Obsah (9)

§ 251§ 396§ 420§ 421§ 429§ 447§ 387§ 191§ 432

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/18/2025 Identifikačné číslo spisu: 6122265717 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Svetlovská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

jeho názoru celá iniciatíva pochádzala od pána O.. Tento svedok tiež uviedol, že prebiehala medzi ním a žalovaným komunikácia, pričom si nespomínal, či sa týkala aj iných pohľadávok, ale

neho išlo o týchto 350 000 eur. Následne žalovaný poukázal na existenciu viacerých zmlúv o pôžičkách uzatváraných medzi veriteľom X. Y. a žalovaným ako dlžníkom a ručiteľom I.Š. O., ktoré zmluvy doložil do súdneho spisu s tým, že uviedol spôsob, ako fungovalo požičiavanie peňazí. Naviac zo žalovaným predloženej komunikácie vyplývalo, že X. Y. sa stretával s I. O., pričom X. Y. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne poprel, že by sa niekedy stretol s I. O.. Súčasne sa X. Y. dožadoval od žalovaného plnenia, avšak z predmetnej komunikácie nevyplývalo, z akého právneho titulu a v akej výške. Z komunikácie medzi žalovaným a X. Š. vyplývalo, že sa žalovaný dotazoval na dlh voči H.. X. Y. s tým, že sa pýtal svedka, o aký dlh ide. Súčasne ďalej svedok Š. uviedol, že nemal vôbec predstavu o výške dlhu. X. Y. vo svojej výpovedi uviedol, že existovala len jedna zmluva o pôžičke, ktorá bola predmetom tohto konania, avšak žalovaný doplnil do súdneho spisu niekoľko zmlúv o pôžičkách. Z uvedených skutkových zistení súd prvej inštancie vyvodil záver, že medzi žalovaným, I. O. a X. Y. existovali zmluvné vzťahy, pričom žalovaný spolu s I. O. podnikali viaceré finančné operácie, predmetom ktorých bolo prijímanie peňažných prostriedkov od solventných tretích osôb a následné poskytovanie získaných peňažných prostriedkov ďalším osobám. Súd prvej inštancie s ohľadom na obsah listinných dôkazov založených do súdneho spisu, ako i výsluchy svedkov, poukázal na nízku vierohodnosť žalobkyne, resp. pôvodného veriteľa zo spornej zmluvy o pôžičke, vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nadobudla pohľadávku z titulu zmluvy o postúpení pohľadávok. Súd prvej inštancie konštatoval, že pôvodný veriteľ žalovaného, t. j. X. Y., neuvádzal pravdivé tvrdenia ohľadom skutkového stavu týkajúceho sa zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom sporu, či iných zmlúv, ktoré boli medzi nimi uzatvárané, resp. ním uvedený skutkový stav nebol úplný, keď zo zisteného skutkového stavu zistil, že X. Y. hotovostne poskytoval peňažné prostriedky žalovanému a I. O. a to za účelom investície, pričom právnym titulom bola zmluva o pôžičke a tiež zistil, že nebola uzatvorená len jedna zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, ale takýchto zmlúv bolo niekoľko. Skutkový popis deja uvedený žalovaným týkajúci sa spolupráce žalovaného, I. O. a pôvodného veriteľa X. Y. sa s ohľadom na obsah svedeckých výpovedí a listinných dôkazov javil súdu ako pravdepodobný. Pôvodný veriteľ tiež tvrdil, že sa nikdy nestretol s I. O., čo však nezodpovedalo komunikácii predloženej žalovaným. Keďže požičiavateľ neuvádzal úplné skutkové tvrdenia a naviac niektoré jeho tvrdenia boli nepravdivé, súd prvej inštancie vyhodnotil jeho vierohodnosť ako nízku, čo pričítal na ťarchu žalobkyni. V spojení so skutočnosťou, že tento svedok tvrdil, že žalovanému odovzdal peňažné prostriedky za prítomnosti svedka J. Y., hoci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, súd prvej inštancie dospel k záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby. 1.4. S ohľadom na tvrdenia žalovaného, že bolo nereálne, aby X. Y. mal možnosť požičať žalovanému sumu 350 000 eur, súd prvej inštancie konštatoval, že v civilnom spore každá strana má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy a platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, keď preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné a dokazovanie neexistujúcich skutočností je vylúčené povahou veci, lebo dokázať možno len to, čo existuje, nie to, čo neexistuje. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že ak teda žalovaný tvrdil, že žalobkyňa nemala dostatok peňažných prostriedkov na poskytnutie pôžičky v sume 350 000 eur, nebolo jeho povinnosťou predkladať a navrhovať dôkazy, ktoré túto skutočnosť vyvracali, ale bolo povinnosťou žalobkyne predložiť listinné dôkazy na preukázanie skutočnosti, že disponovala peňažnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky. V danom prípade však žalobkyňa nenavrhla dokazovanie týmto smerom, preto súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom jej tvrdenia, že disponovala peňažnými prostriedkami na poskytnutie predmetu pôžičky, keď na preukázanie tohto tvrdenia nestačilo len tvrdiť, že pôvodný veriteľ, X. Y., bol solventným podnikateľom, ktorý podnikal v zlatej ére podnikania na Slovensku a tieto skutočnosti ešte samé osebe nepreukazujú, že disponoval predmetom pôžičky. Taktiež žalobcom predložené potvrdenie ekonóma Q. S. o čistom zisku spoločnosti AG NÁRADIE, s. r. o. za roky 2005-2008 v sume 2 458 262 eur nepreukazuje, aká suma bola z uvedenej čiastky vyplatená pôvodnému veriteľovi. Súd prvej inštancie za nepreukázané považoval aj tvrdenie žalobkyne, že požičiavateľ v minulosti predal obchodný podiel v spoločnosti SLOVAKIA TREND, s. r. o., a to za nie zanedbateľnú sumu, keď na potvrdenie uvedenej skutočnosti žalobkyňa nepredložila žiaden listinný dôkaz a nebolo zrejmé, o akú nie zanedbateľnú sumu v danom prípade išlo. Hoci sa v súdnom spise nachádzajú listinné dôkazy týkajúce sa majetku spoločnosti AG NÁRADIE s. r. o., ktorý majetok mal vyplývať zo súvah, výročných správ, výkazov ziskov a strát za obdobie od 2001 až do roku 2013, žalobkyňa na tieto listiny, ktoré sú účinné voči tretím osobám, a teda aj súdu, dňom ich zverejnenia, žiadnym spôsobom nepoukázala a majetnosť požičiavateľa z týchto listín nevyvodzovala poukazovaním na konkrétne listiny. Súd prvej inštancie uviedol, že nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či z uvedených listín vyplýva majetnosť požičiavateľa a jeho schopnosť poskytnúť predmet pôžičky, pokiaľ túto skutočnosť žalobkyňa netvrdila. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, keď žalobkyňa nepreukázala, že medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom vznikla platná zmluva o pôžičke, pretože žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania reálneho odovzdania predmetu pôžičky a nepreukázala, že bola solventná a disponoval sumou, ktorá bola predmetnom pôžičky. Súčasne súd prvej inštancie na ťarchu žalobkyne vyhodnotil nízku dôveryhodnosť žalobkyne ako strany sporu, resp. požičiavateľa, pretože žalobkyňa nadobudla pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. O trovách konania rozhodol

§ 251, § 255 ods.

1, § 262 os. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z
2. júla 2024 sp. zn. 24Co/91/2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu. Odvolací súd po preskúmaní odvolania zistil, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nedopustil nesprávneho procesného postupu či vady s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci. Odvolací súd námietku žalobkyne o nesprávnom presune dôkazného bremena na žalobkyňu vyhodnotil ako nedôvodnú a s poukazom na § 657 Občianskeho zákonníka konštatoval, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V prejednávanom spore bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobkyňa. Odvolací súd nesúhlasil s námietkou žalobkyne, že nebolo povinnosťou žalobkyne preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo, keďže postačuje overený podpis dlžníka na zmluve o pôžičke a uviedol, že v spore, v ktorom sa veriteľ domáha zaplatenia sumy pôžičky sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou. Odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, ktorý z hľadiska právneho názoru na dôkazné bremeno správne považoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke z hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôžičky (odovzdania predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi). Odvolací súd zdôraznil, že súd prvej inštancie sa dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal s výpoveďami jednotlivých svedkov (svedka - pôvodného veriteľa X. Y., svedka J. Y., svedka I. O. a svedka X. Š.), ako aj s rozpormi vo výpovediach svedka X. Y. a J. Y. a presvedčivo sa vysporiadal i s vierohodnosťou jednotlivých svedeckých výpovedí s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Odvolací súd nesúhlasil so žalobkyňou, že súd prvej inštancie výpovede dvoch svedkov označil za nevierohodné bez toho, aby tento záver súdu mal oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotením vykonaného dokazovania zistil, že X. Y. neuvádzal pravdivé tvrdenia ohľadom skutkového stavu týkajúceho sa zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom sporu, či iných zmlúv, ktoré boli medzi nimi uzatvárané, resp. ním uvedený skutkový stav nebol úplný, keď X. Y. hotovostne poskytoval peňažné prostriedky žalovanému a I. O., a to za účelom investície, pričom právnym titulom bola zmluva o pôžičke, nebola uzatvorená len jedna zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, ale takýchto zmlúv bolo niekoľko a skutkový popis deja uvedený žalovaným týkajúci sa spolupráce žalovaného, I. O. a pôvodného veriteľa X. Y. sa s ohľadom na obsah svedeckých výpovedí a listinných dôkazov javil súdu ako pravdepodobný, keď pôvodný veriteľ tvrdil, že sa nikdy nestretol s I.R. O., čo však nezodpovedalo komunikácii predloženej žalovaným a keďže požičiavateľ neuvádzal úplné skutkové tvrdenia a naviac niektoré jeho tvrdenia boli nepravdivé, súd prvej inštancie zhodnotil jeho vierohodnosť ako nízku, čo pričítal na ťarchu žalobkyne. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby, keď v spojení so skutočnosťou, že tento svedok tvrdil, že žalovanému odovzdal peňažné prostriedky za prítomnosti svedka J. Y., hoci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky. Odvolací súd záverom uviedol, že hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie vo vzťahu k svedeckým výpovediam jednotlivých svedkov a ich vierohodnosti, ale aj vo vzťahu k ostatným dôkazom a ich vzájomným súvislostiam zodpovedá zásadám formálnej logiky a zistenému skutkovému stavu a preto odvolaciu námietku žalobkyne o nesprávne zistenom skutkovom stave súdom prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Zároveň nesúhlasil so žalobkyňou, že svedok X. Y. nemal žiadny záujem na výsledku sporu, pretože jeho právny záujem ako postupcu žalovanej pohľadávky jednoznačne vyplýva z § 527 ods. 1 OZ, keďže bolo dojednané postúpenie pohľadávky za odplatu. O trovách konania rozhodol

§ 396ods.

1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm.

1. f)CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Vada zmätočnosti

dovolateľky spočívala v tom, že súdy nižších inštancií nesprávne rozložili dôkazné bremeno medzi stranami sporu a celé dôkazné bremeno preukázania odovzdania a prevzatia pôžičky ponechali na žalobkyni. Predostrela rozbor teórie dôkazného bremena a uviedla, že v prejednávanom spore základnou normou bolo ust. § 657 Občianskeho zákonníka, pričom bolo na žalobkyni aby tvrdila a preukázala, že žalovaný s jej právnym predchodcom uzatvoril platnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovaný prevzal predmet pôžičky - finančnú čiastku identifikovanú v zmluve o pôžičke. Konštatovala, že žalobkyňa uvedené tvrdila a následne aj preukázala písomnou zmluvou, prostredníctvom ktorej túto skutočnosť potvrdil žalovaný svojim notársky osvedčeným podpisom. Bola názoru, že pokiaľ potom žalovaný tvrdil, že uvedenú sumu pôžičky neprevzal, neopieral sa o protinormu, ale uvedené tvrdenie iba popieral. Dôkazné bremeno teda ostávalo na žalovanom a bolo preto na žalovanom, aby v takom prípade bremeno tvrdenia uniesol predložením dôkazov, že túto sumu napriek svojmu podpisu neprevzal - resp. uskutočnil tvrdenia a preukázal z akého iného dôvodu túto zmluvu podpísal. V tejto súvislosti žalobkyňa dala do pozornosti, že negatívna dôkazná teória nie je absolútna a je potrebné ju použiť iba vo výnimočných prípadoch. Namietala, že odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, čím došlo k procesnému pochybeniu, ktoré vo výsledku spôsobuje arbitrárnosť ich rozhodnutia. Argumentovala, že súdy nižších inštancií neprimerane zaťažili dôkazným bremenom žalobkyňu, čo v konečnom výsledku malo podstatný vplyv na ich rozhodnutie. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 a namietala, že vágne konštatovanie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, že predložené rozhodnutie zo strany žalobkyne nie je možné použiť na prejednávaný prípad, nakoľko ide o rozdielny skutkový základ je nezrozumiteľné, čo spôsobuje z tohto pohľadu nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí. Zároveň namietala, že súd prvej inštancie, ani odvolací súd nedali nijakú relevantnú odpoveď na právnu argumentáciu žalobkyne ohľadom rozloženia dôkazného bremena. Vytýkala súdu prvej inštancie, že vážne pochybil pri hodnotení dôkazov a jeho skutkové závery sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním, keď písomná zmluva o pôžičke, ako aj priame tvrdenia svedkov jasne osvedčili, že došlo k stretnutiu v pivnici X. Y., za prítomnosti J. Y., na ktorom žalovaný prevzal od X. Y. sumu 350 000 eur v hotovosti a to z titulu predloženej zmluvy o pôžičke, čo je v extrémnom rozpore s konštatovaním súdu prvej inštancie, „svedok J. Y. nebol prítomný na stretnutí, na ktorom malo dôjsť k reálnemu odovzdaniu peňazí… že by sa predmetné stretnutie žalovaného a pôvodného veriteľa uskutočnilo za prítomnosti svedka J. Y.… že reálne došlo k odovzdaniu peňazí žalovanému, pričom žalobca na preukázanie reálneho odovzdania peňazí nepredložil žiadny iný vierohodný dôkaz.“ Súd prvej inštancie pritom uzavrel, že medzi X. Y., I. O. a žalovaným prebiehali finančné operácie, avšak bez akéhokoľvek logického kontextu zároveň konštatoval, že konkrétna zmluva o pôžičke z dôvodu neodovzdania jej predmetu nevznikla. Podrobne rozoberala jednotlivé výpovede svedkov a uzavrela, že konštatovanie o nedôveryhodnosti svedka J. Y. z titulu príbuzenského vzťahu s X. Y. je bezpochyby chybou v procese hodnotenia dokazovania. Vytýkala súdu prvej inštancie, že bez akýchkoľvek relevantných dôvodov uveril tvrdeniu žalovaného o neexistencii odovzdania predmetnej pôžičky, pričom vyhodnotil jeho ničím nepodložený a nadmieru všeobecný opis skutkovej situácie za pravdepodobný. Zároveň vytýkala súdu prvej inštancie, že v súvislosti s tvrdeniami svedkov a žalovaného vôbec nemal potrebu reálne skúmať, z akého dôvodu bez akejkoľvek opatrnosti žalovaný na zmluve potvrdil prevzatie predmetu pôžičky, z akého dôvodu a akým spôsobom bola písomná zmluva o pôžičke poskytnutá do dispozície X. Y.. S postupom pri hodnotení dokazovania súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu, pričom vcelku nedostatočne a bez nadväznosti na konkrétne dokazovanie, s poukazom na povinnosť súdu „zohľadňovať okrem zásad logického myslenia aj bežné ľudské a odborné skúsenosti, teda skúsenosti každého bežného človeka“ sa tento postup snažil obhájiť. Bola názoru, že medzi vykonaným dokazovaním a zisteným skutkovým stavom je extrémny rozpor, čo spôsobuje vadu rozsudku odvolacieho súdu

§ 420písm.

f) CSP. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. a) CSP uviedla, že rozhodnutie súdov nižších inštancií záviselo od vyriešenia otázky, či žalovaný prevzal predmet pôžičky.

jej názoru súdy nižších inštancií nevymedzili dôkazné bremeno tak, že sa po preukázaní písomného potvrdenia s notársky osvedčeným podpisom dlžníka (žalovaného) o prevzatí predmetu pôžičky presúva na žalovaného. V tejto súvislosti rozhodnutie súdov nižšej inštancie záviselo od otázky či popretie tvrdenia žalobkyne v konaní na plnenie predmetu pôžičky zo zmluvy o pôžičke, ako veriteľa tejto pôžičky o prevzatí predmetu pôžičky žalovaným, ako dlžníkom zo zmluvy o pôžičke a zároveň popretie obsahu zmluvných dojednaní v obsahu písomnej formy zmluvy o pôžičke predloženej v konaní žalobkyňou na podporu toho tvrdenia, za stavu kedy je z týchto dojednaní zrejmé prevzatie predmetu pôžičky žalovaným, ako dlžníkom zo zmluvy o pôžičke, spôsobuje presun dôkazného bremena na žalovaného alebo, či v takom prípade ostáva dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia okolnosti prevzatia predmetu pôžičky na žalobkyni a poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/6/2010 a sp. zn. 1Cdo/93/

1. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. zmenil a žalobe vyhovel.
2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že právo žalobkyne predkladať a navrhovať dôkazy nebolo žiadnym spôsobom obmedzené, pričom súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy navrhnuté žalobkyňou a konštatoval, že súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby súd zhodnotil vykonané dôkazy v súlade s predstavami žalobkyne a následne žalobe vyhovel. Bol názoru, že nedošlo k znemožneniu realizovať žalobkyni jej procesné práva (žalobkyňa v dovolaní ani žiadne konkrétne procesné práva, ktoré jej mali byť znemožnené realizovať, neuvádza) a preto nie je naplnený dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP. Poukázal na skutočnosť, že po vyhodnotení všetkých dôkazov dospel súd prvej inštancie k skutkovému záveru, že vykonané dokazovanie nepreukazuje odovzdanie predmetu pôžičky a na tento skutkový záver nadväzoval právny záver, že poskytnutie peňazí mala preukázať žalobkyňa a nepreukázanie tejto skutočnosti má za následok neúspech žalobkyne v spore; či a ako sa dôkazné bremeno presúvalo počas konania a na koho strane bolo v čase po podaní odporu proti platobnému rozkazu, je pre rozhodnutie vo veci samej bez právneho významu, pretože akýkoľvek právny záver o presune dôkazného bremena počas konania nemá vplyv na riešenie otázky, na koho strane bolo dôkazné bremeno v čase po vykonaní celého dokazovania a vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie a nie je tak splnená zákonná podmienka na prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm. a) CSP, keď od vyriešenia žalobkyňou nastolenej právnej otázky žiadnym spôsobom nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Uzavrel, že žalobkyňa sa formálne snaží nesúhlas s hodnotením dôkazov subsumovať pod dovolací dôvod

§ 420písm.

1. f)a § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 6. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 7.

§ 420písm.

f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.

§ 421ods.

1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 9. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod

§ 420

CSP preukázaný nie je, pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho posúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k posúdeniu existencie namietanej vady

§ 420písm.

1. f)CSP. 12. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011, 1Cdo/134/2018, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 13. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP namietala nesprávne rozloženie dôkazného bremena medzi stranami sporu a nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, jeho nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť, odôvodnenie nezohľadňujúce argumenty ani okolnosti predmetného sporu. 14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 15. Pokiaľ žalobkyňa podrobila kritike kvalitu odôvodnení rozhodnutí nižších súdov, lebo ich považovala za arbitrárne, nepresvedčivo a neracionálne odôvodnené, je potrebné uviesť, že nič nenasvedčuje tomu, že by súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založili procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP. V predmetnom spore sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. 15.1. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces

čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je veľmi pestrý, patrí k nemu i povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 a 3 CSP. Prihliadajúc na podstatné dôvody obsiahnuté v rozsudkoch prvoinštančného a odvolacieho súdu (body

1. - 1.
2. a
3. tohto uznesenia), z ktorých vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, pričom právne závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a nie sú ani extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti, sú

názoru dovolacieho súdu prijaté právne závery odvolacieho súdu primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP. Za procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv dovolateľky. V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd akcentuje, že samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 15.

1. Odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozsudku odpovedal vyčerpávajúcim a akceptovateľným spôsobom aj na východiskové námietky uplatnené v odvolaní žalobkyne; dovolací súd sa preto v plnej miere stotožňuje s nasledovným odôvodnením (body
2. - 37.) odvolacieho súdu „Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží

predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.

ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené

druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Neobstojí preto námietka žalobcu, že nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo, keďže postačuje overený podpis dlžníka na zmluve o pôžičke. V spore, v ktorom sa veriteľ domáha zaplatenia sumy pôžičky sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010, 4 Cdo 403/2014). Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že

nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno na túto otázku neprechádza z veriteľa na dlžníka v závislosti od toho, aké dôkazy veriteľ predložil, a teda iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil súdu písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku; dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, neťaží dlžníka. Súd vyhodnocuje splnenie dôkazného bremena veriteľa posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom, či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo nie. Súd prvej inštancie teda v prejednávanej veci z hľadiska právneho názoru na dôkazné bremeno správne považoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke z hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôžičky (odovzdania predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi). Napokon v tejto otázke odvolací súd poukazuje i na ustálenú rozhodovaciu prax (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 325/2009, 1 Cdo 78/2010, 4 Cdo 403/2014, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 303/2011), od ktorej nemá odvolací súd dôvod sa odchýliť. 15.

1. Citované odôvodnenie nemožno považovať za svojvoľné alebo za zjavne neodôvodnené a ani z hľadiska namietaného porušenia princípov rovnosti a kontradiktórnosti nevyplýva z neho taká aplikácia príslušných procesnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je v písomnom odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na procesnoprávne závery, ktoré prijal. Obsah spisu zároveň nedáva podklad pre záver, že by súdy porušili zásadu rovnosti procesných strán, pretože z obsahu spisu ako celku vyplýva, že procesné strany mali vytvorenú rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Argumentácia žalobkyne v dovolaní nebola spôsobilá spochybniť správnosť postupu súdov nižších inštancií, ktoré nenarušili procesnú rovnosť strán sporu ani tým, že by niektorú zo strán procesne preferovali.
2. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd spolu s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie (s ktorým tvorí kompletizujúcu organickú jednotu) neopomenul vziať do úvahy žiadnu z (rozhodných) skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Z vyššie uvedeného je zrejmé, z akých dôvodov odvolací súd potvrdil prvoinštančné rozhodnutie a

názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

§ 387ods.

2 CSP dalo zadosť náležitostiam v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania

ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľka sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (

názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci boli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

1. Dovolateľka ďalej rozporovala svojvoľné a nelogické hodnotenie výpovedí svedkov, či ďalších dôkazov, najmä v súvislosti s podpísaním predmetnej zmluvy, pričom mala za to, že v danom prípade uniesla dôkazné bremeno. Dovolací súd k tomu uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd po dôkladnom preštudovaní spisového materiálu takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.
2. Dovolací súd pripomína, že

§ 191

CSP dôkazy hodnotí súd

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

1. Vec prejednávajúci senát na tomto mieste vyslovuje presvedčenie, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu vrátane žalobcom navrhovaných dôkazov, a to oznámením o postúpení pohľadávky zo
2. decembra 2020 adresovaným žalovanému, výzvou z
3. apríla 2021 adresovanou žalovanému na vrátenie pôžičky s podacím hárkom a dokladom o prevzatí, zmluvami o postúpení pohľadávky z
4. februára 2021 a zo
5. decembra 2020, zmluvou o pôžičke z
6. decembra 2012, výsluchom predsedu predstavenstva žalobcu, výsluchom žalovaného a svedkov X. Y. a J. Y. a X. Š., výsluchom I. O., s listinami - súvahy a výročné správy spoločnosti AG NÁRADIE, s. r. o. od roku 2001 až do roku 2013, sms komunikáciou medzi žalovaným a X. Y. a X. Š., sms komunikáciou medzi žalovaným a J. Y. a I. O., potvrdením ekonóma spoločnosti AG NÁRADIE, s. r. o., čestným vyhlásením Ľ. E. a vykonané dokazovanie náležite vyhodnotil, pričom dosiahnuté skutkové závery nemožno považovať za prejav svojvôle.
7. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä náležitou aplikáciou prejednacej zásady, zásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípu všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri zisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie myšlienkového procesu hodnotenia dôkazov, zo záverov oboch súdov nižších inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu. Námietky žalobkyne v tomto smere preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP za neopodstatnené. 22.

§ 421ods.1 písm.

a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 23.

§ 432

CSP dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 23.

1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
2. Otázkou relevantnou

§ 421ods.

1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 25. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky ale odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2018 sp. zn. 3 Obdo 42/2018 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018, pod R 83/2018). 26. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1. ods. 2, čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/158/2017, sp. zn. 4Cdo/95/2017, sp. zn. 5Cdo87/2017, sp. zn. 6Cdo/21/2017 a sp. zn. 6Cdo/129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 8/2018, pod R 71/2018). 27. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP by mal dovolateľ
3. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
4. b)vysvetliť a prípadným označením rozhodnutí najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
5. c)uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP. 28. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
7. a)CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Pokiaľ dovolateľ neoznačí alebo nesprávne označí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa

jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017 a 8Cdo/141/2017). 29. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie (nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu. 30. Žalobkyňa v súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP považovala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny, pretože sa odklonil od právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v uzneseniach sp. zn. 3MCdo/6/2010 a sp. zn. 1Cdo/93/2022, v ktorých dovolací súd vyjadril svoj právny názor na presun dôkazného bremena ohľadom tvrdenia okolnosti prevzatia predmetu pôžičky, ktorý odvolací súd nerešpektoval. 31. Priblížením obsahu, resp. predmetu uvedeného rozhodnutia, na ktoré dovolateľka poukazuje možno konštatovať, že predmetom skúmania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/6/2010 z 30. júna 2009 bolo plnenie za služby poskytované na základe zmluvy o pripojení k verejnej telekomunikačnej službe ISDN. I keď dovolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „Okruh rozhodujúcich skuto