Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1CdoPr/9/2025 Identifikačné číslo spisu: 1318202708 Dátum vydania rozhodnutia: 28.01.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 196ods.

1 Zákonníka práce alebo čiastočné zbavenie

§ 196ods.

2 Zákonníka práce. Vôľu žalovaného/intervenienta pritom treba posúdiť v prvom rade s ohľadom na obsah jeho prejavu (príslušné podanie doručené súdu). 3.

1. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku 1Sžso/74/2015 zo dňa
3. 2017, podľa ktorého intervenient (Sociálna poisťovňa) nie je v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. oprávnená stanoviť (rozhodnúť) mieru zavinenia zamestnanca, nakoľko ide o vec, ktorá vyplýva jednoznačne z pracovných vzťahov založených medzi zamestnávateľom a zamestnancom. O určení spoluzavinenia zamestnanca na vzniku pracovného úrazu v zmysle § 196 Zákonníka práce môže rozhodovať ako kompetentný orgán jedine všeobecný súd, ktorý rozhoduje v pracovnoprávnych veciach. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva oprávnenie intervenienta (Sociálnej poisťovne) rozhodovať o rozsahu zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa a o miere zavinenia žalobcu ako poškodeného podľa § 195, § 196 Zákonníka práce. Sociálna poisťovňa (intervenient) teda nie je oprávnená rozhodovať o tom, či sa zamestnávateľ čiastočne alebo úplne vyviní zo svojej zodpovednosti za pracovný úraz, resp. o zavinení poškodeného na pracovnom úraze. Spor o toto určenie je sporom pracovnoprávnym, o ktorom rozhodujú súdy v civilnom súdnom konaní. Na základe úrazového poistenia intervenient (Sociálna poisťovňa) rozhoduje len o priznaní úrazových dávok. Je pritom prirodzené a nesporné, že pre potreby žalobcu je rozhodujúce predovšetkým posúdenie daného úrazového deja ako úrazu pracovného, pričom naopak posúdenie miery zodpovednosti za spôsobený úraz je na druhej strane predovšetkým v záujme žalovaného/intervenienta, keďže práve žalovaný ako zamestnávateľ sa môže úplne alebo čiastočne zbaviť zodpovednosti za pracovný úraz z dôvodov, ktoré sú výslovne uvedené v Zákonníku práce (§ 196 ods. 1 a 2 Zákonníka práce). Takéto rozhodnutie súdu je teda nesporne práve v záujme zamestnávateľa (teda žalovaného) a rovnako je aj v záujme intervenienta (v súvislosti s vyplácaním úrazových dávok). Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa. Zamestnávateľ musí preukázať, že postihnutý zamestnanec porušil právne alebo ostatné predpisy o zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia - ide o zavinené porušenie predpisov zo strany zamestnanca - s týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený - ich znalosť bola zo strany zamestnávateľa sústavne vyžadovaná - ich znalosť bola zamestnávateľom sústavne kontrolovaná - dodržiavanie týchto predpisov bolo zamestnávateľom sústavne vyžadované - dodržiavanie týchto predpisov zo strany zamestnávateľa bolo sústavne kontrolované - uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Platí pritom, že v prípade, ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. 3.
4. Súd prvej inštancie potom postupoval správne, keď vzhľadom k tomu, že intervenient na strane žalovaného v priebehu konania doručil písomné podanie, ktorým sa domáhal posúdenia, či a v akej miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov, predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, či žalobca nekonal ľahkomyseľne, a teda, či sú dané dôvody na zbavenie

§ 196ods.

1 Zákonníka práce alebo čiastočné zbavenie

§ 196ods.

2 Zákonníka práce, posúdil a rozhodol v konaní aj o zodpovednosti za pracovný úraz. Zároveň, práve vzhľadom na tento návrh, s ktorým súhlasil aj žalovaný, keďže v priebehu konania sa k tejto otázke opakovane vyjadroval a predkladal na preukázanie zbavenia sa zodpovednosti súdu prvej inštancie aj listinné dôkazy (podanie žalovaného zo dňa 05. 10. 2020), z ktorých potom súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, možno konštatovať, že súd prvej inštancie vytvoril žalovanému, resp. intervenientovi na jeho strane, zároveň aj dostatočný priestor na uplatnenie ich procesných práv, keď vo veci samej rozhodol až 12. 08. 2021 (teda 3 roky po návrhu intervenienta na určenie miery zavinenia a takmer rok po doručení listinných dôkazov zo strany žalovaného). 3.9. Pokiaľ ide o otázku posúdenia miery zodpovednosti žalovaného za pracovaný úraz, odvolací súd v prvom rade konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie dáva dostatočne presvedčivé a jasné odpovede na právne a skutkovo relevantné dôvody určenia tejto miery spoluzavinenia žalobcu v rozsahu 50 %. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený po náležite vykonanom dokazovaní. Vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu. Dokazovanie o tejto otázke súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu a výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil v celom súhrne, a aj náležite vyhodnotil. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov (§ 196 ods. 2 Zákonníka práce), a svoje dôvody, pre ktoré v tejto napadnutej časti rozhodol tak, že určil mieru zodpovednosti žalobcu za škodu z pracovného úrazu v rozsahu 50 % riadne a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia podal súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľný výklad opodstatnenosti a zákonnosti tohto (II.) výroku svojho rozsudku. Rozhodnutie je teda dostatočne skutkovo a právne odôvodnené. 4. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa na základe tvrdení žalovaného a intervenienta na strane žalovaného dostatočne zaoberal zákonnými podmienkami (§ 196 ZP), kedy sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti, pričom dospel k správnemu záveru, že žalovaný v spore nepreukázal, že žalobca bol s predpismi riadne a preukázateľne oboznámený a žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval a tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Žalovaný preukázal len to, že žalobca sa zúčastnil jedného vstupného školenia dňa 13. 04. 2017, nepreukázal však, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, že by žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval. Takéto okolnosti v spore preukázané neboli, preto súd prvej inštancie dôvody na úplné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného nevidel. Na druhej strane však žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demolíciu, ktorá je uzamknutá a zadebnená, je vstup zakázaný a zároveň bolo v konaní preukázané, že žalobca porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Teda v tomto prípade bola naplnená zákonná podmienka, v zmysle ktorej sa žalovaný zbavil zodpovednosti sčasti (§ 196 ods. 2 písm.

1. a)ZP). Ak sa žalovaný zbavil zodpovednosti sčasti, súd určí časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. Preto súd prvej inštancie potom postupujúc v súlade s ustanovením § 196 ods. 3, keďže sa žalovaný ako zamestnávateľ zbavil zodpovednosti sčasti, zároveň určil časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. Vzhľadom na všetky okolnosti tohto pracovného úrazu potom súd prvej inštancie určil mieru zavinenia žalobcu na 50 %. 4.1. Vzhľadom na uvedené, keď súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu, za stavu, keď ani na základe podaného odvolania nebolo možné dospieť k odlišnému posúdeniu danej otázky odvolacím súdom, pričom súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci, a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil; odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 4.2. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 5. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie žalovaný podľa § 420 písm.
2. f)CSP. Poukázal na nesprávny procesný postup odvolacieho súdu s tým, že sa s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu nemôže stotožniť a to vzhľadom na vykonané dokazovanie, pričom poukázal na rozhodné skutkové a právne skutočnosti, ktoré mali podľa neho vyplynúť z vykonaného dokazovania. 5.1. Poukázal na skutočnosť, že nebola splnená podmienka, condicio sine qua non, ako nevyhnutná podmienka, bez ktorej nie je možné určiť, že ide o pracovný úraz, k čomu nesprávne dospel prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Poukázal na § 195 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý definuje čo je pracovný úraz. Okrem iných podmienok základnou podmienkou na to, aby mohlo dôjsť k pracovnému úrazu je skutočnosť, že došlo k poškodeniu zdravia nezávisle od vôle zamestnanca, čo v prejednávanom prípade vzhľadom na vykonané dokazovanie nebolo splnené. Prvostupňový súd sa touto podmienkou absolútne v napadnutom rozhodnutí nezaoberal, dokonca v bode 25. rozhodnutia túto základnú podmienku pre pracovný úraz úplne vypustil. 5.2. K jednotlivým odvolacím dôvodom a to k tomu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj vec nesprávne právne posúdil ďalej uviedol, že žalobcu zaťažuje po prvé: bremeno tvrdenia a po druhé: dôkazné bremeno. Žalobca absolútne neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani neuniesol dôkazné bremeno. Ďalej zdôraznil § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Je tak zrejmé, že súd prvej inštancie konal v rozpore s § 191 ods. 1 CSP. Poukázal na body 26. až 28. rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa nestotožnil a považoval ich za nesprávne odôvodnenie z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. K tomu uviedol, že je potrebné dôkazy (najmä výsluchy svedkov najmä pána S. - zástupca spoločnosti Nectel) hodnotiť komplexne, logicky a vo vzájomnej súvislosti. Upozornil, že dodávateľ Nectel nebol výrobca elektroniky a svietidiel, ale len dodávateľ, čiže všetko čo bolo potrebné na stavbu buď objednal zo SR alebo zo zahraničia alebo prosto išiel kúpiť niekde do obchodu a dodal na stavbu. 5.3. Podľa tohto odôvodnenia súdu, prvostupňový súd vlastne povedal a legalizoval postup, že keď zamestnanec nemá na svojom pracovisku potrebný materiál, tak ho má ísť ukradnúť na susedné stavenisko mimo svoje pracovisko. Poukázal v tejto súvislosti na zásadu, že z nepráva nemôže nikdy vzniknúť právo. Ďalej poukázal na bod 29. rozsudku súdu prvej inštancie. Ďalej dovolateľ uviedol, že k týmto odvolacím dôvodom a k tomu, že neboli splnené procesné podmienky súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 5.4. Z dôvodu opatrnosti uvádzal, že odôvodňuje odvolanie (zrejme mal na mysli dovolanie) aj vo vzťahu k II. výroku napadnutého rozhodnutia. Tento výrok podľa názoru dovolateľa bol nad rámec súdneho konania a nad rámec žaloby žalobcu. Predmetom konania nebolo určenie miery zodpovednosti za pracovný úraz, ale žalobca sa domáhal len určenia, že úraz, ktorý utrpel žalobca dňa 22. 01. 2018 je úrazom pracovným. Počas celého konania žalobca nenavrhol zmenu žaloby a súd o zmene žaloby počas celého konania nerozhodoval. Pritom poukázal na ustanovenie § 139 a § 142 CSP. Taktiež poukázal na to, že súd počas celého súdneho konania nekonal k otázke miery zavinenia za úraz, a nevyužil svoje právo a povinnosť vyplývajúce mu z § 319 CSP a nevykonával dôkazy zamerané na zistenie miery zavinenia strán za úraz, ktorý žalobca utrpel. Poukázal na § 216 ods. 1 a 2 CSP. Takisto namietal, že súd nesprávne určil mieru zodpovednosti žalobcu za úraz. Takéto odôvodnenie súdu nemôže obstáť. Podľa názoru žalovaného z vykonaného dokazovania sú preukázané aj ďalšie porušenia povinnosti žalobcu, ktoré zároveň uviedol. S prihliadnutím na uvedené je tak zrejmé, že všetky preukázané porušenia povinnosti zo strany žalobcu sú jednoznačnou a jedinou príčinou úrazu žalobcu zo dňa 22. 01. 2018. S ohľadom na uvedené sú dané dôvody na úplné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za úraz žalobcu a že samotný žalobca zodpovedá za úraz, ktorý utrpel v plnom rozsahu. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol. 6. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalobca. Zdôraznil, že pod nesprávny procesný postup nepatrí právo strany sporu, aby súd rozhodol v súlade s jej predstavami a odôvodnil rozhodnutie podľa jej predstáv. Podľa názoru žalobcu je dovolanie žalovaného len skopírované odvolanie žalovaného, bez vytknutia akéhokoľvek nedostatku zo strany odvolacieho súdu a celý obsah je venovaný len argumentácii voči rozsudku súdu prvej inštancie. Žiadal dovolanie odmietnuť, v prípade ak sa dovolací súd s uvedeným tvrdením nestotožní, nesúhlasil s tvrdeniami predloženými žalovaným, rozsudok súdu prvej inštancie ako aj rozsudok odvolacieho súdu považuje za dostatočne odôvodnený a zrozumiteľný. Súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam v ňom uvedeným dospel na základe rozsiahleho dostatočného dokazovania, pričom uvedené skutkové zistenia sú správne a vec bola následne správne právne posúdená. Je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že neuniesol žalobca bremeno tvrdenia a dôkazné rameno. Jednoznačne preukázal, že v čase úrazu si len plnil svoje pracovné úlohy. Vo vzťahu k výroku, ktorým určil mieru zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz žalobcu v rozsahu 50 % uviedol, že konanie súdu považuje za legitímne. Vzhľadom na to, že žalobca žiadal určiť, že úraz, ktorý utrpel dňa 22. 01. 2018 je pracovným úrazom, je nesporné, že žalobca predpokladal zodpovednosť žalovaného za jeho pracovný úraz v rozsahu 100 %. Samotná objektívna zodpovednosť žalovaného pritom vychádza z § 195 ods. 1 Zákonníka práce. Ak teda posudzoval súd povahu pracovného úrazu žalobcu, mal rozhodnúť aj o miere zodpovednosti žalovaného za tento pracovný úraz. Uvedené pritom v rámci konania požadoval posúdiť aj sám intervenient, ktorý žiadal v rámci svojho písomného vyjadrenia, že pokiaľ súd dospeje k záveru, že žalobca utrpel pracovný úraz je potrebné v konaní riadne preukázať priebeh úrazového deja a posúdiť či a v akej miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov a predpisov BOZP, a teda či sú dané dôvody na zbavenie

§ 196ods.

1 Zákonníka práce alebo čiastočne zbavenie

§ 196ods.

2 Zákonníka práce. Keďže súd na návrh intervenienta posudzoval mieru zodpovednosti žalovaného, mohol podľa názoru žalobcu o uvedenom rozhodnúť, čo analogicky vyplýva z § 196 ods. 3 Zákonníka práce. Vo vzťahu k obviňovaniu žalobcu z porušovania predpisov BOZP poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline 6CoPr/5/2017. V predmetnom konaní žalovaný rovnako len predložil ako dôkaz len dokument o školení BOZP podpísaný žalobcom. Mal za to, že v konaní sa nesporne preukázalo, že žalobca bol zodpovedným zamestnancom na ktorého sa dalo spoľahnúť, žalobca v prípade jeho pracovného úrazu plnil svoje pracovné povinnosti. Odvolací súd sa s námietkami žalovaného, ktoré sú uvedené v odvolaní a sú totožné aj s dovolacími námietkami vysporiadal riadne. S ohľadom na uvedené žiadal, aby bolo dovolanie zamietnuté a žiadal priznať aj náhradu trov dovolacieho konania. 7. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie aj intervenient na strane žalovaného. V plnom rozsahu sa s dovolaním stotožnil a pripojil sa k dôvodom uvedeným v dovolaní. Rovnako mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne a nezákonne, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že úraz, ktorý utrpel žalobca je pracovným úrazom a bez návrhu žalobcu rozhodoval o miere zodpovednosti za úraz žalobcu, a určil, že žalobca za škodu z pracovného úrazu zodpovedá v rozsahu 50 %. Poukázal pritom na ustálenú súdnu prax v zmysle, ktorej nie každý úraz, ktorý zamestnanec utrpel u zamestnávateľa je možné považovať za úraz pracovný, ale iba ak sú preukázateľne kumulatívne naplnené všetky 3 súvislosti vzniku pracovného úrazu - miestna, časová a vecná. Aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie, stotožnil sa so žalovaným, že v predmetnej veci súd prvej inštancie porušil zásadu ustanovenú v § 191 ods. 1 CSP, keď neprihliadol na všetko, čo vyšlo najavo počas konania a so zásadnými otázkami nesvedčiacimi v prospech žalobcu. V prípade konania žalobcu išlo o exces, nakoľko žalobca v čase úrazu neplnil pracovnú úlohu vyplývajúcu mu z pracovnej zmluvy a ani neplnil úlohu na príkaz nadriadeného. Nejednalo sa teda o pracovný úraz, žalovaný správne poukázal na judikatúru (R 17/1975). Ďalej poukázal na § 216 CSP s tým, že patrí k základným zásadám civilného sporového konania, že súd je viazaný petitom vysloveným žalobcom v žalobe a nemôže svojvoľne rozširovať predmet konania. Aj podľa intervenienta súd prekročil žalobný návrh a prisúdil žalobcovi viac ako sa domáhal, pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Ďalej uviedol, že žalovaný a ani intervenient sa z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ani odvolacieho súdu nedozvedeli riadne a presvedčivé dôvody, prečo odvolací súd v rozsudku neprihliadal, resp. zľahčoval tie dôkazy ktoré svedčili v prospech žalovaného a prečo dospel k rozhodnutiu, že úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22. 01. 2018 je úrazom pracovným. Mal za to, že dovolanie žalovaného je dôvodné a žiadal zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietne, pričom si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho konania. 8. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 8.1. Žalovaný naplnenie prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm.

1. f)C.s.p. videl v zásade v tom, že sa nestotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (pozn. dovolacieho súdu - dôvody uvedené v dovolaní sú kópiou odvolacích dôvodov žalovaného), pričom v dovolaní predkladá vlastné skutkové a právne závery, ktoré podľa neho mali vyplynúť z vykonaného dokazovania (namieta teda hodnotenie dokazovania), taktiež namieta nesprávne právne posúdenie veci. K nesprávnemu procesnému postupu súdu malo dôjsť aj tým, že súd rozhodol nad rámec žaloby. 8.2. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8.3. Podľa § 420 písm.
2. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.4. Najvyšší súd konštantne pripomína, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 8.5. V prvom rade je potrebné mať na pamäti, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
4. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu), vrátane ich dôvodov a námietok. 8.6. Podľa ústavného súdu, zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). 8.7. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
5. f)C.s.p. je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu je potrebné rozumieť taký postup súdu v konaní, ktorý je v rozpore so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu, napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
6. f)C.s.p., musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces (obdobne pozri napr. sp. zn. 3Obdo/40/2017 zo 07. decembra 2017). 8.8. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435. 8.9. Ak v dovolaní nie je jednoznačne uvedené, v čom konkrétne spočíva dovolateľom tvrdená vada zmätočnosti, dovolací súd na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 nie je oprávnený nahrádzať pasivitu dovolateľa, resp. nahrádzať úkony, ktoré bol povinný uskutočniť jeho právny zástupca ako osoba znalá práva a hľadať v texte dovolania, prípadne v predloženom spise, čo by prípadne mohlo predstavovať vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 C.s.p. 9. Vyššie uvedený záver znamená, že pre vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade so zákonom (§ 431 C.s.p.) nepostačuje, ak dovolateľ v rámci textu dovolania uvedie, že sa odvolací súd nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní, prípadne, že odvolací súd svoje závery dostatočným spôsobom neodôvodnil. 9.1. Dovolací dôvod je vymedzený v súlade s ustanovením § 431 ods. 2 C.s.p. iba v tom prípade, ak dovolateľ v dovolaní výslovne uvedie, akým konkrétne špecifikovaným procesným postupom, ktorý považuje dovolateľ za nesprávny, mu odvolací súd (prípadne aj súd prvej inštancie) znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom je nevyhnutné, aby dovolateľ špecifikoval, aké konkrétne jemu patriace procesné práva mu odvolací súd (prípadne aj súd prvej inštancie) svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať. Až v prípade, ak je dovolací dôvod vymedzený uvedeným spôsobom, môže dovolací súd pristúpiť k skúmaniu prípustnosti (a dôvodnosti) podaného dovolania. Úlohou dovolacieho súdu je tak z dovolateľom vymedzeného dovolacieho dôvodu iba posúdenie, či došlo zo strany konajúceho súdu nižšej inštancie k ním tvrdenému nezákonného zásahu do konkrétneho jemu patriaceho procesného práva predstavujúceho v okolnostiach rozhodovanej veci porušenie práva na spravodlivý proces. 9.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa stranám znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces. K porušeniu práva na spravodlivý proces okrem iného dochádza aj tým, že rozhodnutie trpí rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 9.3. Právo na spravodlivý proces je okrem iného naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). 9.4. K porušeniu tohto práva tak môže dôjsť aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/07). 9.5. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou posudzovania práva na spravodlivý proces. V tomto kontexte je preto hodnotenie dôkazov preskúmateľné. V opačnom prípade by skutkové závery ostali nedotknuteľné. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom (§ 442 CSP) neznamená, že najvyšší súd je viazaný takou interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť najvyššieho súdu reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl. Povinnosťou najvyššieho súdu je v takom prípade pristúpiť k preskúmaniu práva na spravodlivý proces z hľadiska arbitrárnosti vyvodeného skutkového záveru z dôkazu, z ktorého bol vyvodený opačný záver, ako z neho v skutočnosti vyplýva (III. ÚS 104/2022). 9.6. V takýchto prípadoch podstatou dovolacieho prieskumu nie je prehodnocovanie skutkového stavu dovolacím súdom, ale kontrola postupu súdov oboch nižších inštancií pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania. Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako napr. zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), je otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť prezentovaná dovolaciemu súdu v podanom dovolaní ako prípustný a dovolený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm.
7. f)C.s.p. Zároveň je potrebné dodať, že nesprávne zistenie skutkového stavu veci má totiž, ak súd aplikuje dôkladne hmotné právo, vždy vplyv na nesprávne právne posúdenie skutku, a preto takéto chybné rozhodnutie súdu súčasne spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci (porov. I. ÚS 6/2018, 4Cdo/88/2019). 9.7. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ v podstate kopíruje odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými odvolacími dôvodmi porovnaním obsahu odvolania a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa odvolací súd v bodoch 21. až 41. riadne a náležitým spôsobom vysporiadal. 9.8. V prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces. 9.9. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé podstatné skutkové tvrdenia žalobcu, ako aj opis dôkaznej situácie v konaní, odkaz na právnu úpravu ako aj jej aplikácia na zistený skutkový stav. 10. Podstatnou dovolacou (aj odvolacou) námietkou v rámci dovolania podľa § 420 písm. f ) CSP bola dovolacia námietka vo vzťahu k hodnoteniu dokazovania. 10.1. Podľa § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.