ktorých mala psychologička uviesť, že matka je pod nátlakom, ďalej uvádzal skoršie údajné vyjadrenie A.. X., že sa matka nemusí dostať do stavu ťažkej demencie a napokon, že matku nevidel dlho a nevie, či je v takom zdravotnom stave, ako sa uvádza. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na to, že to, či konkrétna osoba trpí duševnou poruchou, môže určiť psychiater, údajné vyjadrenia psychologičky o tom, že matka je pod nátlakom, závery znalca nespochybňujú a ani nevylučujú. Tvrdenia O. Š. o údajných vyjadreniach A.. X. o jej zdravotnom stave v roku 2021 sú v rozpore so správami uvedenej lekárky - psychiatričky, z ktorých znalec čerpal pri vypracovaní znaleckého posudku. Konštatoval, že danú diagnózu u obmedzovanej diagnostikovala psychiatrička pri vyšetrení v dňoch 04.11.2021 a 25.11.
2 CMP.
návrhov alebo predstáv účastníka nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie a následne ani odvolací súd nevykonali dôkaz navrhnutý účastníkom konania a takýto návrh bol okresným súdom zamietnutý, tak týmto postupom nebol účastník vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu procesné právo priznáva. V danej súvislosti odvolací súd poukázal na obsah Zápisnice o pojednávaní z 31.01.2024 (č. l. 178 - 183 spisu, konkrétne č. l. 181 rub spisu), z ktorej vyplýva, že okresný súd uznesením návrh na vykonanie kontrolného znaleckého posudku zamietol. Svoj postup okresný súd v odseku
krajského súdu súhrn viacerých dôkazov vykonaných pred okresným súdom a zhodnotených za aplikácie § 191 ods. 1 CSP v komplexnosti dal základ pre vyhodnotenie skutkového stavu. Uzavrel, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. 2.6. V spojitosti s námietkou nesprávnymi skutkovými zisteniami odvolací súd odkázal na vyššie uvedené závery ohľadom rozsahu vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. Taktiež zdôraznil, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka a procesný postoj účastníka zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04). 2.
neho ním „dôvodný predpoklad, že v skutočnosti tieto kontroly vykonané neboli“, tak odvolací súd poukázal na to, že v prípade odvolateľom označených spochybnených Lekárskych záznamov išlo len o niektoré, konkrétne ním označené Lekárske záznamy, ktoré však bez ďalšieho, len na základe ich prípadnej absencie v elektronickej zdravotnej knižke, nie je možné považovať za také, ktoré vykonané neboli. Pre úplnosť pripomenul, že odvolateľovi bol
obsahu spisu dňa
odvolacieho súdu takýto postup bol dostačujúci a vecne správny. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva z ods. 7, že okresný súd vzhliadol posudzovanú v domácom prostredí v zmysle § 243 CMP dňa 23.05.
1 CSP. 3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal O. Š. (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie
ktorej má byť ustanovený opatrovník A.. U. Š. spôsobilejšia plniť túto funkciu ako osoba dovolateľa; súdy sa nezaoberali podstatnými námietkami ohľadne absencie zdravotnej dokumentácie, vzájomných rozporov v nej, a najmä návrhom na vykonanie kontrolného znaleckého posudku. V spojitosti s nedostatkami v procese dokazovania dovolateľ namietal stanovisko a posudok A.. M., nezrovnalosti v skutkových zisteniach zdravotnej dokumentácii a poukazoval na dlhodobú absenciu kontaktu s matkou. Poukázal na lekárske záznamy zo dňa 16.12.2021, 13.01.2021 a 25.11.2021 - kontroly zdravotného stavu W. Š., vykonané na základe telefonického kontaktu s dcérou, pričom konštatoval, že z elektronickej zdravotnej dokumentácie obmedzovanej nevyplynulo, že by boli dané vyšetrenia aj reálne vykonané. Poukázal na § 20 ods. 1 a § 21 ods. 1 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti a uviedol, že vyšetrenia, ktoré boli podkladom na vypracovanie posudku A.. M. neboli evidované v zdravotnej dokumentácii pacienta. Preto
jeho názoru nestačil len jeden znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný na základe podkladov s nezrovnalosťami. Keďže odvolací súd prevzal ustálený skutkový stav súdu prvej inštancie, nebol
dovolateľa zdravotný stav obmedzovanej riadne posúdený. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I 313/2012. Konštatoval, že mu bolo dlhodobo bránené navštevovať obmedzovanú. V rámci absencie riadneho odôvodnenia rozhodnutia a nevykonania navrhnutého dôkazu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2019, ako aj na to, že v konaní neboli vypočutí svedkovia O. Š. a D. A.. Tvrdenie a závery znalca, ktoré súd nepripustil, mali byť aspoň odôvodnené, resp. dokazovanie doplnené. Následne v spojitosti s ustanoveným procesným opatrovníkom namietal, že tento má brániť záujmy obmedzovanej osoby, ale ustanovený opatrovník len stroho súhlasil s návrhom navrhovateľky, inak bol nečinný a nemal ani minimálnu interakciu s obmedzovanou. Ustanovený opatrovník sa s obmedzovanou osobnou nestretol, v rámci výsluchu znalca nemal žiadne otázky, čím
mienky dovolateľa neboli zachované práva obmedzovanej v konaní pred súdom. Obmedzovaná nebola akokoľvek vyslúchnutá. Konštatoval, že už v odvolaní namietal nevypočutie obmedzovanej a len „vzhliadnutie“ z 23.052023, bolo vykonané až po vykonaní znaleckého posudku. Argumentoval, že priebeh uvedeného vzhliadnutia ani nie je zaznamenaný v súdnom spise a nahradil výsluch obmedzovanej. Ďalej poukázal na rozsudok ESĽP č. 13469/0, v ktorom bolo rozhodnuté, že osoba pozbavená spôsobilosti samostatne konať nie je zbavená práva vyjadrovať svoj názor na veci, ktoré sa dejú okolo nej (napr. vo vzťahu k zdravotnej starostlivosti) a jej názor má byť čo najviac rešpektovaný. V rámci sporného znaleckého posudku č. 24/2023 dôvodil, že ani znalec bližšie nekonkretizoval dôvody, pre ktoré by výsluch obmedzovanej osoby bol neúčelný a aké riziká sú spojené s jej výsluchom; súčasne znalec ani nie je oprávnenou osobou, ktorá vyhodnocuje dôkazy ako účelné alebo neúčelné. Namietal schématicky a formalistický prístup súdov v prejednávanej veci bez individuálneho posúdenia a zhodnotenia záverov znaleckého posudku, prípadne doplnenia dokazovania. Dovolateľ ďalej dôvodil, že bolo povinnosťou súdov oboch inštancii konkrétne uviesť, prečo plná spôsobilosť ohrozuje záujem posudzovanej osoby a prečo nemožno použiť miernejšie prostriedky v zmysle subsidiarity tohto opatrenia. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, keď už súd prvej inštancie opomenul podstatné vyjadrenia účastníkov konania (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/227/2017). V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm.
jej názoru súdy oboch inštancii dôsledne vyhodnotili všetky relevantné dôkazy, vrátane Znaleckého posudku A.. M., ktorý bol vypracovaný na základe kompletnej zdravotnej dokumentácie. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol. Súčasne žiadala náhradu trov dovolacieho konania.
CSP, dospel k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, avšak je potrebné ho odmietnuť. 7. Konanie o spôsobilosti na právne úkony je upravené v Civilnom mimosporovom poriadku v ustanoveniach § 231 až § 251.
1 CMP sa na konania
tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP neustanovuje inak, dovolací súd ďalej skúmal možnosť aplikácie ustanovení CSP pre konanie o tomto dovolaní. 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 9.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 10.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. K dovolaciemu dôvodu
ktorej má byť ustanovená opatrovníčka A.. U. Š. spôsobilejšia plniť túto funkciu ako osoba dovolateľa, súdy sa nezaoberali podstatnými námietkami ohľadne absencie zdravotnej dokumentácie, vzájomných rozporov v nej. V rámci zisťovania skutkového stavu namietal aj nevykonanie kontrolného znaleckého posudku, poukazoval na nedostatky znaleckého posudku A.. M., nezrovnalosti v skutkových zisteniach zdravotnej dokumentácii, ako aj na dlhodobú absenciu kontaktu s matkou. Poukázal tiež na lekárske záznamy zo dňa 16.12.2021, 13.01.2021 a 25.11.2021 - kontroly zdravotného stavu W. Š., vykonané na základe telefonického kontaktu s dcérou, pričom konštatoval, že z elektronickej zdravotnej dokumentácie obmedzovanej nevyplynulo, že by boli dané vyšetrenia aj reálne vykonané. Namietal nevypočutie svedkov O. Š. a D. A.. Tiež namietal, že obmedzovaná nebola v konaní akokoľvek vyslúchnutá.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
predstáv dovolateľa. Dovolateľ tak neopodstatnene namietala existenciu vady nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších inštancií. 18. Dovolací súd poukazuje na to, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu však v danom prípade má
názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolateľ preto nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). 19. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolací súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 20. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným aj jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Ako už bolo uvedené vyššie, za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
predstáv dovolateľa. 21. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že „vykonaným dokazovaním bolo v konaní preukázané, že obmedzovaná trpí demenciou pri Alzheimerovej chorobe, atypickej alebo zmiešanej forme stredne ťažkého stupňa a organickou poruchou s bludmi. Ide o duševnú poruchu trvalého charakteru, pričom jej zdravotný stav nie je liečbou ovplyvniteľný, s postupnou progresiou, možnosť zlepšenia je vylúčená. V odvolacom konaní neboli produkované také tvrdenia, ktoré by tieto závery prvoinštančného súdu spochybňovali. Z doposiaľ vykonaného dokazovania mal preto odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že p. W. Š. trpí závažným duševným ochorením. Dovolateľ O. Š. síce navrhoval vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, avšak závery už vypracovaného posudku A.. M. v konkrétnostiach žiadnym spôsobom nenamietal, nespochybňoval jeho odbornosť, nenamietal jeho zaujatosť. K otázke nevykonania dôkazu ďalším znaleckým posudkom odvolací súd poukázal na konštantnú judikatúru vyšších súdov Slovenskej republiky (R č. 37/1993),
ktorého „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. Tiež
R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za neumožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“.
R č. 164/2003-I. „Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“. Rozhodnutie prvoinštančného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo teda vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08,
ktorého „...dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Postup prvoinštančného súdu, ktorým nebol vykonaný dôkaz navrhnutý účastníkom konania, nemožno, preto zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov, ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli, budú vykonané, rozhoduje súd. Účastník konania má právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť, čo účastník aj využil, nebolo mu odňaté právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, avšak uvedené nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov
návrhov alebo predstáv účastníka nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania. Pokiaľ teda prvoinštančný súd a následne ani krajský súd ako súd odvolací nevykonali dôkaz navrhnutý účastníkom konania a takýto návrh bol súdom prvej inštancie zamietnutý, tak týmto postupom nebol účastník vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu procesné právo priznáva. Odvolací súd v tomto smere poukázal na obsah Zápisnice z pojednávania zo dňa 31.01.2024, z ktorej vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením návrh na vykonanie kontrolného znaleckého posudku zamietol. Tento svoj postup súd prvej inštancie zdôvodnil a jasným spôsobom vysvetlil. Tomuto postupu prvoinštančného súdu preto nebolo možné odvolacím súdom vytknúť žiadnu vadu. V zhode so závermi prvoinštančného súdu odvolací súd dodal, že ani v štádiu konania a rozhodovania o podanom odvolaní nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné vykonať dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom. V konaní relevantná otázka zdravotného stavu p. Š. bola totiž ustálená dôkazmi vykonanými pred súdom prvej inštancie v podobe znaleckého dokazovania posudkom A.. M., jeho vypočutím a tiež ostatnými dôkazmi v konaní v priebehu prvoištančného konania. V tomto kontexte nebolo možné hodnotiť ako relevantné ničím nepodložené odvolacie námietky dovolateľa voči znaleckému posudku A.. M.. Dovolateľ neuviedol v tejto rovine žiadne tvrdenia, okolnosti a ani skutočnosti, ktoré by relevantne dokázali spochybniť závery tohto znalca tak, aby mohli byť predmetom odvolacieho prieskumu s odlišným záverom, ktorý by spochybnil závery prvoinštančného súdu. Odvolací súd zvýraznil, že závery tohto znalca boli potvrdené aj ďalšími vykonanými dôkazmi. Bol tak daný sumár v dostatočnom rozsahu vykonaných dôkazov, ktoré boli prvoinštančným súdom vyhodnotené a dostačujúce k tomu, aby bolo možno vo veci rozhodnúť. Súd prvej inštancie tak v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre posúdenie prejednávanej veci, a preto pred súdom prvej inštancie nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, čím nebolo možné vyvodiť ani nedostatočne zistený skutkový stav veci. K osobe opatrovníčky A.. Š. odvolací súd uviedol, že predmetom konania nebolo poskytovanie osobnej starostlivosti obmedzovanej, ale posúdenie jej spôsobilosti na právne úkony. V tomto smere odvolací súd poukázal na ods. 26. rozsudku prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého „ predmetom tohto konania bolo obmedzenie p. W. Š. v spôsobilosti na právne úkony a ustanovenie opatrovníka, ktorý ju bude pri právnych úkonoch, v ktorých je obmedzená, zastupovať. Nešlo o rozhodovanie o tom, kto bude vykonávať osobnú starostlivosť o obmedzovanú. Súd prvej inštancie mal za to, že medzi opatrovníkom a osobou, ktorá osobe obmedzenej v spôsobilosti na právne úkony poskytuje osobnú starostlivosť, musí byť určitá miera komunikácie a spolupráce pri zabezpečovaní jej potrieb, ktoré súvisia s právnymi úkonmi, v ktorých je obmedzená na spôsobilosti (návšteva lekára - informovaný súhlas, preberanie zásielok a pod)“. V tomto smere boli potom výhrady dovolateľa k osobe p. A.. Š., čo do v konaní podstatnej otázky rozsahu obmedzenia p. Š. na právne úkony, bez vplyvu na vecnú správnosť rozsudku. K výhrade dovolateľa, že A. A.. Š. po dobu takmer dvoch rokov bráni bez relevantného dôvodu v stretávaní sa s matkou W. Š., odvolací súd uviedol, že dovolateľ tieto dôvody a myšlienkové pochody v tejto rovine (vo vzťahu k jej ustanoveniu za opatrovníka obmedzovanej) bližšie neozrejmil, a preto nebolo možné za stavu takejto absencie podriadiť ich odvolaciemu prieskumu a konštatovať ich vplyv na vecnú správnosť záverov prvoinštaného súdu. Rovnako tak k výhrade dovolateľa, že v prípade ustanovenia za opatrovníka A.. Š. nie je vyriešená otázka bývania obmedzovanej, keďže táto nemá u A.. Š. vybudovaný tak stabilný domov, ako práve v rodinnom dome so súp. č. XXX v kat. území Y. Z., kde bývala predtým, ako bola umiestnená k A.. Š., odvolací súd opätovne dodal, že predmetom konania bolo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony posudzovanej. Pokiaľ išlo o lekárske záznamy zo dňa 16.12.2021,13.1.2021, 25.11.2021, u ktorých dovolateľ spochybnil reálne vyšetrenie obmedzovanej, odvolací súd poukázal na to, že kontrola obmedzovanej v týchto prípadoch bola vykonaná na základe telefonického kontaktu s dcérou. Odvolací súd dodal, že súčasťou spisu boli však aj ďalšie Lekárske záznamy o vyšetrení obmedzovanej, ktoré dovolateľ v odvolaní osobitne nenamietal (č. l. 9, č. l. 9 rub spisu, č .l. 10 rub spisu), a teda v prípade dovolateľom označených spochybnených lekárskych záznamov išlo len o niektoré, konkrétne ním označené lekárske záznamy, ktoré však bez ďalšieho, len na základe ich prípadnej absencie v elektronickej zdravotnej knižke, nebolo možné považovať za také, ktoré vykonané neboli. Pokiaľ išlo o výsluch obmedzovanej, odvolací súd konštatoval, že zo záverov znalca A.. M. jednoznačne vyplývalo, že vyšetrovanú nebolo možné vypočuť bez ohrozenia jej zdravotného stavu, vzhľadom k charakteru základnej diagnózy, ale ju bolo možné formálne vzhliadnuť na súde počas pojednávania, prípadne v domácom prostredí, a preto ak v tomto smere prvoinštančný súd vykonal vzhliadnutie, tak
odvolacieho súdu takýto postup bol dostačujúci a vecne správny. Súd prvej inštancie vzhliadol posudzovanú v domácom prostredí v zmysle § 243 CMP dňa 23.05.2023. Vzhliadnutie možno vnímať ako osobitný procesný postup, ktorý smeruje k naplneniu požiadavky prirodzenej dôstojnosti človeka, jeho osobnej nezávislosti vrátane slobody autonómie, nediskriminácie, rešpektovaniu odlišností osôb so zdravotným postihnutím. Povinnosťou súdu pri rozhodovaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony je vychádzať zo subjektívneho hľadiska, ktoré znamená, že súd primárne nevychádza z diagnózy osoby, o ktorej sa rozhoduje, ale ako sa navonok prejavuje jej schopnosť obstarať si svoje veci, začleniť sa do bežného života, reagovať na bežné impulzy. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, bolo
odvolacieho súdu zrejmé, že v prípade výsluchu, ako i vzhliadnutia, by mal tento úkon uskutočniť sudca. K tomu prihliada i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že sudcovia, ktorí rozhodujú o závažných veciach zasahujúcich do súkromného života človeka (akými sú konania v niektorých statusových veciach fyzických osôb), by v zásade mali mať osobný kontakt s týmto človekom (porovnaj rozhodnutia ESĽP vo veciach: X a Y p. Chorvátsku, sťažnosť č. 5193/09; Sýkora p. Českej republike, sťažnosť č. 23419/07). Je totiž vždy nevyhnutné, aby si sudca sám na základe priameho kontaktu s obmedzovanou osobou vytvoril úsudok nielen o možnostiach jej výsluchu, ktorý je jednou z procesných záruk určených na ochranu jej základných práv. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že k vzhliadnutiu v súlade s § 243 CMP došlo, čiže všetky vyššie uvedené postuláty boli v postupe prvoinštančného súdu dodržané. K námietke dovolateľa, že znalec A.. M. nekonkretizoval dôvody, pre ktoré by výsluch obmedzovanej bol neúčelný, a aké riziká by boli s jej výsluchom spojené, a tiež, že znalec nie je v tomto smere oprávnenou osobou, ktorá môže vyhodnocovať navrhované dôkazy ako účelné, odvolací súd uviedol, že ju nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov prvoinštančného súdu. Zo záverov znalca totiž jednoznačne vyplývalo, že vyšetrovanú nie je možné vypočuť bez ohrozenia jej zdravotného stavu, vzhľadom k charakteru základnej diagnózy, ale že je možné ju formálne vzhliadnuť na súde počas pojednávania, prípadne v domácom prostredí. V rovine tohto hodnotenia odvolací súd uviedol, že to bol prvoinštančný súd, ktorý rozhodol, ktoré dôkazy vykoná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno prihliadať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi, napr. že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. Odvolací súd dôvodil, že uvedené závery sa tiež vzťahovali na vyhodnotenie odvolacej námietky dovolateľa, a to nevypočutia ním navrhnutých svedkov O. Š. a D. A.P., ktoré nielen prvoinštančný súd, ale aj odvolací súd vyhodnotili, že pre posúdenie obmedzenia spôsobilosti na právne úkony a v závislosti od toho ustanovenia opatrovníka ich vypočutie nebolo nosné. Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol v rovine odôvodnenia koherentný so zákonnou úpravou a bolo z neho zrejmé, že súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky, a preto nebol pre odvolací súd priestor pre iný záver než, aby napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie potvrdil. Ďalšie odvolacie argumenty už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu a za aplikácie rozhodných zákonných ustanovení tak
názoru odvolacieho súdu dospel prvoinštančný súd k vecne správnemu záveru, ak spôsobilosť pani Š. na právne úkony obmedzil, tak ako uviedol vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a ustanovil pani Š. opatrovníčkou. Prvoinštančný súd svojím rozhodnutím nastavil rozsah obmedzenia spôsobom, ktorý zabezpečí primerané, čo najmenej represívne a zároveň účinné záruky tak, aby pani Š. bola poskytnutá náležitá ochrana pred neuváženým konaním, ktoré ju môže poškodiť, a pred jej prípadným zneužitím zo strany tretích osôb. Prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vecne správne aplikoval jednu zo zásad, t. j. aby obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a rozsah tohto obmedzenia boli prostriedkom ochrany, ktorý zasahuje do spôsobilosti dotknutej osoby v rozsahu a spôsobom, ktorý rešpektuje zásadu primeranosti zásahu do práv dotknutej osoby, ktorý zásah zodpovedá jej zdravotnému stavu a zabezpečuje tejto osobe potrebnú ochranu. Odvolací súd tak nezistil relevantnosť ani jedného z uplatnených odvolacích dôvodov, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.“
záverov znalca natoľko vážny, že už v súčasnej dobe je u nej daná nutnosť dennej 24-hodinovej opatrovateľskej starostlivosti, pričom zlepšenie jej zdravotného stavu sa nepredpokladá (práve naopak) a teda nevedno aké miernejšie prostriedky by sa u menovanej dali vôbec použiť. Tieto znalecké závery (pokiaľ išlo zdravotný stav menovanej), ako už uviedol i odvolací súd, neboli dovolateľom nijako spochybnené (čo vylučovalo potrebu ďalšieho znaleckého skúmania - kontrolný znalecký posudok by tu bol namieste, ak by sa dovolateľovi podarilo spochybniť odborné závery znalca ohľadne zdravotného stavu menovanej - k čomu však nedošlo). S námietkou nevykonania kontrolného znaleckého posudku sa pritom odvolací súd jasne vysporiadal v bode 39 napadnutého rozhodnutia, v ktorom poukázal na bod 21 rozsudku súdu prvej inštancie. Samotný dovolateľ potom v konkrétnostiach nenamietal medicínske závery znalca, nespochybňoval jeho odbornosť, a nenamietal ani jeho zaujatosť. Otázku posúdenia, či konkrétna osoba trpí alebo netrpí duševnou poruchou vyhodnocuje len odborník - psychiater, tak ako to konštatoval súd prvej inštancie, resp. aj odvolací súd (v danom prípade takýto odborník u obmedzovanej jej existenciu aj konštatoval). Naviac súdy nižších inštancií mali nekontrolovateľné správanie sa menovanej preukázané aj inými dôkazmi, ktoré potom vyhodnotili ako dostačujúce k tomu, aby bolo možno vo veci rozhodnúť. Odvolací súd sa vyjadril aj k osobe ustanovenej opatrovníčky, kedy výhrady vznesené dovolateľom nepovažoval v tomto smere za relevantné a kedy dovolateľ ničím nespochybnil jej schopnosť túto pozíciu zastávať, keďže úlohou ustanovenej opatrovníčky nie je samotné poskytovanie osobnej starostlivosti obmedzovanej, ale jej zastupovanie pri právnych úkonoch, v ktorých bola táto obmedzená (v tomto smere potom neboli dovolateľom vznesené žiadne pochybnosti). Aj pokiaľ išlo o vypočutie obmedzovanej, odvolací súd riadne zdôvodnil prečo k tomuto úkonu nepristúpil, keď zo záverov znaleckého skúmania vyplynulo, že menovanú nie je možné vypočuť bez ohrozenia jej zdravotného stavu, vzhľadom k charakteru základnej diagnózy, a že ju bolo možné formálne iba vzhliadnuť na súde počas pojednávania, prípadne v domácom prostredí (k čomu aj došlo). Je síce pravdou, že iba súd vyhodnocuje, ktorý z dôkazov vykonaná a ktorý považuje za účelný a ktorý nie, v tomto prípade však otázka prípadného ohrozenia zdravotného stavu menovanej jej prípadným vypočúvaním, je otázkou odbornou (medicínskou), ku ktorej znalec mohol zaujať svoje stanovisko, z ktorého potom súdy vychádzali. V novej právnej úprave (§ 243 CMP) sa v záujme čo najväčšej ochrany práv osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná, obligatórne zavádza výsluch tejto osoby. Výsluch sa musí uskutočniť spôsobom, ktorý je vhodný a primeraný. Súd je povinný zisťovať názor tejto osoby a komunikácia súdu s osobou, o spôsobilosť ktorej ide, musí byť vždy prispôsobená zdravotnému stavu tejto osoby. Avšak aj od takéhoto výsluchu možno upustiť, a to práve v prípade, ak by bol takýto výsluch na ujmu zdravotného stavu vypočúvanej osoby (čo bol i posudzovaný prípad). Ak súd upustí od výsluchu osoby, má vždy povinnosť túto osobu vzhliadnuť (čo potom splnené bolo). Inštitút vzhliadnutia slúži na reálne oboznámenie sa súdu s osobou, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná. Úč
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.