Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/22/2025 Identifikačné číslo spisu: 1119209152 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 191ods.

1 a ods. 2 CSP s tým, že bolo zjavne nehospodárne vykonať výsluch svedka z dôvodov uvedených v bode

1. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tvrdenie žalobkyne, že dopravnú nehodu spôsobila žalovaná 3/ nebolo v konaní preukázané, a to ani oznámením poistnej udalosti žalobkyni z
2. augusta 2017, ako ani oznámením o poistnej udalosti z
3. júla 2017, v ktorých J. G. nepriznal zavinenie dopravnej nehody. Za hodnovernú považoval správu o dopravnej nehode z
4. júna 2017 spísanú účastníkmi nehody bezprostredne po nej na základe zhodného opisu nehody. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno tvrdenia, čo malo za následok zamietnutie žaloby. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanoveniami § 262 ods.

§ 255ods.

1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP. Vada zmätočnosti spočíva podľa nej v tom, že nižšie súdy nevykonali navrhované dokazovanie a odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými argumentami odvolania, čím rezignoval na svoju povinnosť v zmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia nižších súdov a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobkyňa videla porušenie práva na spravodlivý proces v nevykonaní navrhnutého výsluchu svedka J. G., ktorý mal ako účastník škodovej udalosti objasniť jej priebeh. Výsluch navrhla na pojednávaní konanom 23. mája 2022 ako nevyhnutný dôkaz pre posúdenie uplatneného nároku v súvislosti s otázkou zavinenia dopravnej nehody. Súd prvej inštancie nesprávne predvolal na výsluch K., otca J. G. a následne odmietol predvolať správneho svedka - J. G. z dôvodu, že vykonáva trest odňatia slobody v Leopoldove. Ak odvolací súd považoval tento postup súdu prvej inštancie za správny a svojvoľne rozhodol nedoplniť dokazovanie v odvolacom konaní, skutkový stav veci nebol zistený dostatočne. Namietala, že správa o nehode nemá povahu verejnej listiny, teda skutočnosti uvedené v nej nie je možné považovať za pravdivé bez ďalšieho dokazovania. Konfrontácia J. G. so žalovanou 3/ bola podstatnou pre posúdenie dôvodnosti žaloby. Komplikácie s dostavením sa svedka na pojednávanie sa dali odstrániť postupom podľa § 196 ods. 3 CSP. Nevykonanie riadne navrhnutého dôkazu je porušením princípu rovnosti sporových strán, kontradiktórnosti konania a koliduje aj so základným právom na súdnu ochranu. 4. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu súhlasila s rozhodnutiami nižších súdov a v súvislosti s predvolávaním svedkov poukázala na obsah zápisnice z 23. mája 2022, z ktorej vyplýva, že predvolať K. G. ako svedka žiadala žalobkyňa. Predvolanie tohto svedka žiadala žalobkyňa aj v jej písomných podaniach. Ak došlo k omylu, tak nie na strane súdu prvej inštancie. Podľa žalovanej 1/ predmetnú škodovú udalosť zavinil J. ktorý je zodpovedný za škodu vzniknutú touto udalosťou. Rozhodnutia nižších súdov obsahujú dostatočné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia. Dovolanie žiadala odmietnuť, resp. zamietnuť. Žalovaní 2/ a 3/ sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 6. V zmysle ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Podľa § 420 písm.
2. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
3. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods.

§ 432ods.

1 CSP). V dôsledku viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

1. f)CSP, sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia CSP je nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 11. Dokazovanie predstavuje časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, obsahuje v sebe i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (rozhodnutie ÚS SR zn. I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie strán konania. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania, znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany konania (R 125/1999). V súvislosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci a nesprávnym vyhodnotením dôkazov, dovolací súd dospel k záveru, že uvedené nie je dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strán sporu (R 37/1993, R125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/85/2010, sp. zn. 2Cdo/29/2011, sp. zn. 3Cdo/268/2012, sp. zn. 3Cdo/108/2016, sp. zn. 2Cdo/130/2011, sp. zn. 5Cdo/244/2011, sp. zn. 6Cdo/185/2011 a sp. zn. 7Cdo/38/2012), teda ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP. 12. K základným právam procesnej strany nesporne patrí aj právo navrhovať a predkladať dôkazy, ale nie je procesným pochybením súdu ak súd procesnou stranou navrhované dôkazy neakceptoval, resp. nevykonal v tomto smere dokazovanie. Súd hodnotí predložené dôkazy podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledky hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. 13. K námietke žalobkyne, že v konaní nebol vykonaný ňou navrhnutý výsluch svedka, dovolací súd vo všeobecnosti uvádza, že rozhodnutie súdu, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), je prejavom zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania, sleduje rýchly a hospodárny priebeh konania a zabezpečuje, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v medziach predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý s ohľadom na podstatu prejednávanej veci nie je relevantný. 14. Právomoc konať o veci v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí (rozhodnutie ÚS SR zn. I. ÚS 52/03). Súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, nie procesných strán. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania nevykoná všetky navrhované dôkazy alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu zmätočnosti (R 125/1999). 15. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP (sp. zn. 1Cdo/41/2017, sp. zn. 2Cdo/232/2017, sp. 3Cdo/26/2017, sp. zn. 4Cdo/56/2017, sp. zn. 5Cdo/90/2017, sp. zn. 7Cdo/11/2017, sp. zn. 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (rozhodnutie zn. II. ÚS 465/2017, zn. III. ÚS 40/2020). 16. Podľa obsahu spisu žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie žiadala predvolať ako svedka K. G.. Potvrdzuje to zápisnica z pojednávania 23. mája 2022 (č. l. 181). Rovnako z podaní žalobkyne z 05. júna 2020 (č. l. 108) a 06. júla 2020 (č. l. 121) vyplýva, že žalobkyňa žiadala vykonať výsluch K., a až na pojednávaní konanom 17. októbra 2022, po zistení, že predvolaný svedok K. G. nebol účastníkom dopravnej nehody, navrhla výsluch svedka J. G.. 17. Na margo námietky, že nižšie súdy nevypočuli J. G., čo malo byť potrebné na zistenie miesta a osoby, ktorá zavinila dopravnú nehodu, dovolací súd poukazuje na legitímne dôvody súdu prvej inštancie, ktorý výsluch tohto svedka nepovažoval za hospodárny, pretože návrh bol podaný tri roky po podaní žaloby a vyžadovalo by si to ďalšie odročenie pojednávania. Tento postup zodpovedá úprave sudcovskej koncentrácie konania podľa ustanovenia § 153 ods. 1 až § 3 CSP, podľa ktorej strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas a na prostriedky procesného útoku, ktoré neboli predložené včas, nemusí súd prihliadnuť. 18. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania motivovaním sporových strán, aby procesné úkony vykonávali včas a aby strany nezdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Je procesnou zodpovednosťou sporových strán uplatňovať tvrdenia a označovať dôkazy tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania uvádzaním nových tvrdení a predkladaním nových návrhov na dokazovanie, pokiaľ ich sporové strany mohli uplatniť skôr. Súd prvej inštancie v danej veci dostatočne presvedčivo odôvodnil, prečo návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu výsluchom J. G. ako prostriedku procesného útoku je omeškaný a neprihliadol naň, odvolací súd s odôvodnením súdom prvej inštancie sa stotožnil. Takáto úvaha súdov je logická, v súlade s princípmi racionálnej argumentácie a nevybočuje z hľadísk stanovených v zákone (§ 153 ods. 1 až § 3 CSP). 19. Ako nedôvodnú dovolací súd vyhodnotil aj námietku žalobkyne, že predmetný dôkaz bol podstatný pre rozhodnutie sporu a preto odmietnutie tohto návrhu je porušením práva na spravodlivý proces. 19.1. Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (pozri napr. 4Cdo/100/2018). 19.2. V prejednávanej veci odvolací súd s poukazom na odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 19. jeho rozhodnutia presvedčivo ozrejmil, že výpoveď svedka J. nemohla jednoznačne vyvrátiť ani spochybniť skutkové závery zistené zo správy o dopravnej nehode z 30 júna 2017, podporenej výpoveďou žalovanej 3/, ktorá bola účastníčkou nehody. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukázal na vzájomnú súvislosť týchto dôkazov a na relevantnosť správy o nehode daný ustanovením § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke. Výpoveď navrhovaného svedka preto nebola spôsobilá dôvodne spochybniť zistený skutkový stav a súčasne jeho výsluch by bol vzhľadom na dokazovaním zistený skutkový stav nadbytočný. 20. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie dostatočne nezistil skutkový stav veci, dovolací súd zdôrazňuje, že v dovolacom konaní nemožno formulovať nové skutkové závery vo veci a dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, čo vyplýva z ustanovenia § 442 CSP, podľa ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (rozhodnutie ÚS SR zn. IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP. V preskúmavanej veci však dovolací súd takúto vadu nezistil. 21. Skutkové zistenia nižších súdov a z nich vyvodené skutkové závery v danej veci boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené výsledkami vykonaného dokazovania. Do obsahu základného práva podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutie ÚS SR zn. I. ÚS 97/97). 22. Dovolací za dôvodnú nepovažoval ani námietku, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie a k podstatným tvrdeniam uvedeným v odvolaní, osobitne k tomu, prečo súd prvej inštancie nevykonal výsluch navrhovaného svedka. Za podstatný sa považuje každý argument, ktorý má súvislosť s vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže viesť k rozhodnutiu priaznivejšiemu pre odvolateľa. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súd v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stručne a jasne objasnilo skutkový a právny základ rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo žalobkyne na spravodlivý proces. 23. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP nemožno považovať to, že sa žalobkyňa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa so skutkovými a právnymi závermi súdov vyjadrenými v odôvodneniach rozhodnutí nesúhlasí a nestotožnila sa s nimi, nemôže odôvodniť prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
6. f)CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. I. ÚS 50/04, sp. zn. I. ÚS 98/97, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. II. ÚS 251/03). 24. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobkyne ako neprípustné podľa ustanovenia § 447 písm.
7. c)CSP. 25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok