4 zákona č. 182/1993 Z. z. v zákonom určenej lehote. Ak táto možnosť nebola žalovaným využitá, túto otázku už nešlo ako predbežnú riešiť v inom konaní (než v konaní
4 zákona č. 182/1993 Z. z.) a v tomto poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z
predloženého predpisu mesačne vykonávať úhradu v sume 47,08 € [ústredné kúrenie 3,42 €, vodné a stočné studenej vody 17,32 €, dažďová voda 1,06 €, elektrina v spoločných zariadeniach domu 1,06 €, poistenie bytového domu 0,60 €, správcovský poplatok 5,83 €, spracovanie vyúčtovania 0,30 € a v časti predpisu do fondu prevádzky a opráv bytového domu:
plochy bytu 16,26 €, 25 % z plochy balkóna, resp. lodžie 0,16 € a refundácia výdavkov 0,83 € (spolu 17,25 €)]. Za 12 mesiacov roku 2016 mal tak uhradiť spolu 564,96 €, žalovaný ale vykonal plnenie za daný rok preukázateľne v nižšej sume, keď najskôr uhradil 397,04 € (čo v konaní sporné nebolo a o čom predložilo žalujúce i výpis z účtu z 31. januára 2016, pričom toto mala
žalovaného byť zálohová platba za studenú vodu a dažďovú vodu, za poistenie bytového domu a za osvetlenie schodiska a zostatok zálohová platba do fondu opráv
kalkulácie, teda suma 197,04 €, z toho 195,12 € ako riadna tvorba a 1,92 € za balkón) a z výpisu z účtu z
CSP, keď dôkazy navrhované žalovaným by žiadnym spôsobom nezmenili vyslovený právny názor. V rozsudku sa vysporiadal len s námietkami majúcimi vplyv na konanie a s poukazom na vyjadrenie žalovaného a jeho právneho zástupcu, že nedošlo k vzájomnej žalobe, ako ani započítaniu, bližšie sa nezaoberal ne/oprávnenosťou hospodárenia žalujúceho.
1 i 2 CSP potvrdil a vyslovil, že žalujúce má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. V odôvodnení tohto svojho rozsudku uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozsudku nemohol konštatovať jeho arbitrárnosť, porušenie rovnosti strán, prípadnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia a tým ani vadu konania majúcu za následok porušenie práva na spravodlivý proces (pre ktoré by bolo treba napadnutý rozsudok zrušiť). S poukazom na schválenú zmluvu o výkone správy a ustanovenia § 9 ods. 7 a § 8b ods. 1 písm. e) zákona č. 182/1993 Z. z. vyslovil, že aj
neho bola daná (jednoznačne) aktívna legitimácia žalujúceho. K tvrdenému falšovaniu, resp. dodatočnému spísaniu uznesenia schôdze vlastníkov z 27. novembra 2007 rovnako ako súd prvej inštancie zopakoval, že ak mal žalovaný akékoľvek pochybnosti ohľadom jeho platnosti, mal možnosť v súlade s § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. podať žalobu, na základe ktorej bolo možné skúmať, za akých okolností bolo predmetné uznesenie prijaté. Otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením vlastníkov bytov však nemohol súd posudzovať v inom konaní, než v konaní
zákona č. 182/1993 Z. z. a nebolo preukázané, že by toto uznesenie vôbec niekedy bolo napadnuté žalobou. V tejto súvislosti poukázal aj na už právoplatne skončené konania medzi stranami sporu (11C/99/2015, 9C/170/2014, 9C/82/2017), v ktorých súdy opakovane riešili otázku aktívnej legitimácie žalujúceho na podanie žaloby a otázku platnosti zmluvy o výkone správy, pričom zhodne dospeli k záveru, že zmluva o výkone správy je platná. Nevidel dôvod odkloniť sa od uvedených záverov a naopak iný postup by aj
jeho názoru nezodpovedal jednému zo základných princípov právneho štátu a to princípu právnej istoty vo vzťahoch medzi vlastníkmi, správcami a tretími osobami. 5. Za správny považoval odvolací súd aj názor súdu prvej inštancie v súvislosti s namietaným rozpočítaním nákladov na ústredné kúrenie vo výške 39,13 € a stotožnil sa s argumentáciou, že byt žalovaného nespadá do kategórie
3 písm. a/ vyhlášky, nakoľko aj napriek zaizolovaniu a sadrokartónovému obloženiu rozvodov tepla tieto stále prechádzajú cez byt žalovaného, a teda žalovanému zostala zachovaná povinnosť plnenia základnej zložky s koeficientom 0,25 tak, ako to predpokladá ustanovenie § 7 ods. 3 písm. b/ vyhlášky. Odvolací súd preskúmal aj námietku žalovaného, že už v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na rozhodnutia najvyššieho súdu z 31. októbra 2011 sp. zn. 2MCdo/7/2011 a z 30. apríla 2009 sp. zn. 4Cdo/230/2007, na definíciu konečného spotrebiteľa
zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike a na dôkaz predložený žalujúcim - rozpočítanie nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od
podlahovej plochy bytu a nebytového priestoru (toto k rozhodnutiu sp. zn. 2MCdo/7/2011). I ďalšie námietky žalovaného k ustanoveniu § 10 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. (rozúčtovanie úhrad za plnenia), k skutočným nákladom na byt žalovaného a k nároku na tvorbu fondu prevádzky, údržby a opráv považoval odvolací súd za nedôvodné. Upozornil, že žalujúcim uplatnený náklad spočíval v tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu, nie v jeho čerpaní, argumentáciu žalovaného o jeho nezákonnom čerpaní preto nepovažoval za právne relevantnú; v ostatnom odkazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
neho neprihliadli na ním predložené nové dôkazy, ktoré preukazovali, že takáto (uznesením potvrdzovaná) schôdza vlastníkov sa nekonala a namietal, že na neexistujúcu skutočnosť (neexistujúce uznesenie vlastníkov), nešlo viazať povinnosť podať žalobu
4 zákona č. 182/1993 Z. z. Nesúhlasil ani s poukazom nižších súdov na iné právoplatne skončené konania, v ktorých sa opakovane riešila otázka aktívnej legitimácie žalujúceho.
jeho názoru sa tam vychádzalo z úplne odlišných skutkových a právnych okolností a napádaný rozsudok v prejednávanej veci nižšie súdy zaťažili podstatnou vadou. Právne závery týkajúce sa aktívnej legitimácie žalujúceho v bode 34 rozsudku (odkazy na postup
4 zákona č. 182/1993 Z. z. spolu s právoplatnými rozhodnutiami z iných konaní) preto považoval za svojvoľné a neudržateľné. Mal za to, že právne závery v tak podstatných otázkach preukazujú dôvodnosť dovolacieho dôvodu
ust. § 420 písm. f) CSP. Poukázal tiež na to, že právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdov boli zdôvodnené a presvedčivé (III. ÚS 311/07). V časti II. dovolania namietal, že odvolací súd sa pri rozpočítavaní nákladov na ústredné kúrenie vo výške 39,13 € vysporiadal s vecou nesprávne a aplikoval na ňu nesprávne právne normy. V tejto časti poskytol (dovolateľ) rozsiahle vysvetlenie k právoplatnému stavebnému povoleniu na vlastné vykurovanie bytu a jeho realizáciu a namietal nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, z ktorých dôvodov považoval nižšími súdmi priznaný nárok za položku ústredného kúrenia v ostatnej zhora uvádzanej sume za nezákonný, nakoľko jeho priznanie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napokon v rámci časti III. dovolania namietané boli nesprávne skutkové zistenia ohľadne tvorby a čerpania fondu opráv.
dovolateľa ak správca v mene vlastníkov uplatňovaný náklad (položku tvorby fondu opráv) použil svojvoľne, bez súhlasu vlastníkov, v rozpore so zákonom a jeho neúčelnosť bola potvrdená aj rozhodnutím súdu (tu porovnaj odkaz na uznesenie z
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 10.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.
1 CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a
odseku 2 rovnakého ustanovenia dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 12.
13. Žalovaný vyvodzujúci prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pričom nesprávny procesný postup takto zasahujúci do jeho práv
jeho názoru privodili najmä nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci zo strany nižších súdov. Právne závery, ktoré považoval za svojvoľné a neudržateľné a na ktorých odvolací súd založil napádaný rozsudok,
názoru dovolateľa preukazovali dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu (poukazujúc popritom tiež na potrebu riadneho zdôvodnenia rozhodnutia). 14. K námietkam dovolateľa vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam nižšími súdmi je nutné poukázať na ustanovenie § 442 CSP,
ktorého je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Skutkový stav (hoc i prípadne nesprávne či nie celkom úplne zistený) preto predmetom prieskumu v dovolacom konaní byť nemôže. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní sám formulovať nové skutkové závery, keďže nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od nižších súdov) nemá možnosť vykonávať dôkazy. Dovolací súd môže na základe § 420 písm. f) CSP (iba) preskúmavať postup súdu pri zisťovaní skutkového stavu a v rámci tejto kontroly tak skúmať, či konanie netrpí závažnými deficitmi v dokazovaní (akými sú napr. opomenutý dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a podobne), resp. to, či prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (tu porovnaj 3Cdo/211/2019 a 7Cdo/121/2020). 15. Dovolateľ dovolaním namietal aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 421 CSP), ktoré môže byť predmetom dovolacieho prieskumu iba za podmienok, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Tieto otázky možno považovať za otázky zásadného právneho významu a dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP); je tu však ešte aj ďalšia podmienka [§ 422 ods. 1 písm. b) CSP],
ktorej dovolanie
1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. 16. Dovolateľ síce v rámci dovolania opakovane namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, keď ten
jeho názoru nesprávne aplikoval ustanovenia § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., § 7 ods. 3 vyhlášky, ako aj nesprávne právne posúdenie čerpania a tvorby fondu opráv (ktoré malo byť v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z. z.), k týmto ale nevymedzil ich prípustnosť
1 písm.
CSP; najmä ale skutočnosťou, ktorá bránila prieskumu dovolacích námietok vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci bolo nesplnenie onej podmienky tzv. majetkového cenzu (ratione valoris), spomenutej v predchádzajúcom odseku, keďže hodnota sporu tu bola reprezentovaná len sumou 140,95 € a v roku 2018, v ktorom bola podaná žaloba (§ 422 ods. 2 CSP) činila výška minimálnej mzdy 480 € [§ 1 písm.
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky o arbitrárne rozhodnutie pôjde najmä vtedy, ak toto je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach jeho rozumného a prípustného výkladu. Arbitrárnosť môže spočívať i v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich prijaté skutkové závery nevyplývajú pri žiadnej možnej interpretácii. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). 20. V posudzovanej veci
názoru dovolacieho súdu dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá stanovené pre odôvodňovanie rozhodnutí
2 a § 393 CSP, preto ho nemožno považovať za rozhodnutie neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, odvolací súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je konzistentné, logické a presvedčivé. Odvolací súd pri prejednaní sporu postupoval precízne a dôsledne, svoje závery podrobne a presvedčivo odôvodnil a podporil ich aj odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax vyjadrenú v rozhodnutiach najvyššieho súdu; pričom v odôvodnení rozsudku sa tiež dostatočne podrobne zaoberal všetkými odvolacími námietkami žalovaného. Obsah spisu a predovšetkým odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu, tak neposkytovali podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Za takúto vadu pritom nemožno považovať, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Dovolací súd však považuje odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku za také, ktoré poskytuje odpovede na tie otázky, ktoré boli pre rozhodnutie v spore podstatné. Prieskumom nebola zistená ani namietaná arbitrárnosť napádaného rozsudku, keď nebol zistený extrémny nesúlad prijatých právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo taký výklad zákona, ktorý by nemal oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Dovolací dôvod
f) CSP preto naplnený nie je. 21. Pre úplnosť sa pritom žiada uviesť, že v tomto konkrétnom prípade (na rozdiel od iných skôr prejednaných druhovo totožných vecí) nebolo výslovne namietané, žeby zmätočnostnú vadu
f) CSP malo založiť prejednanie sporu a tiež rozhodnutie v ňom bez odstránenia vád písomných podaní žalujúceho, spočívajúcich v ich podpise za predstavenstvo družstva nedostatočným počtom jeho členov (v rozpore s ustanovením § 243 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších zmien a doplnení) a pretože v režime dnešnej úpravy civilného sporového procesu a osobitne úpravy dovolacieho konania nejde len o otázku procesných podmienok, ale aj o otázku viazanosti dovolacími dôvodmi a spôsobom ich vymedzenia (tu porovnaj odlišnosť úprav z § 440 CSP a § 380 ods. 2 rovnakého zákona), na výskyt vady, o ktorej je tu reč, prihliadať aj z tzv. úradnej povinnosti súdu (ex offo) nebolo možné. 22. Dovolaciemu súdu tak po zistení, že konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľom namietanou vadou
f) CSP, rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia, teda dovolanie žalovaného
c) CSP (ako neprípustné) odmietol.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.