Z, ani z hľadiska úpravy obsiahnutej v § 134 ObZ.
Z, mal žalobca preukázať porušenie povinnosti žalovaného ako konateľa, pričom v tomto smere bol v konaní zaťažený dôkazným bremenom, ktoré neuniesol. Dodal, že: „Vzhľadom na nepreukázanie porušenia povinnosti žalovaného ako konateľa sa odvolací súd samotným nárokom na náhradu škody, t. j. existenciou vzniknutej škody v podobe ušlého zisku nezaoberal“. 14. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“), prípustnosť ktorého vyvodzoval z dôvodov
f) CSP a
1 písm. b) CSP, pričom dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 15. Dovolateľ videl naplnenie dovolacieho dôvodu
f) CSP v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé. Dôvodil, že odvolací súd rozhodnutie založil na právnom posúdení, ku ktorému sa ako žalobca v odvolacom konaní nemohol vyjadriť. V tejto súvislosti namietal, že
odvolacieho súdu sa v posudzovanom prípade nejedná o rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti a teda o porušenie § 134 ObZ, ale o náhradu škody
Z. Žalobca sa k otázke nenaplnenia predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu
135a ObZ a k interpretácii uvedenej právnej normy odvolacím súdom nemohol vyjadriť, nakoľko uvedená otázka nebola pred súdom prvej inštancie riešená. V konaní pred súdom prvej inštancie boli riešené otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, platnosti zmlúv o postúpení pohľadávky, správnosť vyčíslenia škody, ktorá predstavuje ušlý zisk a okrajovo bola riešená otázka konania žalovaného vo vzťahu k obchodnému vedeniu spoločnosti
Z vo vzťahu rozporu konania žalovaného so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. 16. Dovolateľ ďalej uviedol, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie „relevantne a účinne nepoprel obídenie zabezpečenia súhlasu väčšiny konateľov (§ 134 Obchodného zákonníka) a relevantne nepoprel ani to, že jeho konanie bolo v rozpore so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov (§ 135a ods. 1 Obchodného zákonníka)“. Preto ako žalobca toto nepovažoval v konaní za sporné a rovnako zo strany súdov malo byť posudzované ako nesporné
1 CSP. Napadnutým procesným postupom odvolacieho súdu bol
dovolateľa porušený princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako aj zákaz prekvapivých súdnych rozhodnutí. Tým došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces. Namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvej inštancie bez toho, aby
CSP vyzval žalobcu, aby sa k možnému použitiu ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, na ktorých založil svoje rozhodnutie, vyjadril. 17. Prípustnosť dovolania
1 písm. b) CSP dovolateľ odôvodnil námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom „vyriešením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie súdu, či rozhodnutie žalovaného ako konateľa o vypovedaní zmluvy, ktorou bolo pre spoločnosť AUTO LESK, s.r.o. zabezpečované užívanie priestorov, v ktorých táto spoločnosť vykonávala celú svoju obchodnú činnosť je možné v kontexte všetkých v relevantnom čase prebiehajúcich udalostí, považovať za obchodné vedenie spoločnosti, na ktoré sa vyžaduje v zmysle ust. § 134 Obchodného zákonníka súhlas väčšiny konateľov spoločnosti.“ Za správne právne posúdenie považuje dovolateľ záver, že takéto rozhodnutie žalovaného o vypovedaní nájomnej zmluvy, ktorá rozhodujúcim spôsobom determinuje reálne fungovanie spoločnosti, je rozhodnutím o obchodnom vedení spoločnosti, na ktoré je v zmysle § 134 ObZ vyžadovaný súhlas nadpolovičnej väčšiny konateľov spoločnosti.
420 písm. f) CSP daný nie je, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je prekvapivým rozhodnutím. Žalobca už v rámci podanej žaloby odôvodňoval svoj nárok
Z, pričom argumentoval porušením povinnosti na strane žalovaného zabezpečiť si súhlas väčšiny spoločníkov pri rozhodnutí o ukončení nájomnej zmluvy, keďže tento úkon považuje za obchodné vedenie spoločnosti. Žalobca neargumentoval, že by zo strany žalovaného išlo o zanedbanie konania s odbornou starostlivosťou, a k tomuto ani neprodukoval žiadne dôkazy, zároveň ani na relevantné otázky v tomto smere na nariadenom pojednávaní nevedel doplniť dôležité skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, tak mohol posúdiť a rozhodnúť spor výlučne v intenciách predostretých žalobcom, čo aj oba súdy urobili. Odvolací súd teda nepoužil doposiaľ nepoužité ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by odôvodňovalo postup
Vo svojom rozhodnutí len poukázal na absenciu argumentácie (skutkovej a právnej) k predpokladom zodpovednosti konateľa za škodu uvedených v žalobe použitom ustanovení § 135a ods. 1 ObZ a preukázanie naplnenia predpokladov uvedených v § 135a ods. 2 ObZ. Preto nemožno hovoriť o prekvapivom rozhodnutí odvolacieho súdu, ale len o nedostatočnom odôvodnení žaloby. 20. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. b) CSP žalovaný uviedol, že posúdenie obsahu pojmu obchodné vedenie spoločnosti je potrebné vykladať vždy osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti toho - ktorého prípadu.
neho už súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkové okolnosti, keď rozhodol, že rozhodnutie o vypovedaní nájmu nemožno subsumovať pod pojem obchodné vedenie spoločnosti. Keďže rozhodnutie konateľa vypovedať nájomnú zmluvu je
dovolateľa potrebné posúdiť „v kontexte všetkých v relevantnom čase prebiehajúcich udalostí“, ide v podstate o posúdenie všetkých skutkových okolností a posúdenie, či tieto napĺňajú pojem obchodné vedenie spoločnosti. Nejde teda o vyriešenie právnej otázky, ktorej zodpovedanie je potrebné na rozhodnutie v predmetnej veci, a teda nejde ani o naplnenie dovolacieho dôvodu
21. Dovolateľ reagoval vo svojom následnom vyjadrení a uviedol, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Konaniu s odbornou starostlivosťou
Z sa v rámci dokazovania, ani vo svojom rozhodnutí nevenoval. V rozhodnutí uviedol iba citáciu uvedeného ustanovenia a k pojmu obchodného vedenia spoločnosti vytýkal žalobcovi ako nadobúdateľovi pohľadávky, že k výkonu podnikateľskej činnosti spoločnosti nevedel uviesť bližšie okolnosti, či mala zamestnancov alebo túto činnosť vykonával niektorý z konateľov. Až odvolací súd postavil svoj potvrdzujúci rozsudok na údajnom neunesení dôkazného bremena žalobcu pokiaľ ide o preukázanie porušenia povinnosti žalovaného ako konateľa obchodnej spoločnosti. Dovolateľ zduplikoval, že ním tvrdené skutočnosti ohľadom vypovedania nájomnej zmluvy a nezabezpečenia nových priestorov na výkon podnikateľskej činnosti, bez súhlasu druhého konateľa, žalovaný v konaní nerozporoval, a preto ich mal súd prvej inštancie považovať za nesporné v zmysle § 151 ods. 1 CSP.
dovolateľa k dovolaciemu dôvodu
22. Žalovaný v následnom vyjadrení na doplnenie svojej už vyššie uvedenej argumentácie uviedol, že v zmysle § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Prípadná vecná nesprávnosť odôvodenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nebráni tomu, aby odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodnutie potvrdil, a to aj z odlišných právnych dôvodov, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie. Žalovaný poukázal na to, že odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nemožnosti subsumovania vypovedania nájomnej zmluvy pod obchodné vedenie v zmysle § 134 ObZ, čo nemožno považovať za nesprávny procesný postup. Uviedol, že dovolateľ sa vo svojej argumentácii vracia k rozhodnutiu súdu prvej inštancie, jeho správnosti a v ňom obsiahnutej argumentácii, hoci dovolacie konanie je prostriedkom na prieskum výlučne rozhodnutí odvolacieho súdu z hľadiska nesprávneho procesného postupu alebo nesprávneho právneho posúdenia. Všetky dovolateľom tvrdené nesprávnosti a nedostatky rozhodnutia súdu prvej inštancie mal namietať v rámci podaného odvolania. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za prekvapivé, aj keď odvolací súd svoj záver založil na preukázaní porušenia povinnosti žalovaného ako konateľa obchodnej spoločnosti
Z, nakoľko odvolací súd postupoval v súlade s § 387 ods. 1 CSP, pričom sa opieral o právnu normu, ktorá bola v konaní používaná nielen súdom prvej inštancie, ale aj žalobcom. 23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v dovolacom konaní v zmysle § 429 ods. 1 CSP advokátom, skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. K právnej úprave prípustnosti dovolania 24.
CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 25.
CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). 26.
f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 27.
1, 2 CSP, dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada. 28.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
1, 2 CSP, dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1, 2 CSP). 30. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. K prípustnosti dovolania z dôvodov
1 CSP 31. Dovolateľ prípustnosť dovolania odôvodnil
1 písm. b) CSP tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
1 CSP, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v tejto časti nie je prípustné.
ktorých „samotnú výpoveď nájomnej zmluvy nemožno bez ďalšieho označiť za conditio sine qua non, ktorý by spôsobila, že žalobca by už ďalej nebol schopný vykonávať predmetnú podnikateľskú činnosť a dosahovať v nej zisk. Žalobca navyše výšku ušlého zisku vyčíslil v podstate iba na základe hospodárskych výsledkov celkom inej obchodnej spoločnosti AUTO LESK, s.r.o., keďže takto bol ušlý zisk vyčíslený v znaleckom posudku č. 5/2020“ (ods. 31 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Z rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že žalobca tvrdený ušlý zisk (vznik a výšku škody) opieral o závery znaleckého posudku predloženého v konaní, ktoré však neboli relevantné z dôvodu, že predmetom znaleckého dokazovania a podkladom pre znalecké posúdenie neboli hospodárske výsledky poškodenej spoločnosti AUTO LESK, s.r.o., ktoré žalobca v konaní ani nedoložil, ale inej spoločnosti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že „aj sám znalec uvádza, že mu nie sú známe hospodárske výsledky spoločnosti AUTO LESK, s.r.o. Nie je teda zrejmé, či predmetná spoločnosť pre(d) ukončením nájomnej zmluvy dosahovala zisk a či sa jej hospodárske výsledky po 31.08.2017 vôbec zhoršili“. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že žalobca nepreukázal existenciu svojej aktívnej vecnej legitimácie v konaní a „nepreukázal ani existenciu samotného nároku na náhradu škody, keďže nepreukázal existenciu protiprávneho konania na strane žalovaného, samotnú existenciu škody, resp. vznik ušlého zisku a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným protiprávnym konaním žalovaného uplatneným nárokom“ (ods. 32, 33 odôvodnenia). 38. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa (s výnimkou ním konštatovaného nesprávneho posúdenia otázky aktívnej legitimácie žalobcu z hľadiska postúpenia žalovanej pohľadávky na žalobcu), so závermi a názorom súdu prvej inštancie stotožnil a rozhodnutie považoval v tejto časti za vecne správne. K vypovedaniu nájomnej zmluvy žalovaným uviedol, že „v konaní nebolo preukázané zo strany žalobcu, že sa jedná o rozhodovanie o vnútorných záležitostiach spoločnosti“ a že „zo strany žalovaného nemohlo dôjsť k porušeniu povinnosti konateľa s odkazom na ust. § 134 Obch. zák.“. Zdôraznil, že žalobca svoj nárok vyvodzoval z § 134 ObZ v nadväznosti na § 135a ObZ, pričom odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zameral na jeden z viacerých atribútov pre vznik nároku žalobcu voči žalovanému na náhradu uplatnenej škody
135a ObZ, a to „nekonanie s odbornou starostlivosťou“, ktorý nepovažoval za preukázaný a k ostatným sa už osobitne nevyjadril. Vo vzťahu k nim však platí, že v rámci potvrdenia vecnej správnosti rozhodnutia v celej výrokovej časti a v zreteľne vymedzenej časti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP), sa odvolací súd stotožnil aj s tými závermi súdu prvej inštancie, ktoré sa týkali neunesenia dôkazného bremena - nepreukázania samotnej skutkovej okolnosti ušlého zisku a následkom toho ani existencie škody na strane spoločnosti, a to z hľadiska tvrdeného vzniku a výšky ušlého zisku za žalovanú dobu. To, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia detailnejšie zameral (aj) na otázku porušenia povinnosti žalovaného ako konateľa v zmysle § 134 ObZ, v spojení s vytýkanou absenciou tvrdenia a preukázania porušenia jeho konania s odbornou starostlivosťou v zmysle § 135a ObZ, neznamená, že išlo o odlišné či nové právne posúdenie založené na iných než prvoinštančným súdom aplikovaných zákonných ustanoveniach. Je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní skutkových tvrdení žalobcu, že spoločnosti v žalovanej dobe ušiel zisk, uplatňovaný voči žalovanému ako nárok na náhradu škody
Z, a to vo výške vyjadrenej v petite žaloby. Keďže vznik zodpovednosti konateľa za škodu ním spôsobenú spoločnosti je viazaný na kumulatívne splnenie viacerých podmienok (vznik a výška škody, porušenie právnej povinnosti, kauzálny nexus medzi vznikom škody a porušením povinnosti), pri nepreukázaní ktorejkoľvek z nich nie je možné náhradu škody voči konateľovi priznať. Uvedené bolo pre zamietnutie žalobou uplatneného nároku kľúčové a dostačujúce. 39. Dovolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené primerane poukazuje na svoju skoršiu už ustálenú rozhodovaciu prax, tvoriacu recentnú judikatúru,
ktorej: „I. Ak pre priznanie nároku je relevantné naplnenie viacerých hmotnoprávnych predpokladov súčasne, pričom v konaní súd zistí neexistenciu čo i len jedného z nich, postačuje v odôvodnení zrozumiteľne vysvetliť túto skutočnosť a nie je potrebné sa s ďalšími predpokladmi v odôvodnení rozhodnutia súdu zaoberať. II. Právna otázka smerujúca v dovolaní k jednému z hmotnoprávnych predpokladov, ktorému sa súd nemusel venovať, pre absenciu iného z viacerých hmotnoprávnych predpokladov pre vznik nároku (na jeho splnení nezaložil svoje rozhodnutie), nezakladá prípustnosť dovolania
zn. 4Obdo/2/2024 z
úpravy obsiahnutej v § 135a ObZ (v spojení s § 373 a nasl. ObZ) sa najvyšší súd komplexne vyjadril v skoršom rozhodnutí, a to v uznesení sp. zn. 5Obdo/7/2023 zo 14.09.2023 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2024 pod č. R 10/2024; tu viď najmä ods. 79), z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno preukázania vzniku a existencie škody uplatňovanej voči konateľovi, spočíva primárne na poškodenej spoločnosti.
V danom prípade odvolací súd vo svojom rozhodnutí potvrdzujúcom rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Z rozhodnutí súdov nižších inštancií vyplýva, že v uvedenom smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a teda právnu otázku dovolateľa, tak ako ju formuloval a vymedzil v dovolaní, považuje dovolací súd v danom prípade za hypotetickú, bez väzby na kľúčové skutkové závery súdov nižších inštancií, a preto nespĺňajúcu kritériá prípustnosti
1 CSP v spojení s § 432 ods. 1 a 2 CSP. 44. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu izolovane nezáviselo od vyriešenia dovolateľom naformulovanej otázky a rovnako tak je zrejmé, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemôže byť v dôsledku toho zaťažené niektorou z právnych vád predpokladaných § 421 ods. 1 CSP, nie je daná procesná prípustnosť dovolania z dôvodov dovolateľom vyvodzovaných z úpravy obsiahnutej v § 421 ods. 1 písm. b) CSP, preto vo vzťahu k tejto časti žalobcovho dovolania boli naplnené podmienky pre jeho odmietnutie
f) CSP. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania
f) CSP 45. Pre naplnenie prípustnosti dovolania z dovolateľom vymedzeného dôvodu
f) CSP (vychádzajúc z obsahu dovolania) je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1) nesprávny procesný postup súdu, 2) tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3) intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľ v rámci tohto dôvodu namietol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Namietal nesprávny procesný postup spočívajúci tiež v tom, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom posúdení, ku ktorému sa dovolateľ nemohol vyjadriť, keď uzavrel, že v posudzovanom prípade nejde o rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti a o porušenie ustanovenia § 134 ObZ, ale o náhradu škody
Z. Nemožnosť vyjadriť sa spočívala
dovolateľa v tom, že pred súdom prvej inštancie uvedená otázka riešená nebola. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spočívalo v posúdení otázok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, platnosti zmlúv o postúpení pohľadávky, správnosti vyčíslenia škody, ktorá predstavuje ušlý zisk. Otázka konania žalovaného vo vzťahu k obchodnému vedeniu spoločnosti
Z vo vzťahu k rozporu konania žalovaného so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov bola riešená okrajovo. Dovolateľ taktiež namietal, že ním tvrdené skutočnosti ohľadom vypovedania nájomnej zmluvy a nezabezpečenia nových priestorov na výkon podnikateľskej činnosti, bez súhlasu druhého konateľa, žalovaný v konaní nerozporoval, a preto ich mal súd prvej inštancie považovať za nesporné v zmysle § 151 ods. 1 CSP. 46. Dovolací súd aj vo všeobecnosti uvádza, že podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania
f) CSP možno rozumieť aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť (nielen uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky a tvrdenia strán zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom, viď napr. II. ÚS 419/2021), nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41). 47. Dovolací súd ďalej uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré má tvoriť predmet vecno-právneho prieskumu v dovolacom konaní, má byť a priori preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
1 CSP potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 CSP sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, môže byť stručnejšie. Aj pri stručnejších dôvodoch je však podmienkou pre naplnenie práva na spravodlivý súdny proces zrozumiteľnosť a celková presvedčivosť týchto dôvodov. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
2, 3 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 CSP tým nie sú dotknuté.
ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom posúdení, ku ktorému sa nemohol dovolateľ vyjadriť, keďže súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie na aplikácii § 135a ObZ tak ako odvolací súd, a teda aplikoval na vec iné ustanovenie Obchodného zákonníka bez toho, aby o tom vopred upovedomil dovolateľa, tak ako to predpokladá ustanovenie § 382 CSP.
Z, keďže uplatnil nárok voči konateľovi spoločnosti (právnemu predchodcovi žalobcu) na náhradu škody. K tomu argumentoval porušením povinnosti na strane žalovaného zabezpečiť si súhlas väčšiny spoločníkov pri rozhodnutí o ukončení nájomnej zmluvy, keďže tento úkon považuje za obchodné vedenie spoločnosti (§ 134 ObZ). Odvolací súd vysvetlil, že žalobca mal argumentovať, avšak neučinil tak, nepreukázal, že by zo strany žalovaného išlo o zanedbanie konania s odbornou starostlivosťou, s tým, že k tomu ani neprodukoval žiadne dôkazy ani relevantné skutkové tvrdenia. Odvolací súd pritom nepoužil doposiaľ nepoužité ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by odôvodňovalo postup
V napadnutom rozhodnutí poukázal na absenciu predpokladov zodpovednosti konateľa za škodu uvedených v žalobe v zmysle § 135a ods. 1 ObZ a na preukázanie naplnenia predpokladov uvedených v § 135a ods. 2 ObZ. Tu dovolací súd priamo poukazuje na obsah žaloby (čl. II. Skutkový stav, čl. III. Právny titul), v ktorej žalobca expressis verbis citoval aj právnu úpravu Obchodného zákonníka - § 134, § 135a ods. 1, 2, § 379 a uviedol, že „(o)bídením zabezpečenia súhlasu väčšiny konateľov (porušenie § 134 Obchodného zákonníka) a konaním v rozpore so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov (porušenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka), žalovaný porušil svoje zákonné povinnosti vyplývajúce mu z výkonu funkcie konateľa.“ Súd prvej inštancie na uvedené reagoval v odôvodnení svojho rozhodnutia (ods. 3, 15, 27 a nasl.), jeho závery vedúce k zamietnutiu žaloby vyjadril najmä v ods. 32 a 33 odôvodnenia, pričom poukázal aj na ním citované zákonné ustanovenia, vrátane § 135a ods. 1 ObZ. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na obsah rozhodnutia súdu prvej inštancie, obsah odvolania, vzájomnú argumentáciu strán, citoval § 134 ObZ, celé znenie § 135a ObZ a na túto právnu úpravu nadväzujúce svoje precizujúce právne úvahy a závery vyjadril v ods. 23 a nasl. odôvodnenia. Len tým, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí, potvrdzujúcom rozhodnutie súdu prvej inštancie odkáže na jeho dôvody a niektoré dôvody doplní, či rozvinie, precizujúc tak odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia, s ktorým tvorí rozhodnutie odvolacieho súdu jeden celok, nedochádza k porušeniu práva strany na spravodlivý proces spočívajúcom v prekvapivom rozhodnutí. 57. To, že závery odvolacieho súdu, v relevantnej časti nadväzujúce na závery rozhodnutia súdu prvej inštancie vedúce k zamietnutiu žaloby, nekonvenujú tvrdeniam a právnemu názoru dovolateľa, v danom prípade neznamená ním tvrdenú vadu zmätočnosti v procesnom postupe súdov. Dovolateľ mal ako sporová strana v celom konaní pred súdmi nižších inštancií vytvorený dostatočný priestor na produkovanie dôkazov k ním poskytnutým tvrdeniam, ako aj k vlastnej právnej argumentácii, viažucej sa naprieč celým konaním aj na zhodné právne ustanovenia ObZ použité ako súdmi nižších inštancií, tak aj samotným žalobcom v jeho žalobe. Napokon na to, že oba súdy nižších inštancií dospeli k zhodnému a pre rozhodnutie vo veci samej kľúčovému záveru o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu vo vzťahu k základnej okolnosti pre úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody - existencie ušlého zisku na strane spoločnosti v rozhodnom období a v uplatnenej výške, nemajú podané dovolacie námietky žalobcu žiadny relevantný vplyv. K účelu základného práva na súdnu ochranu je potrebné
dovolacieho súdu zdôrazniť, že toto právo je treba vnímať „ako výsledkové“, t.j. právo, ktorému musí zodpovedať proces ako celok, teda nie len čiastkové rozhodnutia (či postupy) predchádzajúce konečnému rozhodnutiu (m.m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Uvedené bolo v posudzovanom prípade dodržané. 58.
ústavného súdu, zo základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. O prekvapivé rozhodnutie ide aj v prípade, ak inštančne nadriadený (spravidla odvolací) súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská,
ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností). Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť. Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na zhodný skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020). 59. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho vyplýva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za dostatočne zrozumiteľné, odôvodnené a logicky konzistentné. Odvolací súd výslovne poukázal na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP
ktorého, ak považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, môže sa obmedziť iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Pritom v tej časti odôvodnenia, vo vzťahu ku ktorej sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, odvolací súd zreteľne odôvodnil, prečo s nimi nesúhlasil a uviedol svoje závery (táto časť nie je dovolaním namietaná a v zmysle § 440 CSP netvorí dovolací prieskum - pozn. dovolacieho súdu). 60. Dovolací súd tak v nadväznosti na vyššie uvedené uzatvára, že z napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že v konaniach na súdoch nižších inštancií bola predmetom posudzovania otázka porušenia povinnosti žalovaného
Z, pričom oba súdy sa k tvrdenému porušeniu povinnosti v napadnutých rozhodnutiach vyjadrili a svoje závery odôvodnili. Dovolací súd tak v tomto procesnom postupe nevzhliadol dovolateľom tvrdené porušenie ustanovenia § 382 CSP odvolacím súdom, keďže v odvolacom konaní neaplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré by doposiaľ nebolo v konaní aplikované, alebo by nebola zvažovaná jeho aplikácia. V danom prípade neboli splnené kritériá prekvapivého rozhodnutia a zo strany odvolacieho súdu nedošlo k splneniu dôvodov pre postup
61. Dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že už skôr judikoval, že nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 CSP, ak bez výzvy stranám sporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a zároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť (sp. zn. 3Obdo/1/2019 z 26.02.2019, v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2020 pod č. R 48/2020). Pokiaľ strana sporu sama v niektorom zo svojich vyjadrení navrhne aplikáciu ustanovení nejakého právneho predpisu a toto vyjadrenie je zaslané na vyjadrenie druhej strane sporu, nemá odvolací súd povinnosť vyzývať strany sporu na vyjadrenie sa k jeho prípadnej aplikácii. Právnym predpisom (alebo aj zákonným ustanovením), ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý, je právny predpis (zákonné ustanovenia), o ktorého výklad a použitie nežiadala v priebehu konania žiadna zo sporových strán (sp. zn. 5Cdo/80/2019 z 25.02.2021). Účelom ustanovenia § 382 CSP je mechanizmus, ktorý má zaistiť predvídateľnosť postupov a právo strán na vyjadrenie sa k právnym otázkam, ktoré môžu významne ovplyvniť výsledok sporu, pričom v zmysle dovolateľom vznesenej námietky nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu nesprávneho procesného postupu spočívajúceho v prekvapivom rozhodnutí, a teda k zmätočnostnej vady namietanej v zmysle kritérií
f) CSP.
vymedzenia daného dovolaním (§ 440 CSP) identifikovať a napraviť zistené procesné pochybenia (vady zmätočnosti) najzávažnejšieho charakteru, dosahujúce až ústavnoprávny rozmer. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa, že došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu skutočne došlo.
f) CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.