Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/164/2024 Identifikačné číslo spisu: 5720204849 Dátum vydania rozhodnutia: 29.01.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP. Namietala posúdenie premlčacej doby nižšími súdmi vo vzťahu k uplatnenému nároku na bolestné. S poukazom na výklad ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedla, že svoj nárok na odškodnenie bolesti podľa § 444 Občianskeho zákonníka mohla subjektívne uplatniť na súde až vtedy, keď sub
2. a)mala k dispozícii lekársky posudok, v ktorom sú ohodnotené zmeny v jej zdravotnom stave a zároveň sub
3. b)sa dozvedela o tom, kto zodpovedá za spôsobenú škodu. Vo vzťahu k vedomosti o škode spochybnila výklad, podľa ktorého je táto vedomosť viazaná na moment ustálenia zdravotného stavu, čo robí zo subjektívne normovanej podmienky („dozvie sa o škode") v skutočnosti podmienku objektívnu, a to navyše odborného charakteru. V danom prípade mala za to, že o ustálení jej zdravotného stavu a o výške škody na jej zdraví spôsobenej žalovanou sa dozvedela až zo znaleckých posudkov z konca roka 2019 mala výhrady, že ustálenie zdravotného stavu je výsostne medicínskou otázkou, na zodpovedanie ktorej je kompetentný iba odborník - lekár. Opačný výklad považovala za extenzívny a neprimeraný vo vzťahu k žalobkyni ako laikovi, založený na sporných podmienkach objektívneho a odborného charakteru. Navyše, u žalobkyne bola spočiatku prítomná dôvodná pochybnosť aj o tom, kto zodpovedá za škodu, ktorá jej bola spôsobená; pretože Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Martin, v oznámení z 02. mája 2019 konštatoval, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej bola poskytnutá lege artis. Vzhľadom na takýto záver odborne spôsobilého orgánu nebolo možné od žalobkyne spravodlivo očakávať, aby mohla mať odôvodnenú vedomosť o nesprávnosti a nezákonnosti postupu žalovanej. Až následným prešetrovaním Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava, bolo zistené, že zdravotná starostlivosť u žalovanej nebola žalobkyni poskytnutá správne. Dovolateľka žalobu doručila Okresnému súdu Martin 16. novembra 2020, teda bez zbytočného odkladu po tom, čo bola 07. septembra 2020 oboznámená o uvedenom závere a ktorým dňom považovala za naplnené obe podmienky vymedzené v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti považovala rozhodnutia nižších súdov aj za arbitrárne, nakoľko sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s rozhodujúcimi argumentami a skutkovými tvrdeniami žalobkyne v konaní. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila. 5. Intervenient na strane žalovanej vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalobkyne v časti uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP nenapĺňa zákonné predpoklady, nie je odôvodnené a preukázané. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa § 420 písm.
5. f)CSP, mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Navyše, žalobkyňa vo svojom dovolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, právne názory či závery, ale iba opakovala argumenty zo základného konania. Vzhľadom na to navrhol podané dovolanie odmietnuť, prípadne zamietnuť. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. 7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8. Podľa § 420 písm.
6. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Podľa § 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 10. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je, pristúpi subsidiárne k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho posúdenia veci (§ 421 CSP). 11. Žalobkyňa svoje dovolacie námietky subsumovala pod dovolacie dôvody § 420 písm. f)

§ 421ods.

1 písm. b) CSP. V podstatnom namietala nesprávne určenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na náhradu za bolesť, pričom odvolaciemu súdu vytýkala, že sa nedostatočne a presvedčivo nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa okamihu nadobudnutia vedomosti o škode a o zodpovednej osobe. V tejto súvislosti žalobkyňa namietala, že závery odvolacieho súdu sú v napadnutej časti arbitrárne, keďže podľa jej názoru nereflektujú osobitosti prejednávanej veci ani okolnosti, za ktorých mala nadobudnúť relevantnú vedomosť o vzniku škody na zdraví. 12. Žalobkyňou uplatnené dovolacie námietky sa po obsahovej stránke čiastočne prekrývajú, pokiaľ ide o dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)

§ 421ods.

1 písm. b) CSP, keďže výhrady smerujú jednak proti spôsobu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, jednak proti samotnému právnemu posúdeniu otázky počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Takýto prienik dovolacích dôvodov však v okolnostiach prejednávanej veci nie je výnimočný ani nepochopiteľný, hoci vo všeobecnosti platí, že obsahovo totožná dovolacia námietka spravidla nespadá súčasne pod oba dôvody prípustnosti dovolania (porovnaj IV. ÚS 372/2020).

1. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pri náhrade škody na zdraví zákonodarca výslovne ustanovil iba subjektívnu premlčaciu dobu, pričom objektívna premlčacia doba sa podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka neuplatňuje. Z povahy subjektívnej premlčacej doby vyplýva, že jej počiatok nemožno určovať abstraktne alebo formalisticky, ale vždy s prihliadnutím na to, kedy poškodený reálne a preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda na zdraví určitého druhu a rozsahu a kto za ňu zodpovedá. Táto vedomosť musí byť dostatočná na to, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, hoci nie je nevyhnutné, aby v danom okamihu poznal presnú výšku škody vyjadrenú v peniazoch.
2. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je dlhodobo ustálený právny názor, podľa ktorého sa poškodený o škode na zdraví spočívajúcej v bolesti dozvie spravidla v čase, keď sa jeho zdravotný stav po skončení liečby ustáli natoľko, že je možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie ujmy. Tento právny názor bol vyjadrený už v rozhodnutí sp. zn. 1Cz 23/83 publikovanom pod R 9/1986 a stal sa východiskom ďalšej judikatúry. 14.
3. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/152/2010 zdôraznil, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi s vlastnými subjektívnymi premlčacími dobami, pričom ich počiatok sa viaže na okamih, keď sa poškodený dozvie o škode a o zodpovednej osobe. Objektívna premlčacia doba sa na tieto nároky neuplatňuje. 14.
4. Pokiaľ ide o nárok na náhradu za bolesť, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. MCdo/37/2000, publikovanom pod R 68/2003, judikoval, že za deň zistenia bolesti nemožno považovať deň vyhotovenia lekárskeho posudku ani deň ukončenia práceneschopnosti, ale okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď je možné bolesť objektívne ohodnotiť. Lekársky posudok má v tomto kontexte len deklaratórny charakter, keďže potvrdzuje už existujúcu a zistenú ujmu. 14.
5. Uvedené judikatúrne závery boli opakovane aprobované aj ústavným súdom, ktorý zdôraznil, že viazanie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na ustálenie zdravotného stavu sleduje požiadavku právnej istoty a nie je samo osebe v rozpore s právom na spravodlivý proces, pokiaľ zodpovedá okolnostiam konkrétnej veci.
6. Dovolací súd však v okolnostiach konkrétnej veci považuje za potrebné zdôrazniť, že uvedený výklad § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať mechanicky bez prihliadnutia na osobité okolnosti prípadu. Typicky v sporoch o náhradu škody na zdraví spôsobenej postupom non lege artis ide často o situácie, v ktorých poškodený nemá bezprostrednú vedomosť o tom, že k poškodeniu jeho zdravia došlo v dôsledku nesprávneho odborného postupu, ani o tom, kto za škodu zodpovedá. 15.
7. V týchto prípadoch nadobudnutie vedomosti o škode a o zodpovednej osobe spravidla predpokladá odborné posúdenie zdravotného stavu a príčin jeho poškodenia, či už formou znaleckého dokazovania alebo vyjadrenia špecializovaného orgánu. Viazanie počiatku subjektívnej premlčacej doby výlučne na moment ustálenia zdravotného stavu by v takýchto situáciách viedlo k faktickému objektivizovaniu subjektívnej premlčacej doby, keďže ide o otázku odborného medicínskeho charakteru, ktorú poškodený ako laik spravidla nie je schopný sám posúdiť. Navyše, uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví predpokladá nielen vedomosť o stabilizácii zdravotného stavu, ale aj vedomosť o porušení právnej povinnosti zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a o existencii príčinnej súvislosti medzi týmto porušením a vzniknutou ujmou; bez nadobudnutia týchto rozhodujúcich skutočností by poškodený objektívne nemohol svoj nárok v súdnom konaní účinne uplatniť. Tento aspekt je o to vypuklejší v situáciách, keď odborné orgány alebo znalci poskytujú rozdielne alebo postupne sa vyvíjajúce závery o lege artis postupe, príp. keď príslušný orgán verejnej moci v počiatočnej fáze konania konštatuje správnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti. 15.
8. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za legitímne posudzovať počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v širších súvislostiach s prihliadnutím na to, kedy poškodený reálne získal dostatok informácií umožňujúcich mu urobiť záver, že mu vznikla škoda na zdraví v dôsledku konkrétneho pochybenia a že existuje subjekt, ktorý za ňu zodpovedá. Takýto prístup nepopiera ustálenú judikatúru, ale ju spresňuje a individualizuje v závislosti od povahy uplatneného nároku a skutkového základu veci.
9. V prejednávanej veci odvolací súd založil svoje závery o premlčaní nároku na náhradu za bolesť na výklade § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý viaže počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby výlučne na deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Takto zvolený prístup však nebol sprevádzaný dostatočným a presvedčivým vysporiadaním sa s individuálnymi okolnosťami prejednávanej veci a s konkrétnymi námietkami žalobkyne. Odvolací súd sa osobitne nevyrovnal s tvrdením žalobkyne, že relevantnú vedomosť o ustálení jej zdravotného stavu, ako aj o príčinnej súvislosti medzi operačným zákrokom a vznikom ujmy nadobudla až zo znaleckých posudkov vypracovaných v roku
10. Rovnako nebola náležite zohľadnená skutočnosť, že príslušný orgán dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou pôvodne konštatoval poskytnutie zdravotnej starostlivosti lege artis, čo mohlo objektívne posilniť pochybnosti žalobkyne o existencii nesprávneho odborného postupu a oddialiť nadobudnutie jej vedomosti o zodpovednom subjekte.
11. Za tejto situácie dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa s rozhodujúcimi odvolacími námietkami žalobkyne týkajúcimi sa počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na náhradu za bolesť nevysporiadal v požadovanom rozsahu. Právne posúdenie tejto otázky zostalo neúplné a v dôsledku toho aj predčasné. Napadnuté rozhodnutie v tejto časti neobsahuje dostatočné a individualizované úvahy o tom, kedy žalobkyňa v konkrétnych skutkových okolnostiach veci nadobudla reálnu a preukázateľnú vedomosť o tom, že jej vznikla škoda na zdraví v dôsledku nesprávneho odborného postupu žalovanej a kto za túto škodu zodpovedá. Odvolací súd sa obmedzil na formálne prevzatie judikatúrneho východiska viažuceho počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na moment ustálenia zdravotného stavu, bez toho, aby sa presvedčivo vysporiadal s argumentáciou žalobkyne o postupnom a odborne sprostredkovanom nadobúdaní tejto vedomosti, ako aj s významom počiatočných záverov orgánu dohľadu o lege artis postupe.
12. Takýto postup odvolacieho súdu viedol k tomu, že jeho rozhodnutie v napadnutej časti neobstojí z hľadiska požiadaviek kladených na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na ústavne konformnú aplikáciu § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami žalobkyne, ktoré mali význam pre posúdenie okamihu nadobudnutia jej vedomosti o škode a o zodpovednom subjekte, zakladá dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f)

zároveň vedie k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Za tejto situácie bolo potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

1. V ďalšom konaní bude odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným v tomto zrušujúcom uznesení (§ 455 CSP). Odvolací súd sa bude znovu a riadne zaoberať otázkou počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku žalobkyne na náhradu za bolesť podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to s prihliadnutím na všetky individuálne skutkové okolnosti prejednávanej veci. V tomto rámci preskúma, kedy žalobkyňa v konkrétnych okolnostiach prípadu reálne a preukázateľne nadobudla vedomosť o tom, že jej vznikla škoda na zdraví v dôsledku nesprávneho odborného postupu, ako aj o tom, kto za túto škodu zodpovedá. Osobitne sa vysporiada s významom znaleckých posudkov vypracovaných v roku 2019, ako aj s vplyvom počiatočných záverov orgánu dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou o lege artis postupe na formovanie vedomosti žalobkyne o existencii škody a zodpovedného subjektu. Až po takto vykonanom individualizovanom posúdení bude možné urobiť presvedčivý právny záver o tom, či žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu za bolesť je alebo nie je premlčaný.
2. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
3. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
4. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.