Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obdo/16/2024 Identifikačné číslo spisu: 6119292486 Dátum vydania rozhodnutia: 17.02.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

ďalšími dôkazmi produkovanými v konaní neboli spôsobilé preukázať, že riadne a včas splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.

1. c)zákona o podpore, keďže z predloženého originálu zásielky a zo zápisu v knihe doručenej pošty žalovaného bolo jednoznačne preukázané, že obsahom zásielky č. RP909909985Sk bola iba faktúra č. 006/2014 s jej povinnou prílohou, teda predmetná zásielka neobsahovala oznámenie o uplatnení podpory zo strany žalobcu na rok 2015. Nemožno z listinného dôkazu predloženého žalobcom, a to z obsahu svedeckej výpovede Márie Palenčárovej o spôsobe fungovania podateľne žalovaného dospieť k paušálnemu záveru, že táto vo všetkých prípadoch neevidovala doručenú poštu (resp. neevidovala ju správne), keďže v prípade predmetnej spornej zásielky, je evidentné, že v prijatej pošte žalovaného bola zaznamenaná iba faktúra č. 006/2014 s jej povinnou prílohou vystavená zo strany žalobcu, ktorou žalobca žalovanému fakturoval doplatok na elektrinu vyrobenú vo výrobnom zariadení žalobcu za mesiac máj 2014. Teda tvrdenie žalobcu, že podateľňa žalovaného nezaznamenala obsah celej zásielky (bez preukázania opaku žalobcom) neobstojí. Za takýchto okolností nie je možné pričítať na ťarchu žalovaného neobozretné správanie žalobcu, ktorý v konaní tvrdil, že súčasťou predmetnej zásielky bolo aj oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015. Preukázať tieto tvrdenia žalobcu neboli spôsobilé ani ním predložené ďalšie dôkazy, a to ani výsluch Mgr. Závackej, manželky konateľa žalobcu. 6.3. Podľa odvolacieho súdu dôkazy uvádzané zo strany žalobcu tak ani v časovej a vecnej súvislosti neboli spôsobilé preukázať a ani preniesť dôkazné bremeno o tvrdeniach žalobcu, že si riadne a včas splnil zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
2. c)Zákona o podpore OZE na žalovaného tak, ako k tomu dospel aj súd prvej inštancie, a to práve s poukazom na obsah evidencie doručenej pošty žalovaného. 6.4. V súvislosti s aplikáciou § 18e zákona o podpore odvolací súd poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015, v ktorom je uvedené, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiadúce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia s tým, že sa jedná o súkromnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle § 4 ods. 2 zákona o podpore sú teda relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky. Odvolací súd zdôraznil, že podmienky podpory, ktoré sú upravené v § 3 nemožno zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Zákon o podpore dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore má väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3, a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny podľa znenia zákona do 31. decembra 2018. So zreteľom na uvedené podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil správne, keď nepodriadil práva a povinnosti výrobcov podľa § 4 zákona o podpore pod podmienky podpory podľa § 3 a neaplikoval na ne prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore. Je pravdou, že ústavný súd v spomenutom náleze výslovne neposudzoval výklad pojmu „podmienky podpory“, avšak v súvislosti s § 4 ods. 2 písm. a),
3. b)a
4. c)zákona o podpore hovoril iba o povinnostiach výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ustanovených týmto ustanovením zákona a nie o podmienkach podpory. 6.5. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že mu právo na podporu vzniklo uzatvorením zmluvného vzťahu so žalovaným, tak z jeho obsahu a ani zo vzájomnej písomnej korešpondencie podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by si tým zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods. 3, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia. Naopak z uzatvorenej zmluvy jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akákoľvek polemika strán o dispozitívnosti, resp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore bez právneho významu. V konaní nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaného bolo poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Nedôvodná v tomto smere je aj argumentácia žalobcu, že žalovaný uzatvorením zmluvy prejavil vôľu poskytnúť žalobcovi podporu na rok 2015, inak by takúto zmluvu so žalobcom uzatvoril pri vedomosti o jeho nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore až na rok 2016, keďže uvedená zmluva sa uzatvárala na celé obdobie podpory, bez ohľadu na to, či právo na podporu výrobcovi na daný rok

§ 420písm.

1. f)CSP dovolateľ v podanom dovolaní uviedol v podstate nasledovné. Odkazujúc na rozsiahlu judikatúru citovanú v dovolaní dovolateľ vytýka rozhodnutiam konajúcich súdov najmä, že: (
2. i)neobsahujú dostatočné a presvedčivé odôvodnenie postupu a spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré by sa náležite zaoberalo všetkými skutkovo a právne relevantnými dôvodmi uplatnenými dovolateľom v žalobe a v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie; (
3. ii)sa nezaoberajú dostatočne, logicky a presvedčivo argumentáciou dovolateľa, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá mohla mať eventuálne (a podľa dovolateľa aj mala) zásadný význam pre rozhodnutie vo veci; (iii) sú založené na dôvodoch, ktoré sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a taktiež sú zjavne jednostranné a sú aj v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti; (
4. iv)nevyhodnocujú náležitým spôsobom (v celom súhrne posudzovaných skutočností) všetky skutkové zistenia, ktoré vyšli v konaní najavo (a na ktoré dovolateľ aj poukazoval), niektoré z takýchto podstatných zistení úplne „prepisujú“, resp. ignorujú, pričom ani dostatočne neodôvodňujú ich prípadnú nepodstatnosť a taktiež ani nevysvetľujú myšlienkový postup súdu pri prijímaní potrebných právnych záverov vyplývajúcich zo všetkých rozhodujúcich skutočností zistených vykonaným dokazovaním, pričom existuje aj nesúlad medzi skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov a skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel odvolací súd; (
5. v)sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne v súvislosti s právnym posúdením, pretože interpretácia a aplikácia zvolených právnych noriem zo strany súdu na zistený skutkový stav je neudržateľná a zásadne popiera ich účel, význam a väzbu k ostatným právnym predpisom, takisto je ústavne nesúladná, svojvoľná a bez presvedčivého, racionálneho, neprotirečivého a logického odôvodnenia; (
6. vi)dokumentujú nesprávny procesný postup súdov spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a zároveň tak znamenajú aj porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva a práva na spravodlivý proces; (vii) odnímajú dovolateľovi v dôsledku svojej arbitrárnosti možnosť uskutočňovať procesné práva, možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať v rámci využitia opravného prostriedku, čo v konečnom dôsledku porušuje právo dovolateľa na spravodlivý súdny proces. 9. Dovolateľ v súvislosti s namietanou vadou zmätočnosti dáva konkrétne do pozornosti posúdenie žalovaných nárokov a zmluvnej povahy zmluvy. Napadnuté rozhodnutie podľa neho nesprávne považuje za jedinú kľúčovú skutkovú otázku, či oznámil žalovanému uplatnenie podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014. Uzavretú zmluvu dovolateľ považuje za súkromnoprávnu, žalované nároky sú podľa neho súkromnoprávnej povahy a sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore je súkromnoprávnou sankciou (PL. ÚS 50/2015, IV. ÚS 491/2018, 3Obdo/72/2019). Podľa dovolateľa po 15. auguste 2014 došlo k súkromnoprávnej dispozícii, t. j. došlo k uzavretiu zmluvy s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 1. januára 2015. Žalovaný v tom čase vedel, či je alebo nie je povinný poskytovať dovolateľovi podporu v roku 2015 doplatkom. Záver súdu, že mechanizmus sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore sa uplatňuje ex lege, a preto dovolateľovi nevznikli žalované nároky, je podľa dovolateľa príkro rozporný a arbitrárny. Keďže po 15. auguste 2014 došlo na návrh žalovaného k uzavretiu novej zmluvy s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 1. januára 2015 spolu s inštruovaním dovolateľa k fakturácii podľa uvedenej zmluvy v roku 2015, potom dispozitívna alebo kogentná povaha právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c)

§ 4ods.

3 zákona o podpore je absolútne rozhodujúca, pretože ak má uvedená právna norma dispozitívnu povahu, potom je možné a právne prípustné účinky už nastúpenej súkromnoprávnej sankcie v rámci súkromnoprávnej (zmluvnej) autonómie súkromnoprávnych subjektov (v rámci ich súkromnoprávnych vzťahov) zmeniť, resp. zvrátiť. 9.1. V nadväznosti na uvedené dovolateľ tiež namieta záver odvolacieho súdu, podľa ktorého zo zmluvy vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených právnymi predpismi. Dovolateľ v tejto súvislosti pripomína, že (

1. i)zmluva nepoužíva formuláciu „v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi“, ale „v súlade so všeobecne záväznými predpismi“ a táto bola uzavretá s výslovným odkazom na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka; (
2. ii)nie je opodstatnené zužovať všeobecne záväzné predpisy iba na zákon o podpore a ignorovať ostatné všeobecne záväzné právne predpisy vrátane tých predpisov, ktoré upravujú a zakladajú zmluvnú autonómiu súkromnoprávnych subjektov v rámci súkromnoprávnych vzťahov; (iii) jasne stanovená účinnosť celej zmluvy od 1. januára 2015 nie je v rozpore a ani v nesúlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a to dokonca ani so zákonom o podpore; (
3. iv)iná zmluvná úprava oproti ustanoveniu § 4 ods. 3 zákona o podpore, resp. vylúčenie účinkov tohto ustanovenia pre konkrétny rok 2015 neznamená iba to, že zmluvné strany doslovne uvedú v zmluve napr. že „ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE sa nepoužije“, ale aj to, ak konkrétne zmluvné ustanovenie smeruje k tomu a spôsobuje, resp. vyvoláva iný dôsledok, ako predvída spomenuté zákonné ustanovenie; (
4. v)ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore predvída súkromnoprávnu sankciu spočívajúcu v tom, že výrobca elektriny si nemôže uplatniť právo na (zo zákona) povinnú a nárokovateľnú podporu na nasledujúci kalendárny rok, ak v termíne do 15. augusta nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
5. c)zákona o podpore, čomu logicky korešponduje absencia zákonnej a súkromnoprávnej povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, resp. aj ním poverenej osoby poskytovať takémuto (zo zákona) povinnú (a inak nárokovateľnú) podporu v nasledujúcom kalendárnom roku; (
6. vi)ak teda napadnutý rozsudok v tu prejednávanom prípade akcentuje práve dôsledok podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore, je úplne nepochopiteľné a nelogické, že zároveň ignoruje to, že žalovaný navrhol dovolateľovi dňa 10. októbra 2014 (kedy už vedel, či je alebo nie je povinný poskytovať dovolateľovi pre rok 2015 zo zákona povinnú a nárokovateľnú podporu podľa zákona o podpore) uzavretie a následne aj uzavrel s dovolateľom Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 tak, že jej celá účinnosť bola bezvýhradne stanovená od 1. januára 2015, a teda pokrývala nielen prevzatie zodpovednosti za odchýlku, ale najmä aj vyplácanie doplatku a dodávku (a odber) elektriny za cenu na straty práve s účinnosťou už od 1. januára 2015 (a teda aj práve pre rok 2015), pretože takéto dojednanie účinnosti celej zmluvy vedie pre rok 2015 práve k opačnému výsledku, než aký predvída § 4 ods. 3 zákona o podpore - t. j. ku (po 15. auguste 2014) zmluvne založenému záväzku žalovaného pre rok 2015 vyplácať dovolateľovi doplatok; aj argumentácia žalovaného v konaní pred súdmi nižšej inštancie o tom, že právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c)

§ 4ods.

3 zákona o podpore nemá podľa žalovaného dispozitívny, ale kogentný charakter, zjavne potvrdzuje, že aj sám žalovaný má za to, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 obsahuje iné dojednanie (resp. zmluvnú úpravu) oproti spomenutej právnej norme - t. j. práve taký prejav vôle, ktorý vedie k inému dôsledku než je predvídaný v § 4 ods. 3 zákona o podpore, pretože ak by tomu tak nebolo, potom by spomenutá argumentácia žalovaného bola sama osebe úplne zbytočná a nezmyselná. 9.2. Dovolateľ preto uzatvára, že bezvýhradne dohodnutá účinnosť celej zmluvy už od 1. januára 2015 sa jednoznačne týka aj dodávky elektriny za cenu na straty a aj doplatku. Závery napadnutého rozhodnutia tak nezmieriteľne narážajú na ustanovenie zmluvy o jej celej a bezvýhradnej účinnosti už od 1. januára 2015, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia úplne nelogické, arbitrárne, nepresvedčivé a zjavne odporujúce samotnému textu zmluvy. 10. V súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces dovolateľ poukazuje ďalej na hodnotenie obsahu a interpretáciu zmluvy. Postup konajúcich súdov v tejto časti je podľa neho zjavne nesprávny, príkro arbitrárny, navzájom protirečivý, pričom súdy nerešpektujú zistený skutkový stav a zároveň ich odôvodnenie je nelogické, vysoko nekoherentné a úplne nepresvedčivé. Argumentácia v napadnutom rozhodnutí podľa dovolateľa smeruje iba k tomu, že neprípustne zbavuje žalovaného jeho zmluvných záväzkov a aj zodpovednosti za právne dôsledky jeho vlastného konania a takpovediac ospravedlňuje právne neospravedlniteľný a irelevantný omyl na jeho strane. Ak by aj uvedený jasný prejav vôle žalovaného o celej a bezvýhradnej účinnosti uvedenej zmluvy od 1. januára 2015 mal byť spochybňovaný, potom by bolo práve na žalovanom, aby preukázal, že jeho skutočným úmyslom a vôľou bolo neposkytovať dovolateľovi doplatok a zároveň aj to, že dovolateľ o takomto úmysle žalovaného vedel. Podľa dovolateľovho názoru bolo potrebné pri interpretácii zmluvy zohľadniť to, že celú zmluvu navrhol práve žalovaný. V súlade s § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka by musela byť prípadná nejednoznačnosť takéhoto ustanovenia vykladaná na jeho ťarchu, resp. na ťarchu žalovaného. Dovolateľ doplnil, že konajúce súdy napriek jeho námietkam odmietli výklad návrhu zmluvy a samotnej zmluvy podľa § 266 Obchodného zákonníka a svoj postup riadne neodôvodnili. 11. S poukazom na § 420 písm.

1. f)CSP je potrebné podľa dovolateľa ďalej zdôrazniť nedôvodné ignorovanie rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 10Cb/287/2014-471 zo dňa 21. novembra 2017. V tomto rozsudku priznal v obdobnej veci Okresný súd Žilina prednosť zmluvnému dojednaniu pred prípadným rozporom so zákonom o podpore. Dovolateľ dáva do pozornosti, že konajúce súdy tento rozsudok ignorovali. Prístup odvolacieho súdu dovolateľ označuje za nesprávny, svojvoľný a odôvodnený iba čisto formalistickým spôsobom a teda nedostatočne. Pre úplnosť dovolateľ v nadväznosti na uvedené odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 4Obdo/7/2018. 12. Stále sa zaoberajúc odôvodnením prípustnosti a dôvodnosti uplatnenej vady zmätočnosti podľa § 420 písm.
2. f)CSP dovolateľ zdôrazňuje ďalej prenos dôkazného bremena, ku ktorému malo počas konania dôjsť. 12.1. Dovolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie argumentoval, že návrh na uzavretie zmluvy spolu so sprievodným listom zo dňa 10. októbra 2014, ako aj zmluva predstavujú uznanie záväzku zo strany žalovaného poskytovať v roku 2015 povinnú podporu dovolateľovi podľa zákona o podpore. Závery odvolacieho súdu a ich zdôvodnenie ohľadne možnosti posúdenia právnych úkonov žalovaného ako uznanie záväzku podľa dovolateľa odporujú právnej úprave uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka. Dovolateľ zdôrazňuje, že v prípade posúdenia právnych úkonov žalovaného ako uznanie záväzku by dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaných (§ 192 CSP). Napriek podrobnej argumentácii dovolateľa konajúce súdy túto argumentáciu ignorovali a neposkytli špecifickú zrozumiteľnú, jasnú, neprotirečivú a presvedčivú odpoveď na túto otázku, ktorá má zásadný význam pre ich postup z pohľadu dokazovania a rozloženia dôkazného bremena strán sporu. 12.2. Dovolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie osobitne poukázal na následné kroky žalovaného po 15. auguste 2014 adresované dovolateľovi (návrh žalovaného na uzavretie zmluvy, uzavretie tejto zmluvy a na inštrukciu žalovaného k fakturácii doplatku pre rok 2015). Tieto kroky žalovaného predstavujú nielen podstatnú časovú súvislosť, ale naviac aj vecnú, kauzálnu súvislosť v nadväznosti na tvrdenie dovolateľa, že žalovanému oznámil uplatnenie podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/6/2011 a rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 32/2012, podľa ktorých existencia podstatnej časovej súvislosti spôsobuje prinajmenšom prechod dôkazného bremena o obsahu doručenej zásielky na jej adresáta. Odvolací súd ignoroval kroky, resp. úkony žalovaného, ktoré priamo smerovali k dovolateľovi. Konajúce súdy taktiež ignorovali konkrétnu argumentáciu dovolateľa týkajúcu sa informácií, údajov a zoznamov, ktoré poskytol žalovaný ÚRSO a túto v odôvodneniach svojich rozhodnutí buď vôbec nespomenuli, alebo jej niektoré časti podali tak, aby tejto nebolo možné porozumieť a nijakým spôsobom sa s ňou nevysporiadali. 12.3. Napokon dovolateľ v konaní pred súdmi nižších inštancií poukázal aj na to, že žalovaný v období do 15. augusta 2014 preukázateľne neviedol a nezabezpečoval evidenciu obsahu jemu doručených poštových zásielok úplným a hodnoverným spôsobom (s dopadom na možnosť preukazovania obsahu doručených zásielok). Ak by aj dôkazné bremeno o obsahu doručenej poštovej zásielky malo primárne zaťažovať dovolateľa, potom práve žalovaný zmaril dovolateľovi možnosť uniesť dôkazné bremeno o obsahu takejto zásielky, pretože ak by evidencia doručenej pošty žalovaného bola vedená dôsledne s náležitou a obvyklou odbornou starostlivosťou a s možnosťou následného objektívneho preverenia jej správnosti, potom by mohol byť skutočný obsah doručenej poštovej zásielky preukázaný so značnou a dostatočnou pravdepodobnosťou. Týmto sa odvolací súd takisto vôbec nezaoberal a tejto otázke sa úplne vyhol zjavne nesprávnym, nelogickým, nepresvedčivým záverom, ktorým priznal evidencii obsahu doručených poštových zásielok vedenej podateľňou činnou pre žalovaného nespochybniteľnú výpovednú hodnotu. 13. Dovolateľ vidí porušenie jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
3. f)CSP aj v hodnotení vykonaného dokazovania pokiaľ ide o doručenie oznámenia dovolateľa o uplatnení podpory na rok 2015. 13.1. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd pripísal rozhodujúci význam iba tomu, že v evidencii podateľne činnej pre žalovaného nebolo pri zaznamenaní obsahu doručenej poštovej zásielky č. RP909909985SK uvedené nič okrem faktúry č. 006/2014, čo odvolaciemu súdu postačovalo pre záver o jednoznačnom preukázaní obsahu doručenej poštovej zásielky. Odvolací súd mohol dospieť k takémuto záveru iba základe (
4. i)ignorovania toho, že záznam podateľne o obsahu doručenej poštovej zásielky č. RP909909985SK je sám osebe nepresný a neúplný (keďže zachytáva nepresne a neúplne aj žalovaným priznaný obsah doručenej zásielky - záznam „FA 006/14“ neuvádza presne a úplne celé číslo faktúry „006/2014“ a vôbec nezachytáva doručenie samostatnej a s faktúrou nespojenej prílohy k nej, hoc v príslušnom poli poštovej knihy podateľne pre záznam obsahu zásielky bolo dostatok miesta aj pre takýto záznam, a ani v odtlačku pečiatky podateľne na doručenej faktúre nie je vyplnený predtlačený údaj o počte doručených príloh k predmetnej faktúre); (
5. ii)príkrej dezinterpretácii svedeckej výpovede pracovníčky podateľne (pani L. U.), ktorá zaznamenávala obsah doručenej poštovej zásielky č. RP909909985SK a jej očividne arbitrárneho vyhodnotenia. Dovolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018 vydané v tejto veci, ktoré odvolací súd podľa jeho názoru nerešpektoval a nevzal ho do úvahy (v rozpore s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3285/2022). K vyššej hmotnosti zásielky dovolateľ ešte uviedol, že vždy preukazuje to, že v zásielke muselo byť okrem faktúry a jej prílohy ešte niečo naviac. Takáto skutočnosť

inými dôkazmi potom nemôže byť úplne prehliadaná s poukazom na § 191 CSP. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí taktiež vôbec nereagoval na argumenty dovolateľa, že predloženiu obsahu predmetnej zásielky s odstupom času po jej doručení muselo predchádzať jej vyhľadanie v evidencii žalovaného, pričom je veľmi pravdepodobné, že k takémuto vyhľadávaniu došlo iba v rozsahu podľa záznamu v evidencii podateľne, a že vzhľadom k odlišnej povahe listín by mali byť tieto spracúvané rôznymi vnútro-organizačnými útvarmi žalovaného a veľmi pravdepodobne následne aj oddelene archivované. Dovolateľ podotkol, že odvolací súd nenáležite absolutizoval nepresný a neúplný záznam o obsahu doručenej poštovej zásielky v evidencii podateľne činnej pre žalovaného na úroveň kardinálneho dôkazu pri súčasnom zjavne arbitrárnom dezinterpretovaní výpovede svedkyne U.. 13.2. Z pohľadu dovolateľa je naplnením dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.

1. f)CSP aj to, že odvolací súd nevzal do úvahy jeho tvrdenia, úvahy a predložené dôkazy vo vzťahu k otázke, či si dovolateľ voči žalovanému splnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
2. c)zákona o podpore a neuviedol k nim v odôvodnení rozhodnutia relevantné, logické a presvedčivé úvahy. Postup súdov nižšej inštancie je podľa neho o to paradoxnejší, že je objektívne nemožné, aby dovolateľ mohol iným spôsobom preukázať, čo bolo obsahom predmetnej poštovej zásielky. Konajúce súdy neodôvodnene pripísali tvrdeniam žalovaného väčšiu váhu ako tvrdeniam dovolateľa a popri tom absolútne ignorovali dôkazy svedčiace v prospech dovolateľa. Týmto podľa dovolateľa narušili rovnosť strán sporu, rovnosť zbraní a porušili tak právo dovolateľa na spravodlivý súdny proces. V nadväznosti na uvedené dovolateľa poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/202/2018. 14. Dovolateľ ďalej namietal porušenie práva na verejné prerokovanie veci v dôsledku absencie odvolacieho pojednávania. Poukázal na to, že medzi dôkazmi, o ktorých súd prvej inštancie a aj odvolací súd uviedli, že boli vykonané v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je uvedená svedecká výpoveď L. S. (t. j. zápisnica zo dňa 21. februára 2020 v konaní pred súdom prvej inštancie vedenom pod sp. zn. 26Cb/79/2019), a to napriek tomu, že ju dovolateľ predložil súdu prvej inštancie za účelom vykonania dokazovania smerujúceho k potvrdeniu jeho tvrdení. Pritom súd prvej inštancie nerozhodol podľa § 185 ods. 1 CSP, že dôkaz uvedenou listinou nevykoná. Vo vzťahu k svedeckej výpovedi L. U. (zápisnica z pojednávania zo dňa 7. septembra 2016 vo veci vedenej pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 33Cb/70/2015, ktorú dovolateľ predložil v konaní pred súdom prvej inštancie) a svedeckej výpovedi L. S. žalovaný spochybňoval ich obsah. Súd prvej inštancie nezavŕšil dokazovanie uvedenými listinami ich vyhodnotením. Podľa dovolateľa nie je možné vyvodzovať z opomenutia predmetných listinných dôkazov súdom prvej inštancie, že súd prvej inštancie predmetné listiny a informácie v nich obsiahnuté nespomenul práve preto, že tieto považoval za irelevantné (tak ako uvádza odvolací súd v bode 36. napadnutého rozhodnutia), pretože to súd prvej inštancie nevyjadril a ani nezdôvodnil, čo predstavuje zo strany odvolacieho súdu svojvoľné a nepodložené nahradzovanie absentujúceho a aj nezdôvodneného záveru súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného má dovolateľ za, to že odvolací súd svojim nesprávnym procesným postupom t. j. tým, že odvolací súd zopakoval resp. doplnil dokazovanie prostredníctvom listinných dôkazov o svedeckých výpovediach pani L. S. a pani L. U. mimo, resp. bez odvolacieho pojednávania nerešpektoval a porušil právo žalobcu na verejné prejednanie veci čím porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. 15. Dôvodnosť podaného dovolania na podklade namietanej vady zmätočnosti dovolateľ vidí aj v súvislosti s aplikáciou § 18e ods. 1 zákona o podpore. V konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní opakovane argumentoval, že jeho zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa 26. apríla 2011, a preto s poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore nie je možné žalované nároky podmieňovať podmienkami, ktoré neboli vymedzené zákonom o podpore v jeho znení účinnom pred 1. januárom 2014. Odvolaciemu súdu vyčíta, že sa v napadnutom rozhodnutí zameral výlučne na systematiku radenia a začlenenie jednotlivých ustanovení zákona o podpore a ignoroval argumenty dovolateľa, podľa ktorých (
3. i)zákon o podpore odlišuje pojmy „podmienky na získanie podpory podľa § 3“ a „podmienky podpory (výroby elektriny)“, a tieto pojmy aj odlišne používa; (
4. ii)zákon o podpore v jeho znení účinnom do 31. decembra 2013 určoval podmienky podpory výroby elektriny kombinovaným spôsobom, a to jednak prostredníctvom pozitívneho aj negatívneho vymedzenia; (iii) zákon o podpore v jeho znení účinnom do 31. decembra 2013 chápal podmienky podpory výroby elektriny širšie ako iba s obmedzením na jeho § 3, čo dokumentuje aj ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d)

§ 4ods.

2 písm. a) a § 4 ods. 3

§ 4ods.

2 písm.

1. a)a
2. b)uvedeného zákona v jeho znení účinnom do 31. decembra 2013; (
3. iv)novelizáciou zákona o podpore účinnou od 1. januára 2014 bolo zavedené riešenie stretu resp. koexistencie dovtedajšej úpravy s novou úpravou prostredníctvom ultraaktivy, a preto je potrebné v tu danom prípade vychádzať zo znenia zákona o podpore účinného do 31. decembra 2013. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na uvedené podstatné argumenty dovolateľa nereagovalo zákonne dostatočným a ani presvedčivým spôsobom a teda neposkytuje ani špecifickú odpoveď k uvedeným a podstatným argumentom dovolateľa, čo podľa dovolateľa spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. 16. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
4. a)a písm.
5. b)CSP. 16.1. Nesprávne právne posúdenie veci vidí dovolateľ v posúdení nepodstatnosti povahy právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c)

§ 4ods.

3 zákona o podpore. Napadnuté rozhodnutie vychádza z toho, že sankcia uvedená v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore sa uplatní ex lege na nasledujúci kalendárny rok. Zároveň ale nevenuje žiadnu pozornosť tomu, že uvedená sankcia má súkromnoprávnu povahu a že pri interpretácii a aplikácii tohto ustanovenia je nevyhnutné zohľadňovať aj predmet, rozsah a účel právnej úpravy zákona o podpore. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa dovolateľa úplne nesprávne ignorovalo relevantnosť otázky, či právna norma obsiahnutá v ustanovení § 4 ods. 3

ustanovením § 4 ods. 2 písm.

1. c)zákona o podpore má dispozitívnu alebo kogentnú povahu. Posúdenie a vyriešenie právnej otázky, či je podstatná alebo nepodstatná otázka kogentnej alebo dispozitívnej povahy uvedenej právnej normy, považuje dovolateľ za nesprávne a zároveň má za to, že táto právna otázka nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Dovolateľ má zároveň za to, že pre účinnú nápravu nie je možné obmedziť sa izolovane len na otázku, či v danom prípade je alebo nie je podstatná (dispozitívna alebo kogentná) povaha spomenutej právnej normy bez súčasného riešenia otázky, akú povahu má uvedená právna norma v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Nadväzujúc na uvedené dovolateľ uvádza, že podľa jeho názoru má predmetná právna norma dispozitívnu povahu. Právna úprava ako celok podľa dovolateľa teda nezasahuje do zmluvnej autonómie súkromnoprávnych subjektov (výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy). Založenie platného záväzku k podpore výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý sa odkláňa od § 4 ods. 3 zákona o podpore, nie je podľa dovolateľovho názoru v rozpore s predmetom a účelom zákona o podpore, nespôsobuje neplatnosť takéhoto záväzku a spôsobuje iba to, že náklady na takúto podporu nebudú v rámci cenovej regulácie zohľadnené a kompenzované jej poskytovateľovi (prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy). Ak aj teda prípadne nastúpila sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore pre nasledovný kalendárny rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.
2. c)zákona o podpore v stanovenom termíne do 15. augusta 2014, a po tomto termíne došlo k založeniu zmluvného záväzku pre tento nasledovný kalendárny rok, potom je takýto záväzok podľa dovolateľa platný a účinný. Dovolateľ v nadväznosti na uvedené citoval nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 50/2015. Pri bližšom pohľade na § 4 ods. 3 zákona o podpore je tiež podľa dovolateľa zrejmé, že tento hovorí o existencii práva na podporu, ktoré nezaniká v dôsledku nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.
3. c)zákona o podpore, ale je v dôsledku uvedeného iba oslabené v tom zmysle, že s jeho existenciou potom nie je spojený nárok (t. j. možnosť uplatnenia si práva na nadchádzajúci kalendárny rok). Uvedené právo tak zostáva v rovine naturálnej obligácie (s poukazom na sp. zn. 4MCdo/7/2008). Z povahy veci pritom vyplýva, že v prípade naturálnej obligácie táto nielenže môže byť dobrovoľne plnená, ale môže byť dobrovoľne (následne) založený aj zmluvný záväzok na jej splnenie, ktorý sa už stáva samostatne vymáhateľným. 16.2. Dovolateľ ďalej namieta nesprávne právne posúdenie konajúcich súdov ohľadne neexistencie uznania záväzku. Dovolateľ formuluje právnu otázku nasledovne: „Ak právna úprava zákona o podpore: (
4. i)predpokladá povinnú kontraktačnú povinnosť pre poskytovanie zo zákona povinnej a nárokovateľnej podpory pre obdobie viacerých (v zásade 15-ich) rokov jej trvania; a (
5. ii)predpokladá aj periodické plnenie oznamovacej povinnosti príjemcu podpory (na ročnej báze) pre poskytovanie takejto zo zákona povinnej a nárokovateľnej podpory pre jednotlivé konkrétne roky jej trvania s tým, že ak takáto oznamovacia povinnosť pre ten-ktorý rok nie je riadne a včas splnená v určenej lehote, potom nárok na podporu na nasledujúci kalendárny rok nevznikne resp. zanikne; a zároveň ak: (
6. i)medzi poskytovateľom a príjemcom uvedenej podpory existuje platne uzavretá zmluva o poskytovaní takejto podpory na dobu neurčitú (resp. na celú v zásade 15-ročnú dobu trvania uvedenej podpory); a (
7. ii)počas obdobia trvania spomenutej zo zákona povinnej a nárokovateľnej podpory a zároveň aj počas trvania spomenutej zmluvy o poskytovaní uvedenej podpory uzavretej na dobu neurčitú a po tom, ako subjekt povinný poskytovať takúto podporu bezpečne vie, či je, resp. bude povinný poskytovať predmetnú zo zákona povinnú podporu pre konkrétny rok (t. j. po uplynutí doby pre splnenie oznamovacej povinnosti týkajúcej sa podpory na takýto rok a či teda príjemcovi podpory nárok na podporu pre takýto konkrétny rok vznikol resp. nezanikol) dôjde zo strany subjektu povinného uvedenú podporu poskytovať k návrhu a aj uzavretiu novej zmluvy o poskytovaní predmetnej podpory s jej celou (a bezvýhradnou) účinnosťou už od 1. januára toho roku, pre ktorý mala byť oznamovacia povinnosť splnená ešte pred návrhom a uzavretím takejto novej zmluvy; či návrh takejto novej zmluvy, resp. takto uzavretá nová zmluva o poskytovaní podpory (ktorá nahrádza predošlú zmluvu o poskytovaní podpory) predstavujú uznanie záväzku (t. j. platný právny úkon) poskytovateľa podpory poskytovať uvedenú podporu pre rok, ohľadne ktorého mala byť splnená oznamovacia povinnosť počas roka kedy takáto nová zmluva bola uzavretá a to ešte pred jej uzavretím“. Dovolateľ dodáva, že považuje posúdenie spomenutej právnej otázky zo strany odvolacieho súdu za nesprávne a zároveň má za to, že táto právna otázka ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. 16.3. Z pohľadu dovolateľa konajúce súdy nesprávne právne posúdili aj procesno-právnu otázku ohľadne dôkazného bremena, pričom táto právna otázka podľa neho nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Pokiaľ by však dovolací súd dospel záveru, že predmetná otázka už bola vyriešená, dovolateľ dal do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/3/2011 a ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 32/2012. K tomu uvádza, že v tejto veci existuje podstatná časová súvislosť, ktorú akcentoval najvyšší súd a ústavný súd v spomenutých rozhodnutiach a naviac existuje aj kauzálna a vecná súvislosť a zhodná nadväznosť konania žalovaných, ktorá spôsobuje prenos dôkazného bremena na žalovaných. Dovolateľ pre úplnosť podotkol, že v tejto súvislosti nie je možné vychádzať z tzv. negatívnej dôkaznej teórie. Poukázal na jej vymedzenie v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/81/2010 a 6MCdo/17/2010. Podľa dovolateľa negatívna dôkazná teória bola modernou civilistikou prekonaná (Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1479/2017), a to preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu preukazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje (Najvyšší správny súd Českej republiky sp. zn. 1As 2/2010, Ústavný súd Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2631/08), pričom aj v súdnej praxi k tomu často dochádza s tým, že ako určité špecifikum sa v takýchto prípadoch častejšie uplatňuje použitie nepriamych dôkazov (Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 22Cdo/3108/2010). Preukázanie takýchto komplementárnych skutočností bolo podľa dovolateľa v tomto prípade objektívne možné (napríklad ak by preukázali, že pri návrhu uvedenej zmluvy, príp. pri jej uzatváraní bol dovolateľ informovaný o tom, že splnenie jeho oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.
8. c)zákona o podpore pre rok 2015 nie je evidované žalovaným 1/). Absencia objektívne možných dôkazov na strane žalovaných nespôsobuje (objektívnu) nemožnosť unesenia ich dôkazného bremena, ale iba (subjektívnu) neschopnosť uniesť predmetné dôkazné bremeno. 16.4. Dovolateľ v súvislosti s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
9. a)a
10. b)CSP napokon napáda nesprávne právne posúdenie konajúcich súdov spočívajúce v aplikácii § 4 ods. 3

§ 18eods.

1 zákona o podpore. Právna otázka aplikácie § 4 ods. 3 v spojení § 18e ods. 1 zákona o podpore nebola podľa dovolateľa doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Podľa dovolateľovho názoru v súvislosti s § 18e ods. 1 zákona o podpore je nevyhnutné posudzovať „podmienky podpory“ podľa právneho stavu účinného do

1. decembra 2013 a takéto podmienky boli zjavne definované nielen v ustanovení § 3, ale aj v § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona o podpore, účinného do
2. decembra
3. Uvedené najvyšší súd prehliadol v rozhodnutí vo veci vedenej pod sp. zn. 1Obdo/41/
4. Najvyšší súd v tejto veci zjavne nevzal do úvahy, že je potrebné vnímať § 4 ods. 2

§ 4ods.

3 zákona o podpore v celistvosti ako jednu právnu normu (ktorej hypotéza je uvedená v prvom zo zmienených ustanovení a sankcia v druhom zmienenom ustanovení). Predmetné sa týka rovnako aj uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 420/

1. Dovolateľ má za to, že ak by aj dovolací súd pri rozhodovaní o uvedenej otázke pripísal vyššie spomenutým uzneseniam povahu ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, bez bližšej reakcie na tu obsiahnutú argumentáciu dovolateľa by nenaplnil požiadavku presvedčivosti svojho rozhodnutia. Posúdenie toho, či určitá otázka bola (resp. nebola) už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená musí byť v materiálnom právnom štáte interpretovaná tak, že musí ísť o komplexné, vecne správne a aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené vyriešenie uvedenej otázky, pričom spomenuté rozhodnutia tieto kritériá podľa dovolateľa nespĺňajú.
2. Dovolateľ na základe všetkých argumentov uvedených v dovolaní navrhol, aby dovolací súd podľa § 449 ods. 1

§ 450

CSP napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie; prípadne ak by mal za to, že nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, aby podľa § 449 ods. 2

§ 450

CSP zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Pokiaľ by dovolací súd dospel k názoru, že dovolanie je dôvodné a že vo veci môže aj sám rozhodnúť, dovolateľ pre takýto prípad navrhol, aby dovolací súd podľa § 449 ods. 3 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a to tak, že žalobe dovolateľa vyhovie v plnom rozsahu a zároveň že dovolateľovi prizná nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a nárok na náhradu trov odvolacieho a aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 18. Podľa dovolateľa sú ďalej naplnené aj dôvody na odklad právoplatnosti, resp. vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Dovolateľ k tomu uviedol, že aj keď napadnuté rozhodnutie (hoci právoplatné) nemusí v dôsledku podania dovolania proti nemu predstavovať skutočne konečné a nezmeniteľné rozhodnutie vo veci, musí napriek tomu dôjsť k vyčísleniu trov konania v uznesení súdu prvej inštancie, pričom v tomto uznesení sa už aj ukladá povinnosť nahradiť príslušnej strane vyčíslené trovy konania. Uznesenie o vyčíslení trov konania a o uložení povinnosti k ich náhrade s jeho následnými účinkami však bude: (

1. i)atakovať možnosť, aby dovolací súd mohol postupovať podľa § 453 ods. 2, resp. ods. 3 CSP; (
2. ii)nútiť dovolateľa, aby tento ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu pod hrozbou prípadnej exekúcie uhradil priznané a následne vyčíslené trovy konania; (iii) nútiť dovolateľa v prípade následného pre dovolateľa priaznivého rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní, aby sa tento s dodatočným časovým a finančným úsilím domáhal vrátenia zaplatených trov konania. S podaním dovolania proti napadnutému rozhodnutiu je spojená aj poplatková povinnosť dovolateľa. Okrem toho žalovaný 1/ svojim podaním vyčíslil pre účely predpokladané ustanovením § 262 ods. 2 CSP trovy konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom v celkovej sume 16.319,57 eura, čo je pre dovolateľa taktiež významná suma, ktorá sa ho negatívne dotýka a dokonca presahuje aj výšku dovolateľom žalovaných nárokov. Dovolateľ má zároveň za to, že toto dovolanie spĺňa všetky znaky pre jeho meritórne prejednanie a je daný aj reálny predpoklad, že mu bude môcť byť vyhovené zo strany dovolacieho súdu. Právoplatnosť napadnutého rozhodnutia z pohľadu § 262 ods. 2 CSP podľa dovolateľa spôsobí neprimerane tvrdé dôsledky ešte pred tým ako sa stane napadnuté rozhodnutie konečné a nezmeniteľné. Keďže napadnuté rozhodnutie (priamo) neukladá povinnosť plniť, dovolateľ má za to, že môže byť uplatnené ustanovenie § 444 ods. 2 CSP. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd uznesením odložil právoplatnosť napadnutého rozhodnutia aj

rozhodnutím súdu prvej inštancie, a to do právoplatnosti jeho rozhodnutia o tomto dovolaní. V prípade, ak by dovolací súd dospel k tomu, že napadnuté rozhodnutie

rozhodnutím súdu prvej inštancie je predsa len rozhodnutím, ktorým sa ukladá povinnosť plniť potom dovolateľ z procesnej opatrnosti navrhol, aby dovolací súd uznesením odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia aj

rozhodnutím súdu prvej inštancie, a to do právoplatnosti jeho rozhodnutia o tomto dovolaní. Vyjadrenie žalovaného k dovolaniu

1. Dňa
2. apríla 2024 bolo najvyššiemu súdu súdom prvej inštancie (t. č. už Mestský súd Košice) doručené písomné vyjadrenie žalovaného k dovolaniu žalobcu datované dňom
3. apríla 2024, pričom z pripojenej doručenky vyplynulo, že bolo doručené Mestskému súdu Košice dňa
4. apríla
5. Z obsahu predloženého spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie doručil žalovanému dovolanie spolu s výzvou na vyjadrenie k nemu v lehote 15 dní, ktorú žalovaný prevzal dňa
6. marca
7. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
8. marca 2024 požiadal žalovaný o predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu, na základe čoho súd prvej inštancie lehotu na vyjadrenie k dovolaniu predĺžil do
9. apríla
10. Oznámenie o predĺžení lehoty žalovaný prevzal dňa
11. marca
12. Z uvedeného je zrejmé, že vyjadrenie k dovolaniu bolo podané po lehote určenej súdom na vyjadrenie, a preto dovolací súd na toto vyjadrenie žalovaného k dovolaniu s poukazom na § 436 ods. 3 vety druhej nemohol prihliadnuť. K prípustnosti podaného dovolania
13. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c) CSP) a dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 (§ 447 písm. f) CSP).
14. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie k