Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/26/2023 Identifikačné číslo spisu: 5119200546 Dátum vydania rozhodnutia: 17.02.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 13zákona č.

315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 5PPok/1/2019, o dovolaní partnera verejného sektora, členov štatutárneho orgánu partnera verejného sektora a oprávnenej osoby proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa

1. júla 2023 sp. zn. 13Cob/34/2023, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
2. júla 2023 č. k. 13Cob/34/2023-366 a uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 3.10.2022 č. k. 5PPok/1/2019-288 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 21.2.2023 č. k. 5PPok/1/2019-349 z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie Okresnému súdu Žilina. Odôvodnenie
3. Okresný súd Žilina (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „registrujúci orgán“ alebo „okresný súd“) uznesením zo dňa 3.10.2022 č. k. 5PPok/1/2019-288 v spojení s opravným uznesením zo dňa 21.2.2023 č. k. 5PPok/1/2019-349 (ďalej tiež „uznesenie“) rozhodol tak, že prvým výrokom uložil partnerovi verejného sektora MABONEX SLOVAKIA spol. s r.o. (ďalej tiež „PVS“), pokutu vo výške 20 000 eur. Druhým výrokom uložil členom štatutárneho orgánu partnera verejného sektora - konateľom (ďalej tiež „člen štatutárneho orgánu PVS“ alebo „štatutárny orgán PVS“), pokutu vo výške 10 000 eur, ktorú sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne a za zaplatenie ktorej ručí oprávnená osoba, pričom plnením jedného z účastníkov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého z účastníkov. Tretím výrokom uložil oprávnenej osobe - AK Dlhopolec s.r.o., pokutu vo výške 20 000 eur. Posledným výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.
4. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že okresnému súdu bolo dňa 14.1.2019 doručené podanie oznamovateľa, aby preveril, či v súvislosti s overením konečného užívateľa výhod partnera verejného sektora nedošlo k porušeniu zákazu

§ 19ods.

c) zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora (ďalej tiež „zákon o RPVS“, „ZRPVS“ alebo „zákon“). Konštatoval, že pre partnera verejného sektora plní povinnosti oprávnenej osoby AK Dlhopolec s.r.o., ktorej konateľom je JUDr. Ivan Dlhopolec a konečným užívateľom výhod partnera verejného sektora je Ing. Miloš Kriho. V registri PVS je od 1.2.2017 zapísaný partner verejného sektora, spoločnosť MABONEX SLOVAKIA spol. s r.o., (ďalej len „MABONEX“), ktorého spoločníkmi sú Ing. Miloš Kriho a Libuša Slámková. Konateľ oprávnenej osoby JUDr. Ivan Dlhopolec a Ing. Miloš Kriho, konateľ a spoločník PVS, sú zároveň spoločníkmi a konateľmi spoločnosti Prvá dražobná spoločnosť, s.r.o. (aktuálne JAM Group s.r.o.). Na základe uvedených skutočností mal oznamovateľ za to, že dochádza k porušeniu zákazu

§ 19písm.

c) ZRPVS.

1. Súd prvej inštancie nariadil vo veci znalecké dokazovanie za účelom zistenia hospodárskeho prospechu spoločnosti z transakcií s verejným sektorom v čase od zápisu do registra parterov verejného sektora (ďalej tiež „RPVS“ alebo „register PVS“) do začiatku konania o uložení pokuty. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že za skúmané obdobie od 1.2.2017 do 29.1.2019 bol hospodársky prospech PVS s verejným sektorom záporný (mínus 295.850,65 eur).
2. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že ochrana záujmu na nestrannom vykonaní verifikácie oprávnenou osobou

úpravy obsiahnutej v § 19 do ZRPVS, je reakciou zákonodarcu na fakt, že v minulosti to boli niektoré z profesií, ktoré môžu plniť úlohy oprávnenej osoby, ktoré pomáhali ukrývať skutočných užívateľov výhod, či už právnou pomocou alebo priamo svojou účasťou v partnerovi verejného sektora. Súd prvej inštancie mal za to, že požiadavka na nestranný výkon úkonov oprávnenou osobou nevyplýva iba z § 19, ale aj z § 11 ods. 4 a § 16 ods. 4 ZRPVS,

ktorého na dohodu o plnení povinností oprávnenej osoby pre PVS sa primerane vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluve o kontrolnej činnosti. 5. K požiadavke nestrannosti oprávnenej osoby, vzájomným vzťahom medzi ňou a partnerom verejného sektora pri vykonávaní úkonov

ZRPVS, súd prvej inštancie uviedol, že

jeho názoru na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby možno s určitými výhradami použiť judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci. Poukázal na tzv. „teóriu zdania“,

ktorej nestačí, ak sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť, a teda

súdu prvej inštancie môže aj nepriame personálne prepojenie oprávnenej osoby a partnera verejného sektora vzbudiť pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. 6. Uviedol, že v posudzovanej veci sa oprávnená osoba subjektívne necíti byť ovplyvnená vzájomnými vzťahmi medzi ňou a partnerom verejného sektora, a preto sa ani necíti byť vylúčená z vykonávania úkonov

zákona o RPVS s poukazom na ekonomickú nečinnosť spoločnosti Prvá arbitrážna spoločnosť s.r.o., avšak z objektívneho hľadiska personálne prepojenie oprávnenej osoby a PVS v očiach tretej osoby môže vzbudiť pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. V danom prípade boli spoločník a konateľ oprávnenej osoby (JUDr. Dlhopolec) so spoločníkom a konateľom partnera verejného sektora (MABONEX Slovakia spol. s r.o.) spoločníkmi a konateľmi spoločnosti Prvá arbitrážna spoločnosť s.r.o. Ďalej uviedol, že vzťah medzi JUDr. Dlhopolcom a Ing. Krihom je obchodnoprávnym vzťahom

§ 261ods. 6 písm. a) Ob

Z, a teda stav, kedy spoločník a konateľ oprávnenej osoby je spoločníkom v spoločnosti, kde je spoločníkom aj spoločník a konateľ partnera verejného sektora, vyvoláva objektívne oprávnené pochybnosti o nestrannosti výkonu verifikácie oprávnenou osobou.

súdu prvej inštancie nemožno vzťah medzi JUDr. Dlhopolcom a Ing. Krihom posudzovať iba ako vzťah advokáta a klienta, ale aj ako vzťah dvoch spoločníkov obchodnej spoločnosti, ktorý môže byť tak pozitívny, ako aj negatívny a môže sa v priebehu času vyvíjať, a ktorý vzťah z objektívneho pohľadu spochybňuje nestrannosť oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

ZRPVS. 7. Súd prvej inštancie uzavrel, že s ohľadom na vzťah oprávnenej osoby k členovi orgánu PVS, oprávnená osoba v danom prípade nesmela vykonávať úkony

zákona o RPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora a došlo tak k porušeniu zákazu

§ 19písm.

c) zákona o RPVS. Vzťah medzi konateľom PVS a konateľom oprávnenej osoby, ako aj vzťah medzi spoločníkom PVS a konateľom oprávnenej osoby, založený ich spoločnou účasťou ako spoločníkov v tretej obchodnej spoločnosti, je objektívne spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

zákona o RPVS vo vzťahu k PVS a oprávnená osoba je tak

§ 19písm.

c) zákona o RPVS vylúčená z vykonávania úkonov

zákona o RPVS vo vzťahu k PVS. 8. Súd prvej inštancie sa tiež vyjadril k jednotlivým pokutám uloženým dotknutým osobám

§ 13zákona o RPVS, z hľadiska dôvodov ich uloženia a výšky.

Za účelom zistenia výšky hospodárskeho prospechu vykonal znalecké dokazovanie,

ktorého hospodársky prospech, ktorý získal partner verejného sektora z transakcií s verejným sektorom, bol záporný. Uviedol, že § 13 ods. 1 písm. a) zákona o RPVS, pre určenie výšky pokuty, stanovuje výšku hospodárskeho prospechu, ktorý partner verejného sektora získal plnením zmluvy, pri ktorej došlo k porušeniu jeho povinností. Ak tento prospech nemožno zistiť, ukladá súd pokutu vo výške určenej zákonným rozmedzím, majúc za to, že ak partner verejného sektora nezískal z transakcií s verejným sektorom kladný hospodársky prospech, neznamená to, že pokutu nemožno uložiť. V takomto prípade je namieste uložiť pokutu vo výške v rámci zákonného rozpätia pri zohľadnení zákonných kritérií pre určenie výšky pokuty (povaha, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti). 9. Ďalej uviedol, že je namieste, aby súd pri určení výšky pokuty v prípade, že hospodársky prospech nie je možné určiť, vychádzal minimálne z údajov uvedených v účtovných závierkach, príp. z údajov zistených z podkladov predložených účastníkmi konania, tiež zistených z iných zdrojov, či znaleckého dokazovania, a to s cieľom stanoviť výšku pokuty s ohľadom na hospodárske výsledky partnera verejného sektora, v snahe vyhnúť sa tomu, aby PVS považoval uloženú pokutu vzhľadom na objem výnosov, ktoré získal na základe zmlúv

§ 2ods.

1 písm. d) ZRPVS za „bezvýznamnú“, z ktorého dôvodu by nemohla naplniť účel sankcie alebo naopak, aby uložená sankcia nemala likvidačný charakter. Pre stanovenie výšky pokuty súd podporne vychádzal aj z nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 9.3.2004, sp. zn. Pl. ÚS 38/02 (skúmanie majetkových pomerov delikventa), tiež sa stotožnil s argumentáciou uznesenia rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 20.4.2010, č. j. 1 As 9/2008-133 publikovaného pod č. 2092/2010 Sb. NSS.

1. Konštatoval, že pri rešpektovaní zásady proporcionality, potreby individuálnej a generálnej prevencie, bolo primerané uložiť partnerovi verejného sektora pokutu vo výške 20 000 eur, majúc za to, že takáto výška pokuty nebude mať likvidačný charakter pre PVS, keďže nezodpovedá ani 0,3% jeho čistého obratu za rok 2018 (8 401 031 eur) zisteného z jeho verejne prístupnej účtovnej závierky.
2. K pokute uloženej členom štatutárneho orgánu uviedol, že je v zásade pokutou za nesprávny výber oprávnenej osoby, o ktorej konatelia PVS museli vedieť, že s ohľadom na znenie § 19 zákona o RPVS je táto vylúčená z vykonávania úkonov vo veci PVS. Keďže ide o prvé porušenie zákona o RPVS zo strany konateľov PVS, berúc do úvahy kritériá uvedené v § 13 ods. 6 zákona o RPVS a zohľadniac, že doposiaľ nebola spochybnená správnosť údajov o PVS zapísaných v RPVS, ako aj to, že porušenie § 19 zákona o RPVS nemalo škodlivý následok v podobe nesprávneho zápisu údajov, uložená pokuta má mať preventívny charakter. Zároveň súd prvej inštancie zohľadnil aj skutočnosť, že problematika vylúčenia oprávnenej osoby z vykonávania úkonov

zákona o RPVS je úplne novou, preto pri absencii odbornej literatúry a judikatúry nie je ľahké správne sa v problematike zorientovať, čomu musí zodpovedať aj výška uloženej sankcie. Vo vzťahu k výroku o pokute uloženej členovi štatutárneho orgánu súd prvej inštancie uviedol, že zohľadnil aj ručenie oprávnenej osoby za zaplatenie pokuty, pričom tento výrok zodpovedá záverom ešte federálnej judikatúry (súdov ČSSR) o vzťahu dlžníka a ručiteľa (R 2/1975). Tiež zobral do úvahy aj zmenu § 13 ods. 1 písm. b) zákona o RPVS vykonanú novelou v zákone č. 241/2019 Z. z., ktorá zmenila spôsob, akým majú byť členovia štatutárneho orgánu zaviazaní na zaplatenie pokuty na „spoločne a nerozdielne“. Súd prvej inštancie preto zaviazal členov štatutárneho orgánu na zaplatenie pokuty

novej právnej úpravy, ktorá je pre nich priaznivejšia. 12. K pokute uloženej oprávnenej osobe uviedol, že aj táto má preventívny charakter, keďže nedošlo k škodlivému následku v podobe zápisu nesprávnych údajov do registra. Ďalej uviedol, že u oprávnenej osoby sa predpokladá, že úkony

zákona o RPVS vykoná profesionálne a s odbornou starostlivosťou, ktorej súčasťou je aj schopnosť oprávnenej osoby vyvarovať sa pri svojom konaní konfliktu záujmov. Oprávnená osoba ako osoba práva znalá má povinnosť rozpoznať svoje možné vylúčenie z vykonávania úkonov vo vzťahu ku konkrétnemu PVS a eventuálne vykonávanie úkonov odmietnuť. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie uložil súd pokutu oprávnenej osobe vo výške 20 000 eur. O trovách súdneho konania rozhodol

ust. § 52 a § 57 CMP.

1. Na odvolanie PVS, štatutárneho orgánu PVS a oprávnenej osoby rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) uznesením zo dňa 18.7.2023 č. k. 13Cob/34/2023-366 tak, že v prvom výroku napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a druhým výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2. Odvolací súd sa primárne zaoberal otázkou (ne)prípustnosti odvolania podaného partnerom verejného sektora a rozsahom odvolania podaného oprávnenou osobou. S ohľadom na § 13 ods. 7 ZRPVS konštatoval oprávnenosť podania odvolania oprávnenou osobou. K prípustnosti odvolania podaného PVS vychádzal odvolací súd zo záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) v uznesení zo dňa
3. apríla 2020, č. k. I. ÚS 147/2020 - 51, a tiež z § 13 ods. 1 a 5 a § 16 ods. 5 zákona o RPVS konštatujúc, že odvolanie podané PVS ako aj odvolanie podané štatutárnym orgánom PVS proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné, pri aplikovaní § 59 ods. 1 CMP.
4. Ďalej uviedol, že podstatou odvolania PVS a oprávnenej osoby bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávneho výkladu rozhodných ustanovení zákona o RPVS, tvrdenia odvolateľov o nestrannosti oprávnenej osoby k PVS a absencia hmotnoprávnych podmienok na uloženie pokuty. Odvolací súd k odvolacím dôvodom PVS a oprávnenej osoby uviedol, že ani jeden z nich nevyhodnotil ako relevantný, majúc za to, že súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom a potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie, na čo nadväzovalo aj správne právne posúdenie. K rozsahu vykonaného dokazovania poukázal na § 16 ods. 5 zákona o RPVS, keď na konanie o uložení pokuty

§ 13

zákona o RPVS sa primerane použijú ustanovenia Civilného mimosporového poriadku okrem čl. 6, § 35 a § 36 CMP. 16. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že vzťah medzi štatutárnym orgánom PVS a spoločníkom a konateľom oprávnenej osoby, založený na ich spoločnej účasti ako spoločníkov a konateľov v tretej obchodnej spoločnosti, by mohol vzbudiť pochybnosť o nestrannosti oprávnenej osoby, teda nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 19 písm. c) zákona o RPVS. Ďalej uviedol, že na možné vylúčenie oprávnenej osoby z vykonávania úkonov sa súd prvej inštancie inšpiroval judikatúrou, ktorá rieši vylúčenie sudcov z rozhodovania veci, čo však neznamená bezvýhradné aplikovanie judikatúry súvisiacej s otázkou vylúčenia sudcov z rozhodovania veci. Krajský súd uzavrel, že prístup k výkladu rozhodných ustanovení zákona o RPVS uskutočnil okresný súd v súlade s charakterom právnej normy, ktorá tak má zabezpečiť zvýšenie transparentnosti vo vzťahu medzi súkromným a verejným sektorom. Zistená prepojenosť konateľa PVS a konateľa oprávnenej osoby objektívne narúša nestrannosť oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

zákona o RPVS, preto oprávnená osoba

§ 19písm.

c) zákona o RPVS bola vylúčená z vykonávania úkonov

tohto zákona vo vzťahu k PVS. Odvolací súd konštatoval, že výklad rozhodných ustanovení zákona RPVS bol zo strany okresného súdu v zhode so zmyslom a účelom právnej normy. 17. Ďalej uviedol, že PVS a oprávnená osoba v podaných odvolaniach zároveň namietali nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona o RPVS, keďže hospodársky prospech PVS bolo možné zistiť presne, a teda pri určení záporného hospodárskeho prospechu okresný súd pokutu ukladať nemal. Uvedený odvolací dôvod vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnený a stotožnil sa s názorom okresného súdu,

ktorého, ak pre určenie výšky pokuty PVS nie je možné zistiť výšku hospodárskeho prospechu, ktorý PVS získal plnením zmluvy, súd ukladá pokutu

§ 13zákona o RPVS vo výške určenej zákonným rozmedzím.

Preto ak aj PVS nezískala z transakcií s verejným sektorom kladný hospodársky prospech, neznamená to, že pokutu nemožno uložiť, a to vzhľadom aj na jej prevenčnú funkciu. Odvolací súd zdôraznil, že § 13 zákona o RPVS zakotvuje povinnosť súdu pokutu uložiť v prípade zistenia porušenia povinnosti. 18. Zhrnul, že súd prvej inštancie vecne správnym spôsobom skonštatoval porušenie zákazu

§ 19písm.

c) zákona o RPVS, čím bol splnený základ pre ukladanie pokút okresným súdom, a to tak PVS ako aj štatutárnemu orgánu PVS a oprávnenej osobe. Odvolací súd mal za to, že okresný súd postupoval pri ukladaní pokút rešpektujúc zásadu proporcionality, zodpovednosti, odbornej starostlivosti oprávnenej osoby, pričom v požadovanom rozsahu zdôvodnil aj závery prijaté k výške ukladaných pokút. 19. Na záver uviedol, že výrok IV.,

ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania nebol napadnutý osobitnými odvolacími dôvodmi, avšak ako výrok závislý od výrokov I., II., III., ktoré boli odvolaniami napadnuté, potvrdil ho ako vecne správny. O nároku na náhradu trov konania súvisiacich s odvolacím konaním rozhodol

§ 52

CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže nezistil dôvod

§ 55a § 56 CMP.

1. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (všetkým jeho výrokom) podali spoločné dovolanie PVS, štatutárny orgán PVS a oprávnená osoba (ďalej aj „dovolatelia“), ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhli, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu.
2. V súvislosti s prípustnosťou dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP v časti III. dovolania označeného ako „Nesprávne právne posúdenie veci o uložení pokuty partnerovi verejného sektora“ dovolatelia uviedli, že „súd prvej inštancie o sankcii pre spoločnosť MABONEX SLOVAKIA, spol. s r.o., rozhodol v rozpore so základnými princípmi trestania, uložil jej trest nie

zákonných kritérií, ale

kritérií, aké zákon nepozná; všetko v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci“. 22. Uviedli že pri ukladaní pokuty PVS

§ 13ods.

1 písm.

1. a)zákona o RPVS prichádzajú do úvahy dve možnosti registrujúceho orgánu (súdu) v závislosti od toho, či je možné zistiť hospodársky prospech, ktorý partner verejného sektora získal. Tiež uviedli, že nakoľko bol hospodársky prospech PVS zistený bez pochybností, súd prvej inštancie mohol partnerovi verejného sektora uložiť pokutu len vo výške hospodárskeho prospechu, resp. pri vykázaní straty pokutu uložiť nemal. Tvrdili, že napriek tomu, že hospodársky prospech PVS bol zistený, súdy na vec nesprávne aplikovali časť § 13 ods. 1 písm.
2. a)zákona o RPVS za bodkočiarkou a PVS uložili pokutu vo výške určenej zákonným rozmedzím, akoby hospodársky prospech nebolo možné zistiť. 23. Namietali, že výklad zákona súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je nesprávny, keďže zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že v prípade zisteného záporného hospodárskeho prospechu môže súd uložiť pokutu vo výške určenej zákonným rozmedzím. Pokutu v takejto výške

dovolateľov môže uložiť súd iba vtedy, ak nemožno zistiť výšku hospodárskeho prospechu, čo nebol tento prípad. Tiež poukázali na dôvodovú správu k zákonu, z ktorej nemožno vyčítať úmysel zákonodarcu sankcionovať partnera verejného sektora nad rozsah zisku z transakcií s verejným sektorom. 24. Dovolatelia mali za to, že

argumentácie registrujúceho orgánu nejde o trest, ale len o aplikáciu klasického princípu „nemo turpitudinem suam allegare potest“ - t. j. nikto nemôže mat prospech z vlastného protiprávneho konania. Takýto výklad § 13 ods. 1 písm. a) ZRPVS je

dovolateľov prezentovaný aj v odbornej literatúre. Majú za to, že odborná literatúra, dôvodová správa zákona, a aj vlastná úradná činnosť registrového súdu vyvracajú právne závery, ku ktorým dospeli súdy nižšej inštancie.

dovolateľov súdy nižšej inštancie na vec použili správny právny predpis, nesprávne ho však interpretovali, pričom pri správnej aplikácii a interpretácii súd spoločnosti PVS pokutu ukladať nemal, pretože nezískal z obchodov s verejným sektorom hospodársky prospech. Súd prvej inštancie o pokute pre PVS rozhodol v rozpore s ťažiskovými princípmi trestania a pokutu v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci uložil v rozpore so zákonom.

1. V ďalšej časti dovolania (IV.) dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci o uložení pokuty oprávnenej osobe a štatutárnym zástupcom partnera verejného sektora, majúc za to, že súd prvej inštancie rozhodol o týchto sankciách nesprávne v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietali, že oprávnená osoba nie je s partnerom verejného sektora prepojená personálne ani majetkovo. Spoločnosť AK Dlhopolec s.r.o. a ani žiadny člen tejto spoločnosti personálne ani majetkovo neparticipuje na spoločnosti MABONEX SLOVAKIA s.r.o., na druhej strane spoločnosť MABONEX SLOVAKIA s.r.o., a ani žiadny člen tejto spoločnosť neparticipuje na spoločnosti AK Dlhopolec s.r.o. Tieto dve spoločnosti spolu nevystupujú v žiadnych vzťahoch s výnimkou dovoleného vzťahu advokát - klient, nemajú spoločné aktíva, jedna k druhej nemá postavenie ovládanej, ovládajúcej, či blízkej osoby, blízkymi osobami nie sú žiadni členovia týchto spoločností.
2. Súd prvej inštancie a rovnako odvolací súd porušenie zákazu

§ 19písm.

c) zákona o RPVS vyvodili z toho, že konateľ a spoločník oprávnenej osoby a konateľ a spoločník partnera verejného sektora, spoločne založili tretiu obchodnú spoločnosť, v orgánoch ktorej pôsobili. Ďalej uviedli, že medzi oprávnenou osobou a členom partnera verejného sektora tak určitý vzťah existoval, avšak či tento vzťah môže byť spôsobilý spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

zákona závisí od toho, či sa pre výklad pojmu „nestrannosť“ zvolí subjektívny alebo objektívny prístup. Dovolatelia majú za to, že v zákone o RPVS nie je uvedené, aký výklad pojmu nestrannosť sa má použiť. Poukázali na to, že súd prvej inštancie sumarizoval, aké kritériá sú kladené na sudcu z hľadiska nutnosti vykonávať funkciu sudcu nestranne a rovnako postupoval aj odvolací súd, avšak

dovolateľov oprávnená osoba nie je sudcom, ide o činnosť sui generis vykonávanú určenými subjektami, pričom zo zákona o RPVS nevyplýva, že kritériá kladené na sudcu sa ako kritériá nestrannosti aplikujú aj na oprávnenú osobu.

1. Na záver uviedli, že hoci súdy nižšej inštancie zistili skutkový stav správne, nesprávne ho právne posúdili a dospeli k nesprávnemu záveru o porušení zákazu konfliktu záujmov, kde kritériá nestrannosti sudcu postavili na roveň kritérií nestrannosti oprávnenej osoby. Pri polemike o výklade mali konajúce súdy použiť výklad priaznivejší pre dotknutú osobu, nie naopak. Zároveň namietli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za nesprávne, nezákonné a v konečnom dôsledku za nespravodlivé.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „Najvyšší súd SR“) uznesením sp. zn. 5Obdo/26/2023 zo dňa 3.9.2024 konanie

§ 162ods.

1 písm. c) CSP prerušil a predložil

čl. 19 ods. 3 písm. b) Zmluvy o Európskej únii (ďalej ako „ZoEÚ) a

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ako: „ZoFEÚ“) Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež „SD EÚ“ alebo „Súdny dvor EÚ“) nasledovné prejudiciálne otázky: I. Majú sa ustanovenia čl. 26 v spojení s čl. 49 a čl. 114 ZoFEÚ a čl. 57 v spojení s čl. 58 Smernice EP a Rady 2014/24/EÚ z

1. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES (ďalej len „smernica 2014/24/EÚ“) a čl. 3 v spojení s čl. 38 a čl. 41 Smernice EP a Rady 2014/23/EÚ z
2. februára 2014 o udeľovaní koncesií (ďalej len „ smernica 2014/23/EÚ“) vykladať tak, že bránia právnej úprave o akú ide v tejto veci, ktorá uloženie pokuty

§ 13

Zákona o RPVS a jej nezaplatenie spája s vylúčením z uzatvárania zmlúv a koncesných zmlúv s verejným sektorom (tak na základe výsledkov verejného obstarávania, ako aj mimo verejného obstarávania), iba v dôsledku (a teda z dôvodu) výmazu z Registra partnerov verejného sektora? II. V prípade, ak odpoveď na prvú otázku je kladná, je potrebné vyššie uvedené ustanovenia čl. 26 v spojení s čl. 49 a čl. 114 ZoFEÚ a čl. 57 v spojení s čl. 58 smernice 2014/24/EÚ a čl. 3 v spojení s čl. 38 a čl. 41 smernice 2014/23/EÚ vykladať tak, že bránia uloženiu pokuty

§ 13ods.

1 písm. a) zákona o RPVS, ktorej nezaplatenie môže viesť k výmazu z RPVS? III. V prípade, ak odpoveď na prvú otázku je negatívna, má sa ustanovenie čl. 49 Charty základných práv EÚ (ďalej len „Charta“) a z neho vyplývajúca zásada primeranosti trestu vykladať tak, že bráni právnej úprave o akú ide v tejto veci, ktorá nezaplatenie pokuty uloženej partnerovi verejného sektora automaticky, bez možnosti zohľadnenia závažnosti deliktu (nezákonného konania), individuálnych okolností jeho spáchania a dôvodov nezaplatenia pokuty, spája s jeho výmazom z RPVS a nemožnosťou jeho zápisu do RPVS po dobu dvoch rokov od výmazu? IV. Majú sa ustanovenia čl. 49 Charty a zásada primeranosti trestu vykladať tak, že bránia právnej úprave o akú ide v tejto veci,

ktorej orgán ukladajúci pokutu partnerovi verejného sektora automaticky uloží pokutu vo výške hospodárskeho prospechu, bez toho, aby tento orgán mohol diferencovať, aký delikt je dôvodom uloženia sankcie a bez toho, aby vedel zohľadniť ďalšie negatívne právne dôsledky (sankcie), ktoré prípadne pre sankcionovanú osobu nastanú po uložení pokuty? V. Majú sa ustanovenia čl. 49 Charty a zásada zákonnosti a primeranosti trestu a zásada právnej istoty vykladať tak, že bránia právnej úprave o akú ide v tejto veci,

ktorej sa uloží pokuta vo výške hospodárskeho prospechu bez toho, aby samotná právna úprava explicitne určila základné parametre pre jeho určenie, pokiaľ ide o základ, z ktorého sa hospodársky prospech vypočíta a pokiaľ ide o obdobie dosiahnutia tohto hospodárskeho prospechu? VI. Majú sa ustanovenia čl. 49 Charty a zásada zákonnosti trestného činu a zásada právnej istoty vykladať tak, že bránia právnej úprave o akú ide v tejto veci,

ktorej právnym dôvodom uloženia sankcie je nedodržanie požiadavky nestrannosti oprávnenej osoby, bez podrobnejšieho určenia kritérií, na základe ktorých je potrebné túto nestrannosť hodnotiť? 29. Cieľom položených prejudiciálnych otázok bolo získať usmernenie, či vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v zákone o RPVS týkajúca sa sankcií v súvislosti s registrom partnerov verejného sektora, najmä § 13 ods. 1 písm. a) zákona o RPVS, a súvisiace následky, zodpovedá požiadavkám práva Európskej únie, osobitne zásadám proporcionality, predvídateľnosti sankcií a právnej istoty

článku 49 Charty základných práv Európskej únie. Súčasťou prejudiciálneho konania bola aj otázka výkladu povinnosti nestrannosti oprávnenej osoby

vnútroštátnej právnej úpravy.

1. Dňa
2. januára 2026 rozhodol Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-590/24, ktorá mu bola predložená na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/26/2023 zo dňa
3. septembra 2024 (ďalej len „Rozsudok“ lebo „Rozsudok SD EÚ“).
4. Súdny dvor Európskej únie sa v rámci prejudiciálneho konania najskôr zaoberal otázkou prípustnosti jednotlivých prejudiciálnych otázok a konštatoval, že prvé tri otázky nemôžu byť zodpovedané, keďže vychádzajú z hypotetických skutkových predpokladov a neobsahujú dostatočné skutkové a právne východiská umožňujúce poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď, ktorá by bola pre rozhodnutie vo veci samej užitočná, najmä preto, že sa týkajú možných budúcich následkov uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré v prejednávanej veci ešte nenastali (body 40 až 44). Naopak, štvrtú, piatu a šiestu prejudiciálnu otázku považoval za prípustné, keďže sa priamo týkajú výkladu článku 49 Charty základných práv Európskej únie vo vzťahu k sankčnému režimu uplatniteľnému na porušenie povinností stanovených vnútroštátnym právom a k požiadavkám kladeným na osoby podieľajúce sa na overovaní splnenia týchto povinností (body 45 až 47).
5. Pri posudzovaní povahy sankcií uložených

vnútroštátnej právnej úpravy Súdny dvor EÚ pripomenul, že na určenie, či majú sankcie trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 Charty, je potrebné zohľadniť jednak ich právnu kvalifikáciu vo vnútroštátnom práve, jednak povahu samotného porušenia a účel sledovaný sankciou, ako aj stupeň jej prísnosti (body 60 až 62). Hoci predmetné sankcie nie sú vnútroštátnym právom výslovne označené ako trestné, Súdny dvor EÚ zdôraznil, že ich účel nespočíva v náhrade škody, ale v sankcionovaní porušenia zákonnej povinnosti a v odrádzaní od jej porušovania, pričom ich uplatnenie sleduje všeobecný represívny cieľ (body 66 a 67). Osobitný význam pritom prisúdil výške pokút, ktoré môžu dosiahnuť veľmi vysoké sumy, čo svedčí o ich značnej prísnosti a potvrdzuje ich represívny a odstrašujúci charakter (body 68 a 69). Na tomto základe dospel k záveru, že sankčný mechanizmus upravený vnútroštátnym právom má trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 Charty, a jeho uplatňovanie sa preto musí riadiť zásadami zákonnosti, právnej istoty a predvídateľnosti, ktoré sú neoddeliteľne späté s trestnoprávnou zodpovednosťou (body 71 a 72).

1. V nadväznosti na to sa Súdny dvor EÚ zaoberal otázkou, či článok 49 Charty bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá sankcionuje porušenie povinnosti nestrannosti osoby oprávnenej vykonávať overenie a zápis údajov, ak táto úprava nevymedzuje vyčerpávajúcim spôsobom všetky situácie, v ktorých môže byť nestrannosť spochybnená. V tejto súvislosti zdôraznil, že zásada zákonnosti trestov nevyžaduje absolútnu presnosť a vyčerpávajúce vymenovanie všetkých relevantných okolností, pokiaľ dotknuté osoby môžu na základe znenia právnej normy, jej kontextu a výkladu poskytovaného súdnou praxou primerane predvídať, ktoré konania alebo vzťahy môžu viesť k uloženiu sankcie (body 82 a 83). Súdny dvor EÚ pritom výslovne uviedol, že použitie pojmu nestrannosti, ako je známy z judikatúry týkajúcej sa iných oblastí práva, vrátane súdnictva, nie je samo osebe v rozpore s článkom 49 Charty, pokiaľ slúži ako interpretačné vodidlo umožňujúce určiť obsah a hranice tejto povinnosti (body 84 a 85). Rozhodujúcim kritériom je, aby osoba, na ktorú sa povinnosť vzťahuje, bola schopná vopred rozpoznať, že existujúce osobné, majetkové alebo iné väzby môžu objektívne vyvolať pochybnosti o jej nestrannosti a viesť k sankcii (body 86 až 88).
2. Na základe týchto úvah Súdny dvor EÚ uzavrel, že článok 49 Charty základných práv Európskej únie nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá sankcionuje porušenie povinnosti nestrannosti osoby oprávnenej konať, aj keď táto úprava nevymedzuje všetky prípady porušenia taxatívne, pokiaľ sú jej obsah a dôsledky dostatočne jasné, presné a predvídateľné, a umožňujú tak dotknutým subjektom prispôsobiť svoje konanie požiadavkám práva (body 89 až 93).
3. Rozhodnutie SD EÚ tak národnému súdu dal základný a záväzný rámec pri interpretácii danej normy, v danej veci súladný s predchádzajúcou líniou rozhodovania Najvyššieho súdu SR, založenou na závere o potrebe aplikácie trestnoprávnych pravidiel pri ukladaní takej sankcie

zákona o RPVS, pričom v Rozsudku výslovne formuluje, že vnútroštátna aplikácia sankčnej normy o RPVS musí umožniť adekvátne zohľadnenie všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu so zreteľom na zásady proporcionality, predvídateľnosti a právnej istoty. 36. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpení advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie dovolateľov je prípustné ako aj dôvodné a uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 1 a 2 CSP, § 450 CSP). K procesnej právnej úprave prípustnosti dovolania vo veci pokuty

§ 13ZRPVS 37.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu sa týka rozhodnutia Okresného súdu Žilina o uložení pokuty

osobitného zákona o RPVS, ktorý obsahuje aj normy procesného práva, preto dovolací súd vo vzťahu k svojmu konaniu a rozhodovaniu o dovolaní považuje za potrebné uviesť aplikovanú právnu úpravu. 38.

§ 16ods.

5 zákona o RPVS, na konanie o námietkach, na konanie

§ 12

a na konanie o pokute sa primerane použijú ustanovenia Civilného mimosporového poriadku; ustanovenia čl. 6, § 35 a 36 Civilného mimosporového poriadku sa nepoužijú. 39.

§ 2ods.

1 a 2 CMP, na konania

tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. 40.

§ 7ods.

2 CMP, v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, je účastníkom aj ten, o koho právach a povinnostiach sa má konať. 41.

§ 39ods. 1 a 2 CMP, rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej.

§ 77

CMP, dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. 43.

ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 44.

§ 420

CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 45.

ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 46.

ustanovenia § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 47. Dovolací súd tu len pripomína, že

subsidiárne aplikovaného CMP, ktorý má v tomto prípade prednosť aj pokiaľ ide o úpravu dovolania v CSP, nie je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu (§ 77 CMP). Mimosporové konania sú vo všeobecnosti charakteristické zvýšeným zasahovaním štátu do konania z úradnej povinnosti. Dôvodom je potreba zvýšenej ochrany účastníkov konania pri súčasnom presadzovaní verejného záujmu (tu predstavovanom záujmom na nestrannosti vybratých subjektov pri výkone ich činnosti ako oprávnenej osoby

ZRPVS). Uvedené je na druhej strane vo vzťahu ku konaniu o pokute čiastočne modifikované osobitnou úpravou v § 16 ods. 5 veta za bodkočiarkou ZRPVS,

ktorej sa ustanovenia čl. 6, § 35 a 36 CMP nepoužijú (ide o ustanovenia týkajúce sa vyšetrovacieho princípu). 48. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

§ 387ods.

1 CSP vo väzbe na § 2 ods. 1 CMP, stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho odôvodnením. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že úkony

zákona o RPVS pre PVS vykonala oprávnená osoba, ktorá bola z týchto úkonov vylúčená

§ 19písm.

c) zákona o RPVS (nedodržanie požiadavky nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

zákona o RPVS), za čo bola PVS uložená pokuta

§ 13ods.

1 písm. a) zákona o RPVS, veta za bodkočiarkou tak, akoby hospodársky prospech nebolo možné zistiť, napriek tomu, že bol znalecky zistený záporný (negatívny) hospodársky prospech; štatutárnym zástupcom PVS bola pokuta uložená

§ 13ods.

1 písm. b) zákona o RPVS a

§ 13ods.

4 zákona o RPVS bola pokuta uložená oprávnenej osobe. Odvolací súd zároveň uviedol, že v rozsahu svojho odvolacieho prieskumu nezistil nesprávnosť skutkových zistení, ani nesprávne právne posúdenie veci. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania

§ 421písm.

b) CSP 49. V súvislosti s uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania

§ 421

CSP dovolací súd uvádza, že pre úspešnosť dovolania pre riešenie právnej otázky

§ 421ods.

1 písm. a),

1. b)alebo
2. c)CSP, musí dovolateľ vymedziť dovolací dôvod spôsobom upraveným v § 432 ods. 1 a 2 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a),
3. b)alebo
4. c)CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zároveň dovolací súd uvádza, že argumentácia dovolateľa musí byť prispôsobená tomu, že dovolanie opierajúce sa o dovolací dôvod

§ 432

CSP je zamerané výlučne na riešenie právnych otázok, ktoré sú významné aj pre rozhodnutie konkrétneho sporu, čo znamená, že nesmie ísť o otázky skutkové, hypotetické, prípadne akademické. 50. Z obsahu dovolania dovolateľov, v súvislosti s prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP, možno konštatovať, že za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, považujú: „Či je registrujúci orgán (súd) pri ukladaní pokuty

§ 13ods.

1 písm. a) zákona o RPVS oprávnený uložiť pokutu vo výške určenej zákonným rozmedzím (akoby hospodársky prospech nebolo možné zistiť) aj v prípade, ak bola znalecky zistená výška hospodárskeho prospechu partnera verejného sektora, ktorá je záporná, alebo môže takúto pokutu uložiť len vtedy, ak výšku hospodárskeho prospechu nebolo možné zistiť, pričom pri konštatovaní hospodárskej straty by pokuta nemala byť uložená vôbec.“ 51.

§ 13ods.

1 zákona o RPVS, ak sa v návrhu na zápis uvedú nepravdivé alebo neúplné údaje o konečnom užívateľovi výhod alebo verejných funkcionároch

§ 4ods.

4 písm. f), nie je splnená povinnosť podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote

§ 9ods.

1 alebo sa poruší zákaz

§ 19

, registrujúci orgán uloží

1. a)partnerovi verejného sektora pokutu vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý partner verejného sektora získal; ak hospodársky prospech nemožno zistiť, registrujúci orgán uloží pokutu od 10 000 eur do 1 000 000 eur,
2. b)osobe, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo členom štatutárneho orgánu partnera verejného sektora v čase porušenia povinnosti

úvodnej vety pokutu od 10 000 eur do 100 000 eur; členovia štatutárneho orgánu zodpovedajú za zaplatenie pokuty

predchádzajúcej vety spoločne a nerozdielne. 52.

§ 13ods.

2 zákona o RPVS, registrujúci orgán vykoná výmaz zapísaného partnera verejného sektora, ak právoplatne uložil pokutu za nesplnenie povinnosť podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote

§ 9ods.

1 alebo za porušenie zákazu

§ 19a táto pokuta nebola v lehote určenej súdom zaplatená.

53.

§ 13ods.

3 zákona o RPVS, registrujúci orgán uloží konečnému užívateľovi výhod pokutu do 10 000 eur, ak si nesplní povinnosť

§ 11ods.

8. 54.

§ 13ods.

4 zákona o RPVS, registrujúci orgán uloží oprávnenej osobe pokutu od 10 000 do 100 000 eur, ak poruší zákaz

§ 19

. 55.

§ 13ods.

5 zákona o RPVS, za zaplatenie pokuty

odseku 1 písm. b) ručí oprávnená osoba zapísaná v registri v čase porušenia povinností

odseku 1. Oprávnená osoba nie je povinná zaplatiť pokutu, ak preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou. Účastníkom konania o pokute

odseku 1 je aj oprávnená osoba. 56.

§ 13ods.

6 zákona o RPVS, pri ukladaní pokuty registrujúci orgán prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. 57.

§ 13ods.

7 zákona o RPVS, proti rozhodnutiu o pokute

odseku 1 môže podať odvolanie len oprávnená osoba, ak jej registrujúci orgán uložil zaplatiť pokutu spoločne a nerozdielne s osobou

odseku 1 písm. b). 58.

ust. § 19 zákona o RPVS, oprávnená osoba nesmie vykonávať úkony

tohto zákona, ak

1. a)je v tej istej veci zároveň partnerom verejného sektora alebo konečným užívateľom výhod partnera verejného sektora, pre ktorého má plniť povinnosti oprávnenej osoby,
2. b)konečný užívateľ výhod partnera verejného sektora a oprávnenej osoby je tá istá fyzická osoba,
3. c)má akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s partnerom verejného sektora; vzťahom, ktorý by mohol spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby, nie je vzťah partnera verejného sektora a oprávnenej osoby pri výkone jej činností

osobitných predpisov.

1. Na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-590/24 a po dôkladnom preskúmaní rozhodnutí súdov nižších inštancií, ako aj obsahu dovolaní, dovolací súd konštatuje nasledovné závery relevantné pre ďalšie rozhodovanie vo veci samej, s oporou v záveroch obsiahnutých v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou východísk rozhodnutia dovolacieho súdu:
2. Pokiaľ ide o uloženie pokuty partnerovi verejného sektora

§ 13ods.

1 písm. a) zákona o RPVS, z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-590/24 jednoznačne vyplýva, že článok 49 Charty základných práv Európskej únie bráni takému výkladu vnútroštátnej sankčnej úpravy, ktorý vedie k automatickému uloženiu peňažnej sankcie bez skutočnej možnosti individuálne posúdiť všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu, najmä povahu a závažnosť porušenia povinnosti, jeho trvanie, ako aj reálne hospodárske dôsledky tohto porušenia pre dotknutý subjekt. Súdny dvor EÚ pritom výslovne zdôraznil, že len samotný preventívny cieľ sankčného mechanizmu nemôže odôvodniť uloženie sankcie, ktorá nie je primeraná vzhľadom na konkrétny skutkový stav a ktorá nie je viazaná na objektívne zistiteľné následky porušenia povinnosti.

1. V preskúmavanej veci je zo skutkových zistení okresného súdu, ktoré odvolací súd v napadnutom uznesení v plnom rozsahu prevzal a považoval za správne, zrejmé, že hospodársky prospech partnera verejného sektora z plnení poskytnutých verejným sektorom bol predmetom znaleckého dokazovania a bol kvalifikovane vyčíslený ako záporný, teda ako hospodárska strata. Tento skutkový záver nebol medzi účastníkmi sporný a nebol ani odvolacím súdom nijako spochybnený.
2. Pri posudzovaní povahy sankcie ukladanej

§ 13ods.

1 písm. a) zákona o RPVS nemožno abstrahovať od judikatúrne ustálenej doktríny tzv. engelovských kritérií, prostredníctvom ktorých Európsky súd pre ľudské práva, a následne aj vnútroštátne súdy, posudzujú, či má konkrétne sankčné opatrenie trestnoprávnu povahu v materiálnom zmysle. Uvedené kritériá sa uplatňujú kumulatívne a zahŕňajú právnu kvalifikáciu deliktu vo vnútroštátnom práve, povahu porušenej povinnosti a povahu a závažnosť uloženej sankcie (rozsudok ESĽP vo veci Engel a iní v. Holandsko z 8. júna 1976; ďalej tiež „engelovské kritériá“). 63. Pokiaľ ide o engelovské kritériá, dovolací súd (rovnako ako v obdobných veciach sp. zn. 5Obdo/19/2022, 4Obdo/38/2022, 5Obdo/37/2022) uvádza, že prvým kritériom je kvalifikácia deliktu vo vnútroštátnom práve. Pri tomto kritériu slovenská právna úprava neoznačuje explicitne delikt

ZRPVS za trestný. Dôvodová správa k ZRPVS rozlišuje pri objasňovaní ustanovenia § 13 administratívnoprávnu sankciu a trestnoprávnu sankciu. 64. Druhým kritériom je povaha deliktu (obvinenia), v rámci ktorého sa pozornosť zameriava na dve otázky:

1. a)Je vnútroštátna úprava predmetného deliktu aplikovateľná voči všetkým alebo len voči určitej skupine subjektov? (Bendenoun proti Francúzsku, 1994, § 47). V prípade zistenia, že predmetná právna norma nie je všeobecná, ale vzťahuje sa na určitú vymedzenú skupinu subjektov (PVS, štatutárny orgán PVS, oprávnené osoby), postupuje sa k otázke b).
2. b)Je sankcia stanovená za daný delikt skôr preventívno-represívneho charakteru alebo reparačnej povahy? (Ozturk proti Nemecku, 1984, § 53). Reparácia, teda náhrada spôsobenej škody je typická pre súkromnoprávne vzťahy a znamená, že trestná povaha čl. 6 sa nemá aplikovať. V prípade, ak je právna norma určená nie všeobecne vymedzeným adresátom, ale špecificky vymedzeným, avšak stanovuje preventívno-represívnu sankciu, vec je potrebné posúdiť

tretieho kritériá.

1. Tretím kritériom je druh a závažnosť sankcie, ktorú je možné za delikt uložiť, teda nie sankcie uložené v konkrétnom prípade (Campbell a Fell proti Spojenému kráľovstvu, 1984, § 72). Sankcie musia dosiahnuť dostatočný prah závažnosti, teda trest odňatia slobody alebo vysoký peňažitý trest. V prípade aplikovania trestnoprávnej línie majú byť zabezpečené zásady spravodlivého procesu špecifické pre trestné konanie: prezumpcia neviny, zákaz sebaobviňovania, právo byť oboznámený s obvinením, mať možnosť a čas k príprave obhajoby a obhajovať sa sám alebo za pomoci obhajcu, právo na výsluch svedkov, právo na pomoc tlmočníka, nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege a zákaz retroaktivity trestných predpisov, ne bis in idem.
2. Hoci zákon o RPVS formálne kvalifikuje pokutu ako správnoprávnu sankciu ukladanú v osobitnom registračnom konaní, rozhodujúce pre jej materiálnu povahu nie je toto formálne označenie, ale účel a účinky sankcie. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/19/2022 vychádzal z premisy, že sankcie

§ 13

zákona o RPVS nemožno vnímať ako čisto technické alebo administratívne opatrenia, ale ako zásah do majetkovej sféry subjektu s výrazným represívnym potenciálom, ktorý si vyžaduje zvýšené nároky na preskúmateľnosť, individualizáciu a proporcionalitu rozhodnutia. 67. V preskúmavanej veci nadobúda význam najmä druhé a tretie engelovské kritérium. Pokuta bola uložená za porušenie povinnosti, ktorá nemá individuálny, súkromnoprávny charakter, ale chráni verejný záujem na transparentnosti vzťahov medzi verejným a súkromným sektorom. Ide teda o normu všeobecnej povahy, ktorej porušenie je sankcionované nezávisle od vzniku konkrétnej škody, čo je typickým znakom deliktov trestnoprávnej povahy v materiálnom zmysle. Tento aspekt zároveň posilňuje potrebu striktnej aplikácie zásady zákonnosti a zákazu extenzívneho výkladu sankčných ustanovení v neprospech sankcionovaného subjektu. Právne posúdenie vo vzťahu k pokute zodpovedajúcej hospodárskemu prospechu (§ 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP) 68. Pokiaľ dovolateľ v časti III dovolania namieta nesprávne právne posúdenie veci pri uložení pokuty partnerovi verejného sektora, opiera svoju argumentáciu predovšetkým o tvrdenie, že v prípade, ak znaleckým dokazovaním bol hospodársky prospech z transakcií s verejným sektorom určený ako záporný, registrujúci orgán nemal oprávnenie uložiť partnerovi verejného sektora pokutu, resp. že pokuta mohla byť uložená len vo výške hospodárskeho prospechu, a preto pri hospodárskej strate nemohla byť uložená vôbec. Dovolateľ v tejto súvislosti výslovne uvádza, že súd prvej inštancie a odvolací súd aplikovali § 13 ods. 1 písm.
2. a)zákona o RPVS v rozpore so základnými princípmi trestania, pričom zdôrazňuje zásadu nullum crimen, nulla poena sine lege, zákaz extenzívneho výkladu sankčnej normy v neprospech sankcionovaného subjektu a požiadavku predvídateľnosti sankcie. Zároveň poukazuje na skutkový záver znalca,

ktorého partner verejného sektora na transakciách s verejným sektorom vykázal stratu a tvrdí, že partnerovi verejného sektora tak nemala byť pokuta vôbec uložená. 69. Dovolací súd uvádza, že táto námietka dovolateľa má zjavne dve roviny: jednak rovinu výkladu § 13 ods. 1 písm. a) zákona o RPVS (najmä rozlíšenie režimu „pokuty vo výške hospodárskeho prospechu“ a režimu „ak hospodársky prospech nemožno zistiť“), jednak rovinu ústavno-európskeho rámca sankcionovania, osobitne aplikácie čl. 49 Charty základných práv Európskej únie na sankcie ukladané v konaní

§ 13

zákona o RPVS, keď dovolateľ argumentuje princípmi trestania a engelovskými kritériami. 70. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-590/24 v danej veci poskytuje záväzný výklad čl. 49 Charty pre situácie ukladania sankcií

zákona o RPVS. Z tohto rozsudku vyplýva, že posúdenie súladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie sa nesústreďuje na otázku, či sankcia je viazaná na existenciu hospodárskeho prospechu, ale na to, či sankčný mechanizmus spĺňa požiadavky proporcionality, predvídateľnosti a právnej istoty, a najmä či umožňuje individualizované posúdenie sankcie. 71. Súdny dvor EÚ v bodoch 91 až 103 rozsudku vyslovil, že čl. 49 Charty bráni takému výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý by viedol k automatickému uloženiu sankcie bez možnosti zohľadnenia individuálnych okolností konkrétneho prípadu. Zároveň však výslovne nevyvodil, že vnútroštátna právna úprava sankcií je neprípustná len preto, že nie je striktne konštruovaná ako odčerpanie zisku alebo že umožňuje uloženie sankcie aj v prípadoch, v ktorých hospodársky prospech nie je preukázaný. Naopak, z bodov 101 až 103 rozsudku vyplýva, že požiadavka predvídateľnosti sankcie

čl. 49 Charty je splnená, ak vnútroštátna právna úprava jasne stanovuje skutkovú podstatu deliktu a rámec sankcie tak, aby dotknuté osoby mohli s primeranou mierou istoty predvídať právne následky svojho konania, pričom zákon môže pracovať aj s relatívne širokým sankčným rozpätím, pokiaľ je jeho aplikácia viazaná na individuálne hodnotenie závažnosti porušenia, okolností jeho spáchania a jeho následkov.

1. Pre účely posúdenia dovolacej námietky je preto rozhodujúce, že súdny dvor EÚ nepostavil predvídateľnosť sankcie na tom, že sankcia musí byť vždy matematicky odvodená od zisku alebo prospechu, ale na tom, že vnútroštátna právna úprava musí byť schopná viesť k primeranému výsledku v konkrétnom prípade a nesmie pôsobiť mechanicky. Z uvedeného vyplýva, že samotná okolnosť, že partner verejného sektora nedosiahol hospodársky prospech, resp. vykázal stratu, neznamená, že uloženie sankcie je z pohľadu čl. 49 Charty neprípustné alebo nepredvídateľné. V právnom štáte nemožno sankčný mechanizmus, ktorý sleduje legitímny cieľ zabezpečenia transparentnosti vzťahov s verejným sektorom, redukovať výlučne na „odčerpanie prospechu“, ak zákonodarca zároveň sleduje aj preventívno-odstrašujúci účel sankcie, pričom tieto účely sa nevylučujú.
2. Tento záver je potrebné vyložiť aj v priamej väzbe na bod 119 rozsudku súdneho dvora EÚ, keďže práve tento bod obsahovo reaguje na argumentačnú líniu dovolateľa,

ktorej sankcia nemá byť uložená v prípadoch, keď hospodársky prospech nebol dosiahnutý. V bode 119 súdny dvor EÚ výslovne potvrdzuje, že čl. 49 Charty nevyžaduje, aby uloženie sankcie bolo podmienené existenciou hospodárskeho prospechu, a že vnútroštátna právna úprava môže ustanoviť sankčný mechanizmus aj pre prípady, v ktorých hospodársky prospech nemožno určiť alebo nebol dosiahnutý, pokiaľ tento mechanizmus umožňuje súdu individuálne posúdiť primeranosť sankcie v konkrétnych okolnostiach. Z pohľadu práva Únie je teda rozhodujúce nie to, či hospodársky prospech existoval, ale to, či vnútroštátna právna úprava a jej aplikácia umožňuje zohľadniť hospodársky výsledok ako jednu z relevantných okolností pri určení sankcie, a tým zabezpečiť proporcionalitu. 74. Za tejto situácie dovolací súd uzatvára, že námietka dovolateľa,

ktorej „pri vykázaní straty pokutu

§ 13

zákona o registri partnerov verejného sektora uložiť nemal“, nie je z hľadiska výkladu čl. 49 Charty dôvodná. Právo Únie totiž neustanovuje požiadavku, aby sankcia

§ 13ods.

1 písm. a) zákona o RPVS bola uložená výlučne v prípade kladného hospodárskeho prospechu. Naopak, v intenciách rozsudku SD EÚ C-590/24 je takáto vnútroštátna právna úprava zásadne prípustná a predvídateľná aj v situáciách, keď hospodársky prospech nie je kladný, a to za predpokladu, že vnútroštátne súdy pri určovaní sankcie vykonajú materiálne posúdenie proporcionality.

1. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že z bodov 91 až 103 rozsudku súdneho dvora EÚ vyplýva záväzný metodický rámec pre vnútroštátne súdy pri určení sankcie. Vnútroštátne súdy sú povinné preskúmateľne posúdiť najmä povahu a závažnosť porušenia, okolnosti jeho spáchania, prípadné dôvody, ktoré viedli k porušeniu povinnosti, ako ajkonkrétne následky porušenia, vrátane ekonomického dopadu. Hospodársky prospech alebo jeho absencia (vrátane záporného výsledku) je v tomto rámci relevantným kritériom, avšak nie kritériom jediným a nie kritériom vylučujúcim uloženie sankcie. Zásada proporcionality vyžaduje, aby sankcia bola určená spôsobom, ktorý rešpektuje materiálnu závažnosť porušenia a jeho dopad, no nevedie k oslabeniu účelu právnej úpravy a jej preventívneho účinku.
2. V dôsledku uvedeného je potrebné dovolateľovi odpovedať, že právna úprava sankcie

§ 13ods.

1 písm.

1. a)zákona o RPVS ako taká nie je v rozpore s čl. 49 Charty len preto, že umožňuje uloženie pokuty aj v prípadoch, keď partner verejného sektora nedosiahol hospodársky prospech. Takáto právna úprava je z pohľadu práva Únie predvídateľná, pokiaľ vnútroštátne súdy postupujú pri určení sankcie individualizovane, neformalizovane a v súlade s požiadavkami proporcionality, ako boli vyložené v rozsudku súdneho dvora EÚ. 77. Dovolací súd tu považuje za potrebné výslovne zdôrazniť, že záver o prípustnosti takej právnej úpravy, ktorá umožňuje uloženie pokuty aj pri nedosiahnutí hospodárskeho prospechu, nemožno zamieňať s otázkou, či vnútroštátne súdy v preskúmavanej veci pri určení konkrétnej výšky sankcie skutočne postupovali v súlade s metodickými požiadavkami vyplývajúcimi z rozsudku súdneho dvora EÚ. 78. Súdny dvor EÚ totiž v bodoch 91 až 103 rozsudku C-590/24 neobmedzil svoj výklad na abstraktné posúdenie sankčnej úpravy, ale súčasne zdôraznil, že vnútroštátne orgány pri ukladaní sankcií musia zabezpečiť, aby sankcia nebola uložená mechanicky, ale aby bola výsledkom individualizovaného posúdenia relevantných okolností konkrétneho prípadu. V tomto smere je rozhodujúce, že čl. 49 Charty nevyžaduje len predvídateľnosť samotnej existencie sankcie a jej zákonného rozpätia, ale aj predvídateľnosť a proporcionalitu jej konkrétnej aplikácie, t. j. aby dotknuté osoby mohli rozumne predvídať nielen to, že sankcia môže byť uložená, ale aj to, že jej výška bude určená na základe materiálne relevantných kritérií. 79. V tejto veci je nepochybné, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie smerujúce k zisteniu hospodárskeho prospechu partnera verejného sektora, pričom znaleckým dokazovaním bol zistený záporný hospodársky výsledok transakcií s verejným sektorom. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom vyplýva, že tento súd na jednej strane správne identifikoval, že § 13 ods. 1 písm.
2. a)zákona o RPVS primárne viaže výšku pokuty na hospodársky prospech, avšak súčasne dospel k záveru, že ak partner verejného sektora nezískal z transakcií s verejným sektorom kladný hospodársky prospech, neznamená to, že pokutu nemožno uložiť a odôvodnil to preventívnou funkciou sankcie. Odvolací súd tento prístup aproboval a explicitne prevzal argumentáciu o preventívnej funkcii sankcie. 80. Z hľadiska výkladu podaného súdnym dvorom EÚ v C-590/24 je však potrebné rozlišovať medzi tým, že sankcia môže byť uložená aj pri nedosiahnutí prospechu, a tým, akým spôsobom bola určená jej konkrétna výška. Ak vnútroštátny súd pri absencii kladného hospodárskeho prospechu automaticky subsumuje prípad pod režim „ak hospodársky prospech nemožno zistiť“ a následne uloží sankciu v rámci zákonného rozpätia bez toho, aby preskúmateľne zohľadnil konkrétne materiálne kritériá proporcionality, ide o postup, ktorý sa môže dostať do napätia s požiadavkami čl. 49 Charty, ako ich súdny dvor EÚ vyložil v bodoch 91 až 103 rozsudku. 81. Vnútroštátny súd je v takom prípade povinný preskúmateľne vyhodnotiť najmä povahu porušenia, jeho závažnosť, dobu trvania, mieru zavinenia, ako aj konkrétne následky porušenia. Z hľadiska sankcie uloženej partnerovi verejného sektora pritom hospodársky výsledok transakcií s verejným sektorom predstavuje osobitne významnú okolnosť, keďže priamo súvisí s ekonomickým dopadom porušenia povinností. Ak bol hospodársky výsledok znalecky určený ako záporný, táto okolnosť musí byť vnútroštátnym súdom explicitne zohľadnená pri úvahe o výške sankcie, a to tak, aby sankcia nezískala charakter neprimeraného represívneho postihu, ktorý nie je viazaný na materiálnu závažnosť skutku, ale len na formalistickú subsumpciu pod zákonné rozpätie. 82. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľovi nemožno prisvedčiť v tom, že pokutu nebolo možné uložiť už z dôvodu nedosiahnutia hospodárskeho prospechu. Tento záver je vylúčený výkladom podaným súdnym dvorom EÚ, najmä v bodoch 91 až 103 a v bode 119 rozsudku C-590/24. Zároveň však

záverov SD EÚ platí, že vnútroštátne súdy musia v ďalšom konaní (resp. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia) posúdiť, či určenie konkrétnej výšky sankcie zodpovedalo požiadavkám individualizácie a proporcionality, a či sa odôvodnenie neobmedzilo len na abstraktné konštatovanie preventívnej funkcie sankcie bez materiálneho vyhodnotenia relevantných okolností prípadu.

1. Inak povedané, súlad právnej úpravy v zákone o RPVS s čl. 49 Charty a prípustnosť uloženia sankcie aj pri nedosiahnutí hospodárskeho prospechu ešte neznamená, že konkrétna sankcia uložená v tejto veci bola bez ďalšieho určená ústavne a európsky konformným spôsobom. Práve naopak, v intenciách rozsudku C-590/24 musí vnútroštátne rozhodnutie obsahovať takú úvahu o primeranosti sankcie, ktorá umožní preskúmať, či uložená pokuta zodpovedá závažnosti porušenia a jeho reálnym následkom, a či nebola uložená mechanicky.
2. Dovolací súd po preskúmaní obsahu dovolania konštatuje, že v časti týkajúcej sa možnosti uloženia pokuty partnerovi verejného sektora (výrok I. uznesenia súdu prvej inštancie) dovolateľ v zásade nenamieta neprimeranosť určenej výšky pokuty ani nepreskúmateľnosť odôvodnenia odvolacieho súdu, ale nosne spochybňuje samotnú možnosť uložiť pokutu v situácii, keď znaleckým dokazovaním bol hospodársky prospech určený ako záporný. V nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-590/24 dovolací súd uzatvára, že v tejto časti dovolacia argumentácia vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci neobstojí. Z výkladu čl. 49 Charty základných práv Európskej únie, podaného súdnym dvorom EÚ, vyplýva, že právo Únie nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uloženie sankcie aj v prípade, ak hospodársky prospech nebol dosiahnutý (resp. bol určený ako záporný), pričom rozhodujúcim kritériom je predvídateľnosť sankčného mechanizmu a zákaz automatizovaného ukladania sankcií bez individualizovaného posúdenia.
3. V