1 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. júna 2024, sp. zn. 3To/3/2024, takto rozhodol: I.
1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 27. júna 2024, sp. zn. 3To/3/2024 bol porušený zákon v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obvineného T. U.. II.
2 Trestného poriadku z r u š u j e sa rozsudok Krajského súdu v Prešove z
1 Trestného poriadku prikazuje sa Okresnému súdu Poprad, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Okresný súd Poprad (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom z 13. septembra 2023, sp. zn. 4T/13/2023, uznal obvineného T. U. za vinného pre prečin ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona a prečin výtržníctva
1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že: dňa 30.12.2021 v čase okolo 22:15 hod. vo U. na ul. Y. pri bytovom dome nazývanom „K. T.", pred vchodom č. XX pristúpil k poškodenému T. W. a bezdôvodne ho jedenkrát udrel čelom do nosa, v dôsledku čoho poškodenému T. W., trvale bytom U., Y. č. XX spôsobil zranenie, a to zlomeninu nosových kostí s vybočením nosovej priehradky, ktoré si vyžiadalo liečenie a obmedzenia v obvyklom spôsobe života najmenej 7 dní, ktoré spočívali v opakovaných odborných lekárskych ošetreniach, v opuchu nosa, v sťažení dýchania nosom, v jeho osobnej hygiene pri umývaní a v užívaní liekov na tlmenie bolesti, najmä počas prvých dní jeho liečenia a to 2 až 3-krát denne. Za to súd I. stupňa uložil obvinenému
1 Trestného zákona, v spojení s § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm.
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil s určením skúšobnej doby
1 Trestného zákona na 1 rok. V adhéznom výroku mu
1 Trestného poriadku uložil povinnosť nahradiť poškodenému T. W. škodu v sume 1926,10 eur, poškodenej Dôvere zdravotnej poisťovni, a. s., škodu v sume 189,27 eur a poškodenej Sociálnej poisťovni škodu v sume 985,40 eur. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež ,,odvolací súd") rozsudkom z 27. júna 2024, sp. zn. 3To/3/2024 (ďalej tiež ,,napadnutý rozsudok"),
1 písm. e), písm. f), ods. 3 Trestného poriadku (na základe odvolania obvineného a prokurátora) zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a v adhéznom výroku týkajúceho sa poškodenej Sociálnej poisťovne s tým, že
1 Trestného zákona, v spojení s § 41 ods. 1, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil obvinenému úhrnný peňažný trest vo výške 160 eur, pričom
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac. V adhéznom výroku
1 Trestného poriadku odkázal poškodenú Sociálnu poisťovňu s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces. * * * Proti rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu dovolanie, uplatňujúc v ňom dovolacie dôvody upravené v § 371 ods. 1 písm.
odôvodnenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd priklonil k jeho vine na základe výpovede poškodeného o tom, kto mu ublížil, a to napriek tomu, že hodnovernosť poškodeného bola v rámci vykonaného dokazovania spochybnená: a) záverom znaleckého posudku PhDr. O. C.,
ktorého poškodený skresľuje, má tendenciu dopĺňať prostredníctvom vlastných predpokladov, má sklon k odbrzdenosti na verbálnej úrovni, často povie viac ako videl a prežil, vymýšľa, zbavuje sa zodpovednosti,
1 písm.
1 písm.
c) Trestného poriadku odmietnuť. * * * Na uvedené vyjadrenie prokurátora reagoval obvinený prostredníctvom obhajcu replikou, pričom konštatoval, že predmetné vyjadrenie trpí zjavnou subjektivitou a povrchnosťou v jeho materiálnom posúdení. Prokurátor namiesto vecného vyhodnotenia jednotlivých dovolacích námietok pristúpil k ich generalizácii a formalizovanému odmietnutiu ako opakujúcich sa argumentov, hoci odvolací súd sa s nimi v skutočnosti nikdy plnohodnotne nevysporiadal. Práve tento nedostatok odvolacieho konania predstavuje podstatnú procesnú vadu, ktorá zakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. V dovolacom konaní nenamieta iba skutkové zistenia, ale primárne procesné pochybenia, ktoré vyústili do nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd v napadnutom rozsudku nielen neposkytol dostatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia v reakcii na jeho argumenty, ale navyše opomenul vykonať navrhnuté dôkazy, ktoré mali rozhodujúcu dôkaznú hodnotu pre objasnenie veci. Prokurátor v tomto kontexte nesprávne interpretuje dovolací dôvod
1 písm.
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku). * * * Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvineného v uvedených intenciách konštatuje, že obvinený v ňom uplatnil dovolacie dôvody
1 písm.
jednotlivých štádií trestného konania) vytvoriť obvinenému podmienky pre uplatnenie jeho procesných práv, a povinnosť zákonným spôsobom reagovať na ich uplatnenie. Ide o povinnosť vytvorenia obvinenému procesného rámca v zmysle reálnej možnosti na realizáciu jeho procesných práv, pričom spôsob a rozsah ich realizácie už je vecou procesnej aktivity samotného obvineného. Trestný poriadok pritom obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V posudzovanej trestnej veci obvinený spáchanie žalovaného skutku poprel a predostrel obranu proti trestnému obvineniu v podstate založenú na tom, že inkriminovaný skutok nespáchal, ani spáchať nemohol, pretože sa v čase, kedy k nemu malo dôjsť, na mieste uvádzanom poškodeným nenachádzal, tvrdiac, že sa nachádzal v bydlisku H. U. a T. U.. K tomuto dovolaciemu dôvodu dovolateľ v podstatnom (v sumarizačnej selekcii obsahu jeho námietok ako celku dovolacím súdom) namietal porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v argumentačnom prepojení s porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie (resp. spravodlivý proces), ku ktorému malo dôjsť: - v prvej línii nedôvodným aj nedostatočne odôvodneným odmietnutím návrhu na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov H. U. a T. U., a - v druhej línii vo vecnom prepojení takéhoto nesprávneho procesného postupu (odmietnutie dôkazov) s jeho odrazom v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií, v zmysle náležitého nevysporiadania sa s ním nastolenou obranou založenou na tom, že sa na mieste činu v inkriminovanom čase nenachádzal, tvrdiac, že práve vyššie označení svedkovia (ktorých výsluchy súd I. stupňa nedôvodne odmietol a správnosť takéhoto postupu odvolací súd nesprávne potvrdil) boli spôsobilí potvrdiť toto jeho alibi. V reakcii na takto vecne koncipované dovolacie námietky obvineného dovolací súd prednostne upriamuje pozornosť na tieto zákonné ustanovenia:
3 Trestného poriadku súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Rozhodnutie o odmietnutí vykonať dôkaz sa oznámi tomu, kto návrh na jeho vykonanie podal, a to spravidla ústne po otvorení hlavného pojednávania; súd je však oprávnený, ak sa to ukáže potrebným v priebehu ďalšieho pojednávania, takéto rozhodnutie zmeniť a vykonanie dôkazu pripustiť.
1 Trestného poriadku, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Zákonná požiadavka na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia je neoddeliteľne spätá s právom obvineného na obhajobu aj s ústavným právom na spravodlivé súdne konanie. Kvalitatívne nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia, dosahujúce intenzitu porušenia práva trestne stíhanej osoby na obhajobu a spravodlivé súdne konanie, nemožno hodnotiť inak než zásadné, a preto naplňujúce aj dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Preto, aby právo na obhajobu nezostalo len formálnym právom bez reálneho obsahu, je nevyhnutné, aby trestný súd v súdnom konaní na obranu obvineného ním nastolenú proti trestnému obvineniu procesne reagoval a svoju procesnú reakciu aj náležite odôvodnil, zvlášť pokiaľ výsledkom tohto trestného procesu je odsudzujúci rozsudok. Súčasťou procesnej obrany obvineného pritom je aj právo navrhovať dôkazy a uvádzať skutočnosti vo vlastný prospech, ktoré jeho vinu spochybňujú. Nie je obsahom jeho práva na obhajobu procesný úspech v konaní ani povinnosť súdu vyhovieť jeho návrhom na vykonanie dôkazov, avšak obsahom tohto práva je, zvlášť v prípade jeho odsúdenia, dostať najneskôr v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku, hoci aj stručné, ale obsahom vecné (nielen formálne) a konkrétne (nie len všeobecné a neurčité) odpovede na podstatné (významné) aspekty jeho obrany, najmä dôvody prečo jeho dôkazným návrhom nebolo vyhovené (pokiaľ také dôkazy boli odmietnuté) a čím (akými skutočnosťami majúcimi podklad vo vykonaných dôkazoch) bola jeho obrana proti trestnému obvineniu vyvrátená, a teda z akého kvalifikovaného dôvodu jej súd neuveril. Bez toho, aby sa súd dôsledne vysporiadal s relevantnými argumentami obvineného v trestnom konaní, nemožno hovoriť o vytvorení procesného rámca pre skutočnú realizáciu práva obvineného na obhajobu zo strany súdu v jeho materiálnom ponímaní, ale skôr formálnu, domnelú až fiktívnu, ktorej výsledkom je v podstate odňatie možnosti obvinenému účinne sa brániť. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP") vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že súdne rozhodnutia musia obsahovať presvedčivé a dostatočné odôvodnenie, z ktorého vyplývajú dôvody, na ktorých sú založené (García Ruiz proti Španielsku, rozsudok z
1 písm.
neho „je to výmysel obhajcu", hoci zo záznamu o podaní oznámenia
3 priestupkového zákona z 30. decembra 2021 (deň skutku), spísaného na Obvodnom oddelení Policajného sporu Svit (Odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade) takéto jeho vyjadrenie vyplýva (č. l. 124 vyšetrovacieho spisu), keď súčasne pri tomto úkone žiadny obhajca (advokát) prítomný nebol (prítomní
záznamu boli len T. W. a práp. O. V.). Z výpovede poškodeného v rámci tohto záznamu následne vychádzal aj priestupkový orgán - Okresný úrad Poprad, Odbor všeobecnej vnútornej správy v rozhodnutí z 1. februára 2022, č. OU-PP-OVVS-2022/003956-006 (č. l. 12 - 13 vyšetrovacieho spisu), ktorým priestupkové konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
1 písm. d) zákona o priestupkoch - ktorého sa mal dopustiť T. U. v podstate na zhodnom skutkovom základe ako uvedenom v obžalobe v tejto trestnej veci (s výnimkou verbalizovaného prejavu T. U., vzhľadom na rozpor vo výpovediach poškodeného v priestupkovom konaní a trestnom konaní, keď pôvodne mu mal obvinený uviesť slová „No poď ty kokotko" a neskôr už slová „Teba neznášam, teba nemám rád" - zastavil, argumentačne v podstate poukazujúc na zásadu in dubio pro reo a pochybný dôkazný stav tvrdenia proti tvrdeniu v otázke, či inak nepochybne verifikované zranenie poškodeného (zlomeninu nosa) tomuto skutočne spôsobil fyzickým útokom práve T. U.. V ďalšom tiež
tohto záznamu poškodený uviedol, že k útoku malo dôjsť „na ulici P. Y. neďaleko bytového domu č. XX v zákrute k S. C." a to „v čase, keď sa vracal z nákupu", teda nie z „prechádzky, ktorá nemala účel" v zmysle jeho výpovede z hlavného pojednávania (z č. l. 204 súdneho spisu). V rámci tejto výpovede na hlavnom pojednávaní tiež poškodený uviedol, že „v ten deň som nemal vypité, nepožil som alkoholické nápoje" (str. 5 zápisnice) a ďalej na otázku samosudkyne tiež, že „nenavštevujem pohostinstvá a alkoholické nápoje nepožívam" (str. 6 zápisnice), keď však z bezprostredne vystavenej lekárskej správy z inkriminovaného dňa (
jeho tvrdenia pred útokom verbalizovať (ako to vyplýva z vyššie uvedeného, ktorý navyše nielen
tvrdení obvineného, ale aj jeho vlastného tvrdenia je psychiatrickým pacientom, užívajúcim psychiatrické lieky [
jeho vyjadrenia zrejme „Depakine" (liek znižujúci možnosť epileptických záchvatov) a „Lítium" (resp. „Lithium"), používaný okrem iného aj na liečbu a prevenciu afektívnej bipolárnej poruchy], ktoré v inkriminovaný deň aj užil, a navyše pred lekárom v deň skutku (na centrálnom príjme) aj uviedol požitie alkoholu (hoci len jedného piva), čo však v spojení s ním potvrdeným užitím psychiatrických liekov aj s jeho vyjadrením na hlavnom pojednávaní o tom, že alkohol v ten deň nepožil, resp. vôbec ho neužíva, rozhodne sú pre hodnotenie pravdivosti výpovede tohto svedka trestnoprávne významné pochybnosti, ktoré konajúci prvostupňový súd nepochybne mali viesť k ďalšiemu dôkaznému preverovaniu hodnovernosti tohto proti obvinenému jediného svedka, na výpovedi ktorého je postavená obžaloba. Postup súdu I. stupňa, ktorý procesne reagoval na uvedený dôkazný návrh prokurátora - až na ďalšom termíne hlavného pojednávania konanom 13. septembra 2023, potom čo predchádzajúci termín zo 6. júla 2023 dokonca za účelom rozhodnutia o tomto dôkaznom návrhu pôvodne odročil na neurčito - procesným uznesením (z č. l. 224, str. 2- 3 zápisnice), ktorým
3 Trestného poriadku odmietol, pretože ide
jeho záveru o dôkazy, ktoré sa týkajú okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie vo veci a okolnosti, ktoré bolo možné zistiť už skôr vykonanými dôkazmi, ktorý (záver) bližšie vo svojej podstate odôvodnil ešte bezprostredne pred vyhlásením tohto uznesenia s poukazom na to, že svedkovia H. a T. U. neboli prítomní na mieste činu, ďalej tým, že znalec z odboru psychológie vo vzťahu k osobe obžalovaného ohľadom jeho agresivity v prípravnom konaní pribratý nebol, a vo vzťahu k návrhu na psychiatrické znalecké dokazovanie ohľadne poškodeného s poukazom na postačujúci psychologický znalecký posudok PhDr. O. C., ktorá nepovažovala za potrebné vykonať takéto psychiatrické znalecké skúmanie, hodnotí dovolací súd z pohľadu práva na obhajobu obvineného a jeho právo na spravodlivé súdne konanie ako neakceptovateľný, pretože neakceptovaním tohto návrhu v rozsahu preverenia hodnovernosti poškodeného, a tým k posúdeniu jeho eventuálneho psychického deficitu, v spojení s jeho rozporuplnými vyjadreniami, súd I. stupňa celkom rezignoval na preverenie hodnovernosti jediného priameho dôkazu (jediného svedka), ktorý obsahom označoval za útočníka práve obvineného, tým rezignoval aj na náležité objasnenie skutkového stavu veci, a najmä rezignoval na preverenie jedinej, obvineným počas celého jeho trestného stíhania nastolenej konzistentnej (nemennej) obrany o tom, že sa inkriminovaného skutku dopustiť nemohol, pretože na mieste činu v rozhodnom čase vôbec nebol, uvádzajúc, že v tom čase sa mohol nachádzať v obydlí H. U. a T. U. (ktorých výsluchy súd I. stupňa odmietol). Skutočnosť, že išlo o návrh prokurátora na vykonanie dokazovania vo vyššie uvedenom rozsahu, ktorý bol odmietnutý, je irelevantné s ohľadom na nadväzujúci prejav obvineného, z ktorého je zrejmé - pokiaľ ide o časť dôkazného návrhu prokurátora smerujúceho k prevereniu hodnovernosti poškodeného a prevereniu jeho obrany - že s odmietnutím tohto návrhu nesúhlasil a k takémuto návrhu sa pripojil, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu v spise dokumentovanú na č. l. 241 až 243, v ktorej obvinený jasne taký postoj vyslovil, na základe čoho bolo potom povinnosťou odvolacieho súdu sa s touto odvolacou argumentáciou aj náležite vysporiadať. V nadväznosti na tento nesprávny procesný postup, vylučujúci obvineného z procesného preverenia jeho jedinej proti trestnému obvineniu nastolenej obrany, potom vecne trpí aj argumentácia súdu I. stupňa, a v nadväznosti na ňu aj odvolacieho súdu, obsiahnutá v odôvodneniach meritórnych rozhodnutí, založená v podstate len na zdôrazňovaní svedeckej výpovede poškodeného ako dostatočnej pre uznanie viny obvineného, pri súčasnom bagatelizovaní všetkých okolností, na ktoré obvinený v rámci obrany poukazoval, ktoré však obsahom sú spôsobilé spochybniť hodnovernosť poškodeného, a ktoré preto aj vyžadujú dôkazné preverenie, najmä z pohľadu viacerých zistených rozporov v rámci rôznych výpovedí v popise identického (pritom svojou povahou veľmi jednoduchého/nesofistikovaného) skutku, v ktorých bol poškodený v skutočnosti konzistentný len v otázke označenia obvineného za útočníka. V tejto súvislosti súd I. stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol: „Po takto vykonanom dokazovaní bol konajúci súd toho názoru, že skutkový stav vo veci bol zistený spoľahlivo a tak, že o ňom dôvodné pochybnosti nie sú, že jeho rozsah mu postačuje na rozhodnutie v danej veci a že predmetné dôkazné prostriedky boli zabezpečené, vykonané a následne aj vyhodnotené zákonným spôsobom v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 11 a ods. 12 Trestného poriadku i toho názoru, že nie je dôvodné a účelné vykonať ďalšie dokazovanie v zmysle návrhov obžaloby - opätovné vykonanie konfrontácie medzi obžalovaným a poškodeným, výsluchy svedkov H. U. a T. U., či pribratie znalcov z odboru psychológia vo vzťahu k osobe obžalovaného a z odboru psychiatria vo vzťahu k osobe poškodeného i s poukazom na to, že súd „nesupluje" povinnosti prokurátora a orgánov činných v trestnom konaní, ktoré im vyplývajú z ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku a na to, že pri kontradiktórnom trestnom procese je úlohou súdu ako nestranného rozhodovacieho orgánu posúdiť všetky dôkazy, ktoré obvineného buď usvedčujú alebo oslobodzujú tak, ako je to uvedené v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, ak teda konajúci súd dospel k vyššie uvedenému záveru, že rozsah vykonaného dokazovania mu postačuje na rozhodnutie v danej veci, nemal žiadny relevantný dôvod na to, aby vyhovel návrhu prokurátora na doplnenie dokazovania." (str. 5 rozsudku súdu I. stupňa) Odvolací súd dokonca vo vzťahu k námietkam obvineného proti nevykonaniu označených dôkazov, ktoré by mohli potvrdiť jeho alibi (obranu o neprítomnosti na mieste činu), nereagoval v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom. Obvinený pritom počas celého trestného stíhania, aj v odvolaní namietal nehodnovernosť svedka (poškodeného) T. W., ktorého výpoveď mala byť jediným usvedčujúcim dôkazom, na základe ktorého súdy v pôvodnom konaní ustálili konkrétneho páchateľa žalovaného skutku. Poukazoval aj na závery psychologického znaleckého posudku PhDr. O. C. ohľadne poškodeného,
ktorých v podstatnom „verbálno - logická pamäť je u poškodeného rozsahom slabšia, dokáže si zapamätať podstatu zmysluplného deja s menším počtom detailov, ktoré aj skresľuje, a to čo si nezapamätá má tendenciu dopĺňať na podklade vlastných predpokladov a skúseností ... pozornosť poškodeného je zúžená a ovplyvnená organickými zmenami CNS, pričom v posudzovaní je výrazne subjektívny a má sklony k vymýšľaniu". Ani na tieto znalecké závery - vyjmúc selektívne len záver o tom, že poškodený si „dokáže zapamätať podstatu deja", ktorý zrejme pre konštatovanie hodnovernosti postačoval - súdy v pôvodnom konaní v argumentácii žiadnym spôsobom nereflektovali v súvislosti s rozpormi vo výpovediach poškodeného, a logicky ani s dôkazmi, ktorými by preverili obranu obvineného, keďže ich nevykonali, teda pri vyhodnocovaní opodstatnenosti dostupného dôkazného preverenia hodnovernosti poškodeného vôbec nereagovali na tú časť uvedených psychologických znaleckých záverov, ktoré svojím obsahom hodnovernosť poškodeného narúšali, obzvlášť za dôkaznej situácie absencie motívu obvineného k spáchaniu tohto skutku (ktorý z akéhokoľvek dôkazu nevyplýval, resp. ani súdmi nebol zistený). Súd I. stupňa v tomto kontexte konkrétne v podstatnom uviedol: „Pri ustálení predmetného skutkového stavu konajúci súd vychádzal predovšetkým z dôkazov v podobe výpovedí poškodeného T. W., ako aj z vyššie uvedených listinných dôkazov a záverov znaleckého posudku MUDr. J. L., na obsah, ktorých bolo poukázané v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, pretože
jeho názoru predmetné dôkazy vzájomne korešpondovali a súčasne na seba nadväzovali do takej miery, že ich logičnosti a objektivite žiadne relevantné skutočnosti nemal, napriek záverom znaleckého posudku PhDr. O. C., že pri posudzovaní výpovede poškodeného treba brať do úvahy to, že objektivita jeho vyjadrení ohľadom vyšetrovaného skutku je znížená, čo zo strany súdu bolo vzaté v úvahu, keďže znalkyňa súčasne konštatovala i to, že poškodený si dokáže zapamätať podstatu deja a textu, ale s menším počtom detailov, ktoré potom skresľuje a dopĺňa na podklade vlastných predpokladov a skúseností a čo sa
neho týkalo len konkrétnych verbálnych útokov zo strany obžalovaného na osobu poškodeného, ktoré predchádzali samotnému fyzickému útoku. Poškodený od začiatku konania vo veci jednoznačne a presvedčivo uvádzal, že obžalovaný ho hlavou jedenkrát udrel do nosa a že dal mu tzv. čelovku, čo korešpondovalo so závermi znaleckého posudku MUDr. J. L. o mechanizme vzniku predmetného poranenia poškodeného i keď rozdielne a odlišne popisoval slová, ktoré útoku predchádzali, napr. „No poď ty kokotko" alebo „Teba neznášam, Teba nemám rád", čo konajúci súd vyhodnotil v prospech obžalovaného a skutok oproti obžalobe upravil tak, ako to uviedol vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, teda bez verbálnych útokov obžalovaného voči poškodenému. [...] Hoci obžalovaný tvrdil, že poškodeného fyzicky nenapadol, ale toto tvrdenie obžalovaného bolo
konajúceho súdu objektívne a spoľahlivo vyvrátené výpoveďou poškodeného, lekárskymi správami a znaleckým posudkom MUDr. J. L., na obsah ktorých bolo poukázané v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia. Z vyššie uvedených dôvodov potom nebolo možné uveriť výpovedi a obrane obžalovaného, že nespáchal žalovaný skutok a že sa nedopustil žalovaného konania a preto obranu obžalovaného konajúci súd vyhodnotil len ako účelovú a použitú v snahe vyviniť sa z následkov trestnoprávnej zodpovednosti za žalovaný skutok, keďže v konaní pred súdom nebol zistený žiadny relevantný dôkaz svedčiaci preto, že by si poškodený svoje tvrdenia vymyslel a voči obžalovanému použil len preto, aby od obžalovaného získal nejaké finančné výhody." (s. 5-6 rozsudku súdu I. stupňa)." Nadväzujúc na uvedené odvolací súd pri posudzovaní odvolaní (obvineného a prokurátora) uviedol v napadnutom rozsudku v podstatnom: „Zo spáchania skutku, ktorý bol obžalovanému kladený za vinu v obžalobe, obžalovaného usvedčoval predovšetkým svedok poškodený T. W., ktorý uviedol, že keď v čase skutku prechádzal okolo časti U. zvanej „K. T." obžalovaný prišiel k nemu a povedal mu „Teba neznášam, Teba nemám rád", nato ho hlavou jedenkrát udrel do nosa a dal mu tzv. „čelovku". Poškodený nevedel uviesť dôvod jeho fyzického napadnutia obžalovaným tvrdiac, že v minulosti nemali medzi sebou žiadny konflikt aj keď sa vzájomne poznajú asi dvadsať rokov. K ďalšej časti výpovede poškodený uviedol, že v dôsledku konania obžalovaného utrpel zlomeninu nosa, ktorá si vyžiadala jeho lekárske ošetrenie v Nemocnici v Poprade a ďalšie lekárske zákroky, vrátane operácie nosa i to, že predmetné konanie obžalovaného ešte v deň skutku oznámil polícii. Tvrdeniam poškodeného korešpondovala aj časť zápisnice o konfrontácií s obžalovaným T. U. zo dňa 15.06.2022 v ktorej uvádzal, že keď sa v inkriminovaný deň stretol náhodou s obžalovaným, ten mu povedal „Nemám Ťa rád, neznášam Ťa" a že ho jedenkrát udrel čelom do nosa. Ani krajský súd nezistil dôvod resp. motív, prečo by neuveril výpovedi tohto svedka, keď tento opakoval v podstatných bodoch zhodne vypovedal o tom, kto ho napadol, ako ho napadol a kde ku skutku došlo, obžalovaného pozná, skutok bezprostredne nahlásil na linke 158, kde uviedol, ho napadol U., zo správy z ošetrenia záchrannej služby Košice pritom plynie hodnota GCS 15, teda poškodený bol pri plnom vedomí. [...] V posudzovanej trestnej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku pre náležité zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Aj
názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a tento spáchal obžalovaný T. U. a to napriek tomu, že jeho spáchanie popieral. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že predmetné dôkazy vzájomne korešpondovali a súčasne na seba nadväzovali do takej miery, že ich logickosti a objektivite žiadne relevantné skutočnosti nemal. Poškodený od začiatku konania vo veci jednoznačne a presvedčivo uvádzal, že obžalovaný ho hlavou jedenkrát udrel do nosa a že mu dal tzv. čelovku, čo korešpondovalo so závermi znaleckého posudku MUDr. J. L. o mechanizme vzniku predmetného poranenia poškodeného i keď rozdielne a odlišne popisoval slová, ktoré útoku predchádzali, napr. „No poď ty kokotko" alebo „Teba neznášam, Teba nemám rád", čo konajúci súd vyhodnotil v prospech obžalovaného a skutok oproti obžalobe upravil tak, ako to uviedol vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, teda bez verbálnych útokov obžalovaného voči poškodenému." (s. 5 - 7 napadnutého rozsudku)." V tejto argumentácii absentuje odpoveď na obvineným nastolenú obranu, že inkriminovaný skutok nespáchal, pretože v rozhodnom čase (kedy mal byť spáchaný) sa nachádzal na inom mieste (t. j. že má „alibi"), ani vysvetlenie prečo neboli vypočutí dvaja svedkovia, o ktorých uvádzal, že sú spôsobilí mu tieto alibi potvrdiť, t. j. z akého dôvodu súdy v pôvodnom konaní ich výsluch odmietli, v dôkaznom stave s charakterom „tvrdenia proti tvrdeniu", bez zisteného motívu obvineného a pri zisteniach, vyžadujúcich skúmanie osobných pomerov poškodeného z pohľadu náležitého posúdenia jeho hodnovernosti (závery znaleckého psychologického posudku - sklony poškodeného k vymýšľaniu si, organické zmeny centrálnej nervovej sústavy). Navyše obvinený v dovolaní správne uvádza, že znalecké lekárske zistenia o charaktere zranenia poškodeného a mechanizme jeho vzniku ešte nie je dôkazom o osobe, ktorá poškodenému také zranenie spôsobila. Ďalej v argumentácii súdov v pôvodnom konaní absentuje presvedčivé vysvetlenie selektívnosti v hodnotení vyjadrení poškodeného k inkriminovanému skutku, spočívajúcej v tom, že súdy na jednej strane zohľadnili rozpory vo výpovediach poškodeného v časti jeho rozporných vyjadrení ohľadne toho, čo mal obvinený poškodenému bezprostredne pred útokom povedať (na čo aj reagovali úpravou skutkovej vety obžaloby tým spôsobom, že verbálny prejav obvineného bezprostredne pred útokom, ktorý poškodený síce uvádzal, ale rozporuplne v dvoch rôznych variantách, jednoducho neuviedli v ustálení popisu skutku v skutkovej vete výroku o vine), zatiaľ čo na strane druhej už v otázke označenia útočníka výpoveď poškodeného hodnotili bez ďalšieho ako pravdivú. V prepojení na selektívnosť v znaleckých psychologických záveroch (vyjadriteľnú tým spôsobom, že napriek sklonom k vymýšľaniu a neschopnosti riadnej reprodukcie prežitých udalostí, aj v dôsledku deformít kognitívnych funkcií, je podstatu prežitého deja si zapamätať) tak súdy v pôvodnom konaní k obsahu toho, čo mal obvinený poškodenému pred útokom povedať, jeho výpoveď vyhodnotili ako zmätočnú - s výsledkom popisu skutku v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku takým spôsobom, akoby obžalovaný bez zjavného motívu a bez slov pristúpil k poškodenému a tomuto dal tzv. hlavičku do nosa, zatiaľ čo v otázke, či poškodený ne/mohol - či už úmyselne klamlivo alebo z dôvodov súvisiacich s jeho psychiatrickou (avšak dôkazne nezistenou ani nezisťovanou) diagnózou alebo z dôvodov kombinovania psychiatrických liekov s alkoholom - vypovedať o útočníkovi v rozpore s realitou, už konajúce súdy nemali akékoľvek pochybnosti, z ktorého dôvodu nepovažovali za potrebné sa v skutočnosti spornými momentami tejto veci náležite zaoberať. Záver súdu I. stupňa, ktorý zhodnotil obranu obvineného za „účelovú a použitú v snahe vyviniť sa z následkov trestnoprávnej zodpovednosti za žalovaný skutok, keďže v konaní pred súdom nebol zistený žiadny relevantný dôkaz svedčiaci preto, že by si poškodený svoje tvrdenia vymyslel a voči obžalovanému použil len preto, aby od obžalovaného získal nejaké finančné výhody", vzhľadom na už vyššie vyslovené pochybnosti k osobe poškodeného tak nemožno hodnotiť inak než nepriliehavo zjednodušený. V argumentácii súdov v pôvodnom konaní tak zostali opomenuté odpovede na otázky vyvierajúce zo zistení, ktoré hodnovernosť poškodeného robia spornou - od (už uvedených) rozporov v jeho vyjadreniach (k priebehu samotného skutku), cez požitie alkoholu v inkriminovaný deň (k čomu sa inak sa vyjadril pred lekárom na centrálnom príjme a inak pred súdom), resp. vôbec užívanie alkoholu, prípadne aj súbežne s psychiatrickými liekmi, až po zrejme jeho súčasne prebiehajúcu psychiatrickú liečbu; „zrejme" z toho dôvodu, že ani táto preverená nebola. Posudzovaný prípad si vyžaduje navyše o to presvedčivejšie odôvodnenie, pokiaľ zo skutkových okolností nevyplýva motív obvineného spáchať predmetný trestný čin (obvinený aj poškodený zhodne uvádzali, že v minulosti nemali žiadne vzájomné konflikty). Dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že vyššie vyslovené závery, nie sú závermi skutkovými. Nejde tiež o akékoľvek závery upriamujúce súdy v pôvodnom konaní hodnotiť dôkazný stav konkrétnym spôsobom a rozhodne nejde o závery k otázke viny alebo neviny obvineného. Podstatou vyššie konštatovaných pochybení je záver o nevytvorení obvinenému v pôvodnom konaní dostatočného procesného rámca na účinnú obranu v dôsledku rezignácie na preverenie jeho obrany proti trestnému obvineniu bezdôvodným odmietnutím vykonania dôkazných návrhov (pôvodne síce prokurátora, ktoré si však osvojil následne aj obvinený), čo našlo svoj odraz následne vo veľmi zjednodušenom zhodnotení dôkazného stavu, v danej veci založenom na výpovedi jediného priameho svedka, o pravdivosti výpovedí ktorého existovali dôvodné pochybnosti, ktoré napriek tomu, že vyžadovali dôkazné preverenie, konajúce súdy v odôvodneniach ich rozhodnutí reakciu na ne buď celkom opomenuli, alebo ich význam nedôvodne bagatelizovali, čo ich viedlo k predčasnému záveru o vine obvineného, založeného argumentačne len na zdôrazňovaní neexistencie pochybností o pravdivosti výpovede poškodeného v otázke, že útočníkom, ktorý mu spôsobil zranenie uvedené v skutku obžaloby, bol práve obvinený, a to bez náležitého dôkazného preverenia týchto pochybností, bez ktorého ich existenciu alebo neexistenciu nebolo možné náležite vyhodnotiť, a v dôsledku toho v nadväznosti ani nebolo možné náležite odôvodniť výrok o vine obvineného v odôvodneniach rozhodnutí súdu I. stupňa aj súdu odvolacieho. Dovolací súd tak konštatuje, že chybami dovolateľom vytýkanými bol naplnený dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, teda zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu konkrétne tým, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v nadväznosti na rozsudkom súdu I. stupňa neobsahuje odôvodnenie predpokladané § 168 ods. 1 Trestného poriadku. * * * Nad rámec uvedeného, avšak už bez akéhokoľvek vplyvu na vyššie uvedené závery, je potrebné reagovať aj na obvineným uplatňovaný dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), pod ktorý síce explicitne nesubsumoval žiadnu konkrétnu argumentáciu, avšak z obsahu dovolania v kontexte dovolacích námietok vyplýva uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu v súvislosti s jeho námietkou proti nevykonaniu dôkazov (výsluchov vyššie označených svedkov) v pôvodnom konaní. Dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolací súd konštatuje, že tento dovolací dôvod z pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb naplnený nebol. * * *
Trestného poriadku dovolací súd môže rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí o dovolaní, ak zistí, že dôvody dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú zjavne preukázané a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu
1. V zmysle ustanovenia § 386 Trestného poriadku, ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania
, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera (ods. 1). Súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd
okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad (ods. 2).
1 Trestného poriadku dovolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo niektorého jeho výroku prikáže spravidla súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Z už vyššie uvedených dôvodov, spravujúc sa vyššie rozvedenými úvahami, a s poukazom na citované zákonné ustanovenia, posúdiac dôvodnosť dovolania obvineného T. U., dovolací súd rozhodol tým spôsobom, že vyslovil
1 Trestného poriadku, že z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, uznesením odvolacieho súdu bol porušený zákon v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obvineného;
2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu I. stupňa, ako aj ďalšie rozhodnutia na tieto zrušované rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a
1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Poprad ako súdu I. stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Procesný návrat veci až do štádia konania pred súdom I. stupňa je odôvodnený povahou vyššie uvedených pochybení, ktoré majú svoj základ už v prvostupňovom konaní, a z ich povahy vyplýva potreba vykonania ďalšieho dokazovania, ktoré pre jeho procesnú pozíciu zaťažuje primárne prvostupňový súd. * * * V ďalšom procesnom postupe tak bude povinnosťou Okresného súdu Poprad určiť vo veci termín hlavného pojednávania a rozhodnúť o obžalobe spôsobom zohľadňujúcim právne závery tohto rozsudku dovolacieho súdu. V tomto rozsudku konštatované chyby v ďalšom procesnom postupe nebude možné odstrániť inak, než vykonaním dokazovania vo vyššie natieňovanom rozsahu, minimálne však opätovným svedeckým výsluchom poškodeného, zameraným na sporné momenty v jeho vyjadreniach; na podklade jeho výpovede zhodnotením potreby vykonania konfrontácie medzi svedkom - poškodeným a obvineným; vyžiadaním si lekárskej správy od ambulantnej psychiatričky, ktorú svedok vo svojej výpovedi označoval, za účelom zistenia psychiatrickej diagnózy a priebehu ambulantnej psychiatrickej liečby poškodeného (pokiaľ jeho tvrdenia sú pravdivé), a na jej podklade (s ohľadom na jej obsah) zvážením vykonania psychiatrického znaleckého dokazovania ohľadne duševného stavu svedka (poškodeného). Napokon tiež bude nevyhnutné vykonať výsluch svedkov H. U. a T. U. (pokiaľ tomu nebudú brániť objektívne prekážky) za účelom preverenia obrany obvineného v otázke jeho alibi (t. j. či sa v čase inkriminovaného činu nachádzal v obydlí týchto osôb). S ohľadom na priebeh a obsah vykonaného dokazovania potom bude potrebné reagovať na aktuálnu dôkaznú situáciu eventuálnym vykonaním aj ďalších dôkazov, pokiaľ potreba ich vykonania z dokazovania vyplynie, resp. procesne reagovať aj na dôkazné návrhy strán. Na záver dovolací súd len pripomína, že
1 Trestného poriadku orgán, ktorému bola vec prikázaná, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci dovolací súd, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací súd nariadil; a
2 Trestného poriadku, ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech. Povinnosť rešpektovania zásady zákazu zmeny k horšiemu (zákaz reformatio in peius) pritom vyjadruje aj nemožnosť skutkových zmien v neprospech obvineného. Tento rozsudok prijal senát jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.