1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do
1 písm. d) Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 17T/1/2023, z 3. novembra 2023. II.
3 Trestného poriadku sa obžalovaný: R.. G. L. G. Y. Ť., narodený X. C. XXXX v G., trvale bytom H.. Ž.B. XX, XXX XX G. B.. K. N. Ž. K. N. O. Ň., narodený XX. U. XXXX v F., trvale bytom Q. XXX/X, XXX XX E. C. u z n á v a j ú z a v i n n ý c h , ž e ,,od bližšie nezisteného obdobia roku 2011 do 25.01.2015 v G., E. C. a R. v úmysle neoprávnene získať pre obchodnú spoločnosť E. G., s. r. o., so sídlom D. X, G. (ďalej len „E. G.), vyplatenie nenávratného finančného príspevku z rozpočtu Európskych spoločenstiev a zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, R.. G. L., spolu s G.. G. M.L., B.. C. V., C. Q. (ktorí už boli odsúdení v samostatnom konaní) a s B.. K. N., po tom ako R.. G. L. - konateľ spoločnosti E. G. dňa 25.07.2011 podal v mene spoločnosti E. G. na Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky žiadosť o nenávratný finančný príspevok na projekt s názvom Rekonštrukcia a modernizácia zdravotníckeho zariadenia E. G. (ďalej tiež len „žiadosť o NFP“ alebo „žiadosť o poskytnutie na NFP“), prílohou ktorej bol aj rozpočet projektu obsahujúci výdavky na nákup plnoautomatizovaného farbiaceho automatu na IHC a ISH preparáty v jednotkovej cene 150.000,- € bez DPH a prístroja pre kvalitatívnu a kvantitatívnu analýzu nukleových kyselín v jednotkovej cene 100.000,- € bez DPH, dňa 01.12.2011 R.. G. L. podpísal v mene E. G. ako prijímateľa s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky ako poskytovateľom zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 60/2011/OPZ - Z2812012003201-231/2011 (ďalej tiež len „zmluva o poskytnutí NFP“), vytvorili reťazec kúpnopredajných zmlúv tak, že dňa 20.08.2014 po ukončení verejného obstarávania na dodanie zdravotníckej techniky, podpísali R.. G. L. v mene spoločnosti E. G. ako kupujúci a víťaz verejného obstarávania B.. K. N. - G. ako predávajúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bolo dodanie 4 ks zdravotníckych zariadení v celkovej hodnote 342.370,- € bez DPH, medzi ktorými boli aj plnoautomatizovaný farbiaci automat na IHC a ISH preparáty v sume 149.730,- € bez DPH a prístroj pre kvalitatívnu a kvantitatívnu analýzu nukleových kyselín v sume 98.650,- € bez DPH, ktoré boli dňa
všeobecne záväzného právneho predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňali, a to tým, že ho uviedli do omylu v otázke ich splnenia, a spôsobili tak väčšiu škodu, č í m s p á c h a l i spolupáchateľstvom
Trestného zákona zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona (účinného od 6. augusta 2024, ďalej len Trestný zákon) spolupáchateľstvom
Trestného zákona zločin subvenčného podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Z a t o i m u k l a d á : obžalovaný R.. G. L.
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
1 písm. a) Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu vo výmere 3 (troch) rokov. obžalovaný B.. K. N.
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
1 písm. a) Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu vo výmere 2 (dvoch) rokov.
1 Trestného poriadku sa obžalovaným R.. G. L. a B.. K. N. ukladá povinnosť spoločne a nerozdielne spolu s G.. G. M.L., B.. C. V. a C. Q. (odsúdenými v samostatnom konaní rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 17T/5/2023, z
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom subvenčného podvodu § 225 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona spolupáchateľstvom
júna 2016. Súd prvého stupňa za to obžalovanému R.. G. L.
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písm. j), § 37 písm. h) Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov s tým, že
2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovanému B.. K. N. súd prvého stupňa
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písm. j), § 37 písm. h) Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere štyri roky s tým, že obžalovaného
2 písm. a) Trestného zákona na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň
1 Trestného poriadku obžalovaným R.. G. L. a B.. K. N. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne spolu s G.. G. M., B.. C. V. a C. Q. (odsúdenými v samostatnom konaní rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 17T/5/2023, z
odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku, ktoré súd uznesením prijal postupom
7 Trestného poriadku.“ Obvinený tiež konštatoval, že: ,,Takéto „priznanie“ všetkých troch spoluobžalovaných je svojím obsahom len formálnym účelovým priznaním viny s cieľom dosiahnuť zákonom dovolený benefit pri rozhodovaní o treste. A ako je zrejmé z rozsudku súdu v ich inej trestnej veci, vylúčenej na samostatné konanie, tento cieľ aj dosiahli, a to tak, že im bol uložený trest nespojený s odňatím slobody.“ V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo/6/2021, zo 4. júla 2022 a ďalej dôvodil: ,,Nesprávny a nezákonný postup súdu pri rozhodovaní o prijatí vyhlásenia o vine troch spoluobžalovaných mal svoje negatívne dôsledky pri meritórnom rozhodovaní o mojej vine (ako aj vine spoluobžalovaného G. L.). Týmto postupom,
môjho názoru, súd, ktorý rozhodoval vo vylúčenej veci troch spoluobžalovaných v rovnakom zložení ako v mojej veci (ako samosudca), stratil status nestranného sudcu pri rozhodovaní o mojej vine. Na vážne riziko absencie nestrannosti a nezaujatosti súdu pri rozhodovaní o vine viacerých osôb v skupinovej veci o tom istom skutku, ale v oddelených trestných konaniach, upozornil Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Mucha proti Slovensku, sťažnosť číslo 63703/19, z 25.112021.“ V tejto súvislosti odvolateľ poukázal konkrétne na bod 64. Obžalovaný tiež uviedol: ,,Absencia nestrannosti súdu sa v mojom prípade prejavila úplne zreteľne. Ako vyplýva z výroku o vine rozsudku súdu z 12.6.2023 sp. zn. 17T/5/2023, ktorý sa týka troch spoluobžalovaných, odsúdených vo vylúčenej trestnej veci, v ňom je nielen moje konanie, ale aj konanie spoluobžalovaného G. L., napriek tomu, že sme označení len iniciálkami, opísané tak, že je z nich zrejmá naša úmyselná účasť na trestnej činnosti v spolupáchateľstve s ostatnými spoluobžalovanými. Súd v tomto rozsudku jasne a neprípustným spôsobom, bez vykonania dokazovania, prejudikoval našu vinu. Zaujatosť súdu pri rozhodovaní o našej vine následne potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré je zjavne arbitrárne a až svojvoľné v náš neprospech.“ Odvolateľ ďalej dodal: ,,Dôsledkom nesprávneho, zaujatého postupu súdu tiež je, že traja spoluobžalovaní boli citovaným samostatným rozsudkom súdu za ich „priznanie“ súdom „odmenení“ trestom nespojeným s odňatím slobody. Naproti tomu, ja so spoluobžalovaným G. L. sme boli uznaní vinnými zo spáchania trestnej činnosti a dôsledkom nášho nepriznania sa k trestnej činnosti je uložený prísny trest odňatia slobody spojený s jeho výkonom. Zreteľne to vyplýva z porovnania súdom použitých ustanovení Trestného zákona pri ukladaní trestu trom spoluobžalovaným v citovanom rozsudku a mne a spoluobžalovanému G. L. v napadnutom rozsudku. Okrem poľahčujúcej okolnosti priznania sa k trestnej činnosti a úprimného oľutovania trestného činu
l) Trestného zákona súd totiž v oboch prípadoch aplikoval totožné zákonné pravidlá pri ukladaní trestu. Pritom s extrémnym rozdielom v prísnosti trestu, ktorého dôvod je z oboch rozsudkov nezistiteľný, a tým aj nepreskúmateľný.“
tvrdenia obžalovaného výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní v jeho veci, týkajúce sa zásadnej otázky jeho viny a jeho obhajoba vo vzťahu k tejto otázke boli súdom úplne ignorované. Podotkol, že existuje bohatá judikatúra zo strany súdnych autorít, najvyššieho súdu, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa venuje problematike arbitrárnosti a svojvoľnosti súdneho rozhodnutia, teda jeho nedostatočného až svojvoľného odôvodnenia, z pohľadu možného porušenia práva na spravodlivý proces
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného mal súd riešiť otázky, ako sú vedené v písomnej záverečnej reči obhajcu obvineného. Ďalej uviedol: ,,Výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní potvrdili jedine skutočnosť, že som vedel o tom, že zdravotnícke prístroje mnou dodané spoločnosti E. G. sú predmetom konania o nenávratný finančný príspevok z verejných zdrojov zo strany tejto spoločnosti. Bolo však vyvrátené, že som konal úmyselne a spoločne so spoluobžalovaným G. L., resp. s tromi už právoplatne odsúdenými, s takým výsledkom, že spoločnosť E. G. si protiprávne uplatnila nenávratný finančný príspevok za deklarované nové zdravotnícke prístroje, hoci išlo o používané s údajne podstatne nižšou hodnotou.“ Obžalovaný B.. K. Ď.Ň. uviedol, ako podrobne opísal skutkový dej na hlavnom pojednávaní a v podstate hodnotil jednotlivé výpovede, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní. Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku uviedol: ,,súd sa úplne vyhol mojim obhajobným argumentom, potvrdeným konkrétnymi dôkazmi, ktoré sa týkajú podstatnej otázky trestného konania, môjho zavinenia, mojej vedomosti o tom, že ide o používané (a nie nové) zdravotnícke prístroje. S týmito argumentami sa nielen nevyrovnal, ale sa nimi ani nezaoberal. Pre posúdenie mojej viny také dôkazy v metaforickom zmysle pre súd „nejestvovali“. Namiesto toho sa súd neakceptovateľne a výlučne sústredil na preukazovanie mojej účasti „v reťazci kúpnopredajných zmlúv“ (čo nepopieram) a na údajné fiktívne odovzdávanie a preberanie tovaru medzi účastníkmi obchodného prípadu. Išlo pritom len o nedostatky formálneho charakteru, v skutočnosti došlo k riadnemu preberaniu a odovzdávaniu tovaru, ktorý len nemal deklarované vlastnosti, osobitne vek. Súd, rovnako ako aj orgány činné v prípravnom konaní, sa dopustil tej istej chyby. Nedovolene zamenil individuálnu zodpovednosť konkrétnej osoby za objektívnu zodpovednosť za účasť v obchodnom prípade. Aj preto je už len bez podstatného významu potrebné poukázať na záver súdu na strane 48 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že „Súd zastáva názor, že množstvo nepriamych dôkazov túto ich vedomosť (pozn. autora textu: teda moju a spoluobžalovaného G. L. o tom, že sme vedeli, že zdravotnícke prístroje sú už viac ako tri roky používané a umiestnené v Martinskom bioptickom centre a ich cena je umelo nadhodnotená)) preukazuje v miere dostatočnej na uznanie viny.“ Pritom žiaden taký dôkaz súd neuvádza, nezaoberá sa ním a nevyhodnocuje ho. Výnimkou je poukázanie na certifikát o odbornom vyškolení G. M., ktorý som pripojil k svojej ponuke na dodanie zdravotníckej techniky zo 7.2.2014 (strana 51 napadnutého rozsudku). Ide však o skreslenie významu tohto listinného dôkazu, ktorý sa navyše vôbec nedotýka môjho zavinenia k veku zdravotníckych prístrojov, ale len mojej účasti na obchodnom prípade. Tento doklad nedokazuje žiaden môj „výhodný“, resp. nezhoršený obchodný vzťah so spoločnosťou A.. Vo vysoko špecializovanej laboratórnej technike platia osobitné prísne predpisy a ich súčasťou je povinnosť výrobcu disponovať zástupcom vyškoleným v tejto oblasti podnikania, ktorý sa voči odberateľovi preukazuje certifikátom. Jedine taký zástupca výrobcu je oprávnený akokoľvek narábať so zdravotníckou technikou, včítane jej inštalácie a servisu.
STN ISO 15189 len „kompetentní a oprávnení pracovníci môžu vykonávať servis na týchto zariadeniach“. SNAS (Slovenská Národná Akreditačná Služba) vyžaduje disponovať menným zoznamom technikov a ich potvrdenie výrobcom. ŠUKL SR tieto certifikáty zhromažďuje a eviduje. Ide teda o rutinnú záležitosť, bez certifikátu som nemohol predložiť svojmu odberateľovi kompletnú dokumentáciu zdravotníckej techniky, bola by neúplná a mojím odberateľom odmietnutá. Opačný záver súdu je pre mňa, vzhľadom na priebeh dokazovania na hlavnom pojednávaní, nielen prekvapivý, ale aj až extrémne zaujatý v môj neprospech.“ V závere odvolania obžalovaný zhrnul, že rozsudok je nezákonný a nedôvodný pre nepreskúmateľnosť jeho výroku o vine. Je výsledkom nezákonného postupu súdu predchádzajúceho jeho vydaniu vo vzťahu ku trom spoluobžalovaným, právoplatne odsúdeným v samostatnom inom trestnom konaní. Zároveň je svojím odôvodnením arbitrárny až svojvoľný. Navrhol, aby odvolací súd
1 písm. a), písm. b), písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch, ktoré sa týkajú odvolateľa a
3 Trestného poriadku sám rozhodol rozsudkom tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby
b) Trestného poriadku. Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa podal aj obžalovaný R.. G. L., a to prostredníctvom obhajcu JUDr. Martina Bezáka (č. l. 4501 - 4502, zv. č. XV. súdneho spisu) proti výroku o vine, proti výroku o treste odňatia slobody, aj do výroku o náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, keďže porušenie ustanovení o tomto konaní mohlo spôsobiť nesprávnosť výrokov napadnutého rozsudku a ďalej dodal: ,,1.V konaní, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na obhajobu a ustanovenia Trestného poriadku, ktoré zabezpečujú náležité a zákonné objasnenie veci a zákonný postup orgánov činných v trestnom konaní;
ktorého sa obžaloba môže podať len pre skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, čo je potrebné vyhodnotiť nielen ako závažnú procesnú chybu, ale aj ako porušenie práva na obhajobu, keďže voči tvrdeniam uvedeným v obžalobnom návrhu sa v prípravnom konaní nemohol vôbec brániť. „Reálna a efektívna obhajoba môže byť iba taká, ktorú možno uplatniť už od počiatku trestného konania, teda od vznesenia obvinenia, a vztiahnuť ju takto ku konkrétnemu skutku.“ Okrem toho, že súd prvého stupňa túto skutočnosť toleroval, následne sám skutok neprimeraným spôsobom dotváral, keďže ako sa ukázalo, od počiatku dôvodne poukazoval na to, že skutok tak, ako bol vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia a neskôr v podanej obžalobe, má vady, pre ktoré je neurčitý a nezrozumiteľný. Ani v obžalobnom návrhu a ani v skutkovej vete výroku napadnutého rozsudku však nie je opísané žiadne také jeho konanie, ktoré by vykazovalo znaky protiprávnosti. Obžalovaný tiež uviedol, že zo spáchania trestného činu, pre ktorý bol súdom prvého stupňa odsúdený (v spolupáchateľstve), nikdy nebol obvinený v súvislosti s konaním iných osôb (t. j. v súvislosti so spolupáchateľstvom). Doplnil tiež, že od počiatku mu je kladené za vinu, že sa skutku mal dopustiť sám. V odvolaní obžalovaný namietal aj nevysporiadanie sa s námietkou zaujatosti a s návrhom na prerušenie trestného stíhania. Spolu s návrhom na odmietnutie obžaloby
ustanovení § 130 ods. 1 písm.
znenia Trestného zákona účinného od
ktorého sa trestnosť činu posudzuje
zákona účinného v čase, kedy bol spáchaný, pričom
neskoršieho zákona je trestnosť činu možné posudzovať iba v prípade, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Okrem toho, poskytnutím finančných prostriedkov sa nematerializované peniaze stali vlastníctvom spoločnosti E. G., s. r. o., v mene ktorej obžalovaný konal. Odvolateľ sa v ďalšom venuje pojmu sprenevery tým, že tento pojem nemôže byť rozširovaný analógiou v jeho neprospech. Obžalovaný vo svojom odvolaní namietal aj absenciu objektívnej stránky skutkovej podstaty stíhaného zločinu subvenčného podvodu a tiež uviedol: ,,Napriek tomu, že uvádzanie iného do omylu v otázke splnenia podmienok
všeobecne záväzného predpisu je obligatórnym znakom objektívnej stránky základnej skutkovej podstaty trestného činu subvenčného podvodu
ustanovenia § 225 ods. 1 Trestného zákona účinného do 30.04.2015, v uznesení o vznesení obvinenia ani v obžalobnom návrhu nie je vôbec uvedené, z akého všeobecne záväzného predpisu mala vyplývať podmienka novosti obstarávaných lekárskych prístrojov, o ktorej nesplnení som mal vedieť a uvádzať v tejto okolnosti MZ SR do omylu. O tom, že súd prvého stupňa uvedeným spôsobom doplnil výrok napadnutého rozsudku o odkazy na konkrétne ustanovenia všeobecne záväzných predpisov, som sa dozvedel prostredníctvom mojich obhajcov až po vyhlásení napadnutého rozsudku. Všeobecne záväzné právne predpisy, na ktoré odkazuje skutková podstata zločinu subvenčného podvodu uvedená v ustanovení § 225 ods. 1 Trestného zákona účinného do 30.04.2015, pritom predstavujú normatívny znak tohto trestného činu. Zo strany súdu prvého stupňa teda nešlo o zmenu právnej kvalifikácie obžalovaného skutku, ale priamo o zmenu tohto skutku. Súd prvého stupňa mi tak opísaným postupom znemožnil, aby som sa na hlavnom pojednávaní mohol účinne brániť voči skutku, ktorý mi prokurátor kládol za vinu, a realizovať tak moje základné právo na obhajobu. Súdom prvého stupňa som tak bol odsúdený v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 Trestného poriadku pre skutok, ktorý nie je ani trestným činom subvenčného podvodu
ustanovenia § 225 ods. 1 Trestného zákona účinného do 30.04.2015.“ Odvolateľ namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku tým, že sa súd nevysporiadal s námietkami obžalovaného, ktoré vzniesol voči zákonnosti konania predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku a nedostatkom skutkovej a právnej vety obžalobného návrhu, uvedenými vadami, ktoré
ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky postihujú napadnutý rozsudok nepreskúmateľnosťou. Namietal nesprávne, neúplné a svojvoľné skutkové zistenia súdu prvého stupňa.
obžalovaného bolo dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní preukázané len to, že lekárske prístroje Cobas a BenchMark boli skutočne do priestorov MBC dodané už pred januárom 2015. Táto skutočnosť však sama osebe nepostačuje na to, aby bol uznaný vinným obžalovaným skutkom. Neexistuje žiadny priamy dôkaz, ktorý by preukazoval, že by obžalovaný vedel o tom, že predmetné lekárske prístroje už MBC používa a že cena za ne má byť umelo nadhodnotená. Odvolateľ poukázal na skutočnosť, že neexistuje ani nepretrhnutá reťaz nepriamych dôkazov, ktorá by viedla k jedinému možnému záveru, že vedel o tom, že predmetné lekárske prístroje už MBC používa a napriek tomu sa s obžalovaným N.O. a odsúdenými M., V. a Q. dohodol, že budú simulovať dodanie týchto prístrojov za nadhodnotenú cenu. Obžalovaný sa rozsiahlo venuje jednotlivým častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku, cituje viaceré časti a porovnáva, v čom
jeho názoru pochybil súd prvého stupňa. Napokon, v tejto časti skonštatoval: ,,neexistuje žiadna ucelená a ničím nepretrhnutá séria nepriamych dôkazov, ktorá by bez dôvodných pochybností preukazovala moju vedomosť o tom, že v rámci verejného obstarávania boli dodané iné prístroje ako nové, ako to tvrdí súd prvého stupňa. Rovnako neexistuje žiadny priamy ani nepriamy dôkaz o tom, že by som sa s obžalovaným N. a odsúdenými M., V. a Q. akokoľvek dohadoval, koordinoval, resp. bol s nimi v akejkoľvek protiprávnej súčinnosti. Dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní bolo preukázané len toľko, že som s obžalovaným N. uzatvoril riadnu zmluvu na dodávku lekárskych prístrojov, ako s víťazom verejného obstarávania (elektronickej aukcie), ktorá nebola nikdy relevantným spôsobom spochybnená a ani v tomto trestnom konaní nebola preukázaná ani tvrdená žiadna manipulácia tejto súťaže.“ Vo vzťahu k opomenutiu dôkazov v prospech obžalovaného uviedol: ,,Nebolo to však len nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré súd prvého stupňa viedlo k nesprávnym skutkovým záverom. K tejto vade napadnutého rozsudku výrazne prispelo tiež to, že súd prvého stupňa úplne opomenul vyhodnotiť celú množinu dôkazov, z ktorých vyplývalo, že o skoršom použití a inštalácii lekárskych prístrojov som vôbec nevedel a ani nemal ako vedieť. Súd prvého stupňa zároveň žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo dôkazy svedčiace v môj prospech nepovažuje za relevantné.“ Obžalovaný poukazuje na výpovede jednotlivých svedkov, ako aj na listinné dôkazy a hodnotí: ,,Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že aj účel použitia finančných prostriedkov poskytnutých MZ SR bol zachovaný, keďže tieto boli použité na nákup lekárskych prístrojov (s požadovanými funkciami a kvalitou)
predloženého zámeru, ktorý bol schválený riadiacim orgánom (MZ SR). Tieto lekárske prístroje boli obstarané od víťaza riadneho verejného obstarávania, ktorého opäť odsúhlasil riadiaci orgán, následne boli dodané a do dnešného dňa sa využívajú na plánovaný účel. Pokiaľ ide o otázku, či som uviedol MZ SR do omylu v otázke stavu lekárskych prístrojov Cobas a BenchMark, tak zdôrazňujem, že takéhoto konania som sa nedopustil a ani objektívne dopustiť nemohol. Jednak som sám nemal vedomosť o tom, že lekárske prístroje boli používané, a aj keby som ju mal, tak MZ SR bolo povinné vykonať kontrolu lekárskych prístrojov v MBC a overiť ich inštaláciu, stav aj funkčnosť. Na naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty obžalovaného zločinu subvenčného podvodu by moje konanie muselo byť spôsobilé uviesť MZ SR do omylu v prípade, ak by zachovalo primeranú mieru opatrnosti. Muselo by ísť teda o tzv. kvalifikovaný omyl. MZ SR, ktoré bolo oprávnené rozhodnúť, či poskytne prostriedky na zakúpenie predmetných lekárskych prístrojov, som však objektívne nemohol žiadnym konaním uvádzať do kvalifikovaného omylu v otázke ich veku, stavu alebo dĺžky používania, keďže tieto skutočnosti mohlo samo jednoducho zistiť z údajov, ktoré boli na týchto prístrojoch uvedené, resp. dopytom na ich výrobcu, spoločnosť A. E., s. r. o., ak sa tvrdí, že išlo o vlastnosti, ktoré boli rozhodné pre poskytnutie NFP. To, že MZ SR, ako štátny orgán spravujúci verejné zdroje, nepostupovalo s primeranou mierou opatrnosti, potvrdzuje aj sám prokurátor v obžalobnom návrhu, v ktorom uvádza, že MZ SR pri fyzickej kontrole, ktorú vykonalo ešte pred poskytnutím prostriedkov na zakúpenie predmetných lekárskych prístrojov, nezistilo, že tieto prístroje nie sú nové, ale používané. Toto konštatovanie prevzal do skutkovej vety výroku napadnutého rozsudku aj súd prvého stupňa. To, že MZ SR sa pri vykonávaní fyzickej kontroly o vek a stav lekárskych prístrojov nezaujímalo, potvrdzuje vo svojej výpovedi aj svedok D..“ Nasledujúca časť v odvolaní je venovaná jednotlivým otázkam, ktoré ako uviedol obžalovaný, vymedzil prokurátor svojím obžalobným návrhom.
odvolateľa však súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neuvádza, ako hodnotil jednotlivé dôkazy samostatne a následne aj v ich vzájomnej súvislosti. Takéto odôvodnenie porušuje nielen zákon, ale aj základné práva obžalovaného na spravodlivé súdne konanie a obhajobu. Odvolateľ namietal aj ignorovanie zásady v pochybnostiach v prospech obvineného s tým, že: ,,Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom porušil aj zásadu vyplývajúcu zo základného práva obvineného na prezumpciu neviny, že je to vždy štát, ktorý nesie dôkazné bremeno, a ak existuje akákoľvek pochybnosť, musí byť vyložená v prospech obvineného. Zásada v pochybnostiach v prospech obvineného teda znamená, že v prípade, ak existuje, akákoľvek iná verzia skutku, ktorá je pre obvineného priaznivejšia než verzia skutku, ktorú tvrdí prokurátor, a prokurátorovi sa na hlavnom pojednávaní dôkazmi nepodarí vyvrátiť túto priaznivejšiu verziu skutku, je súd povinný oslobodiť obvineného spod obžaloby prokurátora.“ Obžalovaný ďalej uviedol, že: ,,súd prvého stupňa namiesto toho, aby v odôvodnení napadnutého rozsudku preskúmateľne a presvedčivo zdôvodnil, prečo prokurátor uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v tomto smere zaťažovalo, zmohol sa len na nič nehovoriace konštatovanie, že neuveril mojej obhajobe, že som bol všetkými oklamaný. Nakoniec, to som ani súdu prvého stupňa nikdy netvrdil. Rovnakej arbitrárnej povahy je aj konštatovanie súdu prvého stupňa, že nemá žiadnu pochybnosť o tom, že som konal vedome v úmysle dostať do svojej dispozície finančné prostriedky z rozpočtu Európskych spoločenstiev a zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, ktoré súd prvého stupňa opäť ničím nezdôvodňuje.“ Vo vzťahu k výroku o treste odvolateľ uviedol v podstate to, že: ,,...postup súdu prvého stupňa pri ukladaní odlišných trestov osobám, ktoré mali spáchať obžalovaný skutok spoločným konaním, bol vedený zlým úmyslom, keď jednu skupinu obžalovaných, ktorí sa k spáchaniu tohto skutku priznali napriek tomu, že nevedeli objasniť, ako ho mali spáchať, súd prvého stupňa odmenil podmienečnými trestami, zatiaľ čo druhú skupinu obžalovaných, ktorý sa k spáchaniu tohto skutku odmietli priznať, pretože trvali na svojej nevine, súd prvého stupňa potrestal trestami nepodmienečnými. Takýto postup je nezákonný už len z toho dôvodu, že súd prvého stupňa ním mňa a obžalovaného N. vlastne sankcionoval za výkon nášho základného práva na obhajobu.“.
tvrdenia obžalovaného zostala nezodpovedaná otázka, ako súd prvého stupňa pri ukladaní trestu odsúdeným V. a Q. zohľadnil to, že jediný, kto mal finančný zisk z predaja predmetných lekárskych prístrojov, bola spoločnosť I., ktorú ovládali práve títo odsúdení. Vo vzťahu k výroku o náhrade škody obžalovaný v podstate uviedol, že výška škody nebola v rámci vykonaného dokazovania ustálená v rozsahu potrebnom na to, aby o nej mohol súd prvého stupňa rozhodnúť. Rovnako nebolo ustálené, kto sa akým spôsobom mal pričiniť na vzniku škody. Dodal tiež, že MZ SR si neuplatnilo nárok na náhradu škody riadne a včas. Nakoniec,
odvolateľa súd odignoroval aj to, že: ,,v prípade, ak by stíhaný skutok bol trestným činom, tak škoda ním spôsobená vznikla za výrazného pričinenia samotného MZ SR, ktoré pred poskytnutím NFP nevykonalo riadnu kontrolu splnenia podmienok na jeho poskytnutie. V takomto prípade mal súd prvého stupňa zohľadniť aj mieru zavinenia poškodeného (MZ SR)
ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka,
ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne. Odôvodnenie výroku o náhrade škody však nijakým spôsobom zavinenie poškodeného nezohľadňuje.“ S ohľadom na vyššie uvedené obžalovaný R.. G.T. L. navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok z dôvodov
1 písm.
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je možné uplatniť zaujatosť sudcu ako dôvod riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov aj v prípade, ak účastník konania takúto zaujatosť v konaní pred všeobecnými súdmi pred tým nenamietal alebo namietal neúspešne.“ V záverečnom návrhu obžalovaný uviedol: ,,Vzhľadom na uvedené v plnom rozsahu zotrvávam na mojom odvolaní a navrhujem, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. a) až f) Trestného poriadku, vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie a postupom
ustanovenia § 325 Trestného poriadku nariadil, aby bola prejednaná a rozhodnutá iným samosudcom. Odvolací dôvod, ktorý som bližšie zdôvodnil v tomto podaní, je aj na prospech spoluobžalovaného K. N., a preto v prípade, ak odvolací súd tomuto odvolaciemu dôvodu vyhovie, musí napadnutý rozsudok,
ustanovenia § 324 Trestného poriadku, z tohto dôvodu zrušiť aj vo vzťahu k spoluobžalovanému K. N..“ Proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu podal v neprospech obžalovaných odvolanie aj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, JUDr. Ladislav Masár (č. l. 4500, zv. č. XVI. súdneho spisu), ktoré podaním z
nášho názoru vo veci konal vylúčený sudca s poukazom na rozsudok Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 17T/5/2023. Na koniec treba uviesť, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané konanie nášho klienta, ktoré by napĺňalo znaky uvedených trestných činov, čo je tiež podrobne analyzované v odvolaní. Preto konečný návrh je, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Tiež navrhujeme, aby vec bola prikázaná na rozhodnutie inému samosudcovi.“ Obhajca obžalovaného R.. G. L. JUDr. Maroš Jakubek, PhD. konštatoval: ,,Čo sa týka návrhu na vylúčenie samosudkyne, tu poukazujem na spomínaný odsudzujúci rozsudok vo vzťahu k iným trom obžalovaným, kde v skutku síce boli uvedené len iniciálky a dôvetok o samostatnom konaní atď., ale aj tak bol náš klient jednoznačne identifikovaný, ako páchateľ trestnej činnosti. Ďalej chcem poukázať na výpoveď svedka D., z ktorej vyplýva, že poškodený prostredníctvom svojich zamestnancov nedodržal nevyhnutnú mieru obozretnosti, čo sa vyžaduje aj
rozhodovacej praxe NS SR, tu poukazujem na rozhodnutia 4Tost/9/2023 a 2TdoV/21/2014.“ Obhajca obžalovaného B.. K. N. JUDr. Dušan Ivan uviedol: ,,Konečný návrh znie
1 písm. a), písm. b), aj písm.
1 Trestného poriadku a zistil, že odvolania obžalovaných R.. G. L. a B.. K. N. sú čiastočne dôvodné, hoci na inom podklade, ako namietali, čo mimo iné znamená to, že súd prvého stupňa nepochybil, a to aj napriek tomu, že najvyšší súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Špecializovaný trestný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, a to najmä zásady zákonného procesu (§ 2 ods. 7 Trestného poriadku), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9 Trestného poriadku), náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku), ako aj zásady rovnosti strán (kontradiktórnosti) tak, ako je táto obsiahnutá v § 2 ods. 14 Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. Je potrebné uviesť, že po podaní obžaloby samosudcovi Trestný poriadok v § 32 nepriznáva právo rozhodovať o vylúčení, resp. nevylúčení prokurátora v prejednávanej veci. Námietka údajnej systémovej zaujatosti bývalého Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR je aj z pohľadu odvolacieho súdu právne irelevantná. Nie je vôbec zrejmé, prečo práve v tejto konkrétnej trestnej veci by sa mal samosudca zaoberať uvedenou problematikou, a to aj vzhľadom na takmer dve desaťročia trvajúcu existenciu uvedenej inštitúcie. Čo sa týka samotného úvodu hlavného pojednávania, najvyšší súd konštatuje, že poškodený si uplatnil presne špecifikovaný nárok na náhradu škody riadne a včas (č. l. 540), čo bolo prvostupňovým súdom procesne oboznámené. Preto možno konštatovať, že odvolacie námietky v tomto smere nezodpovedajú obsahu spisu. K námietke, že v tejto veci rozhodovala vylúčená sudkyňa z dôvodu, že prijala vyhlásenie o vine obžalovaných G.. G. M., B.. C. V. a C. Q., najvyšší súd pokladá za potrebné uviesť nasledovné.
1 Trestného poriadku predseda senátu poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že... b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe. Z toho vyplýva, že ak samosudkyňa umožnila iným obžalovaným realizáciu ich procesných práv, a to bez ohľadu na ich vnútornú motiváciu, neznamená to porušenie procesných práv odvolateľov. Samotný procesný postup nemal žiadne zásadné chyby, a preto nešlo o porušenie prezumpcie neviny odvolateľov (č. l. 4046 - 4048). Čo sa týka opisu skutkovej vety v rozsudku č. k. 17T/5/2023-222 u odsúdených M., V. a Q., viď napr. R.. G.. L.. (proti ktorému je vedené trestné stíhanie v samostatnom konaní, a vina alebo nevina ktorého doposiaľ nebola žiadnym spôsobom preukázaná), ten vo vzťahu k odvolateľom spĺňa najprísnejšie kritériá pre zachovanie prezumpcie neviny, vyplývajúce z rozhodnutia ESĽP, Mucha v. Slovenská republika, 2021, mimochodom medzitým čiastočne modifikované a zmiernené novším rozhodnutím ESĽP, Douše v. Česká republika, 2025. Odvolatelia poukázali aj na zjavnú neprimeranosť trestov, ktoré boli uložené v tomto konaní, v porovnaní s uloženými trestami u obžalovaných, ktorí urobili kladné vyhlásenie o vine. Tu najvyšší súd uvádza, že vzhľadom na zásadnú novelizáciu Trestného zákona ohľadom znenia skutkových podstát predmetných trestných činov, ich právnej kvalifikácie a trestných sadzieb nie je potrebné dávať odpoveď na uvedené výhrady. Všetky uvedené skutočnosti umožňujú odvolaciemu súdu vysloviť jednoznačný záver, že vo veci konala a rozhodovala samosudkyňa, u ktorej neboli zistené dôvody pre jej vylúčenie. Vo vzťahu k námietkam, že prvostupňový súd nemal zachovať totožnosť skutku, najvyšší súd uvádza, že predmetné úvahy možno vyvodzovať len z dikcie ustanovenia § 278 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorého súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Tam uvedená obžalovacia zásada však neznamená, že medzi skutkom uvedeným v obžalobe a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu pribudnúť, iné odpadnúť, nesmie sa len zmeniť podstata skutku. Tá je určovaná účasťou obžalovaného na určitej udalosti opísanej v obžalobe, z ktorej vzišiel následok. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania alebo následku (primerane R 64/1973, 6To/8/2010, IV. ÚS 98/2014, 4To/3/2019). Porovnanie skutku z obžaloby a z výroku rozsudku prvostupňového súdu odôvodňuje jednoznačný záver, že všetky určujúce kritéria v tomto smere boli naplnené. Preto je možné konštatovať, že u obžalovaného R.. G. L. nedošlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. A to ani v prípravnom konaní, kde obhajca mal nepretržite možnosť kontrolovať procesné úkony vyšetrovateľa, resp. dozorového prokurátora. K ďalšej odvolacej námietke je potrebné uviesť, že pojem sprenevera sa pri trestnom čine
Trestného zákona v súdnej praxi nevykladal totožne ako pri „klasickej“ sprenevere
Po novelizácii Trestného zákona sú však tieto polemiky bezpredmetné, lebo termín sprenevera už netvorí náležitosť pojmového vymedzenia skutkovej podstaty trestného činu
Vo vzťahu k zločinu subvenčného podvodu sa so všetkými skutkovými a právnymi otázkami vysporiadal prvostupňový súd. Najvyšší súd len dodáva, že sa nestotožňuje so subjektívnymi úvahami o akejkoľvek spoluúčasti a zodpovednosti poškodeného na spáchanom skutku. Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, na základe čoho uznal obžalovaných za vinných. Najvyšší súd konštatuje, že Špecializovaný trestný súd vyhodnotil vykonané dôkazy súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému hodnoteniu z hľadiska pravidiel § 2 ods. 12 Trestného poriadku nemožno nič vytknúť. Toto hodnotenie neodporuje základným princípom logického myslenia. Skutočnosť, že sa obžalovaní nestotožňujú so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže sama osebe viesť najvyšší súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených Špecializovaným trestným súdom. Rovnako najvyšší súd v odôvodnení rozsudku nezistil žiadne neprimerané vyjadrenia vo vzťahu k obžalovaným. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/2008, II. ÚS 197/2007, II. ÚS 78/2005, V. ÚS 252/2004). Prvostupňový súd dal odpovede na všetky podstatné námietky obžalovaných a najvyšší súd sa toho pridŕža. Rovnako aj odvolací súd má za to, že obžalovaní sa spoločne a vedome podieľali na konaní, ktoré len simulovalo postupný prevod medicínskych prístrojov a vedeli, že dokumenty, ktoré vytvárajú, nereflektujú skutočný stav veci. Konanie obidvoch obžalovaných bolo nepochybne preukázané a akékoľvek spochybňovanie ich vedomosti o podstatných skutočnostiach týkajúcich sa priebehu skutkového deja vyznieva nelogicky a ani najvyšší súd tejto časti ich obhajoby neuveril. Súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní o vine menovaných obžalovaných striktne z dôkazov zákonne vykonaných na hlavnom pojednávaní a najvyšší súd mu nemá čo v tomto smere vytknúť. To, že nevzal na zreteľ každý navrhovaný dôkaz, ešte neznamená, že pochybil, práve naopak, dokazovaniu venoval náležitú pozornosť, ktorého výsledok sa v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku pretavil do zákonného odsudzujúceho rozsudku. Po novelizácii Trestného zákona od 6. augusta 2024 došlo k situácii, že ten v súčasnosti účinný je pre páchateľa priaznivejší, ako tie predošlé, čo odvolací súd zohľadnil pri zmene právnej kvalifikácie tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Výška ustálenej škody vychádza z definície § 125 ods. 1 Trestného zákona, keď väčšou škodou je suma prevyšujúca sumu 20.000 eur a neprevyšujúca sumu 250.000 eur. Rovnako sa znížili trestné sadzby, ktorá sú nižšie ako tie, ktoré prichádzali do úvahy pri účinnosti skoršieho znenia zákona. Prísnejšia je pri zločine poškodzovania finančných záujmov Európskej únie
4 Trestného zákona, a to dva až šesť rokov. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu najvyšší súd prihliadol na jednu podstatnú poľahčujúcu okolnosť
j) Trestného zákona, a to že obidvaja obžalovaní viedli pred spáchaním trestnej činnosti riadny život. Jedinou, a to menej podstatnou priťažujúcou okolnosťou
h) Trestného zákona bola tá, že spáchali viac trestných činov, ale v jednočinnom súbehu. Tiež bolo nevyhnutné vziať do úvahy znenie ustanovenia § 33a ods. 3 Trestného zákona, ktoré obmedzuje uloženie sankcie spojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa. Preto obidvom obžalovaným uložil úhrnné tresty odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby, ktorých výkon podmienečne odložil na primeranú skúšobnú dobu, ktorej výmeru diferencoval
miery účasti obžalovaných na spáchanom skutku. Výrok o povinnosti nahradiť spôsobenú škodu zodpovedá zákonným ustanoveniam, keď všetci páchatelia zodpovedajú za spôsobenú škodu spoločne a nerozdielne a nie je potrebné skúmať mieru ich účasti. Najvyšší súd vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaných v prvom rade uvádza, že Špecializovaný trestný súd sa vysporiadal so všetkým potrebným. Postupne dal vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, ktoré boli predložené. Nakoľko v odvolacom konaní existuje všeobecne platný predpoklad, že rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, nebude bez ďalšieho nutné konštatovania Špecializovaného trestného súdu opakovať. V ďalšom najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý vyčerpávajúco venoval pozornosť všetkému potrebnému pre rozhodnutie v danej veci, zmeny, ktoré najvyšší súd urobil, nemali vplyv na kvalitu jeho rozhodnutia a v dôležitom pre rozsudok odvolacieho súdu je potrebné naň odkázať ako na zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Bez bližšieho nebude tak najvyšší súd opakovať tam uvedené, ale len v podrobnostiach naň odkazuje. Ak sa odvolací súd vyslovene nevyjadril k niektorým z námietok v odvolaniach, je tomu tak z dôvodu, že im dal odpoveď svojím rozhodnutím alebo ich považoval za vecne nesúvisiace, hodnotiace okolnosti
ich predstáv, resp. nedôvodné pre rozhodnutie v predloženej veci. Riadiac sa uvedeným rozhodol odvolací súd tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.