zákona č. 66/2009 Z. z. (v priebehu konania dôvod žaloby zmenili a žiadali o vydanie bezdôvodného obohatenia
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, ďalej aj „OZ") za užívanie ich pozemkov uvedených v žalobe v katastrálnom území K. Z., obec Košice - Sever, okres Košice I, park B. - verejná zeleň. Keďže tieto pozemky je možné využívať len ako verejnú zeleň, sú žalobcovia ako spoluvlastníci týchto pozemkov obmedzovaní vo výkone vlastníckeho práva. 1.1. Žalobcovia tvrdili, že ako spoluvlastníci týchto pozemkov sú obmedzovaní vo výkone vlastníckeho práva tak, že im ostalo iba holé vlastníctvo.
listinných dôkazov (delimitačný protokol, čestné prehlásenie, Hospodárska zmluva, rozhodnutia z roku 1983) žalovaný nadobudol park „ANIČKA" - verejnú zeleň do svojej správy na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného. Žalovaný nereagoval na výzvy žalobcov na zaplatenie odplaty za vecné bremeno. Odplatu za vecné bremeno žalobcovia určili ako obvyklé nájomné
znaleckého posudku Ing. Z. N. č. 49/2015 na 3,56 eura za m2 a rok, odplatu žiadali spätne za tri roky, spolu 27 874,27 eura,
veľkosti spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach. 1.
zákona č. 66/2009 Z. z., no v priebehu konania zmenili právnu kvalifikáciu uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
ustanovenia § 451 OZ, čo odôvodnili absenciou zákonných predpokladov pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z.
jeho ustanovenia § 1 ods. 2, pretože ide o verejnú zeleň, pod ktorou na predmetných pozemkoch nevzniklo vecné bremeno
1 tohto zákona, a preto im za ich užívanie žalovaným patrí len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia mali za to, ak sa na pozemkoch v ich vlastníctve nachádza verejná zeleň, nemohlo k nim vzniknúť vecné bremeno, pretože tento zákon sa primárne vzťahuje na stavby. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že Park Anička bol a je voľne prístupný verejnosti a takto bol užívaný právnym predchodcom žalovaného od 60. 70. rokov minulého storočia.
stavebného zákona je inžinierskou stavbou (ako oddychový park), preto je treba na vec aplikovať zákon č. 66/2009 Z. z., keďže tento ex lege nevylučuje zriadenie vecného bremena aj na pozemkoch, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň. Ustanovenia § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona sa teda primerane vzťahujú aj na pozemok vo vlastníctve žalobcov, na ktorom je verejná zeleň. 1.5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný v konaní síce nepredložil stavebné povolenie alebo územné rozhodnutie pre park Anička, čo odôvodňoval tým, že ho nevie získať, ale vzhľadom na to, že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako oddychový park, dá sa predpokladať, že stavba bola povolená. Z listín predložených žalovaným sa
súdu dá usudzovať, že park Anička ako oddychový park bol projektom budovaným už od konca
ktorého „V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možné vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí aj nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí." Obdobne i Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 03. februára 2005 sp. zn. 22Cdo/1400/2004 uviedol: „V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, nie je na mieste extenzívnym spôsobom pochybovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy". Toto rozhodnutie je
súdu použiteľné aj v tomto prípade, keď stavebné povolenie malo byť vydané v
osobitného právneho predpisu a je na pozemkoch, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 1 zákona č. 66/2009 Z. z., žalovaný tieto pozemky užíva na základe vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z. Žalobou uplatnený nárok súd posudzoval
zákona č. 66/2009 Z. z., keďže predmetom prechodu na žalovaného bol Park Anička a v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. vzniklo dňom
zákona č. 66/2009 Z. z. patrí žalobcom jednorazová náhrada. Pretože náhrada za zákonné vecné bremeno vzniknuté
1 zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, vlastník pozemku mohol nárok na odplatu za vecné bremeno s úspechom uplatniť v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t. j. do
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., za ktoré žalobcom patrí jednorazová náhrada, ktorú si títo mohli uplatniť do troch rokov od účinnosti tohto zákona, t. j. do
ustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Ide teda o stavbu zahrnutú do ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., o povolenú stavbu, a preto k pozemkom pod touto stavbou vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Nebolo pritom sporné, že verejná zeleň - park Anička na pozemkoch žalobcov prešiel do vlastníctva obce
zákona č. 138/1991 Zb. Doplnil, že aj v prípade, ak by park Anička nebolo možné považovať za stavbu, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ale iba za verejnú zeleň
2 zákona č. 66/2009 Z. z., i tak by k pozemkom, na ktorých je umiestnená, vzniklo vecné bremeno
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Bol názoru, že primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom uvádzaných v ustanovení § 1 ods. 2 tohto zákona. 2.2. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že usporiadaním vlastníckych vzťahov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
ustanovenia § 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorý je vo vlastníctve obce (vyššieho územného celku) alebo vykonať usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov vzniklo
ustanovenia § 4 tohto zákona dňom jeho účinnosti vlastníkovi stavby vecné bremeno k pozemku pod stavbou. Ustanovením § 1 ods. 2 zákona bolo stanovené primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, boli tak postavené na roveň pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda
odvolacieho súdu niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba. Odvolací súd s ohľadom na túto právnu úpravu sa zhodol so súdom prvej inštancie, že aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, vzniklo po splnení ostatných zákonom stanovených podmienok vecné bremeno
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. dňom účinnosti tohto zákona. 2.3. Odvolací súd v ďalšom akcentoval, že na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov sa nachádza oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou
ustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona a súd prvej inštancie sa zaoberal splnením podmienky povolenia tejto stavby v zmysle právnych predpisov platných v čase jej zriadenia. Aproboval závery prvoinštančného súdu, že stavba parku Anička bola povolená rozhodnutím príslušného štátneho orgánu a vybudovaná
administratívneho rozhodnutia. Verejná zeleň na tomto mieste bola plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička od roku 1968 ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Stavbu PKO Anička zmieňujú aj ďalšie listiny predložené žalovaným, na ktoré odkázal súd prvej inštancie a verejná zeleň bola súčasťou areálu parku.
odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutím Obvodného národného výboru, odboru výstavby Košice - Sever č. 2321/75-Kol./Já z
osobitných predpisov (napr. zákona č.138/1991 Zb. delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky zákon pre jeho aplikáciu nestanovuje a nie je podmienená preukázaním stavebného povolenia k stavbe vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku a povolenia na jej užívanie. Zmyslom zákona bolo usporiadať vlastnícke vzťahy práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované
stavebných predpisov neboli, pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku). K pozemkom pod touto stavbou v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. dňom 01. júla 2009 zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať tieto pozemky. Žalovaný teda neužíva pozemky bez právneho dôvodu a žalobcom tak nebolo možné priznať náhradu za užívanie týchto pozemkov bez právneho dôvodu
ustanovenia § 451 OZ. 2.5. Odvolací súd zohľadnil aj skutočnosť, že samotný zákon č. 66/2009 Z. z. neupravuje priznávanie náhrady za vecné bremeno. Dovolací súd sa k náhrade za vecné bremeno vyjadril v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/194/2018, 8Cdo/17/2019, 1Cdo/99/2019, na ktoré odkázal aj súd prvej inštancie. Na otázku, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknutý
ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená
platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, odpovedal najvyšší súd v rozhodnutí z 27. apríla 2022 sp. zn. 5Cdo/175/2019 a odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019,
ktorých právo na náhradu za vecné bremeno vzniknutého
1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo ex lege a patrí jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona. Uvedenými rozhodnutiami boli prekonané závery rozhodnutia najvyššieho súdu z
ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia") dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňovali ustanoveniami § 420 písm.
platných právnych predpisov a rozporu s dobrými mravmi - nedal zrozumiteľnú odpoveď. Zopakovali, že vydania odplaty za užívanie nehnuteľností sa domáhajú titulom bezdôvodného obohatenia, a nie
zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý nemožno v konaní aplikovať, nakoľko vecné bremeno
ustanovenia § 4 tohto zákona na pozemkoch nikdy nevzniklo; vecné bremeno vzniklo len k pozemkom pod stavbou, ktorá spĺňa ďalšie stanovené kritériá. Predmetom konania sú pozemky, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, teda vecné bremeno na nich nikdy nevzniklo. To, že park Anička je inžinierskou stavbou, žalovaný nepreukázal, v konaní nepredložil žiadne rozhodnutie, stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie a ani iný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že tento park je inžinierskou stavbou (dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovaného). 3.3
žalobcov vecné bremeno zaťažujúce ich pozemky nemohlo vzniknúť aj preto, že na vzťahy k Parku Anička nemožno aplikovať ustanovenie § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. Súd nemôže predpokladať, že ak ide o park, automaticky to je legálny park. Zo žalobcami predloženého rozhodnutia o využití územia týkajúceho sa iného parku v Košiciach „borovicového hája" z 15. marca 1985, tiež postaveného pred rokom 1989 na cudzích pozemkoch, vyplýva, že aj v tej dobe k výstavbe parku bolo treba stavebné povolenie. Akceptovanie toho, že žalovaný nenašiel v archíve k Parku Anička stavebné a kolaudačné rozhodnutie a našiel iné rozsiahle podporné dokumenty (jednostupňový projekt kanalizácie stokovej z roku 1968, štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu z roku 1980 a 1985 a rozhodnutie obvodného národného výboru o povolení detského ihriska do trvalého užívania z roku 1975) nemožno uznať. Naviac odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je v rozpore aj s negatívnou dôkaznou teóriou, keďže preukázanie tvrdenia žalovaného, že išlo o stavbu povolenú zaťažovalo žalovaného. Záver súdu prvej inštancie, že „vzhľadom k tomu, že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako oddychový park možno usudzovať, že stavba je povolená, pričom žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, vznikla a užíva sa bez potrebných povolení", s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je nepravdivé a v rozpore s procesným právom. Nie je podstatné ako vníma tento park verejnosť, ani to, že park je využívaný desaťročia. Súd v rozpore s vykonaným dokazovaním svojvoľne usúdil, že riadne a dlhodobé užívanie tohto parku ako oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú
platných právnych predpisov. 3.4. Dovolatelia namietali tiež proti záveru súdov, že vecné bremeno
ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. mohlo vzniknúť aj na verejnej zeleni; mali za to, že vecné bremeno
tohto ustanovenia mohlo vzniknúť len k pozemkom pod stavbou za splnenia ďalších kritérií. Ak by zákonodarca považoval za stavbu cintorín, športový areál alebo verejnú zeleň v zmysle stavebného zákona (§ 43 a ods. 3 ), tak by ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. nemalo zmysel a bolo by celkom zbytočné. Zákonodarca stanovil rozdiel medzi stavbami uvedenými v ustanovení § 1 ods. 1 tohto zákona a cintorínom, športovým areálom a verejnou zeleňou, ktoré sú uvedené v ustanovení § 1 ods. 2 zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu
tohto zákona teda vzniklo iba k pozemkom pod stavbami, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 1 a nie k takým pozemkom, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, teda ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 tohto zákona. Primerané vzťahovanie tohto zákona aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, ak tieto prešli do vlastníctva obce
osobitného predpisu, znamená nie rovnako, ale vhodne, teda nie identicky, ale v primeranom rozsahu. Pod „usporiadanie vlastníckych vzťahov" zákonodarca nezahŕňa zriadenie vecného bremena, čo explicitne vyplýva zo zákona. Je tak zrejmé, že zákonodarca explicitne predpokladá obmedzenú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na verejnú zeleň, športový areál a cintoríny. K pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu
ustanovenia § 4 ods. 1 uvedeného zákona. Zákon umožnil obciam a vyšším územným celkom vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých je cintorín, športový areál alebo verejná zeleň zámenou s náhradným pozemkom alebo v konaní o pozemkových úpravách
osobitného predpisu. Preto žalobcovia majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného užívaním ich nehnuteľností, keďže vecné bremeno na týchto nehnuteľnostiach nevzniklo. 3.5. Žalobcovia rozhodovaciu prax súdov,
ktorej v prípade odplaty za vecné bremeno
zákona č. 66/2009 Z. z. ide o jednorazovú odplatu považujú za nesprávnu a nespravodlivú. Argumentovali tiež, že zriadiť vecné bremeno zákonom (§ 4 cit. zákona) a tým obmedziť vlastnícke právo priamo zákonom je v hrubom rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie zn. PL. zn. ÚS 38/95, zn. PL. ÚS 4/2000, zn. PL. ÚS 19/09). Navrhli použiť ústavne konformný výklad zákona č. 66/2009 Z. z. aj s ohľadom na to, že
súčasnej judikatúry za vecné bremeno, ktoré vzniklo týmto zákonom patrí vlastníkom pozemkov odplata, teda ide o odplatné vecné bremeno (4MCdo 2/2014). Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 49/2014 síce konštatoval, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, avšak vo veci sa konalo o vecnom bremene vzniknutom
ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Podstata rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré poukazovali súdy nižšej inštancie v odôvodnení rozhodnutí spočívala v tom, že priznávanie primeranej náhrady za vecné bremeno vzniknuté
ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je použiteľné aj pri rozhodovaní o primeranej náhrade za vecné bremeno vzniknuté
zákona č. 66/2009 Z. z. Nesúhlas žalobcov vyplýva z toho, že súdy sa nezaoberali cieľom a zmyslom zákona č. 66/2009 Z. z. Ak by odplata za vecné bremeno mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a vyššie územné celky, aby vysporiadali vlastnícke vzťahy k pozemkom pod ich stavbami, a to jedno či zámennými zmluvami alebo pozemkovými úpravami. Nečinnosť obcí a samosprávnych krajov a neriešenie tohto problému, by bolo ich víťazstvom, čo je v rozpore so spravodlivosťou a ochranou vlastníckeho práva. Vlastníci pozemkov totiž nemajú právny prostriedok, aby donútili obce a samosprávne kraje k usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Práve opakovaná náhrada za vecné bremeno má v tomto prípade charakter donucujúceho prostriedku proti vlastníkovi stavby, aby tento vysporiadal majetkové vzťahy v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva vlastníka pozemku. 3.6. Jednorazová odplata za vecné bremeno je iluzórnou ochranou vlastníckeho práva z dôvodu existencie inštitútu premlčania; ozrejmili, že vlastníci pozemkov pod stavbami uvádzanými v ustanovení § 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nevedeli o tejto právnej úprave a o tom, že účinnosťou tohto zákona vzniklo vecné bremeno na ich pozemkoch. Ak by aj o nej vedeli (v zmysle zásady právo patrí bdelým), nedozvedeli by sa z neho, že si majú požiadať o jednorazovú odplatu za vecné bremeno v premlčacej lehote počítanej odo dňa účinnosti zákona. Ani zákonodarca nemôže zneužívať inštitút vecného bremena v nádeji, že vlastníci veci sa o vecnom bremene, ktorým ju zaťažil dozvedia až vtedy, keď už nárok na odplatu bude premlčaný a už ho nebudú môcť úspešne vymáhať. Ani novela zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách vykonaná zákonom č. 257/2022 Z. z., na ktorú odkazuje odvolací súd, pre vlastníkov pozemku nestanovila nástroj, ktorým by mohli prinútiť obce a samosprávne kraje pozemky vysporiadať. Zákonodarca nepredpokladal usporiadanie vzťahov jednorazovou odplatou za vecné bremeno na pozemkoch, lebo cieľom úpravy bolo, aby sa vlastníkom pozemkov pod stavbami stali obce a vyššie územné celky. Ak by obce a samosprávne kraje zaplatili jednorazovú odplatu za vecné bremeno, nie je dôvod, aby poskytli vlastníkom pozemkov, na ktorých sú postavené stavby v ich vlastníctve náhradné pozemky alebo aby boli vzťahy vyriešené v konaní o pozemkových úpravách
osobitného predpisu. Výkladom,
ktorého odplata za vecné bremeno je jednorazová, by sa celkom poprel účel, cieľ a zmysel tohto zákona. 3.7. V ďalšom dovolatelia vytýkali nižším súdom, že sa v odôvodneniach rozhodnutí nevysporiadali s princípom právneho štátu a princípom legitímnych očakávaní žalobcov. Žalobcovia podávali žalobu v čase, keď judikatúra zastávala právny názor, že odplata za vecné bremeno je opakujúce sa plnenie. Vychádzali z očakávania, že odplata za vecné bremeno im patrí, lebo takto už súdy rozhodli v iných konaniach. Legitímne očakávanie žalobcov tak bolo založené na samotnom zákone, ktorý neupravoval, že odplata za vecné bremeno má byť jednorazová, a aj na iných rozsudkoch súdov. Prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. im
výkladu najvyšším súdom štát de facto vyvlastnil majetok, keďže im ostalo iba holé vlastnícke právo. Jediným ústavne konformným výkladom je, že odplata za obmedzenie vlastníckeho práva má byť opakovaná za celý čas obmedzovania vlastníckeho práva, a teda má byť vo forme renty. Odplata za vecné bremeno má byť súdmi priznávaná ako opakujúce sa plnenie až do usporiadania vlastníckych vzťahov, keďže takýto záver vyplýva zo samotného cieľa zákona a z logického, teleologického, systematického aj historického výkladu tohto zákona. 3.
nich márne uplynutie premlčacej doby nezavinili, keďže objektívne nemohli vedieť, že si majú požiadať o jednorazovú odplatu v trojročnej premlčacej lehote, lebo nemohli vedieť aká bude rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ktorý dospel k názoru, že za vecné bremeno na definovaných pozemkoch, ktoré vzniklo prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. patrí vlastníkom pozemkov jednorazová odmena. 3.9. Rozhodnutia najvyššieho súdu o tom, že za vecné bremeno, ktoré vzniklo
zákona č. 66/2009 Z. z. patrí vlastníkovi pozemku jednorazová náhrada (napr. sp. zn. 2Cdo/194/2018, 8Cdo/17/2019, 1Cdo/99/2019, 7Cdo/292/20201, 7Cdo/363/2021, 4Cdo/102/2022) žalobcovia poznajú, avšak v tomto konaní boli riešené špecifické okolnosti prípadu, ktoré najvyšší súd pri predchádzajúcich rozhodnutiach nezohľadňoval a súdy nižšej inštancie na ne neodpovedali. Ako právne otázky doposiaľ neriešené dovolacím súdom, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uviedli otázky, či 1. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza verejná zeleň? 2. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba, ktorá nie je povolená
platných právnych predpisov ?
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 11. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
1 CSP sa dovolanie podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
ustanovenia § 447 písm.
ustanovenia § 420 písm.
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., za ktoré im
záveru odvolacieho súdu patrila jednorazová náhrada, ktorej sa mohli s úspechom domáhať na súde do troch rokov od účinnosti tohto zákona, t. j. do 01. júla 2012, ďalej o jednorázovosti poskytnutej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva týmto vecným bremenom. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú uvedené jeho podstatné dôvody, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Právne závery odvolacieho súdu preto nie je možné považovať za celkom zjavne neodôvodnené, arbitrárne, alebo právne nekonformné. To platí aj o závere odvolacieho súdu, že park Anička je verejnou zeleňou. Za vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď na doplnenie dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia (rozhodnutie ÚS SR zn. II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. rozhodnutie zn. I. ÚS 188/06). 21. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá (R 24/2017). Najvyšší súd už
predchádzajúcej právnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci súdom (R 54/2012, 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že žalobcovia majú odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. 22. Žalobcovia podrobili kritike, že žalovaný v priebehu konania nepredložil stavebné povolenie a ani územné rozhodnutie týkajúce sa výstavby parku Anička, teda dôkaz, že tento park je povolenou stavbou v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona. Namietali, že ak neexistuje rozhodnutie o povolení stavby/parku, príp. rozhodnutie o povolení užívať ho, nejde o stavbu povolenú
platných právnych predpisov, ako sa to vyžaduje
1 zákona č. 66/2009 Z. z. Nesúhlasili so záverom súdov o nemožnosti získať tieto povolenia pre veľký časový odstup, ktorý uplynul od výstavby parku ak žalovaný v archíve našiel iné historické dokumenty (jednostupňový projekt kanalizácie stokovej z roku 1968, štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu z roku 1980 a 1985 a rozhodnutie obvodného národného výboru o povolení trvalého užívania detského ihriska z roku 1975). Odôvodnenie rozsudku je v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, pretože preukázanie tvrdenia, že išlo o stavbu povolenú, spočívalo na žalovanom. Záver súdu prvej inštancie, že „vzhľadom k tomu, že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako oddychový park možno usudzovať, že stavba je povolená, pričom žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, vznikla a užíva sa bez potrebných povolení", s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je
nich nesprávny a v rozpore s procesným právom. Súd bez prihliadnutia na výsledky dokazovaním svojvoľne usúdil, že samotné riadne a dlhodobé užívanie parku ako oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú
platných právnych predpisov. 23. K tomu dovolací súd uvádza, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vychádzajúca z článku 15 základných princípov CSP a stanovená v § 191 ods. 1 CSP, ktorá sa pri hodnotení dôkazov uplatňuje znamená, že záver, ku ktorému sudca z vykonaných dôkazov dospeje, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Tento postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nie je daný dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm.
ustanovenia § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Podstata dovolacej argumentácie žalobcov spočívala v rozsiahlej polemike so závermi súdov nižších inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami vychádzajúcimi z takých listinných dôkazov, z ktorých nebolo možné vyvodiť „povolenosť" stavby parku Anička a s uplatnením tzv. negatívnej dôkaznej teórie. Súdy konštatovaním, že „ žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, vznikla a užíva sa bez potrebných povolení", preniesli dôkazné bremeno preukazovania „povolenosti" stavby parku Anička na nich. Spochybnili tiež záver súdov, že „samotné riadne a dlhodobé užívanie tohto parku ako oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú
platných právnych predpisov", keďže „povolenosť" tejto stavby bolo možné preukázať len listinnými dôkazmi. 26.
tzv. negatívnej dôkaznej teórie, na uplatnenie ktorej vo veci poukázali žalobcovia platí, že „Na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti" (napr. 4Cdo/13/2009). Súdy nižších inštancií
dovolacieho súdu nekonali v rozpore s touto zásadou, keďže žalobcov v konaní nezaťažili dôkazným bremenom, aby oni preukázali „povolenosť", príp. „nepovolenosť" stavby parku Anička. Súdy záver o tom, že park je stavbou povolenou
platných právnych predpisov založili na listinných dôkazoch predloženým žalovaným (hoci žalovaný nepredložil samotné stavebné ani kolaudačné rozhodnutie). Z nich potom (aj pri absencii samotného stavebného príp. kolaudačného rozhodnutia) s prihliadnutím na dobu od ich vydania vyvodili, že stavbu parku Anička je možné považovať za stavbu povolenú. Konštatovanie súdov, že žalobcovia neuviedli námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, nebol postupom, ktorým by súdy preniesli na žalobcov v tomto smere dôkazné bremeno, resp. že by od žalobcov žiadali, aby oni preukazovali v konaní neexistujúcu skutočnosť (nepovolenosť stavby). Týmto konštatovaním iba zvýraznili správnosť ich záveru, že stavba parku bola povolená. Dovolací súd teda nezistil, že by vo veci bolo vykonané dokazovanie s deficitmi, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP. To, že súdy z vykonaných dôkazov vyvodili skutkový záver o tom, že stavba parku Anička bola povolená
príslušných právnych predpisov, môže byť potom iba nesprávnym skutkovým záverom, ktorý však samé o sebe prípustnosť dovolania
f) CSP nezakladá. Navyše konečný záver súdov o tom, či v prípade parku Anička išlo o „povolenú (v súlade s právnymi predpismi)" stavbu, bol aj záverom právnym, ktorý mohli žalobcovia napadnúť len dovolaním podaným
ustanovenia § 421 CSP, čo však neurobili. Na pozemkoch žalobcov sa nachádza výlučne zeleň, ktorá tvorí súčasť stavby PKO a na jej vybudovanie sa nevyžadovalo samostatné stavebné (kolaudačné) povolenie. 27. Dovolacia argumentácia žalobcov spočívala v tvrdení, že skutkové a právne závery získané z vykonaných dôkazov sú svojvoľné, arbitrárne a neudržateľné a že nevyplývajú z vykonaného dokazovania. K tvrdeniam žalobcov, že súdy vykonané dôkazy nehodnotili správne, skutkový stav zisťovali jednostranne v ich neprospech, nezaoberali sa nimi tvrdenými skutočnosťami a vzali na zreteľ nedostatočné dôkazy, a teda vychádzali z nesprávnych skutkových zistení a skutkových záverov, dovolací súd uvádza, že táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 28.
dovolacieho súdu skutkové závery súdov nižších inštancií nemožno považovať za svojvoľné, zmätočné, ani extrémne vybočujúce z medzí voľného hodnotenia dôkazov len preto, že (v závere) neboli vyhodnotené
predstáv žalobcov. Súdy mali vykonaným dokazovaním za preukázané, že na pozemkoch žalobcov je verejná zeleň, ktorá je voľne prístupná verejnosti a že je súčasťou stavby PKO Anička. Vychádzali aj zo spôsobu využívania pozemkov žalobcov z údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, záver súdov o tom, či táto „verejná zeleň" je stavbou a povolenou
platných právnych predpisov, bol už záverom o právnych otázkach, ktorých nesprávnosť mohli žalobcovia napadnúť dovolaním
ustanovenia § 421 CSP, čo však neurobili. Iba samotný nesúhlas s právnymi závermi súdov a polemika s právnymi názormi odvolacieho súdu, bez konkretizácie dovolacej otázky
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) až písm. c), ak by žalobcovia tento aj uplatnili, by prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladala, nakoľko realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje samotným právnym posúdením veci. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti (§ 420 CSP) najvyšší súd zotrval pri rozhodovaní vo viacerých rozhodnutiach (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Dovolací súd teda nezistil, že by dokazovanie vo veci bolo vykonané „manipulatívne" resp. s takými deficitmi, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm.
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 30. Dovolanie prípustné
ustanovenia § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Žalobcovia v dovolaní definovali tri právne otázky: 1. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza verejná zeleň ? 2. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba, ktorá nie je povolená
platných právnych predpisov?
1 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku
osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou"). 33.
2 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce
osobitného predpisu. 34. Závery odvolacieho súdu k prvej právnej otázke vychádzali zo zistení, že na pozemkoch žalobcov sa nachádza park Anička, slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou (a zároveň povolenou) stavbou - oddychovým parkom
ustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) zákona č. 50/1976 Zb. a teda stavbou zaradenou
1 zák. č. 66/2009 Z. z. a pretože nebolo sporné, že táto verejná zeleň - park Anička prešla do vlastníctva žalovaného
zákona č. 138/1991 Zb., vzniklo k pozemkom žalobcov vecné bremeno
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Aj v prípade, ak by park Anička nebolo možné považovať za stavbu uvádzanú v ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.,
názoru odvolacieho súdu by išlo o verejnú zeleň
ustanovenia § 1 ods. 2 tohto zákona, ktorá prešla do vlastníctva obce
zák. č. 138/1991 Zb. a za primeraného použitia zákona č. 66/2009 Z. z. aj na pozemky uvádzané v ustanovení jeho § 1 ods. 2, vecné bremeno
1 tohto zákona vzniklo aj na pozemkoch žalobcov užívaných ako verejnú zeleň. Zároveň bol názoru, že „primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemky
2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom
2 zákona č. 66/2009 Z. z." 35. Odvolací súd vec kvalifikoval tak, že park Anička (verejná zeleň) je inžinierskou stavbou (§ 43a zák. č. 50/1976 Zb.), ktorá bola povolená a na pozemkoch žalobcov vzniklo vecné bremeno
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktoré však vzniklo aj v prípade, že táto „verejná zeleň" nebola stavbou, keďže ustanovenie § 4 ods. 1 sa vzťahovalo aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, pretože takéto usporiadanie práv ustanovenie § 4 ods. 1 nevylučovalo. Odvolacím súdom zvolenú interpretáciu ustanovenia § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. dovolací súd hodnotí ako legitímnu, ústavne akceptovateľnú a takú, ktorá má oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. 36. Žalobcovia aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. označili za neprípustnú, pretože verejná zeleň, ktorou je aj park Anička nie je stavbou a
tohto zákona vzniklo vecné bremeno len na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba. Pre prípad, ak by stavbou bol aj park, namietali, že by išlo o nepovolenú stavbu, nakoľko žalovaný nepredložil stavebné povolenie, ani územné rozhodnutie, týkajúce sa parku Anička, ktoré by preukazovali splnenie podmienky stanovenej § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. a to, že ide o stavbu povolenú
platných právnych predpisov. Ak by aj išlo o verejnú zeleň
ustanovenia § 1 ods. 2 tohto zákona, jeho primerané použitie aj na „verejnú zeleň" neumožňuje usporiadať tieto vzťahy inak, než len uzavretím zámennej zmluvy, príp. pozemkovými úpravami
zák. č. 330/1991 Zb. (§ 2 zák. č. 66/2009 Z. z.), resp. primeraným použitím zákona č. 66/2009 Z. z. a v takýchto prípadoch vecné bremeno na pozemkoch nevzniklo. Uvedené viedlo žalobcov k položeniu prvej právnej otázky v dovolaní, či vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza verejná zeleň. 37. Zákon č. 66/2009 Z. z. je právny predpis, ktorého prijatie bolo vyvolané potrebou vo verejnom záujme zabezpečiť obciam, mestám a vyšším územným celkom právny rámec umožňujúci im nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom pod stavbami, ktoré na ne štát delimitoval bez akéhokoľvek právneho vzťahu k týmto pozemkom. Zámerom zákonodarcu bolo súčasne zabezpečiť obciam právny vzťah k takýmto pozemkom priamo zákonom zriadením vecného bremena do definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov. V ustanovení § 1 ods. 1 zákona je vymedzené, na ktoré pozemky sa zákon vzťahuje. Pre jeho aplikáciu sú rozhodujúce dve podmienky a to, že ide o stavbu vo vlastníctve obce nachádzajúca sa na pozemku iného vlastníka a spôsob nadobudnutia stavby delimitáciou zo štátu na obec. Čo je stavba, definuje stavebný zákon. Členenie stavieb je uvedené v § 43a a nasl. stavebného zákona. Zákon sa primerane použije i na majetkovoprávne usporiadanie pozemkov, ktoré síce nie sú zastavané stavbou, ale je na nich umiestnený cintorín (okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví), športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce
osobitného predpisu. Verejná zeleň je buď inžinierska stavba v podobe oddychového parku [§ 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona] alebo nemá podobu stavby a
pojmu používanom pri územnom plánovaní „Zeleň sú vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdĺž líniových stavieb v ostatnej krajine" (§ 139a ods. 9 stavebného zákona účinného k 01. júlu 2009). S ohľadom na uvedené sa dovolací súd stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že „niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z., a prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom
1 cit. zákona. Nakoľko zákono
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.