1, ods. 2 Trestného zákona, o dovolaní obvineného a dovolaní otca obvineného J.. J.. K. G., M.. podaným proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2To/8/2022, z 5. marca 2024 rozhodol: I.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného J.. K. G., J.. o d m i e t a . II.
d) Trestného poriadku dovolanie otca obvineného J.. J.. K. G., M.. o d m i e t a . Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudkom, sp. zn. 1T/9/2021, z 22. marca 2022 uznal obvineného J.. K. G., J.. za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona na skutkovom základe podrobne rozvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Za to bol obvinenému J.. K. G., J..
2 Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, pričom
2 písm. a) Trestného zákona ho súd na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. O odvolaniach prokurátora niekdajšieho Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a obvineného J.. K. G., J.. rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením, sp. zn. 2To/8/2022, z 5. marca 2024 tak, že ich
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Petra Čurillu dovolanie s poukazom na dôvody dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu] a
1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť]. K dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený v podstate uviedol, že prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v rozpore s dikciou ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a to i napriek námietkam obhajoby, nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom pre objektívne rozhodnutie o jeho vine, resp. nevine a takýmto postupom porušili zásadným spôsobom jeho právo na obhajobu, pričom v podstatných okolnostiach nesprávne zistili skutkový stav, na základe ktorého rozhodli o jeho vine. Poukazujúc na základné zásady trestného konania obvinený zdôraznil, že súdy s prihliadnutím na samotnú výšku trestnej sadzby, ale i jeho doterajšiu bezúhonnosť, boli povinné vykonať všetky dostupné dôkazy, a to tak, aby nemohli vzniknúť, čo i len minimálne rozumové pochybnosti o jeho vine. V tejto rovine dovolateľ podotkol, že žiadal doplniť dokazovanie výsluchom bývalého okresného prokurátora vo Svidníku E.. Y. P.C., ktorému sa mal zdôveriť so skutočnosťami pertraktovanými medzi ním a svedkom H.. F. po prvom stretnutí s týmto svedkom. Práve emeritný prokurátor mohol
názoru obhajoby súdu bližšie z odborného hľadiska popísať skutočnosti tak, ako mu boli podané, resp. oznámené obvineným, a to s krátkym časovým odstupom od stretnutia medzi obvineným a svedkom H.. F.. Na relevancii navrhovanej výpovede
názoru dovolateľa nič nemení ani skutočnosť, že tento svedok je jeho strýkom. S poukazom na dikciu ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku obhajoba ďalej navrhovala doplniť dokazovanie vyžiadaním a oboznámením správy od OR PZ SR Prešov ohľadne okolnosti, či svedok H.. F. od roku 2015 po súčasnosť podal na tomto policajnom orgáne trestné oznámenia, a ak áno, kedy, v akých prípadoch a ako boli tieto oznámenia orgánmi polície „vybavené“. Obvinený poukázal na obsah jeho návrhu na doplnenie dokazovania z 9. marca 2022 a zdôraznil, že
jeho zatiaľ neoverených informácií, mal menovaný svedok v minulosti podať niekoľko neúspešných trestných oznámení. Práve z uvedeného uhla pohľadu boli konajúce súdy povinné skúmať tieto okolnosti v záujme objektivizácie „hodnovernosti uvedeného svedka“, a nie sa bez akýchkoľvek pochybností odvolávať na jeho hodnovernosť v rámci hodnotenia výsledkov dokazovania. Bez doplnenia dokazovania vo vyššie uvedenom rozsahu sa
obvineného súd nemohol jednostranne prikloniť k určitej skupine dôkazov odvolávajúc sa na ich hodnovernosť, vzájomnú korešpondenciu, konzistentnosť a pod.. Dávajúc ďalej do pozornosti procesný inštitút konfrontácie a jeho zákonné predpoklady, t. j. existenciu rozporov vo výpovediach obvineného na jednej strane a svedkov, ktorí ho majú usvedčovať na strane druhej, považoval dovolateľ za potrebné zdôrazniť, že doposiaľ, a to napriek námietkam obhajoby, nebola vykonaná konfrontácia ani len medzi ním a svedkom H.. F. a svedkom Č., pričom je právne neobhájiteľné poukazovať na to, že svedok H.. F., resp. svedok Č. boli vypočutí na hlavnom pojednávaní v jeho prítomnosti (ústne odôvodnenie takéhoto postupu zo strany súdu). Predsa procesný inštitút konfrontácie je samostatným procesným právnym inštitútom a jeho aplikácii, teda k vykonaniu konfrontácie dochádza po zákonných poučeniach zúčastnených a presne popísaným postupom v súlade s Trestným poriadkom (zúčastnené osoby si stoja zoči voči, majú právo vzájomne si klásť otázky a pod.). Dovolateľ ďalej uviedol, že v zmysle ustálenej súdnej praxe na preukázanie viny obvineného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logicky, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nie len spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru, t. j. výrok o vine musí byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného konania a vylučujú zároveň to, aby tento skutok spáchala iná osoba ako samotný obvinený. Vychádzajúc z uvedených zásad sa
obvineného nemožno stotožniť s hodnotením výpovedí svedkov H.. F. a Č. zo strany prvostupňového súdu. Poukazujúc na konkrétne okolnosti vyplývajúce z výpovede svedka H.. F. obvinený uviedol, že nemôže byť sporným, že tento svedok klame ohľadne stretnutia týkajúceho sa výstavby J. C., ku ktorému malo údajne dôjsť náhodne aj za prítomnosti svedka Č.J., a obsahom ktorého malo byť aj to, že obžalovaný si mal žiadať finančné prostriedky. Pokiaľ svedok H.. F. nehovorí pravdu ohľadne miesta stretnutia, je
jeho názoru absolútne jasným i to, že vyslovene klame aj svedok Č. a stretnutie sa odohralo na inom mieste. V tejto rovine nemožno
obvineného ani vylúčiť to, že práve svedok H.. F. zneužil uvedenú situáciu a v snahe dekriminalizovať svoju osobu, resp. svoje konanie podal podnet na trestné stíhanie orgánom činným v trestnom konaní. Tejto verzii neodporuje ani jeho výpoveď a ani výpovede svedka J.. G., svedka F. a svedka D.. Uvedené skutočnosti sú z pohľadu obvineného právne relevantné aj pri hodnotení ďalších dôkazov, predovšetkým samotného obsahu obrazovo-zvukového záznamu. Rovnako je
obvineného potrebné sa vysporiadať aj s rozpormi vo výpovedi svedka K. Č.. Pokiaľ konajúce súdy vyhodnotili svedeckú výpoveď svedka D. ako nevierohodnú, nakoľko tento, konfrontovaný prokurátorom, „nepresvedčivo korigoval“ svoju výpoveď z prípravného konania, výpoveď svedka Č.S., vyhodnotiac ju v kontexte ďalších dôkazov je absolútne nevierohodná, tendenčná a tento svedok a v podstate priateľ svedka H.. F. a v minulosti jeho spoločník a podriadený, je svedkom prinajmenšom nehodnoverným. Obvinený ďalej poznamenal, že tvrdenie konajúcich súdov,
ktorých svedecká výpoveď svedka F. a ním predložená fotografia zo stretnutia má potvrdzovať len existenciu iného stretnutia s rovnakou témou, je nenáležité a v rozpore so samotnou výpoveďou svedka H.. F. a skôr svedčí o prispôsobovaní si výsledkov vykonaného dokazovania téze zodpovedajúcej obžalobnému návrhu. Samotný svedok H.. F. totižto vylúčil akékoľvek iné stretnutie v hale J. C. a k tejto otázke sa jednoznačne vyjadril. Vo vzťahu k vyhodnoteniu obrazovo-zvukového záznamu z 14. apríla 2018 dovolateľ poznamenal, že počas celého takto zachyteného rozhovoru ani raz nespomenul žiadny finančný obnos, ktorý by požadoval od svedka H.. F., pričom práve svedok ho výslovne navádzal na túto tému. Z obsahu rozhovoru
neho ďalej vyplýva, že otázka výstavby arény sa skutočne riešila medzi poslancami mestského zastupiteľstva, pričom v tejto rovine však nikdy nevystúpil, či už pred mestským zastupiteľstvom, alebo pred niektorým z politických klubov s podporou uvedeného projektu svedka H.. F.. Obdobne nevyplýva z obrazovo-zvukového záznamu, že by čo i len spomenul sumu 20 000,- eur. Obsah obrazovo-zvukového záznamu bez kontextu tvrdení svedka H.. F. a svedka Č. sám o sebe nie je dôkazom toho, že by sa mal obvinený dopustiť korupčného konania. S poukazom na príslušné všeobecne záväzné právne predpisy a ustálenú súdnu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno
obvineného v predmetnej trestnej veci opomenúť ani absenciu riadneho odôvodnenia písomného vyhotovenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. K dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku dovolateľ v zásade uviedol, že konajúce súdy sa podrobne nezaoberali právnou kvalifikáciou skutku, keďže sa nevysporiadali s možnosťou kvalifikácie jeho konania ako trestného činu podvodu
V tejto súvislosti obvinený dal do pozornosti, že nikdy a žiadnym spôsobom „ani len neloboval“ za záujmy svedka H.. F. a na mestskom zastupiteľstve, na ktorom sa rozhodovalo o žiadosti tohto svedka, ani len nebol prítomný. V súlade s právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení je mestské zastupiteľstvo kolektívny orgán a v čase rozhodovania o žiadosti svedka H.. F. bol obvinený len jedným z jeho členov, teda priamo o tejto žiadosti nerozhodoval a ani objektívne nemal možnosť sám o tejto žiadosti rozhodnúť. Vychádzajúc z audiovizuálneho záznamu mal obvinený (
obžaloby) osloviť ďalších poslancov mestského zastupiteľstva a týchto ovplyvňovať za účelom dosiahnutia úspešnosti žiadosti svedka H.. F.C.. Takéto konanie však
dovolateľa nebolo preukázané, práve naopak, vo vzťahu k požiadavke svedka H.. F. bol jednoznačne a zjavne pasívny. Obvinený preto zastáva názor, že konanie popísané vo výrokovej časti odvolaním napadnutého rozhodnutia je nutné kvalifikovať ako trestný čin podvodu, nakoľko prisľúbiac H.. F. aktivitu v prospech jeho záujmov, pokúsil sa od neho vylákať na jeho ujmu finančný obnos tým, že ho uviedol do omylu spočívajúceho v jeho aktívnej úlohe pri riešení jeho záležitostí. Pokiaľ je mu kladené za vinu, že mal konaním popísaným v skutkovej vete rozhodnutia naplniť pojmové znaky trestného činu prijímania úplatku, je potrebné sa zaoberať i otázkou naplnenia pojmových znakov uvedeného trestného činu, resp. skúmať tú skutočnosť, že či takýmto jeho konaním nedošlo k naplneniu pojmových znakov iného trestného činu, znaky ktorého sú popísané v osobitnej časti Trestného zákona. V danej rovine je
dovolateľa samotné rozhodnutie nepreskúmateľné, a teda v konečnom dôsledku arbitrárne. Obvinený v súvislosti s jeho prípadom poukázal na špecifický prípad podvodu, keď páchateľ predstiera, že bude svojím konaním pôsobiť na okolie v súvislosti s obstarávaním všeobecného záujmu, pričom v skutočnosti to nemieni urobiť. V takomto prípade nejde o trestný čin prijímania úplatku, ale o trestný čin podvodu, či už dokonaného, prípadne v štádiu pokusu. Obvinený ďalej poukázal aj na arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť postupu súdov vo vzťahu k otázke samotného druhu a výšky jemu uloženého trestu. V rovine formálno-právnej obhajoba poukázala na tú skutočnosť, že absentujú akékoľvek úvahy súdu, ktorými sa tento spravoval pri ukladaní trestu odňatia slobody, pričom je potrebné zdôrazniť to, že spravodlivé konanie v sebe nesporne subsumuje i samotné uloženie spravodlivého trestu. Konajúce súdy opomenuli základné zásady pre ukladanie trestov špecifikované v dikcii ustanovení § 34 a nasl. Trestného zákona a po stránke formálnej opomenuli dostatočne a relevantne odôvodniť svoj postup, čím v konečnom dôsledku spôsobili arbitrárnosť svojich rozhodnutí. Vo všeobecnosti obvinený pripomenul, že Európsky súd pre ľudské práva, Ústava Slovenskej republiky, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri aplikovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňujú princíp proporcionality vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionality medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu je zdôraznená aj pri zásahu do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Vo vzťahu k odôvodneniu súdu týkajúceho sa predovšetkým výmery trestu
dovolateľa absentujú akékoľvek úvahy súdu zamerané na osobné pomery páchateľa, aby rozhodnutie súdu, pokiaľ je to možné, malo čo najmenší vplyv na rodinu a jemu blízke osoby (§ 34 ods. 3 Trestného zákona). Samotné odôvodnenie rozhodnutia je
obvineného v podstate floskulou a absentujú akékoľvek úvahy súdu, ktoré by zohľadnili napr. nie len nebezpečnosť jeho údajného trestného konania, ale aj tú skutočnosť, že je otcom maloletého dieťaťa a jediným živiteľom rodiny (jeho manželka je na materskej dovolenke) a pod.. Vo vzťahu k tejto otázke je preto prvostupňové rozhodnutie súdu nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku arbitrárne. Ďalej obvinený poznamenal, že rozhodnutia konajúcich súdov sú založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, konkrétne na nesprávnej aplikácii právnej úpravy týkajúcej sa ukladania trestov, a to i napriek tomu, že obhajoba nespočetne krát poukazovala na drakonickosť uloženého trestu a na nepreskúmateľnosť úvah oboch konajúcich súdov, ktoré vyústili v uloženie takéhoto trestu. Oba konajúce súdy sa absolútne opomenuli vysporiadať s dikciou ustanovenia § 34 ods. 3 Trestného zákona v spojení s dikciou ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Oba súdy
jeho názoru v rozpore s platnou právnou úpravou opomenuli pri rozhodovaní o druhu a výške trestu zvažovať osobné pomery páchateľa, ako aj ďalšie právne relevantné okolnosti tak, ako sú tieto špecifikované v dikcii ustanovenia § 34 Trestného zákona. Opomenuli, že je otcom dvoch maloletých detí, spláca poskytnutý mu úver a vzhľadom na to, že jeho manželka je toho času na materskej dovolenke, je jediným živiteľom rodiny. Aj z uvedeného uhla pohľadu nemožno uložený trest
dovolateľa hodnotiť inak ako drakonický a nespravodlivý, teda trest uložený v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a protokolov na tento dohovor nadväzujúcich, ako aj s ustálenou súdnou praxou. Ani jeden z konajúcich súdov sa naviac dôsledne, a teda zákonne a spravodlivo nevyrovnal s otázkou, či pri konštatovaní jeho viny nepostačuje tomuto na prevýchovu okrem samotného prejednania veci uložiť podmienečný trest odňatia slobody spojený so zákazom činnosti pôsobenia vo verejnom živote za prípadného uloženia probačného dohľadu, resp. iných prostriedkov pre dosiahnutie účelu trestu. V súvislosti s uloženým trestom dovolateľ taktiež namietal, že odvolací súd napriek tomu, že konštatoval jednu poľahčujúcu okolnosť, nezmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste v jeho prospech a neuložil miernejší trest, ale v plnom rozsahu odvolanie obvineného zamietol. Napokon dovolateľ podotkol, že orgánmi polície bol dodaný do výkonu trestu bez ohľadu na ním podanú žiadosť v zmysle dikcie ustanovenia § 408 ods. 3 Trestného poriadku. O tejto vecne a miestne príslušný súd rozhodol až v čase, keď už vykonával trest odňatia slobody. Takýto postup súdov
jeho názoru nemožno považovať za restoratívnu justíciu a nemožno ho hodnotiť inak ako hrubé pošľapávanie ľudských práv bez ohľadu na to, že v minulosti viedol riadny život, aktívne sa zapájal do verejného života a pod.. V závere podaného dovolania obvinený navrhol, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil, že napadnutým uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol porušený zákon v neprospech obvineného, zrušil predmetné uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Taktiež požiadal, aby ho dovolací súd nezobral do väzby a prepustil ho na slobodu. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky na podanie dovolania a zistil, že dovolanie obvineného bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], osobou oprávnenou na podanie dovolania [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že je zrejmé, že dôvody dovolania
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne ,,širokým“ uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov. Najvyšší súd pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku (R 120/2012-I). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku). V prípade výskytu formálne nesprávne označených dovolacích námietok sa aplikuje tzv. princíp viazanosti dovolacími námietkami (a nie ich konkrétnym formálnym označením tak, aby tieto presne a jasne zodpovedali konkrétnemu dovolaciemu dôvodu, naplnenia ktorého sa domáha obvinený). Priamym ,,pretavením“ dotknutého princípu (R 120/2012) je tomu zodpovedajúca povinnosť dovolacieho súdu spočívajúca v tom, že dovolací súd skúma možnosť zaoberať sa takýmito námietkami z pohľadu, či z obsahového (materiálneho) hľadiska napĺňajú niektorý z dôvodov dovolania
1 a nasl. Trestného poriadku. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov posúdil dovolanie podané obvineným
obsahu a dospel k nasledovným záverom. V súvislosti s predloženou námietkou ohľadne údajného nesprávneho neuplatnenia všeobecných zásad ukladania trestov (najmä s poukazom na § 34 ods. 3 Trestného zákona), ako aj ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu
1 Trestného zákona, dáva dovolací súd do pozornosti obvineného stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2011,
ktorého platí nasledovné: „Hmotnoprávne ustanovenie § 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou povahou a významom sa primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por.. Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste nepadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu
1 písm. h/ Tr. por.. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm. i/ Tr. por. a § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku.“ S poukazom na nevyhnutnosť uplatňovania správnej formálno-právnej subsumpcie dovolacích námietok pod príslušné (im zodpovedajúce) dovolacie dôvody, najvyšší súd vychádzajúc z citovaného stanoviska námietku dovolateľa týkajúcu sa nesprávneho neuplatnenia všeobecných zásad ukladania trestov (najmä
3 Trestného zákona) a ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu § 39 ods. 1 Trestného zákona podradil (subsumoval) pod dôvod dovolania
1 písm.
Trestného zákona, ako aj vo vzťahu k otázke údajného nezohľadnenia ustanovení § 34 Trestného zákona a § 39 ods. 1 Trestného zákona, najvyšší súd pripomína, že nedostatočnosť alebo nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia je nedostatkom z hľadiska zachovania obvinenému garantovaných obhajobných práv. Takúto námietku obvineného je preto potrebné v súlade s § 385 ods. 1 Trestného poriadku podradiť pod dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon čo sa týka námietky obvineného ohľadne spôsobu, akým sa súdy vysporiadali s jeho žiadosťou o poskytnutie primeranej lehoty pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody
3 Trestného poriadku (č. l. 680 a nasl. súdneho spisu), dovolací súd dáva do pozornosti obvineného ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorého dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
. Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé, že predmetom dovolacieho prieskumu nemôže byť postup súdu po právoplatnom skončení veci, keďže z hľadiska dovolacieho konania je relevantným dôvodom na vyslovenie porušenia zákona v zmysle § 386 ods. 1 Trestného poriadku výlučne porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu alebo porušenie ustanovenia o konaní, ktoré právoplatnému rozhodnutiu súdu predchádzalo, ak je toto porušenie súčasne aj dôvodom dovolania
Nadväzujúc na uvedené najvyšší súd vo vzťahu k uplatnenej námietke obvineného len v krátkosti uvádza, že správnosťou alebo zákonnosťou procesného postupu, ktorý prebehol až v časovom úseku po právoplatnosti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, sa nemal dôvod bližšie zaoberať, nakoľko pokiaľ by aj tvrdenia obvineného ohľadne nesprávnosti a nezákonnosti namietaného procesného postupu boli pravdivé, z objektívnych príčin by nemohli predstavovať dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu v tomto dovolacom konaní. K dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zaoberajúc sa konkrétnymi námietkami obvineného ohľadne porušenia jeho obhajobných práv najvyšší súd dáva do pozornosti, že právu obvineného spočívajúcemu v možnosti navrhovať dôkazy zodpovedá paralelne existujúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku - primerane pozri R 116/2014). Pre posúdenie možnosti aplikácie dovolacieho dôvodu
1 písm.
3 Trestného poriadku, (ktoré sa len vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v odsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku, alebo v rozhodnutí odvolacieho súdu vo veci samej, nevysvetlí (neodôvodní) aspoň stručným, no zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania. Pre bližšie vysvetlenie najvyšší súd uvádza, že právo na obhajobu je porušené predovšetkým v prípade existencie tzv. opomenutého dôkazu.
doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre posúdenie otázky viny zásadný význam, avšak vo veci rozhodujúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia odmietne, prípadne jeho vykonanie úplne opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia, čím v konečnom dôsledku dochádza k tomu, že vo vlastných rozhodovacích dôvodoch o ňom vo vzťahu k jeho odmietnutiu absentuje akákoľvek zmienka, alebo zmienka je len okrajová a všeobecná, nezodpovedajúca povahe a závažnosti veci. Z obsahu podaného dovolania najvyšší súd zistil, že dovolateľ namietal nevykonanie dokazovania v rozsahu jeho návrhu na výsluch svedka E.. Y. P.C. (porovnaj č. l. 331, resp. č. l. 434 súdneho spisu) a jeho návrhu na vyžiadanie si a následné oboznámenie správy OR PZ SR Prešov ohľadne okolnosti, či svedok H.. F. od roku 2015 po súčasnosť podal na tomto policajnom orgáne trestné oznámenia, a ak áno, kedy, v akých prípadoch a ako boli tieto oznámenia orgánmi polície „vybavené“ (porovnaj č. l. 387, resp. č. l. 434 súdneho spisu). Pokiaľ ide o námietku obvineného,
ktorého údajne neboli vykonané konfrontácie medzi svedkom H.. F., resp. svedkom Č.S. a obvineným, dovolací súd poznamenáva, že z obsahu predloženého spisového materiálu nezistil, že by obvinený takýto návrh na vykonanie dokazovania konajúcim súdom predložil. Zo spisového materiálu možno zistiť len to, že námietku ohľadne nevykonania bližšie nešpecifikovaných konfrontácií obhajca obvineného v priebehu súdneho konania predložil počas svojho záverečného návrhu prednesenom na verejnom zasadnutí konanom
3 Trestného poriadku odmietol (viď č. l. 434 súdneho spisu). Rozhodnutie o odmietnutí týchto návrhov na vykonanie dokazovania súd prvého stupňa vo svojom rozsudku odôvodnil nasledovne (str. 7 rozsudku súdu prvého stupňa): „Obhajoba navrhla zabezpečiť z Okresného riaditeľstva PZ Prešov správu k tomu, či v období od roku 2015 po súčasnosť podával H.. F. trestné oznámenia, koľko a ako boli vybavené. Ďalej navrhli predvolať a vypočuť ako svedka E.. P.. Súd tieto návrhy zamietol s odôvodnením, že hodnovernosť svedka H.. F. hodnotil najmä s poukazom na priebeh udalostí zachytených na obrazovo-zvukovom zázname zo dňa 14.04.2018 a E.. P. nebol prítomný pri žiadnych relevantných rozhovoroch a mohol len tlmočiť vyjadrenia obžalovaného obdobne ako jeho otec.“ Po podaní riadnych opravných prostriedkov a po predložení veci odvolaciemu súdu sa námietkami obhajoby ohľadne nevykonania navrhovaného (ako aj nenavrhovaného) dokazovania zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v dovolaním napadnutom uznesení doplnil odôvodnenie súdu prvého stupňa nasledovne (str. 16 - 18 uznesenia odvolacieho súdu): „Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní namietal rozsah vykonaného dokazovania, k tomu je potrebné v prvom rade uviesť, že vychádzajúc z ustanovení § 10 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní sú prokurátor (vrátane európskeho prokurátora) a policajt, nie však súd. Súd nemá povinnosť vzťahujúcu sa na orgány činné v trestnom konaní plynúcu z ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku obstarávať dôkazy z úradnej povinnosti s rovnakou starostlivosťou tak v prospech, ako aj neprospech obžalovaného. Naopak v kontradiktórnom trestnom procese súd vystupuje ako nezávislý arbiter rozhodujúci spor medzi obžalobou a obhajobou nenahrádzajúci aktivitu ani jednej zo strán v konaní. Právo obžalovaného na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na kontradiktórny trestný proces a princíp rovnosti strán, nie sú naplnené za situácie, keď súd nahrádza svojou činnosťou aktivitu jednej zo strán konania (primerane rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Karelin proti Rusku, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 374/2020). Nebolo preto úlohou súdu prvého stupňa z úradnej povinnosti odstraňovať rozpory vo výpovediach vypočutých osôb, vykonávať konfrontácie medzi jednotlivými svedkami, prípadne svedkami a obžalovaným, či vykonať všetky dôkazy navrhnuté obhajobou, a to aj za situácie, že Špecializovaný trestný súd sa na hlavnom pojednávaní s týmito návrhmi procesne vysporiadal a bez ohľadu na to, či sa ich vykonania obžalovaný dožadoval alebo nie. V tejto súvislosti sa žiada ešte uviesť, že vychádzajúc z ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku obvinený je síce v rámci práva na obhajobu oprávnený navrhovať dôkazy a určitý dôkaz aj sám zabezpečiť, je ale na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré z dôkazov vykoná, respektíve zabezpečí. V rámci práva na obhajobu, v konaní pred súdom je povinnosťou súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod číslom R 116/2014], nie však každému návrhu obhajoby na vykonane dôkazu bez ďalšieho vyhovieť. Ako to vyplýva z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní, ale aj dôvodov napadnutého rozhodnutia (str. 7), súd prvého stupňa sa návrhom obhajoby na doplnenie dokazovania zaoberal a logicky vysvetlil, prečo jednotlivým návrhom na doplnenie dokazovania nevyhovel. Pokiaľ sa obžalovaný dožadoval výsluchu rodinného známeho - osobitne zdôrazňujúc, že ide o bývalého prokurátora, špecializovaný trestný súd správne odmietol vykonanie tohto dôkazu pričom svoj postup odôvodnil tým že E.. P.Ň. nebol prítomný pri žiadnom z relevantných rozhovorov a mohol len tlmočiť vyjadrenie obžalovaného, obdobne ako jeho otec. S týmto dôvodom sa stotožňuje aj najvyšší súd a rovnako nepovažuje za relevantné doplniť dokazovanie o výsluch tohto svedka. Spochybňujúc výpoveď a osobu svedka H.. F. obžalovaný navrhoval zabezpečiť správy z OR PZ Prešov či v období od roku 2015 podával svedok F. trestné oznámenia, pričom rovnako tento dôkaz bol odmietnutý s tým, že hodnovernosť tohto svedka špecializovaný trestný súd hodnotil najmä s poukazom na priebeh udalosti zachytený na obrazovo-zvukovom zázname zo 14. apríla 2018. Rovnako najvyšší súd nepovažuje za potrebné zisťovať a dopĺňať dokazovanie vo vzťahu k osobe svedka F. tým, či podával v minulosti trestné oznámenia, pretože to v zásade pre uvedenú vec nemá význam.“ S prihliadnutím na citované časti odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a uznesenia odvolacieho súdu nemožno
dovolacieho súdu konštatovať, že by v trestnej veci obvineného boli prítomné tzv. opomenuté dôkazy vo význame dôkazov, ktoré konajúce súdy napriek návrhom obhajoby na ich vykonanie ignorovali alebo odmietli bez toho, aby svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnili. Naopak z obsahu spisu je zrejmé, že právo dovolateľa na riadne a presvedčivé odôvodnenie nadbytočnosti a nepotrebnosti ním navrhovaného dokazovania bolo zachované v dostatočnej miere. Inými slovami možno uzavrieť, že súd prvého stupňa, ako aj najvyšší súd o návrhoch obvineného na vykonanie dokazovania nemlčali a zrozumiteľne vysvetlili dôvody, ktoré ich viedli k odmietnutiu jeho návrhov. Pokiaľ obvinený namietal porušenie jeho práva na obhajobu s poukazom na nesprávnu úvahu súdov ohľadne nepotrebnosti alebo nadbytočnosti ním navrhovaných (alebo aj nenavrhovaných) a z jeho pohľadu dôležitých dôkazov, resp. s poukazom na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, k týmto námietkam najvyšší súd uvádza nasledovné. Na podklade dovolacích námietok spadajúcich pod dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku nie je dovolací súd oprávnený skúmať hodnotenie dôkazov, ako ani ,,kvalitatívnu správnosť“ úvah skôr konajúcich súdov vo vzťahu k dostatočnosti dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu v miere spoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako nie je oprávnený (výnimku predstavuje procesná situácia, ak je dovolateľom minister spravodlivosti; viď § 371 ods. 3 Trestného poriadku) skúmať a meniť ani správnosť a úplnosť skutku zisteného práve na podklade už skôr vykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom alebo nesprávne hodnotenie dôkazov, môže byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov, ako aj posúdenie správnosti realizovaného hodnotenia vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov skôr konajúcimi súdmi. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, spochybňujúca nevykonanie navrhnutého (alebo aj nenavrhnutého) dôkazu alebo uskutočnené hodnotenie vykonaných dôkazov zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre najvyššieho súdu o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal, resp. že súdy
subjektívneho hodnotenia dovolateľa v pôvodnom konaní nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy. Osobitne k rozhodnutiu o nevykonaní navrhovaného dokazovania dovolací súd uvádza, že posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov zdôrazňujúc svoju viazanosť skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu poznamenáva, že na poklade dovolania podaného obvineným nebol v tejto trestnej veci oprávnený skúmať a posudzovať odmietnuté návrhy obhajoby na vykonanie dokazovania z hľadiska ich významu pre skutkový stav predloženej veci, ako ani správnosť hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [§ 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou Trestného poriadku]. V úzkej spojitosti s právom na obhajobu je potrebné vnímať aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách:
jeho názoru nedostatočne vysporiadali, resp. vôbec nevysporiadali s nasledovnými podstatnými okolnosťami prípadu: - s namietanou nedôveryhodnosťou kľúčových svedkov obžaloby H.. E. F. a K. Č. v kontexte konkrétnych nedostatkov vo vykonanom dokazovaní (najmä s poukazom na rozpory vo výpovediach svedkov, nejednoznačnosť, neurčitosť a nekonzistentnosť výpovedí týchto svedkov, rozpory ich výpovedí s inými vykonanými dôkazmi, ako aj na čas oznámenia trestného činu zo strany H.. E. F.); - s otázkou primeranosti uloženého trestu odňatia slobody, keďže súdy údajne neozrejmili, z akého dôvodu neuplatnili ustanovenia § 34 ods. 3 Trestného zákona a § 39 ods. 1 Trestného zákona; - s právnou kvalifikáciou zisteného skutku, konkrétne súdy údajne neozrejmili, z akého dôvodu nebol skutok subsumovaný skutkovú podstatu
Pokiaľ ide o odôvodnenie výroku o vine, najvyšší súd sa nestotožňuje s názorom obvineného,
ktorého sa konajúce súdy nedostatočne vysporiadali s jeho tvrdeniami, prostredníctvom ktorých spochybňoval dôveryhodnosť (hodnovernosť) výpovedí kľúčových svedkov obžaloby H.. F. a Č.S.. Po nahliadnutí do odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa uznesenia odvolacieho súdu, ktoré tvoria pre účely dovolacieho prieskumu jednotu, najvyšší súd bez toho, aby hodnotil správnosť a úplnosť skutkových zistení konajúcich súdov, konštatuje, že konajúce súdy sa riadne zaoberali všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami obhajoby a dôveryhodnosť menovaných svedkov riadne vyhodnotili v kontexte ďalších skutkových zistení (porovnaj str. 8 - 12 rozsudku súdu prvého stupňa, resp. str. 12 - 16 uznesenia odvolacieho súdu). Najvyšší súd na tomto mieste obvineného na odôvodnenia napadnutých rozhodnutí v plnom rozsahu odkazuje, nakoľko z nich možno zistiť konkrétne a presvedčivé dôvody, pre ktoré súdy považovali výpovede oboch kľúčových svedkov považovali za dôveryhodné. Výrok o vine je v prípade obvineného odôvodnený tak, že možno konštatovať, že vychádza z hodnotenia dôkazov v intenciách
12 Trestného poriadku - založenom na vnútornom presvedčení súdu premietnutom do myšlienkových úvah vyjadrených v písomnom vyhotovení odsudzujúceho rozsudku a uznesenia odvolacieho súdu a na starostlivom uvážení okolností prípadu tak jednotlivo, ako aj v ich súhrne (primerane R 68/2008). Opak by mohol platiť v prípade, ak by príslušné súdy vinu obvineného konštatovali len na podklade zovšeobecňujúceho konštatovania bez odkazu na konkrétne výsledky vykonaného dokazovania a odôvodnenia všetkých skutočností rozhodujúcich pre trestnú vec, ktorá je predmetom dovolacieho prieskumu najvyšším súdom (obdobne I. ÚS 712/2014), k čomu však v tomto prípade nedošlo. Dovolací súd na rozdiel od dovolateľa nemá žiadne pochybnosti ani o dostatočnosti odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a uznesenia odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku o uloženom treste. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že z napadnutých rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vyplýva, na aké skutkové zistenia konajúce súdy prihliadali a akými úvahami sa riadili pri uložení trestu odňatia slobody v konkrétnej výmere 5 (päť) rokov (porovnaj str. 13 - 14 rozsudku súdu prvého stupňa, resp. str. 19 - 21 uznesenia odvolacieho súdu). Z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu taktiež vyplýva, že tento v reakcii na odvolacie námietky obvineného preskúmal primeranosť uloženého trestu, pričom je zrejmé, že dôvody na uloženie menej prísneho trestu odňatia slobody s poukazom na závažnosť korupčného konania a postavenie obvineného v regionálnej politike nevzhliadol (porovnaj str. 21 uznesenia odvolacieho súdu). Odvolací súd týmto
najvyššieho súdu dostatočne jasne a zreteľne zaujal stanovisko aj k možnosti uplatneniu ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody a uloženiu trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Dovolací súd pripomína, že napriek nespornému významu práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk v. Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko). Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď. napr. Van de Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Právo na spravodlivý proces totižto nezaručuje právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov alebo ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). S poukazom na relevantné časti odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a uznesenia odvolacieho súdu najvyšší súd sumarizuje, že nemá pochybnosti o tom, že obvinený dostal adekvátnu a konkrétnu odpoveď na všetky ním prezentované podstatné argumenty tak, že jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia tvoriace súčasť jeho obhajobných práv bolo zachované v dostatočnej miere. Napokon čo sa týka otázky odôvodnenia právnej kvalifikácie skutku ako zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona, dovolací súd na podklade predloženého spisového materiálu dáva do pozornosti, že rozsah písomného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku bol obvinenému známy už po jeho doručení, pričom údajné nevysporiadanie sa s touto otázkou v podanom riadnom opravnom prostriedku, ako ani v priebehu ďalšieho konania pred odvolacím súdom nijakým spôsobom nenamietal a túto otázku nenastolil (porovnaj najmä č. l. 477 a nasl. súdneho spisu).
4 Trestného poriadku dôvody
odseku 1 písm.
odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Zohľadňujúc vyššie uvedené najvyšší súd konštatuje, že dovolateľ prvýkrát až v dovolaní namieta nedostatočné odôvodnenie záveru o právnej kvalifikácii skutku ako zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona, pričom však rozsah odôvodnenia rozhodnutia súdu vo vzťahu k právnej kvalifikácii bol obvinenému známy už po doručení rozsudku súdu prvého stupňa. Zákonná podmienka uplatnenia dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku uvedená v prvej vete § 371 ods. 4 Trestného poriadku preto nie je v prípade tejto jeho námietky naplnená. Rovnako sa pre úplnosť žiada dodať, že v súlade s ustálenou súdnou praxou neprichádza do úvahy ani obídenie tejto podmienky, s odkazom na to, že
1 veta druhá Trestného poriadku mal na v dovolaní (prvýkrát) namietanú okolnosť ex offo prihliadnuť odvolací súd a odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tomto smere z vlastnej iniciatívy doplniť. S prihliadnutím na všetky zistené skutočnosti najvyššiemu nezostáva nič iné len konštatovať, že naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku v zmysle zásadného porušenie práva obvineného na obhajobu na podklade námietok dovolateľa nezistil. K dôvodu dovolania
1 písm. h) Trestného poriadku.
1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Tento dovolací dôvod môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému bol uložený - trest vo výmere mimo zákonnej trestnej sadzby alebo - taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa. Uloženie trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa týka len tých trestov, ktoré majú odstupňovateľnú trestnú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56 Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona), trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu účasti na verejných podujatiach (§ 62 Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona). Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu obvinenému pod minimálne povolenú výmeru trestu ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu pri vyššie uvedených odstupňovateľných druhoch trestov. Uložením takého druhu trestu, ktorý zákon nepripúšťa sa rozumie, uloženie takých trestov, ktoré popri sebe nemôžu byť uložené - § 34 ods. 7 Trestného zákona, ale aj napríklad uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný čin - § 62 ods. 2 Trestného zákona, uloženie trestu vyhostenia občanovi Slovenskej republiky - § 65 ods. 1 Trestného zákona alebo „podmienky na podmienku“ - § 49 ods. 2 Trestného zákona, či dokonca takého druhu trestu, ktorý v trestnom zákone vôbec nie je uvedený - trest pokánia a podobne. Vo vzťahu k dovolateľovým námietkam ohľadne nedostatočného aplikovania všeobecných zásad ukladania trestov najmä s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona, resp. nepoužitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu
1 Trestného zákona, sa žiada poznamenať, že pochybenie spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení kritérií ustanovených v § 33a až § 39 Trestného zákona, a v dôsledku tohto pochybenia uloženie neprimerane prísneho alebo naopak neprimerane mierneho trestu nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm.
1 písm. h) Trestného poriadku. K dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie posúdenie trestnosti činu a tiež uloženie trestu v rozpore s § 2 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.. Na podklade námietok dovolateľa uplatnených v podanom dovolaní sa najvyšší súd na tomto mieste v prvom rade zaoberal otázkou, či skutková veta odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa bola správne podradená pod skutkovú podstatu zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona. Proces skúmania naplnenia obligatórnych a fakultatívnych znakov skutkovej podstaty trestného činu je z hľadiska myšlienkového postupu súdu a orgánov činných v trestnom konaní subsumpciou (alebo podradením) zisteného a ustáleného skutku pod príslušné zákonné ustanovenie všeobecnej a osobitnej časti Trestného zákona. Podradenie skutkových zistení pod konkrétne zákonné ustanovenia je otázkou právnou. Pokiaľ teda obvinený v podanom dovolaní namietal nesprávne podradenie vymedzeného skutku pod § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na to, že skutok mal byť správne podradený pod § 221 Trestného zákona osobitne naznačujúc nedostatočné vymedzenie následného konania obvineného spočívajúce v porušení povinností vyplývajúcich z výkonu jeho mandátu poslanca mestského zastupiteľstva, jedná sa o otázku právnu (a nie skutkovú), ktorej nesprávne vyriešenie je spôsobilé vo svojej podstate naplniť dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. O výrokovej časti rozsudku súdu v trestnom konaní platí, že táto musí byť vždy založená na súlade medzi skutkovou vetou, právnou vetou a právnou kvalifikáciou. V prípade použitia osobitnej trestnej sadzby musí byť daný tiež súlad medzi skutkovou vetou a výrokom o treste. Za predpokladu, že medzi nimi tento súlad nie je, nemožno konštatovať správne právne posúdenie veci z dôvodu, že nemohlo dôjsť k vykonaniu správneho myšlienkového procesu subsumpcie (podradeniu) skutkového stavu pod právnu normu. Nesúlad medzi skutkovou vetou, právnou vetou a právnou kvalifikáciou, resp. výrokom o treste (v prípade použitia osobitnej trestnej sadzby) zakladá právnu vadu rozhodnutia súdu, ktorá môže, ale aj nemusí odôvodniť zrušenie právoplatného rozhodnutia v dovolacom konaní v závislosti od stupňa ovplyvnenia postavenia obvineného v tomto trestnom konaní v príčinnej súvislosti s identifikovanou právnou vadou (najmä s poukazom na § 371 ods. 5 Trestného poriadku). Je
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.