súdu prvej inštancie na zabránenie otcovi v širšom rozsahu styku so synom nepostačujú, ak prihliadnuť bolo treba na to, že matka nedoložila celú dochádzku syna do školy od septembra 2021 (preto ani nešlo objektívne posúdiť, či v ostatné dni bol Y. privedený rodičmi do školy včas), nebolo možné vychádzať len zo subjektívneho pocitu matky, že u otca si Y. neurobí isto viac úloh (keď zatiaľ bola len jedna) a apeloval na rodičov a potrebu ich spolupráce a komunikácie. Nepripustil pritom návrh matky na opätovný výsluch maloletého z dôvodu, že v inom konaní (ohľadom výchovného opatrenia) sa Y. vyjadril ku všetkému podstatnému a už vtedy sa ho súd pýtal tiež na otázku širšieho rozsahu jeho styku s otcom. Rozhodnutie o predbežnej vykonateľnosti rozhodnutia o styku odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou § 233 CSP cez analógiu legis, keď mal preukázané splnenie podmienok, a to jednak žiadosťou otca, a jednak tým, že z celého dokazovania vyplynulo, že pokiaľ by súd nerozhodol o predbežnej vykonateľnosti, maloletému aj jeho otcovi by hrozilo nebezpečenstvo ťažko nahraditeľnej alebo značnej ujmy v podobe zväčšujúceho sa vzájomného citového odlúčenia a citovej stagnácie. 3. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 19. decembra 2023 sp. zn. 11CoP/41/2023 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na odvolanie otca
1 aj 2 CSP potvrdil (výrok I.) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.). 4. Na podporu takéhoto svojho rozhodnutia v jeho odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné na zistenie skutočného stavu veci v dostatočnom rozsahu, výsledky tohto dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam a súčasne vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa preto stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozsudku, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP konštatujúc správnosť jeho dôvodov. Nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemohol preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s názorom odvolateľa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné vzhľadom na nedostatok dôvodov, nakoľko toto základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu obsahuje. Súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú otázku, každý argument účastníka, ale musí reagovať na tie, ktoré majú pre konanie podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov konania uvádzanými účastníkmi. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty (odkazujúc napríklad na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „ústavný súd“ - sp. zn. II. ÚS 251/2004, III. ÚS 209/2004, II. ÚS 200/2009 a podobne). Odôvodnenie napadnutého rozsudku
názoru odvolacieho súdu vyššie uvedenému zodpovedá a je samozrejmé, že odvolateľ s niektorými skutkovými závermi súdu nesúhlasí. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia odôvodnil, ako dospel k záveru o preukázaní objektívnych mesačných výdavkov na maloletého vo výške 490 €, pričom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 43.). Okresný súd uviedol tiež, prečo ustálil výdavok na špeciálnu stravu vo výške 300 €, pričom i tu svoj skutkový záver odôvodnil.
odvolacieho súdu i z lekárskej správy predloženej otcom v odvolacom konaní vyplynulo vykazovanie maloletým miernej pozitivity na kravské mlieko, jablko a zeler a bolo potrebné zohľadniť, že v čase vyšetrenia dodržiaval nízkohistamínovú diétu. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku otca týkajúcu sa výdavku za doučovanie anglického jazyka, keď len znalosť tohto jazyka zo strany matky ešte neznamená, že tento výdavok nie je nevyhnutný, pretože nie každý, kto ovláda cudzí jazyk, má schopnosť i učiť/doučovať. Nebola dôvodnou námietka otca voči výdavku na pekárenské výrobky v sume 100 € mesačne, pretože súd na túto položku neprihliadal. Naopak bolo potrebné prihliadnuť na to, že otec navrhol výživné zvýšiť na sumu 220 € mesačne s tým, že bude dieťaťu ďalej platiť mesačné poplatky v súvislosti s tréningami MMA vo výške 50 € a teda bol ochotný platiť (fakticky) výživné 270 € mesačne. Súd prvej inštancie napriek tomu výživné zvýšil na sumu 250 €, s čím matka súhlasila. Za nedôvodné považoval odvolací súd námietky otca voči rozhodnutiu v časti úpravy jeho styku s maloletým, keď súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, vyporiadal sa so všetkými námietkami otca a pretože tento v odvolaní reagoval obdobne, odvolací súd aj tu odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti (body
ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie platila už dva roky (viď predbežná vykonateľnosť) a v rozhodnutí o odvolaní súd nijako nereflektoval, ako otec v kontexte vyššie uvedeného realizuje styk s maloletým, a teda či nenastala zmena pomerov (rozumej ďalšia), odôvodňujúca rozšírenie styku. Odvolací súd len formalisticky uviedol, že sa stotožňuje s posúdením veci súdom prvej inštancie, nakoľko však na podanom odvolaní otec zotrval (nevzal ho späť), muselo byť zrejmé, že k mimosúdnej dohode s matkou o širšom rozsahu styku navrhovanom otcom (prespanie až do pondelka v párny týždeň, resp. do štvrtka v nepárny týždeň) neprišlo. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu preto považuje za arbitrárny, a jeho odôvodnenie za nepreskúmateľné, z ktorého nie je (o. i.) zrejmé, dokedy má otec „presviedčať“ matku, že sa dokáže o maloletého postarať tak, aby s ním mohol realizovať styk v širšom rozsahu.
názoru otca dva roky (medzi rozhodnutiami oboch nižších súdov) boli dostatočne dlhý čas na urobenie si súdom záveru, či je otec schopný sa o syna plnohodnotne postarať, odvolací súd ale pri svojom rozhodovaní túto otázku (a odpoveď na ňu) úplne opomenul, nezaoberal sa námietkami odvolateľa (neskoršieho dovolateľa) a pri svojom rozhodnutí nezohľadnil ani časový kontext rozhodovania. Dovolateľ sa dovolaním pritom nedomáha odpovedí na všetky ním nastolené otázky v doterajšom konaní (pred oboma nižšími súdmi), ale len tých, ktoré boli zásadné pre uplatnenie jeho práv v konaní, a s ktorými sa (
jeho názoru) nižšie súdy riadne nevysporiadali a aj z tohto uhla pohľadu napadnutý rozsudok je prekvapivý, zmätočný a nepreskúmateľný.
tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 2 ods. 1 CMP). Keďže CMP v niektorých ustanoveniach o dovolaní (tretí diel tretej hlavy prvej časti CMP) s výnimkou nedostatku viazanosti dovolacieho súdu rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu (§ 77 CMP v spojení s § 121 rovnakého zákona) neustanovuje inak, dovolací súd ďalej skúmal možnosť aplikácie ustanovení CSP pre konanie o dovolaní otca maloletého dieťaťa. 9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech (z procesného hľadiska) bol napadnutý rozsudok vydaný (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety za bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolaniu treba priznať úspech. 10.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, rozhodnutie napadnúť dovolaním nemožno (úspešne). Tie rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, zákonodarca vymenoval v ustanoveniach §§ 420 a 421 CSP. 11.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 13. V prejednávanej veci otec vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
čl. 6 Základných princípov CMP súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania tak, aby zistil skutočný stav veci (v tejto súvislosti porovnaj i § 35 CMP,
ktorého súd je povinný zistiť skutočný stav veci) a súd je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli (tu potom porovnaj tiež § 36 CMP,
ktorého je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci). 18.
čl. 8 Základných princípov CMP na prejednanie veci sa nariaďuje ústne pojednávanie, ak zákon neustanovuje inak. 19.
2 vety prvej CMP ak tento zákon neustanovuje inak, možno začať konanie aj bez návrhu;
rovnakého zákona súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, aj vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu a napokon
CMP odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní, ak to pre zistenie skutočného stavu veci považuje za potrebné. 20.
1 vety prvej CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. 21.
1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. 22.
3 vety druhej CSP odvolací súd sa v odôvodnení (potvrdzujúceho rozsudku - pozn. najvyššieho súdu) musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
okolností a spravidla úmerne záujmu zúčastnených na riadnom objasnení skutočností významných pre rozhodnutie) buď viac alebo menej priblížiť, rozdiel oproti sporovému procesu je tu zjavný a prejavuje sa predovšetkým v procese dokazovania, v ktorom súd nie je len istým arbitrom nad stranami nesúcimi bremená tvrdení a dôkazov a tiež z ich unesenia (či neunesenia) plynúcu zodpovednosť za výsledok sporu, ale v rámci obstarávania podkladov pre rozhodnutie má povinnosť aktívnejšieho prístupu a takto i zvýšenú ingerenciu aj navzdory prípadnej pasivite účastníkov vrátane trvania ním na dokazovaní až do času, v ktorom povinnosť zistiť skutočný stav veci pôjde objektívne považovať za splnenú (v tej najväčšej možnej miere a spravidla za stavu nemožnosti už od súdu spravodlivo požadovať, aby konal ďalej, avšak za cenu popretia ďalších základných princípov mimosporového procesu o rýchlej a účinnej ochrane práv, o čo najrýchlejšom prejednaní a rozhodnutí veci, o predchádzaní zbytočným prieťahom, ako aj konaní hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb - v tejto súvislosti porovnaj tiež čl. 5 ods. 2 a čl. 12 Základných princípov CMP). 25. Dovolateľ odvolaním (okrem iného) namietal, že „nerozumie, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o odôvodnenosti výdavku na stravovanie pre Y. vo výške 300 € mesačne, keď matka súdu nepredložila jediný dôkaz o zvýšených výdavkoch na stravovanie dieťaťa v dôsledku jeho histamínovej intolerancie, zároveň pred súdom uviedla, že si necháva piecť chlieb a palacinky v sume 100 € a že ide iba o výdavok na pečivo pre maloletého Y., lebo jej výdavky na stravu predstavujú iba 100 - 150 €“ a upriamil pozornosť odvolacieho súdu na tú skutočnosť, že „matke bola taktiež diagnostikovaná histamínová intolerancia, pričom
jej argumentácie výdavok na stravu pre 6 ročné dieťa predstavuje takmer 4-násobnú výšku oproti výdavku na jej stravu, čo on považuje za absurdné“ (strana 4 odvolania na č. l. 173 p. v. spisu). Nešlo pritom inak, než dať mu za pravdu v tom, že pokiaľ odvolací súd k týmto jeho tvrdeniam (ktoré z pohľadu objasnenia „sumára“ potrieb maloletého vyjadrených finančne nešlo označiť za nepodstatné) nezaujal žiadne stanovisko (čo inak obdobne platilo pri len paušálnom odmietnutí požiadavky otca na širší rozsah práva na styk s maloletým s úvahou, že by tu šlo už - fakticky - o striedavú osobnú starostlivosť, na ktorú
odvolacieho súdu dôvod nebol), došlo tým k porušeniu zákonnej povinnosti
3 vety druhej CSP, ktoré sa prejavilo tiež v rovine práva účastníka súdneho konania na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie a to v miere atakujúcej limity práva na spravodlivý proces.
f) CSP tak bolo (v súlade s konštrukciou mimoriadneho opravného prostriedku, o ktorom je reč) nielen prípustným, ale aj dôvodným (vecne opodstatneným). 29. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP) a ak zruší napadnuté rozhodnutie, môže
povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami preto zrušil len rozsudok odvolacieho súdu (ako celok) a vec vrátil na ďalšie konanie jemu, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), vychádzajúc pritom z toho, že tým, komu bolo v tomto prípade namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti, bol práve odvolací súd. 30. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.