Obsah (11)

§ 145§ 39§ 255§ 387§ 49a§ 396§ 143§ 9§ 421§ 420§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/169/2025 Identifikačné číslo spisu: 3722201984 Dátum vydania rozhodnutia: 28.01.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Ivan Rumana Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 145ods.

2 CSP aj bez súhlasu žalovaného zastavil. 2.4. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zostávajúcej časti je žaloba nedôvodná. Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 23.09.2005 bola uzatvorená Zmluva o budúcej zmluve medzi žalovaným ako budúcim predávajúcim a žalobcom ako budúcim kupujúcim, ktorej predmetom bol záväzok zmluvných strán uzatvoriť v budúcnosti kúpnu zmluvu, ktorou budúci predávajúci odpredá budúcemu kupujúcemu parcelu KNC č. XXXX/XX o výmere 878 m2, k. ú. U. P., za kúpnu cenu 300 Sk/m2. Žalovaný ako budúci predávajúci sa zaviazal, že do 30 dní po vydaní kolaudačného rozhodnutia na inžinierske siete pre IBV odpredá budúcemu kupujúcemu parcelu KNC č. XXXX/XX o výmere 878 m2, v k. ú. U.É. P.. Žalovaný ako budúci predávajúci zároveň prehlásil, že po vybudovaní inžinierskych sietí pre IBV zabezpečí vypracovanie geometrického plánu s presným zameraním jednotlivých stavebných pozemkov, vrátane pozemku, ktorý je predmetom tejto zmluvy. 2.5. Súd prvej inštancie vec právne odôvodnil ustanoveniami § 39, § 50a ods. 1, § 564 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, ods. 2 písm.

1. a)a § 11 ods. 4 písm.
2. a)zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom od 01.09.2004 do 31.12.2008 s tým, že v konaní nebolo sporným, že strany predmetnú Zmluvu o budúcej zmluve uzatvorili, že v čl. III. bod 2 zmluvy bola dojednaná povinnosť žalovaného - Mesta Púchov (ako budúceho predávajúceho) do 30 dní po vydaní kolaudačného rozhodnutia na inžinierske siete pre IBV odpredať budúcemu kupujúcemu (žalobcovi) predmetnú parcelu, a že žalovaný inžinierske siete pre IBV nevybudoval. Spornou otázkou bola platnosť uvedenej Zmluvy o budúcej zmluve, keď sa žalovaný bránil tým, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, namietal absenciu súhlasu mestského zastupiteľstva a tiež absenciu podstatných náležitostí zmluvy, ktorá mala byť v budúcnosti uzatvorená s tým, že jej obsahové znenie je nejasné a nezrozumiteľné. 2.6. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti Zmluvy o budúcej zmluve

§ 39Občianskeho zákonníka (a tým aj k nedôvodnosti žaloby) pre porušenie ust.

§ 9 ods. 2 písm. a) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku v obci v znení účinnom od 01.09.2004 do 31.12.2008, z dôvodu, že tento aj v čase uzatvorenia Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 vyžadoval schválenie takejto zmluvy obecným zastupiteľstvom. Keďže v danom prípade uzavretiu danej zmluvy nepredchádzal súhlas mestského zastupiteľstva v Púchove (zmluvný prevod vlastníctva nehnuteľného majetku Mesta Púchov - parcely KN č. XXXX/XX o výmere 878 m2, k. ú. U. P. za kúpnu cenu 300 Sk/m2 schválený nebol), nemohol vtedajší primátor Mesta Púchov túto Zmluvu o budúcej zmluve uzatvoriť. 2.

1. K námietkam žalobcu dodal, že hoci v zmysle zákonného textu sa schválenie vyžadovalo len na samotný zmluvný prevod, súd bol názoru, že už na uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve, na základe ktorej by sa v budúcnosti mala uzatvoriť zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, sa vyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom, čo bolo dané predovšetkým účelom tohto zákonného ustanovenia, ktorým je ochrana vlastníctva obce k nehnuteľnostiam. Bolo by bezvýznamné chrániť obec pred uzatvorením zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, keď sa už obec v Zmluve o budúcej zmluve zaviazala k uzatvoreniu zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti. Na podporu svojich záverov citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/284/2006 z 29.01.2008, 3Odo/21/2002 a poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/08 zo dňa 01.04.2009 a II. ÚS 630/2017 zo dňa 18.10.2017, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne z 23.08.2017, sp. zn. 8Cob/358/2014, Krajského súdu Košice, sp. zn. 3Co/377/2017 z 31.01.2019 a Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Cob/21/2018 z 16.05.
2. Tvrdeniami žalobcu ohľadom vydržania predkupného práva k nehnuteľnosti sa súd prvej inštancie nezaoberal, nakoľko otázku vydržania predkupného práva pre toto konanie považoval za irelevantnú s tým, že vydržaním môže vzniknúť len vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, nie však predkupné právo. Napokon súd prvej inštancie dodal, že nepovažuje námietku žalovaného ohľadom absolútnej neplatnosti Zmluvy o budúcej zmluve z dôvodu absencie času trvania zmluvy, resp. konkrétneho dátumu, za dôvodnú, keď vykonaním dokazovaním mal za preukázané, že v zmluve o budúcej zmluve bola riadne dojednaná 30 dňová lehota na uzatvorenie kúpnej zmluvy plynúca od vydania kolaudačného rozhodnutia. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz pripojením a oboznámením katastrálneho spisu Okresného úradu Púchov, katastrálny odbor k LV č. X, k. ú. U. P., tiež pripojením a oboznámením spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. PB-7C/49/2022 a sp. zn. PB-4C/23/2022 - Zmluva o budúcej zmluve, taktiež výsluchom J. O.. E. E., E.. S. U., O.. E.Q. P., O.. E. J., keďže navrhované dôkazy nemohli vzhľadom na absolútnu neplatnosť posudzovaného právneho úkonu pre chýbajúce predchádzajúce schválenie zo strany mestského zastupiteľstva nič zmeniť na závere súdu, že iba schválenie právneho úkonu zo strany príslušného orgánu obce vo forme zodpovedajúcej zákonu predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu obce. 2.
3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol

§ 255ods.

1 CSP v spojení s § 257 CSP a § 256 CSP. V časti späťvzatej žaloby konštatoval, že dôvodom späťvzatia žaloby bola skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania dal vypracovať geometrický plán, čím v tejto časti odpadol predmet sporu, žalobcovi tak nezostala iná možnosť než v uvedenej časti vziať žalobu späť. Zastavenie konania v tejto časti tak procesne zavinil žalovaný, a preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V zostávajúcej časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, konštatoval, že právo na náhradu trov konania v tejto časti by vzniklo úspešnému žalovanému. Súd prvej inštancie však považoval za potrebné aplikovať § 257 CSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanému nepriznať právo na náhradu trov konania, a to s poukazom na okolnosti, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby. Zmluvu o budúcej zmluve pripravoval žalovaný (mesto), pričom žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť predmet (či schvaľovanie) tejto zmluvy. Žalobca v presvedčení o jej platnosti požadoval od žalovaného splnenie povinností, ku ktorým sa zaviazal v predmetnej zmluve. Keďže žalovaný odmietol plniť, obrátil sa žalobca žalobou na súd. Taktiež súd prvej inštancie prihliadol na konanie žalovaného, keď tento od počiatku spochybňoval platnosť zmluvy a vedomý si tejto skutočnosti, doposiaľ nevrátil žalobcovi preddavok, ktorý žalobca uhradil v zmysle predmetnej zmluvy. S poukazom na uvedené, súd prvej inštancie považoval za spravodlivé, aby žalobca v tejto časti neznášal trovy konania, a preto žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. 3. Proti rozsudku podali odvolanie žalobca (proti výrokom III. a IV), aj žalovaný (proti výrokom II. a IV). 3.1. Pokiaľ išlo o odvolanie žalovaného, odvolací súd toto ako oneskorene podané odmietol (§386 písm. a/ CSP). 3.2. Pokiaľ išlo o odvolanie žalobcu (v rozsahu napadnutých výrokov III. a IV. ), odvolací súd po preskúmaní napadnutých výrokov rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané a rozhodnutie súdu prvej inštancie, v napadnutom rozsahu považoval za vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením veci a

§ 387ods.

2 CSP na ne v plnom rozsahu poukázal. 3.

1. Odvolací súd k námietke žalobcu ohľadom nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý nemal akceptovať žiadosť žalobcu nevykonať pojednávanie vo veci samej do rozhodnutia súdu o jeho odvolaní proti uzneseniu zo dňa 14.06.2023, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, uviedol, že túto nemožno považovať za dôvodnú, nakoľko zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu nevyplýva povinnosť súdu zrušiť pojednávanie, resp. nevykonávať procesné úkony v čase od podania odvolania proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia do jeho rozhodnutia, a nebráni mu to preto rozhodnúť vo veci samej. V danej veci z obsahu spisu vyplynulo, že na pojednávanie, na ktorom súd prvej inštancie rozhodol, boli strany sporu riadne a včas predvolané, tieto sa nariadeného pojednávania zúčastnili a obom stranám bolo umožnené v rovnakej miere uplatňovať svoje procesné práva. V postupe súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol vo veci samej ešte pred rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti uzneseniu zo dňa 14.06.2023, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, preto odvolací súd nevidel porušenie procesného postupu, ani porušenie práva na spravodlivý proces postupom súdu. Odvolací súd pritom poukázal na skutočnosť, že žalobca ani netvrdil, aké jeho procesné práva mu boli postupom súdu znemožnené uskutočňovať. 3.
2. Vo veci samej odvolací súd zohľadnil, že jedným z účastníkov rozhodnej zmluvy, bola právnická osoba s osobitným postavením (subjekt sui generis), a to obec ako jednotka územnej samosprávy, a že predmetom zmluvy bolo hospodárenie s nehnuteľným majetkom obce (budúce nakladanie, prevod pozemkov obce). Aj keď sú obce právnickými osobami, úprava nakladania s ich majetkom sa odlišuje od všeobecnej úpravy u iných právnických osôb zohľadňujúc verejnoprávny účel používania tohto majetku. Takáto osobitná úprava má potom povahu zákazov alebo obmedzení dopadajúcich na voľnosť hospodárenia s majetkom. Hospodárenie s majetkom je u obcí totiž jednak výkonom vlastníckeho práva a má z tohto dôvodu súkromnoprávny rozmer, avšak súčasne je i výkonom originárnej samosprávy v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Verejnoprávny prvok je reprezentovaný oprávneniami obecného (mestského, miestneho) zastupiteľstva schvaľovať nakladanie s majetkom v rozsahu ustanovenom zákonom, resp. zásadami hospodárenia s majetkom (§ 9 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Pritom postupnosť je v praxi taká, že o právnom úkone najprv vnútri obce rozhoduje obecné zastupiteľstvo (mestské, miestne) a následne ho navonok vykonáva štatutárny orgán (starosta, primátor). S takouto postupnosťou sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2 Cdo 284/2006 z
3. januára 2008 a Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 389/08-22 z
4. apríla
5. Z judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obo/1/2015, zo
6. februára 2016, ZSR č. 90/2018) je zároveň zrejmé, že ak zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vyplýva povinnosť vydania schvaľovacieho uznesenia obecného zastupiteľstva, je jeho existencia podmienkou platnosti právneho úkonu s tým, že jeho nevydanie nemožno konvalidovať. Bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva by sa uskutočnenie majetkovoprávneho úkonu malo považovať zásadne za také, ktoré odporuje zákonu, a preto

§ 39Občianskeho zákonníka neplatné.

Odvolací súd sa pritom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že schvaľovacie uznesenie mestského zastupiteľstva žalovaného bolo potrebné aj v súvislosti s plánovaným uzavretím zmluvy o budúcej zmluve o prevode nehnuteľného majetku mesta. Ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, bolo by bezvýznamné chrániť obec pred uzatvorením zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, keď sa už obec v zmluve o budúcej zmluve zaviazala k uzatvoreniu zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Odo 21/2002,

ktorého "predmetom zmluvy o budúcej zmluve boli nehnuteľnosti, preto tento zmluvný prevod vlastníctva podliehal schváleniu obecného zastupiteľstva." 3.5. V danej veci sa žalobca voči právnemu posúdeniu o potrebe vydania schvaľovacieho uznesenia mestského zastupiteľstva so zmluvou o budúcej zmluve bránil argumentáciou, že zmluvou nedošlo k reálnemu nakladaniu s majetkom obce a zároveň uvádzal, že

jeho názoru ňou bolo dojednané jeho predkupné právo k novovytvorenej parcele za konkrétnu kúpnu cenu. Zmluvné predkupné právo upravuje komplexne Občiansky zákonník v § 602 a nasl. ako vedľajšie dojednanie (výhradu) pri scudzovacej zmluve najčastejšie kúpnej zmluve, ktorou predávajúci vec predáva s podmienkou zriadenia predkupného práva. Predkupné právo patrí teda osobe, ktorá predá vec s výhradou, že jej ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať. V prípade predloženej zmluvy nešlo o takúto skutkovú situáciu. Žalobca ňou nepredával (nescudzoval) parcelu žalovanému. Zmluvou o budúcej zmluve preto nemohlo byť dojednané predkupné právo žalobcu k pozemku obce, ako sa domnieval žalobca. Odhliadnuc od uvedeného aj takéto vedľajšie dojednanie by ako súčasť zmluvného prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku podliehalo v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy schváleniu obecného zastupiteľstva. Preto odvolací súd uvedenú argumentáciu žalobcu považoval za nedôvodnú a nesprávnu. Žalobca sa proti argumentu o nedôvodnosti jeho nároku bránil aj poukazom na postup žalovaného v obdobných prípadoch uzatvorených zmlúv o budúcej zmluve v danej lokalite (uzavretých tiež bez predchádzajúceho súhlasu mestského zastupiteľstva). Tento argument bol však pre rozhodnutie o danej veci bez významu. Nič nemení na právnom závere o neplatnosti zmluvy vyplývajúcom z citovaných zákonných ustanovení, ktorú súd ako absolútnu neplatnosť skúma z úradnej povinnosti (ex offo), teda aj bez námietky žalovaného. 3.

1. Žalovaný sa v danej veci od počiatku sporu bránil tvrdením, že zmluvu o budúcej zmluve neschválilo mestské zastupiteľstvo, resp. že v jeho archívoch a evidenciách sa uznesenie mestského zastupiteľstva viažuce sa k žalobcom prezentovanej zmluve o budúcej zmluve nenachádza. Vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie o potrebe existencie takéhoto rozhodnutia bolo pre procesný úspech žalobcu ako dominus litis potrebné tvrdiť a najmä preukázať existenciu takéhoto rozhodnutia. Počas celého konania však žalobca nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, z ktorého by táto skutočnosť (schválenie predloženej zmluvy mestským zastupiteľstvom) vyplývala, jej existenciu napokon ani netvrdil. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu o platnosti zmluvy, od ktorej odvodzoval svoj nárok. Uznesenia Mestského zastupiteľstva v Púchove zo dňa 20.05.1998 a 02.10.1998, ktoré predložil na dôkaz, sa netýkali predmetnej zmluvy, ani iných zmlúv o budúcej zmluve, ale kúpnych zmlúv. Ani ostatnými navrhnutými dôkazmi, a to katastrálnym spisom a svedkami, žalobca nesledoval preukázanie existencie tejto pre vec rozhodujúcej skutočnosti. Ako uviedol vo svojom podaní zo dňa 29.05.2023 katastrálnym spisom vedeným k listu vlastníctva č. X chcel preukazovať skutkový stav a identifikovať dokumentáciu zabezpečenú pri prevodoch v danej lokalite. Ako však bolo uvedené, prevody uskutočnené na základe kúpnych zmlúv aj s uzneseniami mestských zastupiteľstiev nie sú sporné. Svedkov navrhol žalobca vypočuť za účelom výkladu obsahu zmluvy o budúcej zmluve, resp. vyjadrenia sa k zmluvám. Táto okolnosť (výklad obsahu zmlúv) však nebola pre rozhodnutie o veci potrebná. Preto súd prvej inštancie správne označené dôkazy z dôvodu ich nadbytočnosti (bez významu pre posúdenie danej veci) nevykonal. Skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov bol dostatočný pre rozhodnutie o veci. 3.
2. Žalobca sa v posudzovanej veci dožadoval aj posúdenia veci ako ospravedlniteľného omylu, hoci nebolo zrejmé, ako tým chcel dosiahnuť zvrátenie prijatého právneho záveru o neplatnosti zmluvy, pretože

§ 49a

Občianskeho zákonníka konanie v omyle má za následok tiež len neplatnosť právneho úkonu. Ospravedlniteľný omyl je inštitútom spojeným s vydržaním. V danom prípade sa žalobca dovolával aj nadobudnutia predkupného práva vydržaním. Odvolací súd súhlasil s odôvodnením vykonaným súdom prvej inštancie v ods. 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Právna úprava neumožňuje nadobudnúť predkupné právo vydržaním - Občiansky zákonník totiž umožňuje nadobudnúť vydržaním iba vlastnícke právo (§ 134) a právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 151o). Použitie analógie nebolo v tomto prípade na mieste. Ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka, ktorého použitia sa žalobca dovolával, jednoznačným spôsobom ustanovuje, že analógiu legis je možné použiť len v prípade, ak určitý občianskoprávny vzťah nie je výslovne upravený v Občianskom zákonníku. Z tohto dôvodu je vylúčené na predkupné právo aplikovať inštitút vydržania, keďže občianskoprávne vzťahy z predkupného práva sú osobitne upravené v Občianskom zákonníku, ktorý s vydržaním predkupného práva nepočíta. Právnu úpravu vydržania a predkupného práva je potrebné považovať za komplexnú právnu úpravu bez potreby analogického použitia iných obsahovo a účelom najbližších zákonných ustanovení. 3. 8. Odvolací súd tak odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné; o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd

§ 396ods.

1 CSP v spojení s § 257 ods. 1 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa rovnako ako súd prvej inštancie odvolací súd videl v okolnostiach, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade treba prihliadnuť ku skutočnosti, že Zmluvu o budúcej zmluve pripravoval práve žalovaný, pričom žalobca nevedel žiadnym spôsobom ovplyvniť predmet, či schvaľovanie tejto zmluvy. Žalobca tak v presvedčení o platnosti tejto zmluvy požadoval od žalovaného splnenie povinnosti, ku ktorým sa žalovaný (mesto) zaviazal v predmetnej zmluve a keďže žalovaný odmietol plniť, obrátil sa žalobca žalobou na súd. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie tiež prihliadol na konanie žalovaného, ktorým, hoci od počiatku spochybňoval platnosť zmluvy, doposiaľ nevrátil žalobcovi zložený preddavok, ktorý bol žalobcom už uhradený, a to v sume 131 700,- Sk (4 371,639 eur). S poukazom na tieto skutočnosti bol aj odvolací súd toho názoru, že je spravodlivé, aby žalobca, ktorý bol síce v odvolacom konaní procesne neúspešný, nebol zaviazaný k povinnosti hradiť úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

1. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanoveniami § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 4.
2. Žalobca uviedol, že už v podanom odvolaní namietal, že uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 14.06.2023 bolo rozhodnuté o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, kde predmetné uznesenie bolo napadnuté dňa 26.06.2023 odvolaním, avšak súd i napriek podanému odvolaniu pojednávanie nariadené na deň 29.06.2023 vykonal a na tomto pojednávaní súd prvej inštancie rozhodol v merite veci. Takýto postup súdu jednoznačne možno označiť za nesprávny, pričom týmto bolo znemožnené žalobcovi uplatňovať jemu patriace procesné práva. Inak povedané, žalobca dovolaním napáda postup súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol v merite veci, hoci nebolo ešte rozhodnuté o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. (Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že Krajský súd v Trenčíne uznesením z
3. júna 2025 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa žalobca domáhal uloženia zákazu dispozície s pozemkom, ktorého budúci prevod zo žalovaného na žalobcu bol predmetom zmluvy o budúcej zmluve- pozn. dovolacieho súdu). 4.
4. Žalobca ďalej v dovolaní uviedol, že súd prvej inštancie správne reagoval na späťvzatie žaloby v priebehu konania, pred začatím pojednávania, a to v časti uloženia povinnosti žalovanému v zmysle zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 zabezpečiť vypracovanie geometrického plánu s presným zameraním parcely číslo XXXX/XX o výmere 878 m2, katastrálne územie U. P., v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, a v tejto časti konanie

§ 143ods.

2 CSP zastavil aj bez súhlasu žalovaného. V nadväznosti na vyššie uvedené súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže dôvodom späťvzatia žaloby v tejto časti bola skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania dal vypracovať uvedený geometrický plán, čím v tejto časti odpadol predmet sporu a žalobcovi tak nezostala iná možnosť, než v uvedenej časti vziať žalobu späť. Zastavenie konania v tejto časti tak procesne zavinil žalovaný. Žalobca sa domnieva, že ak teda súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom závere, že žalovaný dobrovoľne splnil žalovanú povinnosť zo zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 po podaní žaloby, potom z uvedeného vyplýva, že v tejto časti považoval zmluvu o budúcej zmluve za platnú. Paradoxne však súd prvej inštancie označil zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 za neplatný právny úkon pre absenciu súhlasu mestského zastupiteľstva s uzavretím zmluvy formou uznesenia. Samotný súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne cituje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 31.12.2008, v zmysle ktorého sa schválenie vyžadovalo len na samotný zmluvný prevod, čo indikuje uzatvorenie kúpnej, darovacej, alebo inej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti, avšak na druhej strane súd prvej inštancie v rozpore s vyššie prezentovaným znením uvádza, že je potrebné prijať extenzívny výklad v tom smere, že už na uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve, na základe ktorej by sa v budúcnosti mala uzatvoriť zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, sa vyžaduje schválenie obecným zastupiteľstvom. Žalovaný namietal, že zmluva o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 je neplatná v dôsledku absencie uznesenia mestského zastupiteľstva, ktoré nevedel vo svojom archíve dohľadať. Žalobca už vo svojom písomnom vyjadrení z 03.10.2022 uviedol, že je potrebné vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného v dvoch rovinách: 1/ či k platnému uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve bolo potrebné prijatie uznesenia mestského zastupiteľstva, 2/ či pri uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve skutočne absentovalo uznesenie mestského zastupiteľstva. Pokiaľ ide o prvú otázku dovolateľ uviedol, že k platnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 nebolo potrebné prijatie uznesenia mestského zastupiteľstva v Púchove, ktorým by bol takýto úkon schválený. Významnou skutočnosťou pre zodpovedanie tejto otázky je totiž samotný charakter konkrétnej zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005, ktorou nijako nebolo reálne nakladanie s majetkom obce (nedošlo k úbytku ani prírastku na majetku obce).

§ 9ods.

2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. účinnom do 31.12.2008 platilo: „schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú vždy zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku“. Zmluvou o budúcej zmluve bola v tomto prípade v podstate dojednaná iba rezervácia novovzniknutej parcely, ktorá mala byť vytvorená až geometrickým plánom, respektíve bolo dojednané predkupné právo žalobcu vo vzťahu k novovytvorenej parcele za kúpnu cenu 300 Sk/m2 (9.958 eur). Aktuálne bola novovzniknutá parcela vytvorená geometrickým plánom a je možné určiť, že celková kúpna cena by predstavovala 878 m2 krát 300 Sk sa rovná 263 400 Sk, t. j. 8.743,28 eur. Doposiaľ nebola splnená podmienka vybudovať inžinierske siete pre IBV a zabezpečiť vydanie kolaudačného rozhodnutia. K zmluvnému prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce žalovaným by v skutočnosti prišlo až následne po tom, ako by bola splnená i druhá vyššie uvedená podmienka, nakoľko následne by prišlo k uzatvoreniu riadnej kúpnej zmluvy, ktorý právny úkon by samozrejme, podliehal schváleniu mestského zastupiteľstva. Spôsob prevodu nehnuteľnosti priamym predajom je vzhľadom na výšku kúpnej ceny celkom legitímny, nakoľko v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. a usmernenia pre obce pri nakladaní s majetkom vo vlastníctve obcí, je určený limit pre všeobecnú hodnotu 40. 000 eur. Takýto výklad od počiatku zastával i samotný žalovaný, keď v totožných prípadoch v tejto lokalite v zmysle uzatvorených zmlúv o budúcej zmluve plnil tak, že vybudoval siete, zabezpečil vydanie kolaudačného rozhodnutia i geometrické zamerania s následným predajom pozemkov budúcim kupujúcim. V týchto prípadoch až pri uzatvorení riadnej kúpnej zmluvy predkladal žalovaný výpis z uznesenia mestského zastupiteľstva v Púchove zo dňa 20.05.1998 a zo dňa 02.10.1998. Ak žalovaný nevyžadoval pre platnosť iných zmlúv o budúcej zmluve uznesenie mestského zastupiteľstva v Púchove, potom na základe uvedeného je možné prijať záver, že

zákona č. 369/1990 Zb. a zákona č. 138/1990 Zb. k platnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 nebolo potrebné prijatie uznesenia mestského zastupiteľstva v Púchove, ktorým by bol takýto úkon schválený. Žalobca zdôraznil fakt, že uhradil aj preddavok na zaplatenie kúpnej ceny v sume 4.371,63 eur a žalovaný tento preddavok prijal. Ak teda žalovaný nevyžadoval pre platnosť iných zmlúv o budúcej zmluve uznesenie mestského zastupiteľstva v Púchove, nie je zrejmé, prečo takýto postup zvolil voči žalobcovi. Ide o diskrimináciu. Pokiaľ ide o druhú otázku žalobca navrhoval vypočuť O.. E. J., zamestnanca príslušného stavebného úradu, ktorý sa vedel vyjadriť k priebehu a realizácii projektu IBV „Pod vodojemom„, predchádzajúcich primátorov mesta Púchov E.. E. E., E.. S. U., ktorí mali vedomosť o existencii zmlúv k pozemkom v lokalite „Pod vodojemom“, O.. E. P., ktorá bola hlavnou kontrolórkou mesta Púchov a vie sa vyjadriť k zmluvám o budúcej zmluve k pozemkom v lokalite „Pod vodojemom“. Z výpovede týchto svedkov by bolo možné riadne zistiť skutkový stav, na podklade ktorého, by tak mohla byť otázka potreby schválenia mestským zastupiteľstvom posúdená. Bez zabezpečenia katastrálneho spisu vedeného k listu vlastníctva č. X pre katastrálne územie U. P. a bez výsluchu navrhnutých svedkov, samotný súd prvej inštancie uviedol v ním posudzovanej otázke žalobcu do dôkaznej núdze.

žalobcu je zrejmé, že ak žalovaný aktuálne vymyslel dôvod neplatnosti zmluvy spočívajúci v absencii schválenia úkonu mestským zastupiteľstvom, potom je v jeho záujme, aby takéto schválenie, aj keby existovalo nepredložil. Nakoľko súd prvej inštancie nevykonal vyššie uvedené navrhované dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, znemožnil tým žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

žalobcu teda súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, že k platnému uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve bolo potrebné prijatie uznesenia mestského zastupiteľstva, a skutkové zistenie, že pri uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve absentovalo uznesenie mestského zastupiteľstva, je

žalobcu predčasné a nepreskúmateľné, keďže nie je zrejmé, na základe akého z vykonaných dôkazov bolo zistené. Ak by aj súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a preveril by absenciu schválenia právneho úkonu a následne by potenciálne prijal záver o tom, že absencia schválenia právneho úkonu mestským zastupiteľstvom je nedostatkom, ktorý zakladá neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve, potom je potrebné konštatovať ospravedlniteľný omyl na strane žalobcu, nakoľko žalobca ako účastník tejto zmluvy o budúcej zmluve konal v omyle, ku ktorému došlo pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti daného prípadu od každého požadovať. V ďalšom žalobca poukázal na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Uviedol, že vo vzťahu k predkupnému právu žalobcu by teda bolo možné analogicky aplikovať ustanovenia zákona o vecnom bremene § 151o Občianskeho zákonníka v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka upravujúcich podmienky pre vydržanie vecných bremien v súlade s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Analogické použitie inštitútu vydržania na predkupné právo je možné s poukazom na spoločné znaky predkupného práva a práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ktoré ako súd prvej inštancie konštatuje, môže vzniknúť vydržaním. Žalobca od uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve, t. j. od roku 2005 bol dobromyseľný v tom, že mu predkupné právo na kúpu novovytvorenej parcely za kúpnu cenu 300 Sk/m2 nespochybniteľne patrí a teda uplynutím vydržacej doby desiatich rokov by sa stal oprávneným z tohto predkupného práva i v prípade, ak by súd konštatoval, že zmluva o budúcej zmluve trpí nedostatkom v podobe absencie schválenia mestským zastupiteľstvom. K uvedenej argumentácii žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že vydržaním môže vzniknúť len vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, nie predkupné právo. Obmedzenie sa súdu na takéto stručné všeobecné konštatovanie bez ďalšieho, vykazuje znaky svojvoľnosti, pričom je absolútne nepresvedčivé a nedostatočné. Nad rámec súd prvej inštancie správne posúdil námietku žalovaného ohľadne neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie času trvania zmluvy za nedôvodnú. Je celkom zrejmé, že k vybudovaniu sietí a zabezpečeniu kolaudačného rozhodnutia sa zaviazal žalovaný. V prvom rade je zrejmé, že k vybudovaniu sieti logicky mal pristúpiť v tom čase vlastník pozemku, čiže žalovaný, keďže žalobca nebol v čase podpisu zmluvy oprávnený zaťažovať pozemok akýmkoľvek budovaním alebo vedením sietí. Žalovaný čerpal dotácie na technickú vybavenosť IBV pod vodojemom z Ministerstva dopravy Slovenskej republiky. Žalovaný reálne vybudoval siete v lokalite IBV pod vodojemom, okrem sietí vo vzťahu k pozemku žalobcu. Žalobca v rámci vyčerpania mimosúdnych možnosti zmierlivého riešenia sporu dokonca navrhoval, že je ochotný ustúpiť od požiadavky, aby žalovaný na vlastné náklady vybudoval inžinierske siete, ak by žalovaný pristúpil k plneniu zo zmluvy o budúcej zmluve a uzatvoril riadnu kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bude pozemok parcela č. XXXX/XXX - orná pôda o výmere 878 m2, zapísaná na LV č. X pre katastrálne územie U. P. za kúpnu cenu vo výške 300 Sk/m2 . Žalovaný poukazoval na § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb.

ktorého obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia potom uviedol, že kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze mestského zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Vzhľadom na vyššie uvedené je dôvodné skúmať, či prejav vôle žalovaného ako obrana žalovaného v tomto konaní, spočívajúca v úkonoch dovolávajúcich sa neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 je prejavom spôsobilým vyvolať požadované účinky. V konaní totiž nebolo zo strany žalovaného predložené žiadne rozhodnutie mestského zastupiteľstva, ktorým by bolo rozhodnuté o vôli mesta považovať zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 23.09.2005 za neplatnú, ktoré by bolo pojaté do z zápisu o priebehu schôdze mestského zastupiteľstva. Ak vyššie uvedené platí vo vzťahu k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve, potom je toto potrebné aplikovať i na dovolávanie sa neplatnosti uzatvorenej zmluvy o budúcej zmluve. Súd prvej inštancie rozhodol aj o trovách konania dvoma výrokmi,

výroku II. žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a

výroku IV. žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva. Výrok IV. považuje žalobca za nesprávny. Nesprávnosť výroku IV. je namietaná v kontexte nesprávnosti výroku o zamietnutí žaloby, avšak v tomto bode aspoň súd prvej inštancie uvažoval o aplikácii § 257 CSP. Pozornosti súdu neušlo, že tvorcom zmluvy o budúcej zmluve bol žalovaný, pričom sa jednalo o zmluvu predtlačenú a formulárovú, bez možnosti jej zmeny alebo úpravy. Na podklade totožných zmlúv prišlo k plneniu v prospech tretích osôb v lokalite IBV pod vodojemom. Od roku 1998 žalovaný nenamietal neplatnosť zmluvy a žalobca uhradil preddavok na kúpnu cenu vo výške 4.371,63 eur, žalovaný tento preddavok prijal a napriek tomu, že namieta neplatnosť zmluvy, tento doposiaľ nevrátil. I napriek jeho požiadavke, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Trenčín a vec mu vrátil na ďalšie konanie, odvolací súd v napadnutom rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazov a vec správne skutkovo i právne posúdil. Žalobca s takýmto konštatovaním odvolacieho súdu nesúhlasí.

neho právna otázka, „či k platnému uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve bolo potrebné prijatie uznesenia mestského zastupiteľstva v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí“, nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a preto je v tejto časti daný dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. b) CSP. Žalobca tiež namietal, že skutkové zistenie, že pri uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve absentovalo uznesenie mestského zastupiteľstva je predčasné a nepreskúmateľné, keďže nie je zrejmé, na základe akého z vykonaných dôkazov bolo zistené. Súd prvej inštancie odmietnutie vykonania dokazovania odôvodnil tak, že ich vykonanie nebolo pre toto konanie akokoľvek významné, nakoľko bol v konaní nesporne skutkový stav veci a riešila sa len právna otázka, či je možné a potrebné určiť čas plnenia určitej zmluvnej povinnosti a nebolo pre toto konanie významným to, ako sa v minulosti pri iných stavebných pozemkoch riešila realizácia výstavby inžinierskych sietí a ako sa v minulosti uzatvárali obdobné kúpne zmluvy. Tento názor a postup súdu prvej inštancie, ktorý prevzal i odvolací súd, žalobca považuje za nesprávny, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto je v danej veci naplnený dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP. Vykonaním dokazovania mohla byť verifikovaná tvrdená absencia schválenia formou uznesenia mestského zastupiteľstva, avšak k tomuto súd prvej inštancie ani odvolací súd nedal napriek požiadavke žalobcu žiadny priestor.

1. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca zastúpený právnym zástupcom nedostatočne a nesprávne argumentuje v otázke platnosti alebo neplatnosti zmluvy o budúcej zmluvy. Opomína ním zaslané písomné vyjadrenie pred podaním žaloby, ale aj vyjadrenia k samotnému návrhu. O tom, či uzatvorená zmluva platná je alebo nie je môže rozhodnúť jedine súd. Ohľadne posúdenia, či zmluvný záväzok v podobe zmluvy o budúcej zmluve je platný a účinný sa opakovane vyjadroval s tým, že samotné uzatvorenie zmluvy neznamená jej automatickú platnosť a vymožiteľnosť. Posúdiť, či je nejaký právny úkon záväzným a účinným môže v systéme slovenského práva jedine súd, ktorý v tomto konkrétnom prípade rozhodol, že na uzatvorenie bol potrebný súhlas mestského zastupiteľstva. Žalobca opakovane opomína a nezohľadňuje rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach - Krajský súd Košice sp. zn. 2 Cob 100/2016, Krajský súd v Žiline sp. zn. 10 Co 292/2017, Krajský súd Košice sp. zn. 3 Cob 35/2017, ale aj nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 165/2012, sp. zn. II. ÚS 922/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 21/2002, sp. zn. 5 Obdo 45/2013, sp. zn. 5 Obdo 44/
2. Posledné uvedené rozhodnutie len nadviazalo na právnu kontinuitu v rozhodovacej praxi o vyššie položenej otázke a síce, že prevody majetku obci tretím subjektom musia byť schválené mestským zastupiteľstvom. Žalobca teda v dovolaní kladie otázku, ktorá bola v minulosti riešená veľmi rozsiahle judikatúrou relevantných súdnych autorít a zároveň opomína zákonné ustanovenie § 7 a nasledujúcich zákona o majetku obcí. V otázke uzatvorenia kúpnych zmlúv žalobcom k iným pozemkom v danej lokalite s tretími osobami sa už žalovaný vyjadril, keď uviedol, že tieto nie sú predmetom tohto konania a nijakým spôsobom sa na toto konanie nevzťahujú. Naviac žalobca nie je aktívne legitimovaný posudzovať platnosť iných zmlúv. Žalobca v dovolaní pokladá otázku, či pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluvy skutočne absentovalo uznesenie mestského zastupiteľstva. V dovolaní nesprávne odvodzuje uplatňovaný nárok zo zmluvy o budúcej zmluve, ktorá bola bez ďalšieho schválenia mestským zastupiteľstvom uzatvorená vtedajším primátorom mesta Púchov O.. Š., čo spôsobuje absolútnu neplatnosť s nevykonaním dôkazu - výsluchu svedka E.. E. E. I. E.. S. U.. Okresný a Krajský súd sa pritom už vyjadrili k otázke dokazovania formou výsluchu týchto svedkov ako nadbytočného. Z dôvodu absencie zákonom požadovaného uznesenia mestského zastupiteľstva je výsluch svedkov ako navrhovaný dôkaz nadbytočný. K námietke o ospravedlniteľnou omyle súdy zhodne uviedli, že žalobca si bol vedomý skutočnosti, že predmetný pozemok je vo vlastníctve žalovaného a omyl v podobe uzatvorenia zmluvy bez schválenia mestským zastupiteľstvom je preto jeho neospravedlniteľným omylom. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o zmluvu staršieho dáta, žalovaný hľadal vo svojich archívoch konkrétne uznesenia mestského zastupiteľstva viažuce sa k žalobcom prezentovanej zmluve o budúcej zmluve, avšak uznesenie sa v evidencii mesta nenachádza. Opakovane právneho zástupcu žalobcu vyzýval, aby predmetné uznesenie predložil, avšak do dnešného dňa sa tak nestalo. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 44 2018 platí, že „pokiaľ obec ako žalovaná strana sporu tvrdí, že určitý úkon neschválila a počas celého konania žalobca ako dominus litis svoje tvrdenia nedokáže osvedčiť príslušnou listinou, je potrebné uzavrieť, že práve žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a platnosť úkonu neosvedčil. To, že na úkon schválenia zmluvy o dielo obecné zastupiteľstvo neudelilo súhlas štatutárnemu orgánu, má vplyv na vyhodnotenie ako ceny vykonaných prác, tak na zmluvné pokuty a príslušenstvo, ako aj na plynutie záruk, či premlčacej doby“. Žalobca ďalej argumentuje, že žalovaný bol povinný plniť a uzavrieť riadnu zmluvu o prevode z dôvodu aplikácie predkupného práva, prípadne aplikácie dobromyseľnosti a tendenčného postoja súdu prvej inštancie v neprospech žalobcov. Týmto otázkam sa prvoinštančný ani odvolací súd bližšie nevenoval len z dôvodov, ktoré sú vysvetlené vyššie a síce, z dôvodu absencie uznesenia ako zákonnej podmienky prevodu. Žalovaný pri otázke neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve poukazoval aj na iné dôvody, a to tie, že pri jej uzatváraní neboli dodržané podmienky § 50a Občianskeho zákonníka a v zmluve absentujú aj podstatné náležitosti, jej obsahové znenie je veľmi nejasné a nezrozumiteľné.

rozhodnutia sp. zn. 4Cdo 288/2015 dohoda o uzavretí budúcej zmluvy musí mať obsahové a formálne náležitosti, ktoré má mať uzatvorená kúpna zmluva. Keď ide o predaj nehnuteľnosti, dohoda už musí po obsahovej a formálnej stránke celkom vyhovovať nielen príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ale aj katastrálnym predpisom. Žalobcovi pred podaním žaloby zaslali dve vyjadrenia, v ktorých relevantne vysvetlili a objasnili dôvody, pre ktoré nie je možné vybudovať a skolaudovať inžinierske siete, vytvoriť geometrický plán a odpredať predmetný pozemok. Procesná stránka prevodu, alebo prenájmu majetku mesta je komplexná záležitosť, je upravená v zákone o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí a súčasná primátorka mesta Púchov nemá oprávnenie, ani zákonnú povinnosť takúto kúpnu zmluvu uzatvoriť. Dôvody, pre ktoré nie je možné plnenie zo zmluvy o budúcej zmluve vykonať, boli preukázané žalovaným argumentáciou na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov a judikatúru Najvyššieho súdu a Ústavného súdu. Žalobca bol zo strany žalovaného informovaný o dôvodoch, pre ktoré nebolo možné splniť požiadavku vybudovania sietí, geometrického plánu a uzavretia kúpnej zmluvy. Pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu treba uviesť, že táto pôsobí priamo zo zákona a to od počiatku. V žiadnom prípade si žalovaný neurčil, ktorým subjektom prevedie nehnuteľnosť a ktorým nie. Absolútne neprijateľné je preto konštatovanie žalobcu, že mesto Púchov malo konštatovať formou akéhosi zápisu skutočnosť, že zmluva je neplatná. Argument, že od roku 1998 žalovaný nenamietal platnosť zmluvy neznamená, že ju považoval za platnú. Žalobca okrem samotnej kópie zmluvy o budúcej zmluve a navrhovaných svedkov nepredložil v konaní žiaden relevantný listiny alebo iný dôkaz na podporu svojho tvrdenia a opakovane len konštatuje porušenie práva na spravodlivý proces bez toho, aby takýto postup zdôvodnil. Žalobca taktiež nesprávne tvrdí, že o tejto otázke dovolací súd ešte nerozhodoval. V tomto smere žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 160/

1. Žalobca neuviedol kvalifikované dovolacie dôvody, proti ktorému rozhodnutie smeruje. Opísal skutočnosti, o ktorých právoplatne rozhodol prvoinštančný súd a zároveň boli potvrdené odvolacím súdom. Mechanicky opakuje totožnú argumentáciu bez ďalšieho vysvetlenia a bez ďalšieho riadneho označenia dovolacieho dôvodu, a teda z akých dôvodov považuje rozhodnutie za nesprávne a čoho sa domáha.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).
3. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 8.

§ 420

CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 11. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolanie

§ 420písm.

1. f)CSP 13. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP namietal, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej ešte predtým, než bolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ďalej namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov (zabezpečenie katastrálneho spisu k LV č. 1 pre katastrálne územie U. P., výsluch svedkov O.. E. J., E.. E. E., E.. S. U., O.. E. P.), ktorými mala byť preukázaná nepotrebnosť súhlasu mestského zastupiteľstva k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve ohľadne žalovaných pozemkov, ako aj skutkový záver o tom, že pri uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve absentovalo uznesenie mestského zastupiteľstva, ktorý záver žalobca považoval za predčasný. 14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
3. f)CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018). 16. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že dňa 14.6.2023 (v priebehu sporu) súd prvej inštancie uznesením č. k. PB-6C/48/2022-71 zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa žalobca domáhal uloženia zákazu dispozície s pozemkom, ktorého budúci prevod zo žalovaného na žalobcu bol predmetom zmluvy o budúcej zmluve dohodnutej medzi stranami sporu. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd dňa 26.6.2025 uznesením č. k. 17Co 28/2025 - 195, ktorým napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd sa v ňom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zo skutkového stavu nevyplývalo osvedčenie zámeru dispozície žalovaného s pozemkom, ktorý mal byť predmetom budúceho predaja. Zároveň uviedol, že z dôvodu existencie právoplatného zamietavého rozhodnutia vo veci samej (súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej rozsudkom zo dňa 29.6.2023, ktorým žalobu zamietol, pričom odvolací súd tento rozsudok potvrdil dňa 19.12.2024), bol daný aj ďalší dôvod pre nevyhovenie návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, a to, že za daného stavu nebolo možné mať za osvedčenú ani pravdepodobnosť nároku, ktorému sa mala poskytnúť predbežná ochrana. 16.1. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej skôr, než rozhodol odvolací súd o jeho odvolaní proti zamietajúcemu uzneseniu súdu prvej inštancie o jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Takýto postup súdu prvej inštancie žalobca označil za nesprávny, a znemožňujúci mu uplatňovať jemu patriace procesné práva. 16.2. Dovolací súd poukazuje na to, že k danej námietke sa už vyjadril i odvolací súd, ktorý v tomto smere uviedol, že „Zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu nevyplýva povinnosť súdu zrušiť pojednávanie, resp. nevykonávať procesné úkony v čase od podania odvolania proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia do jeho rozhodnutia, a nebráni mu to preto rozhodnúť vo veci samej. V danej veci z obsahu spisu vyplynulo, že na pojednávanie, na ktorom súd prvej inštancie rozhodol, boli strany sporu riadne a včas predvolané, tieto sa nariadeného pojednávania zúčastnili a obom stranám bolo umožnené v rovnakej miere uplatňovať svoje procesné práva. V postupe súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol vo veci samej ešte pred rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti uzneseniu zo dňa 14.06.2023, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, preto odvolací súd nevidel porušenie procesného postupu, ani porušenie práva na spravodlivý proces postupom súdu. Odvolací súd pritom poukázal na skutočnosť, že žalobca ani netvrdil, aké jeho procesné práva mu boli postupom súdu znemožnené uskutočňovať“. S uvedeným sa potom stotožňuje i dovolací súd, ktorý je zhodne s názorom odvolacieho súdu, že žalobcovi týmto postupom súdu prvej inštancie (ktorý rozhodol vo veci samej ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní žalobcu proti zamietajúcemu uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia) neboli v konaní odňaté žiadne procesné práva, ktorými uplatňoval svoje nároky v konaní (žalobca mal zachované právo na verejné prejednanie veci za jeho prítomnosti, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, bola zachovaná rovnosť strán v konaní, a bolo riadne rozhodnuté o jeho uplatnenom nároku). Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia v podobe požadovaného zákazu dispozície s pozemkom, ktorého budúci prevod bol predmetom zmluvy o budúcej zmluve (hoci neprávoplatné), nijako nebránilo tomuto súdu rozhodnúť vo veci samej, naviac ak rozhodnutie vo veci samej bolo založené len na právnom posúdení veci (t. j. na tom, či sa v danej veci vyžadoval/nevyžadoval súhlas mestského zastupiteľstva s uzavretím takejto zmluvy o budúcej zmluve a z tohto pohľadu vyhodnotenie jej platnosti/neplatnosti). Súdu prvej inštancie by v rozhodnutí vo veci samej nebránilo ani prípadné (neprávoplatné) vyhovenie návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia (v tomto prípade by ho súd prvej inštancie aj bez návrhu zrušil priamo v rozhodnutí (rozsudku), ktorým žalobu zamietol - § 335 ods. 1 CSP). 17. Vo vzťahu k dovolateľom namietanému procesnému postupu súdov, spočívajúcemu v tom, že tieto nevykonali dokazovanie ním navrhovanými listinami a výsluchom svedkov (nezabezpečili katastrálny spis k LV č. 1 pre katastrálne územie U. P., nevypočuli svedkov O.. E. J., E.. E. E., E.. S. U., O.. E. P., ktorými mala byť preukázaná nepotrebnosť súhlasu mestského zastupiteľstva k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve ohľadne žalovaných pozemkov), dovolací súd uvádza nasledovné: 17.1. V súvislosti s uplatnenou námietkou o pochybení súdov nižšej inštancie v procese dokazovania, je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore,

ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

2. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do
3. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z článku 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.

2. Hodnotiaca úvaha súdu (t. j. hodnotenie dôkazov úvahou súdu) musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod. Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008).
4. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože v dovolacom ko