← Slovensko

neprijatí uznes.č. 8 schôdze vlast. bytov a neplatnosť uznes

Obsah (13)§ 8a§ 14§ 139§ 359§ 14a§ 389§ 420§ 421§ 8b§ 429§ 419§ 431§ 185

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/114/2024 Identifikačné číslo spisu: 4617204949 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 8aods.

1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení dodatku č. 1,

ktorej bol upravený spôsob správy domu, avšak nebolo vymedzené, aký je to obvyklý spôsob oznámenia výsledkov hlasovania. Zo zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov konanej dňa

  1. júna 2017, ktorá bola vypracovaná dňa
  2. júna 2017 a v deň jej vypracovania zverejnená v bytovom dome, mal súd prvej inštancie preukázané, že v bode 8 p. M. vyjadrila nesúhlas s námietkami p. X.. R. a navrhla hlasovať o súhlase vlastníkov bytov s rozpočtom k obnove bytového domu a so správou o činnosti správcu týkajúcej sa domu za rok 2016 a položkami čerpania z FPÚ a O; hlasovalo 23 vlastníkov bytov - 1byt =1hlas, za: 19 hlasov, proti: 3 hlasy a zdržal sa: 1 hlas. 1.
  3. V konaní bolo sporné, kedy bol žalobcom oznámený výsledok hlasovania z domovej schôdze uskutočnenej dňa
  4. júna
  5. Z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu žalovanej 46/, ktorá bola overovateľkou zápisnice z domovej schôdze, konanej dňa
  6. júna 2017, z výsluchu žalovanej 27/, ktorá bola skrutátorkou a spočítavala hlasy na predmetnej schôdzi, z čestného vyhlásenia z
  7. septembra 2021 M. J. (bytovej techničky správcu TOMA s. r. o.), ktorá spisovala zápisnicu, z listiny Vyhlásenie vlastníkov bytov, na ktorom boli podpísaní vlastníci bytov zúčastnených na schôdzi vlastníkov bytov bytového domu F.. F. XXXX/X, X, X, konanej dňa
  8. júna 2017, z listiny Vyhlásenie vlastníkov bytov, na ktorom sú podpísaní vlastníci bytov bytového domu F.. F. XXXX/X, X, X a zo zápisnice z domovej schôdze vlastníkov bytov mal súd prvej inštancie preukázané, že na schôdzi konanej dňa
  9. júna 2017 sa zúčastnili žalobcovia 1/ a 2/ a aj právny zástupca X.. R., čoho ďalším dôkazom bola aj prezenčná listina z uvedenej schôdze. Podpisy vlastníkov bytov sú na 27 bytoch v pomere 1 byt = 1 hlas,

písomného vyjadrenia žalovaných 46/ a 27/, 4 byty boli z hlasovania vylúčené z dôvodu nepredloženia splnomocnenia od spoluvlastníkov - byty pod por. č. X, XX, XX, XX. Z 23 vlastníkov bytov hlasovali za: 19 hlasov, proti: 3 hlasy a zdržal sa: 1 hlas. Vo výpovedi p. M. (overovateľky zápisnice) a v čestnom vyhlásení p. J. k spornej účasti p. W. na schôdzi uviedli, že sa jej osobne zúčastnila spolu s manželom a tiež právnym zástupcom X.. R. tak, ako bolo uvedené v prezenčnej listine. Žalovaná 46/ uviedla, že: ,,Oni ich ešte upozorňovali na schôdzi dňa 06.06.2017, lebo všetci traja dvíhali ruky. Je si istá na 100%.“ Z vyššie uvedených výpovedí a písomných vyhlásení vlastníkov bytov mal súd prvej inštancie za preukázané, že na každej schôdzi bytového domu a konkrétne aj na schôdzi konanej dňa

  1. júna 2017 boli výsledky jednotlivých hlasovaní oznámené obvyklým spôsobom a tento obvyklý spôsob bol taký, že výsledky hlasovania sa oznamovali bezprostredne po sčítaní jednotlivých hlasov. Tak tomu bolo pri všetkých 8 hlasovaniach, ktoré prebehli na predmetnej schôdzi od bodu 2 až po bod 8 programu schôdze. Pokiaľ by sa aj preukázalo, že žalobkyňa 2/ sa osobne nezúčastnila schôdze vlastníkov bytov konanej dňa
  2. júna 2017, v celom rozsahu práv a povinností vlastníka bytu č. XX ju na tejto schôdzi na základe splnomocnenia zastupoval X.. Q. R., prítomný bol aj jej manžel - žalobca 1/ a za každý byt a nebytový priestor v dome má vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome jeden hlas. Preto súd prvej inštancie považoval návrh žalobkyne 2/ na vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmo-znalectvo na zistenie, či jej podpis na prezenčnej listine zo
  3. júna 2017 je pravý, za nadbytočný a neúčelný, preto návrh na vykonanie znaleckého dokazovania zamietol. 1.
  4. Pokiaľ išlo o žalobkyňu 3/, z výpovedí vypočutých žalobcov a žalovaných bolo preukázané, že žalovaná 3/ (správne žalobkyňa 3/) sa zúčastnila na schôdzi vlastníkov bytov
  5. júna 2017, avšak nebolo preukázané, že by hlasovala na schôdzi proti v bode
  6. Z vyjadrenia overovateľky zápisnice vyplynulo, že proti hlasovali žalobcovia 1/, 2/ a 4/.

vyjadrenia p. J. X. ani táto sa nevedela vyjadriť, či žalobkyňa 3/ hlasovala proti, lebo stáli vedľa seba a uviedla, že ona hlasovala proti, a tiež uviedla, že žalobcovia si sami podali žalobu, ju neoslovili. Teda pokiaľ hlasovali 3 vlastníci bytov proti, tak ako je to uvedené v zápisnici z domovej schôdze vlastníkov bytov, žalobcovia 1/ a 2/ mali spoločne 1 hlas, žalovaný 4/ 1 hlas a žalovaná 47/ 1 hlas, súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že žalobkyňa 3/ sa hlasovania zdržala resp. o konkrétne tejto otázke nehlasovala. Definovanie pojmu „prehlasovaný vlastník“ bolo dôležité aj z toho dôvodu, že práve ustanovenie § 14 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. určuje, že v prípade ak sa v lehote 30 dní na súd takýto vlastník neobráti, jeho právo zaniká, v zmysle teórie práva ide teda o prekluzívnu lehotu. Ak je v zmysle zákona účasť na správe a hlasovaní právom a povinnosťou zároveň, tak za prehlasovaného vlastníka bolo treba určiť len toho, kto sa danej konkrétnej schôdzi zúčastnil, ale nehlasoval, prípadne hlasoval proti výsledku schôdze. Teda pokiaľ sa žalobkyňa 3/ na schôdzi dňa

  1. júna 2017 zúčastnila a o konkrétnej otázke nehlasovala resp. sa zdržala hlasovania, bola preto v spore aktívne legitimovaná. 1.
  2. Na hlasovaní o bode 8 boli prítomní žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/, proti hlasovali žalobcovia 1/, 2/ a 4/, žalobkyňa 3/ nehlasovala resp. sa zdržala hlasovania a tiež žalovaná 47/ hlasovala proti) ,,o súhlase vlastníkov bytov s rozpočtom k obnove bytového domu a so Správou činnosti správcu týkajúcej sa domu za rok 2016 a položkami čerpania z FPÚ a O“. Výsledok hlasovania im bol oznámený na tejto schôdzi obvyklým spôsobom tak, že výsledok hlasovania aj o tomto bode bol oznámený na schôdzi bezprostredne po sčítaní jednotlivých hlasov, pričom tak to bolo pri každom hlasovaní. Zákonná 30-dňová lehota začala žalobcom plynúť dňa
  3. júna 2017 a uplynula dňa
  4. júla
  5. Žaloba bola podaná dňa
  6. júla 2017, teda
  7. deň od začiatku plynutia prekluzívnej doby, teda po uplynutí 30-dňovej prekluzívnej (prepadnej) doby. V uvedenej 30-dňovej lehote musí byť žaloba podaná na súd, nestačí ju napr. podať na pošte, v dôsledku čoho právo žalobcov v zmysle ustanovenia § 14 ods. 8 zákona č.182/1993 Z. z. zaniklo. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie prihliadol ex offo, nakoľko zaniknuté právo nemohol priznať, preto žalobu zamietol. Pokiaľ sa jednalo o žalovanú 62/, táto nebola vo veci pasívne legitimovaná, nakoľko bola manželka žalovaného 63/, pričom po rozvode ich manželstva predmetný byt pripadol do výlučného vlastníctva žalovaného 63/, preto súd prvej inštancie žalobu proti nej zamietol. 1.
  8. Pokiaľ žalobcovia namietali zastúpenie žalovaných 1/, 2/, 6/, 7/, pôvodne žalovaných 8/, 9/ až 13/, pôvodne 14/, pôvodne 15/, 16/ až 24/, 27/ až 38/, 40/ až 42/, 44/ až 46/, pôvodne 48/ až 51/, 56/ až 59/, 61/, 63/ až 67/, 70/ a 71/ právnym zástupcom JUDr. Dudzíkom, tak žalovaní, ktorých právny zástupca zastupoval, sa dali zastúpiť v čase, keď správcovskú spoločnosť žalobcovia nesprávne označili ako jednu zo žalovaných, a nie ako zo zákona zastupujúcu všetkých žalovaných ako vlastníkov bytov predmetného bytového domu. V zmysle čl. 47 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Správcovská spoločnosť je v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. len zástupcom vlastníkov bytov, proti ktorým smeruje žaloba prehlasovaných vlastníkov bytov, neposkytuje právne služby, teda nebola oprávnená poskytovať ani právnu pomoc. Žalovaní preto mohli uplatniť svoje ústavné právo na právnu pomoc. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 v spojení s § 255 a § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).
  9. Následne súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom č. k. 5C/35/2017 - 968 z
  10. júla 2022 doplnil rozsudok č. k. 5C/35/2017-779 z
  11. decembra 2021 tak, že zamietol žalobu o určenie, že uznesenie č. 8 schôdze vlastníkov bytov v bytovom dome F.. F. XXXX/X, X a X v N., konanej dňa
  12. júna 2017 o 17:00 hod., ktorým vlastníci bytov nadpolovičnou väčšinou zúčastnených odsúhlasili, že súhlasia s rozpočtom k obnove bytového domu a so Správou o činnosti správcu týkajúcej sa domu za rok 2016 a jednotlivými položkami čerpania FPÚ a O sa neprijíma; žalovaným 1/ a 2/, 6/ a 7/, pôvodne 8/, 9/ až 13/, pôvodne 14/ a pôvodne 15/, 16/ až 24/, 27/ až 38/, 40/ až 42/, 44/ až 46/, 48/ až 51/, 56/ až 59/, 61/, 63/ až 67/, 70/ a 71/ a správcovi TOMA s. r. o. priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ až 4/ v rozsahu 100 %; žalovaným 3/, 4/, 5/, 25/, 26/, 39/, 43/, 47/, 52/, 53/, 54/, 55/, 60/, 62/,68/, 69/ a novým žalovaným 8/, 14/, 15/, 25/, 26/, 48/, 49/ a 50/ náhradu trov nepriznal. 2.
  13. V odôvodnení poukázal na to, že uznesením č. k. 5C/35/2017-317 z
  14. júla 2019 pripustil zmenu žaloby žalobcov. Pripustený žalobný návrh bol formulovaný eventuálne. Žalobcovia boli povinní formulovať žalobný návrh jasne, určito a zrozumiteľne a rovnako aj žalobné dôvody v prekluzívnej lehote 30 kalendárnych dní od oznámenia výsledkov hlasovania a na prípadné zmeny a doplnenia po lehote súd neprihliada. Formulácia a skladba žalobného petitu pri žalobách podaných

§ 14ods.

8 zákona č.182/1993 Z. z. ostáva v plnej dispozícii žalobcu. Ich správna formulácia však musí nevyhnutne vychádzať z povahy skutkovej podstaty, okolností a právneho postavenia vlastníka ako žalobcu, ktorý žiada súd o poskytnutie ochrany prostredníctvom tohto špeciálneho právneho prostriedku. Žalobou, ktorou sa v konaní žalobcovia domáhali v podstate zmeny prijatého uznesenia, ide o podobný prípad, akým je žaloba

§ 139ods.

3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/119/1996 (R 54/1997) vymedzil základný rámec pre správnu formuláciu žalobného návrhu v týchto prípadoch. Spoluvlastník, ktorý nesúhlasí s takým hospodárením so spoločnou vecou, ktoré určilo rozhodnutie spoluvlastníkov väčšinou počítanou

veľkosti podielov, sa nemôže úspešne domáhať na súde rozhodnutia o inom hospodárení s touto vecou (toto právo má len vtedy, ak sa nedosiahne väčšina alebo dohoda spoluvlastníkov). Prehlasovaný spoluvlastník sa musí rozhodnutiu väčšiny vlastníkov podriadiť. Táto zásadná právna veta v praxi znamená, že ide o žalobu na neprípustnosť rozhodnutia o určitej záležitosti, týkajúcej sa správy spoločných častí a spoločných zariadení domu. Súd však nemôže rozhodnutie väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov svojím verdiktom zmeniť, a to ani vtedy, ak by dospel k záveru, že je vhodnejšie iné rozhodnutie týkajúce sa domu. Zákon totiž predpoklady na vydanie autonómneho rozhodnutia o tejto veci, na rozdiel od prípadu, keď sa nedosiahne väčšina hlasov, neposkytuje. Formulácia žalobného petitu by tak mala zodpovedať nesúhlasnému stanovisku menšinového spoluvlastníka s väčšinovým rozhodnutím a bude závisieť od jeho konkrétneho obsahu. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobný petit o určenie, že uznesenie č. 8 sa neprijíma, je nevykonateľný, keďže súd nemôže rozhodnutie väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov svojím verdiktom zmeniť, a to ani vtedy, ak by dospel k záveru, že je vhodnejšie iné rozhodnutie týkajúce sa domu. Z uvedeného dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 v spojení s § 255 CSP. 3. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom zo 7. septembra 2023 sp. zn. 8Co/60/2022, 8Co/61/2022 odmietol odvolanie žalovanej 47/ proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku I.; potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III.; potvrdil dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.; zrušil dopĺňací rozsudok vo výrokoch II. a III.; žalovaným 1/ až 71/ a správcovskej spoločnosti TOMA s. r. o. proti žalobcom 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100 %. 3.1. Odvolací súd posudzujúc odvolanie žalovanej 47/ zhodnotil, že toto odvolanie podala proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol, teda rozhodol v prospech žalovaných, pričom na podanie uvedeného odvolania nemala

§ 359CSP procesnú legitimáciu.

V tomto rozsahu bolo jej odvolanie podané neoprávnenou osobou a to bez ohľadu na jej subjektívne presvedčenie o tom, že zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie nie je v jej prospech, preto odvolanie v súlade s ustanovením § 386 písm. b) CSP odmietol. 3.2. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s dopĺňacím rozsudkom, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a následne dospel aj k správnemu právnemu záveru o tom, že zo strany žalobcov bola žaloba podaná po uplynutí 30-dňovej prekluzívnej lehoty. Skonštatoval, že lehota

§ 14aods.

8, v tom čase § 14 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorá z časového hľadiska limituje prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome podať žalobu na súd do 30 dní od oznámenia výsledku hlasovania, má pre jeho uplatnenie vždy hmotnoprávnu povahu. Teda žaloba podaná na súde musí byť najneskôr v posledný deň lehoty, pričom nestačí len jej odoslanie na poštovú prepravu v posledný deň lehoty (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. júla 2021, sp. zn. 4Cdo/130/2021, R 79/2021); jedná sa o prekluzívnu lehotu. 3.
  2. V prejednávanej veci bol sporným práve počiatok plynutia tejto prekluzívnej lehoty, resp. aký spôsob oboznamovania výsledkov hlasovania v bytovom dome je obvyklým. Vyriešenie otázky, či žaloba bola podaná včas bolo v danom prípade otázkou podstatného významu. Súd prvej inštancie prijal záver, že na schôdzi vlastníkov uskutočnenej dňa
  3. júla 2017 boli zúčastnení vlastníci bytov a nebytových priestorov vrátane žalobcov, oboznámení o výsledkoch hlasovania a k samotnému oznámeniu výsledkov hlasovania došlo ihneď na schôdzi po vykonanom hlasovaní resp. po sčítaní hlasov a ich oznámení. K uvedenému záveru dospel na podklade výsluchu žalovanej 46/, výsluchu žalovanej 27/, vyhlásenia vlastníkov bytov (v spise na č. l. 677-678), vyhlásenia vlastníkov bytov (v spise na č. l. 679-680) i na podklade čestného vyhlásenia Beáty Oravcovej. Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie bol toho názoru, že z citovaných dôkazov vyplynulo, že obvyklým spôsobom oboznamovania výsledkov hlasovania pre vlastníkov prítomných a hlasujúcich na schôdzi bolo ich oznámenie ihneď po ich sčítaní na schôdzi vlastníkov bytov. S dôrazom na uvedené bolo možné konštatovať, že žalobcom táto prekluzívna lehota začala plynúť deň nasledujúci po oznámení výsledkov hlasovania obvyklým spôsobom t. j. už dňa
  4. júna 2019 a uplynula dňa
  5. júla
  6. Keďže je viacero ustanovení v zákone č. 182/1993 Z. z. predpisujúcich zverejňovanie skutočností ,,spôsobom v bytovom dome obvyklým“, v záujme jednoznačnosti výkladu tohto spôsobu možno rozhodnutím vlastníkov na schôdzi generálne určiť, čo sa považuje za spôsob v dome obvyklý. Na rozdiel od zvolania schôdze, toto informovanie o výsledkoch vykonaného hlasovania na schôdzi je možné vykonať jednoduchšie ako samotné oznámenie o konaní schôdze, ktoré musí byť vyhotovené v písomnej forme a doručené každému vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome. Zákonná úprava nestanovuje záväzný spôsob oznamovania výsledkov hlasovania prijatých na schôdzi vlastníkov bytov, pričom tiež nevylučuje ako obvyklý spôsob oboznamovania výsledkov hlasovania ich oznámením bezprostredne po vykonanom hlasovaní a sčítaní týchto hlasov na schôdzi. Žalobcovia tak už od oboznámenia výsledkov hlasovania na schôdzi boli, spôsobom obvyklým, s výsledkom aj predmetného hlasovania oboznámený, teda tento výsledok sa bezodkladne už dostal do ich dispozičnej sféry. Zákon nevyžaduje oboznámenie výsledku hlasovania výlučne písomnou formou, preto postačovalo aj ústne vyrozumenie na schôdzi vlastníkov po zrátaní výsledku počtu hlasov. Pri oboznámení výsledku hlasovania obvyklým spôsobom a zverejnením zápisnice zo schôdze vlastníkov vlastníkom na mieste v dome obvyklom, ide o dve rozdielne skutočnosti s rozdielnou právnou úpravou. Pre výlučne neprítomných vlastníkov môže aj obvyklým spôsobom zverejnená zápisnica predstavovať informáciu o výsledkoch hlasovania spôsobom v dome obvyklým. Osoba vlastníka bytu neúčastná hlasovania nemá však obdobné postavenie prehlasovaného vlastníka bytu, má práva vlastníka bytu, ktorý sa nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, toto právo sa však počíta do 3 mesiacov od hlasovania, nie teda od nadobudnutia vedomosti o výsledku hlasovania. 3.
  7. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcov, že v konaní nebol daný žiaden dôkaz preukazujúci, že by obvyklým spôsobom oboznamovania sa s výsledkami hlasovania bolo ich oznámenie bezprostredne po vykonanom hlasovaní a že uvedený spôsob oboznamovania výsledkov hlasovania nie je obvyklým spôsobom oboznamovania s výsledkami hlasovania. Žalobcovia v tomto smere síce rozsiahlo argumentovali a popierali skutkové tvrdenia žalovaných, avšak tieto svoje skutkové tvrdenia nepreukázali relevantnými dôkazmi, ktorými by v rámci procesnej obrany popreli správnosť záverov plynúcich z dôkazov predložených zo strany žalovaných. Zo strany žalobcov preto nedošlo k uneseniu dôkazného bremena. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností spočíva na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobcovia popierali, že by obvyklým spôsobom oboznamovania výsledkov v bytovom dome boli ich oznámenie ihneď po vykonanom hlasovaní a sčítaní hlasov resp. tvrdili, že obvyklý spôsob oboznamovania výsledkov hlasovania je zverejnením zápisnice o hlasovaní v bytovom dome po konaní schôdze (dňa
  8. júna 2017), bolo ich povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obo/52/2010). Ak zo strany žalobcov došlo iba k tvrdeniu a popieraniu skutkových tvrdení a dôkazov bez toho, aby tieto skutkové tvrdenia a argumentáciu podporili preukázaním relevantných dôkazov, uvedeným spôsobom dôkazné bremeno preto neuniesli. 3.
  9. Z dôvodu oneskorene podanej žaloby, sa odvolací súd už ďalej nezaoberal ďalšími námietkami žalobcov produkovanými v odvolaní, pretože tieto vyhodnotil ako námietky bez ďalšej relevancie a zároveň nespôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. K námietkam žalobcov k formulácii žalobného petitu uviedol, že jeho podoba je v dispozícii žalobcu, ale musí vychádzať z povahy veci, skutkových okolností a právneho postavenia vlastníka. Žaloba smerovala fakticky k zmene prijatého uznesenia, čo je porovnateľné so žalobou

§ 139ods.

3 Občianskeho zákonníka. Išlo o žalobu na neprípustnosť rozhodnutia týkajúceho sa správy spoločných častí a zariadení domu. Súd však nemôže rozhodnutie väčšiny vlastníkov meniť ani v prípade, že by považoval iné riešenie za vhodnejšie (R 54/1997). Zákon č. 182/1993 Z. z. takúto možnosť súdu neposkytuje a subjektívne nedostatky hlasovania pri dodržaní zákonného postupu nie je možné úspešne napadnúť (§ 14 ods. 8). Žalobný petit preto musí vyjadrovať nesúhlas menšinového spoluvlastníka s väčšinovým rozhodnutím a zodpovedať jeho konkrétnemu obsahu. Na základe uvedeného dospel k záveru, že námietka odvolateľov o povinnosti súdu skúmať neplatnosť uznesenia ex offo nie je dôvodná. Žalobcovia boli povinní v 30-dňovej prekluzívnej lehote jasne a určito formulovať žalobný návrh aj žalobné dôvody; na neskoršie zmeny súd neprihliada. Hoci súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby, oneskorenosť druhého petitu tým nemohla byť odstránená. Zmena viedla len k eventuálnemu žalobnému návrhu, o ktorom súd aj rozhodol. Odvolací súd sa stotožnil so záverom o nevykonateľnosti prvého petitu, keďže prijaté uznesenie nemožno dodatočne určiť ako neprijaté. Aj keby bol tento petit vykonateľný, žalobcovia by neboli úspešní pre nedodržanie 30-dňovej lehoty. Odvolaciu argumentáciu vo veci samej preto považoval za nedôvodnú. Za dôvodnú označil len námietku duplicity rozhodovania o trovách konania, vecné námietky proti ich priznaniu však odmietol, keďže sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Zároveň pripomenul, že súd je povinný reagovať len na právne a skutkovo podstatné otázky. 3.6. Vo vzťahu k odvolaniu žalovanej 47/ smerujúcemu voči výroku o nepriznaní trov konania i vo vzťahu k odvolaniu žalobcov v časti, v ktorej smeruje proti výrokom I. a III. tiež vo vzťahu k odvolaniu žalobcov voči dopĺňaciemu rozsudku č. k. 5C/35/2017-968 z 18. júla 2022 boli splnené procesné podmienky vecného prejednania odvolania, preto dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom bolo potrebné vo výrokoch týkajúcich sa veci samej potvrdiť v súlade s § 387 ods. 1 CSP; v časti výrokov o trovách konania dopĺňacieho rozsudku

§ 389ods.

1 písm.

  1. d)CSP zrušiť z dôvodu, že ide o duplicitné rozhodovanie o trovách, keďže rozhodnutie o nich obsahoval už samotný rozsudok. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. 4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ dovolanie (ďalej len ,,dovolatelia“), ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm.
  2. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
  3. b)a písm.
  4. c)CSP. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP, namietali porušenie čl. 2 Základných princípov CSP, základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok

čl. 20 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“). Boli toho názoru, že rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj nadväzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu boli výsledkom neprijateľných, formalistických a arbitrárnych procesných postupov, ktoré tieto rozhodnutia robia neudržateľnými po procesnej aj hmotnoprávnej stránke. Zdôraznili, že vec bola dvakrát preskúmavaná odvolacím súdom, pričom v napadnutom rozhodnutí sa odvolací súd bez akéhokoľvek presvedčivého odôvodnenia odklonil od vlastných skorších právnych záverov, na základe ktorých bolo pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené. Takýmto postupom bola založená závažná procesná vada spočívajúca v arbitrárnosti rozhodovania, čím bolo žalobcom odňaté právo na riadne prejednanie veci. Ďalej poukázali aj na odmietnutie odvolania žalovanej 47/ z dôvodu údajného nedostatku jej legitimácie, hoci táto výslovne uviedla, že rozhodnutie o zamietnutí žaloby nepovažuje za rozhodnutie vo svoj prospech, a počas celého konania konzistentne prejavovala nesúhlas s prijatým uznesením, hlasovala proti nemu a mala zjavný právny záujem na výsledku konania. Odvolací súd pritom bez dôkazov a v rozpore s tvrdeniami samotnej žalovanej 47/ uzavrel, že sa mala zdržať hlasovania, čím jej procesné postavenie posúdil čisto formalisticky a diskriminačne. Takýto postup nielenže odporoval povahe konania

§ 14ods.

8 zákona č. 182/1993 Z. z., ale zároveň predstavoval upretie práva na súdnu ochranu a rovnosť účastníkov konania. Za závažnú procesnú vadu konania považovali aj to, že súdy oboch inštancií sa bez kritického hodnotenia priklonili k tvrdeniam skrutátorov a niektorých žalovaných o priebehu hlasovania, hoci tieto tvrdenia nemali žiadnu oporu v zápisnici zo schôdze a boli v priamom rozpore s tvrdeniami samotných účastníkov, ktorí najlepšie vedeli, ako hlasovali. Súdy ignorovali návrhy žalobcov na vykonanie kľúčových dôkazov, najmä výsluch všetkých účastníkov konania, a rozhodli na základe domnienok o „obvyklom spôsobe“ oboznamovania sa s výsledkami hlasovania. Pričom

dovolateľov bol takýto postup v rozpore so zásadou spravodlivého procesu, rovnosti zbraní a zákazom svojvôle. Takisto namietali, že odôvodnenie rozhodnutí súdu prvej inštancie, aj odvolacieho súdu bolo nedostatočné, nepreskúmateľné a vnútorne rozporné, keďže sa súdy riadne nevysporiadali s ich podstatnými procesnými a hmotnoprávnymi námietkami. Takýto postup považovali za porušenie práva na spravodlivý proces a práva na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie. 4.1. Dovolaciu otázku

§ 421ods.

1 písm. b) CSP

názoru dovolateľov predstavovala problematika žalobného petitu

§ 14ods.

8 zákona č. 182/1993 Z. z. Súdy síce konštatovali jeho údajnú nevhodnosť, avšak nikdy neuviedli, aký petit by považovali za prípustný a vykonateľný. Zákon pritom obsah žalobného petitu explicitne neupravuje a ponecháva ho v dispozícii prehlasovaného vlastníka. Rozhodovacia prax v obdobných veciach, vrátane konania medzi tými istými účastníkmi (vedená na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 6C/247/2016), pritom obdobný petit akceptovala. Odklon od tejto praxe bez vysvetlenia narúša právnu istotu a predvídateľnosť rozhodovania. Ako nepreskúmateľné a arbitrárne videli dovolatelia aj rozhodnutie súdov o náhrade trov konania, pretože súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s námietkami žalobcov, týkajúcimi sa povinného zastupovania žalovaných vlastníkov správcom

§ 8bods.

1 zákona č. 182/1993 Z. z., ani so stanoviskom Ministerstva financií Slovenskej republiky ako gestora zákona,

ktorého zákon nepripúšťa paralelné zastupovanie len niektorých žalovaných inými osobami. Priznanie trov konania na základe takéhoto nesprávneho právneho posúdenia má priamy dopad na majetkové práva žalobcov a predstavuje zásah do ich práva vlastniť majetok

čl. 20 ústavy. Keďže ide o právnu otázku, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, aj tento okruh námietok

dovolateľov zakladal dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. b) CSP. 4.2. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. c) CSP namietali, že v merite veci súdy dospeli k zamietnutiu žaloby z dôvodu údajného zmeškania prekluzívnej lehoty

§ 14ods.

8 zákona č. 182/1993 Z. z., avšak tento záver bol výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdy nesprávne ustálili počiatok plynutia lehoty, keď bez dostatočného dokazovania vychádzali z predpokladu, že žalobcovia sa o výsledku hlasovania dozvedeli skôr než jeho písomným zverejnením, hoci ustálená judikatúra vyžaduje, aby oznámenie výsledkov predstavovalo definitívnu, správnu a úplnú písomnú sumarizáciu výsledkov hlasovania zverejnenú spôsobom v dome obvyklým. Týmto spôsobom bolo v danom prípade vyvesenie zápisnice dňa 9. júna 2017, čo súdy nijako relevantne nevyvrátili. Za daného skutkového stavu mali súdy aplikovať druhú vetu § 14 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., keďže nebolo preukázané, že žalobcovia sa o výsledku hlasovania mohli dozvedieť skôr. Odklon súdov od ustálenej rozhodovacej praxe bez riadneho odôvodnenia založil

dovolateľov nejednotnosť judikatúry, s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/130/2021 a 5Cdo/110/

  1. Navrhli zrušiť rozsudok odvolacieho súdu, ako aj doplňujúci rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnili si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
  2. Žalovaná 26/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa nemôže vyjadriť, nakoľko v tom čase nebola majiteľkou bytu a ani nie je majiteľkou bytu.
  3. Žalovaná 39/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že vzhľadom na jej nepriaznivý zdravotný stav nechce a nemôže pokračovať v danom spore.
  4. Žalovaní 1/, 2/, 6/, 7/, 9/, 10/, 12/ až 14/, 17/ až 21/, 24/, 25/, 27/ až 38/, 40/ až 42/, 44/ až 46/, 49/, 50/, 52/, 53/, 56/ až 61/, 63/, 65/ až 71/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že im nie je zrejmé, z akého dôvodu im bolo doručované dovolanie do vlastných rúk, ak sú zastúpení právnym zástupcom. Z podania žalobcov vôbec nevyplýva, že sa menili žalovaní, pričom niektorí chýbajú a niektorí prestali byť vlastníkmi. Boli toho názoru, že celé podanie je zmätočné, nakoľko je o niečom a niekom inom, preto navrhli ho zamietnuť. K argumentu, že odvolací súd nemal odmietnuť odvolanie žalovanej 47/ uviedli, že žalovaná 47/ bola v súdnom konaní úspešná a nebola oprávnená na podanie odvolania. Zároveň poukázali aj na rozporuplnosť vyjadrení uvedenej žalovanej so žalobou a výpovediach žalobcov, či iných žalovaných. Zároveň nesúhlasili s tvrdením, že súdy nezisťovali obvyklý spôsob oboznamovania sa s výsledkami hlasovania a poukázali na vyhlásenie väčšiny vlastníkov z
  5. septembra 2021 o spôsobe hlasovania a vyhlasovaní výsledkov hlasovania. Nesúhlasili ani s tým, že vyhlásenie výsledkov hlasovania môže byť jedine vo forme ich vyvesenia v písomnej forme, nakoľko je to v rozpore s § 14a ods. 6 a 8 zákona č. 182/1993 Z. z.,

ktorého sa výsledky hlasovania zverejňujú spôsobom, ktorý sa považuje v bytovom dome za obvyklý. Zákon taxatívne vymedzuje iba lehotu zverejnenia zápisnice. K tvrdeniu, že sa súd priklonil k žalovaným, ktorí sú zaujatí voči požiadavke na realizáciu balkónov uviedli, že napadnuté uznesenie vlastníkov sa v žiadnom prípade netýkalo realizácie balkónov, nakoľko realizácia balkónov bola riešená v inom súdnom spore, v ktorom boli žalobcovia neúspešní. K možnosti právneho zastúpenia žalovaných uviedli, že v danom čase nemali inú možnosť, ako sa obrátiť na právneho zástupcu a tým sa brániť voči podanej žalobe. K stanovisku Ministerstva financií Slovenskej republiky uviedli, že sa jedná o nezáväzné stanovisko, ktoré nenahrádza právny názor vyslovený súdom. Navrhli dovolanie zamietnuť.

  1. Žalovaná 43/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nie je vlastníčkou bytu.
  2. Správcovská spoločnosť TOMA s. r. o. vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobcovia dovolací dôvod odvodzovali aj z odmietnutia odvolania žalovanej 47/. Odvolací súd však odvolanie tejto žalovanej v rozsahu smerujúcom proti výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie odmietol z dôvodu nedostatku jej procesnej legitimácie, čo podrobne a presvedčivo odôvodnil. Akcentovala na to, že zákon o vlastníctve bytov priznáva právo obrátiť sa na súd výlučne prehlasovanému vlastníkovi (§ 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z.). Všetci ostatní vlastníci, ktorí toto právo neuplatnia, vystupujú v procesnom postavení žalovaných bez ohľadu na to, ako hlasovali, pričom tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo. Tento záver je ustálený v rozhodovacej praxi krajských súdov aj v odbornej literatúre. Zároveň poukázala na to, že žalobcovia nijako nevysvetlili, ako malo odmietnutie odvolania žalovanej 47/ zasiahnuť do ich vlastných procesných práv. Dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP preto nemohol byť a ani nebol naplnený. Ďalej namietali posúdenie počiatku plynutia prekluzívnej lehoty

§ 14ods.

8 zákona č. 182/1993 Z. z. v súvislosti so spôsobom oznamovania výsledkov hlasovania. Z dovolania však nebolo jednoznačné, či touto argumentáciou žalobcovia namietajú procesnú vadu

§ 420písm.

f) CSP alebo nesprávne právne posúdenie veci

§ 421ods.

1 písm.

  1. b)alebo písm.
  2. c)CSP. Súd prvej inštancie aj odvolací súd sa touto otázkou podrobne zaoberali, vykonali rozsiahle dokazovanie a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne vysvetlili, prečo dospeli k záveru, že obvyklým spôsobom oznamovania výsledkov hlasovania v danom bytovom dome bolo ich oznámenie bezprostredne po sčítaní hlasov na schôdzi vlastníkov. Zo zistení súdov zároveň vyplynulo, že predmetnej schôdze sa zúčastnil aj právny zástupca žalobcov. Tvrdenie žalobcov, že za obvyklý spôsob oznámenia výsledkov hlasovania možno považovať výlučne ich písomné vyvesenie, nemalo oporu v zákone. Ustanovenie § 14 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. síce vyžaduje písomnú formu pri oznámení schôdze vlastníkov, avšak takúto požiadavku pri oznámení výsledkov hlasovania nestanovuje. Záver súdov o počiatku plynutia prekluzívnej lehoty bol preto zákonný a správny a nemohol zakladať dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP ani

§ 421ods.

1 písm. c) CSP. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že právna otázka bola dovolacím súdom posudzovaná rozdielne, pričom odkazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/130/2021 a 5Cdo/110/2018, išlo o rozhodnutia riešiace odlišné právne otázky, ktoré neboli totožné s otázkou rozhodnou v danej veci. Takto vymedzený dovolací dôvod preto nespĺňal požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 432 CSP. Naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. b) CSP žalobcovia spájali s absenciou pozitívneho vymedzenia žalobného petitu pre žaloby prehlasovaných vlastníkov.

správcovskej spoločnosti žaloba bola zamietnutá z dôvodu jej oneskoreného podania, preto sa súdy neboli povinné zaoberať ďalšími meritórnymi námietkami. Navyše, otázka prípustného žalobného petitu bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu už vyriešená, napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/68/2010. Pokiaľ žalobcovia namietali rozhodnutie o trovách konania, prípustnosť dovolania proti tomuto výroku z dôvodov

§ 421CSP zákon výslovne vylučuje.

Dovolanie proti výroku o trovách konania je prípustné len z dôvodov

§ 420CSP, ktoré však žalobcovia v tejto súvislosti neuplatnili.

Napokon správcovská spoločnosť poukázala aj na nedôvodnosť námietok týkajúcich sa zastupovania vlastníkov a stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré nie je právne záväzné, ako aj na neurčité a nekonkrétne návrhy žalobcov smerujúce k preskúmaniu ústavnosti ustanovenia § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. Navrhla dovolanie odmietnuť, prípadne zamietnuť ako nedôvodné. Uplatnila si náhradu trov dovolacieho konania.

  1. Žalovaní 3/ až 5/, 8/, 11/, 15/ až 16/, 22/ až 23/, 26/, 39/, 47/ a 48/, 54/ a 55/, 62/, 64 písomné vyjadrenie k dovolaniu nepredložili.
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

12.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 13. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 14.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 16. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

  1. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 17. Ustanovenie § 420 písm.
  2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 18. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 19. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP dovolatelia namietali hodnotenie dôkazov, porušenie zásady rovnosti zbraní, arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, porušenie zásady viazanosti vlastným názorom vysloveným odvolacím súdom, ako aj odmietnutie odvolanie žalovanej 47/. Vo vzťahu k výroku o trovách konania namietali nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

  1. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo jej uplatnenie po uplynutí prekluzívnej lehoty, na ktorú skutočnosť súdy prihliadali z úradnej povinnosti. Spornou otázkou v danom prípade bolo posúdenie obvyklého spôsobu zverejnenia výsledku hlasovania na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu č. XXXX/X, X a X, Y.. F., N.. Súdy nižších inštancií pri jej riešení vychádzali z výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj z rozhodných skutkových okolností, z ktorých bolo nepochybné, že k vyhláseniu výsledkov hlasovania o uznesení č. 8 na schôdzi konanej dňa
  2. júna 2017, došlo bezprostredne po odhlasovaní a spočítaní hlasov, tak ako tomu bolo pri všetkých hlasovaniach, ktorých sa podpísaný vlastník bytu zúčastnil. Z uvedeného dôvodu 30-dňová prekluzívna lehota začala plynúť deň nasledujúci po oznámení výsledkov hlasovania obvyklým spôsobom t. j. dňa
  3. júna 2017 a uplynula dňa
  4. júla
  5. Zo zápisnice o hlasovaní o bode č. 8 vypracovanej dňa
  6. júna 2017 vyplýva, že z 23 vlastníkov za prijatie uznesenia č. 8 bolo 19 hlasov, 3 hlasy boli proti a 1 hlas sa zdržal. Proti hlasovali žalobcovia 1/ a 2/, ktorým sa počítal 1 hlas, žalobca 4/ a žalovaná 47/. Žalobkyňa 3/ sa zdržala hlasovania, o uvedenom uznesení č. 8 na schôdzi nehlasovala. Z čl. VI. zmluvy o výkone správy uzatvorenej

§ 8aods.

1 zákona č. 182/1993 Z. z. dňa

  1. apríla 2008 v znení dodatku č. 1 zo
  2. júna 2010 (v spise na č. l. 55) týkajúceho sa úpravy spôsobu správy domu, vymedzenie obvyklého spôsobu oznámenia výsledkov hlasovania nevyplýva. Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytový priestorov v znení účinnom do
  3. júna 2007 v § 14 ods. 4 prvá veta výslovne upravoval, že „Prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká.“ Následne novelou vykonanou zákonom č. 268/2007 Z. z. s účinnosťou od
  4. júla 2007 uložil povinnosť správcovi, predsedovi spoločenstva alebo vlastníkom oznámiť výsledok hlasovania, a to spôsobom obvyklým v bytovom dome. Zároveň sa zmenilo znenie ustanovenia § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. tak, že prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak právo zaniká. Novelou vykonanou zákonom č. 205/2014 Z. z. s účinnosťou od
  5. októbra 2014 sa predĺžila lehota na uplatnenie práva na súde na 30 kalendárnych dní od oznámenia o výsledku hlasovania.
  6. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v bodoch
  7. až 50., ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie, ktoré tvoria jeden celok vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), spĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z jeho obsahu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP, preto namietaná nepreskúmateľnosť, či nedostatočné odôvodnenie nie je opodstatnené.
  8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu viazanosti odvolacieho súdu vlastným názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení č. k. 8Co/37/2020-558 z
  9. februára 2021, z ktorého vyplýva, že odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa neplatnosťou uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov č.
  10. zo
  11. júna 2017, ako aj vecnou legitimáciou sporových strán, s ohľadom na vlastnícke zmeny a ustanovenie § 8b zákona č. 182/1993 Z. z.. V danom prípade, uplatnenie žalobného návrhu prehlasovaných vlastníkov (žalobcov 1/ a 2/, a 4/) po uplynutí prekluzívnej lehoty bolo dôvodom na zamietnutie žaloby, bez ďalšieho vecného prejednania. Vo vzťahu k viazanosti odvolacieho súdu vlastným právnym názorom v zrušujúcom uznesení dovolací súd uvádza, že právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd prvej inštancie. Ide o tzv. inštančnú resp. kasačnú záväznosť. Z ustanovení CSP však nevyplýva viazanosť vlastným právnym názorom, ak sa v dôsledku podaného opravného prostriedku znova stane predmetom opravného konania (m. m. R 68/1971, III. ÚS 46/2013), preto z procesného postupu odvolacieho súdu z tohto dôvodu nemožno vyvodiť existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. 23.

§ 185ods.

1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

  1. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú uplatnený nárok. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP, normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.).
  2. Najvyšší súd v uznesení zo
  3. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018 uviedol, že ,,procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch a dôkazoch rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,

ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument,

ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument,

ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada tzv. opomenuté dôkazy takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“. Totožný názor vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu z

  1. októbra 2019 sp. zn. 5Cdo/202/
  3. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli sporovej strany. O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd

svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge proti Holandskou z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi (sp. zn. 6Cdo/259/2010).

  1. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne dostatočne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada vyplývajúca z čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kraska proti Švajčiarsku z
  2. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
  3. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd nepovažoval uplatnenú námietku týkajúcu sa hodnotenia dôkazov za podstatnú. Rozsah vykonaného dokazovania, ako aj následné zhodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP, možno považovať za dostatočný pre záver o uplatnení žaloby prehlasovaných vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov bytového domu nachádzajúceho sa na Y.. F.. F. č. XXXX/X, X a X v N. po uplynutí 30-dňovej prekluzívnej hmotnoprávnej lehoty. V sporovom konaní je súd povinný postupovať v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl.17 Základných princípov CSP, preto v prípade uplatnenia prekludovaného nároku, ďalšie navrhované dôkazy neboli spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia vo veci samej v prospech dovolateľov. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením.
  4. Z rozsudku najvyššieho súdu z
  5. júla 2021 sp. zn. 4Cdo/130/2021 vyplýva, že ,,Lehota

§ 14aods.

8 zákona č. 182/1993 Z. z. je lehotou hmotnoprávnou. Pre zachovanie prekluzívnej lehoty nestačí, ak sa posledný deň 30-dňovej lehoty žaloba odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (§ 121 ods. 5 CSP). Prekluzívny charakter lehoty vyplýva z dikcie ,,inak právo zanikne“, oneskoreným podaním žaloby súd žalobu zamietne bez vecného prejednania sporu. Prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru musí svoj nárok uplatniť žalobou na súde v posledný deň lehoty (R 79/2021)“.

  1. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).
  2. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa
  3. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
  4. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možne uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. US 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). Napadnuté rozhodnutie však znaky arbitrárnosti nevykazuje, preto ani na základe tejto námietky nemožno dospieť k záveru o prípustnosti dovolania uplatneného

§ 420písm.

f) CSP. 33. Vo vzťahu k námietke o priznaní nároku na náhradu trov konania, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním žalovaných 1/ a 2/, 6/ a 7/, pôvodne žalovaných 8/ a 9/ až 13/, pôvodne žalovaných 14/ a pôvodne žalovaných 15/, 16/ až 24/, 27/ až 38/, 40/ až 42/, 44/ až 46/, pôvodne žalovaných 48/ až 51/, 56/ až 59/, 61/, 63/ až 67/, 70/ a 71/ právnym zástupcom JUDr. Dudzíkom

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.