Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/17/2025 Identifikačné číslo spisu: 6123460507 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 442ods.

1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by malo v dôsledku právneho úkonu započítania dôjsť k vzniku skutočnej škody v majetkovej sfére poškodeného v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, za absolútne svojvoľný a odchyľujúci sa od znenia týchto hmotnoprávnych zákonných ustanovení (§

§ 442ods.

1 Občianskeho zákonníka) takým spôsobom, že tým v zásade dochádza k popretiu účelu a významu týchto hmotnoprávnych ustanovení. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z toho, že vznik nároku poškodeného na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mal byť viazaný na právny úkon započítania podľa bodu

1. zmluvy o postúpení pohľadávky, tak má za to, že odvolací súd tu aj neprípustným spôsobom zmiešaval resp. zamieňal spôsob zániku záväzku započítaním so spôsobom zániku záväzku splnením. Žalovaný má preto za to, že už len tým, že odvolací súd posudzoval zmluvu o postúpení pohľadávky a dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok ako jeden právny úkon, (resp. dohodu o započítaní posudzoval ako podstatnú obsahovú súčasť zmluvy o postúpení pohľadávky predstavujúcu akýsi iný spôsob splnenia resp. úhrady faktúry za prenájom náhradného vozidla zo strany poškodeného), tak odvolací súd vec nielen nesprávne právne posúdil, ale samotné jeho rozhodnutie aj v tomto ohľade zaťažil vadou zmätočnosti. Napokon žalovaný má za to, že odvolací súd sa odchýlil od zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 aj z toho hľadiska, že nárok poškodeného na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mal mať podľa názoru odvolacieho súdu charakter budúcej pohľadávky. V rámci bodu
2. zmluvy o postúpení pohľadávky nemohla byť medzi žalobcom a poškodeným ani platne dojednaná odplata za postúpenie vo výške 720 eur, nakoľko samotná škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla v rozhodnom čase, t. j. v čase podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky neexistovala a vzhľadom na charakter uplatneného nároku tak nebolo možné priznať skutočnú škodu do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne. 3.
3. Dovolateľ preto dovolaciemu súdu navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, resp. alternatívne aby dovolací súd sám vo veci rozhodol a rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žaloba sa v celom rozsahu zamieta a žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho ako aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že na základe uzavretej zmluvy o prenájme náhradného vozidla poškodený splnomocnil žalobcu na zastupovanie poškodeného pri uplatňovaní nároku náhradu škody, teda žalobca v ten istý deň ako uplatnil vzniknutý nárok za poškodeného, t. j. nájomcu, aj uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej žalobca vstúpil do práv a povinností poškodeného. Postúpením pohľadávky z poškodeného na žalobcu, prešli na žalobcu práva a povinnosti poškodeného, teda aj právo domáhať sa nároku na náhradu škody. Je nesporné, že poškodený prišiel o možnosť využívať svoje vlastné motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil klient žalovaného. Predmetom sporu je teda skutočná škoda podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z., t. j. náklady spojené s odstraňovaním dôsledkov poškodenia, medzi ktoré patrí aj prenájom náhradného vozidla. Škoda vznikla poškodenému, ktorý uzatvoril zmluvu o postúpení práva na náhradu škody ako ujmy z dôvodu zapožičania motorového vozidla ako postupca so žalobcom ako postupníkom (zároveň prenajímateľ náhradného motorového vozidla). Pokiaľ žalovaný uvádza, že nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla je nárok, ktorý sa odvodzuje od dočasnej nemožnosti poškodeného užívať počas doby opravy jeho poškodené motorové vozidlo a škoda tu poškodenému vzniká až momentom zaplatenia nájomného za prenájom náhradného vozidla, tu poukazujeme na skutočnosť, že započítanie pohľadávok nahrádza úhradu vystavenej faktúry za prenájom náhradného vozidla, a teda predstavuje skutočnú škodu v zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úhradu nájomného v tomto prípade suplovalo samotné postúpenie pohľadávky poškodeného. V prejednávanej veci došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade faktúry započítaním, ktoré nespôsobuje rozpor s ustanovením § 524 OZ, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky mala spôsobilý predmet postúpenia a práve touto zmluvou preukázal žalobca aktívnu vecnú legitimáciu. Neexistuje rozdiel v tom, či poškodený uhradí žalobcovi nájomné v hotovosti, alebo sa zrealizuje vzájomným zápočtom, najmä za predpokladu, kedy žiadne z ustanovení zákona nebráni postupcovi postúpiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti v prípade, ak je dostatočne určito vymedzená. Je preto dokonca irelevantné, či v čase postúpenia pohľadávky bola uhradená faktúra za prenájom vozidla. Opačný výklad by bolo možné považovať za ústavne nekonformný, nakoľko je zjavné, že spojenie dvoch právne perfektných úkonov neodporuje a nemá ani za cieľ obchádzať zákon. Na samotný vznik škody nemožno nazerať len formalisticky tak, že poškodený neuhradil predmetnú faktúru, dokým nedošlo k fyzickému prevodu finančných prostriedkov z majetkovej sféry poškodeného do majetkovej sféry žalobcu (prenajímateľa). Žalovaný na jednej strane uvádza, že podľa odvolacieho súdu nárok poškodeného na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mal existovať už pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
6. 2022 a na druhej strane uvádza, že odvolací súd mal za to, že postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, pretože jej vznik mal byť viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a teda je zrejmé, že odvolací súd vychádzal z toho, že vznik samotného nároku poškodeného na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla bol viazaný na právny úkon započítania podľa bodu
7. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
10. Žalovaný namieta, že výklad ustanovení §

§ 442ods.

1 OZ, v zmysle ktorého by malo v dôsledku právneho úkonu započítania dôjsť k vzniku skutočnej škody v majetkovej sfére poškodeného v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla je svojvoľný a odchyľujúci sa od znenia týchto hmotnoprávnych ustanovení. Žalobca má za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/23/2008 nie je možné aplikovať na predmetnú vec. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí uvádza: „Z uvedených charakteristík pojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne.“ Závery odvolacieho súdu ako aj výklad §

§ 442

sú správne, preto sa nemožno stotožniť s tvrdeniami žalovaného, že by sa jednalo o nesprávne a absolútne svojvoľné závery odvolacieho súdu. Žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné: 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

1. f)CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP ). 7.2. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
2. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 8.1. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. 9. Pretože dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 11. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, najmä to, že
3. a)súdy sa nevysporiadali s argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej bol vznik pohľadávky poškodeného na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla voči žalovanému ako poisťovateľovi podmienený splnením zákonnej podmienky vyjadrenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm.
4. b)zákona o PZP, pričom samotné právo na plnenie (pohľadávka) na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla poškodenému voči poisťovateľovi v zmysle § 4 ods. 2 písm.
5. b)zákona o PZP vzniká až vtedy, keď si poškodený u poisťovateľa aj uplatní a poisťovateľovi preukáže vznik nároku na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla;
6. b)že argumentácia odvolacieho súdu týkajúca sa posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je protirečivá;
7. c)a že odvolací súd tu aj neprípustným spôsobom zmiešaval resp. zamieňal spôsob zániku záväzku započítaním so spôsobom zániku záväzku splnením. 12. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
8. f)CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti vzali za preukázané, teda z akého skutkového stavu veci vychádzali, ktoré ustanovenia zákona aplikovali a ako vec právne posúdili a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán konania. 12.1. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 26.) riadne vysporiadal s námietkou
9. a)pričom vyhodnotil, že „Zo zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že postupovanou pohľadávkou bola pohľadávka poškodeného voči žalovanému. Dohodnutou odplatou za postúpenie pohľadávky je suma, ktorá zodpovedá výške nájomného za nájom náhradného vozidla. Podľa názoru súdu, poškodený bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému na tretiu osobu, nebolo to v rozpore s § 4 ods. 2 zákona o PZP, ani v rozpore s § 524 a § 525 OZ. Pohľadávka bola postupovaná za odplatu a bolo vecou postupcu a postupníka, na akej odplate sa dohodnú. V tomto konkrétnom prípade sa dohodli, že odplata bude v rovnakej výške ako bola výška pohľadávky žalobcu voči poškodenému. Súd zároveň konštatuje, že dohoda o výške odmeny za postúpenie pohľadávky, ktorú mal poškodený voči žalovanému bola vecou poškodeného ako postupcu a žalobcu ako postupníka. Išlo o ich dvojstranný právny vzťah a žalovaného ako subjektu, ktorý nebol súčasťou dohody o odmene za postúpenie pohľadávky v zásade táto dohoda nemá čo zaujímať. Tu súd poukazuje na jednu zo základných zásad občianskeho práva, ktorou je zásada autonómie vôle zmluvných strán. Dlžník ani nie je zmluvnou stranou zmluvy o postúpení pohľadávky. Z oznámenia o postúpení pohľadávky vyplýva, že postúpenie pohľadávky oznamoval žalovanému ako dlžníkovi tejto pohľadávky poškodený ako veriteľ pohľadávky a zároveň aj postupca pohľadávky. V zmysle ustanovenia § 526 ods. 2 OZ v takomto prípade dlžník ani nebol oprávnený dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky.“ 12.1.1. Odvolací súd sa s uvedeným názorom stotožnil, pričom uviedol, že „Predmetná pohľadávka poškodeného mohla byť predmetom postúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok škodovej udalosti. Nie je totiž žiadna pochybnosť o tom, že stret vozidiel pri uvedenej škodovej udalosti bol skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku vzniku škody spočívajúcej v nákladoch na náhradné vozidlo. Postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, keďže jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Identifikovaná pohľadávka bola existujúca, vyjadrená určito a bez pochybností bola identifikovateľná.“ 12.2. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí taktiež venoval aktívnej legitimácii, kde dospel k záveru, že „Odvolací súd sa v danej veci stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaný, nakoľko zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 11. 2022, uzavretou medzi žalobcom ako postupníkom a Y. ako postupcom, došlo k platnému postúpeniu žalovanej pohľadávky vo výške 720 eur z titulu jeho nároku voči poisťovni podľa § 4 zákona o PZP na náhradu účelne vynaložených nákladov na nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou zo dňa 27. 09. 2022 na vozidle... Zo zmluvy o postúpení pohľadávky vyplynulo, že zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné nároky (na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo) sa podpisom zmluvy započítavajú, pričom postupník si bude pohľadávku vymáhať vo vlastnom mene a na vlastný účet... V posudzovanej veci uzavretou zmluvou o postúpení pohľadávky došlo jednak k odplatnému postúpeniu pohľadávky a súčasne k započítaniu vyúčtovaného nájomného za náhradné vozidlo s odplatou za postúpenie pohľadávky, teda k vyporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom, čo zákon nevylučuje. Žalobca tak platne nadobudol postúpenú pohľadávku poškodeného, postúpením pohľadávky vstúpil do práv a povinnosti poškodeného, čím je v konaní daná jeho aktívna legitimácia.“ 12.3. Následne odvolací súd ohľadom námietky
10. c)vyhodnotil vo svojom rozhodnutí, že „S prihliadnutím na uzavretú dohodu zmluvných strán odvolací súd zastáva názor, že vzájomné nároky zmluvných strán na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo sa vzájomne započítali, čím došlo k zániku dvoch vzájomne existujúcich a platných pohľadávok, a to pohľadávky postupníka - žalobcu a zároveň prenajímateľa, ktorý mal v čase uzavretia zmluvy existujúcu pohľadávku voči poškodenému z titulu neuhradenej faktúry na základe zmluvy o nájme motorového vozidla vo výške 720 eur s existujúcou pohľadávkou poškodeného na zaplatenie odplaty vo výške 720 eur na základe uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30. 11. 2022, ktoré vzájomné pohľadávky sa okamihom uzavretia uvedenej zmluvy stretli, a teda vzájomne zanikli. K namietanému zániku pohľadávok odvolací súd dodáva, že v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka k zániku dochádza v tom okamihu, kedy sa vzájomne splatné pohľadávky stretnú, započítanie nenastáva už touto skutočnosťou, ale až prejavom vôle dlžníka, že právo na započítanie využíva, čo je práve prípad danej veci.... V posudzovanej veci uzavretou zmluvou o postúpení pohľadávky došlo jednak k odplatnému postúpeniu pohľadávky a súčasne k započítaniu vyúčtovaného nájomného za náhradné vozidlo s odplatou za postúpenie pohľadávky, teda k vyporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom, čo zákon nevylučuje.“ 13. Právne závery odvolacieho súdu v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nemožno označiť za svojvoľné, arbitrárne, ale nanajvýš za nesprávne, ktorá skutočnosť však nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
11. f)CSP , ale iba jeho prípustnosť podľa § 421 CSP , (t. j. žalovaný mohol v tomto smere namietať len odklon odvolacieho súdu pri riešení tejto otázky od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
12. a)CSP ), príp. jej doposiaľ neriešenie dovolacím súdom (§ 421 ods. 1 písm.
13. b)CSP ). Otázky, ktoré by mohli prichádzať do úvahy, či „možno postúpiť aj budúcu pohľadávku, (t. j. pohľadávku v čase postúpenia ešte neexistujúcu), či možno „zaplatiť“ za postúpenú pohľadávku aj peňažnou pohľadávkou na náhradu škody (nie peniazmi), príp. či bolo možné vzájomné započítanie takýchto pohľadávok a pod.“ Inak povedané, či v danej veci išlo o pohľadávky spôsobilé na započítanie, (t. j. či tieto spĺňali všetky kritériá ich spôsobilosti na započítanie podľa § 580, § 581 Občianskeho zákonníka ). Sú to otázky, ktoré riešil aj odvolací súd, (na riešení ktorých založil svoje rozhodnutie), a ak sa tento podľa názoru žalovaného pri ich riešení odklonil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu, (príp. by išlo o otázky doposiaľ dovolacím súdom neriešené), išlo by o dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP . Žalovaný sa však z dôvodu nesplnenia podmienok na podanie dovolania podľa § 421 CSP , (tzv. bagateľný spor - § 422 CSP ) snažil túto skutočnosť „obísť“ podaním dovolania podľa § 420 písm.
14. f)CSP . Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný najmä pokiaľ ide o jeho kritiku odvolacieho súdu - čo do posúdenia otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vykazujúce na niektorých miestach znaky závažnej hmotnoprávnej svojvôle najmä vo vzťahu k výkladu a aplikácií § 442 ods. 1 OZ a § 580 OZ - polemizuje s konkrétnymi právnymi závermi odvolacieho súdu, (s ktorými iba nesúhlasí a považuje ich za nesprávne), čo vylučuje arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pričom takáto polemika prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
15. f)CSP nezakladá. Samotné nesprávne právne závery odvolacieho súdu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
16. f)CSP nezakladajú. 14. Procesné pochybenie odvolacieho súdu má spočívať v tom, že spor o náklady za prenájom náhradného motorového vozidla nesprávne právne posúdil svojvoľným výkladom ustanovení § 442 ods. 1 a § 580 OZ , pretože výkladom § 442 ods. 1 OZ , podľa ktorého by nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mohol byť postupovaný ako akási budúca pohľadávka, sa odvolací súd odchýlil od zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 OZ , čím odvolací súd poprel význam a účel tohto hmotnoprávneho ustanovenia. Odvolací súd sa takisto výkladom, podľa ktorého v dôsledku právneho úkonu započítania (ako obligatórne ekvivalentného právneho úkonu) mohlo dôjsť k vzniku škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, taktiež natoľko odchýlil od podstaty hmotnoprávneho ustanovenia § 580 OZ, že tým poprel jeho zmysel a účel. Je evidentné, že žalovaný sa s právnym posúdením aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, tak ako ho vykonal odvolací súd iba nestotožňuje a uvádza ako ho mal odvolací súd správne riešiť (aj s odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu), čo síce pojmovo zodpovedá vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 432 ods. 2 CSP , ale zakladá prípustnosť dovolania len podľa § 421 CSP a nie podľa § 420 písm.
17. f)CSP . 15. Dovolací súd akcentuje, že pokiaľ dovolateľ spája porušenie jej práva na spravodlivý proces so záverom súdov o aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nemožno pripustiť, aby pojem porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
18. f)CSP bol interpretovaný a uplatňovaný tak extenzívne, že zahŕňa aj vecnú legitimáciu, pretože by sa dovolanie podľa § 420 písm.
19. f)CSP zamerané na odstraňovanie vád zmätočnosti bez náležitého zákonného základu stalo dovolaním podľa § 421 CSP , ktorého cieľom je náprava nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, a aj to výlučne v druhovo definovanej otázke vecnej legitimácie. Popísaný koncept nezodpovedá vôli zákonodarcu vyjadrenej v systematike právnej úpravy dovolania, ako aj v podstate taxatívne vymenovaných dôvodov prípustnosti dovolania a dovolacích dôvodov. Práve zákonodarcom vytvorená koncepcia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku predstavuje zároveň aj určenie medzí, v ktorých sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky možno domáhať. V tejto súvislosti dovolací súd tiež uvádza, že pokiaľ žalovaný namietal, že k vade podľa § 420 písm.
20. f)CSP došlo v dôsledku nesprávneho právneho záveru súdov nižšej inštancie v otázke vecnej legitimácie žalobcu v konaní, najvyšší súd už v rozhodnutí R 34/1993 vyslovil, že otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti (aktívna, pasívna). Záver odvolacieho súdu o tom, či žalobca (nie) je v konaní aktívne legitimovaný, predstavuje otázku spadajúcu pod právne posúdenie veci; ako už bolo konštatované, nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
21. f)CSP . 16. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, resp. ak hovoríme o svojvoľnom rozhodnutí, ide o rozhodnutie založené na výklade zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06, I. ÚS 115/2020, II. ÚS 53/2021). Uvedené však v preskúmavanej veci neprichádza do úvahy; a to nielen z dôvodu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je jedným z mnohých rozhodnutí, ktoré vystali zo sporov medzi žalobcom a žalovaným, resp. inými poisťovňami, založených na rovnakom skutkovom základe, v ktorých si žalobca legitímne po postúpení pohľadávky poškodeným uplatňuje voči žalovanému nárok na poskytnutie poistného plnenia titulom náhrady nákladov na nájom náhradného vozidla. V zásadnej ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. Inými slovami, na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach je potrebné dať rovnakú odpoveď (IV. ÚS 14/07), čo je potom modifikované judikatúrou tvorenou na viacerých úrovniach najvyšších súdnych autorít vrátane nadnárodných súdnych inštitúcií (IV. ÚS 459/2022). 16.1. Požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základný atribút právnej istoty je v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP napĺňaná prostredníctvom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu čl. 2 CSP vo funkčnej jednote s čl. 3 CSP zaraďujú okrem najvyššieho súdu aj ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (pozri II. ÚS 574/2021). Aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom (IV. ÚS 459/2022). Uvedené platí aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu, pokiaľ sú jeho rozhodnutia preskúmavané ústavným súdom z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti, a to vo vzťahu k relevantným (ťažiskovým) otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho-ktorého rozhodnutia je práve podobnosť týkajúca sa relevantných okolností prejednávanej veci. Ústavný súd už v skutkovo a právne obdobných prípadoch (nárok proti žalovanému spočívajúci v náhrade účelne vynaložených nákladov na nájom náhradného vozidla si žalobca uplatňoval na podklade zmluvy o postúpení pohľadávky) konštatoval, koncentrujúc sa na podstatu uplatneného nároku, že účelom náhradného motorového vozidla je eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do bežného života poškodeného, až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové vozidlo (I. ÚS 291/2025 zo 06. augusta 2025). Preto ani normatívne/skutkové premisy zvolené odvolacím súdom v napadnutom rozsudku, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel ohľadom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nemôžu byť z povahy veci nepresvedčivé alebo vykazujúce znaky závažnej hmotnoprávnej (meritórnej) svojvôle. 17. Dovolací súd podotýka, že žalovaný polemizuje s konkrétnymi právnymi závermi odvolacieho súdu, (s ktorými nesúhlasí a považuje ich za nesprávne), čo vylučuje arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, a takáto polemika (aj keby boli právne závery žalovaného správne), prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
22. f)CSP nezakladá. Samotné nesprávne právne závery odvolacieho súdu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
23. f)CSP totiž nezakladajú. V danej veci tak odvolací súd procesne nepochybil iba tým, že vec podľa názoru žalovaného nesprávne právne posúdil, (a to ani za situácie, že sa v tomto smere plne stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie - teda postupoval podľa § 387 ods. 2 CSP). Žalovaný sa s právnym posúdením legitimácie žalobcu v konaní, tak ako ho vykonal odvolací súd len nestotožňuje, čo síce pojmovo zodpovedá vymedzeniu dovolacieho dôvodu, avšak podľa § 432 ods. 2 CSP, čo však zakladá prípustnosť dovolania len podľa § 421 CSP (nie podľa § 420 písm.
24. f)CSP). 18. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm.
25. f)CSP. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci. 19. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm.
26. f)CSP (R 24/2017). Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovanému znemožnil, aby uskutočňoval jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05), čo bolo v danom prípade splnené. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 20. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
27. f)CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm.
28. c)CSP. 21. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. 22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.