Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/68/2025 Identifikačné číslo spisu: 7713217185 Dátum vydania rozhodnutia: 24.02.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

zákona a v konečnom dôsledku porušil aj § 216 ods. 1 CSP (vyjadrujúci zásadu ne ultra petitum), ktorý je súčasťou záruk práva na spravodlivý proces, vrátane zákazu odmietnutia spravodlivosti. Odvolací súd porušil právo žalobcu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je aj rozhodnutie o tom, čoho sa žalobca domáha, inak dôjde k odmietnutiu spravodlivosti. Žalobca z výroku rozsudku odvolacieho súdu nevie, kto a čím porušil jeho právo na rovnaké zaobchádzanie a kto a čím ho diskriminoval. Odvolací súd však určovací výrok rozsudku formuloval spôsobom, ktorý sa zásadne odlišoval od žalobného návrhu žalobcu. Odvolací súd vo výroku 1/rozsudku vôbec neuviedol, kto porušil právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie (právo na prístup k volenej funkcii, formulácia použitá odvolacím súdom) a čím/akým predpisom, rozhodnutím, pokynom alebo praxou (v zmysle § 2a ods. 3 AZ) bolo porušené právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie vo forme nepriamej diskriminácie (právo na prístup k volenej funkcii, formulácia použitá odvolacím súdom). Podľa dovolateľa ide o otázku, ktorá podľa jeho vedomosti nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená vôbec. Podľa dovolateľa je vyriešením uvedenej otázky nasledovné riešenie: Súd rozhodujúci o určovacom výroku podľa ust. § 9 ods. 2 AZ je povinný uviesť vo výroku rozsudku označenie „žalovaný“ alebo uviesť žalovaného celým menom/názvom/obchodným menom a okrem toho presne uviesť konanie alebo nekonanie žalovaného, ktorým žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo forme priamej alebo nepriamej diskriminácie.

1. Odvolací súd zamietol žalobu žalobcu aj v časti, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia označeného uznesenia zastupiteľstva mesta Strážske. Žalobca tak spravil v súlade s pokynom Ústavného súdu Slovenskej republiky z jeho uznesenia so sp. zn. III. ÚS 331/2010 z
2. októbra
3. Bola teda daná právomoc súdov o tejto časti návrhu konať v konaní podľa AZ. Žalobca je názoru, že odvolací súd mu výrokom 2/ rozsudku, t. j. potvrdením zamietajúcej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj o časti žaloby, ktorou sa domáhal zrušenia uznesenia mestského zastupiteľstva, nesprávnym procesným postupom, znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to tým, že nerešpektoval závery uznesenia dovolacieho súdu a v jeho odôvodnení absentujú relevantné dôvody. Závery odvolacieho súdu sú rozporuplné a chýba v nich „racionálny záver podporujúci prijaté rozhodnutie najmä s poukazom na skonštatovanú diskrimináciu žalobcu“ a tiež odvolací súd nerešpektoval vlastné závery z uznesenia krajského súdu sp. zn. 9Co/21/2019 z
4. septembra 2019, ktorým konštatoval nezákonnosť v konaní žalovaného. Žalovaným realizovaný postup pri voľbe, ktorý vyústil vo výbere uchádzača žrebom založenom na náhode, totiž zakryl diskrimináciu pri voľbe, ktorou bola tá nesporná skutočnosť, že žalovaný umožnil jednému z uchádzačov P.. Z. Z., ktorý bol súčasne aj poslancom mestského zastupiteľstva, hlasovať pri voľbe hlavného kontrolóra, čím mu oproti ostatným uchádzačom poskytol výhodu vyplývajúcu z jeho postavenia ako poslanca a možnosti hlasovať sám za seba.“ Poukázal i na záver dovolacieho súdu: „Z obsahu spisu a zisteného skutkového stavu veci je zrejmé, že žalobca bol diskriminovaný v prístupe k volenej funkcii, keďže jeho protikandidát na funkciu hlavného kontrolóra mesta už v druhom kole voľby mal výhodu v tom, že hlasoval aj ako poslanec mestského zastupiteľstva o kandidátoch na funkciu hlavného kontrolóra a je zrejmé, že aj svojim hlasom, výkonom hlasovacieho práva, mohol ovplyvniť (možno i ovplyvnil) voľbu kandidáta v druhom kole volieb, v ktorom, ak by ako poslanec mestského zastupiteľstva nehlasoval, voľba hlavného kontrolóra mesta by sa (možno) skončila v druhom kole výhrou jedného z kandidátov. Tretie kolo voľby (žrebovanie) by sa nemuselo uskutočniť.“
5. Dovolateľ ďalej tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a protirečivý. Odvolací súd totiž na jednej strane konštatuje, že došlo k nepriamej diskriminácií žalobcu, ktorá je AZ zakázaná, a to využitím výhody poslanca mestského zastupiteľstva, teda odvolací súd výslovne konštatoval porušenie AZ, pričom už Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode
6. uznesenia konštatoval aj porušenie ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej ako „ZOVZ“), a na druhej strane odvolací súd uzavrel, že postup žalovaného pri prijatí uznesenia nemožno považovať za nezákonný, resp. v rozpore so zákonom. Ak by nedošlo k protiprávnemu konaniu, odvolací súd by nemohol vyhovieť žalobe aspoň vo vyhovujúcej časti. Aj samotná nepriama diskriminácia je protizákonná, pretože ju AZ zakazuje. Za ďalšie, podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade žalobcu došlo aj k porušeniu čl. 6 ZVOZ, ktorý je ústavným zákonom. Žalobcovi nie je teda zrejmé, ako podľa odvolacieho súdu mohol byť postup žalovaného v súlade so zákonom. To platí tým viac, ak sám odvolací súd skonštatoval už v uznesení sp. zn. 9Co/21/2019 z
7. septembra 2019 rozpor postupu žalovaného so zákonom.
8. K dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že otázka, ktorú riešil odvolací súd, či existencia nepriamej diskriminácie pri voľbe hlavného kontrolóra, ktorá sa prejavila v podobe prijatého uznesenia mestského zastupiteľstva, ktorým došlo k zvoleniu inej než osoby poškodenej diskrimináciou, spôsobuje jeho nezákonnosť a/alebo je dôvodom jeho zrušenia v konaní podľa AZ. Dovolateľ vysvetlil v čom spočíva nesprávnosť riešenia uvedenej otázky odvolacím súdom takto: Odvolací súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že postup žalovaného pri prijímaní napadnutého uznesenia mestského zastupiteľstva nemožno považovať za nezákonný, hoci konštatoval nepriamu diskrimináciu na strane žalovaného. Spôsob správneho vyriešenia otázky podľa dovolateľa bola ustálená už v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/
9. Týmto žalobca navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na spornú otázku zodpovedal. Podľa žalobcu správnym vyriešením tejto otázky je to, že ak dôjde k priamej alebo nepriamej diskriminácií v otázke prístupu k volenej funkcii hlavného kontrolóra obce alebo mesta, je deklarovanie priamej alebo nepriamej diskriminácie súdom dôvodom na zrušenie takéhoto uznesenia obecného alebo mestského zastupiteľstva o zvolení hlavného kontrolóra, ak sa ho žalobca aj domáha.
10. Dôvodom na takúto odpoveď spornej otázky je podľa dovolateľa aj samotné znenie a účel § 9 ods. 2 AZ.

§ 9ods.

2 AZ formuluje demonštratívne typy nárokov, ktorých sa osoby poškodené diskrimináciou môžu domáhať, čo je vyjadrené slovami „najmä domáhať“. Pre rozmanitosť prípadov v bežnom živote nie je výslovne uvedené rušenie rozhodnutí obecných/mestských zastupiteľstiev, ale takéto oprávnenie možno z účelu ust. § 9 ods. 2 AZ spoľahlivo vyvodiť. Možnosť domáhať sa na základe ust. § 9 ods. 2 AZ zrušenia uznesenia obecného alebo mestského zastupiteľstva pritom výslovne vyplýva z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 331/2010 z 21. októbra 2010, v ktorom sa zrušenia predmetného uznesenia mestského zastupiteľstva domáhal žalobca. Až po odmietnutí ústavnej sťažnosti žalobcu a po pokyne Ústavného súdu Slovenskej republiky sa žalobca obrátil s týmto nárokom na všeobecný súd podľa AZ. 26. Dovolateľ ďalej k výroku 2/ dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu uviedol, že v časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy mu nesprávnym procesným postupom súd znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to tým, že nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý odvolaciemu súdu veľmi zreteľne dal pokyn, aby priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy; na jednej strane odvolací súd konštatoval zrejmý zásah do osobnostných práv z objektívneho hľadiska a na strane druhej, konštatoval, že tento zásah nebol dostatočný; nerešpektoval rozhodnutia dovolacieho súdu ohľadom preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy; nerešpektoval rozhodnutia identického senátu odvolacieho súdu v otázke preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy a tiež nerešpektoval rozhodnutia identického senátu odvolacieho súdu vydané podľa AZ, v ktorých nepožadoval od poškodených osôb preukazovať vznik nemajetkovej ujmy. 27. Dovolateľ k porušeniu záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/283/2021 z 29. novembra 2023, ktorý sa týkal nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy (teda obdobného prípadu) krajským súdom po kasačnom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „I. z uznesenia najvyššieho súdu z 31. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/12/2016 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 76/2016 vyplýva: ,,Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty.“ Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3Cdo/12/2016 uviedol: ,, (...) Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu (odvolacieho alebo prvostupňového) právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nemá odvolací súd žiadny priestor pre úvahy, či bude alebo nebude rešpektovať právny názor najvyššieho súdu. (...)“; ,, (...) Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením tak ustanovenia § 243d ods. 1 OSP (aktuálne § 455 CSP - poznámka dovolacieho súdu), ako aj základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu. Pokiaľ je v rozpore s princípom právnej istoty, právom na spravodlivé súdne konanie a tiež právom na prejednanie veci v primeranej lehote postup súdu, ktorý nerešpektuje precedenčnú záväznosť niektorého rozhodnutia najvyššieho súdu, o to viac a na oveľa vyššom stupni závažnosti ide o zásah do tohto princípu a týchto práv v prípade nerešpektovania kasačnej (inštančnej) záväznosti rozhodnutia najvyššieho súdu. Akékoľvek prejavy nerešpektovania týchto pravidiel jednotu systému ako celku narúšajú. (...)“ V danom prípade z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že by dôvodom pre nerešpektovanie záväzného právneho názoru dovolacieho súdu bola niektorá okolnosť, ktorá v zmysle právnej teórie a zaužívanej súdnej praxe dovoľuje odvolaciemu súdu výnimočne neriadiť sa kasačnou záväznosťou zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a v ňom zaujatým právnym názorom dovolacieho súdu. 28. Príkladom je stabilná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 2Cdo/104/2001), podľa ktorej právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozsudku vychádza z určitého skutkového základu. Tento skutkový základ sa však môže v konaní nasledujúcom po zrušení napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom zmeniť, napríklad po doplnení dokazovania. Výsledky nového dokazovania však môžu zmeniť skutkový stav natoľko, že bude vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na tento nový skutkový stav. 29. Odvolací súd podľa dovolateľa v napadnutom rozsudku porušil kasačnú (inštančnú) záväznosť právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čím bol aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/283/2021 naplnený dovolací dôvod podľa ust. § 420 písm.

1. f)CSP a došlo vo výroku 2/ napadnutého rozsudku v časti náhrady nemajetkovej ujmy k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je aj povinné rešpektovanie záväzných právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolacími súdmi. 30. Odvolací súd v napadnutom rozsudku uviedol: „Ďalšou podmienkou je, že v súvislosti s konštatovanou diskrimináciou došlo v príčinnej súvislosti s ňou k zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia poškodenej osoby značným spôsobom. Ide o takú ujmu vzniknutú diskriminovanej osobe, ktorú táto osoba pociťuje vzhľadom k intenzite a trvaniu diskriminácie ako závažnú. ... Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade z objektívneho hľadiska možno jednoznačne ustáliť zrejmý zásah do osobnostných práv žalobcu, najmä v oblasti psychického a citového prežívania ako osoby dotknutej nepriamou formou diskriminácie v prístupe k verejnej funkcii zvýhodnením iného uchádzača v postavení poslanca. Takéto porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri výberovom konaní by akákoľvek iná osoba dôvodne pociťovala ako psychickú ujmu resp. nespravodlivosť. Pri posudzovaní otázky, či u žalobcu ako u postihnutej osoby došlo k porušeniu týchto osobnostných práv značným spôsobom, odvolací súd dospel k záveru, že tomu tak nie je.“ Z citovaného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu podľa dovolateľa vyplýva, že rozsudok, vrátane jeho bodu 35., je protirečivý. Odvolací súd totiž konštatoval zrejmý zásah do osobnostných práv žalobcu, a to aj z objektívneho hľadiska, no napriek tomu nepriznal žalobcovi žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy, a to ani s ohľadom na záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý odvolaciemu súdu indikoval, že žalobca má právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Ak došlo k zjavnému zásahu do osobnostných práv, malo podľa žalobcu dôjsť k rozhodnutiu o náhrade nemajetkovej ujmy, čo však odvolací súd neurobil. Práve zjavný zásah do osobnostných práv, ktorý by aj podľa odvolacieho súdu dôvodne pociťovala každá iná osoba ako svoju vlastnú ujmu, dáva podklad pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Navyše, aj podľa odvolacieho súdu značný zásah do práv osôb postihnutých diskrimináciou znamená, že poškodená osoba túto ujmu pociťuje ako závažnú. Žalobca v konaní vypovedal, že vzniknutú ujmu pociťoval ako závažnú on aj jeho okolie. Žalobca teda splnil kritériá, ktoré si odvolací súd sám vymedzil pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. No napriek tomu odvolací súd žalobcovi nepriznal žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy. 31. Podľa žalobcu odvolací súd porušil aj právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, pretože nerešpektoval viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy. Ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/137/2008 z 18. februára 2010 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 53/2010), sp. zn. 4Cdo/232/2010 z 29. júna 2011, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. novembra 2016. Záväznosť týchto rozhodnutí potvrdil identický senát odvolacieho súdu v rozsudku so sp. zn. 9Co/95/2021 z 28. júna 2023. Ako ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu uviedol rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/125/2019 z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/80/2019 zo 16. mája 2019, sp. zn. 4Cdo/54/2020 z 21. októbra 2020, podľa ktorých nemajetková ujma je psychická kategória a jej vznik a výška nemajetkovej ujmy sa nepreukazuje a nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv. V prípade žalobcu, základné práva boli porušené, a to právo na ochranu pred diskrimináciou a právo na prístup k volenej funkcii. Podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. 4Cdo/130/2020 z 21. októbra 2020 a sp. zn. 9Cdo/154/2020 z 20. mája 2021, požadovať od poškodených osôb preukazovať vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku, zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces a neprípustnému rozloženiu dôkazného bremena medzi sporovými stranami. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 224/2023 z 27. apríla 2023 uviedol, že súdy pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy nemajú zisťovať detaily súkromného života poškodených osôb, ale majú sa na porušenie základných práv pozerať z objektívneho hľadiska. Odvolací súd síce uznal vznik nemajetkovej ujmy žalobcu z objektívneho hľadiska, no napriek tomu v rozpore s označenou judikatúrou nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd však požadoval od žalobcu, aby presne preukázal vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku. Porušil tak precedentnú záväznosť označených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uvalil na žalobcu nesplniteľné dôkazné bremeno, pretože požadoval od žalobca preukázať vznik nemajetkovej ujmy ako psychickej kategórie - stav mysle poškodenej osoby. Odvolací však v prípade žalobcu požadoval preukázať nielen vznik nemajetkovej ujmy, ale aj jej výšku konkrétnymi dôkazmi a faktami. Odvolací súd síce uznal vznik nemajetkovej ujmy žalobcu z objektívneho hľadiska, no napriek tomu v rozpore s označenou judikatúrou nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy. Postup odvolacieho súdu v prípade žalobcu preto vykazuje znaky svojvôle, ktorá je v materiálnom právnom štáte neprípustná. 32. Dovolateľ je názoru, že napadnutým rozsudkom v časti náhrady nemajetkovej ujmy došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v časti, ktorý sa týkal preukazovania vzniku a výšky nemajetkovej ujmy, vrátane dôkazného bremena v takomto prípade pretože odvolací súd v napadnutom rozsudku vyriešil túto otázku tak, že od žalobcu požadoval, aby „presne určil a špecifikoval nemajetkovú ujmu, ktorej kompenzáciu si nárokuje, ako aj fakty dokladajúce rozsah týchto nemajetkových strát. Je teda na žalobcovi, ktorý je zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, aby preukázal konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére.“ Odvolací súd tak od žalobcu požadoval exaktnými dôkazmi preukázať vznik nemajetkovej ujmy, čo je psychická kategória vyjadrujúca stav mysle poškodeného a nedá sa spravidla exaktnými dôkazmi preukázať. Podľa žalobcu sa odvolací súd v napadnutom rozsudku odklonil od uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/80/2019 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 11/2019, podľa ktorých nemajetková ujma je psychická kategória, ktorá vyjadruje stav mysle poškodenej osoby; od uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2019 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/257/2019, nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby a nepreukazuje sa, vrátanej jej výšky; od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. 4Cdo/130/2020 z 21. októbra 2020 a sp. zn. 9Cdo/154/2020 z 20. mája 2021, podľa ktorých požadovať od poškodených osôb preukazovať vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces a neprípustné rozloženie dôkazného bremena medzi sporovými stranami; od uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/283/2021 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 224/2023 z 27. apríla 2023, podľa ktorých súdy pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy nemajú zisťovať detaily súkromného života poškodených osôb, ale majú sa na porušenie základných práv pozerať z objektívneho hľadiska; od rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/137/2008 z 18. februára 2010, sp. zn. 4Cdo/232/2010 z 29. júna 2011 alebo od nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. novembra 2016, podľa ktorých pri požadovaní náhrady nemajetkovej ujmy, nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných. 33. Pokiaľ ide o konštatovanie odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, ktorý od žalobcu požadoval, aby „presne určil a špecifikoval nemajetkovú ujmu, ktorej kompenzáciu si nárokuje, ako aj fakty dokladajúce rozsah týchto nemajetkových strát, tak správnym vyriešením tejto otázky by podľa dovolateľa bolo to, že nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby, a to aj pri základnom práve na rovnaké zaobchádzanie; nemajetková ujma je stav mysle poškodenej osoby, ktorá sa preukazuje empaticky, nie mechanicky; nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby a nepreukazuje sa a posudzuje sa/má sa posudzovať z objektívneho hľadiska, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. 34. Ak by odvolací súd správne vyriešil túto právnu otázku, mal dospieť k záveru, že v dôsledku porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie a prístup k volenej funkcii došlo k vzniku nemajetkovej ujmy a žalobca nemusel preukazovať konkrétnymi dôkazmi aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných. 35. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní riadil ustálenou rozhodovacou praxou, ako aj príslušnými ustanoveniami CSP. Odvolací súd náležite skúmal všetky procesné námietky žalobcu a v rozsudku sa s nimi riadne vysporiadal. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s výsledkom rozhodnutia, nemôže sama osebe zakladať dôvodnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že súd postupoval v súlade so zákonom a v rámci svojich právomocí. 36. K dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP žalovaný už viackrát uviedol, že nepostupoval v rozpore so zákonom, umožnil zúčastniť sa hlasovania poslancovi P.. Z., nakoľko nemal inú možnosť, v opačnom prípade by došlo k porušeniu jeho práv. Tým, že mu umožnil zúčastniť sa hlasovania ešte rozpor záujmov nenastal, to by bolo len v prípade, ak by hlasoval za zvolenie svojej osoby, tu poukázal na to, že toto preukázané nebolo, hlasovanie bolo tajné, z 11 hlasov, bol jeden neplatný, 5 hlasov bolo za, 5 hlasov bolo proti, rozhodlo sa žrebom v neprospech žalobcu. Počas voľby, žalobca samotný proces voľby, pritom vôbec nenamietal. 37. K dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP žalovaný uviedol, že právna otázka týkajúca sa možnosti hlasovania poslanca zastupiteľstva, ktorý je zároveň kandidátom na funkciu hlavného kontrolóra, už bola viackrát posudzovaná všeobecnými súdmi, pričom závery odvolacieho súdu sú v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou. 38. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že odvolací súd správne dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. Dovolateľ tiež namieta, že odvolací súd tým, že mu nepriznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu - rozhodnúť o náhrade nemajetkovej ujmy. S týmto tvrdením žalovaný nesúhlasí, lebo v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebolo uvedené, že žalobcovi v prípade preukázania diskriminácie musí byť priznaná náhrada a odvolací súd o náhrade predsa rozhodol na základe skutkového stavu po vykonaní dokazovania. Žalobcovi nič nebránilo, aby produkoval dôkazy na preukázanie prípadnej výšky nemajetkovej ujmy, v tomto smere bol ale pasívny a hodnoverné dôkazy nepredložil ani neoznačil. Samotné znevýhodnenie v prístupe k volenej funkcii bez preukázania ďalších okolností nemôže zakladať automaticky nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Aj pri náhrade nemajetkovej ujmy musia byť totiž splnené predpoklady vzniku zodpovednosti: zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, vznik nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy, zavinenie. 39. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm.
5. f)CSP, resp. zamietol podľa § 448 CSP v celom rozsahu ako nedôvodné a priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania. Posúdenie veci dovolacím súdom 40. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“ alebo „NS SR“ a „Najvyšší súd SR“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné aj dôvodné. 41. Dovolací súd úvodom konštatuje, že v tomto spore už rozhodoval a vydal uznesenie sp. zn. 6Cdo/184/2023 z 28. februára 2024, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/57/2021 z 19. januára 2022 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Pričom v bode 51. uznesenia vyslovil právny názor že odvolací súd ustáli druh diskriminácie a následne rozhodne o náhrade nemajetkovej ujmy. 42. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 43. Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). 44. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08 a IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP). 45. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 46. V danom prípade z dovolania žalobcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu na základe § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm.
6. a)a
7. b)CSP. 47. V zmysle § 420 písm.
8. f)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 48. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 49.

§ 420písm.

1. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom odvolacom návrhu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 50. Dovolateľ v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP odvolaciemu súdu v zásade vytýkal nezrozumiteľnosť, protirečivosť a nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu; nesprávnosť prvého výroku rozsudku odvolacieho súdu, popretie podstaty a účelu určovacieho výroku, odklon od žalobného petitu, keď odvolací súd vo výroku rozsudku neuviedol, kto porušil právny predpis (subjekt), ktorý konkrétny právny predpis bol porušený a nekonkretizoval čím/akým ustanovením, predpisom, rozhodnutím (objekt). Dovolateľ namietal, že odvolací súd nesprávne potvrdil zamietajúci výrok súdu prvej inštancie i v časti, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia označeného uznesenia zastupiteľstva mesta Strážske. 51. Výrok (enunciát) rozsudku je konečným vyjadrením konajúceho súdu o prejednávanej veci. Z obsahového hľadiska je výrok rozsudku tou jeho časťou, ktorá ako jediná nadobúda právoplatnosť a po jej nadobudnutí zaväzuje strany sporu, prípadne aj iné subjekty určené zákonom (§ 228 ods. 1 CSP). Výrok rozsudku je determinovaný žalobným návrhom v takom znení, aké žalobca uviedol v žalobe (§ 132 ods. 1 CSP) alebo aké pripustil súd uznesením v prípade zmeny žaloby (§ 142 CSP). Výrok rozsudku musí byť určitý, aby ho bolo možné nútene vykonať. Požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku zahŕňa, okrem iného, potrebu jednoznačného vymedzenia práv a povinností, o ktorých sa rozhodlo, vrátane ich rozsahu a lehoty na plnenie. Preto je nevyhnutné, aby výrok bol formulovaný jasne, výstižne a zrozumiteľne. Je žiaduce, aby právna terminológia použitá vo výroku zodpovedala legálnemu textu, teda aby súd štylizoval výrok slovami zákona aplikovaného na prejednávanú vec. Na strane druhej, aj keď žalobný petit uvedený v žalobe predstavuje rámec pre rozhodovanie, neznamená to, že by súd pri formulovaní vyhlasovaného výroku rozsudku bol viazaný jeho doslovným znením do najmenších podrobností. 52. Osoba, ktorá sa domnieva, že je alebo bola dotknutá na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania sa môže domáhať ochrany svojich práv súdnou cestou. Pričom súd rozhodne tak, že ustáli subjekt, ktorý nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania a môže rozhodnúť v zmysle žalobného petitu, aby napravil protiprávny stav a poskytol dotknutej osobe primerané zadosťučinenie (§ 9 ods. 2 AZ). 53. Podľa § 2 ods. 1 až 3 zákona č. 365/2004 Z. z. dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 54. V tomto spore bolo doterajším dokazovaním preukázané že k porušeniu práva na rovnaké zaobchádzanie žalobcu došlo pri hlasovaní mestského zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu samosprávy o kandidátoch na funkciu hlavného kontrolóra mesta a to tým, že žalobcov protikandidát na funkciu hlavného kontrolóra mesta bol zároveň poslanec mestského zastupiteľstva žalovaného, a je zrejmé, že aj svojim hlasom, výkonom hlasovacieho práva mohol ovplyvniť voľbu kandidáta v druhom kole predmetných volieb. Z rozsudku odvolacieho súdu bod 23. a 24. je zrejmé, že odvolací súd v súlade s § 2 a ods. 3 AZ a na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru, že žalovaný sa vo vzťahu k žalobcovi dopustil nepriamej diskriminácie, aj keď konaním na základe navonok neutrálneho právneho predpisu, ktorý však umožnil znevýhodniť osobu žalobcu v porovnaní s inou osobou. Dovolací súd uvedený záver odvolacieho súdu považuje za zrozumiteľný, tvoriaci základ pre rozhodnutie v danom spore. 55. Zákaz diskriminácie je jednou zo základných zásad právneho štátu, ako aj neodmysliteľnou súčasťou každého demokratického právneho poriadku. Nepriama diskriminácia sa vyznačuje konaním alebo opomenutím založeným na zdanlivo neutrálnom pravidle, ktoré znevýhodňuje konkrétnu osobu alebo skupinu osôb oproti iným osobám, pričom znevýhodnenie nie je objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a zároveň primeranými alebo nevyhnutnými prostriedkami. Pojem zdanlivo neutrálne

, kritérium či prax, je treba vnímať v spojení s tým, či ide o také

, kritérium či opatrenie, ktoré je formulované tak, že by ani na prvý pohľad ani odvodene nemalo viesť k rozlišovaniu na základe niektorého zo zakázaných diskriminačných dôvodov, napriek tomu však, ale jeho aplikácia má v skutočnosti neprimerane nepriaznivý a znevýhodňujúci dopad na túto skupinu (rozsudok ESĽP vo veci CHEZ R. B. AD v. Komisia za z. ot d. C-83/14 bod. 76). Na rozdiel od diskriminácie priamej, nevyžaduje sa úmysel alebo motív, ide o faktickú diskrimináciu, ku ktorej dochádza v dôsledku určitého rozhodnutia, opatrenia, praxe založenej na neutrálnom kritériu za predpokladu, že odlišné zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené legitímnym cieľom, prípadne prostriedkami, ktoré vedú k jeho dosiahnutiu, nie sú vhodné, nevyhnutné a primerané. 56. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku rozhodol, že právo žalobcu na prístup k volenej funkcii porušené bolo, avšak tak ako dovolateľ v dovolaní dôvodne namietal, určovací výrok rozsudku neobsahuje označenie subjektu, ktorý porušil právo žalobcu na prístup k volenej funkcii (§ 9 ods. 2 AZ), rovnako nie je uvedený právny predpis, resp. rozhodnutie/uznesenie/, ktorým bolo právo žalobcu na prístup k volenej funkcii porušené (v tomto prípade sa z doterajšieho súdneho konania a obsahu spisu dá vyvodiť podľa dovolacieho súdu, že právo žalobcu bolo porušené uznesením orgánu žalovaného, keďže dotknuté uznesenie prijal samosprávny orgán mesta /§ 10 ods. 1 písm.

1. a)zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení - mestské zastupiteľstvo/, pretože prijatiu uznesenia predchádzalo porušenie čl. 2 ods. 1 písm.
2. q)a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov). Preto aj keď prvý výrok rozsudku odvolacieho súdu o zmene rozsudku súdu prvej inštancie je vydaný v zásade v prospech dovolateľa, ale pre jeho neúplnosť a nezrozumiteľnosť, musí dovolací súd konštatovať, na základe dovolacej argumentácie žalobcu, že dovolaniu vyhovie aj v tejto časti, a preto pristúpil i k zrušeniu tohto výroku rozsudku odvolacieho súdu. Zároveň je potrebné dodať, že odvolací súd znovu rozhodne o tejto časti žaloby tak, že len doplní a upresní výrok rozhodnutia naznačeným smerom. 57. Súdne konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady na rovnaké zaobchádzanie je civilným súdnym konaním sporového charakteru, v ktorom proti sebe stoja žalobca a žalovaný v navzájom protichodnom, kontradiktórnom postavení. V klasickom sporovom súdnom konaní sa uplatňuje zásada actori incumbit probatio, čo znamená, že dôkazné bremeno postihuje zásadne vždy toho, kto niečo tvrdí, teda žalobcu.

§ 11ods.

2 antidiskriminačného zákona predstavuje zásadnú odchýlku konania vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania od klasického sporového súdneho konania v oblasti dokazovania. Táto odchýlka sa týka preneseného dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2023 z

1. februára 2024, bod
2. - 29.).
3. Princíp preneseného dôkazného bremena bol vygenerovaný Súdnym dvorom Európskej únie v rámci jeho judikatúry ako princíp, ktorý odráža potrebu efektívneho uplatňovania princípu rovnosti a jeho potreba vychádza z charakteru antidiskriminačných sporov. Diskriminácia sa len zriedka deje otvorene, väčšinou o nej neexistujú priame dôkazy a žalobcovia spravidla nedisponujú dostatkom informácií, ktorými by mohli bez akýchkoľvek pochybností preukázať existenciu diskriminácie, resp. porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie. Zmyslom teda je, aby žalobca neprehral spor len na základe toho, že neuniesol dôkazné bremeno z dôvodu, že nemá prístup k dôkazom. Treba však upozorniť na to, že žalobcovi nestačí len poukázať na to, že bol diskriminovaný, ale musí predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a až potom dôjde k prechodu povinnosti preukázať, že k diskriminácii nedošlo, a to na žalovaného.
4. Pri prenesenom dôkaznom bremene zároveň platí, že žalovaný môže domnienku diskriminačného konania vyvrátiť, ak preukáže, že jeho konanie sledovalo oprávnený záujem, bolo objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu, alebo že jeho konanie nie je v zmysle antidiskriminačného zákona považované za diskrimináciu. Keďže žalovaný v tomto spore neposkytol súdu dostatočné vysvetlenie, prečo mohlo dôjsť k porušeniu zásady na rovnaké zaobchádzanie so žalobcom, je tu preukázaný záver, že diskriminácia v danom prípade bola preukázaná.
5. V súdnom konaní z troch meritórnych rozhodnutí krajského súdu v tejto veci (uznesenie sp. zn. 9Co/21/2019 a rozsudky sp. zn. 9Co/57/2021, 9Co/48/2024) je zrejmý záver, že k nepriamej diskriminácii žalobcu došlo, keďže jeden z uchádzačov na funkciu hlavného kontrolóra mesta Strážske - P.. Z. Z., poslanec mestského zastupiteľstva žalovaného, zároveň hlasoval pri voľbe hlavného kontrolóra a aj sa samotnej voľby zúčastňoval ako uchádzač, teda spolurozhodoval o úspešnom uchádzačovi na funkciu hlavného kontrolóra mesta. Menovaný poslanec mestského zastupiteľstva bol zvýhodnený oproti ďalším uchádzačom (bod
6. rozsudku krajského súdu, body
7. a
8. zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu). Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca dokazovaním preukázal, že bol konaním žalovaného znevýhodnený a bol podľa názoru krajského súdu diskriminovaný pri prístupe k funkcii hlavného kontrolóra mesta Strážske.
9. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (resp. morálnej ujmy) predstavuje ,,spravodlivé zadosťučinenie“, ktoré by malo zahŕňať aj iné formy zadosťučinenia ako napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a jeho stručné odôvodnenie a pod. Škodu treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby, nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky (porovnaj sp. zn. 4Cdo/125/2019) a nie mechanicky.
10. Ústavne garantovaný prístup k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zakladá povinnosť všeobecného súdu poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Prekážkou prístupu k súdnej ochrane garantovanej čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je taký formalistický výklad právnych noriem tvoriacich právny základ rozhodnutia, ktorý v konečnom dôsledku vedie k extrémne nespravodlivým záverom, brániacim označiť konanie pred súdmi ako spravodlivý proces (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
11. júla 2020 sp. zn. II. ÚS 401/2019). Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, všeobecný súd musí ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov vykladať v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, lebo ich aplikáciou a interpretáciou nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Princíp spravodlivosti a požiadavka mater