náhradu škody na zdraví a náhradu nemajetkovej ujmy
Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/164/2024 Identifikačné číslo spisu: 5720204849 Dátum vydania rozhodnutia: 29.01.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5720204849.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne P.. K. E., narodenej XX. R. XXXX, K., XX. mája XXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou RIBÁR & PARTNERS, s.r.o., Trnava, Halenárska 18A, IČO: 53 191 030, proti žalovanej Univerzitnej nemocnici Martin, Martin, Kollárova 2, IČO: 00365327, za účasti intervenienta na strane žalovanej obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00585441, zastúpenej advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, Bratislava, Vajnorská 55, o náhradu škody na zdraví a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10C/76/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. mája 2024 sp. zn. 9Co/175/2023, takto rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. mája 2024 sp. zn. 9Co/175/2023 v potvrdzujúcom výroku z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Odôvodnenie 1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z 23. júna 2023 č. k. 10C/76/2020-1043 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 41 748 eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a sumu 10 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatnených nárokov na bolestné, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobu zamietol. Žalobkyni priznal proti žalovanej a intervenientovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77 %.
1.1. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa sa dňa 20. novembra 2017 na gynekologicko-pôrodníckej klinike žalovanej podrobila laparoskopickému operačnému zákroku, pri ktorom došlo k iatrogénnemu poškodeniu ľavého močovodu. Z vykonaných znaleckých posudkov a výsluchov znalcov ustálil, že k poškodeniu došlo v dôsledku termického pôsobenia elektrokoagulácie bez potrebnej vizualizácie priebehu močovodu v neprehľadnom anatomickom prostredí, čo viedlo k jeho nekróze a následnému pretrhnutiu. Následkom uvedeného poškodenia došlo po prepustení žalobkyne k úniku moču do brušnej dutiny, k urgentnej rehospitalizácii a k operačnému výkonu dňa 25. novembra 2017 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Žiline, kde bol zdokumentovaný nález defektu peritonea s ischemicky zmeneným tkanivom po koagulácii a parciálnou léziou ureteru. Ďalšie operačné a liečebné postupy vyústili do replantácie močovodu dňa 01. marca 2018 a do ukončenia liečby vybratím stentu dňa 02. mája 2018. Skutkové závery súd prvej inštancie oprel najmä o znalecké posudky MUDr. G. a MUDr. S., o závery znaleckej organizácie Ústavu péče o matku a dítě v Prahe (vrátane výsluchu MUDr. Y.), ako aj o ďalšie znalecké podklady, pričom uviedol, že poškodenie močovodu bolo v posudzovanom prípade predvídateľným rizikom, ktoré bolo možné znižovať dôslednejším diagnostickým postupom pred operáciou a najmä intraoperačnou vizualizáciou močovodu (stentáž, resp. vypreparovanie).
1.2. Na tomto skutkovom základe prvoinštančný súd uzavrel, že poškodenie močovodu bolo spôsobené nedbanlivým postupom operatéra, ktorý nevykonal všetky úkony potrebné na jeho vizualizáciu a podcenil termické účinky použitého operačného nástroja v komplikovanom anatomickom teréne. Postup operujúceho lekára kvalifikoval ako postup non lege artis a zodpovednosť žalovanej vyvodil podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
1.3. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu za bolesť, súd prvej inštancie dospel k záveru o jeho premlčaní. Neprijal tvrdenie žalobkyne, že sa o škode dozvedela až v októbri a novembri 2019 vypracovaním súkromných znaleckých posudkov, keďže z výpovede znalca MUDr. S. na pojednávaní dňa 14. septembra 2022 vyplynulo, že funkcia močovodu bola obnovená replantáciou 01. marca 2018 a liečba bola ukončená 02. mája 2018 vybratím stentu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že hoci sa zdravotný stav žalobkyne z hľadiska trvalých následkov stabilizoval až neskôr, táto skutočnosť je významná pre posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia, nie však pre nárok na náhradu za bolesť, ktorý je viazaný na liečenie poškodenia zdravia a odstraňovanie jeho následkov. Za rozhodujúci okamih pre objektivizáciu bodového hodnotenia bolesti a pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby považoval deň 02. mája 2018, od ktorého bolo možné bodové hodnotenie bolesti vykonať. Súčasne ustálil, že žalobkyňa mala najneskôr k tomuto dňu vedomosť o tom, že k poškodeniu močovodu došlo pri operácii u žalovanej, čo vyplýva aj z jej výpovede a z trestného oznámenia podaného 08. novembra 2018. Keďže žaloba bola podaná dňa 16. novembra 2020 a žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd prvej inštancie nárok na náhradu za bolesť nepriznal.
1.4. K náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie uviedol, že posúdenie trvalých následkov poškodenia zdravia je viazané na stabilizáciu zdravotného stavu spravidla po uplynutí jedného roka od škodnej udalosti (§ 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z.), pričom v tejto časti nebola uplatnená námietka premlčania. Pokiaľ šlo o trvalé následky vzniknuté poškodením močovodu žalobkyne na jej ďalšom fyzickom zdraví, vychádzal zo znaleckého posudku MUDr. S., ktorý stanovil bodové hodnotenie a zvýšil ho na dvojnásobok podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z., čo súd považoval za primerané vzhľadom na rozsah a intenzitu pretrvávajúcich urologických ťažkostí žalobkyne. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia aj v súvislosti s následkami v oblasti jej psychického zdravia, vychádzajúc zo súkromného znaleckého posudku MUDr.
U. P.. Zo znaleckých záverov vzal za preukázané, že po roku 2017 sa u žalobkyne demonštrovala post traumatická stresová porucha, pričom došlo aj k zhoršeniu už predtým existujúcej zmiešanej úzkostno-depresívnej poruchy diagnostikovanej od roku 2009. Návrhu žalobkyne na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. súd v časti psychických následkov nevyhovel. Poukázal na rozhodnutia Sociálnej poisťovne, z ktorých vyplynulo, že žalobkyňa bola invalidná už pred poškodením zdravia, ktoré je predmetom tohto sporu, pre psychickú poruchu a že neskoršie zvýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nebolo možné jednoznačne priradiť k novodemonštrovanej posttraumatickej stresovej poruche, keďže jej prejavy splývali s predchádzajúcou diagnózou.
Odlišne súd prvej inštancie posúdil návrh na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v časti fyzických následkov hodnotených znalcom MUDr. S.. S prihliadnutím na vek žalobkyne a na rozsah obmedzení vyplývajúcich z ťažkého poškodenia močového traktu, najmä výrazné obmedzenie športových, spoločenských a intímnych aktivít v dôsledku trvalých urologických ťažkostí, považoval vec v tejto časti za prípad hodný osobitného zreteľa a pristúpil k zvýšeniu bodového hodnotenia o 10 %, teda na 1408 bodov. Po zohľadnení fyzických a psychických následkov určil súd prvej inštancie celkový počet bodov sťaženia spoločenského uplatnenia na 2188 a pri hodnote jedného bodu 19,08 eur určil náhradu v sume 41 747,04 eur, ktorú po zaokrúhlení priznal vo výške 41 748 eur.
Vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia žalobu zamietol.
1.5. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie uviedol, že vyhotovením videozáznamu z operácie žalobkyne z 20. novembra 2017 a jeho poskytnutím orgánom činným v trestnom konaní nedošlo k protiprávnemu zásahu do jej osobnostných práv podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže tento záznam mal dokumentačný charakter, tvoril súčasť zdravotnej dokumentácie a žalovaná bola oprávnená ho vyhotoviť a sprístupniť v súlade so zákonom č. 576/2004 Z. z. Za významné pritom považoval aj to, že žalobkyňa tento videozáznam sama použila ako dôkaz v trestnom konaní a pri zadovážení znaleckých posudkov. Súčasne však dospel k záveru, že samotným iatrogénnym poškodením zdravia žalobkyne došlo k zásahu do jej osobnostného práva na ochranu súkromia v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, keďže následky poškodenia sa výrazne a dlhodobo premietli do jej osobného, rodinného a intímneho života, obmedzili jej spoločenské uplatnenie a ovplyvnili jej dôstojnosť a sebaobraz, a to nielen v súkromí, ale aj pri kontakte s okolím. Tieto okolnosti, preukázané vykonaným dokazovaním, považoval súd prvej inštancie za dostatočne intenzívne na priznanie primeranej peňažnej satisfakcie. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP").
2.1. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že dokazovanie bolo vykonané v potrebnom rozsahu, avšak prvoinštančný súd z jeho výsledkov mimo otázky premlčania bolestného nevyvodil správne skutkové zistenia, vec v tejto časti nesprávne právne posúdil a odôvodnenie rozsudku nespĺňalo požiadavky § 220 ods. 2 CSP. Zároveň zdôraznil, že v odvolacom konaní nebol spochybnený základ zodpovednosti žalovanej za iatrogénne poškodenie žalobkyne pri operácii z 20. novembra 2017. Predmetom prieskumu boli výlučne výroky o premlčaní bolestného a výroky o výške náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
2.2. Vo vzťahu k bolestnému sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodujúcim okamihom pre možnosť objektívneho bodového ohodnotenia bolesti a súčasne pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby bol deň 02. mája 2018, keď bola ukončená liečba poškodeného močovodu vybratím stentu. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej počiatok subjektívnej premlčacej doby sa viaže na vedomosť poškodeného o škode a o zodpovednej osobe a nezávisí od toho, kedy si poškodený zabezpečí dôkazy alebo vytvorí priaznivejšiu procesnú situáciu. Odvolací súd zároveň prevzal úvahy súdu prvej inštancie, že žalobkyňa mala najneskôr k 02. máju 2018 vedomosť o tom, že poškodenie vzniklo pri operácii u žalovanej, pričom odvolaciu argumentáciu žalobkyne o uplatnení nároku v trestnom konaní voči operatérovi označil z hľadiska plynutia premlčacej doby voči žalovanej za irelevantnú, keďže ide o odlišný druh konania a odlišný pasívne legitimovaný subjekt. Z týchto dôvodov rozsudok v časti zamietnutia bolestného ako premlčaného potvrdil.
2.3. V časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia odvolací súd konštatoval, že prvoinštančný súd pochybil jednak pri určení hodnoty bodu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., keď vychádzal z opatrenia platného pre rok 2018 namiesto roku 2017 ako roku predchádzajúceho roku ustálenia zdravotného stavu, a jednak pri zvýšení bodového hodnotenia o 10 % podľa § 5 ods. 5 citovaného zákona, ktoré skutkovo nedostatočne odôvodnil. Odvolací súd poukázal na to, že zvýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa rozhodnutí Sociálnej poisťovne vychádzalo z viacerých zdravotných diagnóz a nebolo možné ho jednoznačne pripísať výlučne následkom poškodenia močových orgánov. Zároveň však odmietol odvolaciu námietku žalovanej, podľa ktorej zdravotný stav žalobkyne nebol v časti psychických následkov ustálený v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z., keď zdôraznil, že ustálenie zdravotného stavu nemožno posudzovať rozdielne pre somatické a psychické následky toho istého škodného deja.
Keďže bolo ustálené, že k ukončeniu liečby poškodeného močovodu a k obnove jeho funkcie došlo dňa 02. mája 2018, tento okamih bol rozhodujúci aj pre posúdenie ustálenia zdravotného stavu žalobkyne ako celku. Skutočnosť, že žalobkyňa sa v súvislosti s duševným ochorením naďalej podrobuje liečbe, sama osebe nebráni vykonaniu bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd pritom poukázal aj na to, že odstránenie následkov poškodenia močovodu sa muselo nevyhnutne premietnuť aj do psychického stavu žalobkyne, keďže u nej došlo k zmierneniu stresu a frustrácie vyplývajúcich z dovtedy neustálenej poruchy močového traktu, a preto bodové ohodnotenie vykonané znalkyňou MUDr. P. považoval z hľadiska časového okamihu za akceptovateľné.
Odvolací súd zároveň zdôraznil, že určenie bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia je podľa zákona č. 437/2004 Z. z. odbornou otázkou, ktorá je viazaná na lekársky posudok vypracovaný oprávneným subjektom, pričom súd nie je oprávnený nahrádzať odborné medicínske závery vlastným hodnotením. Aj keď CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou výslovne neupravuje inštitút kontrolného znaleckého posudku, nevylučuje možnosť vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania pri rozpore záverov znalcov (§ 207 ods. 3 CSP). V prejednávanej veci však odvolací súd nevzhliadol dôvody na spochybnenie presvedčivosti a úplnosti znaleckého posudku MUDr. P., keďže žalovaná ani intervenient nepredložili relevantné odborné protiargumenty spôsobilé spochybniť jej závery.
2.4. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, odvolací súd sa stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že vyhotovenie a sprístupnenie videozáznamu z operácie nepredstavovalo protiprávny zásah do osobnostných práv žalobkyne podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže postup žalovanej bol v súlade so zákonom č. 576/2004 Z. z. a sprístupnenie záznamu slúžilo aj na uplatnenie nárokov žalobkyne. Ďalej zdôraznil, že samotné iatrogénne poškodenie zdravia môže za splnenia zákonných predpokladov zakladať zásah do osobnostných práv žalobkyne v rovine jej súkromného, rodinného a intímneho života. Súčasne však poukázal na to, že pri určovaní primeranej peňažnej satisfakcie je potrebné zdravotné postihnutie žalobkyne hodnotiť v širšom kontexte spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami, keďže hoci ide o stav trvalý, existujú prostriedky, ktoré umožňujú jeho zmiernenie navonok a znižovanie jeho spoločenských dopadov. Odvolací súd v tejto súvislosti vytkol prvoinštančnému súdu, že z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových zistení dospel k záveru o nemožnosti žalobkyne otehotnieť a o príčinnej súvislosti tohto stavu s operačným zákrokom z roku 2017. V ďalšom konaní preto zaviazal súd prvej inštancie k vysporiadaniu sa aj s tvrdeniami žalovanej o predchádzajúcich gynekologických zákrokoch žalobkyne, vrátane operácií vykonaných v rokoch 2009 a 2014, ktoré mohli mať vplyv na jej reprodukčné schopnosti.
V danom prípade mala za to, že o ustálení jej zdravotného stavu a o výške škody na jej zdraví spôsobenej žalovanou sa dozvedela až zo znaleckých posudkov z konca roka 2019 mala výhrady, že ustálenie zdravotného stavu je výsostne medicínskou otázkou, na zodpovedanie ktorej je kompetentný iba odborník - lekár. Opačný výklad považovala za extenzívny a neprimeraný vo vzťahu k žalobkyni ako laikovi, založený na sporných podmienkach objektívneho a odborného charakteru. Navyše, u žalobkyne bola spočiatku prítomná dôvodná pochybnosť aj o tom, kto zodpovedá za škodu, ktorá jej bola spôsobená; pretože Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Martin, v oznámení z 02. mája 2019 konštatoval, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej bola poskytnutá lege artis.
Vzhľadom na takýto záver odborne spôsobilého orgánu nebolo možné od žalobkyne spravodlivo očakávať, aby mohla mať odôvodnenú vedomosť o nesprávnosti a nezákonnosti postupu žalovanej. Až následným prešetrovaním Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava, bolo zistené, že zdravotná starostlivosť u žalovanej nebola žalobkyni poskytnutá správne. Dovolateľka žalobu doručila Okresnému súdu Martin 16. novembra 2020, teda bez zbytočného odkladu po tom, čo bola 07. septembra 2020 oboznámená o uvedenom závere a ktorým dňom považovala za naplnené obe podmienky vymedzené v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti považovala rozhodnutia nižších súdov aj za arbitrárne, nakoľko sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s rozhodujúcimi argumentami a skutkovými tvrdeniami žalobkyne v konaní. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
14.1. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/152/2010 zdôraznil, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi s vlastnými subjektívnymi premlčacími dobami, pričom ich počiatok sa viaže na okamih, keď sa poškodený dozvie o škode a o zodpovednej osobe. Objektívna premlčacia doba sa na tieto nároky neuplatňuje.
14.2. Pokiaľ ide o nárok na náhradu za bolesť, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. MCdo/37/2000, publikovanom pod R 68/2003, judikoval, že za deň zistenia bolesti nemožno považovať deň vyhotovenia lekárskeho posudku ani deň ukončenia práceneschopnosti, ale okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď je možné bolesť objektívne ohodnotiť. Lekársky posudok má v tomto kontexte len deklaratórny charakter, keďže potvrdzuje už existujúcu a zistenú ujmu.
14.3. Uvedené judikatúrne závery boli opakovane aprobované aj ústavným súdom, ktorý zdôraznil, že viazanie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na ustálenie zdravotného stavu sleduje požiadavku právnej istoty a nie je samo osebe v rozpore s právom na spravodlivý proces, pokiaľ zodpovedá okolnostiam konkrétnej veci.
15.1. V týchto prípadoch nadobudnutie vedomosti o škode a o zodpovednej osobe spravidla predpokladá odborné posúdenie zdravotného stavu a príčin jeho poškodenia, či už formou znaleckého dokazovania alebo vyjadrenia špecializovaného orgánu. Viazanie počiatku subjektívnej premlčacej doby výlučne na moment ustálenia zdravotného stavu by v takýchto situáciách viedlo k faktickému objektivizovaniu subjektívnej premlčacej doby, keďže ide o otázku odborného medicínskeho charakteru, ktorú poškodený ako laik spravidla nie je schopný sám posúdiť. Navyše, uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví predpokladá nielen vedomosť o stabilizácii zdravotného stavu, ale aj vedomosť o porušení právnej povinnosti zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a o existencii príčinnej súvislosti medzi týmto porušením a vzniknutou ujmou; bez nadobudnutia týchto rozhodujúcich skutočností by poškodený objektívne nemohol svoj nárok v súdnom konaní účinne uplatniť. Tento aspekt je o to vypuklejší v situáciách, keď odborné orgány alebo znalci poskytujú rozdielne alebo postupne sa vyvíjajúce závery o lege artis postupe, príp. keď príslušný orgán verejnej moci v počiatočnej fáze konania konštatuje správnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti.
15.2. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za legitímne posudzovať počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v širších súvislostiach s prihliadnutím na to, kedy poškodený reálne získal dostatok informácií umožňujúcich mu urobiť záver, že mu vznikla škoda na zdraví v dôsledku konkrétneho pochybenia a že existuje subjekt, ktorý za ňu zodpovedá. Takýto prístup nepopiera ustálenú judikatúru, ale ju spresňuje a individualizuje v závislosti od povahy uplatneného nároku a skutkového základu veci.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.