uloženie povinnosti a náhradu mzdy, eventuálne iné

(1)vo výške 750 eur brutto v období od

1. februára 2014 do
2. septembra 2014;

(2)vo výške 850 eur brutto v období od

1. októbra 2014 do
2. augusta 2015;

(3)vo výške 1.200 eur brutto v období od

1. septembra 2015 do
2. februára 2016;

(4)vo výške 1.400 eur brutto v období od

1. marca 2016 do
2. decembra 2017; a

(5)vo výške 1.700 eur brutto počnúc 01. januárom 2018. IV. Žalovaný je povinný vydať žalobkyni 4/ písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy obsahujúce tieto podstatné náležitosti: druh práce - redaktor; stručná charakteristika druhu práce - príprava audiovizuálnych diel do vysielania; miesto výkonu práce - Mlynská dolina, Bratislava; deň nástupu do práce - 01. júla 2013; mzdové podmienky - základná zložka mzdy je dohodnutá ako úkolová mzda vo výške 90 eur brutto za jednu mernú jednotku. V. Určuje, že skončenie pracovného pomeru žalobcu 1/ zo strany žalovaného z 27. apríla 2018 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom 1/ a žalovaným trvá. VI. Určuje, že skončenie pracovného pomeru žalobcu 2/ zo strany žalovaného z 27. apríla 2018 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom 2/ a žalovaným trvá. VII. Určuje, že skončenie pracovného pomeru žalobcu 3/ zo strany žalovaného z 27. apríla 2018 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom 3/ a žalovaným trvá. VIII. Určuje, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne 4/ zo strany žalovaného z 27. apríla 2018 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobkyňou 4/ a žalovaným trvá. IX. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu mzdy v sume 14.463,78 eura spolu s úrokmi z omeškania - vo výške 5 % ročne zo sumy 830,77 eura od 01. júla 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 31. júla 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 31. augusta 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 01. októbra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 31. októbra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 01. decembra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 31. decembra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 31. januára 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 01. marca 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 31. marca 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 01. mája 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.204,12 eura od 31. mája 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 387,69 eura od 01. júla 2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. X. Žalobu v časti o zaplatenie zvyšku náhrady mzdy žalobcovi 1/ zamieta. XI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu mzdy v sume 18.079,61 eura spolu s úrokmi z omeškania - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.038,46 eura od 01. júla 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 31. júla 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 31. augusta 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 01. októbra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 31. októbra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 01. decembra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 31. decembra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 31. januára 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 01. marca 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 31. marca 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 01. mája 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.505,14 eura od 31. mája 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 484,61 eura od 01. júla 2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. XII. Žalobu v časti o zaplatenie zvyšku náhrady mzdy žalobcovi 2/ zamieta. XIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ náhradu mzdy v sume 23.905,39 eura spolu s úrokmi z omeškania - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.373,08 eura od 01. júla 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 31. júla 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 31. augusta 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 01. októbra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 31. októbra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 01. decembra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 31. decembra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 31. januára 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 01. marca 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 31. marca 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 01. mája 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.990,14 eura od 31. mája 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 640,77 eura od 01. júla 2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. XIV. Žalobu v časti o zaplatenie zvyšku náhrady mzdy žalobcovi 3/ zamieta. XV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4/ náhradu mzdy v sume 19.325,13 eura spolu s úrokmi z omeškania - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.110 eur od 01. júla 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 31. júla 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 31. augusta 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 01. októbra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 31. októbra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 01. decembra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 31. decembra 2018 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 31. januára 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 01. marca 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 31. marca 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 01. mája 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 1.608,83 eura od 31. mája 2019 do zaplatenia, - vo výške 5 % ročne zo sumy 518 eur od 01. júla 2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. XVI. Žalobu v časti o zaplatenie zvyšku náhrady mzdy žalobkyni 4/ zamieta. XVII. Žalobcovia 1/ až 4/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,48 %. 2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudok súdu prvej inštancie výrokom I. vo vyhovujúcich výrokoch týkajúcich sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a trvania pracovného pomeru (výroky V., VI., VII., VIII.) potvrdil. Výrokom II. rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch týkajúcich sa uloženia povinnosti vydať písomné vyhotovenia pracovných zmlúv (výroky I., II., III., IV.) zmenil tak, že žalobu v týchto častiach zamietol. Výrokom III. rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich a zamietajúcich výrokoch týkajúcich sa náhrady mzdy (výroky IX., X., XI., XII., XIII., XIV., XV., XVI.) zrušil a vec súdu prvej inštancie vrátil v týchto častiach na ďalšie konanie. Výrokom IV. odvolanie žalobcu 1/ proti výroku IX., odvolanie žalobcu 2/ proti výroku XI., odvolanie žalobcu 3/ proti výroku XIII., odvolanie žalobkyne 4/ proti výroku XV. odmietol. Výrokom V. odvolanie žalovaného proti výrokom X., XII., XIV., XVI. odmietol. 2.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný zanikol v priebehu konania z dôvodu zániku právnickej osoby zo zákona (zákon č. 157/2024 Z.z. o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých zákonov) rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 9CoPr/7/2023-1530 zo dňa 11. 07. 2024 tak, že pokračuje v konaní namiesto pôvodného žalovaného: Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom v Bratislave, Mlynská dolina, IČO: 47 232 480 s jeho právnym nástupcom: Slovenská televízia a rozhlas, so sídlom v Bratislave, Mlynská dolina, IČO: 56 398 255. 2.2. V dôvodoch svojho rozsudku uviedol, že žalobca 1/ (zmluvný partner) a žalovaný (RTVS) uzatvárali každomesačne od 01. 06. 2015 „Zmluvu o podaní výkonu fyzickou osobou a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenej podľa Občianskeho zákonníka“ a následne žalobca 1/ (autor) a žalovaný (RTVS) uzatvárali každomesačne, počnúc 01. augustom 2016 na obdobie od 01. augusta do 31. augusta 2016, „Zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenú v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z.(Autorský zákon)“ s dobou trvania vždy na jeden kalendárny mesiac, ktorou sa žalobca 1/ zaviazal za podmienok dohodnutých v zmluve „podieľať sa svojou autorskou účasťou na vytvorení audiovizuálneho diela s názvom Spravodajstvo - kontinuálna výroba“ (Čl. I ods. 1) v určenom počte merných jednotiek a udeliť súhlas, aby RTVS použila toto dielo dohodnutým spôsobom. Žalobca 1/ sa zároveň zaviazal „dodržiavať výrobný plán a pokyny RTVS týkajúce sa organizácie vytvorenia audiovizuálneho diela, na ktorom sa autorsky zúčastňuje, podieľať sa podľa pokynov RTVS na prípravných prácach, zostavení plánu nakrúcania alebo elektronickej výroby, určení miest nakrúcania (...), dokončovacích prác a v prípade potreby (predovšetkým pri priamych prenosoch) aj vysielania“. Táto činnosť žalobcu 1/, ktorú sa zaviazal v prospech žalovaného vykonávať, bola v zmluve označená ako „Druh autorskej účasti. Príspevok/reportáž-spracované - spravodajstvo/šport + rozhlas“, miesto odovzdania bolo dohodnuté v „RTVS oz STV“ (Čl. I ods. 1,2) Celková odmena za vytvorenie diela bola dohodnutá po celý čas trvania spolupráce vo výške 1.200 eur (pričom v niektorých mesiacoch bola táto suma vyššia, a to až do výšky 1.400 eur), ktorá mala byť vyplatená do 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca (Čl. II,). Strany si zároveň dohodli, že zmluva sa uzatvára na dobu trvania práv v zmysle príslušných ustanovení Autorského zákona a tiež, že úprava vzájomných vzťahov sa riadi podľa Autorského zákona a Občianskeho zákonníka. (Čl. VII ods. 3,4,). Za žalovaného tieto zmluvy vždy podpisovali vedúci výrobného štábu, vedúci odboru a riaditeľ sekcie spravodajstva, športu a publicistiky. Posledná zmluva uvedeného charakteru bola medzi stranami uzavretá na obdobie od 01. apríla do 30. apríla 2018. Obdobnú „Zmluvu o podaní výkonu fyzickou osobou a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenej podľa Občianskeho zákonníka“ „Zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenú v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z.(Autorský zákon)“ resp. „Zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenú v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z.(Autorský zákon)“ s dobou trvania vždy na jeden kalendárny mesiac uzatvárali so žalovaným každomesačne aj žalobca 2/ a žalobca 3/ v právnom postavení ako „autori“. Druh činnosti a jeho charakteristika, povinnosti autora, miesto odovzdania, výplatný termín odmeny za vytvorenie diela a voľba právnej úpravy ich vzájomného vzťahu boli dohodnuté totožne ako aj v prípade žalobcu 1/. Za žalovaného tieto zmluvy vždy podpisovali vedúci výrobného štábu, vedúci odboru a riaditeľ sekcie spravodajstva, športu a publicistiky. Poslednú zmluvu daného charakteru uzavreli žalobcovia 2/ a 3/ so žalovaným na obdobie od 01. apríla do 30. apríla 2018. Žalobca 2/ prvú zmluvu o podaní výkonu fyzickou osobou a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenej podľa Občianskeho zákonníka uzavrel dňa 01. 01. 2013 a v poradí prvú zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenú v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z uzavrel 01. júna 2015 na obdobie od 01. júna do 30. júna 2015. Celková odmena za vytvorenie diela bola v ním uzatváraných zmluvách dohodnutá (

1. a)v období od 01. júna do 31. augusta 2015 vo výške 700 eur,
2. b)v období od 01. septembra 2015 do 29. februára 2016 vo výške 1.300 eur (pričom v niektorých mesiacoch bola táto suma vyššia, a to až do výšky 1.370,80 eura) a (
3. c)v období od 01. marca 2016 až do ukončenia spolupráce vo výške 1.500 eur (pričom v niektorých mesiacoch bola táto suma vyššia, a to až do výšky 1.750 eur). Žalobca 3/ prvú zmluvu o podaní výkonu fyzickou osobou a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenej podľa Občianskeho zákonníka uzavrel dňa 01. 01. 2013 a v poradí prvú zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenú v zmysle zákona č. 618/2033 Z.z, uzavrel 01. februára 2014 na obdobie od 01. februára do 28. februára 2014. Celková odmena za vytvorenie diela bola v ním uzatváraných zmluvách dohodnutá (
4. a)v období od 01. februára 2014 do 30. septembra 2014 vo výške 750 eur, (
5. b)v období od 01. októbra 2014 do 31. augusta 2015 vo výške 850 eur (pričom v niektorých mesiacoch bola táto suma vyššia, a to až do výšky 950 eur), (
6. c)v období od 01. septembra 2015 do 29. februára 2016 vo výške 1.200 eur (pričom v niektorých mesiacoch bola táto suma vyššia, a to až do výšky 1.950 eur|), (
7. d)v období od 01. marca 2016 do 31. decembra 2017 vo výške 1.400 eur (pričom v niektorých mesiacoch bola táto suma vyššia, a to až do výšky 1.650 eur) a (
8. e)v období od 01. januára 2018 až do ukončenia spolupráce vo výške 1.700 eur (pričom v niektorých mesiacoch bola táto suma vyššia, a to až do výšky 2.550 eur). Žalobkyňa 4/ (autor) a žalovaný (RTVS) uzatvárali každomesačne, počnúc 01. júlom 2013 na obdobie od 01. júla 2013 do 31. decembra 2015, „Zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenú v zmysle zákona č. 618/2013 Z.z.(Autorský zákon)“ a od 01. 01. 2016 „„Zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie uzatvorenú v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z.( Autorský zákon)“ s dobou trvania vždy na jeden kalendárny mesiac. V priebehu niektorých mesiacoch však uzavreli aj ďalšiu takúto zmluvu, ktorá bola dohodnutá na kratšie ako jednomesačné obdobie, pričom toto obdobie nikdy nezasahovalo do dvoch rôznych kalendárnych mesiacov. Druh činnosti, ktorú sa zaviazala žalobkyňa 4/ vykonávať, bol označený ako „Druh autorskej účasti - výroba reportáží do relácií: Správy o 12.00, 16.30, 19.00“, poprípade ešte do relácii „Regionálny denník“, „Správy a komentáre“ a „Medzinárodný filmový festival Bratislava“(Čl. I). Povinnosti autora, miesto odovzdania, výplatný termín odmeny za vytvorenie diela a voľba právnej úpravy ich vzájomného vzťahu boli dohodnuté totožne ako aj v prípade žalobcov 1/ až 3/. Za žalovaného tieto zmluvy vždy podpisovali vedúci výrobného štábu, vedúci odboru a riaditeľ sekcie spravodajstva, športu a publicistiky. Poslednú zmluvu uzavrela žalobkyňa 4/ so žalovaným na obdobie od 01. apríla do 30. apríla 2018. Odmena za vytvorenie jedného audiovizuálneho diela bola v zmluvách s dobou trvania celého jedného kalendárneho mesiaca dohodnutá (
9. a)v období od 01. júla 2013 do 31. augusta 2013 vo výške 75 eur a (
10. b)v období od 01. septembra 2013 až do skončenia spolupráce vo výške 90 eur. 2.3. Dňa 27. apríla 2018 sa uskutočnilo stretnutie strán sporu, na ktorom im žalovaný ústne oznámil, že v nasledujúcom období už nebude s nimi pokračovať v ďalšej spolupráci a informoval ich o svojom rozhodnutí neuzatvoriť s nimi nové zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela a o udelení licencie na jeho použitie. Žalobcovia listom z 10. mája 2018 oznámili žalovanému, že ich vzájomný právny vzťah bol podľa ich názoru v skutočnosti zastretým pracovným pomerom a teda došlo k bezdôvodnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Skončenie pracovného pomeru, ktoré im bolo dané, považujú za neplatné a trvajú na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce. Tento list bol žalovanému riadne doručený dňa 11. mája 2018. Žalovaný odpovedal na list žalobcov listom z 22. mája 2018, v ktorom uviedol, že ich výzvu na ďalšie zamestnávanie považuje za nedôvodnú, pretože medzi stranami nebol uzavretý pracovný pomer alebo iný pracovnoprávny vzťah, ale autorskoprávny vzťah na základe zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie. Jej súčasťou bola aj dohoda o nevykonávaní zrážok z vyplácanej odmeny, a preto si ju museli sami zdaniť, keďže išlo o príjem z výkonu činnosti, ktorá ma charakter slobodného povolania. Napokon upozornil na skutočnosť, že pracovné zmluvy je oprávnený uzatvárať výlučne štatutárny orgán, ktorým je generálny riaditeľ, ktorý žiadnu takúto zmluvu písomne ani ústne so žalobcami neuzavrel. V období nasledujúcom po doručení uvedenej výzvy na ďalšie zamestnávanie žalovanému 11. mája 2018 žalovaný so žalobcami už žiadne ďalšie autorské zmluvy neuzavrel, neprideľoval im žiadnu prácu (t.j. nežiadal od nich výkon činnosti, ktorá bola dohodnutá v zmluvách uzavretých spred tohto obdobia) a ani im neposkytol žiadnu náhradu mzdy či iné peňažné plnenie. Žalobcovia realizovali odvody na zdravotné a sociálne poistenie ako samostatne zárobkové činné osoby a zároveň podávali Daňové priznanie k dani z príjmov daňovníka v zmysle zákona o dani z príjmov. Odvolací súd po doplnení dokazovania z daňových priznaní žalobcov 1/, 2/, 3/ za roky 2015, 2016, 2017, 2018 a žalobkyne 4/ za roky 2013, 2014, 2015, 2016, 2017, 2018 zistil, že ich príjmy deklarované v daňových priznaniach sú s minimálnou odchýlkou zhodné s odmenou, ktorá bola žalobcom vyplácaná v zmysle vyššie citovaných zmlúv o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie za jednotlivé roky. Zo Štatútu programových pracovníkov a spolupracovníkov RTVS, prijatého na základe § 4 ods. 2 zákona č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska, vyplýva, že programovými pracovníkmi sú jednak „zamestnanci RTVS“, a jednak „externí spolupracovníci produkujúci programové prvky, s ktorými RTVS uzavrel príslušnú zmluvu, ktorej prílohou je aj tento Štatút“. Z vnútorných predpisov žalovaného (rozhodnutia generálnej riaditeľky RTVS z 28. marca 2011 a rozhodnutia generálneho riaditeľa RTVS z 28. marca 2014) vyplýva určenie dočasných podpisových a schvaľovacích oprávnení, podľa ktorých v personálnej oblasti (
11. a)generálny riaditeľ podpisuje pracovné zmluvy a autorské zmluvy s finančným plnením vyšším ako 1.000 eur a (
12. b)jednotliví riaditelia sekcií autorské zmluvy s finančným plnením do 1.000 eur bez DPH. 2.4. Žalobcovia 1/ až 4/ vo svojich výpovediach v rámci odvolacieho konania potvrdili svoje skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, ako aj v ďalších svojich písomných podaniach pred súdom prvej inštancie. U žalovaného pracovali na základe spomínaných autorských zmlúv, do obsahu ktorých sami nezasahovali a len im boli predložené na podpis. Dohodnutú činnosť (najprv pomocné práce pre ostatných redaktorov na základe „zmluvy o podaní výkonu fyzickou osobou a udelení licencie na jeho použitie“ a následne prácu redaktora na základe „zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie“) vykonávali v Mlynskej doline v Bratislave podľa rozpisov pripravených žalovaných na mesiac dopredu. Úlohy im rovnako ako aj interným zamestnancom zadával editor. Podľa rozpisu vždy museli prísť o 9.00 hod. na raňajšiu poradu, kde sa zadávali témy reportáží, ktoré mali spracovať. Pracovná doba nebola fixná, záležalo to od náročnosti prípravy reportáže, avšak ak boli hotoví s reportážou skôr, nemohli z pracoviska odísť bez súhlasu nadriadeného (editora), ktorý im občas zadal vykonať ďalšie pomocné práce v redakcii alebo na požiadanie regionálnych redaktorov. Svoju neprítomnosť v práci z dôvodu choroby len oznamovali poverenému zamestnancovi žalovaného. O dovolenku - nazývanú ako pracovné voľno - museli požiadať riaditeľa sekcie, ktorá sa schvaľovala ústne a bez vypisovania dovolenkového lístku. U žalovaného bol taký úzus, že počet dní dovolenky (pracovného voľna) mali rovnaký ako interní zamestnanci, a to 20 dní. Odmena im však vždy bola vyplatená v plnej dohodnutej výške bez ohľadu na to, či počas mesiaca mali alebo nemali dovolenku (pracovné voľno); tento čas si nemuseli „nadrábať“, ale iba vyrobili menej reportáží. Koncom každého mesiaca vypracúvali výkaz práce, na základe ktorého im boli na účet poslané peniaze (odmena). Chodievali aj na pracovné cesty, avšak neboli im preplácané tzv. diéty ani cestovné. Peniaze od žalovaného dostal interný zamestnanec (väčšinou kameraman), s ktorým absolvovali pracovnú cestu, a ten z nich hradil ubytovanie a stravu. Ak bol aj kameraman externým spolupracovníkom, peniaze boli vyplatené na meno interného zamestnanca a potom sa robilo vyúčtovanie. Dostávali tiež vianočné odmeny, ale to sa uskutočňovalo formou uzavretia ďalšej zmluvy, v ktorej bola dohodnutá výška odmeny v sume zodpovedajúcej vianočnej odmene. Stravné lístky nedostávali. Daňové a odvodové povinnosti si plnili sami. Žalobcovia reflektovali, že u žalovaného pôsobia dva druhy pracovníkov, a to v internom zamestnaneckom pomere na základe pracovnej zmluvy a v externom pomere na základe spomínaných autorských zmlúv. Ich práca však bolo totožná ako práca interných zamestnancov. Vstupné karty, ktoré u žalovaného používali, boli však odlišné od kariet interných zamestnancov. Žalovaného sa pýtali, či by bolo možné uňho prejsť na trvalý pracovný pomer, avšak bolo im povedané, že to nie je v ich prípade dobre možné kvôli rozpočtu, pretože náklady na interného zamestnanca sú takmer dvakrát vyššie ako na externého spolupracovníka. Nahradenie interného zamestnanca by bolo možné vtedy, keď sa takéto miesto uvoľní. Príjem, ktorý dostávali od žalovaného, bol ich jediným príjmom, od ktorého boli existenčne závislí. Činnosť, ktorú vykonávali pre žalovaného, bola tak časovo náročná, že im objektívne neumožňovala výkon práce pre iný subjekt a bolo by to problematické aj kvôli konkurenčnému prostrediu. U žalovaného by zrejme zostali pracovať aj naďalej, ak by ich neinformoval o nepredložení ďalšej zmluvy na uzavretie. 2.5. Svedkovia vo svojich svedeckých výpovediach v rámci odvolacieho konania aj na základe otázok strán sporu zopakovali takmer všetky fakty ako vo svojich svedeckých výpovediach v konaní pred súdom prvej inštancie. Svedok M. B., bývalý riaditeľ sekcie ľudských zdrojov RTVS pozri odsek 5.13. napadnutého rozsudku (čomu zodpovedá zvukový záznam 3. min. 46 sek. až 20. min. 46 sek. nahrávky z odvolacieho pojednávania zo dňa 30. 01. 2025); T. X., vedúci odboru výroby a produkcie v spravodajstve RTVS, pozri odsek 5.15. napadnutého rozsudku (zvukový záznam 38. min. 24 sek. až 49 min. 18. sek. nahrávky z pojednávania zo dňa 30. 01. 2025); W. K., bývalý interný redaktor žalovaného zamestnaný v trvalom pracovnom pomere pozri odsek 5.16. napadnutého rozsudku (zvukový záznam 50. min. 03 sek. až 56 min. 26 sek. nahrávky z pojednávania zo dňa 30. 01. 2025) a Q. V., bývalý vedúci vydania večerných správ RTVS, pozri odsek 5.17. napadnutého rozsudku (zvukový záznam 21. min. 34 sek. až min. 37 sek. 36 nahrávky z pojednávania zo dňa 30. 01. 2025). 2.6. Odvolací súd nezopakoval z dôvodu hospodárnosti aj výsluch svedka M. E. (bývalého riaditeľa sekcie spravodajstva a publicistiky RTVS), ktorý sa podľa vyjadrenia zástupcu žalovaného dlhodobo zdržiava v P., kde pracuje na Úrade vlády P.É. T. a na výsluchu, ktorého strany sporu netrvali. 2.7. Primárnou právnou otázkou od vyriešenia ktorej záviselo meritórne rozhodnutie sporu, bolo, či činnosť, ktorú žalobcovia vykonávali pre žalovaného, možno právne kvalifikovať ako závislú prácu v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Od vyriešenia tejto otázky potom závisí či medzi stranami vznikol pracovný pomer a či ich žalobou uplatňované procesné nároky majúce základ v existencii pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným sú oprávnené. 2.8. Podľa existujúceho právneho stavu v pracovnoprávnom vzťahu vykonávajú fyzické osoby závislú prácu pre zamestnávateľa, pričom závislou prácou je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Najzávažnejším indikátorom závislej práce je podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi, tzn., že zamestnanec sám ako jednotlivec nie je oprávnený rozhodovať o priebehu pracovného procesu, ale je povinný sa riadiť pokynmi svojho zamestnávateľa. Ide o indikátor nesamostatnej práce na rozdiel od práce samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá ju vykonáva na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť. Podriadenosť a nadriadenosť sa vyvodzuje aj z práva zamestnávateľa určiť čas, dĺžku, miesto a spôsob výkonu práce. Vykonávanie práce podľa pokynov zamestnávateľa je základnou charakteristikou závislej práce, ktorá je vždy osobnou závislosťou zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi. Osobná závislosť zamestnanca od zamestnávateľa, jeho podriadenosť je založená na zmluvnom základe, t.j. na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy. Dôkazom nesamostatnosti práce zamestnanca je aj to, že zamestnanec sa nemôže bez zamestnávateľa rozhodovať o priebehu práce. Ďalšou veľmi podstatnou charakteristikou závislej práce je časové určenie pracovného záväzku zamestnanca, ktoré vyplýva najmä z ustanovenia § 47 Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnanec povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Závislá práca sa môže vykonávať výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v Zákonníku práce aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca sa nemôže vykonávať v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov (§ 1 ods. 3 Zákonníka práce). Odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie odkazuje na ustálenú súdnu prax (R 4/2022), od ktorej nemá dôvod odkloniť sa a v zmysle ktorej závislá práca (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce) sa môže vykonávať iba v pracovnoprávnom vzťahu podľa Zákonníka práce. Fakt, že výkon závislej práce bol formálne upravený občianskoprávnou zmluvou, autorskoprávnou zmluvou či obchodnoprávnou zmluvou, nemôže túto činnosť - ak spĺňa všetky atribúty závislej práce - prekvalifikovať alebo pretransformovať na inú činnosť, či aktivitu z občianskoprávneho, autorskoprávneho alebo obchodnoprávneho vzťahu, ktorá je odlišná od závislej práce. Právne posúdenie určitej konkrétnej činnosti teda nezávisí od jej formálneho označenia ani od formálneho pomenovania zmluvných strán, ale od jej skutočnej povahy (resp. materiálnej podstaty). Nie je preto rozhodujúce, ako si samé zmluvné strany formálne označili určitú konkrétnu činnosť alebo ktorým druhom (typom) zmluvy si upravili jej výkon a z toho prameniace vzájomné práva a povinnosti. Závislú prácu necharakterizuje to, že je upravená v pracovnej zmluve alebo že je tak zmluvnými stranami výslovne pomenovaná, ale to, že materiálne napĺňa definičné znaky ustanovené Zákonníkom práce. Inak povedané, ak raz určitá konkrétna činnosť vo svojej podstate skutočne napĺňa znaky závislej práce definované v § 1 ods. 2 Zákonníka práce (t.j. ak z materiálneho hľadiska skutočne má povahu závislej práce), z logiky veci vždy bude táto určitá konkrétna činnosť len a len závislou prácou bez ohľadu na to, ako je zmluvnými stranami nazvaná, ako je samotnými zmluvnými stranami právne kvalifikovaná (t.j. za čo túto činnosť samotné zmluvné strany považujú) a akým typom zmluvy bola upravená. 2.9. Právne posúdenie sporu záviselo od zistenia, či zmluvné strany mali vôľu dohodnúť sa na výkone takej činnosti, ktorá vo svojej podstate objektívne napĺňala definičné znaky závislej práce. Rozhodujúcim faktorom je aj praktická realizácia zmluvy, čiže samotný priebeh organizácie práce (to znamená, že prednosť má posúdenie reálneho správania sa zmluvných strán pred dojednaným obsahom). Pokiaľ bolo vôľou zmluvných strán (hoci formálne prejavenou v inej než pracovnej zmluve) dohodnúť sa na výkone takej činnosti, ktorá má materiálne povahu závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, vznikol zo zákona medzi nimi pracovný pomer, a to v prvý deň, kedy žalobcovia mali nastúpiť do práce, t.j. mali začať vykonávať takúto činnosť (pozri § 46 Zákonníka práce). Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli naplnené znaky závislej práce (pozri odsek 14. až 16.8. odôvodnenia napadnutého rozsudku), prečo považoval činnosť žalobcov vykonávanú pre žalovaného ako činnosť, ktorá bola vykonávaná v nerovnom, hierarchickom vzťahu nadriadenosti toho, pre koho sa vykonáva (žalovaného ako zamestnávateľa), a podriadenosti toho, kto ju vykonáva (žalobcov ako zamestnancov). Rovnako adekvátne vysvetlil (pozri odsek 17. až 19.2. odôvodnenia napadnutého rozsudku) prečo mal v konaní za preukázané aj ďalšie znaky závislej práce. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2, 3 CSP) na odôvodnenie ktoré poukazuje aj odvolací súd s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu (v tejto časti) stotožňuje. 3. Zopakované a doplnené dokazovanie, po vyhodnotení skutkového stavu (pozri odseky 13. až 13.3.) viedlo odvolací súd k zhodnému právnemu záveru ako prijal súd prvej inštancie, že vykonávaná činnosť žalobcov pre žalovaného mala všetky definičné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce, pretože bola vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v mene zamestnávateľa a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. V danom prípade medzi stranami uzavreté „zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie“, je tak potrebné na základe ich obsahu (a s prihliadnutím aj na ich neskoršiu praktickú realizáciu) prekvalifikovať, resp. správne právne kvalifikovať ako pracovnú zmluvu. Tieto zmluvy spĺňali všetky podstatné náležitosti pracovnej zmluvy podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce, a to uvedenie druhu práce a jej stručnej charakteristiky, miesta výkonu práce, dňa nástupu do práce (za ktorý treba považovať prvý deň obdobia, na ktoré bola uzavretá prvá zmluva s dohodnutým druhom práce redaktora) a mzdové podmienky. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie (pozri odsek 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku) o neplatnosti týchto zmlúv z dôvodu, že zo strany žalovaného neboli podpísané v súlade so spôsobom konania menom tejto právnickej osoby zapísaným v obchodnom registri, resp. spôsobom vyplývajúcim z jeho interných predpisov, čiže jej štatutárnym orgánom. Z uvedeného dôvodu nastal obdobný stav, ako keď vznikne pracovný pomer bez písomnej pracovnej zmluvy, t.j. ústne alebo konkludentne (mlčky), čo Zákonník práce nevylučuje. Absenciu (resp. nedodržanie) písomnej formy pracovnej zmluvy Zákonník práce nepostihuje s poukazom na § 17 ods. 2 sankciou neplatnosti, v dôsledku čoho je nutné prijať záver, že pracovný pomer medzi žalobcami a žalovaným vznikol konkludentným spôsobom, a to v prvý deň, kedy žalobcovia mali nastúpiť do práce (t.j. mali začať vykonávať pre žalovaného závislú prácu) a to v prípade žalobcu 1/ dňa 01. júna 2015, v prípade žalobcu 2/ dňa 01. januára 2013, v prípade žalobcu 3/ dňa 01. januára 2013 a v prípade žalobkyne 4/ dňa 01. júla 2013. 3.1. Okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ urobiť písomne, musí v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musí ho v stanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Ku skončeniu pracovného pomeru dochádza doručením zrušovacieho prejavu druhému účastníkovi pracovného pomeru. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom iba v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel. Najneskôr však do 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru majú prekluzívny charakter. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením môže zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je prekluzívnou hmotnoprávnou lehotou. Jej uplynutím zaniká právo na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. 3.2. V prejednávanej veci bolo preukázané (pozri odsek 13.1.), že žalovaný uskutočnil voči žalobcom 1/ až 4/ jednostranný právny úkon smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru 27. apríla 2018 na osobnom stretnutí, kde im ústne oznámil, že nemá záujem o ďalší výkon práce z ich strany a informoval ich o svojom rozhodnutí neuzatvoriť s nimi nové zmluvy formálne označené ako zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela a o udelení licencie na jeho použitie. Z toho následne vyplýva, že posledný deň dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pripadol na 27. júna 2018. Pokiaľ predmetná žaloba žalobcov bola súdu prvej inštancie doručená (osobne podaná) 27. júna 2018, bola podaná včas (t.j. v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote). Odvolací súd v súlade so závermi súdu prvej inštancie, zastáva aj názor že by jednostranný právny úkon žalovaného, smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcami a daný z dôvodu nezáujmu o ďalšiu spoluprácu, (
13. i)bol uskutočnený v zákonom vyžadovanej písomnej forme, (
14. ii)že by bol vôbec daný z niektorého zákonom predpokladaného dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm.
15. a)alebo
16. b)zákonníka práce, (iii) že by ktorýkoľvek z týchto dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru bol skutočne (materiálne) naplnený a (
17. iv)že tento dôvod, pre ktorý sa mal okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcami, bol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Takisto v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by (
18. v)uskutočneniu tohto právneho úkonu žalovaného predchádzalo jeho prerokovanie so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce. Absencia týchto obligatórnych náležitostí okamžitého skončenia pracovného pomeru robí tento právny úkon neplatným. 3.3. Odvolací súd sa stotožnil aj so závermi, že pracovný pomer medzi žalovaným a každým žalobcom naďalej trvá, pretože v konaní bolo zistené, žalovaný neplatne skončil so žalobcami pracovný pomer a žalobcovia mu listom z 10. mája 2018 (doručeným 11. mája 2018) oznámili, že trvajú na tom, aby ich ďalej zamestnával. Tieto relevantné skutočnosti spôsobujú právny následok, že pracovný pomer jednotlivých žalobcov u žalovaného sa neskončil. Neboli zistené ani žiadne okolnosti odôvodňujúce aplikáciu výnimky z pravidla o neskončení pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce, ktoré prichádza do úvahy len na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý má za to, že zamestnávateľ preukázal tzv. ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého je v rozpore s dobrými mravmi alebo inak nespravodlivé žiadať od zamestnávateľa, aby prideľoval prácu zamestnancovi, s ktorým neplatne skončil pracovný pomer. V konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by sa žalobcovia správali voči žalovanému akýmkoľvek neoprávneným spôsobom poškodzujúcim jeho oprávnené záujmy, porušovali pracovnú disciplínu, či nepracovali riadne. Rovnako nebolo preukázané, že by žalovaný bol nútený vytvoriť (obnoviť) také pracovné miesto, ktoré objektívne nepotrebuje. Žalovaný ako verejnoprávny televízny a rozhlasový vysielateľ stále realizuje spravodajskú a reportážnu činnosť, na výkon ktorej zamestnáva viacerých zamestnancov. Samotná skutočnosť, že v súčasnosti sú tieto pracovné pozície, ako aj všetky iné pracovné pozície obsadené inými zamestnancami a nie je potrebné stav týchto zamestnancov rozširovať, nemôže mať sama osebe za následok aplikáciu uvedeného výnimočného postupu, pretože nejde o okolnosť, ktorú by spôsobili, alebo za ktorú by zodpovedali žalobcovia ako zamestnanci. 3.4. Vzhľadom na závery odvolacieho súdu v odseku 16.2. sú nedôvodné námietky žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti týkajúceho sa vzniku pracovného pomeru žalobcov ako aj námietky žalovaného, že v otázke vôle strán má mať rozhodujúci význam vôľa prejavená pri uzatváraní jednotlivých zmlúv o vytvorení audiovizuálneho diela a udelení licencie na jeho použitie. Z pohľadu pracovného práva je vôľa zmluvných strán dôležitá len v tom smere, či skutočnou vôľou zmluvných strán bolo vykonávanie závislej práce, bez ohľadu na to, aká bola ich vôľa v súvislosti s uzatvorením určitého zmluvného typu, alebo voľbou určitej právnej regulácie. T.j. ak sú splnené definičné znaky závislej práce, zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na voľbe inej ako pracovnoprávnej regulácie, čo vyplýva aj zo znenia § 1 ods. 3 Zákonníka práce, v ktorom sa premieta ochranná funkcia pracovného práva. 3.5. Žalovaný v odvolaní argumentoval, že najbližšie k skutkovému stavu ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania sa javí tzv. faktický pracovný pomer, keďže žalobcovia začali vykonávať závislú prácu pre žalovaného bez platne vzniknutého pracovného pomeru. Argumenty žalovaného o existencii tzv. faktického pracovného pomeru medzi stranami sporu neobstoja. Faktický pracovný pomer je právny vzťah založený na základe neplatného právneho úkonu a ide teda o uskutočňovanie závislej práce na základe neplatnej pracovnej zmluvy. Platne uzatvorená pracovná zmluva (pozri odsek 16.3.). vylučuje právnu argumentáciu žalovaného o vykonávaní nelegálnej práce žalobcov s odkazom na zákon č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle § 2 ods. 1 písm.
19. a)citovaného zákona nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu. V prejednávanej veci nebola zo strany žalovaného ako zamestnávateľa využívaná závislá práca žalobcov bez uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu a preto nemožno hovoriť o nelegálnej práci, čím aplikácia zákona č. zákon č. 82/2005 Z.z. vzhľadom na predmet konania neprichádzala do úvahy. Naviac nároky uplatnené žalobcami sú súkromnoprávnej povahy, zatiaľ čo zákon č. 82/2005 Z.z. ako predpis verejnoprávnej povahy sleduje primárne verejný záujem v súvislosti s elimináciou nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania ako spoločensky nežiaducich javov. Medzi stranami sporu vznikol riadny pracovný pomer (nie iba tzv. faktický pracovný pomer a nešlo ani o nelegálnu prácu) so všetkými právami a povinnosťami v zmysle Zákonníka práce, vrátane ochrany zamestnanca pred svojvoľným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. 3.6. Ku zmene odvolaním napadnutého rozsudku nemohol viesť ani odvolací dôvod žalovaného v zmysle § 365 ods. 1 písm.
20. b)CSP týkajúci sa absencie predbežného právneho posúdenia veci, skutočnosť, ktorá mala mať za následok prekvapivé rozhodnutie. Cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (pozri rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/110/2023, 7Cdo/111/2020, 1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020, rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012, II. ÚS 366/2018). Ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie. Súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 181 ods. 2 CSP vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci a platí, že prípadnej prekvapivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie môže vždy ten, v koho neprospech rozhodnutie vyznelo, čeliť včas podaným odvolaním. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP v prejednávanom prípade sa konvalidovalo vydaním rozhodnutia vo veci samej súdom prvej inštancie, v ktorom rozhodnutí súd oznámil svoje názory a tým zhojil tento procesný nedostatok (mutatis mutandis - pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 4CdoPr/4/2023). Z uvedených dôvodov bolo potrebné aj námietku žalovaného týkajúcu sa absencie vyslovenia predbežného právneho názoru súdom prvej inštancie, ktorá mala mať za následok prekvapivé rozhodnutia vyhodnotiť ako nespôsobilú privodiť zmenu napadnutého rozsudku v jeho jadre. 3.7. Bez právneho významu vo vzťahu k správnosti výrokov V., VI., VII., VIII. týkajúcich sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a trvania pracovného pomeru sú námietky žalovaného, že žalobcovia podali žalobu až potom, čo s nimi žalovaný ukončil dňa 27. 04. 2018 spoluprácu, nakoľko nepreukázali, že počas trvania zmluvného vzťahu so žalovaným t.j. pred ukončením spolupráce sa cítili byť skutočnými zamestnancami žalovaného. Žalovaným popísané správanie žalobcov nie je v rozpore so znením Zákonníka práce, ani so znením žiadneho iného právneho predpisu. Práve naopak, odvolací súd považuje za úplne prirodzené, že žalobcovia sa rozhodli podať žalobu až po skončení ich pôsobenia u žalovaného, teda v čase, kedy prišli o jediný ich zdroj príjmu, od ktorého boli existenčne závislí. Aj z doplneného dokazovania vykonaného odvolacím súdom oboznámením sa s daňovými priznaniami žalobcov 1/, 2/, 3/ za roky 2015, 2016, 2017, 2018 a žalobkyne 4/ za roky 2013, 2014, 2015, 2016, 2017, 2018 (pozri 13.1.) bolo preukázané, že odmena, ktorá bola žalobcom vyplácaná za jednotlivé roky bola ich jediným zdrojom príjmu a práve preto požiadavku pracovnoprávnej ochrany pocítili až po skončení ich právneho vzťahu. 3.8. Ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní týkajúcich sa vzniku pracovného pomeru a neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa odvolací súd opätovne nezaoberal, pretože žalovaný v odvolaní zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. 3.9. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch V., VI., VII., VIII. týkajúcich sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a trvania pracovného pomeru v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil (výrok I. odvolacieho súdu). 4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný a to, čo do výroku I., ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch týkajúcich sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a trvania pracovného pomeru (výroky V., VI., VII. a VIII. rozsudku súdu prvej inštancie). 4.1. Dovolanie podal z dôvodov podľa § 420 písm.
21. f)CSP a § 421 ods. 1 písm. a),
22. b)a
23. c)CSP. Poukázal na to, že v danom prípade ide o otázku zásadného významu s rozsiahlym dopadom nielen pre mediálnu sféru, v ktorej obdobným spôsobom postupujú v zásade všetci. V dovolaní popísal v bode II. skutkový a právny stav vo veci. Uviedol, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej časti potvrdil, nakoľko mal za to, že činnosť, ktorú žalobcovia vykonávali pre žalovaného je závislou prácou. Nestotožnil sa s tým, že ide o faktický pracovný pomer, nakoľko pracovná zmluva nebola uzatvorená neplatne ale došlo k platnému uzatvoreniu pracovnej zmluvy konkludentne. V odvolaní vymedzil, že činnosť, ktorú vykonávali žalobcovia nie je závislou prácou a namietal, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovia nemali vôľu uzatvoriť pracovnoprávny vzťah. 4.2. Odvolací súd uzavrel, že skutočný pracovnoprávny vzťah medzi žalovaným a žalobcami vznikol konkludentne v deň, keď mali zamestnanci začať pracovať. V danom prípade mal odvolací súd za to, že ak žalobcovia vykonávali to isté ako interní zamestnanci, ide automaticky o pracovný pomer. K tomuto záveru dospel odvolací súd výsluchom svedkov, ktorí mali na veci právny záujem, keďže vykonávajú a aj vykonávali svoje činnosti totožného druhu v rámci občianskoprávneho vzťahu, rovnako ako žalobcovia. 4.3. Protirečivé závery súdu v odôvodnení sa považujú za najzávažnejšie nedostatky procesného charakteru majúce za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd síce dospel k záveru, že došlo ku konkludentnému uzatvoreniu pracovného pomeru, v bode 16.3 rozsudku protirečivo zadefinoval, že uzatvorená zmluva má všetky náležitosti pracovnej zmluvy a teda k založeniu pracovného pomeru by nedošlo konkludentne, ale písomnou zmluvou. V uvedenom bode odvolací súd zdôrazňuje (opäť protirečivo), že uzatvorená pracovná zmluva je neplatná na tom podklade, že tieto zmluvy neboli podpísané oprávnenou osobou za žalovaného - štatutárnym orgánom, podľa interného predpisu žalovaného, teda zmluva bola uzatvorená ústne, teda odvolací súd dospel k trom rôznym záverom: A) Pracovná zmluva bola uzatvorená písomne (posudzujúc podľa obsahu) B) Pracovná zmluva je neplatná, keďže nebola podpísaná oprávnenou osobou C) Pracovná zmluva bola uzatvorená ústne D) Pracovná zmluva bola uzatvorená konkludentne 4.4. Pozornosti dovolateľa neušlo, že každý z vyššie uvedených záverov má odlišné právne následky, pričom súd jednotlivé následky nevyhodnotil proporciálne vo vzťahu k obom stranám, pričom svoj záver náležite a presvedčivo neodôvodnil. 4.5. V prvom rade bolo povinnosťou odvolacieho súdu skutkový stav zadefinovať tak, aby bolo možné prijať len jeden zo záverov, keďže závery podľa čl. II. bodu 8A - 8D sa vzájomne vylučujú. Odôvodnenie rozhodnutia nemôže byť vzájomne si odporujúce. 4.6. V zmysle odbornej právnej literatúry (Barancová, H.: Zákonník práce Komentár. 2007) “Faktický pracovný pomer spočíva vo vadách pracovnej zmluvy. Právne následky faktického pracovného pomeru sú rozdielne v závislosti od toho, či na strane zamestnanca bola dobrá vôľa. Existencia alebo absencia bona fidea determinuje rozdielnosť právnych následkov neplatného pracovného pomeru vo vzťahu k zamestnancovi. Uvedená rozdielnosť právnych následkov je priamo založená a vyplýva z ust. § 17 Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak si ju nespôsobil sám. Ak zamestnanec zámerne spôsobí faktický pracovný pomer, treba mu poskytnúť len mzdu za vykonanú prácu, bez ďalších pracovnoprávnych nárokov (napr. dovolenka). Faktický pracovný pomer zamestnávateľ má skončiť faktickým neprideľovaním práce bez potreby právneho úkonu smerujúceho k jeho skončeniu, aký je zakotvený v ust. § 59 Zákonníka práce.” 4.7. Neplatná zmluva je právny úkon, ktorý od svojho začiatku nevytvára záväzný právny vzťah, lebo jeho uzatvorenie porušilo zákonné alebo formálne náležitosti. Naopak, konkludentne uzatvorený pracovný pomer vzniká na základe skutkového prejavu oboch strán - napriek tomu, že medzi zamestnávateľom a zamestnancom nebola uzatvorená písomná zmluva. Z obsahu súdom zadefinovaného skutkového stavu je zrejmé, že ani v jednom prípade nedošlo k bezvadnému uzatvoreniu pracovnej zmluvy, teda k faktickému pracovnému pomeru. 4.8. Z obsahu judikatúry vyplýva, že faktický pracovný pomer je aj pracovný pomer založený konkludentne. K tomu poukázal na V 2/1967 a aj na R 9/1971, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/2287/2002 a 21Cdo/2029/2009 (C-8588). 4.9. Podľa žalovaného súd nedal jednoznačnú odpoveď na otázku, či k neplatnému uzatvoreniu písomnej zmluvy došlo z dôvodu, že na písomnom dokumente absentuje podpis oprávnenej osoby, alebo ide o zmluvu uzatvorenú ústne alebo konkludentne. V danom prípade by vznikol len faktický pracovný pomer, pri ktorom žalobcom vzniká právo na mzdu, no žiadne iné pracovnoprávne nároky, či ochranu pred prepúšťaním. Za obdobie mnoho rokov žalobcovia neboli „bdelí“ a preto im nemôžu patriť práva, ktorých sa domáhajú. Žalobcom nič nebránilo, aby sa domáhali trvania pracovného pomeru v období, keď údajnú závislú prácu pre žalovaného vykonávali. 5. Zo správania žalobcov nemožno v žiadnom smere dôvodiť, že sa riadili ustanoveniami Zákonníka práce, keďže si neuplatňovali žiadne právo vyplývajúce z pracovného práva, ktoré by sa líšilo od práva vyplývajúceho zo záväzkového vzťahu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Svojim správaním jasne deklarovali, že sú pre nich priaznivé (výhodné) práva vyplývajúce z občianskoprávneho vzťahu. Žalobcovia nechceli rešpektovať právny stav vo vzťahu k platiteľom daní a odvodov a ostatným tretím osobám. Žalobcovia nesporne vedeli, kto je oprávnenou osobou na založenie pracovnoprávneho vzťahu, s tým, že osoba, ktorá im údajne mala udeľovať pokyny nie je oprávnená konať za žalovaného, nebol založený riadny pracovný pomer, ale len faktický (KS PO, sp. zn. 8CoPr/5/2019). 5.1. V danom prípade medzi stranami sporu nedošlo k vzniku pracovného pomeru konkludentným spôsobom. Na základe absolútne neplatnej pracovnej zmluvy žalobcov so žalovaným nemohol vzniknúť ani pracovný pomer a neexistujúci pracovný pomer nie je ani možné skončiť právnym úkonom vyvolávajúcim právne účinky skončenia pracovného pomeru a preto nemožno simulovať okamžité skončenie tak ako konštatoval odvolací súd. Žiaden úkon nemôže mať účinky skončenia pracovného pomeru, pretože ten platne nevznikol. Faktickým ukončením výkonu práce bol ukončený tzv. faktický pracovný pomer, ktorý medzi stranami vznikol ako dôsledok neplatnej pracovnej zmluvy (Uznesenie 7Cdo/129/2019). Fakticky pracovný pomer ku ktorého založeniu došlo nie je potrebné právne relevantne ukončiť a ukončí sa tak, že sa neprideľuje práca, čo sa nesporne stalo. 5.2. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2815/2005, zo dňa 14. 11. 2006, v zmysle ktorého ak tu nebol právny úkon v zmysle § 27 Zákonníka práce spôsobilý založiť pracovný pomer, nemôže vzniknúť pracovný pomer ako vzájomne previazaný komplex práv a povinností, avšak len dielčí faktický vzťah, ktoré vyporiadanie sa riadi pracovnoprávnymi predpismi a končí ukončením výkonu prác (Najvyšší súd SR 1Cdo/33/2008). 5.3. Odvolací súd správne uvádza, že pracovný pomer môže vzniknúť aj ústne alebo konkludentne, ak sa z podstatných náležitostí dohody nevyvodzujú pochybnosti o vôle strán vykonávať závislú prácu. Samotní žalobcovia, ktorí sa domáhajú určenia vzniku pracovného pomeru od 01. 08. 2016 (žalobca v prvom rade), 01. 09. 2015 (žalobca v druhom rade), 01. 02. 2014 (žalobca v treťom rade) a 01. 07. 2013 (žalobca v štvrtom rade), počas niekoľkých rokov využívali výhody plynúce z ich externej spolupráce na základe autorskoprávneho vzťahu (vtedy sa za zamestnancov nepovažovali) a až po tom, ako s nimi žalovaný v roku 2018 neuzatvoril autorskú zmluvu na ďalšiu externú spoluprácu, začali sa domáhať postavenia zamestnanca žalovaného. 5.4. Žalobcovia sa so žalovaným dohodli na uzavretí autorských zmlúv, ktoré definovali ich činnosť. Tieto zmluvy mali presne vymedzené podmienky a náležitosti, avšak samotná existencia týchto zmlúv a ich obsah naznačujú, že strany sa skôr orientovali na spoluprácu v rámci autorskej činnosti, ani zo správania strán počas ich trvania nevyplýva, že by malo ísť o pracovný pomer. Súd nedal odpoveď na otázku, že nemohlo ísť o iný zmluvný typ, napr. príkazná zmluva, mandátna zmluva, zmluva o dielo a pod. v režime občianskeho práva ako súčasť slobodného povolania nezávislého novinára. 5.5. Taktiež súd sa s otázkou posúdenia vôle strán logicky nevysporiadal, ignoroval podstatné a zásadné skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania v dôsledku čoho došlo k deformácii dôkazného stavu. Z obsahu vyjadrení samotných žalobcov je zrejmé, že žalobcovia sa považovali za externých spolupracovníkov, vedeli, že vykonávajú prácu pre žalovaného na základe autorských zmlúv, súhlasili s uzatváraním takýchto zmlúv a taktiež si plnili odvodové povinnosti. Ich vôľa uzatvárať takýto právny vzťah je jednoznačne preukázaná. Je jednoznačne preukázané, že v čase, kedy na mesačnej báze uzatvárali autorské zmluvy sa necítili byť zamestnancami RTVS. Všetci zhodne vo svojich výpovediach uviedli, že si boli vedomí toho, že sú externí spolupracovníci a, že by aj naďalej ,,pracovali“ u žalovaného na základe týchto zmlúv, keby neprišlo zo strany právneho predchodcu žalovaného - RTVS k ukončeniu spolupráce. Žalobu teda podali z dôvodu, že s nimi nebola predĺžená spolupráca a teda konali špekulatívne. O danej skutočnosti svedčia aj výpovede samotných žalobcov. 5.6. Žalobcovia boli nezávislí novinári, sami priznali, že do istej miery mali úplne voľnú ruku, no nie celkom. Nemali pevne stanovený pracovný čas, no mali sa zúčastňovať porád. Žalobcovia pracovali v teréne, exteriéri, no žalovaný im nebránil, aby sa dostavili do jeho sídla. Nimi pripravené materiály museli byť síce schválené v predstihu (napríklad najneskôr 15 minút pred vysielaním hlavnej správy), no rozhodne nemuseli byť počas celého obdobia fyzicky prítomní v priestoroch RTVS. Tieto skutočnosti sporné neboli, no súd ich v rámci vyhodnotenia znakov závislej práce opomenul vyhodnotiť. 5.7. Žalovaný mal nesporne vôľu uzatvoriť autorské zmluvy, v ktorých sa žalobcovia zaviazali svojou autorskou činnosťou podieľať na vytvorení dohodnutých diel a poskytnúť k ním licenciu a žalovaný sa zaviazal za vytvorené diela zaplatiť dohodnutú odmenu. Žalobcovia vyjadrili zhodnú vôľu so žalovaným a poskytovali plnenie na základe autorských zmlúv v rámci výkonu slobodného povolania, čo potvrdzuje aj zmluvné dojednanie v Čl. II. bod 6. Autorských zmlúv, kde sa zmluvné strany v súlade s ustanovením § 43 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. zákon o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“) dohodli, že žalovaný nebude vykonávať zrážky z vyplácaných odmien a taktiež potvrdzuje vôľu žalobcov neuzatvoriť pracovnoprávny vzťah aj to, že žalobcovia si vyplatenú odmenu za vytvorené diela, ako osoby vykonávajúce slobodné povolanie, vysporiadajú v zmysle ustanovenia ČL. II. bodu 6 autorskej zmluvy sami. 5.8. Žalobcovia si vyplatenú odmenu zdanili podľa § 6 zákona o dani z príjmov, keďže išlo o príjem z výkonu činnosti, ktorá má charakter slobodného povolania. Z obsahu daňových priznaní je zrejmé, že viacerí využívali paušálne výdavky a teda ich „čistá odmena“ bola výrazne vyššia ako „čistá mzda“ zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. 5.9. Jednu zo základných zásad súkromného práva, do ktorého sa zahŕňa jednak právo duševného vlastníctva (autorské právo), ale aj pracovné právo v časti individuálnych pracovnoprávnych vzťahov, a to zásadu individuálnej autonómie teda slobody vôle. Zmluvná sloboda predpokladá slobodnú možnosť vstupovať do zmluvných vzťahov s ktorýmkoľvek subjektom a na akýkoľvek zákonom dovolený účel. 6. Zmluvné strany v prípade uzatvárania týchto zmluvných vzťahov prejavili vôľu uzatvoriť autorskoprávny vzťah medzi žalovanými ako subjektmi vykonávajúcimi slobodné povolanie a žalovaným ako verejnoprávnou, národnou, nezávislou, informačnou, kultúrnou a vzdelávacou inštitúciou, ktorá poskytuje služby verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania podľa § 2 zákona č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon nezakazuje výkon takýchto činností na základe slobodného povolania, t.j. inou formou ako v rámci závislej práce. Bolo teda výlučne na vôli zmluvných strán, aký právny vzťah si zvolia. Ani s touto otázkou sa odvolací súd nevysporiadal. 6.1. Aj uvedené spôsobuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je protirečivé, rozporuplné v niektorých častiach neurčité do takej miery, že žalovaný ani nevie ako súd dospel k daným záverom. V kontexte uvedeného považujeme rozhodnutie odvolacieho súdu za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. V danom prípade má za to, že vo vzťahu k otázke vôle uzatvoriť zmluvu podľa predpisov OZ alebo ZP ide o právnu otázku, ktorá nebola v praxi dovolacieho súdu na Slovensku doposiaľ riešená. Tieto otázky boli riešené v českej rozhodovacej praxi, na ktorú treba prihliadať v kontexte podobnosti právnych úprav v ČR a SR. 6.2. Taktiež sa odvolací súd nevysporiadal s námietkou žalovaného, že konanie žalobcov považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené, má žalovaný za to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a právnej istoty a to v tom smere, že súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli prednesené v konaní. Súd vo svojom odôvodnení detailne opisuje a preberá argumentáciu žalobcov, ktorí počas konania produkovali dôkazy iba k znakom závislej práce, popisuje všetky znaky závislej práce a aplikuje ich na prípad žalovaných pričom sa absolútne nezaoberá vôľovou stránkou veci, obzvlášť ak žalobcovia svoju žalobu opierali o simuláciu a disimuláciu právneho úkonu. 6.3. Na základe vyššie uvedeného právneho posúdenia, nemožno potom dospieť k záveru, že pracovný pomer medzi žalobcami a žalovaným platne vznikol konkludentným spôsobom, teda mlčky, a to v deň, kedy žalobcovia mali začať vykonávať závislú prácu pre žalovaného. Takýto výklad by znamenal, že popri vôli, ktorá bola prejavená uzavretím autorskej zmluvy, existovala súbežne iná vôľa prejavená konkludentne. Takéto úvahy sa však priečia logike. Ak raz konštatujeme, že tu bol prejav vôle urobený výslovným spôsobom - písomne, nemožno súčasne konštatovať, že tu existoval nejaký iný konkludentný prejav vôle strán. 6.4. Skutočnosť, že došlo k výkonu závislej práce v inom ako pracovnoprávn