1 písm. c), § 250a ods. 1, ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného L.. L. B. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 8T/67/2014, z 11. októbra 2022, bol obvinený L.. L. B. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu úverového podvodu ako pomocník
1 písm. c), § 250a ods. 1, ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že: „po predchádzajúcej vzájomnej dohode obvinený N. K. (medzičasom právoplatne odsúdený) dňa 21.11.2005 požiadal v Z. na ulici Š. Č.. XX v pobočke T. Z. M., a. s., o poskytnutie hypotekárneho úveru vo výške 2.000.000,- Sk za účelom kúpy rodinného domu s priľahlým pozemkom súpisné číslo XXX v katastrálnom území obce K. T., okres G., zapísaný na LV XXXX Správy katastra v G., v hodnote 4.768.766,68,- Sk a deklarujúc svoje príjmy k žiadosti priložil falšované potvrdenie zamestnávateľa o priemernej výške mesačného platu žiadateľa o hypotekárny úver z 21.11.2005,
ktorého bol zamestnaný v spoločnosti O. O. D., B. B. XX, G., s priemerným mesačným príjmom za posledný polrok vo výške 29.546,- Sk, ktoré mal vystaviť konateľ spoločnosti O. O. a na podklade toho s ním ako dlžníkom 02.12.2005 uzatvorila poškodená T. Z. M., a. s., ako veriteľ, zmluvu o hypotekárnom úvere číslo XXX/XXXX/XXHU, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 2.000.000,- Sk a v rovnaký deň T. Z. M., a. s., uzatvorila zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam: rodinný dom s priľahlým pozemkom súpisné číslo XXX v katastrálnom území obce K. T., okres G., zapísaný na LV XXXX Správy katastra v G., v hodnote 4.768.766,68,- Sk, pričom ako záložca bola uvedená údajná vlastníčka označenej nehnuteľnosti B.. T. B., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená svojím synom L.. L. B., ktorý svoje oprávnenie zastupovať vlastníčku preukazoval notársky overeným splnomocnením zo 17.08.2004 a to napriek tomu, že B.. T. B. zomrela XX.XX.XXXX, čim splnomocnenie zaniklo, pričom obvinený N. K. úver poskytnutý na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX vo O. Ú. Z., a. s., čerpal 19.12.2005, avšak tento riadne a včas nesplácal, pričom poškodená banka nemohla realizovať svoje záložné právo s ohľadom na fakt, že rozhodnutím Okresného súdu v Trnave spisovej značky 17C/49/2011-47 zo 14.07.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.08.2011, bolo vyslovené, že na vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti záložné právo T. Z. M., a. s., neviazne, čím poškodenej T. Z. M., a. s., spôsobili škodu v celkovej výške najmenej 52.189,26 eur.“ Za to bol obvinenému L.. L. B. uložený
4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov a
1 písm. a), § 59 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov mu súd výkon uloženého trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na podklade odvolania obvineného rozhodol uznesením, sp. zn. 4To/93/2023, z 25. júla 2024 tak, že
L. B.Á. zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený L.. L. B. prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Mariana Ševčíka, CSc. dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
ust. § 33b ods. 2, ods. 6 OZ. Na túto skutočnosť obhajoba viacnásobne poukázala a náležite vo svojich podaniach takýto postup aj zdôvodnila. OČTK aj konajúce súdy zostali k tejto právnej argumentácii obhajoby úplne rezistentné. Ich právny záver, že obžalovaný B. konal na základe už neplatného plnomocenstva je založený na odignorovaní vyššie uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka a preto je protiprávny. Obžalovanému B. nemožno uprieť právo, aby pri prevedení právneho úkonu postupoval v zmysle platných hmotnoprávnych ustanovení zákona a ani trestný súd mu nesmie iba na základe svojej ľubovôle takéto zákonom priznané možnosti použitia plnomocenstva oklieštiť. Ide tu o nesprávny výklad zákona súdom v neprospech obžalovaného. OČTK nepostupovali v prípravnom konaní v súlade s ust. § 197 ods. 1 písm. a), písm. d) TP. Ak pri vyšetrovaní skutku došlo k podozreniu, že obžalovaný B. pri podpise záložnej zmluvy utajil, resp. neoznámil dôležitú skutočnosť - t. j. že splnomocniteľka medzičasom zomrela, potom nemali OČTK vzniesť nezmyselné a protiprávne obvinenie, ale postupovať
ust. § 214 ods. 1 TP, lebo neoznámenie dôležitej skutočnosti nie je trestný čin, ale priestupok
1 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Aj tu by však správny orgán musel preukázať úmysel
2 priestupkového zákona. Vec mala byť vyšetrovateľkou, resp. prokurátorkou odstúpená príslušnému orgánu na prešetrenie a trestné stíhanie malo byť zastavené. OČTK pri náležité starostlivom a odbornom objasňovaní skutku kladenému obžalovanému B. za vinu, predsa museli vedieť, že skutok
ust. § 250a ods. 1, ods. 4 STZ nie je možné obžalovanému B. zákonným spôsobom dokázať. OČTK sa teda rozhodli, že uvedený skutok stačí obžalovanému ´prišiť´ nesprávnou aplikáciou zákona a prekrúcaním, resp. ignorovaním dôkazov a to v neprospech obžalovaného. Vo veci tu teda došlo ku vzneseniu falošného obvinenia. Prokuratúra pri správnom vyhodnotení dôkaznej situácie bola povinná postupovať
ust § 215 ods. 1 písm. b), písm. c), písm.
ust. § 239 ods. 1 TP, alebo na HP
2 TP, teda učiniť tu späťvzatie obžaloby a skutok dostatočne, objektívne a hlavne zákonne došetriť, resp. celkom od obžaloby odstúpiť tak, ako to požadovala obhajoba. [§ 371 ods. 1 písm.
1 OZ - teda zaniklo smrťou splnomocnenca. Obžalovaný B. poukázal na to, že splnomocnencom je on - a evidentne žije /viď. zápisnica z VZ a zvukový záznam/. Toto jasne preukazuje, že celé trestné konanie voči obžalovanému B. bolo založené na inkvizičnom princípe a nie na akuzačnom tak, ako to predpokladá Trestný poriadok. [§ 371 ods. 1 písm.
1 ods. 4 STZ /starý trestný zákon č. 140/1961 Zb./ Konanie obž. B. malo zásadne iný obsah, ako konanie páchateľa skutku N. K.. Obžalovaný B. o úver nežiadal, nič k nemu nedokladoval. Podmienky pre poskytnutie úveru musí splniť a preukázať výhradne iba žiadateľ o úver - a nie iná osoba. Ak K. uviedol vo svojej žiadosti banke nepravdivé údaje - za toto nemožno viniť inú osobu - t. j. obžalovaného B.. Obhajoba tu poukazuje na skutočnosť, že tu celkom absentuje moment spoločného konania medzi páchateľom skutku K. a obžalovaným B. a to preto, že páchateľ K. uzatváral v pobočke banky zmluvu o úvere a obžalovaný B. uzatváral následne záložnú zmluvu na zabezpečenie úveru, ktorý už bol K. bankou schválený a poskytnutý. To znamená, že obžalovaný B. vykonal úplne iný právny úkon a na právnom úkone, ktorý vykonal K. sa obžalovaný B. ničím nepodieľal. Preto obžaloba voči obžalovanému B. zo spáchania skutku spolupáchateľstvom - § 9 STZ je nelogická a skutkovo aj právne neopodstatnená. Pri správnej aplikácii hmotnoprávnych ustanovení OZ týkajúcich sa akcesorickej povahy záložného práva by súd mal jasne dospieť k právnemu záveru, že obžalovaný B. nemohol tým, že zriadil zabezpečenie úveru už poskytnutého K. spôsobiť taký následok, že tento úver bol K. poskytnutý! Právna úvaha odvolacieho súdu uvedená v odôvodnení jeho uznesenia zo dňa 25.07.2024 o tom, že obžalovaný B. svojim konaním /podpísaním záložnej zmluvy/ ´poskytol rozhodujúcu pomoc páchateľovi a pomohol mu tak úver získať´ je tu s ohľadom na akcesorickú povahu záložného práva celkom protiprávna. To je vylúčené !! Ide tu doslovne o scestný právny záver - a o takto nespôsobilý právny záver sa opiera odsúdenie obžalovaného B.!! Obžalovaný B. žiadnu pomoc tým, že až následne - t. j. dodatočne zriadil zabezpečenie úveru už poskytnutého K. tomuto páchateľovi neposkytol. Naopak, obžalovaný B. sa stal sám takto obeťou trestného činu, ktorého páchateľom bol K.. Tento si teda vylákal od obžalovaného B. /záložcu/ zabezpečenie pre jemu už poskytnutý úver. Obhajoba poukazuje v tejto súvislosti dovolaciemu súdu na to, obžalovaný B. objektívne nemohol naplniť materiálnu stránku trestného činu
ust. § 250a ods. 1, ods. 4 STZ, nemohol ani spáchať takýto skutok vo forme spolupáchateľstva v zmysle ust. § 9 STZ, nakoľko to vylučuje iný obsah konania u páchateľa K. a u obžalovaného B. /s čím sa stotožnil aj prvostupňový súd vo svojom rozsudku zo dňa 11. októbra 2022/ no obžalovaný B. nemohol skutok spáchať ani vo forme účastníctva - ako pomocník v zmysle ust. § 10 STZ nakoľko toto vylučuje skutočnosť, že záložné právo má akcesorickú povahu, vzniká ako následok poskytnutia úveru. Predpokladom zriadenia zabezpečenia úveru /záložná zmluva/ je už existujúci - poskytnutý úver a tvrdenie uvedené v odôvodnení uznesenia odvolacieho Krajského súdu, ako aj súdu prvostupňového, že obžalovaný B. poskytol pomoc páchateľovi K. pri získaní úveru tým, že tento úver dodatočne zabezpečil je ´postavené na hlavu´, je protiprávne a nelogické. Aj názor odvolacieho súdu tak, ako ho vyjadril predseda senátu JUDr. Kačáni, že: ´súd si myslí, že zhodenie zabezpečenia úveru je podmienkou jeho poskytnutia´ je v tomto smere celkom protiprávne a neodborné, nakoľko vychádza z úplnej ignorácie akcesorickej povahy zabezpečovacích inštitútov. Opak je pravdou - je nezákonné, neprípustné a nemožné zriadiť zabezpečenie pre ešte neexistujúcu pohľadávku - teda ešte neschválený a neposkytnutý úver. Obhajoba poukazuje na skutočnosť, že pri uzatvorení záložnej zmluvy sa tu jedná o občianskoprávny úkon - § 34, § 151a, § 151b ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto skutok obžalovaného B. nenapĺňa znaky žiadneho trestného činu. Ani v prípade neplatne urobeného občianskoprávneho úkonu, tu nezakladá automaticky jeho trestnosť. Obhajoba v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že obžalovaný B. záložnú zmluvu uzavrel platne a právne perfektným spôsobom. /záložné právo bolo vložené do KN a bolo vykonateľné - viď. judikatúra R. č.: 63/2007/. Ak bolo takto vložené záložné právo následne v roku 2011 zrušené v civilnom konaní, obhajoba poznamenáva, že trestný súd nie je takýmto rozhodnutím civilného súdu nijako viazaný. Dokonca, samotné zrušenie záložného práva sa trestnej veci ani priamo netýka, nakoľko k nemu došlo až v roku 2011, ale ku skutku, ktorý je kladený obžalovanému B. za vinu došlo 02.12.2005! Ďalej, je tu z vyššie uvedeného zrejmé, že zriadenie tohto záložného práva nespôsobilo poskytnutie úveru K.. Vznik a zánik záložného práva Je výhradne občianskoprávnou vecou a patrí do kompetencie všeobecných súdov. Obhajoba preto nevidí dôvod, prečo sa vôbec trestné súdy touto otázkou zaoberali - navyše v neprospech obžalovaného B.. Ďalej, obhajoba poukazuje dovolaciemu súdu aj na obsah odvolania zo dňa 27.03.2023 a k nemu pripojených dôkazných listín - a tam uvedených odvolacích dôvodov, s ktorými sa odvolací súd riadne a zákonne nevysporiadal.“ Obvinený L.. L. B.Á. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vyslovení porušenia zákona, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a všetky rozhodnutia, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali a prikázal, aby prvostupňový súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol a zároveň žiadal, aby ho súd oslobodil spod obžaloby v celom rozsahu. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka, ktorá uviedla: „Po preštudovaní obsahu dovolania obvineného uvádzam, že obvinený na niekoľkých desiatkach strán rozsiahlo opisuje dôvody, pre ktoré má za to, že sú naplnené dovolacie dôvody
1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. e), písm. g), písm. i) Trestného poriadku, pričom opakuje svoje argumenty skôr uvedené v ním podanom odvolaní. S týmito argumentmi sa v uznesení o zamietnutí odvolania obvineného podrobne vysporiadal Krajský súd v Bratislave, ktorý vysvetlil, prečo konanie obvineného napĺňa znaky skutkovej podstaty vyššie uvedeného trestného činu. Samotná skutočnosť, že sa obvinený nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi vo veci konajúcich súdov, nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia. V tomto smere poukazujem na vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov. Nad rámec toho k námietke premlčania uvádzam, že skutok bol posudzovaný
zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorý bol pre obvineného priaznivejší. Na túto skutočnosť nemali vplyv ani posledné novely Trestného zákona. Otázkou premlčania sa súdy a prokuratúra zaoberali v súvislosti s každým rozhodovaním vo veci. K príslušnosti vo veci konajúcich súdov uvádzam, že vzhľadom na miesto spáchania skutku niet pochybností o príslušnosti bývalého Okresného súdu Bratislava I na konanie v prvom stupni a Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho. Z dostupných materiálov vyplýva, že konajúce senáty boli kreované v súlade so zákonnými požiadavkami a vo veci rozhodoval zákonný sudca určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce. Zo spisu nevyplýva, že by bol vo veci činný policajt alebo prokurátor, u ktorého by existoval dôvod vylúčenia. Zákonnosť vykonaných dôkazov v konaní pred prvostupňovým súdom bola posúdená v odvolacom konaní, pričom neboli zistené žiadne procesné či hmotnoprávne pochybenia.“ Prokurátorka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
L. B. zamietol. Na vyjadrenie prokuratúry následne obvinený reagoval podaním z
ustálenej judikatúry ESĽP je neprípustné, aby súd ako prípustný dôkaz využil výpoveď kajúcnika a navyše nezohľadnil výpovede iných svedkov, najmä z banky, ktorí si poväčšine však už nič nepamätali a to ani v rámci konfrontácie. Ďalej, obhajoba poukazuje na to, že je neprípustné vypočúvať svedkov spôsobom, aby sa vyjadrovali čo si o obžalovanom a jeho konaní myslia. Môžu sa vyjadrovať iba o tom, čo videli, počuli, vnímali, podpisovali, čomu boli prítomní. Svedkovia tu nie sú na to, aby posudzovali konanie obžalovaného - nie sú ľudový tribunál.“ V závere vyjadrenia obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky neprihliadal na vyjadrenie Okresnej prokuratúry. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
1 písm. a) Trestného poriadku:
1 písm. a) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd. Obvinený v spojitosti s uvedeným dovolacím dôvodom namietal, že k zmene právnej kvalifikácie skutku došlo až v rozsudku súdu, čím
jeho názoru došlo k zásahu do jeho procesných práv, ako aj k porušeniu pravidiel o príslušnosti súdu. Argumentoval pritom tým, že správna právna kvalifikácia skutku má význam aj pre posúdenie vecnej príslušnosti súdu a jej dodatočná zmena mala viesť k rozhodnutiu vo veci nepríslušným súdom. Obvinený zároveň tvrdil, že trestné stíhanie je vedené pre konanie, ktoré nemá trestnoprávnu povahu. Obhajoba v tejto súvislosti vychádzala z názoru, že uzatvorenie záložnej zmluvy na zabezpečenie už poskytnutého úveru nemôže napĺňať znaky trestného činu úverového podvodu, ani formy účastníctva na ňom, a preto považovala už samotné východisko trestného konania za nezákonné. Obvinený ďalej namietal, že pri objektívnom a zákonnom postupe orgánov činných v trestnom konaní, najmä prokuratúry, mal byť zvolený iný procesný postup, a to napríklad späťvzatie obžaloby, doplnenie vyšetrovania alebo odstúpenie veci, a nie postup smerujúci,
jeho vyjadrenia, k „dotláčaniu“ veci do odsudzujúceho rozhodnutia. Dôvod dovolania
1 písm. a) Trestného poriadku sa týka situácie, keď meritórne rozhodnutie vydal súd, ktorý nie je vecne alebo miestne príslušný, vrátane prípadu, keď nebola zachovaná pôsobnosť medzi Špecializovaným trestným súdom a ostatnými trestnými súdmi. Za daného kontextu je zrejmé, že tvrdenia obvineného nie sú spôsobilé založiť spomínaný dôvod dovolania. Predmetné námietky totiž v skutočnosti spočívajú v nesúhlase obvineného s právnym posúdením skutku, ako aj s procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdov nižších stupňov. Najvyšší súd sa im preto bude venovať nižšie pod dôvodom dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku. Bez akýchkoľvek pochybností však možno uviesť, že Okresný súd Bratislava I, ako aj Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací boli vecne a miestne príslušné súdy na rozhodovanie. S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že v trestnej veci obvineného nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. a) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku:
1 písm.
ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Špecifické v intenciách tohto dovolacieho dôvodu je tiež, že ak dovolateľ oprie svoje dovolanie aj o ďalší dovolací dôvod, pričom príde k preukázaniu skutočnosti, že vo veci konal a rozhodoval súd v nezákonnom zložení, ostatné dovolacie dôvody uvedené v dovolaní sa stávajú bezpredmetnými, pretože sa vzťahujú k rozhodnutiu nezákonného sudcu. Zároveň ale uvedený dôvod nebude naplnený, ak vec prerokoval a rozhodol iný než rozvrhom práce súdu určený sudca za predpokladu, že bol dodržaný zákonný postup
3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch (uznesenie NS SR z 13. februára 2013, sp. zn. 3Tdo/3/2013). K dovolaciemu dôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku obvinený namietal, že odvolací Krajský súd v Bratislave pojednával v nezákonnom zložení. Konkrétne namietal, že verejné zasadnutie malo byť len „teatrálne“, rozhodnutie malo byť „už vopred” a obhajoba nemala dostať reálny priestor, čím sa s odvolaním naložilo „formálne“ a v nezákonnom procesnom režime. V nadväznosti na uvedené obvinený ďalej namietal, že odvolací súd nerešpektoval postup ustanovený v § 256 ods. 3 a 4 Trestného poriadku, keď pripustil účasť spoločnosti M. s. r. o. v postavení poškodeného. Tento subjekt obvinený označil za „špekulanta s pohľadávkou zo zlyhaných úverov“, pričom jeho účasť v odvolacom konaní považoval za dôkaz účelovosti a procesnej deformácie odvolacieho konania. Najvyšší súd však konštatuje, že okresný aj krajský súd rozhodli v trestnej veci obvineného v zákonnom zložení. Po prezretí relevantnej časti predloženého spisu nemožno konštatovať existenciu niektorej z okolností podmieňujúcich naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. b) Trestného poriadku. To znamená, že tak okresný ako ani krajský súd nerozhodli v inom personálnom obsadení (§ 2 ods. 16 Trestného poriadku), než v ktorom mali v zmysle zákona rozhodnúť (napr. vo vzťahu senát - samosudca; viď § 237 ods. 3 Trestného poriadku), resp. rozhodovanie, ktorému predchádzalo pridelenie veci, nebolo spojené s porušením pravidiel
zákona, resp. rozvrhu práce príslušných súdov. Argumentácia obvineného je založená na jeho subjektívnom hodnotení priebehu verejného zasadnutia, na presvedčení o údajnej prílišnej formálnosti odvolacieho konania a na tvrdení o vopred dohodnutom rozhodnutí odvolacieho súdu. Takto formulované výhrady však smerujú proti procesnému postupu súdu a proti spôsobu vykonania odvolacieho konania, nie proti zákonnému zloženiu súdu v zmysle § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Rovnako ani námietka obvineného týkajúca sa pripustenia účasti spoločnosti M. s. r. o. v odvolacom konaní nemá súvis s otázkou zákonného zloženia súdu, keďže ide o výhradu voči procesnému rozhodnutiu súdu o účasti subjektu v konaní, nie o námietku smerujúcu k obsadeniu senátu alebo k osobe rozhodujúcich sudcov. S poukazom na uvedené najvyšší súd vo vzťahu k dôvodu dovolania
1 písm. b) Trestného poriadku uzatvára, že jeho naplnenie nemohol konštatovať. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a hodnotenia z nich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) na podklade § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, a tak by predstavoval spôsobilý podklad pre dovolací prieskum zo strany najvyššieho súdu (konajúceho v zmysle ,,iniciačného“ procesného úkonu obvineného ako osoby oprávnenej podať dovolanie v zmysle skôr citovaných ustanovení Trestného poriadku), takýto výklad by odporoval principiálnej viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku treba súčasne chápať aj ako základné interpretačné a napokon i kvalitatívne kritérium pre dovolanie podané niektorou zo strán pôvodného konania - tzv. základného konania predchádzajúcemu podaniu dovolania (§ 369 ods. 2 v spojení s ods. 5 Trestného poriadku). Vyjadruje totiž základné argumentačné pravidlá konania pred dovolacím súdom, ktorých spoločným menovateľom je zákonom a stabilnou judikatúrou ustálený účel takto intenčne vymedzeného dovolacieho konania: spravidla výsostné posudzovanie právnych otázok naproti prieskumu skutkových zistení realizovaných skôr vo veci konajúcimi a rozhodujúcimi súdmi. Uvedené je vyjadrením limitácie dovolacieho súdu správnosťou a úplnosťou zistenia skutkového stavu skôr vo veci konajúcimi súdmi, a tak pretavením princípu, že správnosť a úplnosť zisteného skutku je doménou základného konania, do ktorej môže dovolací súd zasahovať len výnimočne, a to len vtedy ak dovolanie podá minister spravodlivosti
3 Trestného. S tým plne korešponduje záver, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Najvyšší súd sumarizuje: V prípade dovolania podaného obvineným nemožno opätovne (nakoľko za týmto účelom je obvinenému poskytnutý dostatočne široký priestor v konaní o riadnom opravnom prostriedku - odvolaní) namietať proti skutkovým zisteniam súdov - ktoré sú založené práve na výsledkoch vykonaného dokazovania v rozsahu, ktorý súd považoval za dostatočný - prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. V dovolacom konaní nemožno účinne namietať zvolené, resp. použité dôkazné prostriedky a na ich podklade vykonané hodnotenie dôkazov v intenciách § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku, ak takéto ,,finálne“ hodnotenie v konečnom dôsledku nevyhovuje predstavám obvineného. Tento kruh viazanosti správnosťou a úplnosťou zisteného skutku sa v tomto kroku uzatvára - práve s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Z obsahu dovolania vyplýva, že v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namietal porušenie práva na obhajobu v dôsledku postupu súdov, ktorý
jeho názoru prebiehal v súčinnosti s prokuratúrou. V tejto súvislosti obvinený naznačoval, že písomné vyhotovenie uznesenia odvolacieho súdu mohlo byť vypracované mimo senátu. Zároveň tvrdil, že rozsah jeho obhajobných práv bol neprimerane obmedzený a že konanie ako celok vykazovalo znaky inkvizičného konania, v rámci ktorého bola
jeho názoru dôkazná povinnosť fakticky prenesená na obvineného. Uvedené sa
obvineného konkrétne prejavilo v nesprávnom právnom názore súdov,
ktorého malo byť zabezpečenie úveru podmienkou jeho poskytnutia. Tento právny názor sa obvinený
jeho tvrdenia opakovane snažil vyvrátiť, avšak bez toho, aby mu bol poskytnutý reálny priestor na riadne uplatnenie argumentácie. Zároveň poukazoval na nevykonanie ďalších ním navrhovaných dôkazov, ktoré mali byť vykonané aby sa preverilo, či K. nebol „riadený“ z vnútra banky a aký bol reálny mechanizmus škody. Tvrdí, že OČTK ani súd to riadne neskúmali, hoci to bolo zásadné. Ďalej obvinený tvrdil, že aj úverová aj záložná zmluva mali byť za banku podpisované neoprávnenými osobami, čo by smerovalo k neplatnosti, no súdy to bagatelizovali a taktiež poukazoval na okolnosti týkajúce sa toho, ako mal K. mal vyberať prostriedky určené na splácanie, čo malo
jeho názoru význam pre posúdenie motívu a vzniku škody, pričom tvrdil, že tieto skutočnosti neboli súdmi riadne preskúmané. K tomu najvyšší súd uvádza, že zo spisového materiálu vyplýva, že súdy sa návrhom strán na dokazovanie riadne venovali, pred vyhlásením dokazovania za skončené strany nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 1015), ako aj to, že zo spisu nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavy obvineného o inkvizičnom charaktere konania. Premisa, že zabezpečenie úveru malo byť podmienkou jeho poskytnutia, predstavuje otázku hodnotenia dôkazov, ktorá neprináleží najvyššiemu súdu. Zo spisového materiálu však vyplýva, že v zmysle zmluvy o hypotekárnom úvere išlo o obligatórny záväzok takéto zabezpečenie poskytnúť. Skutočnosť, že uvedené bolo podmienkou hypotekárneho úveru, a teda, že obvinený vystupoval ako pomocník umocňuje aj to, že tieto zmluvy boli uzatvorené bezprostredne za sebou, ako to potvrdil aj obvinený na str. 32 dovolania. Obvinený v dovolaní aj sám priznal, že spolu s K. mali predbežnú dohodu v tom zmysle, že „pokiaľ si K. úver vybaví = bude mu poskytnutý, B.Á. mu poskytne zabezpečenie takto poskytnutého úveru.“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že obvinený sa vopred dohodol na tomto postupe, čo potvrdzuje jeho postavenie ako pomocníka pri trestnom čine úverového podvodu. Navyše, z hľadiska objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu sa pre trestnú zodpovednosť nevyžaduje, že pomoc na spáchanie trestného činu musí byť taká, aby umožnila jeho spáchanie, postačuje, keď jeho spáchanie uľahčí. Ďalej obvinený namietal aj skutočnosť, že na poslednom hlavnom pojednávaní nebola zmena právnej kvalifikácie skutku oznámená ani avizovaná, pričom obhajoba sa o tejto zmene dozvedela až z písomného vyhotovenia rozsudku.
názoru obvineného takýmto postupom došlo k znemožneniu účinnej obhajoby. K tomu najvyšší súd uvádza:
1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.
3 Trestného poriadku súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe.
2 Trestného poriadku uznať obžalovaného za vinného z trestného činu
prísnejšieho ustanovenia zákona, ako
ktorého posudzovala skutok obžaloba, môže súd len vtedy, ak obžalovaného na možnosť tohto prísnejšieho posudzovania skutku upozornil skôr, ako súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Ak o to obžalovaný alebo jeho obhajca požiada, treba mu poskytnúť znova lehotu na prípravu obhajoby a hlavné pojednávanie na ten účel odročiť najmenej o päť pracovných dní. Z uvedených ustanovení vyplýva, že povinnosť upozorniť obvineného sa viaže iba na prísnejšie právne posúdenie skutku, pričom súd nie je viazaný právnym posúdením skutku uvedeným v obžalobe. Ak súd dospeje k právnemu posúdeniu priaznivejšiemu pre obvineného, takýto postup nie je potrebný. V posudzovanej veci bolo právne posúdenie obvineného v rozsudku ako pomocníka oproti pôvodnému označeniu spolupáchateľa priaznivejšie, a preto argumentácia obvineného o zásahu do práva na obhajobu je nedôvodná. Napokon obvinený namietal, že na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu neboli obhajcovi ani obvinenému poskytnuté procesné možnosti na prednesenie záverečných rečí. Na podporu týchto tvrdení poukazoval na zvukový záznam z verejného zasadnutia a priebeh konania charakterizoval ako „teatrálny“ a vopred rozhodnutý. K tomu najvyšší súd zdôrazňuje, že pre plynulý a riadny priebeh verejného zasadnutia (najmä v odvolacom a sťažnostnom konaní) si je nutné osvojiť nasledujúce základné pravidlo: konečný návrh nie je záverečnou rečou, nie je posledným slovom a napokon nie je ani žiadnym dôkazným prostriedkom. „Konečný návrh“ treba chápať tak, že predstavuje záverečné stanovisko osoby oprávnenej takýto návrh predniesť, ktorá je k jeho prednesu vyzvaná predsedom senátu formou udelenia slova na predmet verejného zasadnutia. Inými slovami povedané, s istou dávkou zjednodušenia má konečný návrh spočívať v tom, ako si oprávnená osoba predstavuje pre ňu priaznivé rozhodnutie súdu o predmete verejného zasadnutia. Zo zápisnice z verejného zasadnutia z 25. júla 2024 (č. l. 1096) vyplýva, že predseda senátu vyzval obhajcu, aby predniesol konečný návrh. Po jeho návrhu dostal priestor aj obvinený, ktorý sa mohol bez prerušenia vyjadriť a predniesť všetko, čo považoval za potrebné. Na základe uvedeného najvyšší súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu bol v tomto prípade plne v súlade so zákonom. Preto najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu obvineného vzťahujúcu sa k dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku.
1 písm.
jeho názoru neriadili zákonom, ale „presvedčením“ a želaniami oznamovateľa (banky). Obvinený opisuje obžalobu ako zmätočnú, neodbornú a účelovo smerujúcu proti obžalovanému. Tvrdí, že výsledky vyšetrovania neodôvodňovali postavenie pred súd a že argumentácia obhajoby bola ignorovaná. V dovolaní sa zároveň objavuje tvrdenie, že trestné konanie bolo zneužité na dosiahnutie výsledku v civilnom konaní (vytvorenie procesnej pozície voči B.). Aj túto skutočnosť obvinený uvádzal ako ďalší prejav predpojatosti a účelovosti postupu orgánov činných v trestnom konaní. Najvyšší súd konštatuje, že takto formulovaná argumentácia zostáva v rovine všeobecných hodnotiacich tvrdení a nesmeruje k identifikácii konkrétneho zákonného dôvodu vylúčenia
Trestného poriadku. Obvinený netvrdí existenciu konkrétneho vzťahu dotknutej osoby k veci, k obvinenému alebo k inej procesnej strane, ktorý by zakladal jej povinné vylúčenie. Najvyšší súd zároveň poukazuje na to, že nesúhlas obvineného s procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní, s obsahom obžaloby alebo s právnym posúdením skutku nemôže sám osebe zakladať dôvod vylúčenia orgánu činného v trestnom konaní v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku, a teda ani dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku. V prejednávanej veci nemožno zistiť právne - kvalifikačne významný, resp. objektívne existujúci, prípadne z obsahu predloženého spisu inak vyplývajúci signál o pochybnostiach ohľadne nestrannosti a nezaujatosti OČTK. Najvyšší súd preto uzatvára, že tvrdenia obvineného nie sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku, keďže z ich obsahu nevyplýva, že by vo veci konala alebo rozhodovala osoba, ktorá mala byť zo zákona vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
ktorého dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. 24/2020-I.). Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a jeho zrkadlové znenie - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale neskoro (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). V súhrne preto platí, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Povedané inými slovami, dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený: - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd vykonal nezákonným spôsobom, tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, ale prihliadal na ne, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré síce boli získané zákonným spôsobom, ale nie sú procesne použiteľné na preukazovanie skutočností rozhodných pre rozhodnutie o vine obvineného. V rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný alebo rozhodujúci usvedčujúci dôkaz boli vykonané zákonným spôsobom. Ak následne najvyšší súd dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Ďalej platí, že nesúlad so zákonom musí byť v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku konštatovaný v tomu zodpovedajúcej intenzite vo vzťahu k dôkazu, na ktorom je rozhodnutie založené vo výlučnej alebo v rozhodujúcej miere. V prípade namietaných dôkazných prostriedkov musí ísť v rámci takto zúženého priestoru
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.