2 písm. b), ods. 5 písm. a) Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvinených Ing. L. K., Z. K., S. K. a Ľ. K. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej tiež „okresný súd“) rozsudkom z 15. júna 2022, sp. zn. 4T/77/2019, uznal obvinených Ing. L. K. a Z. K., vinných z pokračovacieho zločinu poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom
2 písm. a), písm. b), ods. 5 písm. a) Trestného zákona, obvineného S. K. vinného z prečinu poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom
2 písm. a), písm. b), ods. 4 Trestného zákona a obvinenú Ľ. K. vinnú z pomoci k pokračovaciemu zločinu poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom
1 písm.
Občianskeho zákonníka a Z. S.O., nar. XX. S. XXXX, na základe ktorej mu Z. S. poskytol hotovostnú finančnú pôžičku vo výške 175.000 eur, súčasne na nej potvrdil prevzatie hotovosti, ktorú sa
zmluvy zaviazal vrátiť do
Občianskeho zákonníka uznal dlh, pôžičku ani čiastočne nevrátil, pričom vedel, že nie je schopný pôžičku v dohodnutej lehote vrátiť,
kúpnych zmlúv zaplatené započítaním za poskytnuté pôžičky predávajúcim od kupujúcich, hoci kupujúci nikdy nedisponovali finančnými prostriedkami v hodnote prislúchajúcim kúpnym cenám v kúpnych zmluvách, pričom X. K. predal nehnuteľný majetok, ktorý mal vo výlučnom vlastníctve i v spoluvlastníctve s obvinenou Ľ. K. takým spôsobom, že nedošlo k transformácii jeho nehnuteľného majetku na finančný majetok, ale len k úbytku nehnuteľného majetku započítaním na neexistujúce pôžičky a to za vedomej spolupráce ostatných obvinených za účelom zmarenia uspokojenia veriteľa Z. S., čím mu bola spôsobená škoda vo výške 175.000 eur. Za to obvinenej Ing. L. K. okresný súd uložil
5 Trestného zákona, v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorého výkon
1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe.
2 Trestného zákona okresný súd ustanovil skúšobnú dobu na 3 roky. Zároveň obvinenej
4 písm. d) Trestného zákona uložil povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom poškodenému Z. S.. Obvinenému Z. K. okresný súd uložil
5 Trestného zákona, v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon ktorého
1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
2 Trestného zákona okresný súd ustanovil skúšobnú dobu v na 3 roky. Zároveň obvinenému
4 písm. d) Trestného zákona uložil povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom poškodenému Z. S.. Obvinenému S. K. okresný súd uložil
4 Trestného zákona, v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, výkon ktorého
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a
2 Trestného zákona ustanovil skúšobnú dobu na 2 roky. Obvinenej Ľ. K. okresný súd uložil
5 Trestného zákona, v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon ktorého
1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe.
2 Trestného zákona okresný súd ustanovil skúšobnú dobu na 3 roky. Zároveň obvinenej
4 písm. d) Trestného zákona uložil povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom poškodenému Z. S.. Okresný súd
1 Trestného poriadku všetkým obvineným uložil povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne poškodenému Z. S. škodu vo výške 175.000 eur. Okresný súd
2 Trestného poriadku poškodeného Z. S. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Všetci obvinení napadli uvedený rozsudok okresného súdu spoločným odvolaním. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež „krajský súd“) rozsudkom z 22. novembra 2023, sp. zn. 5To/124/2022,
1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste vo vzťahu ku všetkým obvineným a
3 Trestného poriadku uložil obvinenej Ing. L. K.
5 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1 ods. 3 písm. e) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a
1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 2 roky; obvinenému Z. K.
5 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1 ods. 3 písm. e) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a
1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 2 roky; obvinenej Ľ. K.
5 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1 ods. 3 písm. e) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a
1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 2 roky; obvinenému S. K.
4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1 ods. 3 písm. e) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, výkon ktorého
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a
1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 1 rok. V ostatných výrokoch ostal napadnutý rozsudok okresného súdu nedotknutý. Proti rozsudku krajského súdu, ktorý bol všetkým obvineným a ich obhajcovi doručený 18. januára 2024, podali obvinení prostredníctvom spoločného zvoleného obhajcu 25. júna 2024 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
obvinených v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa nie je vyjadrená hodnota prevádzaných nehnuteľností, čím absentuje vymedzenie zmenšenia hodnoty majetku dlžníka. Pokračovali, že v skutkovej vete rozsudku okresný súd uviedol len kúpne ceny nehnuteľností, ktoré boli uvedené v kúpnych zmluvách, a to 122.600 eur a 265.000 eur. Kúpna cena (naviac ak bola započítaná voči pôžičkám kupujúcich) nemusí byť zhodná s hodnotou prevádzaných nehnuteľností. Výšku kúpnej ceny ovplyvňuje mnoho faktorov, ako je ponuka a dopyt, časové obdobie za aké „chce“ predávajúci vec predať a mnohé iné skutočnosti a okolnosti. Súd
obvinených nesprávne právne posúdil škodu spôsobenú údajným trestným činom. Doplnili, že okresný súd v odôvodnení rozsudku na str. 21 uviedol: „V danom prípade konaním páchateľov došlo k úplnému znemožneniu uspokojenia veriteľa a škoda potom zodpovedá výške uplatňovanej pohľadávky 175 000 eur.“
názoru obvinených okresný súd stotožnil spôsobenú škodu s výškou pohľadávky veriteľa; tento nedostatok rozsudku nenapravil ani odvolací súd. Javí sa
nich, že súdy vychádzali z toho, že keďže veriteľ nebol vôbec uspokojený, rovná sa spôsobená škoda neuspokojenej pohľadávke. Takýto právny záver je však
obvinených nesprávny; súdy
nich neskúmali, aká bola hodnota prevádzaných nehnuteľností v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv. Obvinení dodali, že v spise sú založené aj znalecké posudky znalca Ing. S. E. č. 43/2016, č. 44/2016 a č. 43-1/2016, ktoré dal vypracovať nebohý X. K.. Tieto posudky okresný súd označil (spomenul) na str. 15 a 16 rozsudku, avšak nijakým spôsobom sa hodnotou prevádzaných nehnuteľností nezaoberal. Ďalej uviedli, že okresný súd na str. 16 rozsudku len zhodnotil, že kúpna cena nehnuteľností uvedená v kúpnej zmluve z 19. apríla 2016 a kúpnej zmluve zo 14. júna 2016 bola určená nad hodnotu stanovenú znaleckými posudkami. Táto skutočnosť
obvinených však nemá žiadnu relevanciu pre právne posúdenie skutku. Zároveň, súbor nehnuteľností v katastrálnom území J. G. zapísaných na LV č. XXXX, XXXX, XXXX a XXXX (ďalej len „súbor nehnuteľností Chotár“) bol predaný
nich o to dôvodnejšie. Naviac, znalecký posudok č. 43/2016 bol
údajov uvedených v znaleckom posudku vypracovaný k
obvinených nedáva žiaden zmysel. Kúpna zmluva na súbor nehnuteľností Chotár bola uzavretá 14. júna 2016, čo
nich znamená, že rozhodný čas pre určenie hodnoty súboru nehnuteľností Chotár bol
obvinených použiteľný. Súdy však znalecké posudky neskúmali. Súdy rovnako neskúmali skutočnú hodnotu prevádzaných nehnuteľností, preto dospeli k nesprávnym právnym záverom. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu osoby dlžníka a iných hmotnoprávnych ustanovení obvinení na záver konajúcich súdov, že: „Ľ. K. spoločným konaním poskytla inému pomoc k zmareniu uspokojenia svojho veriteľa tým, že predala časť svojho majetku, predstierala neexistujúci záväzok a spôsobila takým činom škodu veľkého rozsahu“, obvinení argumentovali, že Ľ. K. žiadneho veriteľa nemala, teda nemohla zmariť uspokojenie svojho veriteľa; Ľ. K. prevádzala svoj majetok, čím nemohla zmariť uspokojenie veriteľa inej osoby. Pokračovali, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov Ľ. K. a X. K. bolo vyporiadané
obvinených zrejmé, že Ľ. K. predajom svojho majetku (ktorý mala v podielovom alebo výlučnom vlastníctve) nemohla zmariť uspokojenie veriteľa inej osoby (svojho manžela), teda nemohla ani poskytnúť pomoc dlžníkovi k zmareniu uspokojenia veriteľa, a teda ani spôsobiť veriteľovi škodu. Dodali, že Ľ.W. K. žiaden neexistujúci záväzok voči veriteľovi nepredstierala. Ďalej poukázali na argumentáciu odvolacieho súdu na str. 8 rozhodnutia, že „Rovnako neobstojí tvrdenie, že obžalovaná Ľ. K. mohla so svojim vlastníckym podielom nakladať v súlade s Občianskym zákonníkom, keďže nemala vedomosť o tom, že by bol X. K. poškodenému dlžný nejaké peniaze.“ Bez ohľadu na to, či o veriteľovi Ľ. K. vedela (obhajoba trvá na tom, že o veriteľovi nevedela), mohla so svojim spoluvlastníckym podielom (a majetkom v jej výlučnom vlastníctve) nakladať akokoľvek chcela a nezmarila by uspokojenie veriteľa svojho manžela. Dodali, že manželia mali majetky v podielovom spoluvlastníctve. Obvinení poukázali na § 147 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, poznamenali, že pohľadávku, ktorá vznikla za trvania manželstva, možno zo spoločného majetku uspokojiť aj po jeho zániku, a to až do času, kým nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Keďže k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo v roku 2000, nebolo
obvinených možné pohľadávku údajného veriteľa z roku 2012 uspokojiť zo spoločného majetku manželov; takýto spoločný majetok (patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov) v tom čase neexistoval. Pohľadávku údajného veriteľa, Z. S., bolo
obvinených možné uspokojiť len z majetku X. K.. Inak povedané, veriteľ X. K. by sa nemohol uspokojiť z majetku patriaceho Ľ. K. (tak ako by sa nemohol uspokojiť z majetku akejkoľvek inej osoby, okrem osoby dlžníka), preto jeho predajom nemohla Ľ. K. ukrátiť údajného veriteľa X. K.. Následkom toho
obvinených neobstoja ani ostatné výroky o vine ostatných obvinených; ak na uspokojenie údajného veriteľa Z. S. mohol byť použitý len majetok X. K., a nie majetok Ľ. K., potom sa tým prirodzene zmenšuje výška škody. Postavenie obvinených L. K., Z. K. a S. K. tak bolo zásadne zhoršené aj v dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia, keďže nebola preukázaná výška škody, ktorá je rozhodujúca pre aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu
4 a ods. 5 písm.
obvinených sa odvolací súd nedostatočne vysporiadal s kľúčovým argumentom obhajoby uvedenom v bode III. odvolania z 15. septembra 2022 a neprípustne ho zjednodušil. Odvolací súd uviedol len, že takýto argument neobstojí; neuviedol však, prečo
názoru súdu tento argument neobstojí. Odvolací súd nevysvetlil, prečo Ľ. K. nemohla nakladať so svojim spoluvlastníckym podielom, resp. prečo takáto jej dispozícia s majetkom bola v rozpore s Občianskym zákonníkom a s ktorým ustanovením tohto právneho predpisu. Odvolací súd nedal
obvinených odpoveď na otázku podstatnú pre vyvodenie trestnej zodpovednosti a posúdenie viny. Takýmto spôsobom bolo
obvinených porušené právo na obhajobu zásadným spôsobom; čo malo podstatný vplyv na výsledok konania. V tejto súvislosti obvinení poukázali (najmä pre vylúčenie pochybností) aj na § 239 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Dodali, že Ľ. K. nemohla naplniť ani túto skutkovú podstatu trestného činu, pretože predávala svoj majetok. Záverom obvinení uviedli, že konajúce súdy nesprávne právne posúdili zistený skutkový stav veci, čím dospeli k záveru, že Ľ. K. zmarila uspokojenie svojho veriteľa. Zopakovali, že Ľ. K. predala svoj majetok a takéto konanie nevykazuje znaky žiadneho trestného činu, aj napriek tomu, že jej za majetok nebola poskytnutá protihodnota. Pretože Ľ. K. nemala žiadneho veriteľa a jej majetok nepatril do bezpodielového spoluvlastníctva. Svojim konaním nemohla zmariť ani uspokojenie veriteľa inej osoby. Opätovne uviedli, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s odvolacou námietkou obhajoby, že Ľ. K. predávala svoj majetok a svojím konaním tak nemohla zmariť uspokojenie veriteľa inej osoby. Rovnako konajúce súdy
obvinených nesprávne právne posúdili zistený skutkový stav veci, a teda že Ing. L. K. a Z. K. zmarili uspokojenie veriteľa inej osoby, čím spôsobili škodu veľkého rozsahu; pretože nebola skúmaná a preukázaná hodnota prevádzaných nehnuteľností, a to či v súhrne hodnota týchto nehnuteľností (teda hodnota 1 spoluvlastníckeho podielu, ktorý patril X. K.) dosahovala hodnotu údajnej a zmarenej pohľadávky veriteľa. Teda nebola preukázaná výška spôsobenej škody.
názoru obvinených konajúce súdy taktiež nesprávne právne posúdili zistený skutkový stav veci, a teda že S. K. zmaril uspokojenie veriteľa inej osoby, čím spôsobil značnú škodu. Pretože nebola skúmaná a ani preukázaná hodnota prevádzaných nehnuteľností
kúpnej zmluvy z 19. apríla 2016 (teda hodnota 1 spoluvlastníckeho podielu, ktorý patril X. K.) a ani hodnota ostatného majetku, ktorý X. K. zostal po uzavretí predmetnej zmluvy, a teda (
kúpnej zmluvy dosahovala hodnotu zvyšnej (neuspokojenej) časti pohľadávky; teda nebola preukázaná výška spôsobenej škody. Dodali, že Ľ. K. bola uznaná vinnou za pomoc k pokračovaciemu zločinu poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom
1 písm. d) Trestného zákona k § 20 Trestného zákona; takáto právna kvalifikácia je
nich taktiež nesprávna, pretože závažnejšia forma trestnej súčinnosti v sebe pohlcuje nižšie formy trestnej súčinnosti. Keďže však mali za to, že konanie Ľ. K. nebolo trestným činom, nebude obhajoba bližšie rozoberať právnu kvalifikáciu skutku, ktorý sa jej (neprávom) kladie za vinu. Z vyššie uvedených dôvodov obvinení navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon v § 2 ods. 1 a § 2 ods. 7, § 2 ods. 9 Trestného poriadku a § 21 ods. 1 písm.
1 Trestného poriadku vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon v § 2 ods. 1 a § 2 ods. 7 Trestného poriadku a § 20 Trestného zákona k § 239 ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 5 písm. a) Trestného zákona, v neprospech obvinenej Ing. L. K.;
1 Trestného poriadku vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon v § 2 ods. 1 a § 2 ods. 7 Trestného poriadku a § 20 Trestného zákona k § 239 ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 5 písm. a) Trestného zákona, v neprospech obvineného Z. K.;
1 Trestného poriadku vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon v § 2 ods. 1 a § 2 ods. 7 Trestného poriadku a § 20 Trestného zákona k § 239 ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 4 Trestného zákona, v neprospech obvineného S. K.;
2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a zrušil aj ďalšie rozhodnutia na neho obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad;
1 Trestného poriadku okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Prokurátorka príslušnej okresnej prokuratúry v písomnom vyjadrení k spoločnému dovolaniu všetkých obvinených uviedla, že v konaní pred okresným súdom bolo dostatočným spôsobom preukázané, že k spáchaniu skutku došlo a tohto sa dopustili vyššie uvedení obvinení. Listinné dôkazy zadovážené do vyšetrovacieho spisu
prokurátorky korešpondujú s výpoveďami svedka - poškodeného Z. S. a svedkov Mgr. et. Mgr. S. S., S. E., Ing. D. Z.; vyplýva z nich, že X. K., ako dlžník veriteľa Z. S. odpredal nehnuteľný majetok, ktorého bol výlučný vlastník, ako aj podielový vlastník v čase, kedy bola splatná pohľadávka Z. S. vo výške 175.000 eur. Jednalo sa pritom o predaj - prevod majetku na inú osobu, pričom X. K. neobdržal za odpredaj nehnuteľností žiadnu zodpovedajúcu protihodnotu na uspokojenie pohľadávky poškodeného. Konal pritom za vedomej pomoci svojej manželky obvinenej Ľ. K., ako spoluvlastníka niektorých nehnuteľností, súčasne za pomoci ich detí obvinených S. K., Z. K., L. K., ktorí vystupovali ako kupujúci v predmetných kúpnopredajných zmluvách, zároveň tam boli uvádzaní ako veritelia svojich rodičov. Pokračovala, že zmluvy o prevode nehnuteľností medzi X. K. a obvinenou Ľ. K. ako predávajúcimi a obvinenými L. K., Z. K. a S. K. ako kupujúcimi, pri ktorých nedošlo k reálnemu zaplateniu finančných prostriedkov v sume 387.600 eur, ale iba k tzv. započítaniu pôžičiek obvineným L. K., Z. K. a S. K., ktoré ako deti mali poskytnúť svojim rodičom X. K. a Ľ. K., mali v časti týkajúcej sa zaplatenia kúpnej sumy iba fiktívny charakter, čo bolo potvrdené aj výpoveďami obvinených L. K. a Z. K.. V dôsledku prevodu nehnuteľností z majetku X. K. na iné osoby, poškodený Z. S. stratil akúkoľvek možnosť uspokojiť svoju pohľadávku voči X. K. v sume 175.000 eur v plnom rozsahu z iného majetku X. K.. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam prevádzaných kúpnou zmluvou zo 14. júna 2016, noví nadobúdatelia obvinení L. K. a Z. K. ich v krátkej dobe, 8. septembra 2016 predali S. E. za sumu 130.000 eur, ktorý ich kupoval za účelom podnikateľskej činnosti. Ďalej zo zabezpečených listinných dôkazov z katastrálneho odboru Okresného úradu Žarnovica, znaleckého posudku č. 43/2016, ako i vo veci vypočutých viacerých osôb možno
prokurátorky usudzovať, že nehnuteľnosti prevádzané kúpnou zmluvou zo
prokurátorky nepochybne preukázaná. X. K. podpísal uznanie dlhu a potvrdil aj prevzatie peňažných prostriedkov, o ktorých sa poškodený Z. S. vyjadril že tieto mal u seba v hotovosti. Dôležitou skutočnosťou je platná existencia pohľadávky, keďže právo na plnenie veriteľovi vzniká práve na základe takejto pohľadávky. Predmetná zmluva o pôžičke nebola vyhlásená za neplatnú. Pokiaľ ide o vedomosť obvinených o existencii pôžičky X. K., poukázala na výpovede obvinených, že nemali žiadne pohľadávky voči svojim rodičom X. K. a Ľ. K.. Napriek tomu však podpísali zmluvy,
ktorých mali byť kúpne ceny za predmetné nehnuteľnosti zaplatená započítaním predávajúcim od kupujúcich. Obvinený S. K. na otázku, či poskytol rodičom nejakú pôžičku ako je uvedené v kúpnej zmluve odpovedal, že to bolo na vzájomnej dohode s rodinnými príslušníkmi a išlo o rodinný majetok, tak nevedel, že si tam má na niečo dávať pozor. Obvinení
prokurátorky na jednej strane tvrdili, že nemali vedomosť o tom, že by X. K. mal nejakých veriteľov, bol niekomu dlžný peniaze, no na druhej strane všetci potvrdzovali, že nebohý X. K. minimálne od roku 2011 začal mať značné problémy v podnikaní a bol nútený všetky stroje a zariadenia rozpredávať, aby získal nejaké peniaze. Žil vtedy len z peňazí, ktoré získal týmto predajom. Obvinení si teda museli byť veľmi dobre vedomí skutočnosti, že podnikanie X. K. je stratové a môžu mu vznikať dlhy. X. K. pritom zmluvu o pôžičke uzatvoril s poškodeným Z. S.Á. ako fyzická osoba, nie ako podnikateľský subjekt v rámci spoločností s ručením obmedzeným, v ktorých bol spoločníkom. Na uspokojenie pohľadávky bolo teda možné exekvovať celý majetok pôvodne obvineného X. K.. Dve strany tak
prokurátorky uzatvorili protiprávny kontrakt, kde kupujúci predstierali neexistujúce právo (pohľadávku voči predávajúcim z titulu pôžičky) a zároveň predávajúci uznali neexistujúci záväzok voči kupujúcim. Uplatnenie neexistujúcich pohľadávok predpokladá určitý prejav vôle, aktívne konanie tretej osoby, ktorá si uplatňuje voči dlžníkovi fiktívnu pohľadávku, a to po predchádzajúcej dohode s dlžníkom. Dlžník následne potvrdí existenciu takéhoto fiktívneho záväzku voči tretej osobe.
názoru prokurátorky vyššie uvedené dovolanie neobsahuje žiadny z taxatívnych dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku a vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby dovolací súd na neverejnom zasadnutí dovolanie obvinených v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Podaním doručeným okresnému súdu 2. augusta 2024 sa k dovolaniu obvinených vyjadril poškodený prostredníctvom svojho splnomocnenca s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil so závermi odvolacieho súdu tak, ako ich formuloval v odvolacom rozsudku. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, tento rovnako považoval za vecne, aj po právnej stránke správny; okresný súd sa pritom v jeho odôvodnení detailne zaoberal všetkými skutkovými okolnosťami, ktoré boli významné pre posúdenie skutku spáchaného obvinenými s tým, že správne dospel k záveru o spáchaní trestného činu tak, ako ho skutkovo aj právne vymedzil vo výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie o vine obvinených tak potom bol jediným správnym a logickým záverom, a to na základe a v zmysle práva. Námietky obvinených formulované prostredníctvom ich obhajcu v dovolaní považoval poškodený len za ďalšiu snahu o účelovú obranu a zvrat vo výsledku konania, ktorý však nemá oporu v zákone, ani zistenom skutkovom priebehu činu. Je
poškodeného nepochybné, že disponoval pohľadávkou, pričom v dôsledku úmyselného konania obvinených došlo k zmareniu jej uspokojenia, a to v celom rozsahu. Identifikácia výšky škody v hodnote samotnej pohľadávky je tak jediným správnym postupom tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu. Vo vzťahu k námietke o absencii viny na strane obvinenej Ľ. K., túto obranu považoval taktiež za účelovú. Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd
poškodeného nekonštatovali vinu tejto obvinenej na základe toho, že previedla svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti tak, ako sa to snaží podsúvať obhajoba. U obvinenej Ľ.F. K. súdy
poškodeného správne dospeli na základe vykonaného dokazovania k záveru, že táto úmyselne pomohla zmariť nebohému X. K. uspokojenie pohľadávky poškodeného, čím z jej strany došlo k naplneniu znakov trestného činu poškodzovania veriteľa vo forme spolupáchateľstva. Zo strany odvolacieho súdu tak
neho došlo k postupu v zmysle zákona, pričom týmto postupom nemohlo byť porušené právo obvinených na spravodlivý proces. Konštatoval, že tak okresný súd, ako aj odvolací súd pritom svoje rozhodnutia náležite, podrobne a logicky odôvodnili. V tomto smere ešte zdôraznil, že do práva účastníka na spravodlivý proces nepatrí právo, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ako ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dovolacie dôvody tak, ako ho označil obhajca obvinených, sú tak
poškodeného absolútne nepodložené a dovolanie obvinených je potrebné zamietnuť. Na základe uvedených skutočností poškodený navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie obvinených zamietol. Podaním doručeným okresnému súdu 20. augusta 2024 sa k vyjadreniam splnomocnenca poškodeného a prokuratúry prostredníctvom spoločného obhajcu vyjadrili obvinení. Vo vzťahu k vyjadreniu splnomocnenca poškodeného obvinení uviedli, že tvrdenie poškodeného (disponovanie s pohľadávkou) nie je pravdivé; túto skutočnosť (existenciu pohľadávky) súdy
obvinených posúdili iba ako predbežnú otázku a dospeli k záveru, že súdu sa javia tvrdenia poškodeného viac pravdivé, resp. vierohodné ako tvrdenia obvinených. Zároveň, tvrdenie poškodeného, že k zmareniu uspokojenia pohľadávky došlo úmyselným konaním obvinených sa tiež
nich nezakladá na pravde. K subjektívnej stránke stíhaného trestného činu sa obhajoba vyjadrila najmä vo svojom odvolaní. Zároveň poukázali na to, že úmysel obvinených zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa nebol
obhajoby preukázaný. Pokiaľ ide o tvrdenie poškodeného, že výška škody sa rovná výške pohľadávky; obvinení uviedli, že opäť ide o subjektívny názor poškodeného, ktorý sa odkláňa od konštantnej judikatúry súdov. Dodali, že k tejto skutočnosti sa obhajoba vyjadrila v podanom dovolaní. Vyjadrenie poškodeného, že súdy nekonštatovali, že vina Ľ. K. spočíva v tom, že previedla svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, tak ako sa to údajne snaží obhajoba prezentovať. Avšak
obvinených už poškodený neuvádza, čo
neho súdy konštatovali alebo v čom má spočívať vina Ľ. K.. Poškodený len dodáva, že Ľ. K. „úmyselne pomohla zmariť nebohému X. K. uspokojenie pohľadávky poškodeného, čím z jej strany došlo k naplneniu znakov trestného činu ...“. Poškodený
obvinených neuviedol, ako malo dôjsť k (údajnému) zmareniu, keď
neho obhajoba „vinu“ Ľ. K. dezinterpretuje. K tomuto argumentu poškodeného sa obhajoba nevie vyjadriť, keďže poškodený neuviedol, ako
neho došlo k takémuto (údajnému) zmareniu. Obvinení poznamenali, že pozornosti poškodeného zjavne ušlo, čo je uvedené v skutkovej vete rozsudku okresného súdu, že Ľ. K. sa mala dopustiť trestného činu tak, že „spoločným konaním poskytla inému pomoc k zmareniu uspokojenia svojho veriteľa tým, že predala časť svojho majetku, predstierala neexistujúci záväzok“. Citovaná časť skutkovej vety
obvinených potvrdzuje, že je to práve poškodený, ktorý teraz dezinterpretuje skutok, za ktorý bola Ľ. K. odsúdená, v snahe legitimizovať predmetné rozsudky. Navyše, dokonca aj prokurátorka vo svojom vyjadrení reaguje, že pomoc Ľ. K. mala spočívať v tom, že previedla svoj majetok, čo opäť vylučuje verziu poškodeného. Poškodený tiež uvádza, že sa
jeho názoru súdy zaoberali všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie; s týmto tvrdením sa obvinení nestotožnili a v tejto súvislosti obhajoba odkázala na body 37 až 43 dovolania. K vyjadreniu prokurátorky obvinení uviedli, že prokurátorka vo svojom vyjadrení k dovolaniu uvádza, že X. K. previedol svoj majetok na inú osobu, pričom neobdržal za tento predaj žiadnu protihodnotu. Prokurátorka dodala, že: „Konal pritom za vedomej pomoci svojej manželky ... súčasne za pomoci ich detí ...“. To, že došlo k prevodu majetku bez protihodnoty, nie je z pohľadu obhajoby sporné, avšak tieto dve skutočnosti (prevod majetku bez adekvátneho protiplnenia) sami osebe nenapĺňajú skutkovú podstatu žiadneho trestného činu; toto sa snaží obhajoba od začiatku vysvetliť. Z vyššie uvedeného
obvinených vyplýva, že prokurátorka nerozlišuje medzi tým, či boli nehnuteľnosti prevedené bez protihodnoty a tým, či osoby, ktoré boli uznané vinnými, aj vedeli o pohľadávke poškodeného a mali v úmysle zmariť uspokojenie veriteľa (poškodeného). Tento záver prokurátorka potvrdzuje aj na str. 4 vyjadrenia, keď opäť hovorí len o neexistujúcom práve a jeho uznaní. Takéto konanie však trestným činom nie je. Naviac, obhajoba mala za to, že nebolo dostatočne preukázané, že obvinení mali úmysel zmariť uspokojenie (údajne) poškodeného. V ďalšom odseku vyjadrenia prokurátorka uvádza, že nehnuteľnosti prevádzané kúpnou zmluvou zo 14. júna 2016 majú tvoriť jeden hospodársky celok „areál“, ktorého časti (jednotlivé nehnuteľnosti) boli buď vo výlučnom vlastníctve X. K. alebo Ľ. K. alebo v ich podielovom spoluvlastníctve. Z tejto skutočnosti prokurátorka vyvodzuje spolupáchateľstvo Ľ. K., pretože údajne svojim konaním umožnila predaj nehnuteľností S. E. za cenu 130.000 eur. Opäť však obhajoba poukázala na fakt, že ak Ľ. K. predala svoj majetok (ktorý mala vo výlučnom alebo podielovom spoluvlastníctve) a nemala žiadneho veriteľa, nemohla sa dopustiť žiadneho trestného činu, a to ani formou pomoci. Navyše, to, že pomoc Ľ. K. mala spočívať v tom, že umožnila následný prevod nehnuteľností S. E., je novota oproti skutkovým záverom súdov. V konaní nebolo preukázané (a ani to nebolo predmetom dokazovania), že Ľubica K. prevádzala svoj majetok deťom s úmyslom, aby ho deti mohli ďalej predať spolu s majetkom ich otca. Ostatne, aj keby si svoj podiel ponechala, nebránilo by to tomu, aby predala svoj majetok spolu s podielom detí. A teda verzia prokurátorky nemá
obvinených žiadne racionálne opodstatnenie a už vôbec nie oporu v dokazovaní. Prokurátorka uviedla aj to, že za súčinnosti všetkých kupujúcich malo byť Ľ. K. umožnené, aby si na týchto nehnuteľnostiach (prevádzaných kúpnou zmluvou z 19. apríla 2016) zriadila vecné bremeno - právo doživotného bývania a užívania nehnuteľností a takýmto konaním
názoru prokurátora Ľ. K. prispela k tomu, že poškodený nemôže svoju pohľadávku uspokojiť. Ide
obvinených o nový argument prokuratúry, avšak je úplne irelevantný. Ak došlo k spáchaniu skutku, ktorý je trestným činom (čo obhajoba popiera), tak k nemu mohlo dôjsť prevodom nehnuteľností z dlžníka na tretie osoby v úmysle zmariť uspokojenie veriteľa a nie zriadením vecného bremena novými majiteľmi v prospech Ľ. K.. Takýto (nový) záver je
nich absurdný. Navyše, zriadenie práva doživotného užívania deťmi v prospech rodičov je úplne bežnou praxou v rodinných vzťahoch, pretože deti sa snažia postarať o svojich rodičov. V ďalšom odseku prokurátorka hovorí o tom, že „... motívom jej konania [má na mysli Ľ. K.] bolo zjavne ochrániť majetok dlžníka, ktorý sama spoluužívala - rodinný dom s príslušenstvom, keďže v prípade exekúcie bolo možné viesť exekúciu aj na spoluvlastnícky podiel, čo by znamenalo riziko straty bývania.“ Tento odsek je citáciou rozhodnutia súdu (str. 19 rozhodnutia okresného súdu), na ktoré obhajoba reagovala v dovolaní. Zjednodušene povedané, tento záver súdu (prevzatý prokurátorkou) nie je
obvinených pravdivý, exekúciu by na spoluvlastnícky podiel patriaci Ľ. K. nebolo možné viesť a žiadne riziko straty bývania Ľ. K. nehrozilo. Teda Ľ.F. K. nemala ani motív na konanie, ktoré je opísané v rozhodnutí súdov. Pretože o vyššie uvedené nemala dôvod sa „báť“. Rovnako sa nemusela obávať toho, ak by bola vedená exekúcia na spoluvlastnícky podiel dlžníka (X. K.). Strata bývania by jej nehrozila, pretože k majetku mala spoluvlastnícke právo, ktoré ju oprávňovalo nehnuteľnosti užívať. K poslednému odseku na str. 3 vyjadrenia prokurátorky obvinení uviedli, že hlavným argumentom obhajoby nie je spochybňovanie výšky pohľadávky (aj keď obhajoba má za to, že žiadna pohľadávka Z.J. S. neexistovala), ale správneho stanovenia výšky spôsobenej škody. K jednému z hlavných argumentov obhajoby uvedených v dovolaní sa prokurátorka nevyjadrila, preto nemá obhajoba na čo v tejto časti reagovať. Následne prokurátorka cituje z rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä zo str. 8 tohto rozhodnutia. K tejto časti obvinení uviedli, že to, že obvinení uviedli, že nemali voči rodičom pohľadávky, nepreukazuje ich vedomosť o existencii (údajnej) pôžičky. Zároveň, to že mal X. K. problémy v podnikaní neznamená, že obvinení vedeli, že mal nejakú pôžičku, resp. že X. K. „môžu vznikať dlhy“. Tieto závery sú
obhajoby absolútne nepodložené. Z týchto záverov teda
obvinených nevyplýva, že konali pri prevode nehnuteľností v úmysle zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa. Na základe vyššie uvedených skutočností obhajoba trvala na podanom dovolaní v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvinenými ako oprávnenými osobami
2 písm.
1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvinenými uplatnené dôvody dovolania
1 písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcich „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v § 2 ods. 9, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie, keďže nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva zásadným spôsobom. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na tieto v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Žiada sa pripomenúť, že v zmysle rozhodovacej praxe je zásadným porušením práva na obhajobu najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania, ktoré smerujú k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (keď obvinený nemal obhajcu v prípade spadajúcom pod dôvod povinnej obhajoby, ak predmetné porušenie práva na obhajobu malo vplyv na priebeh alebo konečný výsledok trestného konania, tiež napr. vykonanie verejného zasadnutia o odvolaní bez prítomnosti obhajcu obvineného, hoci na to obvinený nedal súhlas a pod.). Právo na obhajobu je v zmysle dovolacieho dôvodu
písmena c) potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a jeho obsahom je, okrem iného, aj možnosť obvineného vznášať námietky proti prvostupňovému rozsudku na odvolacom súde (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011). Obvinení namietali svojvoľnosť a nedostatočné vysporiadanie sa krajského súdu s ich odvolacou argumentáciou v odôvodnení napadnutého rozsudku, k čomu najvyšší súd uvádza, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu sám osebe nie je dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý predpokladá porušenie práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame a nezahŕňa prípady nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05) (primerane pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
1 písm.
3 Trestného poriadku, ktorý je oprávnený použiť iba minister spravodlivosti (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011 a 14/2015). Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo môže spočívať v kvalifikácii zisteného skutku ako iného trestného činu, než ako zodpovedá správnemu použitiu zákona, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Právnym posúdením skutku sa rozumie jeho hmotnoprávne posúdenie. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok ustálený v napadnutom rozhodnutí súdu v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podriadený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Východiskom pre zistenie tohto dovolacieho dôvodu je opis skutku, ako bol ustálený v príslušnom výroku, t. j. v tzv. skutkovej vete napadnutého rozhodnutia vo veci (primerane uznesenie najvyššieho súdu z 10. februára 2010, sp. zn. 3 Tdo 39/2009). Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré sa už netýka právnej kvalifikácie, ale posúdenia inej okolnosti, sa pod tým rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolnosti vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Trestného zákona), zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona), prípadne pochybenie súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona) alebo trestu súhrnného (§ 42 Trestného zákona) a pod. Posúdenie, či je potrebné použiť ustanovenie o okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, je priamou otázkou právnej kvalifikácie skutku (trestnosti dotknutého činu). Najvyšší súd (ako už jeho judikatúra chronicky zdôrazňuje) teda v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm.
ktorých sa riešia (trestnoprávnu kvalifikáciu podmieňujúce a jej predchádzajúce) „predbežné“ otázky (§ 7 Trestného poriadku). Tieto sa neuvádzajú ani v právnej vete, kde sa uvádza len znenie kvalifikačne použitého ustanovenia Trestného zákona a riešenie predbežných otázok vyplýva z odôvodnenia (primerane rozsudok najvyššieho súdu zo 14. júna 2017, sp. zn. 1 TdoV 7/2016). Skutková veta má teda stručne a výstižne vyjadriť žalovaný skutok, ktorého sa obžalovaný
zistenia súdu dopustil. Skutok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného, musí byť v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený v zmysle § 163 ods. 1, písm. c), ods. 3 Trestného poriadku (predovšetkým spôsob jeho spáchania) tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu, za ktorý bol obžalovaný uznaný vinným. Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty; teda ak pri formulovaní skutkových záverov súd opomenie určitú, nie bezvýznamnú časť skutkových zistení, ktoré vyšli v konaní najavo, dochádza k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces (pozri rozsudok najvyššieho súdu z 9. decembra 2010, sp. zn. 1 TdoV 22/2010, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2016, sp. zn. III. ÚS 509/2015, a z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 521/2017).
5 Trestného poriadku však dôvody
odseku 1 písm. i) a
odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušeni
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.