemohol týmto spôsobom argumentovať skôr, keďže žalovaný sa týmto nebránil a žalobca sa to dozvedel až z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd tak nenapravil pochybenie súdu prvej inštancie, keď neprihliadol na celú argumentáciu žalobcu smerujúcu proti (prekvapivému) právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie. Pochybenie súdu prvej inštancie tak v spojení s nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu
dovolateľa dosiahlo takú intenzitu, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo zakladá dovolací dôvod
f) CSP. 25. Dovolateľ vadu
f) CSP videl tiež v nedostatočnom a zmätočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu (bod E dovolania). Poukázal na to, že odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku ako fixnej, resp. paušálnej odmeny a relevantnosti odvolacej argumentácie uviedol, že „zástupca žalobcu až na prvom pojednávaní vo veci samej, konanom na súde prvej inštancie dňa 13.9.2022, v rámci úvodného prednesu (§ 191 ods. 1 CSP) stotožnil pojem „fixná“ odmena s pojmom „paušálna“ odmena“ (bod 40 odôvodnenia).
dovolateľa rozlíšenie medzi fixnou a paušálnou odmenou malo podstatný význam pre rozhodnutie vo veci, pričom odvolací súd prehliadol argumentáciu žalobcu v jeho vyjadrení v bodoch 6 a 10 návrhu na zmenu žaloby, kde uviedol, že išlo o paušálnu odmenu. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd sa s danou argumentáciou nevysporiadal, a teda žalobcom namietaná vada spočívajúca v nedostatočnom a zmätočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania
f) CSP. 26. Dovolateľ namietal, že súdy nižšej inštancie neposúdili žalobu z hľadiska iného právneho dôvodu aplikujúc princíp „iura novit curia“ (bod F dovolania). Poukázal na bod 24 rozhodnutia súdu prvej inštancie, z ktorého vyplynulo, že pokiaľ žalobca nevykonával v rozhodnom období žiadnu činnosť mandatára
zmluvy, nemá nárok na (fixnú) odmenu
mandátnej zmluvy a nepostačuje jeho presvedčenie, že zmluva trvala a že vystavoval faktúry, pričom zároveň súd konštatoval, že to nevylučuje jeho prípadné iné nároky, ktoré mu v súvislosti so zmluvným vzťahom so žalovaným mohli vzniknúť. Uviedol, že odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou vysporiadal v bodoch 43-45 tak, že tvrdenia žalobcu vraj neumožňovali žalobou uplatnený nárok subsumovať pod inú hmotnoprávnu úpravu, než titulom odmeny mandatára a najmä tvrdenia žalobcu neumožňovali posúdiť žalobou uplatnený nárok titulom náhrady škody vo forme ušlého zisku. Dovolateľ konštatoval, že súd prvej inštancie nevidel v skutkových tvrdeniach žalobcu také nedostatky ako odvolací súd, súd prvej inštancie ich iba inak právne posúdil. Odvolací súd tak odôvodnenie súdu prvej inštancie
dovolateľa nahradil iným vlastným odôvodnením, vo vzťahu ku ktorému žalobca nemal možnosť argumentovať. 27. Dovolateľ namietal aj arbitrárnosť skutkových záverov konajúcich súdov (bod G dovolania) s poukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“). Dovolateľ mal za to, že odvolací súd poprel základné princípy prenosu bremena tvrdenia, dôkazného bremena a voľného hodnotenia dôkazov, keď si ich vyložil tak, že súd nesmie prihliadnuť na také tvrdenie svedka, ktoré žalobca predtým sám doslovne nenapísal, najmä keď svedka navrhol žalovaný.
dovolateľa tvrdenia žalobcu preukazovali konkrétnu činnosť žalobcu vykonávanú v mesiaci jún 2021, a teda skutkový záver o neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k tomto mesiacu je arbitrárny. 28. K nesprávnemu právnemu posúdeniu dovolateľ uviedol, že prípustnosť dovolania
1 písm. b) CSP je daná tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľ vymedzil právnu otázku v znení: „či má mandatár nárok na mesačnú odplatu aj za tie mesiace trvania mandátnej zmluvy kedy svoju činnosť nevykonával, hoci aj pre okolnosti na strane mandanta“. 29. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/1056/2004 dospel k záveru, že pokiaľ žalobca nevykonával v rozhodnom období žiadnu činnosť mandatára
zmluvy, nemá nárok na (fixnú) odmenu
mandátnej zmluvy.
dovolateľa odvolací súd aj keď sa pokúsil rozlíšiť medzi fixnou a paušálnou odmenou, vyriešil nastolenú otázku v bode 38 rozhodnutia tak, že „pokiaľ ide o výklad § 571 ods. 2 ObZ tak, ako ho zaujal Najvyšší súd ČR v konštatovanom rozhodnutí sp. zn. 32Odo/1056/2004 zo dňa 15.3.2005, odvolací súd bol právneho názoru, že zákonná úprava je založená na tom, že mandatárovi vznikne nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie, a teda ak mandatár činnosť riadne nevykonal, nárok na odplatu nemá, pričom zákonná úprava nerozlišuje dôvody, pre ktoré mandatár činnosť riadne nevykonal.“
dovolateľa uvedený rozsudok nebol na danú vec aplikovateľný, podporne poukazujúc na záver toho istého senátu Najvyššieho súdu ČR v inej veci 32Odo/303/2005. Vo vzťahu k uvedeným rozhodnutia uviedol, že rozdiel medzi týmito rozhodnutia bol vysvetlený Ústavným súdom ČR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 1204/12 tak, že rozhodnutie sp. zn. 32Odo/1056/2004 sa vzťahuje na skutkový stav, keď zo strany mandatára nebolo plnené vôbec a v druhej veci mandatár práce vykonával, avšak nie každý mesiac po dobru trvania mandátnej zmluvy. Do pozornosti dovolacieho súdu dal aj rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov v SR. 30.
dovolateľa mala byť právna otázka vyriešená tak, že jedinou podmienkou pre nárok mandatára na dohodnutú paušálnu odmenu je vykonávať činnosti pre mandanta v zmysle § 571 ods. 2 veta prvá ObZ v rámci plnenia predmetu mandátnej zmluvy, a to bez ohľadu na to, či tieto boli vykonávané každý mesiac po dobu jej trvania. Pokiaľ by mal byť vznik nároku dohodnutej paušálnej odmeny viazaný na vykonanie činnosti mandatárom pre mandanta každý mesiac, tak by muselo byť takéto dojednanie
dovolateľa vyslovene obsiahnuté v zmluve. Dovolateľ na záver dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
e) CSP 33. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta vadu zmätočnosti
e) CSP z dôvodu, že v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia a tiež rozhodoval nesprávne obsadený súd, resp. že v odvolacom konaní došlo k zmene člena senátu bez toho, aby boli na to splnené podmienky. 34.
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. 35. Ústavný súd v súvislosti s právom na zákonného sudcu uviedol, že princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania, resp. stranu sporu záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia
vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov ,,ad hoc“ (pozri napr. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Zákonný sudca je
judikatúry ústavného súdu sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba však pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte; ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre iné ďalšie dôvody (pozri napr. II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). 36. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v súvislosti s právom na zákonného sudcu vyslovil, že rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4.5.2000).
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (pozri napr. II. ÚS 15/96, II. ÚS 16/2011, III. ÚS 459/2017). 39.
2 písm. c) zákona o súdoch, rozvrh práce obsahuje určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony. 40. Záruka súvisiaca so spôsobom určenia zákonného sudcu sa prejavuje reguláciou prijatou v § 51 ods. 1 zákona o súdoch,
ktorej ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené
predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. 41.
2 zákona o súdoch, podmienka náhodného výberu
odseku 1 je splnená aj vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov. Súdy vychádzajú z rozvrhu práce, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva, teda prostredníctvom rozvrhu práce je okrem iného upravené aj prideľovanie jednotlivých sporov, na základe zásady pevného prideľovania súdnej agendy a zabezpečuje, aby nedochádzalo k výberu sudcov a súdov ad hoc. 42.
4 písm. a) zákona o súdoch, ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa
rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade (a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená.
bodu 3.2, ak senát nie je dočasne obsadený tretím členom senátu, určí ho riadiaci predseda zatupujúceho senátu. Na zastupovanie predsedu senátu alebo člena senátu sa použijú primerane ustanovenia bodu 2.6.1. 44.
bodu 2.6.1 písm. b), ak došlo k vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania veci sudcu alebo sudcov, ktorí nevykonávajú funkciu predsedu senátu ďalším členom alebo členmi senátu, stáva sa sudca alebo sudcovia zastupujúceho senátu,
rozhodnutia riadiaceho predsedu zastupujúceho senátu. Ak je zriadený štvorčlenný senát, zastupuje člena senátu ďalší člen toho istého senátu. 45. Dovolací súd tu uvádza, že obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by v danom prípade rozhodovali iní než zákonní sudcovia (zákonný senát). Vec na odvolacom súde bola náhodným výberom (technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR) pridelená a zapísaná do senátu 43Cob pod sp. zn. 43Cob/67/2023. Z rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2023 pritom vyplýva, že členmi senátu boli v čase nápadu veci JUDr. Blaha, Mgr. Kamenská (ako sudca spravodajca) a JUDr. Holecová. Z článku V bod 2.12 rozvrhu práce vyplýva, že senát 43 má rozvrhom práce ako zastupujúci senát určený senát 42. Senát 42 bol v zložení riadiaci predseda (predsedníčka senátu) JUDr. Kubincová, PhD., JUDr. Novotná predsedníčka senátu a členka senátu JUDr. Gindlová. Na základe dopytu dovolacieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici bolo zistené, že z dôvodu čerpania dlhodobej PN nebola riadiaca predsedníčka senátu 42 JUDr. Kubincová, PhD. prítomná v práci v období od 4.10.2023 do 31.3.2024. Vzhľadom na bod 3.2 cit. rozvrhu práce v spojení s bodom 2.6.1 písm.
žalobcu nemala určená tretia členka odvolacieho senátu dostatok času na naštudovanie spisu, nie je dôvodom na porušenie práva na zákonného sudcu. Námietka nezákonnej zmeny člena senátu bola preto posúdená ako nedôvodná. Dovolací súd konštatuje, že k porušeniu tohto práva nedošlo a zloženie senátu bolo v súlade s rozvrhom práce.
CSP,
ktorého: I. Na odvolacie konanie začaté a právoplatne neskončené do
Civilného sporového poriadku v znení účinnom od
CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu (veta za bodkočiarkou v znení účinnom od 1. júla 2023). 48.
1 CSP, ak súd postupom
a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.
1 CSP (v znení účinnom od 1. júna 2023), ak odsek 2 neustanovuje inak, o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
2 CSP (v znení účinnom od 1. júna 2023), na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v konaní
júna 2023), konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných
predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak
osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd.
predpisov účinných do
2 písm. a) CSP na konanie v obchodnoprávnych sporoch
predpisov účinných do 31. mája 2023. Ustanovenie § 34 ods. 2 CSP je potrebné od 1. júna 2023 aplikovať aj v takom prípade, keď okresný súd rozhodujúci obchodnoprávny spor v prvej inštancii nie je jedným z okresných súdov vymedzených v § 22 písm.
čl. 125 ods. 1 písm.
2 písm. a) CSP v znení účinnom od 1.6.2023 funkčne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorému v súlade s § 43 ods. 1 CSP bola predmetná vec správne postúpená Krajským súdom v Trenčíne. Dovolací súd konštatuje, že uvedená námietka žalobcu nezakladá vadu konania
e) CSP. K prípustnosti dovolania
2 CSP, čo malo mať za následok prekvapivosť rozhodnutia, tiež že odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia je nedostatočné a zmätočné, že súd neposúdil žalobu z hľadiska iného právneho dôvodu (iura novit curia) a že odvolací súd dospel k arbitrárnym záverom. 54. K námietke nedodržania postupu súdu prvej inštancie
2 CSP a jeho následnej prekvapivosti, resp. že súd prvej inštancie zmenil v priebehu konania názor na to čím sa bude zoberať, ale stranám sporu tuto skutočnosť neozrejmil, čím v končenom dôsledku malo dôjsť k prekvapivému rozhodnutiu, dovolací súd konštatuje, že s touto námietkou žalobcu sa nestotožňuje. 55. Civilný sporový poriadok uvádza v ustanovení § 181 ods. 2 CSP, že po úkonoch
odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 56. Dovolateľ uviedol, že v prípade postupu súdu
2 CSP, resp. ak by súd prvej inštancie nezmenil názor ohľadom toho, s čím sa bude v konaní zaoberať, tak by realizácia procesných práv žalobcu bola iná a v konaní by napríklad uplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku, tieto však ani v podanom dovolaní bližšie nešpecifikoval. Dovolací súd konštatuje, že z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 13.9.2022 vyplýva, že „Súd postupuje
2 CSP. Prednes sudcu je v plnom znení zachytený na nahrávke z pojednávania. Súd ho samostatne neprotokoluje.“ Zo zvukového záznamu z pojednávania vyplýva, že súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia veci uviedol, ktoré skutočnosti považuje za nesporné a čo považuje za sporné, tiež uviedol, ktoré dôkazy vykoná, a k predbežnému právnemu posúdeniu sa vyjadril súd konštatujúc, že na daný spor sa vzťahujú ustanovenia mandátnej zmluvy
Z a nasl. k odmene mandatára, § 567 o odstúpení a odstúpenie
Z, tiež sa vyjadril, že bude skúmať, či podmienky na priznanie odmeny boli splnené, resp. či odstúpenie bolo platné. 57. Dovolací súd po oboznámení sa so zvukovým záznamom konštatuje, že súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú sporné, ktoré sú nesporné, tiež uviedol predbežné právne posúdenie veci, teda dôsledne realizoval povinnosť
2 CSP. Námietka dovolateľa týkajúca sa opomenutia dodržania postupu
2 CSP zo strany súdu prvej inštancie nie je dôvodná. 58. Dovolací súd konštatuje, že cieľom § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú
posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité, a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú
názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Rovnako tak z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 16/2012, vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu
2 OSP (aktuálne § 181 ods. 2 CSP), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016, sp. zn. 5Cdo/211/2013, sp. zn. 5Cdo/181/2021, sp. zn. 7Cdo/279/2021). 59. Treba tiež zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Predbežné právne posúdenie veci vyslovené súdom však nie je pre súd záväzné, pretože sa nejedná o rozhodnutie súdu. Opačný výklad by viedol k deformovaniu rozhodovacieho procesu, najmä ak by v priebehu súdneho konania vyšla najavo spornosť určitej skutočnosti. Právny názor a hodnotiace úsudky súdu sú vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu
2 CSP. Ak sa toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. 60. Dovolateľ v súvislosti s opomenutím postupu súdu prvej inštancie
ustanovenia § 181 ods. 2 CSP namietal aj prekvapivosť rozhodnutia súdu. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, keď odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch, ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom odvolacieho súdu nemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právo argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné.
konštantnej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). Takúto vadu, spočívajúcu v arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, však dovolací súd v danom prípade nezistil. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom vysloveným súdom prvej inštancie bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozhodnutia, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP len preto, že sporová strana s rozhodnutím nesúhlasí. 63. Vo vzťahu k námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, dovolací súd z tohto hľadiska preskúmal nielen rozhodnutie odvolacieho súdu, ale vzhľadom na jeho potvrdzujúci charakter aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže z hľadiska nimi uvádzaných dôvodov tvoria celok. Z obsahu dovolania v zásade možno vyvodiť, že dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu ako nesprávny procesný postup v podstate to, že sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, že vec neposúdil
predstáv žalobcu, a teda ním napadnuté prvoinštančné rozhodnutie nezmenil. 64. V danom prípade
dovolacieho súdu už z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd sa zaoberal pre vec podstatnou argumentáciou strán, aplikoval príslušné právne normy a ich interpretáciu v danom prípade vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom zreteľne vyjadril dôvody, pre ktoré bolo nutné žalobu zamietnuť, so správnosťou záverov ktorých sa stotožnil aj odvolací súd. Oba súdy nižšej inštancie uzavreli, že žalobca sa mandátnou zmluvou 1/ a 2/ nemohol domáhať tzv. paušálnej odmeny (bez ohľadu na vykonanie činnosti), nakoľko v zmluvách bolo dohodnuté vykonanie konkrétnych činností, ktoré bol žalobca povinný vykonať. Žalobca sa domáhal za každý mesiac trvania oboch zmlúv odmien za riadny výkon/vykonanie jeho činnosti vo fixne určenej výške, a to aj ak v jednotlivých mesiacoch činnosti
zmlúv nevykonal, čo súdy posúdili tak, že mu nemohol nárok vzniknúť titulom fixnej odmeny. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že v konkrétnych okolnostiach danej veci, s ohľadom na tvrdenia žalobcu, nebolo možné podradiť jeho nárok pod inú hmotnoprávnu úpravu, a aj preto posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný. 65. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyjadril k argumentácii a námietkam žalobcu, ako aj k dôvodom, pre ktoré sa priklonil k záveru, že žalobou uplatnený nárok na splnenie peňažnej povinnosti, je nutné vyhodnotiť ako nárok žalobcu ako mandatára na dohodnutú mesačnú odmenu vo fixnej výške za riadne (skutočné) vykonanie činnosti pre žalovaného za každý jednotlivý mesiac trvania mandátnych zmlúv. Odvolací súd sa s argumentami a námietkami žalobcu v dostatočne miere vysporiadal, rozhodnutie odvolacieho súdu je zrozumiteľné, dáva odpovede na zásadné otázky prejednávanej veci, pričom odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorú vyhodnotil ako správnu. 66. Rozhodnutia súdov oboch nižších inštancii z hľadiska ich odôvodnenia nevykazujú znaky arbitrárnosti či nepreskúmateľnosti z hľadiska obsahovej či logickej nekonzistentnosti alebo rozporu s príslušnou zákonnou úpravou Civilného sporového poriadku, a teda naplnenia podmienky nesprávneho procesného postupu takej intenzity, ktorá by vo svojom dôsledku niesla so sebou vadu zmätočnosti konania z dôvodu porušenia práva strany na spravodlivý proces a vadu v zmysle § 420 písm.
tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009 z
tých právnych noriem, ktoré na žalobcom tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú, pretože súd je tým, kto má právnu kvalifikáciu vykonať. Súd tak nemôže žalobou uplatnený nárok zamietnuť len z toho dôvodu, že ho žalobca nesprávne právne kvalifikoval (4Cdo/200/2019, 6MCdo/4/2011).
1 písm. b) CSP 71. Pre dovolanie podané
CSP,
ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právne
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.