Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1VCdo/6/2025 Identifikačné číslo spisu: 6120388989 Dátum vydania rozhodnutia: 03.12.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 8

sa premlčacia doba predlžuje od 35 dní, odvolací súd konštatoval, že táto námietka dôvodná nebola. Vychádzal z dôvodovej správy k uvedenému zákonu a konštatoval, že citované ustanovenia upravujú spočívanie iba tých lehôt, ktoré by v nimi uvedenom časovom rozpätí uplynuli a po odpadnutí prekážky ich plynutie pokračuje. Ustanovenia § 1, § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno vykladať tak, že v danom vymedzenom období neplynú všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas obdobia vymedzeného v citovaných ustanoveniach. Odvolací súd tak odvolateľovi nedal za pravdu pokiaľ tvrdil, že premlčacia doba mimo obdobia definovaného v §

§ 8zákona č.

62/2020 Z. z. neplynula po dobu 35 dní, a z toho dôvodu by sa žalobou uplatnený nárok premlčal dňa 26. októbra 2020. 3.6. Odvolací súd konštatujúc správnosť záveru súdu prvej inštancie o premlčaní rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, keď uzavrel, že k premlčaniu nároku došlo síce až 4. septembra 2020, a nie ako uviedol súd prvej inštancie 5. júla 2020, avšak stále pred podaním žaloby dňa 25. septembra 2020. 3.7. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným. 4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm.

1. f)a § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP s tým, že navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 4.1. Pokiaľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; odvolací súd na prejednávaný prípad neaplikoval právny predpis, ktorý aplikovať mal, resp. odmietol na inštitút premlčania aplikovať zákon č. 62/2020 Z. z., v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom. 4.2. Za právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, považoval otázku aplikácie § 1 písm.
4. a)zákona č. 62/2020 Z. z. v otázke neplynutia, resp. spočívania premlčacej doby pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020, a to nasledovne: „Spočíva, resp. neplynie premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., tzn. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 bez ohľadu na to, či uplynutie tejto lehoty skončí v rozhodnom období?“ 4.3. Dovolateľ poukázal na závery súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie; svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ako aj závery odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že § 1 písm.
5. a)zákona č. 62/2020 Z. z. upravuje spočívanie iba tých lehôt, ktoré by v tam špecifikovanom časovom rozpätí uplynuli a po odpadnutí prekážky plynutie pokračuje a zároveň, že § 1 písm.
6. a)zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno vykladať tak, že v danom vymedzenom časovom období neplynú (prerušujú
7. sa)všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas obdobia špecifikovaného v citovanom ustanovení. 4.4. So záverom odvolacieho súdu uvedenom v predchádzajúcom bode sa dovolateľ nestotožnil a mal za to, že v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z. lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práva v období od účinnosti zákona do 30. apríla 2020 neplynú. Vyjadril názor, že zákon č. 62/2020 Z. z. sa má vykladať tak, že počas v zákone (č. 62/2020 Z. z.) uvedených období sa plynutie premlčacích lehôt z dôvodu pandémie COVID-19 prerušuje na zákonom špecifikované obdobie (35 dní); prerušenie sa pritom vzťahuje na všetky zákonné lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch, ktorých zmeškanie, resp. márne uplynutie, spôsobuje pre určitý subjekt práva negatívne dôsledky, teda najmä (
8. aj)premlčaciu dobu. Premlčacie a prekluzívne doby sa v zákonom stanovených obdobiach pozastavili; premlčaciu dobu je potrebné o tieto dni predĺžiť; k predĺženiu premlčacej doby dochádza ex lege; každý kto bude tieto lehoty počítať, bude musieť vziať do úvahy pravidlá mimoriadnej zákonnej úpravy. Aplikáciu zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno obmedziť výlučne na prípady, pri ktorých by tieto doby v rozhodnom období uplynuli, nakoľko to zo zákona nevyplýva. Bolo by to aj nelogické a priečilo by sa to samotnému cieľu, ktorý zákonodarca prijatím zákona sledoval, a ktorým bolo pozastavenie plynutia lehôt počas pandémie. Z ustanovení zákona č. 62/2020 Z. z. vyvodil, že ak (premlčacia) doba začala plynúť pred 27. marcom 2020 bez toho, aby do tohto dňa uplynula, tak časový úsek 35 dní, počas ktorého premlčacia doba neplynie, musí byť zohľadnený v jej celkovej dĺžke, čo fakticky znamená, že sa o túto dobu (35 dní) premlčacia doba predlžuje. 4.5. Dovolateľ poukázal vo vzťahu k svojej argumentácii na závery vyplývajúce z rozhodnutí niektorých odvolacích súdov (uznesenia Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2023 sp. zn. 5CoCsp/23/2022 a zo 6. decembra 2022 sp. zn. 13CoCsp/31/2022; uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo 7. decembra 2022 sp. zn. 19CoCsp/28/2022; uznesenie Krajského súdu v Žiline z 29. septembra 2022 sp. zn. 9CoCsp/41/2022). 4.6. Pokiaľ odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k začiatku premlčacej doby založil na závere vyplývajúcom z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/224/2021, s týmto záverom sa dovolateľ stotožnil (ak dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka, potom v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka začína plynúť premlčacia doba pre všetky splátky úveru splatné do budúcna prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh). Stotožnil sa aj so skutkovým záverom odvolacieho súdu, ktorý ako deň, ktorým premlčacia doba začala plynúť, ustálil deň 4. septembra 2017. 4.7. Ak dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm.
9. f)CSP, zmätočnostnú vadu ničím nekonkretizoval iba uviedol, že súdy nižších inštancií mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 4.8. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd odložil právoplatnosť potvrdzujúceho výroku I. rozsudku odvolacieho súdu; dôvod hodný osobitného zreteľa videl v možnej budúcej nevymožiteľnosti, na základe právoplatného rozhodnutia, uhradených trov konania. 5. Žalovaní v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalobcu postupom podľa § 448 CSP zamietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 6. Vec prejednávajúci senát 2C podľa § 48 ods. 1 CSP postúpil uznesením z 27. marca 2025 sp. zn. 2Cdo/7/2024 vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“). Vyslovil názor, že § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. dopadá len na tie premlčacie (prekluzívne) doby, ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti zákona (ako to zákon č. 62/2020 Z. z. v § 1 písm.
10. b)výslovne ustanovuje) a na tie, ktoré by uplynuli (a nárok by sa premlčal alebo prekludoval) v období od 25. marca 2020 do 30. apríla 2020 (ďalej aj „rozhodné obdobie“). Na plynutie ostatných premlčacích (a prekluzívnych) dôb ustanovenie § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. dopad nemá a nemožno ho na plynutie týchto ostatných premlčacích dôb aplikovať. Pre úplnosť obdobný záver vyjadruje predkladajúci senát aj v súvislosti s aplikáciou § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. (ktoré ale na prejednávanú vec nemá žiaden vplyv). 7. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu si po postúpení veci senátom 2C v súlade s § 48 ods. 4 CSP vyžiadal stanoviská Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. 7.1. Ministerstvo spravodlivosti v písomnom vyjadrení explicitne vyslovilo názor, že ustanovenie § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. sa týka len premlčacích lehôt a prekluzívnych lehôt, ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti zákona (27. marca 2020) a premlčacích lehôt a prekluzívnych lehôt, u ktorých by došlo neuplatnením práva na súde k ich uplynutiu v čase od účinnosti zákona (27. marca 2020) do 30. apríla 2020. V celom rozsahu sa tak priklonilo k záverom predkladajúceho senátu oproti záverom vysloveným v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2022 a 4Cdo/155/2023; ministerstvo sa priklonilo k teleologickému výkladu zákona realizovaného predkladajúcim senátom. Nad rámec argumentácie predkladajúceho senátu ministerstvo poukázalo na skutočnosť, že v prípade, ak by nedošlo k odklonu od názoru senátov 1C a 4C, došlo by takýmto extenzívnym a gramatickým výkladom k uplatňovaniu opatrenia ešte aj v roku 2030, čo by sa priečilo účelu a zmyslu mimoriadneho opatrenia. 7.2. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožnil s podľa jeho názoru precíznym a presvedčivo odôvodneným názorom predkladajúceho senátu. Vyslovil, že niet žiadneho racionálneho dôvodu, pre ktorý by malo zmysel, aby lehota, ktorá má uplynúť po 30. apríli, mala byť aplikáciou citovaného zákona predĺžená o 35 dní. Interpretácia (senátmi 1C a 4C) by nesledovala účel právnej úpravy, ktorým je nesporne odstránenie neželaných právnych následkov spojených s obmedzením mobility obyvateľstva v označenom období, a výlučne v označenom období. 7.3. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach s názorom predkladajúceho senátu nesúhlasila. Je zrejmé, že vychádzala z textácie zákona (a teda z jazykovo-gramatického výkladu). Argumentáciou bolo, že 1/ Účel zákona bolo dosiahnuť to, aby účastníci právnych vzťahov sa počas rozhodného obdobia cítili bezpečne v tom zmysle, že im premlčacia doba v zákonom stanovenom úseku skutočne neuplynie. K uvedenému predkladajúci senát uvádza, že premlčacím (prekluzívnym) dobám, ktorých koniec nespadal do rozhodného obdobia (zákon č. 62/2020 Z. z.), v žiadnom prípade v rozhodnom období nehrozilo uplynutie, nakoľko pre nich platila všeobecná premlčacia doba, v ktorej svoje práva bez obmedzení mohli uplatniť. 2/ Osobe, ktorá má právo a má ho uplatniť v určitej lehote, patrí celá táto lehota. Právo vykonať alebo nevykonať úkon má kedykoľvek v rámci tejto lehoty. Predkladajúci senát uvádza, že jeho výkladom, prezentovaným v rozhodnutí o predložení veci veľkému senátu, nedochádza k popretiu konštatovania, že oprávnenému subjektu patrí celá lehota. Je pravdou, že oprávnený subjekt má právo vykonať úkon (uplatniť právo) kedykoľvek v tejto lehote. Nie je však výnimkou, že oprávnené subjekty majú v rámci plynutia premlčacej doby rôzne subjektívne a objektívne prekážky k uplatneniu práva (príkladmo dovolenka v zahraničí, práceneschopnosť, hospitalizácia, technické problémy s výpočtovou technikou, obstarávanie dôkazov); existencia týchto prekážok však neznamená spočívanie premlčacej doby v rámci jej plynutia. Všeobecná premlčacia doba je v rámci jej trvania pomerne veľkorysá, aby oprávnený subjekt v rámci realizácie zásady vigilantibus iura scripta sunt svoje práva riadne uplatnil bez ohľadu týchto subjektívnych a objektívnych prekážok. Pokiaľ v danom prípade objektívna prekážka (sťaženie uplatnenia práva v dôsledku právnej úpravy) trvala iba 6,94 % počtu dní trojročnej premlčacej doby, nemožno dôvodne konštatovať, že by uplatnením výkladu predkladajúceho senátu došlo k „skráteniu“ premlčacej doby. 3/ Právnická fakulta namieta, že predkladajúci senát uplatnil reštriktívny výklad jasného legálneho textu. 7.4. Ostatné najvyšším súdom oslovené subjekty vyžiadané stanovisko ku dňu rozhodovania veľkého senátu nepodali. 8. Senát 2C predložil vec veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie o dovolaní, pričom za kľúčovú považoval otázku vo väzbe na dovolateľom nastolenú otázku, či premlčacia doba (prípadne prekluzívna doba) v súkromnoprávnych vzťahoch neplynie (spočíva) iba v prípade nárokov, ktoré by sa v rozhodnom období (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020) premlčali, alebo sa týka všetkých nárokov, u ktorých rozhodné obdobie (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020) je obsiahnuté vo všeobecnej premlčacej (prekluzívnej) dobe, v ktoromkoľvek čase jej plynutia. 9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) konajúci vo veľkom senáte (§ 35 v spojení s § 48 ods.

4 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou osobou, že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacieho dôvodu, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke, „či spočíva, resp. neplynie premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 bez ohľadu na to, či uplynutie tejto lehoty skončí v rozhodnom období?“ 10. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu predovšetkým skúmal, či postup senátu 2C bol v súlade s ustanovením § 48 CSP. 11. Z ustanovenia § 48 CSP vyplývajú dve podmienky pre postúpenie veci veľkému senátu, a to podmienka, že senát dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí senátu najvyššieho súdu, resp. že sa chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, a podmienka, že v uznesení o postúpení veci svoj odlišný právny názor odôvodní. 12. Po zistení, že postup senátu 2C bol v súlade s ustanovením § 48 CSP, pristúpil veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) k posúdeniu právnej otázky, pre ktorú mu bola vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie, teda otázky, či spočíva, resp. neplynie premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 bez ohľadu na to, či uplynutie tejto lehoty skončí v rozhodnom období? 13. Odvolací súd rozhodol dovolaním napadnutým rozsudkom dňa 27. februára 2023. 14. Po rozhodnutí odvolacieho súdu najvyšší súd nastolenú právnu otázku (uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP) riešil v iných konaniach; v rozhodnutiach z 29. mája 2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 a z 26. septembra 2024 sp. zn. 4Cdo/155/2023. 14.1. Najvyšší súd v uznesení z 29. mája 2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 uviedol, že „Z dôvodovej správy k zákonu č. 62/2020 Z. z. vyplýva, že cieľom zákona je prijatie niektorých mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a niektorých opatreniach v justícii. Medzi tieto opatrenia zákonodarca zaradil aj obmedzenie plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, resp. ich navrátenie v určených prípadoch, ako aj obmedzenie plynutia týchto procesných lehôt. Podľa dôvodovej správy „toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Navrhované ustanovenie je zamerané na súkromnoprávne vzťahy, t. j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.“ Ustanovenie § 1 písm.
2. a)sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré
3. i)začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona (27. marca 2020) a neuplynuli do 30. apríla 2020 (ďalej len „stanovené obdobie“),
4. ii)lehôt, ktoré začali plynúť pred 27. marcom 2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých, ktoré iii) začali plynúť počas stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30. apríli 2020. Pri všetkých prípadoch platí, že pri počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27. marca 2020 až 30. apríla 2020.“ Právne posúdenie odvolacieho súdu, ktorý do premlčacej doby nezarátal obdobie, kedy premlčacia doba neplynula (27. marca 2020 - 30. apríla 2020), považoval dovolací súd za nesprávne. 14.2. Najvyšší súd sa v uznesení z 26. septembra 2024 sp. zn. 4Cdo/155/2023 priklonil k prv vyslovenému názoru iného senátu dovolacieho súdu (sp. zn. 1Cdo/99/2022), poukázal naň, považoval ho za prijateľný a uviedol, že sa nehodlá od neho odchýliť. Doplnil, že totožný prístup (ako pri aplikácii § 1 zákona č. 62/2020 Z. z.) je potrebné primerane aplikovať na ustanovenie § 8 písm.
5. a)zákona č. 62/2020 Z. z., čo znamená, že všetky premlčacie a prekluzívne doby v súkromnoprávnych vzťahoch spočívali okrem obdobia od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 aj v období od 19. januára 2021 do 28. februára 2021. 14.3. Veľký senát neidentifikoval žiadne iné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by (ku dňu rozhodnutia veľkého senátu) nastolenú právnu otázku riešilo. Okrajovo bola táto otázka nastolená vo veci, v ktorej najvyšší súd rozhodol uznesením z 11. decembra 2024 sp. zn. 3Cdo/47/2023, keď dovolateľ namietal, že premlčacia doba by tak v danom prípade uplynula až dňa 14. mája 2022 (27. februára 2022 + 76 dní v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z. ...). V označenej veci sa dovolací súd ale predmetnou právnou otázkou nezaoberal z dôvodu, že zistil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke aplikácie § 103 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských veciach, čo bolo dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. 14.4. Ostatné dohľadané rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/220/2021 z 29. septembra 2021, sp. zn. 4Cdo/197/2020 z 5. marca 2021, sp. zn. 1Cdo/189/2022 z 28. marca 2023, sp. zn. 7Cdo/97/2022 z 30. marca 2023), prípadne Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález zo 17. augusta 2021 sp. zn. IV. ÚS 289/2021, nález z 20. apríla 2023 sp. zn. I. ÚS 51/2023), riešia iba otázku procesných lehôt, na ktoré dopadá ustanovenie § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. v spojitosti s § 2 ods. 1 citovaného zákona (ustanovenie § 1 písm.
6. a)platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní; v trestnom konaní to platí len o lehote na podanie opravného prostriedku pre obvineného, jeho obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu) s výnimkou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) zo 17. júna 2025 č. k. III. ÚS 249/2025-34 (ďalej aj „nález“). 15. Nálezom zo 17. júna 2025 č. k. III. ÚS 249/2025-34 ústavný súd rozhodol, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. decembra 2024 č. k. 41Cob/47/2024-268 boli porušené základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu majetku podľa čl. l Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 15.1. Z odôvodnenia nálezu vyplýva, že posudzoval práve vyššie nastolenú otázku predkladajúcim senátom, pričom poukázal aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2022 a 4Cdo/155/2023. Ústavný súd vytkol všeobecnému súdu, že v čase jeho rozhodovania už najvyšší súd vyslovil k danej právnej otázke svoj právny záver; krajský súd opomenul prihliadnuť na opakovane vyslovený právny záver dovolacieho súdu a odchýlenie sa od tohto záveru dostatočne neodôvodnil. Krajský súd sporné ustanovenie (§ 1 zákona č. 62/2020 Z. z.) podľa záverov ústavného súdu vyložil v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Práve táto skutočnosť bola dôvodom pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Ústavný súd sa ďalej zaoberal otázkou výkladu sporného ustanovenia. Jeho argumentácia spočívala predovšetkým na jazykovo-gramatickom výklade sporného ustanovenia, keď vyslovil, že súhlasí s krajským súdom, že zmyslom sporných ustanovení bolo reagovať na obmedzené možnosti domáhať sa práv na súde v dôsledku protipandemických opatrení, pričom ale s argumentom, že protipandemické opatrenia obmedzili uplatnenie len tých práv, ktoré sa premlčali v rozhodnom období, nemožno bezvýhradne súhlasiť. Konštatoval, že obmedzené možnosti nemali len tí, ktorých práva sa v rozhodnom období premlčali, ale rovnako aj tí, práva ktorých sa premlčali až po rozhodnom období. Ústavný súd tiež uviedol, že právny záver krajského súdu, že sa predĺžilo len plynutie v rozhodnom období uplynutých premlčacích lehôt, by v súvislosti s protipandemickými obmedzeniami boli zvýhodnení tí, ktorých právo sa premlčalo posledný deň rozhodného obdobia tým, že premlčacia doba sa predĺžila (o 35 a 41 dní), oproti tým, ktorých právo sa premlčalo deň po skončení rozhodného obdobia, keďže premlčacia doba by bola fakticky skrátená (o 35 a 41 dní). 16. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu po oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi senátu 2C uvedenými v rozhodnutí o postúpení veci v zmysle § 48 ods. 1 CSP, tiež stanoviskami vyžiadanými v zmysle § 48 ods. 4 CSP a nálezom ústavného súdu zo 17. júna 2025 č. k. III. ÚS 249/2025-34, sa nestotožňuje s právnym názorom senátu, ktorý mu vec postúpil. Naopak veľký senát najvyššieho súdu sa pridržiava a súhlasí s právnym názorom vyjadreným v skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu, a to v uzneseniach sp. zn. 1Cdo/99/2022 z 29. mája 2024 a sp. zn. 4Cdo/155/2023 z 26. septembra 2024, ktorého správnosť potvrdil aj nález ústavného súdu zo 17. júna 2025 č. k. III. ÚS 249/2025-34 a stanovisko Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach opierajúce sa o jazykovo-gramatický výklad sporného ustanovenia (§ 1 zákona č. 62/2020 Z. z.). 17. Na základe uvedeného odpovedá veľký senát najvyššieho súdu na dovolateľom nastolenú právnu otázku, pre ktorú mu bola vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie tak, že premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 spočíva, resp. neplynie bez ohľadu na to, či uplynutie tejto lehoty v rozhodnom období skončí. 18. Zhrnúc vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak odvolací súd vychádzal z názoru, že ustanovenia §

§ 8zákona č.

62/2020 Z. z. upravujú spočívanie iba tých lehôt, ktoré by v rozpätí od

1. marca 2020 do
2. apríla 2020 uplynuli a po odpadnutí prekážky (uplynutí zákonom vymedzeného obdobia) ich plynutie pokračuje. Ustanovenia §

§ 8zákona č.

62/2020 Z. z. nemožno vykladať tak, že vo vymedzenom časovom období neplynú všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas vymedzeného obdobia (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020), jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení. Dovolanie dovolateľa v tejto otázke treba preto podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP, resp. § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP (keďže po rozhodnutí odvolacieho súdu bola otázka nastolená dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP vyriešená) považovať za prípustné a zároveň aj dôvodné, keďže v tejto otázke došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 19. Z uvedených dôvodov dovolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 449 a § 450 CSP). Okresný súd sa bude musieť v ďalšom konaní vysporiadať aj s otázkou relevantnosti zosplatnenia úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a judikátu R 34/2025. 20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). V novom rozhodnutí vo veci súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 21. Toto rozhodnutie prijal veľký senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 7 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.