Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/19/2025 Identifikačné číslo spisu: 6121531082 Dátum vydania rozhodnutia: 28.01.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Miroslav Šepták Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 132ods.

1 Občianskeho zákonníka boli použité ako nové ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorých súd prvej inštancie nerozhodol. Keďže v odvolacom konaní platí ustanovenie § 382 CSP, odvolací súd mal povinnosť pred jeho rozhodnutím vyzvať žalobcu, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení vyjadril, čo však neurobil. Tým mu odňal právo argumentovať vo vzťahu k novému, dosiaľ nepoužitému ustanoveniu právneho predpisu, čo je porušením procesného predpisu, ktoré je samo osebe dôvodom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Napokon žalobca nesúhlasil ani s právnym názorom odvolacieho súdu a rovnako súdu prvej inštancie, že vlastnícke právo mu malo byť odňaté len tým, že sa nevykonávalo resp. že nie je spoluvlastníkom spornej veci, čo je v rozpore so zákonom. Mal za to, že majetkové práva k stavbe vznikli vznikom nehnuteľnosti (výstavbou) a týmto momentom sa im poskytuje aj právna ochrana. Plynutie času, či nevykonávanie práva, nemohlo jeho práva ani odňať, ani mu nemohlo takto zaniknúť. Argument ohľadom plynutia času a akceptovania zapísaného stavu v katastrálnom operáte, pre ktorý súd zamietol žalobu, je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Tieto skutočnosti nie sú skutočnosťami novými, pretože ich žalobca uviedol už v odvolaní a to aj s citáciou právnych ustanovení. Na túto argumentáciu odvolací súd ale nereagoval a vôbec sa nevyjadril k označeným právnym ustanoveniam. Súdy oboch inštancií výkladom z notárskej zápisnice odvodili, že išlo zo strany žalobcu de facto o potvrdenie predchádzajúcej dohody o nadobudnutí výlučného vlastníctva k stavbe výhradne žalovanou. Takáto skutočnosť však z už uvedenej notárskej zápisnice vôbec nevyplýva a teda ide o výklad v rozpore s textom zápisnice. Súdy oboch inštancií založili titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej v rozpore s jej vlastným tvrdením. Žalovaná totiž svoje vlastnícke právo k stavbe netvrdila na základe dohody medzi stranami (predchádzajúcej vzniku stavby, či momentom jej vzniku), ale až zápisom do katastra nehnuteľností z titulu notárskej zápisnice, ktorá však bola vyhotovená niekoľko mesiacov po vzniku stavby. Súdy oboch inštancií výkladom notárskej zápisnici dopĺňali niečo, čo tam nebolo a okrem toho, tento výklad bol v rozpore s jednoznačným znením žalobcovho vyhlásenia o tom, že žalovaná má byť vlastníčkou stavby výhradne na základe dohody o vyporiadaní BSM, ako aj v rozpore s vlastným tvrdením žalovanej, postupovali pri takomto výklade úkonu vyjadreného slovami v rozpore s ustálenou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri ďalej bod 3.2.). Vadu zmätočnosti dovolateľ videl aj v tom súdy nižších inštancií neboli spôsobilé určiť rozhodný deň vzniku stavby ako predmetu vlastníckych vzťahov a s tým spojeného vzniku vlastníctva (spoluvlastníctva) k stavbe a obmedzili sa len na neurčité vyjadrenia o vzniku vlastníctva, či spoluvlastníctva od spísania notárskej zápisnice do minulosti. 3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP žalobca namietal právny záver odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou stavby v zmysle dohody strán sporu uzavretej pred jej vznikom, čo má potvrdzovať žalobcovo vyhlásenie v notárskej zápisnici, čo je v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Zdôvodnenie vyplývajúce z bodu 21.3. odvolacieho rozsudku o tom, že stavba bola vlastníctvom žalovanej z dôvodu, že stojí na jej pozemku, čo je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Konkrétne v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. januára 2023 sp. zn. 4Cdo/58/2021 publikovanom v ZSP 19/2023, podľa ktorého nie je pre určenie spoluvlastníckych práv k novovzniknutej stavbe rozhodujúce, kto je vlastníkom pozemku zastavaného domom. Súdy nižších inštancií sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke určenia spoluvlastníctva k stavbe, vychádzajúc z toho, že výlučným vlastníkom stavby od jej vzniku bola žalovaná. Pritom rozhodovacia prax súdov priznáva spoluvlastníctvo stavebníkom aj vtedy, ak medzi sebou nemajú uzavretú výslovnú dohodou spoluvlastníkov o postavení stavby. Existenciu tejto dohody v jej konkludentnej podobe žalobca tvrdil už v žalobe, čo žalovaná výslovne nepoprela. Dohodu potvrdzovalo aj stavebné povolenie, aj zmluva o dielo, zmluva o úvere, finančné plnenie na vyhotovenie stavby, ako aj ďalšie žalobcom predložené listinné dôkazy a napokon žalovanou nepopreté skutkové tvrdenia. Zároveň, ak by aj táto konkludentná dohoda medzi mnou a žalovanou nebola nikdy vznikla, súdna prax upravuje, že spoluvlastníkmi stavby sú tak všetci stavebníci (viď najmä rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2014 sp. zn 3MCdo/4/2013). O tom, že som stavbu staval, nebolo v konaní pochybností. V konaní nebola preukázaná ani dohoda stavebníkov o tom, že výlučnou vlastníčkou bude žalovaná. V konaní žalovaná zároveň tvrdila, že k stavbe vzniklo spoluvlastníctvo a vlastníctvo k stavbe nadobudla až následne derivátnym spôsobom. Odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, komu vznikli vlastnícke práva k stavbe pri jej vzniku, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to konkrétne od rozhodnutia uverejnené pod č. 47/1964 Sbírky rozhodnutí Československých soudů - R 47/1964, rozhodnutia uverejnenému pod č. 36/1974 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, záverov z rozboru a zhodnotenia rozhodovací činnosti súdov SSR vo veciach ochrany vlastníctva k nehnuteľnostiam a stanoviska občianskoprávneho kolégia bývalého Najvyššieho súdu SSR z 27. júna 1972 Cpj 57/71, uverejneného pod č. 65/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, ďalej rozhodnutia Najvyššieho súdu uverejnené pod č. 16/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, tiež rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/93/1999, z 31. marca 2014 sp. zn. 3MCdo/4/2013, zo dňa 23. apríla 1982 2Cz 13/82, zo dňa 01. mája 1997 sp. zn. 3Cdo/201/96 (publikovaného v ZSP 26/1997) a zároveň prijal závery aj v rozpore s rozhodnutiami súdov Českej republiky, a to „sp. zn. 22Cdo/3927/2010 zo dňa 03. 03. 2011, sp. zn. 22Cdo/1266/2016 zo dňa 18. 05. 2016, sp. zn. 22Cdo/1174/2001 z 05. 11. 2002, sp. zn. 22Cdo/349/2004 ze dne 21. října 2004, sp. zn. 2Cdon/1312/96 ze dne 29. července 1999". Odvolací súd rozhodol v tejto veci teda v rozpore s ustálenou súdnou praxou, podľa ktorej „pri vzniku stavby spoločnou činnosťou stavebníkov vznikajú spoluvlastnícke práva k tejto stavbe stavebníkom spoločne a rovnakým podielom, respektíve v podieloch, ako boli dohodnuté". 4. Žalovaná v podanom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie ako nedôvodné zamietol. Napadnutý rozsudok označila za vecne správny. Odvolací súd sa podľa jej presvedčenia dostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi, ktorá vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach. Žalovanou namietané nevykonanie navrhovaného dokazovania nie je porušením práva na spravodlivý proces. Taktiež rozsudok odvolacieho súdu nie je ani prekvapivý, lebo svojou povahou je potvrdzujúci a citované boli ustanovenia, ktoré sa týkali skutočností namietaných žalobcom. Napokon žalovaná dala do pozornosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že žalobca si podal voči nej novú žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá malo vzniknúť investíciou do rozostavenej stavby - rodinného domu W. vo výške 82,83 %. Žalobca sa teda na základe rovnakých skutkových tvrdení domáha jednak určenia vlastníckeho práva a tiež vydania bezdôvodného obohatenia. 4.1. Uznesením zo dňa 15. januára 2026 sp. zn. 8Cdo/19/2025 Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 80 CSP v spojení § 438 ods. 1 a ods. 2 CSP pripustil, aby do konania na miesto žalovanej Z. A., narodenej XX. U. XXXX, X. X., Y. XX (ďalej aj „pôvodne žalovaná") vstúpil L. W., narodený XX. T. XXXX, X. X., Y. XXXX/XX, keďže v priebehu dovolacieho konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť. 6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
2. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
3. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
4. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
5. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
6. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
7. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
8. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
9. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
10. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
11. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolanie podľa § 420 písm.
12. f)CSP 12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.
13. f)CSP namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými právne relevantnými dôvodmi v odvolaní, v rozhodnutí nereagoval na akúkoľvek odvolateľom citovanú, či označenú judikatúru, ďalej namietal nesprávne zistený skutkový stav, vady v jeho hodnotení (súdy oboch inštancií „ľubovoľne" dotvárali skutkový stav a na takomto základe prijali právne závery). Napokon dovolateľ namietal tiež odmietnutie dokazovania zameraného na zistenie podstatnej skutočnosti a tiež porušenie povinnosti odvolacieho súdu byť viazaný skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ak dokazovanie nezopakuje, či nedoplní, o zakladá tiež porušenie § 420 písm.
14. f)CSP. Napadnuté rozhodnutie dovolateľ označil taktiež za prekvapivé, a to pre porušenie ustanovenia § 382 CSP. Ustanovenia § 35 ods.

§ 132ods.

1 Občianskeho zákonníka boli použité zo strany odvolacieho súd ako nové, podľa ktorých súd prvej inštancie nerozhodol. Keďže v odvolacom konaní platí ustanovenie § 382 CSP, odvolací súd mal povinnosť pred jeho rozhodnutím vyzvať žalobcu, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení vyjadril, čo však neurobil. Za vadu zmätočnosti dovolateľ označil aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi oboch inštancií.

1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
2. Z pomerne značného počtu žalobcom vytýkaných vád zmätočnosti sa dovolací súd ako prvou námietkou zaoberal tou, týkajúcou sa prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľ namietal, že ustanovenia § 35 ods.

§ 132ods.

1 Občianskeho zákonníka boli použité zo strany odvolacieho súd ako nové, podľa ktorých súd prvej inštancie nerozhodol. Mal preto za to, že odvolací súd ho mal pred jeho rozhodnutím vyzvať, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení vyjadril, čo však neurobil. 14.

1. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. 14.
2. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. Pod „prekvapivým rozhodnutím" sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane" založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj sp. zn. 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane" založené nepredvídateľne na iných „nových" dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj sp. zn. 5Cdo/46/2011). 14.
3. Podľa uznesenia najvyššieho súdu zo dňa
4. marca 2018 sp. zn. 7Cdo/1/2018 „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce." Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016). Zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. O prekvapivé rozhodnutie ide aj v prípade, ak inštančne nadriadený (odvolací) súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
5. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 52/2019). 14.
6. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci" vychádzajúci z § 382 CSP (tiež por. § 171 ods. 1 CSP) súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010, 4Cdo/22/2017). 14.
7. V danom prípade porovnaním odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci v potvrdzujúcom rozhodnutí naozaj citoval aj ustanovenia § 35 ods.

§ 132ods.

1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia sa odôvodnení prvoinštančného rozsudku nenachádzajú a na ktorú skutočnosť poukazoval dovolateľ. Napriek uvedenému ale dovolací súd nedospel k záveru, že by odvolací súd prejednávanú vec posúdil odlišne než súd prvej inštancie a že by týmto spôsobom zaťažil rozhodnutie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Ako vyplýva zo zdôvodnenia rozsudkov súdov oboch inštancií tieto zhodne ako rozhodujúcu riešili otázku výkladu obsahu právneho úkonu - dohody o vyporiadaní medzi stranami sporu a v nadväznosti na to akým spôsobom žalovaná nadobudla spornú nehnuteľnosť, čiže v meritórnom rozhodnutí aplikovali aj ustanovenia § 35 ods.

§ 132ods.

1 Občianskeho zákonníka. Hoci ich súd prvej inštancie výslovne „necitoval" rozhodne ich bez akejkoľvek pochyby použil. Podľa judikátu R 56/2012 „pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.

1. f)O. s. p.". Podľa dovolacieho súdu odvolací súd „docitovaním" zhora uvedených zákonných ustanovení len doplnil súvislosti, ktoré logicky vyplývajú už z prvoinštančného rozhodnutia a voči ktorým sa žalobca mohol brániť už v odvolacom konaní. 15. S poukazom na uvedené (pod bodom 14.) dovolací uzatvára, že žalobca nedôvodne vytýkal odvolaciemu súdu, že vo veci vyhlásil tzv. „prekvapivé rozhodnutie". 16. Za ďalšie v rámci svojej dovolacej argumentácie dovolateľ namietal odmietnutie dokazovania zameraného na zistenie podstatnej skutočnosti a tiež porušenie povinnosti odvolacieho súdu byť viazaný skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ak dokazovanie nezopakuje, či nedoplní, o zakladá porušenie § 420 písm.
2. f)CSP. 17. K otázke viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie existuje aj ustálená judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej „Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom" (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018, tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 07. septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/131/2009). 18. Odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhoinštančného súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred súdom prvej inštancie (porovnaj napr. nález ústavného súdu z 09. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 506/2013). 19. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimku z tejto zásady predstavuje prípad, v ktorom odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje. Urobí tak v prípade, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov (uznesenie najvyššieho súdu z 20. júna 2018, sp. zn. 2Obdo/33/2017). 20. V preskúmavanej veci odvolací súd meritórne rozhodol na základe oznámenia zo dňa 12. júna 2024 (č.l. 394 spisu) bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo veci vyhlásil dňa 20. júna 2024 (č.l. 397 a nasl. spisu) verejne rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Odvolací súd tak vo veci nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, preto bol pri prejednaní odvolania viazaný skutkovým stavom, tak ako ho na základe vykonaného dokazovania ustálil súd prvej inštancie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že v danom prípade odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, tento žiadnym spôsobom neprehodnocoval, vykonané dôkazy neboli hodnotené odlišne. Za daného stavu nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu o porušení povinnosti odvolacieho súdu byť viazaný skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie. 21. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP dovolateľ namietal porušenie svojich procesných práv aj v nesprávne zistenom skutkovom stave súdmi nižších inštancií, majúc za to, že došlo k svojvôli pri vykonávaní a nevykonaní dôkazov v súdnom konaní. V rámci tejto námietky nesúhlasili ani s hodnotením dokazovania. Súdy oboch inštancií podľa neho „ľubovoľne" dotvárali skutkový stav a na takomto základe prijali právne závery. Napokon za porušenie procesných práv žalobca označil aj nesprávne právne posúdenie a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. 22. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP, normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.). 23. K namietanému pochybeniu v procese dokazovania (resp. ako to dovolateľ formuloval „k ľubovoľne dotvorenému skutkovému stavu") dovolací súd konštatuje, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP. Predmetná judikatúra dovolacieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,Dohovor") totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní" v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). 24. K namietanému hodnoteniu dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti tiež uvádza, že súdy rozhodujú vo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod. Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008). 25. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu vady zmätočnosti ale nezistil. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi v spore zistené („či žalobca sa stal spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti"). Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom vysvetlil tiež prečo zamietol návrh na výsluchy rodinných príslušníkov žalovanej, ako aj návrh na predloženie platobnej histórie z účtu žalovanej, majúc za to, že ich vykonanie by bolo nehospodárne. 26. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
6. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018). 27. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
7. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (v danom prípade žalobcu). 27.1. Konkrétnejšie k dovolacími námietkami žalobcu dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili (súd prvej inštancie v bodoch 32. a 34.; odvolací súd v bodoch 18. až 21.) ako v spore dospeli k záveru, že žalobcovi nevzniklo spoluvlastnícke práva k spornej nehnuteľnosti (stavbe), ktorého sa v konaní domáhal. Naopak, bola to žalovaná ktorá nadobudla k spornej stavbe výlučné vlastníctvo originálnym spôsobom, t. j. od jej vzniku, na základe dohody manželov. Pokiaľ ide o námietku, že odvolací súd sa nevysporiadal so špecifickými námietkami žalobcu/odvolateľa, tak, v uvedenom smere dovolací súd poukazuje na bod 21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa odvolací súd uvedenými skutočnosťami zaoberal. Uzatváral, „...žalobca sa v rozhodnom čase svojich vlastníckych práv k stavbe nedomáhal, pretože od začiatku výstavby po zrušení BSM sa so žalovanou ako manželia dohodli na výlučnom vlastníctve k spornej stavbe, keď predtým, pri vyporiadení BSM sa dohodli na výlučnom a bezodplatnom vlastníctve žalobkyne k pozemku, na ktorom neskôr vznikla sporná stavba". V súvislosti s arbitrárnosťou súdneho rozhodnutia najvyšší súd konštatuje, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu odvolacím súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa odvolací súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo znamenala aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa riadil odvolací súd pri prijímaní záveru o správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 27.2. S poukazom na uvedené v okolnostiach danej veci nebola opodstatnená ani dovolacia námietka žalobcu, že odvolací súd nepreskúmateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Dovolací súd uzatvára, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami, vrátane tých na ktoré žalobca poukazoval aj v rámci dovolacích námietok a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP). 28. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.
8. f)CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
9. f)CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 29. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov (o uplynutí premlčacej lehoty), ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm.
10. f)CSP. 30. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm.
11. f)CSP. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
12. a)CSP 31. Žalobca ďalej vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
13. a)CSP, t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z obsahu dovolanie je zrejmé, že ako nesprávne právne posúdenú otázku dovolateľ formuloval otázku „určenia spoluvlastníctva k spornej stavbe". Súdy nižších inštancií vec právne posúdili, keď uzatvárali, že výlučným vlastníkom stavby od jej vzniku je žalovaná. Dovolateľ tvrdil (opakovane), že spoluvlastníctvo vzniklo fakticky tým, že sa podieľal na stavebnom konaní, výstavbe a financovaní stavby. 32. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm.
14. a)CSP pripúšťa dovolanie, má mimor